Dejiny Bolívie

Dejiny Bolívie je možné rozdeliť na viacero častí. Prvá je predkolumbovská éra, v ktorej sa vyskytlo viacero pomerne vyspelých indiánskych civilizácii. Významnejšie indiánske spoločenstvo sa objavilo až v 7. storočí, keď získala dominantné postavenie kultúra Tiahuanaco, ktorá sa vyspelosťou približovala indiánskym spoločenstvám v susedom Peru. Po zániku tejto kultúry sa indiánske spoločenstvá v Bolívii znova rozdrobili a boli tak v ďalšom období z väčšej časti ovládnuté Ríšou Inkov, ktorá zabrala podstatnú časť severozápadnej Bolívie. Po príchode Španielov sa bolívijskí indiáni postavili na stranu európskych dobyvateľov, pretože Inkov považovali rovnako iba za cudzích okupantov. Po pričlenení k Španielskej ríši dostalo toto územie pomenovanie Horné Peru a boli tu objavené obrovské zásoby striebra, čo z Horného Peru urobilo najcennejšiu časť španielskej Ameriky. Koniec španielskej nadvlády predznamenali veľké indiánske povstania na konci 18. storočia, v ktorých indiáni bojovali hlavne kvôli svojmu vykorisťovaniu zo strany Španielov. Vojny za nezávislosť územie Horného Peru skôr obchádzali, po niekoľkých neúspešných pokusoch o inváziu z Argentíny sa stalo baštou zástancov monarchie (rojalistov). Počas vojny za nezávislosť v susednom Peru sa však miestni rojalisti začali správať autonómne, čo v konečnom dôsledku znamenalo porážku rojalistov nie len v Peru, ale aj v samotnom Hornom Peru. Nezávislosť tak bola do Bolívie fakticky privezená armádou tvorenou bojovníkmi za slobodu z iných juhoamerických štátov. Z najbohatšej časti španielskej Ameriky v koloniálnej ére sa Bolívia už pri svojom vzniku stala jedným z najchudobnejších štátov v Južnej Amerike. Na začiatku postupne vládli Bolívii tzv. osloboditelia, teda Simón Bolívar, Antonio José de Sucre a Andrés de Santa Cruz. Santa Cruz presadil spojenie Bolívie s Peru do Peruánsko-bolívijskej konfederácie, ktorá však nemala podporu a po vojne s Čile zanikla. Nasledovalo dlhé obdobie štátnych prevratov, ktoré bolo ukončené druhou vojnou s Čile, v ktorej Bolívia bojovala spoločne s Peru, no s rovnakým výsledkom ako pred tým, keď Čile vyhralo. Bolívia po vojne stratila svoje územie pri Tichom oceáne bohaté na suroviny, ktoré si privlastnilo Čile. Moc v krajine po strate tohto územia získali bohatí majitelia baní na striebro z Konzervatívnej strany, ktorí vládli do konca 19. storočia. Konzervatívcov vystriedala na ďalších 20 rokov Liberálna strana, ktorú zas kontrolovali majitelia baní na cín, ktorí získali na začiatku 20. storočia dominantné postavenie v krajine. V 30. rokoch získala dominantné postavenie Republikánska strana a následne jej odštiepené frakcie, ktoré doviedli krajinu do ďalšej neúspešnej vojny, tento raz s Paraguajom o územie Chaco, čo znamenalo ďalšiu stratu územia. Po vojne nastali radikálne spoločenské a politické zmeny, ktoré umožnili návrat armády k moci. Tú na zhruba 10 rokov vystriedala ľavicová vláda, ktorú znova v polovici 60. rokov 20. storočia nahradila armáda. Vojenské diktatúry skončili na začiatku 80. rokov 20. storočia úplným chaosom. Civilné vlády museli pristúpiť k radikálnym ozdravným ekonomickým opatreniam, ktoré síce krajine pomohli, no súčasne vzrástla chudoba. Po medzinárodnom tlaku musela Bolívia bojovať proti pestovaniu koky, čo znamenalo rast popularity indiánskych vodcov, ktorí koku obhajovali ako tradíciu pôvodných obyvateľov. Vďaka tomu sa v roku 2006 stal prezidentom prvý indián v dejinách Bolívie Evo Morales.

Predkolumbovská éra

Kultúra Tiahuanaco po sebe zanechala mnohé pamiatky. Na obrázku je tzv. Slnečná brána.

Prvé ľudské osídlenie na území Bolívie sa datuje do obdobia okolo roku 10 000 pred n. l., čo dokladajú archeologické nálezy. Už okolo roku 2 000 pred n. l. je doložené spracovanie medi a domestikácia zvierat. Existencia prvých vyspelých civilizácií v Bolívii sa datuje zhruba do obdobia okolo roku 1500 pred n. l., kedy sa tu objavili kultúry Chiripa a Wankarani. Jednalo sa o pomerne vyspelé poľnohospodárske spoločenstvá. Chiripa mala svoje centrum pri jazere Titicaca, kde bolo osídlenie s jednoduchšími kamennými stavbami. Wankarani zas mala centrum pri jazere Poopó. Na územie dnešnej Bolívie sa rozšírili i niektoré kultúry z územia súčasného Peru. Jedná sa napríklad o kultúru Pucará, ktorá existovala na severnom brehu jazera Titicaca v období okolo roku 200 pred n. l., no svoj vplyv rozšírila až na sever Bolívie. Aj táto civilizácia bola vyspelá, v jej hlavnom meste Pucará bolo až šesť stupňovitých pyramíd.

V 7. storočí sa dominantnou kultúrou stala Tiahuanaco (niekedy označovaná aj ako Tíwanaco, či Tíwanacu). Je pravdepodobné, že sa jedná o pokračovateľku staršej kultúry Pucará. Kultúra Tiahuanaco mala svoje centrum pri jazere Titicaca a vznikla už približne v 2. storočí a postupne pohltila menšie kultúry a presadila svoj vplyv na veľkom území. Svoje hlavné mesto pospájali obyvatelia s ostatnými časťami krajiny veľkým počtom ciest. Obyvateľstvo sa venovalo hlavne poľnohospodárstvu, pestovali sa tu rôzne druhy plodín. Súčasne však obyvatelia ťažili zlato, striebro, či meď a dokázali vyrábať bronz. V hlavnom meste Tiahuanaco žilo okolo roku 500 približne 25 000 až 50 000 obyvateľov. Aj tu sa nachádzali pyramídy, ktoré slúžili na náboženské účely. Častým javom bolo stínanie hláv pri obetovaní, ktoré je typické pre väčšinu indiánskych kultúr v tejto oblasti. Kamenné bloky, ktoré ľudia z kultúry Tiahuanaco využívali pri stavbách chrámov a pomníkov vážili aj 130 ton a museli byť dopravované až zo vzdialenosti 17 km. Najväčší rozmach dosiahla táto kultúra okolo roku 600, kedy sa začala rozširovať do Ánd. Postupne sa stala dominantnou v širokej oblasti a konkurovala aj vyspelým kultúram v Peru. Podobne, ako iné indiánske civilizácie, aj táto zanikla náhle, približne okolo roku 1000, pravdepodobne z klimatických dôvodov. Susedila s významnou kultúrou Huari (zvanou tiež Wari), ktorá sa nachádzala na území dnešného Peru. Obe krajiny uznávali svoje sféry vplyvu, do ktorých si nezasahovali. Po zániku kultúry Tiahuanaco nebol na území Bolívie dlhší čas žiadny podobne silný štátny útvar. V tejto dobe vzniklo viacero menších štátov, z nich najznámejšie boli Colla a Lupaca. V polovici 15. storočia začali zo západu do oblasti prenikať Inkovia, ktorí miestne slabé malé štáty bez väčších problémov ovládli a pričlenili k svojej ríši. Inkovia boli známi tým, že na obsadené územia sťahovali cudzie indiánske etniká, čím chceli ľahšie obsadené územia pacifikovať, tak tomu bolo aj v tomto prípade. Súčasne však začali Inkovia budovať aj tu svoj systém ciest. Inkom sa však nepodarilo ovládnuť celé územie súčasnej Bolívie, iba vyspelú západnú časť.

Španielska koloniálna éra

Príchod Španielov

Diego de Almagro viedol prvú expedíciu Španielov na územie súčasnej Bolívie.

V roku 1453 dobyl osmanský sultán Mehmed II. Konštantínopol. Vďaka tomu sa Osmanskej ríši podarilo výrazne obmedziť obchod medzi Európou a Ďalekým východom, na ktorý uvalila veľmi vysoké clo a poplatky. Z tohto dôvodu bolo pre európske kresťanské štáty potrebné nájsť nové cesty, ktoré by sa vyhli územiu Osmanskej ríše. Až Krištof Kolumbus presvedčil španielskych vládcov, že do Ázie dokáže doplávať západnou cestou. Ale ešte pred reálnym objavením Nového sveta sa začali spory medzi Španielskom a Portugalskom o nepreskúmané územia. Tieto rozhodol pápež, no neskôr pokračovali vzájomné rokovania medzi zástupcami oboch kráľovstiev, ktoré vyvrcholili podpísaním Tordesillaskej zmluvy v roku 1494. Táto stanovila deliacu líniu nových území na 350 námorných míľ na západ od ostrovov Zeleného mysu, vďaka čomu získalo Portugalsko rozsiahle územia budúcej Brazílie. K samotnému objaveniu Ameriky došlo v roku 1492, no až Talian Amerigo Vespucci rozpoznal, že skutočne ide o nový svetadiel a na jeho počesť dostal nový svetadiel svoje meno. Najväčším lákadlom pre objaviteľov boli drahé kovy, ktoré vlastnili jednak miestne indiánske civilizácie a ktoré sa hojne nachádzali aj v zemi niektorých častí Ameriky. Prví Španieli sa usadili na karibskom ostrove Hispaniola, pričom už tu sa správali k miestnym indiánom veľmi kruto, čo s nepáčilo ani niektorým predstaviteľom katolíckej cirkvi, hlavne z rádu Dominikánov. Už v roku 1500 tak boli indiáni vyhlásení za slobodných podaných španielskeho kráľa a bolo tak zakázané ich zotročovanie. Povolené bolo iba v tzv. spravodlivej vojne. Neskôr boli tieto pravidlá ešte upravené tak, že vyžadovali od indiánov uznanie zvrchovanosti španielskeho kráľa, pápeža a právo šírenia kresťanstva. V prípade, ak by tieto požiadavky indiáni neuznali, mali Španieli právo viesť s nimi spravodlivú vojnu a v prípade zajatia ich zotročiť. Prví Španieli dorazili do susedného Peru zo severu z Panamy na začiatku roka 1532. Ríša Inkov, ktorá vtedy ovládala najpodstatnejšie časti súčasnej Bolívie sa v tej dobe nachádzala v občianskej vojne, kedy proti sebe bojovali synovia posledného kráľa, nevlastní bratia Huáscar a Atahualpa. Španielov viedol Francisco Pizarro a Diego de Almagro. Španieli využili zložitú situáciu, v ktorej sa Inkovia nachádzali, podarilo sa im Inkov poraziť a zajať Atahualpu, ktorému sa pred tým podarilo poraziť nevlastného brata a vyhrať tak občiansku vojnu. Atahualpa sa v zajatí stal v podstate iba bábkovým kráľom, no napriek tomu ho neskôr Španieli popravili. V ďalšom období vládli indiánom v Peru pomocou dosadených a podriadených náčelníkov a miestnych vládcov. Ak sa náhodou títo vzbúrili, Španieli spravidla tieto revolty tvrdo potlačili, hlavne vďaka pomoci od iných indiánskych kmeňov, ktoré si takto riešili staré spory s Inkami.

Indiánske spoločenstvá boli v čase španielskej expanzie do oblasti na strane európskych dobyvateľov, keďže Inkov považovali za cudzích okupantov. Španieli tak nemuseli na územie súčasnej Bolívie v počiatkoch vôbec vojensky zasahovať. Až spory medzi samotnými Španielmi spôsobili, že do oblasti dorazilo v roku 1535 španielske vojsko. Jednalo sa o vojsko Diega de Almagra, hlavného spojenca Pizarra pri ovládnutí Ríše Inkov, ktorý však už v tej dobe mal s Pizarrom veľké spory. Na územie Bolívie bol Almagro vyslaný na prieskumnú expedíciu práve Pizarrom, ktorý mu tak chcel zabrániť ovplyvňovať dianie v Peru. Španieli vtedy prešli cez celú Bolíviu až na sever súčasnej Argentíny a následne do Čile. V roku 1538 prišla do oblasti hľadať drahé kovy španielska expedícia, ktorú viedli bratia Francisca Pizarra Hernando a Gonzalo. Táto expedícia založila na území Bolívie aj prvé španielske mesto La Plata. V roku 1545 boli konečne objavené významné ložiská drahých kovov, konkrétne striebra na hore Cerro Rico, pod ktorou následne vzniklo mesto Potosí. Bola to významná správa, keďže v tej dobe už prebiehala občianska vojna medzi samotnými španielskymi dobyvateľmi. Význam Bolívie pre jej nerastné bohatstvo si uvedomovali aj v samotnom Španielsku a tak začali s väčším osídľovaním. V roku 1548 Španieli založili La Paz, ktoré malo byť dôležitým oporným bodom Španielov medzi striebornými baňami v Potosí a prístavmi v Tichom oceáne. Územie súčasnej Bolívie sa tak stalo najdôležitejšou časťou španielskych kolónii v celej Amerike. Už o ďalšie dva roky neskôr došlo k administratívnemu rozdeleniu krajiny na Horné a Dolné Peru, čím získala Bolívia svoje prvé pomenovanie to práve Horné Peru.

Horné Peru ako súčasť Miestokráľovstva Peru

Francisco de Toledo patrí medzi najvýznamnejších miestokráľov Peru. Vďaka jeho reformám sa podarilo výrazne zvýšiť ťažbu striebra v Hornom Peru.

So skutočnou správnou organizáciou amerických kolónii Španielska sa začalo za vlády kráľa Filipa II. na konci 60. rokov 16. storočia. Horné Peru bolo pričlenené k Miestokráľovstvu Peru, ktoré bolo najvyššou správnou a vládnou jednotkou v Južnej Amerike. Miestokráľovstvo sa ďalej delilo na tzv. audiencie a územie Horného Peru sa stalo Audienciou Charcas s hlavným mestom Chuquisaca (ktoré Španieli pred tým založili ako La Plata). Východ Horného Peru však Španieli nemali pod reálnou kontrolou, formálne tam však zriadili guvernérstva. Kráľ presadil v roku 1569 na miesto miestokráľa Peru Francisca de Toledo. Prvé zákonné úpravy, ktoré upravovali správu kolónii boli prijaté už v roku 1573, no trvalo ďalších viac ako 100 rokov, kým boli prijaté komplexné zákony. Práve Toledo mal byť tým, kto nové predstavy kráľa o správe Ameriky realizuje. Toledo bezprostredne po svojom príchode do Peru začal s kontrolou krajiny, ktorá mu trvala päť rokov. Snažil sa študovať právo Inkov, z ktorého si bral príklad pre správu Peru. Súčasne sa však snažil hľadať právne dôvody, ktoré by predchádzajúcu vládu Inkov právne spochybňovali. Zaobchádzanie s indiánmi sa snažil robiť podľa ich pravidiel a tradícii, ktoré prispôsobil španielskym potrebám. Indiánov sa snažil premiestňovať do tzv. redukcii, kde síce boli viac chránení voči neprávostiam Španielov, no súčasne tým rozbil ich spoločenstvá. Indiáni však boli naďalej zneužívaní na tvrdú povinnú prácu, pričom faktom je, že hlavným cieľom Toleda bolo zefektívnenie ťažby striebra a vyplácania indiánskej dane. Toledo vládol viac ako 11 rokov a je považovaný za jedného z najvýznamnejších miestokráľov Peru. Tieto opatrenia pomohli zlepšiť ťažbu do takej miery, že čoskoro došlo k vyťaženiu povrchových žíl a tak sa muselo začať vo vnútri hôr, súčasne nebolo v Hornom Peru dostatok pracovnej sily potrebnej na ťažbu. Do baní tak museli posielať povinne mužov všetky indiánske komunity z Horného Peru v rámci pracovnej povinnosti, tzv. mita, ktorú Toledo kvôli tomu obnovil. To umožnilo masívny nárast ťažby a v Potosí tak na začiatku 17. storočia žilo až 160 000 ľudí. V miestokráľovstve sa postupne vytvorili rôzne spoločenské a sociálne skupiny. Hlavné rozdelenie bolo na menšinových Španielov a väčšinových indiánov. V krajine však žili tisíce čiernych otrokov, ich počet v Hornom Peru však bol obmedzený, lebo ťažkú prácu v tak vysokej nadmorskej výške dokázali znášať iba indiáni. Stále väčšiu časť populácie tvorili mestici, teda miešanci Španielov a indiánov a tzv. kreoli, čo boli potomkovia Španielov narodení už v Amerike. Kreoli boli presvedčení, že ich práva sú potláčané Španielmi, ktorí do Ameriky prišli zo Španielska, čo od počiatku vytváralo napätie v spoločnosti. Mestici zas tvorili jadro nespokojnej španielskej chudoby, pričom k tejto chudobe sa radili aj pošpanielčení indiáni (tzv. ladinos), mulati a slobodní černosi.

