Dejiny Rumunska
Tento článok poskytuje základné informácie o dejinách Rumunska od praveku až dodnes. Detailnejšie informácie sú v samostatných článkoch, odkazy na ktoré sú v tomto článku.
Začiatky osídľovania Rumunska
[upraviť | upraviť zdroj]Prví ľudia na územie súčasného Rumunska prišli takmer pred 300 tisíc rokmi. Do 4. storočia pred Kr. sa tu rozvíjali neolitické kultúry, ktoré sa pričinili o vznik veľkých miest. Výsledkom miešania sa hospodársky ladeného obyvateľstva s obyvateľstvom chovajúcim dobytok, ktoré sa začalo v 2. storočí pr. Kr., bol vznik kmeňov Dákov (Géti). V 7. storočí pred Kr. na pobreží Čierneho mora vznikli grécke kolónie. Neskôr, v železnej dobe, sa táto oblasť Dákov stala obeťou invázií Skýtov, útočiacich na krajinu z východu a Keltov zo severu. V 3. storočí pr. Kr. sa tu začali formovať prvé štátne útvary kmeňa Dákov. Ich najznámenjším vládcom bol Burebista (70 - 44 pred Kr.). Za jeho vlády najväčšie územie štátu tohto rumunského kmeňa siahalo od hraníc dnešného Slovenska až do oblasti Čierneho mora. Potom o toto územie prejavila záujem Rímska ríša.
Koncom 1. storočia Rimania obsadili dnešné územie Dobrudže a v roku 106 rímsky cisár Traján dokázal prekonať vekmi trvajúci odpor Dákov bojujúcich v armáde cára Decebala severne od Dunaja v dáckych vojnách Z tejto časti si potom odnášali zlato a mnohé iné kovy. Podľa nariadenia cisára Trajána územie Dácie následne začali osídľovať kolonisti z celej Rímskej ríše. Presídlenci sa rýchlo asimilovali s miestnym obyvateľstvom, ktoré si časom osvojilo latinský jazyk a rôzne rímske tradície. Už v 2. - 3. storočí však vypukli povstania proti Rímskej ríši, počas ktorých sa Dákovia spojili s „barbarskými“ národmi, útočiacimi na toto územie spoza Dunaja. Rimania tak museli v rokoch 271 - 274 Dáciu opustiť a vrátiť sa za Dunaj.
Nasledujúce obdobie - sťahovanie národov - dokonale zmenilo charakter bývalej rímskej provincie. Územie Dácie postupne ničili kmene Gótov, Vandalov, Hunov, Gepidov, Avarov a Prabulharov, prechádzajúcich cez túto oblasť. V 6. storočí sa tu začali usadzovať Slovania. Koncom 9. storočia sa veľká časť dnešného územia Rumunska stala korisťou Starých Maďarov a v 11. - 13. storočí kočovných kmeňov Pečenehov a Polovcov, ktorí sem prichádzali z oblastí severného pobrežia Čierneho mora. V roku 1241 pre zmenu územie začali pustošiť Tatári[1].
V 10. - 11. storočí sa v rôznych častiach Dácie začali formovať malé kniežatstvá[2] - tzv. banáty.
Uhorskí králi sem pozývali svojich a nemeckých kolonistov. V tomto období bolo Rumunsko východnou hranicou Uhorska (tzv. Sedmohradsko). Po úplnej porážke uhorských vojsk Turkami v roku 1526 v bitke pri Moháči sa Uhorsko rozpadlo a Sedmohradsko sa stalo samostatným kniežatstvom, ktoré sa však v roku 1541 dostalo pod kontrolu Osmanskej ríše.
Nadvláda Osmanskej ríše
[upraviť | upraviť zdroj]Na odpor voči moci osmanských sultánov sa prvý raz v dejinách Rumunska postavilo moldavské knieža Štefan III. Veľký (1457 - 1504), ktorý vstúpil do zväzu s vládcom Valašska a pokúšal sa nájsť podporu u panovníkov Moskovskej Rusi, uzatvárajúc s nimi pokrvné príbuzenstvá.
Za jeho vlády sa značne rozšírila moldavská kultúra, po jeho smrti sa však moldavské kniežatstvo opäť dostalo pod vplyv Turkov. Politiku nezávislú od Osmanskej ríše sa snažil viesť neskorší nástupca na uvoľnený trón moldavského kniežatstva - knieža Petru Rareş, - ktorý na ňom zotrvával v období rokov 1527 - 1538 a 1541 - 1546.
O posilnenie moci kniežat vo Valašskom kniežatstve sa v polovici 15. storočia snažil rumunský panovník Vlad III. Tepeş (1456 - 1462, 1476) - známy pod prezývkou Dracula, - ktorý sa krutým spôsobom vysporaduvával s politickými protivníkmi a nespokojným obyvateľstvom v mestách. Trestal tureckých poslov a od Osmanskej ríše si vybojoval niekoľko pevností pri Dunaji. So svojou armádou sa dokonca dostal až k Čiernemu moru. Po zatknutí Uhrami strávil vo väzení 12 rokov. Po nútenom pobyte v cele sa však vrátil na trón Valašského kniežatstva a opäť začal bojovať proti Osmanskej ríši. Tentoraz však utrpel porážku a v boji padol.
Za vlády Michala Odvážneho (1600) si Valašsko na krátky čas opätovne vydobylo nezávislosť. Panovníkovi sa to podarilo s pomocou ruského cára Borisa Godunova, keď spoločnými silami porazili turecké vojsko. Po jeho porážke dočasne zjednotil pod svoju moc Valašsko, Moldáviu a Sedmohradsko. V takejto konštelácii však krajina zotrvala iba niečo vyše roka, pretože v roku 1601 sedmohradskí Nemci s podporou rakúsko-uhorskej armády vyhnali Michala Odvážneho zo Sedmohradska a zabili ho[3].
