Bazilika svätého Petra

Svetové dedičstvo UNESCO

Bazilika svätého Petra (Basilica Papale di San Pietro in Vaticano)
Basilica di San Pietro
basilika maior
Celkový pohľad na Baziliku svätého Petra s charakteristickou Michelangelovou kupolou
Patrocínium: sv. Peter apoštol
Štát	Vatikán
Mesto	Vatikán
Náboženstvo	kresťanstvo
- cirkev	rímskokatolícka
Adresa	Námestie svätého Petra
- súradnice	41°54′08″S 12°27′12″V
Dĺžka	211 m
- hlavnej lode	136,5 m
Šírka	137 m
- hlavnej lode	27 m
Výška
- hlavnej lode	146 m
Ďalšie údaje
Kapacita	60 000  osôb
Architekti	Donato Bramante, Carlo Maderno, Michelangelo Buonarroti, Giacomo della Porta
Štýly	renesancia, barok
Výstavba	1506 – 1621
Dátum
- posvätenia (svätiteľ)	18. november 1629 (Urban VIII.)
Vatikán na mape Európy
Poloha v rámci mesta (interaktívna mapa)
Wikimedia Commons: Saint Peter's Basilica
Webová stránka: www.saintpetersbasilica.org
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Architektonický portál  Vatikánsky portál

Bazilika svätého Petra alebo Chrám svätého Petra (tal. Basilica di San Pietro, lat. Basilica Sancti Petri, oficiálne Basilica Papale di San Pietro in Vaticano, t. j. Pápežská bazilika Svätého Petra vo Vatikáne) je renesančno-baroková sakrálna stavba vo Vatikáne, jedna z najväčších, najznámejších a najviac navštevovaných svätýň na svete. Je všeobecne uznávaným a rešpektovaným centrom katolíckeho kresťanstva.

O jej dôležitosti nielen ako sakrálnej stavby, ale i ako významnej historickej pamiatky svedčí neutíchajúci záujem státisícov veriacich a turistov z celého sveta, ktorí baziliku ročne navštívia.

Najstaršie dejiny územia

Pri hodnotení stavby svätopeterskej baziliky z architektonického pohľadu musíme mať okrem toho na zreteli i duchovný význam miesta, na ktorom chrám stojí. Ten pochopíme ak vychádzame z presvedčenia o pobyte a mučeníckej smrti prvého Kristovho apoštola v Ríme. Viera v túto skutočnosť sa zakladá na svedectvách obsiahnutých v spisoch popredných cirkevných spisovateľov z prvých storočí nášho letopočtu, ako aj na ľudových tradíciách. Najstaršie svedectvo nachádzame v liste pápeža Klimenta I., ktorý adresoval náboženskej obci v Korinte. V dokumente, pochádzajúcom spred roku 100, sa objavuje zmienka o mučeníckej Petrovej smrti v Ríme. Podobnú zmienku môžeme nájsť aj v liste teológa svätého Ireneja pochádzajúceho z prelomu prvých dvoch storočí. Oba dokumenty oprávňujú uvažovať o Petrovej smrti, ku ktorej prišlo v súvislosti s prenasledovaním kresťanov počas vlády cisára Nera.

Veľmi významné je svedectvo biskupa Ignáca z Antiochie, ktoré potvrdzuje existenciu všeobecne zaužívanej tradície o pobyte svätého Petra v Ríme.

Pohľad na Nerov circus na rytine z roku 1699

Vážnosť týchto svedectiev dokladá aj liturgická úcta, ktorú tomuto miestu prví kresťania prikladali. Už v roku 258 sa 29. jún slávil ako sviatok venovaný svätým Petrovi a Pavlovi, ktorých Rimania zvykli označovať titulom „Apoštolské kniežatá“.

Veľmi dôležitou skutočnosťou, vychádzajúcou z historických faktov, je miesto Petrovho hrobu. Ak prijmeme fakt, že zomrel počas vlády cisára Nera (cisárom v rokoch 54 – 68), je takmer isté, že bol popravený na mieste pre vladára významnom – v jeho cirku, ktorý sa v antických dobách nachádzal pri južnom múre súčasnej baziliky. Vedľa cirku sa nachádzal aj cintorín, na ktorom podľa tradície apoštola pochovali.

Toto miesto bolo odnepamäti miestom zvláštnej úcty a hrob, ktorý sa tu nachádzal, prví kresťania uznávali ako hrob svätého Petra. Autentickosť apoštolovho hrobu nikdy nevzbudzovala žiadne pochybnosti.

Pre potvrdenie tohto faktu hovorí aj to, že cisár Konštantín Veľký, presvedčený o autentickosti hrobu a s úmyslom uctiť si miesto posledného odpočinku svätého Petra postavením chrámu nad jeho hrobom, neváhal zničiť staroveký cintorín.

Existenciu starovekého pohrebiska, prestavaného okolo roku 160, dosvedčil aj archeologický prieskum vykonaný v rokoch 1940 – 1949. Vo svetle týchto faktov sa dá jednoznačne pokladať tento hrob za hrob apoštola Petra.

História výstavby

Architektonické dejiny chrámu sú pomerne zložité. Dnešná bazilika stojí na mieste predchádzajúcej neskoroantickej sakrálnej stavby, ktorú dal prvý kresťanský cisár Konštantín I. na žiadosť pápeža Silvestra I. stavať pravdepodobne od roku 319.

Umiestnenie chrámu vychádza z dejín prvotnej kresťanskej cirkvi, ktoré sa začínajú v 1. storočí. Už od roku 41, na mieste ležiacom neďaleko dnešnej baziliky, existoval cirkus, postavený za vlády cisára Caligulu, neskôr premenovaný na Nerov, v ktorom mučeníckou smrťou prišli o život tisíce prívržencov nového kresťanského náboženstva. Pravdepodobne medzi rokmi 64 – 67 tu prišiel o život smrťou na kríži i apoštol Peter, ktorého tu po smrti aj pochovali.