Najvýznamnejším miestom sa postupne stalo banícke centrum Potosí, ktoré spolu s hlavným mestom Lima ovplyvňovalo smerovanie celého miestokráľovstva. Práve na prosperitu týchto dvoch miest sa sústreďovala väčšina produkcie miestokráľovstva a súčasne od ťažby drahých kovov v Potosí a obchodnej bilancie oboch menovaných miest na druhej strane závisel zvyšok kolónie. Hlavné mesto Lima malo výnimočné postavenie, ktoré spočívalo v tom, že všetok obchod miestokráľovstva musel prechádzať cez Limu bez ohľadu na vzdialenosť miesta, kde došlo k jeho vyprodukovaniu. Aby vláda vytvorila konkurenciu veľkostatkárom, tzv. encomenderom, začala voľnú pôdu prideľovať chudobným záujemcom z radov Španielov. Pôda sa uvoľnila v dôsledku úbytku indiánskej populácie. Ale aj na nových španielskych poliach museli pracovať znova iba indiáni. Mesto Cochabamba a jeho okolie sa zas stalo významným poľnohospodárskym centrom Horného Peru, ale i celého miestokráľovstva. S rastom Horného Peru a predovšetkým banských miest ako Potosí alebo Oruro začala rapídne rásť aj kriminalita a etnické nepokoje. Po smrti španielskeho kráľa Karola II., ktorý nemal následníka vypukla tzv. vojna o španielske dedičstvo. Po vojne sa novým kráľom stal Filip V. z dynastie Bourbonovcov. Zmena vládnucej dynastie priniesla zásadné zmeny aj do fungovania španielskych kolónii v Amerike, ktoré prevzali neefektívny spôsob vládnutia zo Španielska, ktorý začal fungovať práve po nástupe nového kráľa na trón. Všetky tovary museli povinne z Limy odchádzať ďalej do konkrétneho prístavu a iba z neho mohli prichádzať do iného konkrétneho prístavu v Španielsku. To výrazne komplikovalo obchod a izolovalo kolónie. Túto situáciu tak začali využívať piráti a pašeráci z Anglicka, Francúzska či Holandska, ktorí jednak napádali španielske lode a prístavy a jednak pašovali tovar z iných štátov, čo bolo zakázané. Príliv bohatstva z Ameriky sa kvôli tomu znižoval a tak museli Bourbonovci pristúpiť k reformám. Najdôležitejšie zmeny spočívali v územných a správnych úpravách, ktoré vyvstávali z rastu významu Venezuely, Čile, či Buenos Aires. Práve Buenos Aires a oblasť Río de la Plata sa stávali kľúčovými, keďže tovar prepravovaný z Horného Peru do Španielska tadiaľto bol oveľa lacnejší, než v prípade jeho prepravy cez Peru a Panamu. Buenos Aires sa stalo hlavným cieľom zahraničných pašerákov, ktorí si tieto skutočnosti naplno uvedomovali. Z tohto dôvodu v roku 1721 povolilo Španielsko obchodovanie aj z prístavu v Buenos Aires.

Horné Peru ako súčasť Miestokráľovstva Río de la Plata a indiánske povstania

Túpac Amaru II. viedol najväčšie protišpanielske povstanie indiánov v 18. storočí.

Horné Peru sa ekonomicky postupne preorientovávalo smerom na juh k Buenos Aires. Napriek tomu, že kráľovstvo pôvodne prikazovalo všetok obchod realizovať cez Limu a jej tichomorské prístavy, obchodníci sa snažili ušetriť a svoj tovar posielali napriek zákazu do Buenos Aires, kde bol tento následne prepravovaný cez Atlantický oceán do Španielska. Spojenie s Río de la Plata sa tak stalo najdôležitejšou obchodnou trasou celého miestokráľovstva Peru, na čo nakoniec reagovalo aj Španielsko povolením obchodu. Horné Peru sa stalo taktiež centrom indiánskych snáh o nápravu pomerov. Tie začali už v roku 1613 na území východne od mesta La Paz, kde sa začal organizovať prvý vážnejší indiánsky pokus o vyhnanie Španielov. Indiáni mali v rovnaký deň napadnúť všetky španielske mestá, tento pokus však bol odhalený už počas jeho prípravy. Ani tento neúspech nezastavil snahy indiánov a nové nepokoje začali v roku 1623 na západe súčasnej Bolívie pri jazere Titicaca. Ani táto snaha sa však indiánom nepodarila, keďže boli znova vyzradení. Ďalší indiáni sa tak snáh o organizované povstanie vzdali a vytvorili rôzne skupiny, ktoré prepadávali Španielov, iných neindiánov a taktiež indiánskych nepriateľov. Indiáni podporovaní Španielmi však väčšinu týchto skupín zničili a ich členov pozabíjali, no menšie skupiny indiánov vytrvali až do konca 17. storočia.

Mapa zobrazuje územie Horného Peru (červené sfarbenia) v roku 1783 po jeho pričlenení k Miestokráľovstvu Río de la Plata.

Po neúspešnej sedemročnej vojne, kde sa Španielsko rozhodnutím svojho kráľa Karola III. zapojilo síce až pred koncom vojny, no na stranu porazených, rástla v kráľovstve nespokojnosť. Španielsko počas vojny prišlo o Floridu, Trinidad, Filipíny a Kubu, ktoré Kráľovstvo Veľkej Británie úspešne dobylo. Po vojne síce Británia všetky územia okrem Floridy Španielom vrátila, no tieto udalosti spustili snahy kráľa o ešte väčšie reformy, ktoré by zvrátili úpadok ríše. Ešte horšia situácia bola v amerických kolóniách, kde boli miestne úrady znefunkčnené korupciou. V roku 1765 došlo k zrušeniu monopolu na dovoz tovaru do Španielsku iba cez prístav Sevilla. Následne v roku 1778 bol povolený voľný obchod s viacerými časťami španielskej Južnej Ameriky. To umožnilo konečne efektívny vnútorný obchod aj v rámci španielskej Ameriky a produkty z Horného Peru tak už mohli byť legálne vyvážané cez Buenos Aires. Ďalším riešením mali byť tzv. intendancie. Napriek veľkej snahe však k ich zavedeniu v Peru došlo až v roku 1784, čo iba potvrdzovalo nefunkčnosť celého administratívneho systému v Peru. Na čele intendancie stál intendant, ktorý bol podriadený kráľovi a nie miestokráľovi. Intendanti velili vojsku, vyberali dane a mali aj súdnu právomoc. Peru bolo rozdelené na sedem intendancii. Tieto opatrenia znova zvýšili napätie v provinciách, keďže intendanti obmedzovali moc miestokráľa, ale i ďalších tradičných úradov. Faktom však je, že zavedením intendancii sa zlepšil výber daní. Ako veľmi významné pre budúcnosť Horného Peru sa stalo zriadenie nového Miestokráľovstva Río de la Plata s hlavným mestom Buenos Aires v roku 1776, ktoré zahŕňalo väčšinu južných území s výnimkou Čile, ktoré požiadalo o možnosť zostať súčasťou Peru. Najväčšou ranou pre Peru bol oddelenie územia Horného Peru, ktoré sa stalo súčasťou nového miestokráľovstva. Horné Peru však malo v tej dobe veľké problémy s ťažbou striebra, lebo zložky potrebné na ťažbu boli nedostatkové. Taktiež aj pracovnej sily ubudlo, keďže indiánov podliehajúcich povinnej práci bolo stále menej. Počet obyvateľov Potosí sa postupne výrazne znížil až na úroveň 30 000 ľudí. Na druhej strane vďaka tomu, že indiáni nemuseli ťažko pracovať v baniach, začala ich populácia znova rásť. Pozitívnym impulzom pre Miestokráľovstvo Río de la Plata bolo v roku 1798 povolenie obchodovania s cudzími štátmi okrem tých, s ktorými bolo Španielsko vo vojne. Ďalším novým príjmom sa stala reforma povinného zdanenia indiánov, ktorému teraz podliehali úplne všetci indiáni. Keďže ich populácia rástla, stala sa indiánska daň veľmi významným zdrojom príjmu miestokráľovstva. To však bol jeden z viacerých dôvodov na ďalšie indiánske povstania, ktoré sa v 18. storočí stali pomerne častými javmi. Nespokojnosť indiánov sa rozhodli využiť miestni statkári, ktorí neboli spokojní s reformami, ktoré ich poškodzovali. Najväčšie povstanie začalo v roku 1780 a nazýva sa povstanie Túpaca Amaru II. Viedol ho mestic José Gabriel Condorcanqui Noguera, ktorý je známy ako Túpac Amaru II., čo bolo meno, ktoré odvodzoval od svojej prastarej matky, ktorá bola dcérou posledného kráľa Inkov z povstaleckého kráľovstva Vilcabamba. Sám Túpac Amaru II. mal viacero problémov so španielskymi úradmi, jednak mal dlhy a taktiež bol spochybňovaný jeho inkský pôvod. Preto využil nepokojný rok 1780 a 10. novembra nechal popraviť jedného z kráľovských úradníkov, pričom sa domnieval, že miestokráľ nebude túto udalosť riešiť, keďže sám mal s týmito úradníkmi veľké spory. Keďže však v rovnakom období prebehlo aj iné povstanie, názory miestokráľa sa zmenili a Túpac Amaru II. sa rozhodol vytiahnuť do boja, pričom hneď v prvých bitkách bol úspešný. Neskôr však začal prehrávať, pokúsil sa s 20 000 mužmi dobyť Cusco, no neúspešne. Vedúcu úlohu v povstaní tak postupne prevzala jeho manželka Micaela Bastidas, ktorá bola radikálnejšia a rozhodnejšia, než samotný Túpac Amaru II. Už v apríli 1781 však povstanie Španieli skoro úplne potlačili, keď sa im podarilo zajať dokonca i samotného Túpaca Amaru II., ktorého zradili jeho vlastní spolubojovníci. Tento bol následne spolu s jeho manželkou súdený v Cuscu a 18. mája 1781 popravený. Ani tým však povstanie neskončilo, práve naopak. Nové nepokoje sa iba premiestnili od Cusca k jazeru Titicaca, indiáni dokonca obliehali niektoré mestá. Všetky povstania boli vyvolané práve odkazom Túpaca Amaru II. Hlavnú časť nových bojov viedol bratranec popraveného veliteľa Diego Cristóbal Túpac Amaru. Práve pod jeho vedením sa indiánom podarilo obsadiť pomerne veľké územia v Hornom Peru a dokonca aj dobyť niekoľko miest. V marci 1781 začali indiáni pod velením Juliána Apaza Nina, ktorý je známy ako Túpac Katari, na niekoľko mesiacov obliehať mesto La Paz. Neboli však úspešní, keďže ich velitelia medzi sebou súperili o moc. Diego Cristóbal Túpac Amaru nakoniec v januári 1782 podpísal kapituláciu. Časť veliteľov povstania dostalo amnestiu, no postupne boli všetci popravení, niektorí ešte počas povstania po zradách zo strany vlastných spolubojovníkov. Indiánske povstania z rokov 1780 až 1782 boli predzvesťou neskorších bojov za nezávislosť na Španielsku.

Vojna za nezávislosť

Dôvody konfliktu

Pedro Domingo Murillo viedol v roku 1809 prvú skutočnú vzburu proti vláde Španielov v Hornom Peru, ktorá sa odohrala v meste La Paz. Táto vzbura znamenala de facto prvý pokus o vyhlásenie nezávislosti.

V roku 1792 bolo vykonané sčítanie ľudu v Peru (vrátane Horného Peru), ktoré udávalo, že tam žilo spolu o niečo viac ako jeden milión ľudí. Z toho bolo 136 tisíc Španielov a kreolov a 608 tisíc indiánov. Koniec 18. storočia bol v Španielsku poznačený smrťou kráľa Karola III., ktorého vystriedal nie veľmi schopný Karol IV., ktorý nejavil záujem o reálne vládnutie. Tým sa pokusy o reformy v kráľovstve v podstate skončili, dokonca došlo aj k zrušeniu časti zmien, ktoré presadil ešte bývalý kráľ. Na vedúce miesta si rôzne záujmové skupiny začali dosadzovať kandidátov, ktorí taktiež neboli veľmi schopní. Riziká si uvedomovali aj niektorí čelní predstavitelia Španielska, ktorí poukazovali predovšetkým na nespravodlivé postavenie kreolov v Amerike. V roku 1805 sa uskutočnila bitka pri Trafalgare, v ktorej Španielsko stratilo väčšinu svojej flotily. Tým sa začala postupne znižovať závislosť španielskej Ameriky na Španielsku. Británia začala následne blokovať Atlantický oceán, čo situáciu ešte zhoršilo, keďže do Ameriky nevedeli Španieli preplaviť suroviny potrebné na ťažbu striebra a iné dôležité tovary. To výrazne obmedzilo ťažbu a výrobu v Hornom Peru, ale i celej španielskej Amerike, zvýšilo nezamestnanosť a chudobu. Miestni kreoli boli navyše nespokojní so svojim postavením, pretože sa domnievali, že im Španielsko odopiera ich podiel na moci, ktorú mohli mať iba Španieli narodení priamo v Španielsku. Cieľom teda nebola ani tak nezávislosť, ako získanie moci.

V roku 1808 donútil francúzsky vládca Napoleon Bonaparte španielskeho kráľa Karola IV. abdikovať a jeho dediča Ferdinanda nechal uväzniť. Na španielsky trón Napoleon dosadil svojho brata Jozefa. Tým sa Španielsko dostalo do vojny, čo spustilo obdobie bezvládia, ktoré vyplnili vlády chúnt, resp. regentskej vlády, čo zapríčinilo debaty o tom, kto má v prípade neprítomnosti kráľa právo vládnuť a ktorému územiu. Vďaka tomu sa postupne vyrovnávali rozdiely v životnej úrovni medzi Španielskom a centrom jeho vlády v Južnej Amerike. Súčasne so zvyšovaním životnej úrovne sa začala zvyšovať tiež miera nespokojnosti s vládou Španielska, no zlý vzťah k materskej krajine podporovali aj zahraniční obchodníci z iných európskych štátov. Udalosti v Európe však začali negatívne ovplyvňovať život v španielskej Amerike. V Španielsku prebiehalo v podstate občianske povstanie proti Napoleonovi, no keďže Španielsko bolo vazalským štátom Francúzska, pripojilo sa k nemu vo vojne voči Británii, kde však Francúzsko nebolo úspešné. Už v roku 1806 sa tak vylodilo pri Buenos Aires približne 2 000 britských vojakov a mesto na určitý čas obsadili. Po vytlačení z Buenos Aires Briti obsadili Montevideo. Britov však nedokázalo vyhnať španielske kráľovské vojsko, ale miestni milicionári, čo bol ďalší impulz pre separatistické tendencie v regióne. Po porážke Britov sa vlády v niektorých častiach španielskej Ameriky ujali miestne chunty, ktoré boli zriaďované na dobu, kým sa na španielsky trón nevráti legitímny panovník. Niektoré chunty v Hornom Peru však odmietli legitimitu odbojovej chunty v Španielsku, ktorú považovali iba za regionálnu vládu. Situácia v Hornom Peru sa v roku 1809 postupne vyostrila, keď v meste Chuquisaca prevzala vládu miestna správa. Tá však nebola protišpanielska, jednalo sa skôr o mocenský boj medzi samotnými Španielmi. No v La Paze vypuklo dokonca otvorené povstanie proti vláde miestokráľovstva, ktoré viedol miestny obchodník Pedro Domingo Murillo. Hlavnou požiadavkou bolo, aby peniaze z daní vybraných v Hornom Peru zostali na jeho území a neboli prenášané do Buenos Aires. V La Paze sa začali objavovať prvé otvorené výzvy na nezávislosť v oblasti. Aby boli nepokoje v Hornom Peru potlačené, vyslali sem svoje vojsko obe miestokráľovstvá, teda Río de la Plata aj Peru. Snaha o nastolenie poriadku bola rýchlo úspešná a desiatky vzbúrencov boli popravených. V Hornom Peru tak kráľovské vojsko vrátilo situáciu do pôvodného stavu. Zástancom španielskej nadvlády sa postupne podarilo spacifikovať väčšinu vzbúr, ale aj regionálnych chúnt, ktoré sa rozšírili po španielskej Amerike. Jedinou, ktorá dokázala odolať bola chunta v Buenos Aires a čiastočne severná časť Južnej Ameriky.