Začiatkom 18. storočia ruský cár Peter I. Veľký vstúpil do zväzu s panovníkom valašského kniežatstva Constantinom Vrancoveanu a moldavským panovníkom Dimitrie Cantemirom. Za pomoci ruskej armády sa všetci traja panovníci snažili oslabiť osmanský vplyv. Dimitrie Cantemir uznal ruskú suverenitu nad moldavským kniežatstvom, avšak valašský panovník v poslednej chvíli prešiel na stranu Turkov, a tak sa mu podarilo oboch cárov poraziť.
Po porážke sa Dimitrie Cantemir uchýlil do Ruského impéria a Constantin Vrancoveanu bol odsúdený na smrť. Od roku 1711 osmanská vláda vymenovávala panovníkov zo zahraničia. Boli nimi bohatí grécki kupci z Konštantínopolu. Volení boli na obdobie troch rokov, svoj post si však museli zabezpečiť za vysokú sumu peňazí.
Rusko-turecké vojny z obdobia 18. - 19. storočia pozitívne vplývali na boj rumunských kniežatstiev o vznik autonómie. Küçük Kaynarcká mierová zmluva z roku 1774 ponúkla amnestiu jej obyvateľom, potvrdil slobodné vyznávanie kresťanskej viery a prinavrátil znárodnené pôdy predchádzajúcimi panovníkmi. Tieto práva boli potvrdené v Jaskej mierovej zmluve z roku 1791 a v Bukureštskej mierovej zmluve, ktorá ukončila rusko-tureckú vojnu z rokov 1806 - 1812. Následné roľnícke povstanie z roku 1821, na čele ktorého stál bývalý dôstojník ruskej armády Tudor Vladimirescu, namierené proti bojarom, vypuklo z dôvodu potreby obnovenia práv kniežatstiev a prijatia ich nových ústav. Hoci bolo potlačené, grécki kupci boli z trónu moldavského kniežatstva zosadení. Osmanská ríša vrátila bojarom právo voliť si na jeho trón panovníkov zo svojho prostredia. Podľa ustanovení Akkermanskej mierovej zmluvy z roku 1826 sa panovníci moldavského kniežatstva volili na zjazde bojarov, ktorý sa volil na 7-ročné obdobie a jeho poslanci bol menovaní vládou Osmanskej ríše. Na základe Adrianopolskej mierovej zmluvy z roku 1829 mali Turci zakázané vlastniť pevnosti na ľavom brehu Dunaja a moslimovia mali prísny zákaz mať trvalý pobyt na území Valašska a moldavského kniežatstva. Ruské impérium sa tak mohlo stať ochrancom práv kniežatstiev na Balkánskom polostrove, aj napriek faktu, že obyvatelia týchto kniežatstiev museli aj naďalej platiť Konštantínopolu daň. Jednou z ďalších ustanovení zmluvy bola doživotná vláda panovníkov na tróne kniežatstiev.
V rokoch 1828 - 1834 boli moldavské kniežatstvo a Valašsko okupované ruskou armádou. O tri roky po obsadení krajiny (1831), za vlády grófa Pavla Kiseleva, si obe kniežatstvá vytvorili ústavy, ktoré spoločne s ďalšími privilégiami ratifikovala Osmanská ríša v roku 1834. Výber panovníkov na trón prebiehal na zjazdoch bojarov, zo šľachty, duchovenstva, okresných a mestských poslancov a miestnych vládcov. Situácia roľníkov sa, naopak, zhoršovala. Pdĺžnosti feudálov sa zväčšovali a slobodný pohyb roľníkov bol značne obmedzený. Na druhej strane, trhová samostatnosť dunajských kniežatstiev pozitívne vplývala na ich ekonomiku. Budovali sa remeselnícke závody, zvyšovala sa kvantita vývozu zrna, dreva a medi a formovala sa miestna buržoázia.
V roku 1848 v spomínaných kniežatstvách vypukli nepokoje. V moldavskom kniežatstve sa liberálom podarilo prijať novú ústavu, ale potom sa začalo ich prenasledovanie. Vo Valašsku zase nespokojní liberáli a demokrati vytvorili dočasnú vládu a cára prinútili vzdať sa trónu kniežatstva. Ústava určovala roľníkom právo vlastniť svoju časť pôdy, na ktorej žili a výplatu, ktorú roľníci ako kompenzáciu posielali bojarom na úkor štátu. Odpoveď však prišla čoskoro, keď do Bukurešti vtrhli vojská Osmanskej ríše a neskôr aj Ruského impéria. Práva ustanovené v ústave však boli roľníkom odopreté a nepokoje potlačené. O rok neskôr (1849) prišlo k zaujímavej situácii. Ruské impérium a Osmanská ríša sa dohodli, že zrušia voľbu panovníka a ich vymenovávanie spoločne oboma krajinami. Obnovili sa tak ustanovenia z prvotných ústav, prijatých kniežatstvami v roku 1831.
V období po roku 1849 sa hospodárstvo kniežatstiev rýchlo rozvíjalo. Rozkvital obchod a remeselníctvo, vznikali nové remeselnícke a priemyselné podniky. Krajina dostala nový impulz, ktorý hnal dopredu Hnutie za nezávislosť.
V roku 1853, počas Krymskej vojny, v ktorej na oboch stranách proti sebe bojovali Osmanská ríša a Ruské impérium, ruská armáda znova obsadila Moldáviu a Valašsko, ale o rok neskôr (1854), pod tlakom Rakúsko-Uhorska sa ruské vojská museli z krajiny vystahovať. Viedenská arbitráž z roku 1855 a Parížska mierová zmluva, ktorá v roku 1856 ukončila ozbrojený konflikt medzi vtedajšími svetovými veľmocami, zrušili protektorát Ruského impéria nad moldavským a valašským kniežatstvom. V kniežatstvách boli opäť prijaté ústavy a územia týchto štátnych útvarov boli vyhlásené za autonómne územia, ktoré boli pod najvyššou mocou Osmanskej ríše a tiež protektorátom európskych štátov.