Petrov hrob dal časom vzniknúť rozsiahlej nekropole kresťanských ale aj pohanských hrobov. Pochovávalo sa tu až do začiatku 4. storočia, keď cisár Konštantín I. nariadil pohrebisko zrušiť a pôvodný pahorok zarovnať. Dôvodom bola žiadosť pápeža Silvestra I. na vybudovanie baziliky nad hrobom prvého Kniežaťa Apoštolov. Terénnymi úpravami tak vzniklo rovné priestranstvo s rozmermi takmer 240 x 90 metrov.

Starokresťanská bazilika

Grafická rekonštrukcia Konštantínovej baziliky sv. Petra okolo roku 1450 dáva predstavu o vzhľade predchodkyne dnešnej stavby

Po príprave miesta sa mohlo pristúpiť k stavbe. Jej začiatok však nie je známy; predpokladá sa, že sa tak stalo medzi rokmi 319 – 322 a v hrubých rysoch mala byť dokončená v roku Konštantínovej smrti, v roku 337. Jej vzhľad je dnes známy iba z dobových kresieb: k ohromnému päťlodiu priliehala priečna loď, pričom priestoru dominovala polkruhová apsida za Petrovým hrobom. Celá stavba, vrátane átria a slávnostného vstupu, mala dĺžku viac ako 240 metrov. Hlavná loď bola vysoká 32 metrov a mala celkovú šírku 23 metrov. Bočné lode boli od hlavnej oddelené stĺporadím, hlavná loď od priečnej lode vysokým víťazným oblúkom. Podlaha bola vyložená bielym mramorom a strop zlatými kazetami. Steny baziliky ozdobovali mozaiky a fresky s náboženskou tematikou.

Bazilika sa od samého počiatku svojej existencie stala významným miestom, kam smerovali tisíce pútnikov ku „kolíske kresťanskej viery“. Jej význam vzrástol po tom, keď Jeruzalem obsadili Saracéni a Rím tak pre kresťanov ostal jediným Svätým mestom. Napriek tomu však centrom pápežskej moci a hlavnou rímskou bazilikou ostávala Lateránska bazilika.

Stavba v takejto podobe existovala až do prelomu 15. a 16. storočia. Každý z nasledujúcich pápežov sa usiloval o jej skrášľovanie podľa svojich predstáv a religióznych daností.

6. – 10. storočie

Historické centrum Ríma s antickými pamiatkami a budovy patriace Svätej stolici*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Štát	Vatikán Taliansko
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	i, ii, iii, iv, vi
Identifikačné č.	91
Región**	Európa a Severná Amerika
História zápisu
Zápis	1980  (4. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Jednou z prvých stavebných aktivít bolo vybudovanie monumentálneho schodiska, vedúceho k portiku, ktoré dal postaviť začiatkom 6. storočia pápež Symachus (pápež dal v rovnakom období pri bazilike postaviť svoje nové sídlo, predchodcu dnešného Apoštolského paláca). Na vnútornej strane portika sa nachádzala Giottova mozaika Navicella s námetom pripodobnenia cirkvi lodi. Obraz však neprežil zbúranie baziliky začiatkom 16. storočia (fragmenty mozaiky možno však obdivovať nad stredným portálom baziliky). Portikom sa vchádzalo do átria, ktorému dominovala bronzová kolosálna socha píniovej šišky (dnes je šiška umiestnená na jednom z nádvorí Apoštolského paláca, pomenovanom Cortile della Pigna, t. j. Nádvorie so šiškou).

Presbytérium sa nachádzalo priamo nad hrobom svätého Petra. Pietnosť miesta bola na konci 6. storočia za pápeža Gregora I. Veľkého (590 – 604) zdôraznená stavebnou úpravou, kedy bolo možné cez ozdobnú mrežu, umiestnenú v podlahe presbytéria, vidieť apoštolov hrob. Interiér baziliky presvetľovalo okrem okien i množstvo lámp a lustrov. Vstup doň zabezpečovala pätica brán; šiesta – tzv. Svätá brána – vznikla až v roku 1500, kedy bola založená tradícia otvárať ju iba v tzv. jubilejnom roku.

Mnohé umelecké poklady zdobiace Konštantínovu baziliku sú dnes stratené. O ich existencii vieme vďaka Giacomovi Grimaldimu, pápežskému notárovi, ktorý začiatkom 17. storočia zdokumentoval všetko zariadenie starej baziliky predtým, než podľahla demolácii. Zásluhou jeho precízne vedenej evidencie sa tak zachovali nákresy a popisy všetkého zariadenia chrámu, vrátane oltárov, malieb, mozaík i mobiliáru. Z ním namaľovaných a zachovaných akvarelov sa dozvedáme napr. o existencii veľkolepého freskového cyklu s námetom významných udalostí zo Starého i Nového zákona, ktorým dal pápež Lev I. (440 – 461) vyzdobiť steny hlavnej lode. Z Grimaldiho zápisov vyplýva, že iný ranokresťanský pápež Ján VII. (705 – 707), dal v tesnom susedstve baziliky postaviť tzv. Oratórium matky Božej a vyzdobiť ho mozaikami s kristologickým cyklom.

Korunovácia Karola Veľkého 25. decembra 800 pápežom Levom III. v svätopeterskej bazilike na dobovej maľbe

Udalosťou svetodejinného významu možno označiť cisársku korunováciu Karola Veľkého 25. decembra 800 pápežom Levom III. Tradícia korunovácií cisárov Svätej rímskej ríše pokračovala i v budúcnosti a z pápežových rúk ju v bazilike prijalo nasledujúcich dvadsaťdva Karolových nástupcov.