Májová revolúcia a boje o Horné Peru

Najväčšie problémy rojalistom v Hornom Peru robili miestne gerilové skupiny, ktorým sa podarilo dokonca ovládať niektoré časti územia. Veliteľkou jednej z týchto odbojových skupín bola mesticka Juana Azurduy de Padilla (na obrázku).

Kľúčovou udalosťou, ktorá znamenala začiatok skutočných snáh o nezávislosť na Španielsku bolo úplné ovládnutie územia Španielska Francúzskom. 22. mája 1810 sa v Buenos Aires zišla miestna rada, ktorá zosadila miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisnerosa s odôvodnením, že bol dosadený odbojovou Sevillskou chuntou, ktorá už neexistuje. Následne 25. mája 1810 vytvorilo obyvateľstvo Buenos Aires vlastnú chuntu a na jej čelo dosadilo Cornelia Saavedru. Tieto udalosti sú v súčasnosti známe ako Májová revolúcia. Na udalosti z Buenos Aires však zvyšok Miestokráľovstva Río de la Plata reagoval rôznorodo, časť obyvateľstva súhlasila, no zástancovia monarchie (rojalisti) mali množstvo stúpencov. Chunta z Buenos Aires sa odpor rozhodla potlačiť silou. Výprava do Paraguaja však bola neúspešná, no na tamojšom území nezískali kontrolu rojalisti, ale paraguajskí bojovníci za slobodu, ktorí chceli nezávislosť nie len na Buenos Aires, ale aj na Španielsku. Ich snaha o nezávislosť bola zavŕšená v roku 1813, kedy Paraguaj vyhlásil nezávislosť. Úspešnejší už boli patrioti z Buenos Aires v Montevideu, kde bola spočiatku vytvorená chunta verná Španielsku. Po ročnom obliehaní získali patrioti nad Montevideom kontrolu. Chunta z Buenos Aires mala veľký záujem predovšetkým o územie Horného Peru, kde boli bohaté pani v Potosí. Vyslala tam preto armádu. Miestne milície však porazili predvoj armády z Buenos Aires a prezident miestnej správy Vicente Nieto požiadal o znovupripojenie k Miestokráľovstvu Peru, s čím miestokráľ José Fernando de Abascal y Sousa súhlasil. Armáda z Buenos Aires ale bola dostatočne silná a postupne sa jej podarilo obsadiť dôležité mestá v Hornom Peru. Nasledovali vzbury patriotov v mestách La Paz a Chuquisaca, kde miestni patrioti vyhnali rojalistov. Do takto uvoľnených miest tak následne vojsko z Buenos Aires vstúpilo bez boja. Ale územie Horného Peru sa od Buenos Aires veľmi odlišovalo, predovšetkým v etnickom zložení, pretože kým v Buenos Aires bolo minimum indiánov, v Hornom Peru ich bol veľký počet. Rovnosť medzi belochmi a indiánmi, ktorú prijali v Buenos Aires sa tak v Hornom Peru nestretla s pochopením. Z Peru však vyslali armádu, aby potlačila vzbury v Hornom Peru a vytlačila armádu patriotov. 20. júna 1811 sa uskutočnila bitka pri Huaqui, kde rojalisti porazili patriotov, čím skončil prvý pokus Buenos Aires o ovládnutie Horného Peru. Rojalisti však nemohli postupovať za ustupujúcim vojskom protivníka (ktoré cestou späť drancovalo oblasť), keďže sa v danom období v Hornom Peru vzbúrili aj indiáni. Tým sa dokonca podarilo obliehať La Paz. Obliehanie sa Španielom podarilo prelomiť iba vďaka pomoci iných indiánskych kmeňov.

V Buenos Aires vybrali za nového veliteľa severného vojska Manuela Belgrana, ktorému sa podarilo zreorganizovať armádu a niekoľkokrát porazil rojalistov, čo spôsobilo nové povstania v Hornom Peru. V polovici roka 1813 tak vojsko Spojených provincii La Platy (ako sa formálne pomenoval nový útvar vzniknutý po Májovej revolúcii) začalo druhé ťaženie do Horného Peru. Podarilo sa mu obsadiť viacero miest vrátane Potosí. Už na jeseň sa však rojalistom podarilo patriotov znova poraziť. Tí počas ústupu z Horného Peru znova toto územie drancovali, mesto Potosí dokonca vážne poškodili. V januári 1814 tak prevzal velenie severného vojska Buenos Aires José de San Martín. Ten pochopil, že ovládnutie Horného Peru z juhu bude veľmi zložité, presunul sa preto na západ, kde sa začal pripravovať na inváziu do Čile. V tom istom období vypuklo v meste Cusco nové povstanie indiánov, ktoré sa rozšírilo až do Horného Peru. Vzbúrencom sa podarilo dokonca obsadiť La Paz a v celej oblasti viedli gerilovú vojnu, čím sa stalo územie Horného Peru veľmi nepokojným.

Napriek rozhodnutiu viesť novú inváziu cez Čile sa vláda v Buenos Aires pokúsila v roku 1815 ešte o jeden útok na Horné Peru z juhu, no aj toto ťaženie po počiatočných úspechoch skončilo porážkou. Nasledoval ešte jeden menší štvrtý neúspešný útok. 9. júla 1816 vyhlásili Spojené provincie La Platy formálne nezávislosť. V tom istom období bol novým miestokráľom Peru menovaný generál Joaquín de la Pezuela.

Konečná porážka rojalistov a vyhlásenie nezávislosti Bolívie

Generál Antonio José de Sucre (na obrázku) viedol rozhodujúci útok patriotov na Horné Peru, po ktorom boli rojalisti definitívne porazení. Na čele Bolívie nahradil Simóna Bolívara.

S ukončením snáh Buenos Aires o útoky z juhu stratili povstalci svoju hlavnú podporu v boji proti rojalistom. Táto skutočnosť spolu s liberálnymi reformami z juhu začali kreolov v Hornom Peru motivovať, aby podporovali skôr rojalistov. Kreoli sa totiž obávali, že v prípade víťazstva patriotov z Buenos Aires, by títo presadili svoje reformy aj v Hornom Peru. Tieto by znamenali okrem iného zrušenie pracovnej povinnosti indiánov a ich (čiastočné) zrovnoprávnenie v rámci spoločnosti. Miestni kreoli, ale aj Španieli, však ťažili na svojich statkoch, či baniach predovšetkým z povinnej indiánskej práce a tak sa začali pridávať na stranu rojalistov. Horné Peru sa tak zmenilo na baštu podporovateľov kráľovstva. Situácia v Južnej Amerike sa však pre rojalistov začala komplikovať. San Martín prekročil Andy na začiatku roka 1817 a vstúpil do Čile, kde hneď porazil silné rojalistické vojsko. Väčšina rojalistov v panike ušla z Čile preč, následne San Martín už v polovici februára vstúpil priamo do Santiaga, kde bola vláda odovzdaná Bernardovi O'Higginsovi, čilskému revolucionárovi, ktorý bojoval na strane San Martína. Zvyškom rojalistov prišlo z Peru na pomoc nové vojsko, ktorému velil Mariano Osorio. Na vstup tohto vojska reagoval O'Higgins vyhlásením nezávislosti Čile z 12. februára 1818. Napriek tomu Osorio prekvapivo patriotov porazil, no 5. apríla 1818 San Martín definitívne porazil rojalistov v Čile v bitke na pláňach Maipú, ktoré sa nachádzajú pri rieke Maipo. Na severe sa taktiež podarilo miestnym patriotom na čele so Simónom Bolívarom poraziť rojalistov, následne ovládli veľké územie až po súčasný Ekvádor a vyhlásili nezávislý štát Veľká Kolumbia. Invázia San Martína do Peru začala v auguste 1820. Rojalistov zasiahli v tomto období vnútorné nezhody, ktoré sa medzi nich preniesli zo Španielska, kde prebiehali veľké spory medzi konzervatívcami a liberálmi, pričom liberálom sa podarilo presadiť dôležité zmeny. Inváznej armáde sa v Peru darilo, navyše miestokráľ Pezuela bol konzervatívec a tak bol prinútený odstúpiť. Novým miestokráľom Peru sa stal liberál José de la Serna e Hinojosa. V Hornom Peru však reálnu moc držal veliteľ miestnej armády rojalistov Pedro Antonio Olañeta, ktorý však bol tvrdý konzervatívec.

Prvá časť inváznej armády dorazila do Horného Peru v roku 1823 a velili jej generáli Andrés de Santa Cruz a Agustín Gamarra. Väčšina vojakov však pochádzala z územia Veľkej Kolumbie, ktorá sa krátko pred tým zapojila do vojny za nezávislosť Peru, pričom najvýznamnejšou postavou týchto bojov už nebol San Martín, ktorý odišiel do Čile, ale Bolívar. Prvá väčšia bitka pri meste Zepita, ktorá sa uskutočnila v auguste 1823 skončila remízou. V roku 1824 získali v mocenskom boji v Španielsku prevahu konzervatívci a tak veliteľ vojska v Hornom Peru Pedro Antonio Olañeta odmietol ďalej poslušnosť liberálnemu miestokráľovi Peru. To rojalistov oslabilo, na porážku Olañetu, ale nemali dostatočné sily, dohodli sa s ním preto aspoň na pokračovaní boja proti patriotom. Napriek dohode však Olañeta rojalistickému vojsku v Peru odmietol pomôcť a tak patrioti 6. augusta v bitke pri jazere Junín tesne rojalistov porazili. Rozhodujúca bitka celej vojny za nezávislosť Peru sa odohrala 9. decembra 1824 na planine Ayacucho, kde boli rojalisti drvivo porazení. Miestokráľ bol v boji zranený a zajatý. Tým sa fakticky skončila vojna za nezávislosť Peru.

Víťazné vojsko ale nepostupovalo ďalej do Horného Peru, kde tak vládol generál Olañeta, ktorý bol stále presvedčený stúpenec kráľa. Vládnuca vrstva v Hornom Peru si však uvedomovala, že Horné Peru zostalo prakticky osamotené a obkľúčené. Olañeta tak vyhlásil absolutistickú monarchiu a rozdelil vládne úrady medzi bohatých kreolov. Už v januári 1825 však do Horného Peru predsa len armáda republikánov vstúpila, viedol ju generál Antonio José de Sucre. Olañeta sa rozhodol so Sucrem vyjednávať a navrhol vyhlásiť pre Horné Peru autonómiu. To znamenalo, že Olañeta sa chce de facto pridať k patriotom. Na to negatívne reagovala väčšina Olañetovho vojska, ktorá svojho veliteľa zabila a v podstate prestala reálne existovať. Sucre tak obsadil Horné Peru bez boja. V tejto situácii bolo potrebné rozhodnúť o budúcom statuse Horného Peru. Generál Sucre, ako člen armády Veľkej Kolumbie nechcel pripustiť spojenie Peru s Horným Peru, pretože takýto štát by mohol konkurovať Veľkej Kolumbii. Presadzoval preto vytvorenie nezávislého štátu, s čím po Sucreho naliehaní nakoniec súhlasil aj Bolívar. Sucremu sa taktiež podarilo dosiahnuť dohodu so Spojenými provinciami La Platy, ktoré si už nenárokovali územie Horného Peru. Následne nechal Sucre zvolať ústavodarné zhromaždenie do mesta Chuquisaca, kde sa zišli zástupcovia z celého územia Horného Peru. 6. augusta 1825 tak bola vyhlásená nezávislosť, keď bola zúčastnenými pred tým odmietnutá možnosť pripojenia sa k Spojeným provinciám La Platy, ale aj Peru. Sucre sa však tohto zhromaždenia nezúčastnil. Názov však ešte nebol stanovený, k jeho prijatiu došlo až za niekoľko dní. Bolo rozhodnuté, že názov štátu bude na počesť Simóna Bolívara República de Bolívar (neskôr zmenené na Bolívia). Nasledovalo schválenie symbolov štátu, mesto Chuquisaca sa stalo hlavným mestom a protektorom, teda osobou s najvyššou mocou v krajine, sa stal Bolívar. Ten vstúpil ešte v auguste do Bolívie a v Potosí slávnostne vztýčil na vrchu Cerro Rico tzv. zástavu slobody. Následne prijal svoju novú funkciu prezidenta a nechal zrušiť povinnú prácu indiánov a povinnú indiánsku daň. Bolívar chcel taktiež rovnomerne rozdeliť pôdu ovládanú kreolmi aj medzi indiánov a mesticov a zrušiť otroctvo. Na konci roku 1825 ešte navrhol ústavu, následne však odišiel do Peru a do Bolívie sa už nikdy nevrátil. Vládou poveril Sucreho.

Počiatky novej republiky

Vláda Andrésa de Santa Cruza, konfederácia s Peru a obnovenie republiky

Generál Andrés de Santa Cruz bol najvýznamnejším prezidentom Bolívie na začiatku jej existencie. Presadil vytvorenie konfederácie s Peru, čo neskôr viedlo k jeho zosadeniu.

Podľa novej ústavy bol prezident volený na doživotný mandát. Za prezidenta bol zvolený Antonio José de Sucre, ktorý však takýto dlhý mandát odmietol a zaviazal sa vykonávať iba dvojročný mandát, potom sa chcel vrátiť domov do Veľkej Kolumbie. V novom štáte žilo o niečo viac ako jeden milión ľudí, z toho bolo približne 800 000 indiánov. Hospodárska situácia krajiny však nebola dobrá, z najlukratívnejšej časti španielskej koloniálnej Ameriky sa v poslednom období španielskej nadvlády a počas vojny za nezávislosť zmenilo na chudobnú krajinu. Najviac bolo zlú situáciu vidieť v banskom meste Potosí, kde bolo ešte na začiatku 19. storočia približne 100 banských šachiet, kým po vyhlásení nezávislosti ich bola sotva polovica. Po zrušení povinnej práce pre indiánov však nemal ani v zostávajúcich baniach kto pracovať. Problémy mali aj výrobne textilu, ktoré nedokázali konkurovať lacnému dovozu z Anglicka a pomerne rýchlo väčšina z nich skrachovala. Keďže krajina nemala skoro žiadny významný zdroj príjmu okrem striebra (ktorého produkcia klesala), rozhodla vláda po roku o znovuzavedení povinnej indiánskej dane. Ani to však nedokázalo stabilizovať a zlepšiť situáciu. Nový problém vyvolala prítomnosť vojska Veľkej Kolumbie, ktoré prišlo ešte so Sucrem počas vojny za nezávislosť. Bolívia míňala na toto vojsko veľa peňazí, ktoré však potrebovala použiť inde. Časť bolívijských vojakov sa dokonca v roku 1828 vzbúrila a dokázala prezidenta zraniť. Sucre tak radšej 18. apríla 1828 odovzdal moc novému prezidentovi Josému Maríovi Pérezovi de Urdinineaovi, ktorého sám vybral. O mesiac neskôr však do Bolívie vtrhlo vojsko peruánskeho generála Agustína Gamarru, ktorý nechcel dopustiť, aby Peru ohrozovalo z Bolívie vojsko Veľkej Kolumbie, s ktorou malo v tej dobe už Peru značné územné spory. Vďaka tomu Bolívia dosiahla, že bez jej snahy nakoniec kolumbijská armáda po dohode s Peru o krátky čas z krajiny skutočne odišla domov. Peruánci si súčasne vymohli zvolanie bolívijského kongresu, ktorý mal oficiálne prijať novú ústavu a Sucreho dimisiu. V auguste sa tak stalo, kongres dokonca zvolil nového prezidenta, ktorým sa stal Andrés de Santa Cruz, no ten sa v tej dobe nenachádzal v Bolívií a tak bol úlohou zastupujúceho prezidenta poverený viceprezident José Miguel de Velasco Franco. O dva dni neskôr bývalý prezident Sucre Bolíviu aj so svojim vojskom opustil a odišiel do Veľkej Kolumbie. Peruánsky generál Gamarra však nechcel, aby sa Santa Cruz stal prezidentom Bolívie a tak sa rozhodol presadiť na tento post Pedra Blanca Sota, ktorý však vládol iba dva týždne, keďže bol 1. januára 1829 zastrelený pri vojenskom prevrate. Kongres tak schválil Santa Cruza ešte raz, no funkcie sa ujal až 24. mája 1829. Andrés de Santa Cruz pred tým slúžil dokonca aj ako prezident susedného Peru. Zvolený za prezidenta však bol aj on iba dočasne.