Parížska mierová konferencia európskych štátov z roku 1858, na ktorej sa delegáti dohodli, že obe kniežatstvá budú spojené do jednej provincie, avšak budú mať dvoch panovníkov, nepriniesla zúčastneným stranám želané ovocie. V roku 1859 si totiž moldavské kniežatstvo a Valašsko vybrali jedného panovníka - bojara Alexandra Iona Cuzu - a o dva roky neskôr (1861) sa spojili a utvorili jeden štát - Rumunsko, - zároveň však zachovali suverenitu Osmanskej ríše a aj naďalej jej platili každoročne určenú daň.
Rumunské kniežatstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Rumunské kniežatstvo bol štát, ktorý vznikol zjednotením dvoch osmanských vazalských kniežatstiev - Valašska a moldavského kniežatstva. Na jeho čele spočiatku stál Alexandru Ioan Cuza. Ten sa počas svojej vlády opieral o podporu Ruskej ríše a Francúzska. Uskutočnil niekoľko dôležitých reforiem: prijal novú ústavu, zrušil nevoľníctvo, povolil roľníkom kúpiť si pôdu, aby sa oni sami mohli vykúpiť a daroval im volebné právo. Ani tieto jeho reformy však nezabránili opozícii v tom, aby ho zbavila trónu, na ktorom ho po zvolení dňa 20. apríla 1866 a oficiálnom vymenovaní za panovníka Rumunského kráľovstva dňa 26. mája 1881 nahradilo knieža Karol I. (1866, (1881) - 1914). Odo dňa vymenovania nového kráľa sa teda začali písať dejiny ďalšieho obdobia dejín Rumunska - dejiny Rumunského kráľovstva (13. marec 1881 - 30. december 1947).
Rumunské kráľovstvo
[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1881 rumunské knieža Karol I. vyhlásilo v krajine monarchiu a stalo sa tak prvým panovníkom Rumunského kráľovstva. Za jeho vlády krajina ekonomicky prudko vzrástla. V tomto období boli založené boli dôležité odvetvia priemyslu, postavené boli železničné trate a ekonomické inštitúty - vo väčšine prípadov podľa vzoru Nemecka. Politický život v krajine charakterizoval boj medzi politickými stranami konzervatívcov a liberálov, ktorí sa striedali vo formovaní rumunskej vlády (1876 - 1888 vláda konzervatívcov; 1895 - 1899 vláda liberálov; 1899 - 1907 vláda konzervatívcov).
Na prelome 19. - 20. storočia v Rumunsku začalo vznikať socialistické hnutie. Zo začiatku sa rozvíjalo pod vplyvom ruského národníctva, neskôr prešlo na pozície európskej sociálnej demokracie.
Keď jedna z liberálnych vlád (1907 - 1911) na prelome rokov 1907 - 1908 potlačila veľké roľnícke povstanie, v krajine sa začalo rozmýšľať o poľnohospodárskej reforme. Poslanci v parlamente prijali rad poľnohospodárskych zákonov o poľnohospodárskej banke, o zrušení odvádzania radu naturálnych povinností roľníkov a mnohé iné. Výhody dostali aj mešťania, ktorí mohli dobrovoľne predať časť svojej pôdy roľníkom.
V rokoch 1911 - 1913 bola pri moci znova konzervatívna vláda, ktorá sa zaslúžila o územný zisk v Balkánskych vojnách v rokoch 1912 a 1913, keď na svoju stranu získali časť Dobrudže.
V roku 1914 sa ku kormidlu v štáte znova dostali liberáli a občanom krajiny sľúbili, že uskutočnia pozemkovú reformu a zavedú všeobecné volebné právo. No všetky idey bolo treba odložiť na neskôr, pretože v krajine vypukla prvá svetová vojna. V rumunských vládnucich kruhoch sa rozpútala bitka medzi prívržencami nemecko-rakúskej koalície a Dohody. Po smrti Karola I. v roku 1914 sa na stranu štátov Dohody priklonil jeho následník na tróne Ferdinand I. (1914 - 1927), a tak sa Rumunsko zúčastnilo vojny na ich strane. Jeho vojská však boli rýchlo porazené. Ozbrojené sily Nemecka a Rakúsko-Uhorska okupovali tri štvrtiny krajiny, vrátane Bukurešti. Kráľ a vláda „národnej jednoty“ ušli do Moldavska, kde sa uchýlili u ruskej armády. V januári roku 1918 nový premiér vlády Rumunského kráľovstva sa dohol s ústrednými veľmocami na prímerí. Využijúc okolnosti, ktoré sa diali v susednej Ruskej ríši (októbrová revolúcia v roku 1917), so svojim vojskom napadol Besarábiu. Následne v máji roku 1918 nová konzervatívna vláda podpísala s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom mierovú zmluvu.
