Ľubochnianska elektrická lesná železnica

Lesná železnica Ľubochňa – Močidlo
Základné informácie
Prevádzkovateľ	Štátne lesy
Dĺžka	28,177km celkovo, 19,692km hlavná elektrifikovaná trať
Otvorenie	9. jún 1904 (120 rokov a 241 dní)
Zrušenie	30. november 1966 (58 rokov a 67 dní)
Parametre trate
Rozchod	760 mm
Počet koľají	1
Napájacia sústava	550 V jednosmerná
Min. radius	50m
Max. sklon	3,29% na hlavnej trati, >10% na odbočkách
Max. rýchlosť	15 km/h pre osobnú dopravu
Priebeh trate
Legenda 0 stanica Ľubochňa Váh 1,9 zriaďovacia stanica 4 Huty 5 Krátkô Ľubochnianka 7 Kračkov 8 Salatín 10 Kľak 12 Čierňavy neelektrifikovaná odbočka pod Veľký Rakytov 15 Nižný Tajch Ľubochnianka 18 Rakytov neelektrifikovaná odbočka Nižné Čierňavy Ľubochnianka 19,692 Nevedomá neelektrifikovaná odbočka pod Čierny kameň

Ľubochnianska elektrická lesná železnica bola úzkorozchodná lesná železnica v Ľubochnianskej doline. Železnica slúžila najmä pre dopravu dreva, neskôr aj osobnej doprave. Bola elektrifikovaná jednosmerným prúdom pod napätím 550V.

Dejiny

V Ľubochnianskej doline sa minimálne od začiatku sedemnásteho storočia rozvíjal drevársky priemysel. V tom čase sa v doline nachádzali 3 píly a sklárska huta. Na začiatku devätnásteho storočia tu vznikol aj hámor na spracovanie surového železa. Dovtedy používaná doprava dreva na vozoch a saniach už nepostačovala, preto bol v podobnom čase postavený systém vodných nádrží slúžiacich na splav dreva.

Aj tento systém prestal postupne postačovať prepravným nárokom na drevo, preto sa Štátne lesy rozhodli pre výstavbu úzkorozchodnej elekrifikovanej železnice. V čase jej otvorenia, v roku 1904, bola okrem električiek v Bratislave jedinou elektrifikovanou traťou na území dnešného Slovenska. Spolu s traťou bola zároveň postavená aj vodná elektráreň, ktorá poskytovala elektrinu trati aj Ľubochni. Rozhodnutiu pre elektrickú trakciu pomohlo, že Ľubochňa bola rekreačným a kúpeľným miestom, kde by znečisťovanie vzduchu parnými lokomotívami nebolo vhodné.

Lokomotívy aj vybavenie elektrárne bolo vyrobené budapeštianskou firmou Ganz, nimi dodané lokomotívy slúžili na železnici od jej otvorenia až po zánik. Neskôr bol vozový park rozšírený o parné i elektrické lokomotívy, po dostavbe neelektrifikovaných odbočiek sa objavili aj dieselové.

Od roku 1921 začali Štátne lesy vykonávať na trati aj osobnú dopravu, hoci vo veľmi obmedzenom režime – jazdili iba v letnej sezóne a za týždeň boli vypravené najviac tri vlaky v každom smere. Ich maximálna predpismi povolená rýchlosť bola 15 km/h. Osobná preprava pokračovala až do zrušenia trate.

Po povodni v roku 1925 boli časti trate podmyté a trať musela prejsť rozsiahlou rekonštrukciou. V období Slovenského štátu navštevovali dolinu členovia vtedajšej vlády, na dopravu používali zvláštny luxusný výletný vozeň. Počas Slovenského národného povstania využívali partizáni železnicu na presun materiálu, ranených, potravín aj liekov.

Posledné doplnenie vozového parku nastalo 5 rokov pred zrušením trate, v roku 1961 vo forme dvoch diesel-hydraulických lokomotív győrskej firmy Rába. Tie však svojou váhou trať poškodzovali, čo pomohlo v roku 1966 k rozhodnutiu o zrušení trate. Do ďalšieho roka bola trať demontovaná, lokomotívy zošrotované.

Vodná elektráreň v Ľubochni bola v roku 1994 opravená a znova uvedená do prevádzky, s výkonom 22 kW.

Popis trate

Železnica sa začínala prekladiskom v stanici Ľubochňa, kde sa prekladalo drevo z lesnej železnice na hlavnú trať. Trať tesne za stanicou prekročila rieku Váh a pokračovala cez osadu, cez lipovú alej popri škole k parku. Následne bola vedená popri potoku Ľubochnianka nad obec, kde sa nachádzala píla. Okolo druhého kilometra sa nachádzala zriaďovacia stanica. Odtiaľ trať pokračovala hore dolinou až k Nevedomej.

Nakladanie dreva sa nesústredilo do staníc a nákladísk, nakladanie prebiehalo po celej dĺžke trate. Okrem zriaďovacej stanice sa tu nachádzali výhybne Krátke, Kračkov, Salatín, Jarovisko-Kľak, Rebrová, Blatná, Vyšný Tajch a Rakytov.

Počas zím zamŕzanie vody v elektrárni a sneh na koľajniciach znemožňoval prevádzku elektrických lokomotív, preto na trati častokrát vypomáhali parné rušne.

Neskôr postavené odbočky pod Čierny kameň, pod Veľký Rakytov a Nižné Čierňavy už neboli elektrifikované, postavené boli ako dočasné trate. Miesto elektrickej trakcie sa zo začiatku používala na vyťahovanie prázdnych vozňom animálna trakcia (kone), opačným smerom šli samospádom. Neskôr tu boli zavedené dieselové lokomotívy.

Externé odkazy

• [1]
• [2]
• [3]