Nový prezident nechal hneď zrušiť platnú ústavu a pripraviť novú. Ekonomiku sa snažil pozdvihnúť zrušením reštriktívnych ekonomických pravidiel, ktoré umožnili voľný obchod. Vďaka tomu sa ekonomická situácia krajiny začala zlepšovať. Pre indiánov, ktorí boli ochotní pracovať v baniach, presadil mzdu a iné príplatky. Vláda sa zamerala tiež na zefektívnenie ťažby drahých kovov a založenie bankového systému. Aby zvýšil príjmy štátu, nechal Santa Cruz raziť mince s nižším obsahom striebra, čo sa ukázalo ako účinné opatrenie. Tejto mene sa hovorilo ľahká minca a v obehu bola až do 70. rokov 19. storočia. Prezident tiež presadil zavedenie povinnej vojenskej služby a modernizoval armádu. Obyvateľstvo tvorené z väčšiny indiánmi však nechcelo vo vojsku vôbec slúžiť a preto vláda pristupovala k násilným odvodom. Armádu modernizoval prezident z jediného dôvodu, chcel spojiť Bolíviu s Peru a vytvoriť tak veľký štát, ktorý by dokázal konkurovať stále silnejšiemu Čile. V roku 1835 prebehlo v susednom Peru už niekoľké povstanie proti prezidentovi Luisovi Josému de Orbegosovi. Vzbúrenci boli pomerne úspešní a tak bol peruánsky prezident prinútený požiadať o pomoc Bolíviu. V júni 1835 tak Santa Cruz dostal zámienku, na ktorú čakal a vyslal svoje vojsko do Peru, aby tam nastolilo poriadok. V auguste porazil najprv Santa Cruz vojsko bývalého prezidenta Peru Gamarru a následne vo februári 1836 aj vojsko druhého vzbúrenca Salaverryho, ktorý bol o niekoľko dní neskôr popravený. Santa Cruz sa tak stal najmocnejším človekom aj v Peru, čo chcel využiť pre uskutočnenie svojho plánu na vytvorenie spoločného štátu s Peru. To rozdelil na Republiku južné Peru a Republiku severné Peru. Následne parlamenty oboch nových štátov odhlasovali spojenie s Bolíviou. 28. októbra 1836 tak vznikla Peruánsko-bolívijská konfederácia. V máji 1837 zasadol spoločný parlament, ktorý formálne vymenoval Andrésa de Santa Cruza za protektora konfederácie na 10 rokov. Santa Cruz presadil množstvo reforiem a prijatie novej ústavy. Konfederácia však mala podporu iba v časti regiónov, väčšina dôležitých miest v Peru, ale dokonca aj v Bolívii ju odmietala. Ani okolité štáty neprivítali vznik konfederácie. Najväčší odpor vzbudzovala v Čile, keďže oba štáty mali mocenské ambície v regióne. Čile navyše požadovalo splatenie dlhu zo strany Peru a zmenu v colnej politike voči svojim produktom. Santa Cruz v snahe oslabiť Čile podporil bývalého prezidenta Čile v jeho snahe násilne získať moc, čo sa však nepodarilo. V decembri 1836 tak vyhlásilo Čile vojnu konfederácii. Na stranu Čile sa postavila aj susedná Argentína. Aby získal Santa Cruz peniaze potrebné na vedenie vojny, nechal znížiť mzdy a nariadil zavedenie nových daní. To vyvolalo všeobecnú nespokojnosť. Prvý čilský útok sa podarilo zastaviť, ale v júni 1838 Čile zaútočilo znova, pričom tejto výpravy sa zúčastnilo množstvo peruánskych exulantov, vrátane bývalého prezidenta Gamarru. Už v júli oznámila Republika severné Peru svoje vystúpenie z konfederácie. Čiľania dokonca obsadili na krátko Limu, kde za dočasného prezidenta Peru vyhlásili Gamarru. Rozhodujúca bitka sa odohrala 20. januára 1839 pri meste Yungay, kde Čile jasne porazilo vojsko konfederácie. Po tejto porážke bol Santa Cruz nútený ujsť, následne došlo v jeho domovskej Bolívii k prevratu, po ktorom nasledovalo vystúpenie Bolívie z konfederácie. 20. februára 1839 tak prezident Santa Cruz rezignoval a opustil Bolíviu. Revoltu proti Santa Cruzovi viedli viceprezident generál José Miguel de Velasco Franco, ktorého následne parlament zvolil za nového prezidenta a generál José Ballivián. Tým skončila éra Andrésa de Santa Cruza a na dlho aj stabilita v krajine.

Obdobie prevratov

Generál José Ballivián viedol vojsko Bolívie vo víťaznej vojne s Peru. V roku 1841 sa na 6 rokov stal prezidentom. Jeho vláda patrila v nepokojnom období štátnych prevratov k tým lepším a stabilnejším.

Krátko po nástupe nového prezidenta do funkcie bolo rozhodnuté, že hlavné mesto Bolívie Chuquisaca sa premenuje na Sucre. Došlo tiež k prijatiu novej ústavy. Najväčší problém pre prezidenta však predstavoval jeho bývalý spojenec proti Santa Cruzovi generál José Ballivián, ktorý chcel byť taktiež prezidentom Bolívie. Povstal voči prezidentovi, no bol porazený a musel utiecť do Peru, kde sa pridal k prezidentovi Gamarrovi. Gamarra chcel taktiež spojiť Peru s Bolíviou a tak bola podpora od Balliviána pre neho veľmi výhodná. Čakal iba na zámienku, aby mohol Bolíviu napadnúť. Zámienkou sa stali nepokoje v Bolívii v roku 1840, ktoré úmyselne vyvolali prívrženci Balliviána. Gamarra následne v októbri 1841 vyhlásil Bolívii vojnu. Pomerne rýchlo obsadilo peruánske vojsko La Paz, no už 18. novembra 1841 sa pri meste Ingavi odohrala rozhodujúca bitka vojny, kde bolívijská armáda prekvapivo porazila Peruáncov, v bitke dokonca zahynul aj prezident Gamarra. Bolívia bola úspešná najmä preto, lebo vojna zjednotila väčšinu obyvateľstva a na stranu prezidenta Velasca Franca sa postavil dokonca aj jeho rival generál Ballivián, ktorý v rozhodujúcej bitke velil vojsku Bolívie. Mierová zmluva bola podpísaná až júni 1842 v meste Puno. Krajina bola napriek vojenskému víťazstvu v ekonomickej kríze. Postupne sa ale začala tvoriť málo početná elita, ktorá pozostávala predovšetkým z veľkostatkárov a obchodníkov z väčších miest. Začalo sa obdobie štátnych prevratov, pričom Velasco Franco vládol iba do júna 1841. V septembri sa vlády ujal generál José Ballivián. Prezident presadil prijatie novej ústavy a osídľovanie východnej časti štátu. Aby štát získal viac peňazí, snažil sa Ballivián o zníženie počtu vojakov, čo vyvolalo v armáde nespokojnosť a niekoľko pokusov o prevrat. Prezident sa tiež snažil o zlepšenie vzdelávania, no súčasne umožnil podnikateľom z Čile preniknúť do Bolívie, čo sa o niekoľko rokov neskôr ukázalo ako problém. Na konci roka 1847 vypuklo niekoľko vojenských povstaní súčasne. Prezident ich postupne potlačil, ale aby situáciu v krajine upokojil, rozhodol sa 23. decembra radšej odstúpiť z funkcie. Funkcie prezidenta sa ujal Eusebio Guilarte Vera, ktorý však bol už po desiatich dňoch prinútený odstúpiť a za prezidenta sa dosadil José Miguel de Velasco Franco, ktorý už bol pred tým prezidentom. Tomuto sa podarilo vládnuť skoro rok, ale čelil tlaku zo strany generála Manuela Isidora Belza, ktorý mal taktiež záujem o vládnutie. Ten viedol voči prezidentovi ozbrojený odpor a v decembri 1848 sa mu podarilo vyhrať a sám sa tak stal prezidentom. Ten chcel svoje postavenie posilniť podporou chudoby, čo mu skutočne pomohlo odraziť niekoľko pokusov o štátny prevrat. Pokusov o prevrat však bolo tak veľa, že sa v auguste 1855 aj prezident rozhodol radšej odstúpiť. Stihol ale presadiť novú ústavu, ktorá zrušila otroctvo a obmedzila funkčné obdobie prezidenta na jedno štvorročné obdobie bez možnosti znovuzvolenia.

V roku 1855 sa uskutočnili prvé prezidentské voľby v dejinách Bolívie. Za prezidenta bol zvolený Jorge Córdova, zať predchádzajúceho prezidenta. Voliť však mohlo iba 13 000 zo skoro dvoch miliónov obyvateľov krajiny. Na druhom mieste skončil José María Linares, ktorý výsledok volieb odmietol uznať a povstal proti novému prezidentovi. Linares mal podporu oligarchie a tak sa mu po dvoch rokoch bojov podarilo zvíťaziť a 21. októbra 1857 sa stal prezidentom on ako prvý nevojak vôbec. V roku 1858 sa vyhlásil za doživotného diktátora, nechal znížiť mzdy úradníkom a znížiť počty vojakov, s ktorými nemal dobré vzťahy. Aj on musel tým pádom čeliť množstvu pokusov o prevrat, až kým aj on nebol v januári 1861 zvrhnutý. Stihol ešte presadiť voľný obchod a začal s modernizáciou krajiny. Nahradil ho triumvirát tvorený Josém Maríom Acháom, Rupertom Fernándezom a Manuelom Antoniom Sánchezom. Už po polroku však začal José María Achá vládnuť sám. Aj on presadil prijatie novej ústavy. Svoje postavenie nechal potvrdiť vo voľbách, po ktorých však proti nemu povstali jeho politickí odporcovia, takže aj on musel čeliť pokusom o prevrat. Prezident Achá nechal krátko po získaní absolútnej moci pozatýkať svojich odporcov a 70 z nich bolo následne popravených. Pri týchto udalostiach bol zavraždený aj bývalý prezident Córdova. Prezidenta zvrhol jeho bývalý spojenec Mariano Melgarejo v decembri 1864. Nový prezident mal podporu iba v armáde, medzi obyvateľmi a neskôr aj oligarchiou bol veľmi nepopulárny. Práve jeho vládou začalo vládnutie viacerých podobných prezidentov, ktorým sa hovorí barbarskí caudillos. Melgarejo mal veľké problémy s alkoholizmom a preto bola jeho vláda veľmi slabá, čo využívala armáda na drancovanie krajiny. V marci 1865 sa do krajiny z exilu vrátil bývalý prezident Manuel Isidoro Belzu, čo vyvolalo nové povstanie proti prezidentovi. Ten prehrával, no rozhodol sa využiť poslednú šancu. Potom, čo Belzu už oslavoval svoje víťazstvo v prezidentskom paláci tam vtrhol prezident Melgarejo a Belzua osobne zastrelil. Týmto činom získal prekvapivo podporu a zostal vládnuť. O rok neskôr sa rozhodol potrestať indiánov, ktorí jeho vládu nepodporovali tým, že začal zabavovať pôdu, na ktorej hospodárili. To vyvolalo veľké indiánske povstanie, ktoré však bolo krvavo potlačené. Následne uzavrel prezident dohodu s Čile o spoločnej hranici a v roku 1869 prenechal časť územia Bolívie Brazílii výmenou za obchodnú dohodu. Taktiež presadil menovú reformu. Už u rok neskôr ale začali vznikať nové povstania. Povstanie malo veľkú podporu indiánov, čo sa prejavilo vo februári 1871 v rozhodujúcej bitke o La Paz, v ktorej povstalci drvivo vládne vojsko porazili. Prezident Melgarejo utiekol z bojiska do susedného Peru. Novým prezidentom sa stal vodca povstania generál Agustín Morales, ktorý nechal ihneď zrušiť zákony, ktoré umožňovali zaberanie pôdy indiánov počas predchádzajúcej vlády. Problém ale predstavovala prítomnosť čilských obchodníkov v departmente Litoral, kde profitovali na ťažbe guána. Prezident navrhol predať celý department Litoral Čile, čo však parlament odmietol. Poslanci na konci roka 1872 radšej presadili uzavretie tajnej dohody s Peru, ktorá smerovala proti Čile. O niekoľko dní neskôr bol prezident zavraždený. Novým prezidentom sa tak stal Tomás Frías Ametller, ten však iba pripravil usporiadanie nových volieb. Tie vyhral Adolfo Ballivián, syn bývalého prezidenta Josého Balliviána. O polroka ale zomrel na rakovinu žalúdka a tak sa prezidentom stal opäť Tomás Frías Ametller. Aj Frías Ametller musel riešiť hlavne povstania domácej opozície a tak sa nemohol naplno sústrediť na susedné Čile. V úrade vydržal do mája 1876, kedy ho po ďalšom štátnom prevrate nahradil generál Hilarión Daza.

Druhá vojna s Čile, strata prístupu k moru a vláda konzervatívcov

Mapa ukazuje posun hraníc Čile po druhej tichomorskej vojne na úkor Peru a Bolívie.

Aniceto Arce bol prezidentom v rokoch 1888 až 1892. Bol majiteľom najväčších strieborných baní v Bolívii, čo bol typický príklad člena bolívijskej Konzervatívnej strany.