Územný zisk Rumunska po prvej svetovej vojne
[upraviť | upraviť zdroj]Porážka Rakúsko-Uhorska a Nemecka v prvej svetovej vojne a bleskurýchly rozpad monarchie Habsburgovcov podstatne zmenili situáciu ako v Rumunsku, tak aj vo svete. Koncom roku 1918 sa rumunská armáda vydala na ťaženie do Sedmohradska a Bukoviny s cieľom získať si tieto územia a pripojiť ich k sebe. To sa jej aj vo februári roku 1919 podarilo. Keďže sa krajina dožadovala uznať nové územné zisky, vojensky sa obrátila na Maďarsko. Tu sa rumunským vojakom podarilo v auguste 1919 obsadiť Budapešť, kde ostali ešte štyri mesiace. Podľa ustanovení trojice zmlúv z rokov 1919 - 1920 (Saint-Germainská, Neuillyská a Trianonská mierová zmluva) Rumunsko získalo Sedmohradsko, Bukovinu, východný Banát a Južnú Dobružu. Nové Rumunské kráľovstvo bolo teraz oveľa väčšie ako v časoch pred prvou svetovou vojnou. Jeho stabilitu však sťažoval nejednotný charakter obyvateľstva krajiny. Vzrast národnostných menšín spôsobil fakt, že v Rumunsku priamo úmerne vzrástol aj nacionalizmus a antisemitizmus. Čo však bolo pozitívne bolo to, že novo pripojené oblasti k Rumunskému kráľovstvu napomáhali progresu priemyslu a obchodu, nakoľko boli ekonomicky na vysokej úrovni.
Agrárna kríza v 20. rokoch 20. storočia a jej dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Prudký ekonomický rozvoj zastavila v krajine agrárna kríza v 20. rokoch 20. storočia, ktorá svoj vrchol dosiahla v roku 1930. Dôvodom vypuknutia krízy bol neúspech poľnohospodárskej reformy, ktorú sa liberálna vláda pokúšala uskutočniť a nízka konkurencia rumunského zrna na svetovom trhu. Navyše sa k tomu pridali aj masové štrajky v mnohých priemyselných odvetviach a službách (železničiari, naftári). V roku 1934 v krajine prebehla militarizácia ekonomiky, ktorú uskutočnila nová vláda. Bol prijatý rad zákonov, ktorý parlamentu umožňoval mať väčšie právomoci. Okrem vlády mala väčšie právomoci aj polícia, ktorá časom likvidovala súkromný majetok a menšinových podnikateľov, ktorí nemali právo zúčastniť sa na riadení štátu. Nacionalizmus a antisemitizmus sa zase prudko zvýšil. V roku 1934 sa Rumunsko pripojilo k balkánskej dohode spolu s Tureckom, Juhosláviou a Gréckom.
Vznikali ultrapravicové a fašistické organizácie[4] a politické strany[5]. Keď to už nový rumunský panovník nedokázal regulovať, zinscenoval v krajine štátny prevrat a v marci roku 1938 parlament rozpustil. V ten istý mesiac vznikla nová diktátorská ústava, ktorá v krajine zakazovala šírenie opozičnej tlače. Panovník sa dostal o priamej konfrontácie s Corneliom Codreanom, ktorú však dokázal ustáť. Vo februári roku 1939 čelného predstaviteľa fašistickej organizácie Železná garda zastrelili. Následne vznikla nová provládna strana - Front národného obrodenia.
V marci roku 1939 bola po parlamentných voľbách sformovaná nová vláda na čele s Armandom Călinescom. Vo vzťahu zahraničnej politiky voči Maďarsku sa rumunská vláda postavila na stranu Nemecka a podpísala s ním ekonomickú dohodu, ktorou chcela neutralizovať rastúce ambície tohto severozápadného suseda na zisk územia Sedmohradska. Rumunsko však čakalo s jej ratifikáciou, kvôli poskytnutiu garancií bezpečnosti od Veľkej Británie a Francúzska, ktorú v zmluve aj požadovalo. Po tom ako sa začala druhá svetová vojna, krajina vyhlásila nezávislosť. Nemecko však vytváralo stále väčší nátlak na Rumunsko. Jeho výsledkom bola smrť rumunského premiéra počas puču nacistov z fašistickej organizácie Železná garda v septembri toho roku (1939). Puč však bol potlačený a zajatí gardisti postrieľaní.
Miesto premiéra Rumunska po vražde Armanda Călinesca obsadil Gheorghe Tătărescu (november 1939). Nový premiér ustúpil tlaku Nemecka, ratifikoval ekonomickú dohodu a udelil amnestiu členom Železnej gardy. Po obsadení Besarábie a severnej Bukoviny Červenou armádou v júni 1940 zrušil anglické garancie bezpečnosti a rezignoval na post premiéra krajiny. Navyše Nemecko prinútilo Rumunsko oddať Maďarsku polovicu územia Sedmohradska a Bulharsku celú Južnú Dobrudžu. V tejto situácii sa rumunský kráľ Karol II. rozhodol vymenovať za premiéra generála Iona Antonesca a prenechať trón svojmu nástupcovi Michalovi I..
Nový premiér sa v krajine správal diktátorsky. Zrušil ústavu a vo veľkom zatýkal prívržencov Veľkej Británie a odňal Židom rumunské občianstvo. Celkovo sa orientoval na Nemecko a jeho politiku, svoju krajinu pripojil k paktu Nemecka, Talianska a Japonska. Tomuto zväzu neperkážalo ani potlačenie nového povstania, ktoré vypuklo medzi príslušníkmi Železnej gardy v roku 1941, na konci ktorého bolo takmer jej 10 000 mŕtvych sympatizantov. Hneď po vyprovokovaní konfliktu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom sa do vojny zapojilo aj Rumunsko, ktoré tiež vyhlásilo vojnu Kolosu na hlinených nohách. Tá však nebola úspešná, pretože rumunské vojská boli na území protivníka porazené.