V dejinách baziliky sa vyskytli i trpké časy. Jedným z nich bol 23. august 846, kedy chrám vyplienili Saracéni. Udalosť, ktorá otriasla samou podstatou európskeho kresťanstva, podnietila stavebné aktivity smerujúce k zaisteniu bezpečnosti nielen baziliky, ale aj celého vatikánskeho územia. Za pápeža Leva IV. (847 – 855) bol vybudovaný tzv. Levov múr, svojou mohutnosťou dodnes dokumentujúci dokonalú obranu pred prípadnými nepriateľmi.

11. – 15. storočie

Medailón so zobrazením svätého Jána Evanjelistu. Priestor medzi hlavnom chrámovou kupolou a podpornými stĺpmi ozdobujú štyri mozaikové medailóny, predstavujúce štyroch evanjelistov

Obdobie nasledujúcich piatich storočí vzhľad baziliky veľmi nezmenilo. Za výnimku možno považovať pontifikát Kalixta II. (1119 – 1124), ktorý dal vyzdobiť hlavný oltár.

O ďalšiu výzdobu chrámu sa pričinil počas svojho pontifikátu Mikuláš III. (1277 – 1280), ktorý okrem toho, že dal postaviť kaplnku svätého Mikuláša, v ktorej mal byť po svojej smrti pochovaný, dal do hlavnej lode umiestniť sériu pápežských portrétov, dal postaviť nový pápežský oltár a bohatým freskovým cyklom nechal vyzdobiť fasádu baziliky.

Začiatok 14. storočia znamenal rozkol v katolíckej cirkvi. Pápež Klement V. na nátlak francúzskeho kráľa Filipa IV. opustil Vatikán. Nasledujúcich takmer sedemdesiat rokov bola bazilika opustená. Chátrajúca stavba po návrate pápežov do Ríma v roku 1378 nespĺňala predstavy o dôstojnom pápežskom svätostánku.

S nástupom Martina V. na Petrov stolec nastalo pre chrám obdobie znovuzrodenia. Pápež natrvalo presídlil do Ríma. Roky jeho pontifikátu sa stali nástupom prvej vlny záujmu o umenie a všeobecne o hodnoty ľudského ducha. Cestu si razil renesančný humanizmus.

Prvé snahy o vytvorenie reprezentačného kostola pochádzajú z čias pontifikátu Mikuláša V. (1447 – 1455). V roku 1452 sa pod vedením florentského architekta Bernarda Rosseliniho pristúpilo k prestavbe chóru a priečneho krídla, no už o tri roky boli práce zastavené.

Bazilika v číslach
Bazilika ráno
Dĺžka:	211,5 m
Šírka:	hlavná loď – 27 m s priečnymi loďami – 137 m
Výška v kupole:	136,5 m
Výška strednej lode:	46,2 m
Priemer kupoly:	42,56 m
Výška kupoly:	93 m
Výška kríža:	5 m
Plocha:	15 160 m²
Počet oltárov:	30
Kapacita:	60 000 osôb
Pápežský erb

Dvanásť storočí nechalo svoju pečať na vzhľade Konštantínovej baziliky. Jej interiérové vybavenie patrilo k tomu najvzácnejšiemu čo ľudské ruky vytvorili. Nešlo však iba o umelecké poklady. Svojou duchovnou hodnotou bazilika ďaleko prevyšovala hmotné vybavenie. Takmer na každom vhodnom mieste stál nejaký oltár – nielen v kaplnkách, ale i pri stĺpoch a v rôznych výklenkoch. Dobové záznamy udávajú, že ich bolo viac, než sto.

Duchovný rozmer chrámu sa prejavil najviac na jeho návštevnosti. Pútnici z celého sveta tu prichádzali aby nad miestom hrobu prvého Kristovho nástupcu rozjímali a modlili sa.

Dnešná bazilika

Až s nástupom pápeža Júliusa II. (1503 – 1513) sa začalo so stavebnými prácami, ktoré boli rozhodujúce pre dnešný vzhľad baziliky. Po predchádzajúcich úvahách sa pápež definitívne rozhodol pre radikálne riešenie. Jestvujúcu stavbu dal z väčšej časti strhnúť a 18. apríla 1506 bol položený základný kameň novej baziliky, keď predtým poveril skúseného, šesťdesiatdvaročného architekta Donata Bramanteho jej výstavbou.

Projekt výstavby nového chrámu sa mal uskutočniť v najväčších možných rozmeroch. Mal dokázať vzmáhajúcu sa moc Ríma a jeho nadradenosť nad pohanskou minulosťou cisárstva. Moc cirkvi chcel pápež demonštrovať bazilikou, ktorá by vzbudzovala bázeň i rešpekt. Bramante hľadal inšpiráciu v najväčších existujúcich stavbách nielen v Ríme ale i v okolitých mestách. Prvý Bramanteho náčrt predpokladal kostol s pôdorysom v tvare gréckeho kríža, ktorý zodpovedal ideálom renesancie a oživoval myšlienku antického mauzólea, s hlavnou kupolou a so štyrmi vedľajšími kupolami. Jeden z jeho asistentov, Giuliano da Sangallo, mu však navrhol zmeniť plán a Bramante ho prekreslil do predĺženého tvaru.

Priečelie baziliky, ktoré navrhol architekt Carlo Maderno zdobí osem korintských stĺpov a štyri pilastre. Do chrámu sa vstupuje po travertínových schodoch

V roku 1513 Július II. zomrel. Na jeho miesto nastúpil Lev X. (1513 – 1521), ktorého vlastné návrhy priniesli zmenu plánov. V roku 1514 zomrel aj Bramante a práce sa ujal jeho dovtedajší asistent Giuliano da Sangallo, ktorý si za pomocníka prizval vyše osemdesiatročného Fra Gioconda. Pápež však poveril hlavným dozorom mladého a talentovaného umelca z Urbina Raffaela Santiho. Raffael vypustil niektoré Bramanteho návrhy, ale inak sa držal jeho pôvodných myšlienok. V roku 1520 však zomrel a ani jeden z jeho návrhov sa nezrealizoval. Vedením stavby bol poverený Antonio da Sangallo ml., Giulianov synovec, ktorý nadviazal na diela predchodcov. Vytvoril alternatívu, ktorá sa zachovala ako drevený model. Plienenie Ríma vojskami cisára Karola V. v roku 1527 a následný nedostatok financií zabránili v pokračovaní stavby. Sangallo zomrel v roku 1546 a hlavného dozoru sa na prianie pápeža Pavla III. (1534 – 1549) ujal starnúci, už sedemdesiatročný Michelangelo Buonarroti.