Aj prezident Daza čelil problémom, ktoré mala Bolívia už dlhý čas. Opieral sa hlavne o podporu armády, no jeho reformy sa nepozdávali majiteľom baní, lebo zvyšovali dane na vývoz striebra. Komplikáciou bola tiež požiadavka na federalizáciu, ktorú žiadal veliteľ mesta Santa Cruz de la Sierra Andrés Ibáñez. Ten žiadal rovnoprávnosť pre všetkých a jeho činnosť tak znepokojovala predovšetkým oligarchiu, ktorá presadila, aby prezident zasiahol. V apríli 1877 sa tak stalo a Ibáñez bol popravený. Prezident Daza presadil prijatie ďalšej novej ústavy. Vláda dúfala, že ekonomike pomôže vývoz guána a liadku (liadky sú soli kyseliny dusičnej, ktoré sa dobre rozpúšťajú vo vode a sú významné priemyselné hnojivá), ktoré sa obe hojne nachádzali v departmente Litoral, ktorý patril Bolívii. Povolenie na ťažbu liadku v tomto departmente získala spoločná čilsko-anglická spoločnosť, ktorá s Bolíviou uzatvorila dohodu v roku 1866, že na území, kde ťaží liadok bude oslobodená od daní na 15 rokov. Táto spoločnosť dokonca začala stavať na tomto území železnicu, aby mohla rýchlejšie prevážať vyťažený liadok. V roku 1874 uzatvorilo Čile s Bolíviou ďalšiu dohodu, ktorá potvrdzovala vzájomné hranice a súčasne sa Bolívia zaviazala, že po dobu 25 rokov nebudú čilskí podnikatelia ťažiaci striebro platiť vývozné clo. No už o rok neskôr sa Bolívia dostala do veľkých ekonomických problémov a zaťažila vývoz liadku clom. Čile proti tomuto kroku protestovalo a súčasne vyhlásilo, že posledná vzájomná dohoda sa vzťahovala aj na ťažbu liadku. Následne Čile vyhlásilo, že posledná vzájomná dohoda prestala platiť. Spoločnosť ťažiaca liadok stanovené clo nerešpektovala, načo bolívijská vláda vo februári 1879 reagovala uväznením jej riaditeľa a praktickým znárodnením majetku tejto spoločnosti. Bolívijská vláda následne uvalené clo odvolala, no Čile na predchádzajúce kroky Bolívie reagovalo vyhlásením vojny Bolívii. Keďže v Čile už vedeli o existencii tajnej dohody medzi Bolíviou a Peru, chceli do vojny zatiahnuť aj to, keďže mali záujem aj o peruánske územie bohaté na liadok. Čile 14. februára 1879 obsadilo prístav Antofagasta. Bolívia tak vyhlásila Čile vojnu a v zmysle tajnej dohody požiadala Peru o vojenskú podporu. Peru sa ešte pokúšalo s Čile vyjednávať, no neúspešné, následne Čile vyhlásilo obom štátom vojnu. Tým sa začala tzv. vojna o Pacifik, tiež nazývaná druhá tichomorská vojna, či vojna o liadok. Čilská armáda mala moderné zbrane a veľmi dobre vycvičených vojakov, spojenecké vojsko malo síce presilu, ale zastarané zbrane a slabo vycvičených vojakov. V čase začatia konfliktu však už malo Čile k dispozícii dve moderné pancierované lode. Peruáncom sa síce na začiatku podarilo potopiť jednu čilskú loď, no tá už bola zastaralá, naopak Čiľania potopili jednu z dvoch najmodernejších peruánskych vojnových lodí. O nejaký čas Čiľania dokonca dokázali zajať druhú z dvoch kedysi najmodernejších peruánskych lodí Huáscar, ktorú následne pripojili k svojej flotile. Čile tak mohlo zahájiť pozemnú inváziu do provincie Tarapacá. Hneď na začiatku zaznamenali Čiľania niekoľko víťazstiev a postupovali ďalej. Avšak v bitke pri osade Tarapacá narazili na silnejší odpor, než čakali. Peruánske vojsko ich prekvapilo a túto bitku vyhralo. Čile však napriek tomu pokračovalo ďalej a následné bitky už znova vyhralo. Postupne tak provinciu Tarapacá predsa Čile obsadilo. Obsadenie tejto provincie spôsobilo v Peru aj Bolívii vážne problémy. Peruánsky prezident odišiel z krajiny a bolívijský prezident Daza bol v apríli 1879 zvrhnutý po štátnom prevrate. Aj on následne odišiel z krajiny a nahradil ho Pedro José Domingo de Guerra. V januári 1880 sa prezidentom stal generál Narciso Campero. Čiľania mali v tej dobe už veľkú prevahu, aj početnú, aj kvalitatívnu. Rozhodujúca bitka sa odohrala v polovici roka 1880 pri meste Tacna, kde utrpela bolívijská armáda pod velením samotného prezidenta Campera také veľké straty, že do vojny už vôbec nezasiahla a následne stiahla všetky svoje bojové oddiely na svoje územie. Peruánci nedokázali čilskej ofenzíve vzdorovať a v roku 1883 definitívne vojnu prehrali. Bolívia však podpísala prímerie s Čile až rok po skončení vojny. Víťazné podmienky Čile boli veľmi tvrdé. Čile získalo bolívijskú provinciu Litoral (súčasná provincia Antofagasta), čim Bolívia stratila prístup k moru. Peru muselo odovzdať provincie Tarapacá, Tacna (túto provinciu v 20. storočí Čile vrátilo Peru) a Arica. Strata prístupu k moru bola ešte potvrdená mierovou zmluvou z roku 1904.

Koniec vojny a strata prímorského územia bohatého na liadok a guáno znamenalo pre Bolíviu nutnosť hľadať nové spôsoby, ako získať peniaze do štátneho rozpočtu. Bolívia sa tak vrátila k ťažbe striebra ako najvýznamnejšej zložky ekonomiky. Anglické spoločnosti začali budovať v Bolívii železnice, čo malo pomôcť ekonomike. Postupne však železnicu využili podnikatelia z Čile, ktorí získali kontrolu nad predajom poľnohospodárskych produktov v Bolívii. Prezident Campero nechal prijať novú ústavu. Najväčšiu moc v krajine získali dve politické strany, Konzervatívna strana a Liberálna strana. Konzervatívnu stranu ovládali bohatí podnikatelia z Čile a Veľkej Británie a preto podporovala mier s Čile, naopak Liberálna strana považovala Čile za nepriateľa. Voľby v roku 1884 vyhral bohatý banský podnikateľ Gregorio Pacheco z Demokratickej strany. Tento sa prezidentom stal vďaka dohode s Konzervatívnou stranou, keď sa zaviazal podporiť ich kandidáta v nasledujúcich voľbách. Práve on uzatvoril prímerie s Čile, no v ňom ponechal otázku hraníc otvorenú, zameral sa iba na obchodnú dohodu s Čile. Pacheco dokázal vládnuť celé štvorročné funkčné obdobie, čo prinieslo potrebnú stabilitu. V roku 1888 sa konali ďalšie voľby, ktoré podľa dohody vyhral konzeratívec Aniceto Arce. Aj on bol bohatý majiteľ baní. Arce už musel čeliť pokusom o prevraty, ktoré viedli zástancovia liberálov. Presadzoval dobré vzťahy s Čile na úkor Peru, pretože dúfal v získanie prístupu k moru práve na úkor Peru. Z dôvodu príchodu nových osadníkov do odľahlejších častí krajiny sa v roku 1889 vzbúrili tamojší indiáni. Vláde sa ale podarilo povstanie potlačiť, pričom po boji bolo povraždených množstvo indiánov. Aby zaručil výhru kandidáta konzervatívcov v ďalších prezidentských voľbách, nechal zatknúť predstaviteľov Liberálnej strany. To umožnilo vo voľbách konaných v roku 1892 vyhrať konzervatívcovi Marianovi Baptistovi. Ten v roku 1895 uzatvoril dohodu s Čile, v ktorej sa Bolívia zriekla svojho pobrežného územia za garanciu, že Bolívia v budúcnosti získa prístav v Tichom oceáne, čo sa však nikdy nestalo. Napriek silnejúcemu odporu liberálov sa konzervatívcom podarilo vo voľbách v roku 1896 presadiť ďalšieho svojho kandidáta Severa Fernándeza, ktorý bol taktiež vlastníkom bane. Vplyv vlastníkov baní sa však so znižovaním svetových cien striebra začal taktiež znižovať. Prezident sa preto snažil rokovať s opozičnými liberálmi, no tých už v tom čase podporovali vlastníci baní na cín, ktorí získavali dominantné postavenie na úkor vlastníkov strieborných baní. Predmetom hlavného sporu oboch skupín sa stala otázka hlavého mesta, konzervatívci presadzovali svoju baštu Sucre, kým liberáli zas svoju baštu La Paz a súčasne chceli federalizáciu štátu, čím chceli ukončiť vládu konzervatívcov. V decembri 1898 vyhlásili liberáli v La Paze federatívnu republiku, čo vyvolalo občiansku vojnu, zvanú tiež Federálna revolúcia. Na čelo povstalcov sa postavil liberál José Manuel Pando. Ten dokázal zorganizovať federálne vojsko a vyzbrojiť ho modernými zbraňami z Peru. Ako veľmi dôležitou sa ukázala podpora zo strany indiánov pre povstalcov, pretože práve indiáni dokázali zvrátiť obliehanie La Pazu vládnym vojskom. Boje ale trvali niekoľko mesiacov, až kým v apríli 1899 v bitke pri obci Paria povstalci zvíťazili. Po výhre sa však vzbúrili indiáni, ktorí boli do tej doby spojencami povstalcov a vyhlásili vlastný štát. Pando však rýchlo toto povstanie potlačil. Prezident Severo Fernández ušiel 12. apríla 1899 z krajiny, čím skončila vláda konzervatívcov.

Bolívia na začiatku 20. storočia

Vláda liberálov

Ismael Montes bol prezidentom dvakrát. Je považovaný za najvýznamnejšieho liberálneho prezidenta Bolívie.

Po víťaznej občianskej vojne sa k moci dostali zástupcovia Liberálnej strany. V skutočnosti však vládu nad Bolíviou získali traja najmocnejší oligarchovia a majitelia cínových baní Simón Iturri Patiño, Moritz Hochschild a Carlos Víctor Aramayo. Iturri Patiño patril dokonca medzi najbohatších ľudí na svete. Práve oni v skutočnosti rozhodovali o politike vlády. Už krátko po nástupe liberálov k moci však musela Bolívia čeliť územným nárokom Brazílie, ktorá chcela získať územie zvané Acre, ktoré bolo bohaté na kaučuk. Ten bol významným zdrojom príjmov Bolívie. Miestni Brazílčania, ktorí ale tvorili vďaka masívnemu prisťahovalectvu do oblasti väčšinu tamojšieho obyvateľstva, dokonca vyhlásili nezávislú Republiku Arce, čo spustilo ozbrojený konflikt, ktorý trval do roku 1903. Vojensky sa Bolívia Brazílii nemohla rovnať, ozbrojené strety jasne prehrala a tak sa konflikt skončil vzájomnou dohodou, v ktorej Bolívia postúpila pomerne veľké územie Brazílii výmenou za 2 milióny britských libier.

Po skončení Federálnej revolúcie bola ustanovená dočasná chunta, ktorú tvorili José Manuel Pando, Serapio Reyes Ortiz a Macario Pinilla Vargas. Táto vládla do októbra, kedy sa funkcie prezidenta ujal po voľbách vodca revolúcie José Manuel Pando. Vláda začala ihneď s masívnym budovaním železničnej siete, čo umožnilo oveľa lepšie spojenie medzi jednotlivými časťami krajiny a súčasne uľahčilo a zlacnilo presun tovarov, hlavne cínu a kaučuku. Pando v roku 1904 uzatvoril po dlhom čakaní mierovú zmluvu s Čile, na ktorú sa čakalo 20 rokov. V tejto zmluve Bolívia definitívne uznala stratu prímorského regiónu a vzdala sa nároku na prístav v Tichom oceáne. Vláda totiž potrebovala Čile k umožneniu efektívneho obchodu, čo bolo pre ňu najpodstatnejšie. Prezident sa vôbec nesnažil o federalizovanie krajiny, čo bol oficiálne dôvod poslednej občianskej vojny. Zmena ale nastala v tom, že Bolívia získala súčasne dve hlavné mesta, La Paz sa stal sídlom exekutívy a Sucre legislatívy. Vláde liberálov sa ekonomicky darilo a tak bez problémov vyhrali liberáli aj prezidentské voľby v roku 1904, po ktorých sa prezidentom stal ich kandidát Ismael Montes. Ten bol zamestnanec bohatého majiteľa cínových baní Simóna Iturri Patiña. Za jeho vlády dosiahla Bolívia vďaka vývozu cínu a kaučuku veľké zisky. To umožnilo pokračovať v rozširovaní železnice, začať s reformami armády či školstva. V roku 1909 sa konali nové voľby, v ktorých vyhral ďalší liberál Eliodoro Villazón. Ten bol verný ďalšiemu podnikateľovi Carlosovi Víctorovi Aramayovi. Bývalý prezident vládol o rok dlhšie z dôvodu úmrtia kandidáta, ktorý vyhral riadne voľby v roku 1908. Aj za vlády tohto prezidenta pokračovala modernizácia štátu, ktorú umožnili veľké príjmy z exportu. Ďalšie voľby sa konali v roku 1913 a podľa očakávania v nich vyhral bývalý prezident Ismael Montes. Krajina bola prakticky závislá na vývoze cínu, no 1. svetová vojna, ktorá zasiahla Európu, teda hlavný cieľ exportu, ceny cínu znížila. Vláda tak už nemohla utrácať peniaze tak, ako pred tým. Šetrenie vyvolalo nespokojnosť a stabilná a dominantná Liberálna strana sa začala rozpadať. Oddelila sa z nej časť nespokojných členov, ktorí vytvorili Republikánsku stranu. Liberáli mali šťastie, keď po krátkom čase začali ceny cínu znova rásť a tak mohli znova investovať peniaze do rôznych projektov. Vďaka tomu vyhrali aj ďalšie voľby v roku 1917, kedy sa prezidentom stal José Gutiérrez Guerra. S tým sa ale nechceli zmieriť členovia novej Republikánskej strany, ktorí výsledky volieb neuznali. Začali požadovať prehodnotenie podmienok mierovej zmluvy s Čile, požadovali návrat prímorského regiónu a vyvolali protivládne stávky, ktoré boli veľmi tvrdo potlačené vojskom. V júli 1920 svoju snahu republikáni zavŕšili v úspešnom štátnom prevrate, keď s podporou armády zvrhli prezidenta, ktorý musel ujsť na veľvyslanectvo USA, kde následne rezignoval.

Vláda republikánov

Bautista Saavedra Mallea bol prvým republikánskym prezidentom Bolívie.

S víťazstvom republikánov v prevrate sa k moci dostala po dlhej dobe armáda, ale i stredná vrstva a robotníci, ktorí spoločne tvorili opozíciu voči oligarchom. Vlády sa ujala dočasná chunta, ktorú tvorili republikáni Bautista Saavedra Mallea, José María Escalier a José Manuel Ramírez. Nová vláda pristúpila k sociálnym reformám, uzákonila osemhodinovú pracovnú dobu a umožnila stávkovať. Aj republikáni investovali do stavby železnice a armády. Na druhej strane vôbec nezasiahli voči oligarchom, ktorí ovládali Liberálnu stranu. Už v januári 1921 bol za prezidenta zvolený Bautista Saavedra Mallea, ktorý už od začiatku musel čeliť rozkolu vo vlastnej strane. Z tej sa oddelili nespokojní členovia a založili Pravú republikánsku stranu. Členovia pravých republikánov boli radikálni a nesúhlasili so spoluprácou s liberálmi a ľavičiarmi a hlavne podporovali iného kandidáta na prezidenta. Proti vláde tak vzniklo niekoľko pokusov o prevrat, ktoré viedli práve nespokojní radikálni praví republikáni. Napriek tomu, že prezidenta títo považovali za ľavicového, neváhal Saavedra Mallea tvrdo potlačiť stávky a nepokoje indiánov, ktoré začali vznikať. Nakoniec predsa len zdanil ťažbu cínu, na čo časť oligarchov reagovala odchodom do zahraničia, čo znamenalo stratu príjmov pre štátny rozpočet. Vláda si tak začala brať pôžičky z USA, ktoré však neboli veľmi výhodné. V roku 1922 predal licenciu na ťažbu ropy, ktorá sa našla v Bolívii spoločnostiam z USA, čo znamenalo potvrdenie začiatku obchodnej hegemónie Spojených štátov v Bolívii. Prezident vydržal celé funkčné obdobie a v roku 1925 ho mal vystriedať víťaz volieb José Gabino Villanueva, ktorý však kritizoval Saavedru Malleu a chcel vládnuť s opozíciou. Na to Saavedra Mallea reagoval anulovaním volieb. Vlády v pozícii dočasného prezidenta sa ujal iný republikán Felipe Segundo Guzmán. V decembri 1925 sa tak uskutočnili ďalšie voľby, ktoré vyhral Hernando Siles Reyes. Úradu sa ujal v januári 1926. Spočiatku bol spojenec bývalého prezidenta, no na konci roka 1926 sa mu vzoprel a založil so svojimi prívržencami Nacionalistickú stranu. Siles Reyes začal tvrdo bojovať s ľavicovými myšlienkami a hnutiami, čo vyvolalo nespokojnosť a nové povstania indiánov, ktoré vláda tvrdo potlačila. Veľmi negatívne do jeho vlády zasiahla veľká hospodárska kríza z konca 30. rokov 20. storočia, ktorá spôsobila veľké zníženie cien cínu a teda podstatné straty štátneho rozpočtu. Vláda preto pristúpila k prijatiu nových pôžičiek z USA. Ani to však nepomohlo, keďže ceny cínu klesli ešte viac a ekonomika Bolívie sa úplne zrútila. To spustilo novú vlnu protestov, čo využila armáda, ktorá v máji 1930 prezidenta zvrhla.