Po vstupe vojsk Červenej armády na územie Rumunska v aguste roku 1944 kráľ Michal I. vyhlásil odstúpenie Rumunska z vojnového konfliktu. Rumunský premiér Ion Antonescu bol odvolaný a následne bola vytvorená nová vláda na čele s Constantinom Sănătescom. Tá však vydržala iba do decembra roku 1944. Za ten čas však stihla podpísať prímerie so štátmi protihitlerovskej koalície. Nová vláda začala naplno pracovať od marca roku 1945. Hneď na jej začiatku (prelom marca a apríla 1945) uskutočnila pozemkovú reformu. Jej zmyslom bolo znárodnenie pôdy statkárov a jej následné rozdelenie chudobným a bezzemným roľníkom. V rokoch 1946 - 1947 bola zoštátnená Národná banka Rumunska a zaviedla sa aj štátna kontrola úverov, výroby a prerozdelenia. Na zahraničný obchod bol uvalený monopol. Parlamentné voľby v roku 1946 boli organizované pluralitným systémom (vo voľbách kandidovali poslanci za viacero strán). O nejaký čas však boli všetky ostatné politické zoskupenia rozpustené alebo zanikli. Po čistke v Strane sociálnej demokracie sa jej poslanci v roku 1948 spojili do jednej - Komunistickej strany Rumunska[6]. Poslednou inštanciou rumunských komunistov k uskutočneniu vyhlásenia nového štátneho útvaru bolo zvrhnutie kráľa Michala I. Rumunského z trónu Rumunského kráľovstva. Stalo sa tak 30. decembra 1947, na deň vyhlásenia Rumunskej ľudovej republiky.
Komunistický režim v Rumunsku
[upraviť | upraviť zdroj]
.svg)
Po unifikácii Strany sociálnej demokracie a rumunských komunistov v roku 1948 sa Rumunská robotnícka strana stala na istý čas jedinou vládnucou stranou v krajine. Rumunsko začalo kopírovať stav podľa vzoru Sovietskeho zväzu, kde sa postupne majetok obyvateľstva a podniky znárodňovali.
V tom istom roku (1948) v Rumunskej ľudovej republike prebehlo zoštátnenie priemyslu a v rokoch 1949 - 1962 kolektivizácia kolektivizácie. Ekonomika krajiny sa rozvíjala na základe štátnych päťročníc, ktorých hlavná úloha spočívala v urýchlení priebehu industrializácie a prvostupňového rozvoja ťažkého priemyslu. Tým, že moc v krajine bola sústredená do rúk štátu, krajina dosahovala vysoké tempo ekonomického rastu a rozvoja kultúry. Ako člen sovietskeho bloku sa štát v roku 1949 stal súčasťou Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a o šesť rokov neskôr (1955) aj Varšavskej zmluvy.
V podmienkach destalinizácie, ktorú od roku 1956 v Sovietskom zväze presadzoval Nikita Sergejevič Chruščov, sa Rumunsko radšej vybralo vlastnou cestou k socializmu. O rok neskôr (1957) z krajiny odišla sovietska armáda a v roku 1964 prezident Rumunskej ľudovej republiky[7] Gheorghe Gheorghiu-Dej vyhlásil, že sa jeho krajina dištancuje od vplyvu Sovietskeho zväzu a bude nezávislou vo všetkých otázkach, týkajúcich sa jej suverenity. Po zavŕšení procesu kolektivizácie (1959 - 1962) bol v rámci upevnenia právomocí lídra Rumunskej robotníckej strany ustanovený nový štátny orgán - Štátna Rada - na čele s Gheorghiom Gheorghiu-Dejom. Do čela výkonnej moci Rumunskej ľudovej republiky (Rada ministrov[8]) sa postavil Ion Gheorghe Maurer. Hlavné slovo v krajine mal, samozrejme, generálny tajomník ÚV Rumunskej robotníckej strany. V takomto zložení sa politickí vodcovia odhodlali uskutočniť rad niekoľkých reforiem (roky 1959 a 1964), výsledkom ktorých boli vyššie platy a dôchodky, nižšie ceny potravín a dostatok financií na zabezpečenie školských pomôcok rumunským školákom.
.svg)
Po smrti prezidenta Gheorghia Gheorghiu-Deja v marci roku 1965 krajina prešla zásadnými zmenami. Pozíciu generálneho tajomníka Rumunskej robotníckej strany, ktorá od júla roku 1965 znova prijala svoj pôvodný názov Komunistická strana Rumunska, obsadil Nicolae Ceauşescu. Predsedom štátnej rady (Dočasné Prezídium) sa stal Chivu Stoica a Rady ministrov Ion Gheorghe Maurer. Oba posty však Nicolae Ceauşescu v roku 1967 obsadil a v roku 1974 sa vyhlásil za prvého prezidenta Rumunskej socialistickej republiky, vznik ktorej bol vyhlásený 21. augusta 1965.
Nová ústava Rumunskej socialistickej republiky upevnila vedúce ostavenie komunistickej strany v krajine. Tak ako v Rumunskej ľudovej republike, aj tu mala na starosti výkonnú moc Rada ministrov[9].
Za vlády prezidenta Nicolae Ceauşesca sa Rumunsko snažilo pokračovať vo svojej nezávislej zahraničnej politike. Okrem iných politických akcií (napr. sovietsko-čínsky konflikt) sa nezúčastnila ani na okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy dňa 21. augusta 1968.
Vnútorná politika, naopak, mala krutú podobu. Potláčali sa akékoľvek prejavy nesúhlasu a odporu opozície voči kultu osobnosti[10] Nicolae Ceauşesca, ktorý narastal najmä v 70. rokoch 20. storočia. Neustály ekonomický rozvoj však začal krajine časom škodiť. Začiatkom 80. rokov 20. storočia nastal v Rumunsku hlad a nebolo kde zohnať stravu. Programy modernizácie výroby, zvýšenia kvality a konkurencie rumunskej produkcie zlyhali. Krajina si musela požičať od Západu 10 miliárd dolárov. Manifestácie zamestnancov podnikov „za lepší život v Rumunskej socialistickej republike“ boli na každodennom poriadku, tie sa však ešte podarilo silou potláčať. Navyše Nicolae Ceauşescu tvrdohlavo odmietal uskutočniť v krajine perestrojku - v takej podobe, akú Michail Sergejevič Gorbačov ohlásil pri svojom príchode na post prezidenta Zväzu sovietskych socialistických republík v roku 1985.