Michelangelo vytvoril ďalší plán, ktorý rátal s odstránením viac-menej jestvujúcich častí navrhnutých Sangallom a Raffaelom a návrat k pôvodnej idee Bramanteho.

Kupola je viditeľná zo všetkých strán. I keď bola dokončená Giacomom della Porta, navždy bude spojená s menom geniálneho Michelangela

Michelangelo svoj hlavný záujem však sústredil na kupolu, ktorú si predstavoval postaviť tak, aby ju ako neprehliadnuteľnú dominantu chrámu bolo vidieť zo všetkých strán. Vytvoril viacero návrhov zreteľne nadväzujúcich na Brunelleschiho kupolu florentskej katedrály Santa Maria del Fiore. To, čo však napokon vytvoril, bolo oveľa zložitejšie a monumentálnejšie. Za svojho života postavil valcový tambur, ale keď v roku 1564 zomrel, na samotnej kupole sa ešte nič podstatné neurobilo. Pápežom sa medzitým stal Pius IV. (1559 – 1565), ktorý dvom novým architektom Pirrovi Ligoriovi a Giacomovi da Vignola nariadil pokračovať v Michelangelom začatom diele. Pirro Ligorio prišiel s vlastnou predstavou, s ktorou však pápež nesúhlasil a zbavil ho poverenia. Vignola obnovil Bramanteho myšlienku postranných kupol a jeho nasledovník Giacomo della Porta postavil dve malé bočné kupoly, existujúce dodnes.

V roku 1590, na príkaz Sixta V. (1585 – 1590), dokončil aj Michelangelovu kupolu, ktorú však zvýšil asi o deväť metrov, čo znamená, že vonkajší plášť je oveľa strmší ako Michelangelom navrhnutý tvar. Podľa nepísanej zásady, že v architektúre záleží iba na tom, čo ostane stáť, sa della Portom vytvorená kupola stala vzorom, ktorý čoskoro napodobňovali v celej Európe a jej tvorca, i keď nebol veľkým architektom, dosiahol na piedestál váženej osobnosti.

Kupola nad pravou priečnou loďou. Strecha baziliky obsahuje jedenásť malých kupol. Všetky majú pozlátenú štukovú a mozaikovú výzdobu

Stavebné práce však na bazilike pokračovali i v nasledujúcich rokoch. Keď sa v roku 1605 stal pápežom Pavol V. (1605 – 1621) vytýčil si za cieľ dokončiť stavbu chrámu. Stavba ešte stále obsahovala časti konštantínovskej baziliky, ktoré mali byť definitívne odstránené. Pri tej príležitosti bol poverený Giacomo Grimaldi, archeológ a kanonik baziliky, dokumentáciou všetkých pamiatok starej baziliky.

V roku 1607 bol vyhlásený konkurz na architekta, ktorý by chrám dokončil. Zbor kardinálov sa rozhodol pre skúseného, päťdesiatjedenročného švajčiarsko-talianskeho architekta Carla Maderna. Jeho hlavným poverením bolo navrhnutie a pristavanie sakristie, dobudovanie interiéru a dotvorenie hlavného priečelia.

Už na jeseň 1607 sa začalo s budovaním priečelia. Do roku 1611 vznikol jeden z architektonických výtvorov, ktorý bol od svojho zrodu zdrojom neustálych polemík. Tie smerovali hlavne k jeho monumentálnosti, ktorá pri frontálnom pohľade z priestoru pred chrámom zakrýva Michelangelovu kupolu. V dnešnom chápaní však Madernovo dielo, značne inovatívne, dodalo stavbe grandiózny vzhľad, tak charakteristický a dnes všetkými obdivovaný.

Popri realizácii hlavného priečelia baziliky má Carlo Maderno zásluhu na vytvorení dnešnej podoby chrámového interiéru. Vďaka jeho stavebnej genialite bola stavba koncom júna 1621 v hrubých rysoch dokončená.

Socha svätého Pavla stojaca pred priečelím baziliky pochádza z 19. storočia

O päť rokov nato, 8. novembra 1626, sa konala slávnostná vysviacka baziliky pápežom Urbanom VIII.

Pri spätnom pohľade na históriu výstavby dnešnej baziliky možno povedať, že tým čím je stavba dnes, je výsledkom zvláštnej súhry štyroch géniov svojej doby. Renesančný architekt Donato Bramante, stojaci pri jej zrode, Michelangelo, ktorého návrh detailov stavby ako i kríženia lodí zavŕšeného kupolou vtlačil stavbe pečať vrcholnej renesancie a ranobarokový umelec Carlo Maderno so svojím riešením monumentálneho priečelia. Architektonický a výtvarný odkaz týchto umelcov zavŕšil svojím veľkolepým prínosom Gian Lorenzo Bernini, geniálny sochár a architekt, ktorého meno ostane navždy spojené nielen s dotvorením chrámového interiéru (baldachýn nad hrobom sv. Petra, tzv. Cathedra Petri, viacero sôch, umeleckých doplnkov a náhrobkov) ale najmä realizáciou námestia pred bazilikou.

Bernini sa mal podieľať i na dotvorení priečelia baziliky; mal dostavať dve barokové zvonice, ktoré však poznáme iba z kresieb a ktorých výstavbou ho v roku 1637 poveril Urban VIII. Po vystavaní ľavej zvonice sa však na murive baziliky objavili trhliny. V roku 1646 za Urbanovho nástupcu Inocenta X. (1644 – 1655) bola preto veža strhnutá a plán na doriešenie priečelia touto cestou stroskotal.