Na čelo štátu sa fakticky dostal generál Carlos Blanco Galindo, čím skončila vláda republikánov. Jeho cieľom bolo hlavne presadiť ústavu, ktorá by zakazovala znovuzvolenie prezidenta. V roku 1931 sa konali nové voľby, ktoré vyhral Daniel Salamanca Urey z Pravej republikánskej strany. Za viceprezidenta bol vybraný zástupca Liberálnej strany, čo potvrdilo úplný návrat cínových oligarchov k moci, ktorí využili krátku vojenskú vládu na odstavenie všetkých politických protivníkov. Hlavnou snahou vlády bolo zvýšenie cien cínu a potláčanie ľavice a odborov. Aby získal prezident podporu, začal sa zameriavať na región zvaný Chaco, na ktorý si nárokovala nie len Bolívia, ale aj susedný Paraguaj. Bolívia tvrdila, že má na Chaco právo ako nástupca bývalej španielskej audiencie v meste Chuquisaca, ktorá Chaco spravovala. Hranice však neboli nikdy jasne stanovené. Formálne sa Bolívia hlásila k tomuto územiu vždy, no neprejavovala o Chaco vážny záujem až do chvíle, než stratila prístup k moru po prehranej vojne s Čile v roku 1883. Vláda Bolívie sa teda zamerala práve na Chaco, kde boli splavné rieky, ktoré ústili až do Atlantického oceánu, čím chcela Bolívia obnoviť spojenie s morom. Územie Chaca však za svoje považoval aj Paraguaj a tak vlády oboch štátov o tomto probléme viackrát jednali, no bez úspechu. Oba štáty tak v Chacu budovali vlastné osady a pevnosti a predávali pôdu. V 20. rokoch 20. storočia pridelila bolívijská vláda právo na ťažbu ropy v Chacu americkej spoločnosti Standard Oil, súčasne zas paraguajská vláda udelila tie isté práva britsko-holandskej spoločnosti Royal Dutch Shell. V tej dobe totiž panovalo presvedčenie, že v Chacu sú bohaté zásoby ropy, čo iba zvýšilo snahu oboch štátov na získaní tohto územia. Nasledovali ďalšie pokusy o uzatvorenie dohody, no aj tie boli neúspešné. Oba štáty tak začali zbrojiť. Na Paraguajskú stranu sa postavila Argentína, no prezident bol presvedčený, že v prípadnej vojne by Bolívia Paraguaj ľahko porazila. V polovici roka 1931 už oba štáty prerušili vzájomné diplomatické vzťahy. 15. júna 1932 bolívijské vojsko zaútočilo na paraguajskú pevnosť pri jazere Pitiantutá, čím začala vojna o Chaco.

Vojna o Chaco

Mapa ukazuje vojnu o Chaco. Paraguaj je znázornený žltou farbou, Bolívia hnedou farbou. Čiara tvorená červenými bodkami ukazuje maximálny dosah paraguajskej ofenzívy, čiara tvorená hnedými bodkami ukazuje maximálny dosah bolívijskej ofenzívy. Neprerušovaná červená čiara znázorňuje nový rozsah paraguajského územia po vojne.

Bolívia si najala na pomoc nemeckých vojenských poradcov, na čelo bolívijskej armády sa dokonca postavil nemecký dôstojník Hans Kundt. Zbrane Bolívii dodávali britské a československé spoločnosti. Paraguajci si najali na pomoc francúzskych vojenských poradcov. Francúzi dodávali Paraguaju zbrane a vybudovali prvé letectvo. Ďalších dodávateľov zbraní získal Paraguaj v USA, Španielsku, Belgicku, Taliansku a iných európskych štátoch. Na velení paraguajskej armády sa z väčšej časti podieľali ruskí vojenskí dôstojníci, ktorí z Ruska ušli po neúspešnej občianskej vojne s boľševikmi. Bolívijskú armádu z veľkej časti tvorili indiáni, ktorí nechceli bojovať, ich mobilizácia bola nútená a indiáni sa kvôli tomu niekoľkokrát vzbúrili. Navyše pochádzali z vysokohorského prostredia Bolívie a na boje v nížine pri teplotách okolo 40 °C neboli zvyknutí. Ako veľmi významnou sa ukázala stratégia, pretože kým Bolívia pod velením Kundta bojovala zastaraným spôsobom frontálnych útokov známym z 1. svetovej vojny, Paraguaj pod velením domáceho dôstojníka Josého Félixa Estigarribiu sa zameral na najmodernejšie spôsoby boja. Po prvom bolívijskom útoku vykonal Paraguaj už o mesiac neskôr protiútok a stratenú pevnosť dobyl späť. Nasledovali ďalšie bolívijské útoky na iné paraguajské pevnosti v Chacu. Paraguajský prezident následne vyhlásil mobilizáciu. Paraguaj tak začal útok 9. septembra 1932, čo je považované za oficiálny začiatok vojny. Ako prvú dobyli Paraguajci pevnosť Bonquerón, ktorá padla 29. septembra. Paraguaj pokračoval v ofenzíve a postupne obsadil viacero ďalších pevností. Paraguaj tak využil čas, ktorý mu poskytla zdĺhavá mobilizácia v Bolívii. Tá bola ukončená až v decembri 1932 a tak nasledovala bolívijská protiofenzíva. Ofenzíva bola spočiatku úspešná a Bolívia získala viacero paraguajských pevností, no pri pevnosti Nanawa došlo 20. januára 1933 k zastaveniu bolívijského útoku Paraguajcami. Nasledoval ďalší neúspešný útok Bolívie na inom mieste, čo malo za následok demoralizáciu bolívijskej armády, čím sa ofenzíva prakticky zastavila. Na konci januára 1933 sa pokúsili Argentína, Brazília a Čile vyjednať prímerie, no tieto snahy boli neúspešné. O novú ofenzívu sa Bolívia pokúsila v júli 1933, no táto snaha bola znova neúspešná. Bolívia stratila tisíce vojakov, zatiaľ čo Paraguaj iba niečo vyše 100. Po neúspechoch nepriateľa sa paraguajské velenie rozhodlo v septembri 1933 začať druhú ofenzívu. Cieľom bolo ovládnuť kľúčové pevnosti Bolívie v oblasti. Paraguajská armáda zaznamenala rýchle úspechy. Zdecimované bolívijské vojsko sa stiahlo k pevnosti Campo Vía, kde v mesiacoch november a december roku 1933 prebehli rozhodujúce boje Proti sebe stálo 9 000 demoralizovaných bolívijských vojakov a viac ako 17 000 Paraguajcov. Túto bitku podľa očakávania jednoznačne vyhral Paraguaj, keď zajal viac ako 7 000 nepriateľských vojakov a získal veľké množstvo zbraní. Z tejto porážky sa už Bolívia až do konca vojny nedokázala úplne spamätať. Nasledovalo odvolanie generála Kundta, ktorého nahradil bolívijský generál Enrique Peñaranda. Paraguajský prezident chcel po tejto výhre ponúknuť Bolívii mier, navrhol preto prímerie, ktoré malo platiť od 19. do 30. decembra 1933. Na tento návrh Bolívia pristúpila, aby získala čas, po ktorý začala organizovať novú armádu.

Mapa ukazuje jednotlivé straty územia Bolívie od začiatku jej existencie.

Keďže Bolívia nevyužila prímerie na vyjednávanie a naopak začala budovať novú armádu, začal Paraguaj 6. januára 1934 tretiu veľkú ofenzívu. Už na počiatku obsadili paraguajskí vojaci dôležité bolívijské pevnosti. Územie, ktoré Paraguaj kontroloval sa tak výrazne zväčšovalo, čo komplikovalo logistiku. Prvý úspech po dlhom čase zaznamenala bolívijská armáda v máji 1934 v bitke pri Cañada Strongest. Paraguaj síce túto bitku jednoznačne prehral, no jeho ofenzíva pokračovala ďalej. Ani jedna strana však nedokázala získať potrebnú prevahu a tak pre zmenu navrhol diplomatické rokovanie prezident Bolívie Daniel Salamanca Urey. Paraguajské velenie však týmto snahám nedôverovalo a začalo prekvapivý útok na severozápade, kedy paraguajská armáda prešla cez náročný terén a dobyla pevnosť 27 de Noviembre a následne paraguajské vojsko zamierilo k bolívijským ropným poliam pri meste Camiri. Túto oblasť dosiahla paraguajská armáda na konci augusta 1934. Keďže však paraguajská armáda nemala dostatok zásob, rozhodla sa pre ústup. Aby Bolívia mohla čeliť paraguajskej ofenzíve na severe, musela oslabiť svoje vojsko na juhu. To umožnilo Paraguaju zaútočiť práve v južnej časti frontu. Tisíce bolívijských vojakov bolo zajatých už po krátkom boji. Situácia bolívijského vojska bola kritická a tak opustilo veľmi dôležitú pevnosť Ballivián. Tú následne 17. novembra 1934 bez boja obsadili Paraguajci. Prezident Salamanca Urey odišiel osobne na bojisko, čo využili nespokojní armádni dôstojníci a 27. novembra ho prinútili rezignovať. Novým prezidentom sa stal dovtedajší viceprezident José Luis Tejada Sorzano z Liberálnej strany. Bolívia následne začala ofenzívu na severe, kde sa jej spočiatku darilo, no keď sa Paraguaju podarilo obsadiť jediný zdroj vody v oblasti, skončila aj táto snaha Bolívie neúspechom. Paraguajská armáda následne zaútočila na západe v samotnej Bolívii na oblasť okolo mesta Villamontes. Tu sa Paraguajcom podarilo obsadiť všetky ústupové cesty pre bolívijskú armádu, čo bola pre Bolíviu ďalšia katastrofa. Bolívijské jednotky sa opevnili pred mestom Villamontes, kde očakávali paraguajský útok. Ten sa im vo februári 1935 podarilo odraziť. Paraguaju sa napriek tomu podarilo prerušiť spojenie medzi mestom Villamontes a mestom Santa Cruz de la Sierra.

V máji 1935 začali opäť diplomatické rokovania, čo zastavilo ofenzívy oboch armád. Bolívia sa napriek tomu ešte pokúsila o posledný útok na začiatku júna 1935, ktorý však skončil ich porážkou. Vyjednávanie viedli Argentína, Brazília, Čile, Peru, Uruguaj a USA. Už 11. mája 1935 začali rokovania v Buenos Aires. Diplomatické vyjednávanie však bolo nakoniec úspešné a tak vojna o Chaco skončila 12. júna 1935, kedy bol podpísaný protokol o ukončení nepriateľstva. Boje však skončili až 14. júna 1935. 1. júla 1935 sa v Buenos Aires začala mierová konferencia, ktorá mala riešiť predovšetkým otázku hraníc. Vyjednávanie však trvalo až tri roky, po ktorých bola 21. júla 1938 podpísaná konečná mierová zmluva. Paraguaj stratil vo vojne 35 000 až 50 000 ľudí, straty Bolívie sú odhadované až k počtu 80 000. Oba štáty stála vojna obrovské množstvo peňazí. Konečná dohoda znamenala, že Bolívia stratila tri štvrtiny územia Chaco, naopak územie Paraguaja sa vďaka úspešnej vojne zväčšilo o približne 130 000 km². Bolívia získala predsa len prístup k rieke Paraguaj, ktorý sa nachádza na úplnom okraji jej územia v rámci vojenského prístavu Puerto Busch.

Vojenské vlády

Vojenský socializmus

Generál Germán Busch bol prezidentom Bolívie dvakrát. Je hlavným predstaviteľom tzv. vojenského socializmu.

Ďalšia vojenská porážka a s tým spojená ďalšia strata územia mala za následok veľké spoločenské a politické zmeny v krajine. Vtedajšie hlavné politické strany získali povesť nekompetentných spolkov a ich miesto aj s podporou časti spoločnosti mala zaujať armáda, kde prevládali sympatizanti talianskeho fašizmu. Druhá časť spoločnosti, hlavne chudoba, robotníci a indiáni dávali prednosť krajnej ľavici a jej myšlienkam, čím sa Bolívia zaradila k hlavným baštám krajnej ľavice v Južnej Amerike. Za hlavného vinníka prehry okrem domácej oligarchie, ktorá ovládala hlavné politické strany bol väčšinou spoločnosti označený zahraničný kapitál. Tradičné strany boli vystriedané novými na celom politickom spektre, pričom iba Republikánska strana si dokázala aspoň čiastočne udržať svoje postavenie, no iba za cenu transformácie na Republikánsku socialistickú stranu, čo malo predstavovať príklon k socializmu. Aby členovia tradičných strán nestratili úplne možnosť ovplyvňovať dianie v krajine, zjednotili sa do spoločného politického hnutia nazvaného Zhoda (Concordancia). Zložitá politická situácia vyvrcholila v máji 1936, keď armáda zosadila prezidenta Josého Luisa Tejadu Sorzana. Na čele vojenského prevratu stál veliteľ armády generál Germán Busch, ktorý začal tvoriť novú vládu, ktorú mali tvoriť členovia Spojenej socialistickej strany a Republikánskej socialistickej strany. Tento pokus však trval iba veľmi krátko a vojsko pristúpilo k vojenskej vláde. Na jej čelo bol 20. mája 1936 dosadený dôstojník David Toro, čím začala éra tzv. vojenského socializmu inšpirovaného situáciou v Taliansku. Cieľom novej vojenskej vlády bola politika v prospech robotníkov, chudoby a vojenských veteránov, čo malo predstavovať okrem iného aj zavedenie tzv. pracovnej povinnosti, či kontrola cien potravín. Na druhej strane vláda tvrdo bojovala proti ľavici, ktorú považovala za extrémnu, teda proti komunistom a anarchistom. Aby vláda získala viac peňazí, rozhodla sa v marci 1937 znárodniť ropný priemysel v Bolívii, čím však tiež chcela potrestať americkú spoločnosť Standard Oil, ktorá bola všeobecne obviňovaná z podielu na porážke Bolívie v poslednej vojne. Opatrenia vlády z pozadia stále sledoval veliteľ armády Germán Busch a v júli 1937 sa rozhodol prevziať moc osobne a poslal prezidenta do exilu. Generál Busch mal aj napriek prehre vo vojne veľkú prestíž, no nebolo jasné, či bude pokračovať v socialistických opatreniach, alebo nie. Ako prvé však presadil prijatie novej ústavy, ktorá mala umožniť štátu plne riadiť hospodárstvo, ekonomiku a sociálne veci. Následne prezident nechal rozpustiť parlament a vládol ako diktátor. Busch síce prejavoval isté sympatie k nacizmu, no odmietal antisemitizmus a rasizmus. Na druhej strane presadil v máji 1939 prijatie prvého zákonníku práce, ktorý výrazne pomohol pracujúcim v krajine. Aby pomohol s obnovou krajiny, prikázal tzv. povinný odvod devíz do národnej banky. To znamenalo, že banské spoločnosti museli zahraničné devízy, ktoré získali exportom cínu, odovzdať do národnej banky, kde sa tieto zamenili za domácu menu v pevne stanovenom kurze, čo malo dobrý dopad na štátny rozpočet. To ale vyvolalo veľký odpor banskej oligarchie, ktorá bola stále veľmi silná. Prezident však pohrozil každému, kto by toto nariadenie obchádzal trestom smrti. Moritz Hochschild, jeden z troch hlavných cínových oligarchov sa však napriek tomu pokúsil nariadenie obísť a iba s veľkým šťastím sa vyhol zastreleniu potom, čo ho prezident nechal zatknúť. Prezident ale trpel psychickými problémami a pod veľkým tlakom spojeným s vymáhaním devízového nariadenia sa 23. augusta 1939 sám zastrelil vo veku 35 rokov.