Vrcholom tejto situácie bolo vypuknutie protestov proti deportácii maďarského kňaza v Temešvári dňa 16. decembra 1989. Na prezidentov príkaz rumunská armáda zakročila. Keď sa však protesty rozšírili aj do iných miest, vrátane Bukurešti, Nicolae Ceauşescu poprosil o pomoc Arménsko. Jeho armáda ho však odmietla podporiť, a tak sa 22. decembra 1989 spoločne s manželkou Elenou Ceaşescu pokúsili z Bukurešti utiecť na helikoptére. Útek však prezidentovi nevyšiel podľa predstáv, pretože ho pri nastupovaní do helikoptéry zatka rumunská armáda. Po krátkom procese, na ktorom ho obvinili z genocídy rumunského národa, ho aj s manželkou 25. decembra 1989 zastrelili.
Rumunsko po období vlády Nicolae Ceauşesca: Pluralitná demokracia
[upraviť | upraviť zdroj].jpg)
Po odstránení Nicolae Ceauşesca z čela krajiny moc a kompetencie vedenia štátu prešli na Radu Frontu národnej spásy[11] - strany, ktorá vznikla počas decembrových nepokojov Temešvári a Bukurešti v roku 1989. Jej členmi, združenými pod vedením predsedu strany Iona Iliesca, boli v prvom rade prívrženci reforiem v Rumunsku. Nová moc v krajine vyhlásila prechod k politickému pluralizmu a pretvorila ekonomiku krajiny podľa svojich predstáv. V Rumunsku sa konečne začali rešpektovať ľudské práva a práva národnostných menšín. Bývalé politické strany (caranisti, národní liberáli a sociálni demokrati), ktoré vznikli ešte pred Rumunskej socilistickej republiky a Rumunskej ľudovej republiky a boli počas krutého režimu Nicolae Ceauşesca zakázané, obnovili svoju činnosť. Okrem starých politických strán vznikali aj nové. Vo februári 1990 vnikla Dočasná rada národnej jednoty[12], do ktorej sa dostali tri politické strany (Front národnej spásy, caranisti, liberáli). Prezidentom Rumunska sa na základe výsledkov volieb (85%, 11% а 4%) stal Ion Iliescu a premiérom Petre Roman[13].
Vo februári a júni 1990 pravica a študentskí aktivisti zorganizovali v centre Bukurešti protesty a žiadali odstránenie bývalých komunistov z vlády. Po tom ako podpora z iných miest v podobe baníkov, ktorí v amoku ničili stranícke centrály a redakčné strediská novín, bola napadnutá protivníkom, boli nepokoje vládou zastavené. Nič to však nezmenilo na zhoršení ekonomickej situácie, úpadku výroby, rastu inflácie (až do výšky 25%) a liberalizácii cien na mnohé tovary. Toto všetko len napomáhalo vzniku ďalších nepokojov, ktoré vypukli v novembri 1990. Vláda dostala od parlamentu mimoriadne právomoci v oblasti ekonomiky, vykonala čistku nelojálnych dôstojníkov v armáde a uskutočnila potrebné ekonomické reformy. Začiatkom roku 1991 bola vyhlásená liberalizácia cien potravín a vo februári toho roku prijatý zákon o čiastočnej privatizácii poľnohospodárskych družstiev[14].
Koncom roka 1992 rumunský parlament prijal novú ústavu, ktorá posilnila prezidentský systém, pluralitu politických strán a trhovú ekonomiku. V zmysle ústavy sa v krajine konali prezidentské[15] a parlamentné voľby[16]. Zároveň sa rumunskí čelní predstavitelia snažili rozvíjať vzťahy s Európskym spoločenstvom, s ktorým v roku 1993 Rumunsko podpísalo dohodu o asociácii krajiny do Európskej únie. V októbri toho roku (1993) bola krajina prijatá do Rady Európy.
Hoci bol rok 1992 pre Rumunsko pomerne pozitívny, v roku 1993 začala stúpať nezamestnanosť, liberalizácia cien a zavedenie dane z pridanej hodnoty spôsobili skok inflácie o 256%. V októbri toho roku (1993) rumunská vláda začala kontrolovať všetok dovoz do krajiny a stanovila maximálnu možnú cenu potravín. Reálny príjem obyvateľstva padal. Výsledkom tohto boli nepokoje vo februári roku 1994. Dohodou s Medzinárodným menovým fondom o poskytnutí úveru vo výške 454 000 000 dolárov sa Rumunsko zaviazalo, že v priebehu dvoch rokov zníži výdaje a infláciu a sprivatizuje 6300 podnikov s 3,8 miliónami zamestnancov. Ani zavedenie nových ekonomických opatrení však nespôsobilo zlepšenie životnej úrovne obyvateľstva, ktoré sa postupne začalo búriť a požadovalo odstúpenie vlády, zrušenie ohraničenia rastu mzdy a zavedenie zákazu zvyšenia cien. Okrem štrajkujúcich baníkov (leto 1994), ktorým sa však podarilo finančne podstatne si prilepšiť sa v októbri 1995 začali kvôli zlej životnej úrovni a materiálneho zabezpečenia búriť aj študenti. Ich demonštrácie prerástli až do potyčiek s políciou.