Bernini upravil aj tzv. Kráľovské schody (Scala regia) – pompézny vchod do Apoštolského paláca, ktoré začiatkom 16. storočia pôvodne vytvoril Antonio da Sangallo ml.

Exteriér baziliky

Bernini vytvoril slávnu kolonádu na objednávku pápeža Alexandra VII.

Na prvý pohľad upúta bazilika diváka neobvykle širokým priečelím. To je horizontálne členené vysokou atikou na dve podlažia. Realizáciou monumentálneho priečelia baziliky poveril pápež Pavol V. (1605 – 1621) architekta Carla Maderna. Výsledkom bolo vytvorenie dominantnej 114,69 metra širokej a 45,55 metra vysokej fasády, doplnenej ôsmimi kolosálnymi korintskými stĺpmi a štyrmi pilastrami. Priečelie je prísne symetrické. Vrchné zakončenie tvorí balustráda s monumentálnymi sochami Ježiša Krista a jedenástich apoštolov (bez svätého Petra). Oba konce priečelia dotvoril v 19. storočí architekt Giuseppe Valadier osadením hodín.

Zadávateľa stavby priečelia, pápeža Pavla V., pripomína nápis na atike priečelia: IN HONOREM PRINCIPIS APOST PAVLVS V BVRGHESIVS ROMANVS PONT MAX AN MDCXII PONT VII (Na slávu Princa apoštolov postavil Pavol V. Borghese, pápež, v roku 1612, v siedmom roku pontifikátu).

Okrem impozantného priečelia jednoznačným dominujúcim architektonickým prvkom stavby je kupola, viditeľná zo všetkých strán a súčasne tvoriaca jednu z dominánt celého Ríma. Kupola zaujme predovšetkým svojou majestátnosťou. Projekt začatý Michelangelom v roku 1546 však dokončil až v roku 1590 Giacomo della Porta (keď Michelangelo vo februári 1564 zomrel, bol z kupoly hotový iba spodný valec – tambur). Podobne ako kupola florentskej Katedrály Santa Maria del Fiore jej výsledný vzhľad bol zameraný najmä na vonkajšie pôsobenie na diváka.

Kupola, skladajúca sa z fonkajšieho plášťa a vnútornej priestorovej výstuže, je korunovaná laternou týčiacou sa nad mohutným tamburom. Ten je po celom obvode pravidelne členený dvojicami korintských stĺpov, medzi ktorými sa nachádzajú okná nesúce striedavo trojuholníkové a oblúkové frontóny. Šestnásť dvadsaťmetrových dvojpilierov vytvára striedavo s oknami stavebnú štruktúru valcovej podstavy kupoly. Podľa pôvodnej predstavy mala na každom zo stĺpov stáť mramorová socha starozákonného proroka. Z tohto zámeru zišlo ihneď po rozobratí lešenia. Na výslednej stavbe sa totiž objavili trhliny a už i tak masívna stavba by bola hmotnosťou sôch nežiaduco zaťažená.

Hrubú stavbu kupoly dokončili 18. novembra 1593. V tento deň zavŕšili sedemnásť metrov vysokú vežu laterny bronzovou dutou guľou (priemer gule je 2,5 metra) s krížom vysokým päť metrov. Ním dosahuje bazilika celkovú výšku 136,5 metra.

Po dokončení kupoly bolo jasné, že della Porta vytvoril dielo hodné majestátnosti chrámu a ktoré až dodnes, i po vyše štyristo rokoch, patrí k divom západnej architektúry.

Zvony baziliky

Hodiny dotvárajúce oba konce priečelia sú dielom Giuseppe Valadiera. Vo zvonici pod nimi je inštalovaná súprava zvonov

Okrem historicko-architektonického významu je bazilika predovšetkým symbolom kresťanskej viery. Nezastupiteľné miesto v jej poslaní majú zvony. Sprevádzajú nielen všetky slávnosti, ale ich zvuk umocňuje neopakovateľnú atmosféru a vytvára skutočne nezabudnuteľný zážitok.

Celkovo má zvonkohra baziliky šesť zvonov. Tri zo zvonov (medzi nimi najväčší a najmenší) nemajú špeciálne mená – volajú sa jednoducho Veľký zvon (Grande campana, zv. tiež Campanone), Malý zvon (Piccola campana, zv. Campanoncino) a Zvonček (Campanella). Veľký zvon je „najviditeľnejší“ – nachádza sa v ľavej zvonici pod hodinami. Odliaty bol v roku 1801, jeho hmotnosť je deväť ton, priemer má 2,31 metra a výšku 2,60 metra. Malý zvon pochádza z roku 1725, má hmotnosť 3 640 kilogramov, priemer 1,77 metra a výšku 1,90 metra. Campanella bol odliaty v roku 1825; s priemerom 0,73 metra a výškou 0,80 metra váži „len“ 235 kilogramov.

Tretí zvon baziliky sa nazýva Rota, je najstarší zo zvonov, pochádza z 13. storočia z dielne Giudotta Pisana. Svoje meno dostal podľa toho, že jeho pôvodnou úlohou bolo zvolávať zhromaždenie Tribunálu rímskej roty. Váži 1 800 kilogramov, priemer má 1,40 metra a výšku 1,35 metra.

Poslednými zvonmi sú Predica (Kázeň), odliaty v roku 1909 (váži 850 kilogramov, jeho priemer je 1,08 metra a výška 1,17 metra) a zvon, ktorý dnes poznáme pod názvom Ave Maria. Vznikol v roku 1932 pretavením narušeného staršieho zvonu z roku 1776. Váži 280 kilogramov, priemer má 0,75 metra, výšku 0,80 metra.