Smrť prezidenta znamenala, že v armáde získali prevahu skôr pravicové sily a za prezidenta tak bol dosadený generál Carlos Quintanilla, ktorý vyznával skôr liberálne hodnoty. Ten však vládol iba do volieb konaných v roku 1940. Voľby vyhral ďalší generál Enrique Peñaranda, ktorý sa taktiež radil k pravicovému krídlu armády. V parlamente však mala prevahu ľavica, čo vytváralo komplikovanú politickú situáciu. Práve s nástupom prezidenta Peñarandu do úradu sa k moci fakticky vrátili cínoví oligarchovia, ku ktorým mal nový prezident blízko a v súlade s ich záujmami aj vykonával svoju politiku. Na konci roka 1942 však prezident nechal krvavo potlačiť stávku baníkov v meste Catavi. To vyvolalo veľké nepokoje a časť armády s podporou ľavice sa rozhodla prezidenta zvrhnúť. Prevrat sa uskutočnil 20. decembra 1943 a vlády sa ujal mladý dôstojník Gualberto Villarroel. Ľavica, ktorá ovládala parlament následne o rok neskôr presadila prijatie novej ústavy podľa jej predstáv. Cínoví oligarchovia sa však snažili vyvolať voči vláde prevrat, kvôli čomu skoro opäť zastrelili oligarchu Moritza Hochschilda, ktorý bol hlavným iniciátorom príprav prevratu. Napriek tomu organizoval Hochschild v roku 1944 ďalší podobný pokus, ktorý už bol skoro úspešný, no vzbúrených vojakov porazili a následne tajne popravili vládnou vyslaní vojaci z La Pazu. V novembri 1944 nechal prezident zrušiť zákaz, ktorý bránil všetkým indiánom vstup na hlavné námestie v La Paze a súčasne prijal aj ďalšie opatrenia, ktoré zlepšili postavenie indiánov (ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva). Tajná poprava vzbúrencov, ktorá sa odohrala ešte pred tým, sa stala dôvodom, pre ktorý získala snaha o zvrhnutie vlády veľkú podporu. V polovici roka 1946 sa uskutočnila generálna stávka, ktorú sa prezident snažil ukončiť odvolaním ľavicových ministrov a ich nahradením vojakmi. To ale situáciu neupokojilo a tak sa prezident Villarroel rozhodol 21. júla podať demisiu, no situácia sa aj tak vyhrotila a protestujúci vtrhli do prezidentského paláca, prezidenta a jeho spolupracovníkov zavraždili a zavesili na pouličné lampy.

Návrat civilnej vlády a Bolívijská národná revolúcia

Víctor Paz Estenssoro bol hlavným predstaviteľom tzv. Bolívijskej národnej revolúcie.

Po vražde prezidenta a faktickom prevrate sa na čelo štátu postavil civil Néstor Guillén, ktorý bol na čele dočasnej vlády iba do augusta. 15. augusta sa dočasným prezidentom stal ďalší civilista Tomás Monje. V marci 1947 sa po prezidentských voľbách stal novým prezidentom lekár Enrique Hertzog, ktorého podporovala Strana republikánskej socialistickej únie. Vláda však musela čeliť nedostatku peňazí, čo bol následok stále sa znižujúcej ťažby nerastov, hlavne cínu. Vláda pristúpila k tlačeniu nových peňazí, čo automaticky zvýšilo infláciu a teda reálne mzdy začali klesať. V prvej polovici roka 1947 sa navyše vzbúrila väčšina indiánov v najľudnatejších častiach krajiny. Vláda vyslala na potlačenie nepokojov armádu aj políciu, no ani tie nedokázali udržať dlhodobejší poriadok. Kvôli znižujúcej sa reálnej mzde začali stávkovať baníci, pričom v roku 1949 sa ich stávka stala dokonca generálnou. Stávkujúci pri tejto príležitosti uväznili dvoch pracovníkov zo zahraničia, ktorých chceli vymeniť za svojich uväznených predákov. Ale potom, čo vláda na výmenu nepristúpila, stávkujúci uväznených cudzincov zavraždili. Na to reagovala armáda masakrom stávkujúcich baníkov, čo v auguste vyvolalo veľké nepokoje. Vzbúrencom sa podarilo obsadiť viaceré najvýznamnejšie bolívijské mestá a vytvoriť tzv. revolučnú vládu. Po troch týždňoch vzburu potlačilo vojsko. Prezident Hertzog sa radšej rozhodol 22. októbra 1949 odstúpiť, aby situáciu upokojil. Na čelo krajiny sa tak automaticky dostal viceprezident Mamerto Urriolagoitía. Za jeho vlády ponúklo Čile Bolívii časť svojho územia, čím by Bolívia získala znova prístup k moru výmenou za vodu z bolívijských jazier, čo však prezident odmietol. Namiesto toho sa sústredil na potláčanie nepokojov a opozície. V polovici roka 1951 sa uskutočnili nové prezidentské voľby, ktoré vyhral ľavičiar Víctor Paz Estenssoro. Výhru ľavice však úradujúci prezident nechcel dopustiť, podal v predstihu 16. mája 1951 demisiu a vládu odovzdal armáde, ktorá vytvorila vojenskú chuntu. Na jej čele bol generál Hugo Ballivián, ktorý nechal okamžite anulovať výsledky volieb a vyhlásil výnimočný stav.

Vojenská vláda ale musela čeliť silnej opozícii ľavice, ale aj časti armády. Vojenskú vládu nakoniec ukončila samotná armáda, ktorá už 9. apríla 1952 začala povstanie. Boje trvali do 11. apríla, kedy podal prezident Ballivián demisiu. Víťazstvo ľavice umožnilo návrat viacerých významných ľavicových politikov z exilu. Vlády sa však na necelý týždeň ujal Hernán Siles Zuazo, jeden z vodcov povstania, vládu bol ale rozhodnutý odovzdať víťazovi posledných volieb Pazovi Estenssorovi. 16. apríla sa vlády ujal ľavicový líder Víctor Paz Estenssoro, ktorý sa krátko pred tým vrátil z exilu. Moci sa tým ujala ľavicová strana Revolučné nacionalistické hnutie, alebo tiež MNR. Nová vláda začala okamžite s represiami, prepustila stovky dôstojníkov, úlohu polície a časti armády prevzali robotnícke milície tvorené baníkmi a došlo k vytvoreniu koncentračných táborov pre oponentov vlády a strany. V týchto táboroch skončili stovky ľudí. Na druhej strane v polovici roka 1952 udelila vláda volebné právo pre všetkých mužov a ženy starších ako 21 rokov, čo bola veľká zmena. Do tej doby totiž mohlo voliť iba niekoľko stotisíc belochov, ktorí boli gramotní. 70% obyvateľstva Bolívie (hlavne indiánov) v tej dobe bolo negramotných. Indiáni mali stále zakázaný vstup do centier miest. V októbri došlo k znárodneniu najvýznamnejších cínových baní, čo postupne viedlo skoro k ich úplnému kolapsu. K faktickému znárodneniu došlo aj v oblasti poľnohospodárstva, kedy najprv indiáni obsadili statky, čo neskôr legitimizovala vláda opatrením. Nasledujúcich desať rokov vláda postupne prerozdelila veľké územie poľnohospodárskej pôdy. Vďaka tomu sa podarilo upokojiť indiánov, ktorí tak nadlho nepristúpili k väčším vzburám a protestom. Tým však došlo k zníženiu poľnohospodárskej produkcie a krajina musela dovážať stále viac potravín. Do toho sa pridala vysoká inflácia a až úver z USA v podstate zachránil Bolíviu pred bankrotom. Vláda tak na druhej strane znova umožnila zahraničným spoločnostiam podieľať sa na ťažbe ropy v Bolívii, odškodnila majiteľov znárodnených podnikov a postavila sa proti komunizmu. Vláda následne rozhodla rozvinúť aj východnú časť krajiny a začala podporovať hlavne poľnohospodárstvo a migráciu na východ. V roku 1956 sa uskutočnili nové voľby, ktoré vyhral Hernán Siles Zuazo, taktiež kandidát strany MNR, no pravicovejšie založený. Tento sa rozhodol skončiť s lavicovými opatreniami, pretože chcel znížiť infláciu. Vláda následne prijala ozdravný plán navrhnutý Medzinárodným menovým fondom, čo znamenalo skončenie podporných vládnych opatrení pre chudobu a robotníkov. To viedlo k neskoršiemu rozpadu vládnej strany. Proti vláde však paradoxne vystúpila najviac krajne pravicová strana Bolívijská socialistická falanga, ktorá sa niekoľkokrát pokúsila o štátny prevrat. Napriek tomu dovládla vláda až do volieb v roku 1960. Tieto vyhral znova bývalý prezident Víctor Paz Estenssoro. Už krátko po voľbách sa z vládnej strany oddelilo pravicové krídlo, ktoré založilo Autentickú revolučnú stranu. Napriek tomu sa vláde podarilo už v nasledujúcom roku presadiť novú ľavicovú ústavu, ktorá legitimizovala predchádzajúce ľavicové reformy ešte z čias prvej vlády prezidenta Paza Estenssora. No aj tak musela vláda pristúpiť k znižovaniu počtu zamestnancov v hlavných cínových baniach, čo vyvolalo nové stávky a nepokoje. V roku 1964 sa uskutočnili ďalšie voľby, ktoré znova vyhral Víctor Paz Estenssoro. Aby upevnil svoju moc, za viceprezidenta si vybral generála Reného Barrientosa, čím chcel získať podporu celej armády. Práve generál Barrientos využil stávky a nepokoje a 4. novembra 1964 zvrhol prezidenta a sám sa dosadil na čelo Bolívie.

Návrat armády k moci

Vládu prevzala vojenská chunta a na jej čelo sa postavili viceprezident generál René Barrientos a veliteľ pozemného vojska generál Alfredo Ovando Candía. V roku 1966 nechala armáda zorganizovať voľby, v ktorých vyhral práve generál Barrientos a stal sa tak formálne riadnym prezidentom. Už v roku 1967 presadila vláda novú ústavu. S jej pomocou chcela zmeniť reformy prijaté predchádzajúcimi civilnými vládami, aj keď verejne vyhlasovala, že ich zachová a bude pokračovať v pôvodnej politike. Vďaka novej ústave došlo k zrušeniu robotníckych milícii, ktoré boli oporou ľavice a prezidentom bolo umožnené znova kandidovať. Onedlho však vláda začala prenasledovať ľavicových politikov, niektorí museli odísť do exilu, čo spustilo stávky a nepokoje, ktoré však vojsko potlačilo. Následne boli stávky zakázané. Stávky napriek tomu pokračovali, čo vyvolalo krvavý zásah armády. Vláda ale získala podporu roľníkov, teda indiánov, za sľub získania pôdy. Indiáni sa dokonca mohli stať poslancami, čím si vláda získala podporu väčšiny z nich. V tej dobe už v krajine pôsobil Che Guevara, ktorý sa tu snažil vytvoriť gerilovú skupinu. Nenašiel však podporu medzi miestnymi indiánmi, ale ani ľavicovými politickými stranami. Do svojej skupiny dokázal získať iba nespokojných baníkov. Už 8. októbra 1967 bola činnosť jeho gerilovej skupiny bolívijskou armádou úplne eliminovaná. Bolo to aj vďaka prítomnosti poradcov z USA, ktorí trénovali bolívijské armádne špeciálne jednotky. Hneď na druhý deň po porážke, teda 9. októbra bol zranený a zajatý Che Guevara zavraždený bolívijskými vojakmi. V Bolívii tak tento revolucionár vydržal pôsobiť necelý rok. Prezident Barrientos však 27. apríla 1969 zahynul pri leteckom nešťastí. Na čelo krajiny sa dostal viceprezident Luis Adolfo Siles Salinas. Už v septembri čelil prezident vojenskému prevratu, ktorý ho zosadil. Puč viedol generál Alfredo Ovando Candía, ktorý vládol už pred tým spoločne s generálom Barrientosom. Ovando Candía však bol na rozdiel od Barrientosa skôr ľavicovo založený a podľa toho aj vyzeralo zloženie jeho vlády. Medzi prvými opatreniami jeho vlády bolo znárodnenie ropnej spoločnosti, ktorú ovládali podnikatelia z USA, čo malo za následok zastavenie úverov. Bezpečnostná situácia v krajine sa ale zhoršila, vznikali miestne vzbury ľavicových ozbrojencov, ktoré následne armáda krvavo potláčala, ani v mestách nebolo bezpečne. Prezident sa ale nakoniec rozhodol 6. októbra 1970 sám rezignovať, čím reagoval na smrť syna, ktorý zahynul pri leteckej nehode. O získanie moci bojovali viacerí generáli, až získal dominantné postavenie ľavicový generál Juan José Torres, ktorý pokračoval v politike svojho predchodcu a znárodňoval významné odvetvia hospodárstva.

Ľavica získavala stále väčší vplyv, organizovala viaceré násilné akcie, pri ktorých boli zaberané statky, podniky, či napádaní pracovníci zo Západných štátov. Po necelom roku v auguste 1971 zvrhol vojenskú vládu vojenský prevrat, ktorý viedli pravicoví dôstojníci na čele s Hugom Banzerom, ktorý bol radikálny antikomunista, čo spustilo ďalšie násilie. V roku 1974 sa vláda rozhodla zakázať všetky ľavicové strany bez rozdielu, súčasne došlo k rozpusteniu odborov a uzavretiu univerzít. V krajine začali znova fungovať koncentračné tábory pre odporcov režimu. Vláda Huga Banzera sa aktívne zapojila do tzv. Operácie Condor, ktorú vo viacerých juhoamerických štátoch organizovala americká CIA. Jej cieľom bolo prenasledovanie a vraždy ľavicových politikov. Banzerovi sa vďaka zahraničnej politike ekonomicky darilo, na druhej strane nechal výrazne znížiť daňové zaťaženie pre zahraničných investorov. Peniaze však vláda nedokázala dobre investovať, čo začalo zhoršovať ekonomickú situáciu krajiny, keďže krajina nedokázala splácať stále sa zvyšujúce zahraničné pôžičky. Ďalším problémom bola stále sa zvyšujúca produkcia koky, z ktorej sa hneď vyrábal kokaín. Práve výroba a export drog sa už čoskoro stali hlavným problémom Bolívie doma i v zahraničí, pričom na tomto obchode profitovali aj viacerí členovia vlády a armády. V polovici 70. rokov 20. storočia po zvýšení cien základných produktov sa už začali búriť aj roľníci, ktorí viac ako 20 rokov vo väčšej miere neprotestovali. Aby si prezident upevnil svoju moc, došlo k zavraždeniu aj niekoľkých jeho blízkych spolupracovníkov, o ktorých sa prezident domnieval, že by ho mohli nahradiť. V roku 1977 sa k moci v USA dostal prezident Jimmy Carter, čo znamenalo stratu podpory zo strany Spojených štátov. To povzbudilo domácu opozíciu a tak vyhlásil prezident Banzer voľby. Tie sa konali v júni 1978 a vyhral ich favorit úradujúceho prezidenta generál Juan Pereda Asbún. Keď sa však objavili dôkazy, že došlo k manipulácii volieb, prevzal generál Pereda Asbún moc prevratom. Nový prezident dokázal vládnuť iba niekoľko mesiacov a v novembri už bol zvrhnutý ďalším vojenským prevratom, ktorý viedol generál David Padilla. Ten nechal zorganizovať voľby v polovici roka 1979, kedy však nikto nezískal nadpolovičnú väčšinu. Parlament tak vymenoval dočasného prezidenta, ktorým sa stal predseda senátu Walter Guevara Arze. Toho po troch mesiacoch zvrhol ďalší prevrat, ktorý viedol Alberto Natusch Busch, synovec bývalého prezidenta Germána Buscha. Celé dva týždne svojej vlády čelil Natusch Busch masívnym demonštráciám a stávkam a tak ho nechal parlament vymeniť. Za novú prezidentku 16. novembra 1979 parlament zvolil Lidiu Gueilerovú Tejadovú, ktorá sa stala prvou ženou na čele Bolívie. V júni 1980 sa odohrali voľby, v ktorých nikto nezískal nadpolovičnú väčšinu. To využil generál Luis García Meza, ktorý o necelý mesiac neskôr zosadil prezidentku novým prevratom a vyhlásil sa za prezidenta. Prezident García Meza sa stal známym vďaka tomu, že sa osobne spolu s niektorými členmi svojej vlády podieľal na obchode s drogami, ktorých výroba sa počas jeho vlády v Bolívii značne rozšírila. Obchodovanie s drogami spôsobilo 4. augusta 1981 zosadenie prezidenta v prevrate, po ktorom sa prezidentom stal generál Celso Torrelio. Ten bol v júli 1982 po dohode v rámci armády nahradený generálom Guidom Vildosom Calderónom, ktorého jedinou úlohou bolo umožniť návrat civilnej vlády, ktorá by Bolíviu konečne stabilizovala. To sa ale nemalo stať cestou volieb, ale prostredníctvom parlamentu z roku 1980. V októbri 1982 sa tak tento parlament zišiel a zvolil nového civilného prezidenta. Na rozdiel od iných juhoamerických štátov si pri odovzdaní vlády civilistom armáda nestanovila žiadne požiadavky na amnestiu, či konkrétnu výšku rozpočtu.