Maďarská menšina[17] sa navyše dožadovala autonómie v Sedmohradsku. Túto požiadavku však rumunský parlament striktne odmietal. Klinec do rakvy zasadila zmluva medzi Maďarskom a Rumunskom zo septembra 1996, v ktorej sa obe strany vzájomne dohodli na právach národnostných menšín a nedotknuteľnosti hraníc štátov. Kvôli nej z vládnucej koalície odišla Strana rumunskej národnej jednoty.
Nastávajúce parlamentné voľby v novembri roku 1996 sa teda niesli v atmosfére nespokojnosti s vládnucim Demokratickým frontom národnej spásy a v znamení víťazstva opozície. Novým prezidentom sa stal Emil Constantinescu a vládnucou stranou na obdobie rokov 1996 - 2000 Demokratická konvencia. Preferencie dovtedajšej vládnucej strany klesli na 91 a 41 miest v Poslaneckej komore a senáte.
Vládny program novej strany mal za úlohu uskutočniť rýchlu privatizáciu štátnych podnikov, prijať prísne ekonomické opatrenia, liberalizovať ceny a znížiť štátny deficit a infláciu. Chudobnejšej vrstve obyvateľstva vláda ponúkla sociálne kompenzácie. Od Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky si Rumunsko požičalo peniaze vo výške 1,4 miliardy dolárov.
V roku 1997 Rumunsko prvýkrát požiadalo o vstup do Severoatlantickej aliancie, táto žiadosť však nebola prijatá. Krajina však aj napriek tomu nezanevrela na kontakty so západnou Európou a aj naďalej sa orientovala na krajiny západného bloku. Počas kosovského konfliktu v rokoch 1998 - 1999 Rumunsko poskytlo lietadlám NATO svoj vzdušný priestor na prelet do Kosova a vyjadrila želanie zúčastniť sa na mierových operáciách v tejto oblasti (nie na vojenských manévroch).
Po ostrých výmenách názorov členov kabinetu premiéra Victora Ciorbeu začiatkom roka 1998 rumunská vláda znova padla. Rumunský prezident preto poveril zostavením novej vlády Radu Vasileho. Nová vláda pokračovala v nastolenom kurze predchádzajúcou vládou. Aj tak však nedosiahla želané zlepšenie v oblasti ekonomickej situácie. Opäť sa zvýšila nezamestnanosť a znížila sa priemerná dĺžka života rumunského obyvateľstva. Zahraničný dlh prevýšil finančné rezervy krajiny a odporúčania Medzinárodného menového fondu zvýšiť dane sa zdali nezrealizovateľnými. Po založení maďarskej univerzity v Kluži navyše zosilnel rumunský nacionalizmus. Znova sa opakoval scenár mnohých demonštrácii z obdobia leta roku 1994. V decembri roku 1999 17 ministrov z vlády Victora Ciorbeu podalo demisiu, z dôvodu naťahovania reforiem v krajine. Vláda padla. Nová, na čele s Mugurom Isărescom, sľúbila obyvateľom dosiahnuť vstup krajiny do Európskej únie, ukončiť proces privatizácie do roku 2001, znížiť infláciu a rozpočtový deficit a obnoviť ekonomický rast krajiny. Krach Národného investičného fondu, najťažšia finančná kríza v Rumunsku od roku 1989, na jar roku 2000 jej v jej cieľoch podstatne skrížil plány. Prácu stratilo vyše 500 000 ľudí.
Rok 2000 priniesol Rumunsku celkovú zmenu. Zmenil sa prezident (Ion Iliescu) aj premiér krajiny (Adrian Năstase). Pozitívne na vývoj vecí v Rumunsku vplývalo aj rozbehnutie rokovaní o vstupe krajiny do Európskej únie.
Súčasné Rumunsko
[upraviť | upraviť zdroj]Koniec Studenej vojny prinieslol Rumunsku možnosť nadviazať bližšie kontakty so západnými krajinami. V roku 2004 sa Rumunsko stalo členom Severoatlantickej aliancie. Po tom ako v júni roku 1993 krajina požiadala o začatie prístupových rokovaní s Európskou úniou jej vstup dňa 1. januára 2007 sa stal realitou. V období od 2. - 4. apríla 2008 sa Rumunsko stalo hostiteľskou krajinou summitu NATO.
Poznámky
[upraviť | upraviť zdroj]- ^ Podrobnosti dejín Rumunska obdobia do 10. storočia sú dodnes neznáme. Historici predpokladajú, že v 7. - 10. storočí sa na základe skôr romanizovaného obyvateľstva Dákov v tejto oblasti objavili predkovia dnešných Rumunov, ktorí používali hovorovú latinčinu (po latinsky: Vulgar latin). Na jej základe sa vytvorili románske jazyky ako aj rumunský jazyk. V tom čase bolo obyvateľstvo krajiny citeľne pod vplyvom susedných národov. Z Bulharska sa na územie Rumunska šírilo kresťanstvo východného rítu a knihy s náboženskou literatúrou napísané v staroslovienčine. Tento jazyk sa potom na dlhý čas stal úradným jazykom v starovekých rumunských kniežatstvách.
- ^ Vznik rumunských kniežatstiev na Dunaji možno datovať do obdobia 11. - 12. storočia a neskôr. Podľa letopisov jedno z takýchto kniežatstiev - Valašsko - bolo založené koncom 13. storočia v roku 1290 sedmohradským vojvodom Radom Negrom z dynastie Bassarab, ktorá tu vládla do roku 1654. Založenie druhého kniežatstva - Moldávie - sa pripisuje inému odchovancovi Sedmohradska Dragoşovi a jeho predchodcovi Bohdanovi I. (1349 - 1365). V týchto dvoch kniežatstvách formálne vládli bojari, ktorí sa museli vysporiadať a ubrániť si svoju nezávislosť pred Poľskom, Uhorskom a neskôr Osmanskou ríšou. Obyvateľstvo Valašska sa z tohto dôvodu zúčastnilo bitky na Kosovom poli (1389) a Nikopolise (1396), ktoré sa však pre toto európske obyvateľstvo ako aj celú Európu skončili neúspechom. Ich výsledkom bolo uznanie najvyššej moci Osmanskej ríše Valašskom (1410) a Moldáviou (1450). Turci si okrem toho vydobyli právo na výber dane.