Každý zvon vyrobený z bronzu je zároveň aj umeleckým dielom. Výtvarné riešenie povrchu zvona formou basreliéfov s figurálnymi námetmi, ornamentálnymi pásmi, erbami pápežov a nápisovými doskami s menami donátorov však prísne rešpektuje zákonitosti konštrukcie zvona, aby negatívne nepôsobili na jeho akustické vlastnosti. Z hľadiska umeleckej hodnoty sa z celého súboru vatikánskych zvonov vyníma bohatosťou ornamentu a krásou reliéfnej výzdoby Veľký zvon, ktorý z čistého bronzu odlial a vyzdobil známy zlatník Luigi Valadier. Za pozornosť stoja aj niektoré nápisy na zvonoch, ktoré akoby chceli vyjadriť poslanie a zmysel chrámových zvonov. Napríklad nápis na zvone Ave Maria hovorí: CLAMA NE CESSES QUASI TUBA EXALTA VOCEM ET ANNUNTIA POPULO MEO SCELERA EORUM SUMPTIBUS LOCORUM PIORUM A. D. 1776 („Krič bez prestania a pozdvihni svoj hlas ako trúbka a ohlás môjmu ľudu jeho hriechy. R. P. 1776“).

Interiér baziliky

Napriek ohromným rozmerom nepôsobí vnútrajšok baziliky giganticky. Zásluhu má na tom rovnomerné vyváženie proporcií a ozdobných prvkov ako aj jednotná renesančná a baroková výzdoba. Carlo Maderno, autor hlavného priečelia baziliky, nadviazal na Michelangelovu koncepciu centrálneho priestoru chrámu pod hlavnou kupolou, v mieste kríženia sa hlavnej a priečnej lode.

Širokú hlavnú loď oddeľujú od bočných, nepomerne úzkych lodí, štyri doširoka klenuté arkády. Nad ich vrcholom sú do valenej klenby vsadené okná, ozdobené pozlátenými kazetami. Bernini navrhol viacfarebné mramorové obloženie stien a medailóny pápežov.

Cez vonkajšie vchodové dvere sa návštevník baziliky ocitne v predsieni, ktorá je dielom Carla Maderna. Umeleckú výzdobu predsiene predstavujú dve jazdecké sochy – vpravo Konštantína I., prvého kresťanského cisára a zakladateľa baziliky (dielo Gian Lorenza Berniniho) a vľavo Karola Veľkého, prvého cisára korunovaného v bazilike (dielo Agostina Cornacchiniho z roku 1725).

Na vstup do interiéru chrámu slúži pätoro brán, z ktorých úplne pravá, Porta Santa (Svätá brána, dielo Vica Consortiho z roku 1950) sa otvára iba počas tzv. jubilejného roku. Pompéznym dojmom pôsobia bronzové stredné dvojkrídlové dvere, ktoré v rokoch 1433 – 1445 ešte pre starú baziliku vytvoril sochár Antonio Filarete z Florencie na objednávku pápeža Eugena IV. Sú unikátne svojím reliéfnym stvárnením zobrazujúcim výjavy zo života Ježiša Krista, apoštolov Petra a Pavla a udalostí z pontifikátu Eugena IV.

Pohľad do interiéru baziliky. Záver apsidy s Katedrou svätého Petra, majstrovským dielom Gian Lorenza Berniniho

Prehliadka interiéru baziliky je vrcholným umeleckým zážitkom. Návštevník si pri prehliadke chrámu ani neuvedomuje, že najväčším počtom umeleckých diel obohatili chrám až umelci v priebehu 17. a 18. storočia. V 18. storočí boli tiež veľké oltárne obrazy nahradené mozaikovými kópiami a originály našli svoje miesto v Pinakotéke Vatikánskych múzeí.

Kupola

Pohľad do kupoly

Kupolu, preklenujúcu centrálnu časť chrámu s Petrovým hrobom, nesú štyri päťhranné piliere. Po šestnásť okien v laterne a tambure zabezpečuje osvetlenie horného priestoru.

Dolný okraj kupoly obsahuje v kruhopise latinský citát z Nového zákona (Mt 16,18 – 19): TU ES PETRUS ET SUPER HANC PETRAM AEDIFICABO ECCLESIAM MEAM ET TIBI DABO CLAVES REGNI CAELORUM (Ty si Peter, skala, a na tejto skale postavím svoju cirkev a tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského). Kráľovstvo nebeské je symbolicky spodobnené v mozaikách na zlatom pozadí, zhotovených podľa kresieb Giuseppe Cesariho zv. Cavalier d´Arpino, pokrývajúcich celú vnútornú časť kupoly.

Lunety kupoly obsahujú busty významných cirkevných učiteľov, klenuté časti nad stĺpmi zdobia štyri okrúhle mozaikové medailóny s vyobrazeniami štyroch evanjelistov v nadživotnej veľkosti.

Vrchná časť kupoly obsahuje kruhopisný nápis dokumentujúci dokončenie stavby kupoly: S.PETRI.GLORIAE.SIXTUS.PP.V.A.M.D.XC.PONTIF.V. (Na slávu svätého Petra roku 1590 Sixtus V. v piatom roku pontifikátu).

Berniniho baldachýn

Impozantný Berniniho baldachýn sa vypína pod stredom kupoly kde sa križuje hlavná loď s bočnými. Je to srdce baziliky, kde stojí Pápežský oltár priamo nad hrobom svätého Petra

Jedným z najznámejších umeleckých diel v bazilike je preslávený Berniniho oltárny baldachýn, vytvorený v rokoch 1624 – 1633. Týmto dielom začal geniálny umelec, dovtedy činný ako sochár, svoju kariéru architekta. Silueta krútených stĺpov, dvíhajúcich vrchol baldachýnu do výšky takmer dvadsaťdeväť metrov, sa črtá na pozadí architektúry chrámu a vytvára perspektívny priehľad, končiaci na Stolci svätého Petra v jeho samom závere.