Návrat k demokracii

Ekonomické ozdravovanie krajiny

Za prezidenta bol zvolený Hernán Siles Zuazo, ktorý už bol prezidentom Bolívie dvakrát pred tým. Funkcie sa ujal 10. októbra 1982 s podporou ľavicových strán, no väčšinu v parlamente mala opozícia. Nová civilná vláda tak bola veľmi nestabilná, nemala podporu parlamentu a veľký tlak na ňu vyvíjali aj odbory, ktoré požadovali väčšie sociálne reformy. Za tri roky svojej vlády tak prezident vystriedal až 80 ministrov a vymenoval 7 vlád. Hernán Siles Zuazo tak priviedol Bolíviu do najväčšej hospodárskej krízy v 20. storočí. Produkcia klesla o 40%, export o 50% a inflácia bola na konci jeho vlády, teda v roku 1985 vo výške 8 767%. Tento vývoj vyvolal očakávateľné stávky a demonštrácie. Prezidenta na niekoľko hodín dokonca uniesli príslušníci polície. V roku 1985 tak bol Hernán Siles Zuazo prinútený zorganizovať predčasné voľby. Tie vyhral bývalý pravicový vojenský diktátor Hugo Banzer, parlament ale nechcel pripustiť, aby sa stal prezidentom bývalý diktátor a tak radšej za prezidenta zvolil druhého v poradí, tiež bývalého prezidenta Víctora Paza Estenssora (parlament v tom období volil prezidenta z troch najúspešnejších kandidátov, ktorí vzišli z volieb). V tomto období však už Paz Estenssoro nebol tým radikálnym ľavicovým politikom z 50. rokov, ale presadzoval presne odlišnú neoliberálnu politiku. Keďže tak už nový prezident nebol ľavičiar, práve naopak, získal pre svoje opatrenia aj podporu Huga Banzera a jeho strany. Hlavným cieľom bolo zastaviť obrovskú infláciu a tak vláda vykonala menovú reformu, kedy úplne zmenila národnú menu. Nasledovalo prepúšťanie, zmrazenie miezd, uvoľnenie cien potravín a iných výrobkov a zvýšenie cien energii. Vďaka tomu sa inflácia znížila rekordne až na 1% iba v priebehu pár rokov. Na druhej strane tieto opatrenia zvýšili objem pestovania koky a teda aj výroby drog. Nezamestnanosť začala rapídne rásť, čo spôsobovalo problémy. V roku 1989 sa uskutočnili nové voľby, ktoré vyhral Gonzalo Sánchez de Lozada so svojou stranou, na druhom mieste bol znova Hugo Banzer. Aby Banzer zabránil Sánchezovi de Lozadovi získať funkciu prezidenta, podporil tretieho v poradí Jaimeho Paza Zamoru, ktorého tak parlament zvolil za nového prezidenta. Aj Paz Zamora, podobne ako jeho predchodca, bol pred tým ľavičiar, no s podporou Banzera sa z neho stal skôr liberálne zmýšľajúci politik, ktorý pokračoval v reformnom úsilí svojho predchodcu. Vďaka tomu sa podarilo Bolíviu stabilizovať. V roku 1992 došlo k dohode s Peru, ktoré uzavrelo s Bolíviou zmluvu, na základe ktorej bola zriadená na dobu 50 rokov na pobreží Peru tzv. Bolívijská zóna voľného obchodu, ktorá bola dlhá 5 km a zahŕňala aj prístav. Ekonomická stabilizácia štátu a privatizácia však spôsobovali aj problémy. Vláda nechcela veľmi zasahovať do konania investorov a tak začalo dochádzať k masívneho odlesňovaniu dažďových pralesov a vyháňaniu pôvodných obyvateľov týchto území. Bolívia bola tiež stále kritizovaná za pestovanie koky a následné obchodovanie s drogami, na čo poukazovali najmä Spojené štáty. V roku 1993 sa konali nové voľby, ktoré vyhral jednoznačne Gonzalo Sánchez de Lozada a stal sa tak prezidentom.

Bol v USA vyštudovaný ekonóm a aj on pokračoval v reformách svojich predchodcov. Na rozdiel od nich, ktorí o privatizácii iba hovorili, on začal presadzovať skutočnú čiastočnú privatizáciu veľkých strategických podnikov, kde si mal štát nechať polovicu. Vďaka tomu prišli do Bolívie veľké zahraničné investície. Vláda tiež podporila rozvoj ťažby zemného plynu a ropy, ktoré sa stali strategickými exportnými surovinami Bolívie. Kontrolu nad touto časťou hospodárstva však mali taktiež zahraničné spoločnosti. V krajine tak začali znova protesty, najprv proti účasti zahraničných spoločností v strategických podnikoch a odvetviach, neskôr proti iným reformám vlády. Netransformovali sa však do väčších teroristických skupín, ako sa to stalo v iných juhoamerických štátoch. Za viceprezidenta bol vybraný Víctor Hugo Cárdenas, ktorý sa tak stal prvým viceprezidentom indiánskeho pôvodu v dejinách Bolívie. Aj vďaka nemu bola prijatá v roku 1994 novela ústavy, ktorá stanovovala, že Bolívia je štát multietnický a plurikultúrny, teda že v Bolívii žije vedľa seba viacero jedinečných a rovnocenných kultúr. Vláda tiež pristúpila k decentralizácii krajiny a zmene volebného systému, vďaka ktorému sa do parlamentu konečne dostalo viac indiánov, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva. Vláda sa snažila viac bojovať proti pestovaniu koky, proti čomu ale protestovali jej pestovatelia – indiáni zvaní Cocaleros, ktorí tvrdili, že koka je indiánskou tradíciou. Na ich čelo sa postavil Evo Morales, ktorý v roku 1994 viedol veľký pochod indiánov do La Pazu. V roku 1997 sa federácia pestovateľov koky zlúčila so stranou Hnutie za socializmus (MAS), na čelo ktorého sa následne postavil práve Evo Morales. Morales v ďalších rokoch viedol protesty indiánov proti vládnym snahám o zničenie polí s kokou. V tom istom roku sa konali nové voľby, v ktorých však nikto nezískal dostatočne vysokú podporu. Parlament tak za prezidenta zvolil bývalého diktátora Huga Banzera. Ten pristúpil k privatizácii ropného priemyslu a niektorých významných podnikov. Negatívny vplyv na ekonomiku Bolívie však mala hospodárska kríza v Argentíne a Brazílii na prelome tisícročia. V tom istom období sa v krajinách Južnej Ameriky začalo konečne viac hovoriť o minulosti spojenej s vládou vojenských diktatúr a Operácii Condor. K tomu sa pridali obvinenia z korupcie a rakovinové ochorenie a tak sa v roku 2001 rozhodol prezident radšej podať demisiu. Novým prezidentom sa tak 7. augusta stal viceprezident Jorge Quiroga Ramírez, ktorý dovládol do konca pôvodného funkčného obdobia. V roku 2002 sa konali nové voľby, ktoré vyhral tesne bývalý prezident Gonzalo Sánchez de Lozada. No Evo Morales bol už druhý a jeho popularita stále rástla. Prezident chcel zaviesť nové reformy a úspory. Cez nový plynovod vedúci do Čile bolo možné exportovať plyn aj do USA a Mexika. Vláda však na jeho export uzatvorila veľmi nevýhodné zmluvy, čo vyvolalo demonštrácie, pri ktorých obyvatelia žiadali miesto nízkych exportných cien nízke spotrebiteľské ceny pre občanov Bolívie. Polícia demonštrácie potlačila, no zastrelila pritom desiatky ľudí. Tieto udalosti sa nazývajú Vojna o plyn. Prezident tak v októbri 2003 radšej ušiel z krajiny do USA. Vlády sa ujal viceprezident Carlos Mesa, ktorý vytvoril vládu z nestraníkov. Ani on sa však nevyhol násilnému potlačeniu demonštrácii, ktoré v roku 2005 požadovali znárodnenie ropného a plynového priemyslu. Kvôli pokračujúcim demonštráciám nakoniec 6. júna prezident radšej odstúpil.

Vláda Evo Moralesa, prvého indiánskeho prezidenta

Evo Morales sa prezidentom stal v roku 2006. Je prvým indiánom na čele Bolívie.

Po odstúpení prezidenta Mesu sa novým dočasným prezidentom stal predseda najvyššieho súdu Eduardo Rodríguez Veltzé, ktorý mal vládnuť iba do vymenovania nového prezidenta, ktorý vzíde z volieb. V krajine však pokračovali protesty, ktoré sa tento raz týkali vody. Voľby sa uskutočnili v decembri 2005 a vyvolávali všeobecné obavy, pretože hrozilo rozdelenie krajiny. Východ Bolívie, ktorý je považovaný za viac kreolský (belošský) nechcel za prezidenta Moralesa. Aby ten zmiernil obavy, za potenciálneho viceprezidenta si vybral ľavicového kreola Álvara Garcíu Lineru. Voľby vyhral drvivo Evo Morales, ktorý získal 53,7% hlasov, pri volebnej účasti 84,5% a stal sa tak vôbec prvým indiánom na čele Bolívie. Krajina sa však etnicky a volebne rozdelila, na západe vyhral Morales, kým na východe bývalý prezident Jorge Quiroga Ramírez, ktorý bol kreol. Morales sľuboval znárodnenie ropného a plynového priemyslu, zmeny ústavy v prospech indiánov a reformu poľnohospodárstva. Úradu sa ujal v januári 2006, no ešte deň pred inauguráciou ho zástupcovia indiánov z celej Ameriky formálne vymenovali za najvyššieho vodcu. Prvým opatrením prezidenta bolo zníženie vlastnej mzdy o polovicu, čo patrilo tiež k jeho sľubom. Od počiatku mal Morales veľkú podporu z Venezuely a Kuby, kde taktiež vládli ľavicové vlády. Vďaka tejto podpore mohol Morales rozvíjať školstvo a zdravotníctvo. Následne pristúpil k určitej forme znárodnenia ropného a plynárenského priemyslu, keď zákonom nariadil takýmto spoločnostiam, aby ťažbu prenechali štátnej spoločnosti, pričom absolútna väčšina zisku mala patriť výlučne štátu. Pokračoval nariadením, ktoré stanovilo, že v banských spoločnostiach musí mať väčšinový podiel štát. Postupne došlo k znárodneniu viacerých strategických podnikov, baní, telekomunikácii či dopravy, väčšinou symbolicky v deň osláv 1. mája. Súčasne sa objavili požiadavky na prijatie novej ústavy, ktoré zaznievali zo všetkých politických smerov. Západ krajiny chcel prerozdelenie bohatstva aj medzi chudobných, kým východ krajiny požadoval federalizáciu, aby získal čo najviac právomocí a príjmov z rozpočtu, keďže práve tu sa vytvorila nová bohatá elita krajiny. Tá sa obávala socialistických reforiem, ktoré by mohli zrušiť predchádzajúce neoliberálne opatrenia. V máji 2008 si hlavný východný department Santa Cruz v referende odhlasoval autonómiu, čo však centrálna vláda odmietla uznať. To ale vyvolalo napätie v celej spoločnosti, v septembri 2008 dokonca vláda prezidenta Moralesa vyhostila z krajiny veľvyslanca USA, ktorý podľa nej mal snahy východu krajiny vyvolávať a podporovať. Následne zrušil právo pre protidrogové úrady USA pôsobiť na území Bolívie. Bolíviu podporila aj Venezuela a jej prezident Hugo Chávez nechal taktiež vyhostiť amerického veľvyslanca.

V januári 2009 bola prijatá nová ústava, ktorá získala väčšinu hlasov voličov. Umožňovala opätovné zvolenie prezidenta hneď po sebe na 5 rokov a zlepšovala postavenie indiánov. Súčasne zmenila oficiálne názov krajiny na Estado Plurinacional de Bolivia, teda Bolívijský mnohonárodnostný štát. Morales reagoval vyhlásením, že prijatie tejto ústavy znamená ukončenie koloniálneho štátu. Ústava poskytovala autonómiu indiánskym etnikám, ale i východným departmentom, no neposkytovala potrebné právomoci. Opozícia tak nebola s novou ústavou spokojná. V roku 2009 nechal prezident znárodniť a prerozdeliť veľké poľnohospodárske územie patriace veľkostatkárom, ktoré pridelil indiánom. Moralesove snahy o reformy ale negatívne ovplyvnila nová celosvetová hospodárska kríza z roku 2007. Vláda musela v ďalších rokoch zrušiť kontrolu cien palív a základných potravín. Ceny tak začali rapídne stúpať, čo vyvolalo protesty. Prezident tak kontrolu cien opätovne zaviedol, no za krátky čas bola Bolívia odkázaná na dovoz časti základných potravín. Vďaka vysokým cenám ropy ale zaznamenávala napriek všetkému Bolívia vysoký rast HDP až na úrovni 6%. Z ropných peňazí tak vláda financovala reformy, ktoré znížili počet chudobných až o 20%. Došlo k zavedeniu aj ďalších sociálnych výhod ako zvýšenie dôchodkov, podpora sociálne slabších skupín a nezamestnaných. To získalo prezidentovi veľkú podporu, čo sa ukázalo vo voľbách, ktoré sa konali decembri 2009. V nich získal Morales dokonca až 64,22% hlasov pri účasti 94% voličov, pričom v parlamente a senáte získala jeho strana ústavnú väčšinu. V roku 2011 sa prezident Morales snažil v OSN presvedčiť ostatné štáty, aby bola koka vyňatá z Dohovoru o narkotikách, čo zablokovali USA. Vláda pokračovala v podpore chudoby, vďaka čomu pomohla ďalším zhruba pol milióna ľuďom. Aj to zaistilo prezidentovi stabilnú popularitu a dokonca aj vo východných častiach krajiny začal získavať hlasy. V roku 2014 sa konali ďalšie voľby, v ktorých opäť vyhral bez problémov Evo Morales. Získal síce o 2,5% menej hlasov ako pred tým, no volil ho vyšší počet voličov. Volebná účasť bola 87%. V roku 2016 sa prezident snažil o zmenu ústavy, ktorá by mu umožnila kandidovať aj štvrtýkrát po sebe. V referende však voliči tieto snahy odmietli. V roku 2017 predstavil prezident projekt železnice, ktorá pôjde z Peru až do Brazílie, pričom túto by financovala hlavne Bolívia a bola by náhradou za prístup k moru. Stavba má trvať 8 rokov. Prezident však ďalej bojoval za možnosť opätovne sa uchádzať o post prezidenta, čo mu v novembri 2017 umožnil ústavný súd. V auguste 2018 nechal Morales v La Paze hneď veľa historickej budovy prezidentského paláca otvoriť mrakodrap s 29. poschodiami, ktorý sa stal jeho novým sídlom, čo vyvolalo veľkú kritiku.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Bolívie

Zdroje

• B. ROEDL Dějiny Peru a Bolívie, Nakladatelství Lidové noviny, 2017, ISBN 9788074226175
• R. BUBEN, P. SOMOGYI Bolívie - stručná historie států, Libri, 2009, ISBN 9788072774234
• B. ROEDL Dějiny Paraguaye, Nakladatelství Lidové noviny, 2013, ISBN 9788074222146
• J. CHALUPA Dejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
• Jižní Amerika - Severovýchodní část, Svojtka, 2014, ISBN 9788025612996