- ^ Čoskoro potom sa reálna moc vo Valašskom a moldavskom kniežatstve ocitla v rukách bojarov. Šľachtici si vybrali svojho panovníka a svojich prominentov. Od druhej polovice 16. storočia sa panovníci vyberali zo skupín ľudí, ktoré vyhovovali Turkom, a navyše poskytli vysoký úplatok. V rumunských dejinách sa začalo začalo obdobie (druhá polovica 16. storočia - 17. storočie) neustálych vojen medzi bojarmi a zmien panovníkov na tróne.
- ^ Železná garda na čele s Corneliom Codreanom založená v roku 1930, ktorá sa orientovala na fašistické Nemecko.
- ^ Protižidovská Národno-kresťanská strana, ktorá vo voľbách v roku 1938 získala viac ako 9 % a umiestnila sa na štvrtom mieste.
- ^ V rokoch 1948 - 1965 strana niesla oficiálny názov Rumunská robotnícka strana.
- ^ Funkciu prezidenta Rumunskej ľudovej republiky v období existencie štátu vykonávali títo politici: Constantin Ion Parhon (30. december 1947 - 2. jún 1952), Petru Groza (2. jún 1952 - 7. január 1958), Ion Gheorghe Maurer (11. január 1958 - 21. marec 1961) Gheorghe Gheorghiu-Dej (21. marec 1961 - 18. marec 1965) a Chivu Stoica (24. marec 1965 - 9. december 1967).
- ^ Predsedami Rady ministrov Rumunskej ľudovej republiky boli od jej založenia postupne: Petru Groza (6. marec 1945 - 2. jún 1952), Gheorghe Gheorghiu-Dej (2. jún 1952 - 2. október 1955), Chivu Stoica (21. október 1955 - 21. marec 1961) a Ion Gheorghe Maurer (21. marec 1961 - 29. marec 1974).
- ^ Predsedami Rady ministrov Rumunskej socialistickej republiky boli od jej vzniku postupne: Ion Gheorghe Maurer (21. marec 1965 - 29. marec 1974), Manea Mănescu (29. marec 1974 - 29. marec 1979), Ilie Verdeţ (29. marec 1979 - 21. máj 1982) a Constantin Dăscălescu (21. máj 1982 - 22. december 1989).
- ^ Na jeho 65 narodeniny (26. január 1983) ho dokonca začali nazývať „géniom Karpát“ a hovorili o ňom ako o vodcovi.
- ^ Vedúca úloha Rumunskej koministickej strany bola zrušená na ustanovujúcom zjazde Rady Frontu národnej spásy dňa 29. decembra 1989. Od tohto momentu Rumunská socialistická republika oficiálne prestala existovať a vzniklo súčasné Rumunsko.
- ^ Oficiálny názov rumunského parlamentu v rokoch 1990 - 1991. Skladal sa z dvoch komôr - Poslaneckej komory (387 miest) a senátu (119 miest).
- ^ V septembri roku 1991 po nepokojch asi 10 000 baníkov v Bukurešti, ktorí sa dožadovali odstúpenia premiéra a zároveň ho obvinili z prudkého nárastu cien komodít v krajine, ho prezident Iliescu odvolal. Počas demonštrácii zahynulo päť ľudí a vyše 400 bolo ranených.
- ^ Privatizácia štátnych podnikov v priemysle, obchode a v treťom sektore prebehla v júli roku 1991.
- ^ Volieb sa zúčastnili traja kandidáti - Ion Iliescu, Emil Constantinescu a Gheorghe Funar. V prvom kole získali postupne 47,3%, 31,2% a 10,9%, tak sa muselo rozhodnúť v druhom kole. V ňom bol úspešnejší Ion Iliescu, ktorému sa podarilo získať dôveru 61,4% občanov.
- ^ Výsledky parlamentných volieb: Demokratický front národnej spásy (poslanecká komora: 117, senát: 49); Demokratická konvencia (poslanecká komora: 82, senát: 34); Front národnej spásy (poslanecká komora: 43, senát: 18); Maďarský demokratický zväz Rumunska (poslanecká komora: 27, senát: 12). V týchto podmienkach sa vládnuca strana musela opierať o podporu opozičnej Socialistickej strany práce (poslanecká komora: 13, senát: 5) a tiež stredopravej Demokratickej roľníckej strany (senát: 5) a krajne nacionalistických strán - Strany rumunskej národnej jednoty (poslanecká komora: 30, senát: 14) a strany Veľké Rumunsko (poslanecká komora: 16, senát: 6).
- ^ V júli roku 1995 bol prijatý vzdelávací zákon, ktorý do veľkej miery obmedzoval práva národnostných menšín a vyvolal niekoľko protestných zhromaždení. O štyri mesiace neskôr (október 1995), po početných antisemitských vystúpeniach poslancov za stranu Veľké Rumunsko, bola vládnuca strana - Demokratický front národnej spásy - prinútená pod medzinárodným tlakom pretrhnúť koaličný zväz s touto národne orientovanou politickou stranou, čím stratila väčšinovú podporu v parlamente.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Блюхер О. Р., Липкин М. А., Пащенко Н. Т., Прокопенко Л. Я.: История Румынии с древних времён до наших дней. 2005.
Administratívne členenie európskych krajín | ||
|---|---|---|
|  | |
| ||