Dielo je po technickej i umeleckej stránke skutočným unikátom. Nad mramorovými soklami sa týči štvorica mohutných stĺpov, ktoré nesú baldachýn so zemeguľou a krížom, symbolickým stvárnením celosvetovej, univerzálnej cirkvi. Baldachýn tvoriaci súčasť pápežského oltáru nad Petrovým hrobom sa stal dôstojným vyjadrením dôležitosti tohto miesta. Stojí v mieste križovania sa hlavnej a priečnej lode baziliky. Bernini sa musel vysporiadať s interiérovými dispozíciami uvažovaného priestoru a jeho riešenie, veľkolepé a geniálne, sa javí ako nanajvýš vhodné a primerané vysokému priestoru pod hlavnou kupolou. Umelecké stvárnenie krútených stĺpov je súčasne symbolickým odkazom na dva stĺpy, stojace kedysi pred vstupom do jeruzalemského chrámu.

Na stavbu tohto gigantického baldachýnu dal pápež Urban VIII., objednávateľ diela, roztaviť bronzovú strechu predsiene Panteónu, ktorý sa dochoval dovtedy v neporušenom stave (po zhotovení kolosálnych stĺpov – údajne sa na ne spotrebovalo deväťdesiat ton kovu – ostalo ešte dostatočné množstvo bronzu na odliatie osemdesiatich kanónov určených pre Anjelský hrad). Obrovský baldachýn posvätili v sviatok svätého Petra roku 1633.

Cathedra Petri

Na objednávku pápeža Alexandra VII. vytvoril Gian Lorenzo Bernini medzi rokmi 1656 – 1666 bronzovú nástavbu v apside, tzv. Cathedru Petri (Stolec svätého Petra), ktorá obsahuje najvzácnejšiu relikviu uchovávanú v chráme: biskupský trón svätého Petra (v skutočnosti ide o korunovačný drevený trón cisára Karola Holého z roku 875). Nadstavba má tvar bronzového kresla, ktoré pridržiavajú postavy štyroch cirkevných otcov (ide o sv. Ambróza a sv. Augustína, predstavujúcich kresťanský západ a sv. Atanáza a sv. Jána Zlatoústeho symbolizujúcich východnú cirkev).

Impozantné a mimoriadne pôsobivé je vrchné ukončenie diela. Tvoria ho po oboch stranách umiestnení puttiovia pridržiavajúci pápežské insígnie a gloriola s anjelmi lemovaná lúčmi, ktorá obklopuje oválne alabastrové okno s letiacou holubicou, symbolom Ducha svätého.

Petrov stolec má v bazilike symbolické umiestnenie vo význame spojovacieho článku medzi pozemským a nebeským svetom. Súčasne symbolizuje učiteľský úrad cirkvi.

Sochárska výzdoba

Sochárska výzdoba Baziliky svätého Petra tvorí neoddeliteľnú súčasť umeleckých pokladov chrámu. Spomedzi nich zaujmú najmä umelecky hodnotné sochárske prevedenia pápežských náhrobkov ako i napr. tridsaťdeväť sôch zakladateľov náboženských rádov, vypĺňajúcich oválne výklenky na pilastroch. Návštevníka zaujme predovšetkým štvorica kolosálnych sôch v nikách stĺpov podopierajúcich centrálnu kupolu. Monumentálne sochy predstavujú svätcov, ktorí sú v tesnom spojení s Kristovou smrťou. Svätá Veronika držiaca rúšku s odtlačkom Kristovej tváre od Francesca Mochiho z rokov 1629 – 1632, svätá Helena od Andreu Bolgiho z r. 1629 – 1639, apoštol svätý Ondrej od Françoisa Duquesnoya z r. 1629 – 1633 a svätý Longinus, dielo Berniniho z r. 1630 – 1639.

Sochárske diela pod hlavnou kupolou

Andrea Bolgi, Svätá Helena, 1629 – 1639, mramor

François Duquesnoy, Svätý Ondrej, 1629 – 1633, mramor

Francesco Mochi, Svätá Veronika, 1629 – 1632, mramor

Gian Lorenzo Bernini, Svätý Longinus, 1630 – 1639, mramor

Náhrobky

Camillo Rusconi, náhrobok pápeža Gregora XIII., 1723, mramor

Bazilika svätého Petra vo svojich útrobách skrýva množstvo náhrobkov. Byť pochovaným po boku prvého Kristovho nástupcu bolo a je túžbou mnohých. Okrem neskorších Petrových nástupcov túto výsadu dostalo i niekoľko svetských osobností, napr.: švédska kráľovná Kristína I., poľská princezná Mária Klementína Sobieska, cisár Otto II., ale aj napr. hudobný skladateľ Giovanni Pierluigi da Palestrina alebo Jozef kardinál Beran.

Urban VIII. Pravý výklenok apsidy vypĺňa náhrobok Urbana VIII. (1623 – 1644), dielo Gian Lorenza Berniniho z rokov 1627 – 1647. Socha predstavujúca pápeža ako sebavedomého panovníka žehná okoloidúcim natiahnutou pravicou. Zaujímavým doplnkom podstavca sochy sú včely, symbol pápežovho rodu Barberiniovcov. Pomník je doplnený alegorickými sochami Lásky a Spravodlivosti.

Inocent VIII. Majstrovským dielom vytvoreným koncom 15. storočia je bronzový náhrobok pápeža Inocenta VIII. (1484 – 1492). Je jediným náhrobkom pochádzajúcim ešte zo starej baziliky. Keď starú baziliku zbúrali, náhrobok vyhotovený Antoniom del Pollaiolom rozobrali a opäť postavili o storočie neskôr.

Pápež sedí na tróne a pravicou pozdravuje príchodiacich. Trón je orámovaný reliéfmi s vyobrazením kardinálskych cností. V ľavej ruke drží posvätnú Longinovu kopiju, ktorou mal byť prebodnutý Kristov bok.

Alexander VII. Nádherným náhrobkom vzdal Bernini hold svojmu mecenášovi. Alexandra VII. umiestnil medzi dve alegorické postavy predstavujúce Lásku a Pravdu.

Gregor XIII. Pápežovu reformu kalendára znázorňuje reliéf na sarkofágu dokončenom v roku 1723. Po bokoch Gregora XIII. sú alegorické postavy Statočnosť a Viera. Náhrobok je dielom sochára Camilla Rusconiho.

Socha svätého Petra

Arnolfo di Cambio, Svätý Peter, 13. stor., bronz, výška 180 cm

Po pravej strane centrálnej lode chrámu sa nachádza bronzová socha svätého Petra, dielo z 13. storočia, ktoré je pripisované Arnolfovi di Cambio. Sediac na nádherne vypracovanom mramorovom tróne v ľavej ruke zviera kľúče od nebeského kráľovstva a pravou požehnáva okoloidúcich. Požehnanie dvoma zdvihnutými prstami symbolizuje dve prirodzenosti Krista – božskú a ľudskú; ostatné tri skrčené prsty symbolizujú Trojicu Božiu.

Vzorom pre zhotovenie tejto sochy bola socha rímskeho senátora zo 4. storočia. Pravá Petrova noha, mierne prečnievajúca cez okraj podstavca, počas stáročí stratila svoj pôvodný tvar. K ustálenému rituálu návštevníkov baziliky totiž patrí nohu sv. Petra pobozkať alebo sa jej dotknúť rukou. Za sochou visí mozaikový záves pochádzajúci z roku 1871.

Počas významných sviatkov (napr. oboch apoštolov, či sviatku Katedry sv. Petra – 22. februára) sochu oblečú do slávnostného rúcha. Na hlavu jej posadia tiaru vykladanú drahokamami.

Michelangelova Pieta

Michelangelo, Pieta, 1499 – 1500, mramor, 174 x 195 cm

V prvej kaplnke v pravej postrannej lodi stojí slávna Michelangelova Pieta. Michelangelo mal práve dvadsaťpäť rokov, keď v roku 1499 vytesal mramorovú, 174 cm vysokú sochu Panny Márie držiacej v lone telo mŕtveho Ježiša.

Dielo je autorom signované na diagonálnom páse na Máriinej hrudi: MICHAEL. ANGELUS. BONAROTUS. FLORENT. FACIEBA (T) („Michelangelo Buonarroti z Florencie toto vytvoril“). Socha, pôvodne určená pre náhrobok francúzskeho kardinála Jeana Bilheres de Lagraulas v starej bazilike, sa v roku 1519 dostala na súčasné miesto.

Z umeleckého hľadiska na soche zaujme vynikajúce opracovanie materiálu a dokonalá kompozičná harmónia. Pozoruhodným dojmom pôsobí Máriina mladá tvár k zrelým rysom svojho mŕtveho syna. Autor takto chápal jej čistotu a nevinnosť. Dielo má v sebe hlbokú výrazovú hodnotu, ktorou je symbióza smrti a mladosti, smútku a krásy. Pri detailnejšom skúmaní tváre Panny Márie si pozorný divák všimne, že jej pohľad sa neupiera na tvár svojho mŕtveho syna. Jedno z vysvetlení je to, že umelec, ktorému jeho vlastná matka zomrela, keď mal šesť rokov, si nepamätá na matkin pohľad.

Sochu Michelangelovej Piety ochraňuje sklená výplň potom, čo ju v roku 1972 kladivom poškodil jeden z návštevníkov.

Priestranstvo pred bazilikou

Chrám svätého Petra v takej podobe, v akej existuje dnes, je Madernovým a Berniniho dielom. Z obdobia rokov 1656 – 1667 pochádza aj urbanistické riešenie Námestia svätého Petra, ktoré na objednávku pápeža Alexandra VII. navrhol a zrealizoval Gian Lorenzo Bernini. Patrí medzi najvydarenejšie monumentálne diela svojho druhu na svete.

Očarujúce pohľady

Pohľad cez ulicu Via della Conciliazione

Nočné nasvietenie

Pohľad cez Anjelský most

Čelný pohľad

Bazilika ako architektonický skvost

Takmer dve storočia trvala výstavba dnešného kostola, architektonickým stvárnením reflektujúcim dve slohové obdobia. Na jej vzhľade sa podpísala viac ako desiatka architektov. Na Petrovom stolci sa medzitým vymenilo tridsaťdva pápežov, z ktorých viacerí priamo či sprostredkovane zasahovali do výstavby, alebo architektom vnucovali svoje predstavy. Táto nádherná grandiózna stavba už pri zbežnejšom pohľade nesie známky svojho dlhého vývoja a rukopisu rôznorodých autorov. Napriek tomu pôsobí celistvo a jednotne.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazilika svätého Petra

Pozri aj

• Kresťanská sakrálna architektúra

Zdroje

• Ch. Stukenbrock, B. Topper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4
• P. Johnson, Renesancia, Slovart, Bratislava, 2002, ISBN 80-7145-681-0
• P. Burke, Italská renesance, Mladá fronta, Praha, 1996, ISBN 80-204-0589-5
• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
• J. Pijoan, Dejiny umenia 7, Tatran, Bratislava, 1990, ISBN 80-222-0122-7
• M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
• J. Haľko, Tam, kde zomrel Peter, Daka, Bratislava, 1994, ISBN 80-900539-7-1
• O. J. Blažíček, Gianlorenzo Bernini, Nakladatelství československých výtvarných umělců, Praha 1964
• V. Judák, Pápežský úrad v kresťanskom staroveku, článok v časopise Historická revue 12/2013, Slovenský archeologický a historický inštitút, Bratislava, ISSN 1335-6550
• Katolícke noviny - dostupné online^{[nefunkčný odkaz]}

Externé odkazy

• Oficiálna stránka
• Pôdorysný plán baziliky
• Bazilika na Katolíckej encyklopédii