Dejiny Spojeného kráľovstva

Kráľovský erb Veľkej Británie

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (po angl. United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland) je západoeurópsky štát zahŕňajúci Anglicko, Škótsko, Wales (ktoré sa nachádzajú na ostrove Veľká Británia) a Severné Írsko, a ktorý viac ako sto rokov zahŕňal tiež celé Írsko.

Tento článok sa zaoberá dejinami tohto štátneho útvaru.

Pravek

Tento text je zameraný na ostrov Veľká Británia, o praveku v Írsku pozri Dejiny Írska

Paleolit

Prvými dôkazmi o živote ľudí na území ostrova Veľká Británia sú nálezy (z roku 2002) pazúrikových nástrojov a kostí z rodu Homo (podľa veku nálezov presnejšie Človek vzpriamený alebo Človek heidelberský) v pobrežných vrstvách z Pakefieldu v Suffolku, staré asi 700 000 rokov. Ide zatiaľ o najstaršie nálezy rodu Homo v Európe severne od Álp. V tomto období bol dnešný ostrov Veľká Británia polostrovom Európy, bol s ňou spojený súšou v miestach dnešného Lamanšského prielivu. Ďalším významným nálezom je nález človeka heidelberského z obdobia približne 500 000 rokov pred Kr.

Od medziľadovej doby ipswich (riss-würm; 128 – 120 000 pred Kr.), kedy sa Veľká Británia stala ostrovom, sú dôkazy o ľudskej prítomnosti minimálne. Pred 70 000 rokmi sa v dôsledku ďalšej doby ľadovej Veľká Británia opäť stala polostrovom. Po roku 30 000 pred Kr. sa napr. vo Walese objavujú nálezy aurignacienu (Človek rozumný dnešného typu). Počas extrémne chladného štadiálu Dimlington (pred 22 000 – 13 000 rokmi) ľudia na ostrovoch opäť nežili. Cca. pred 13 000 rokmi sa ľudia do Veľkej Británie vrátili (nálezy v Goughs Cave v Somersete). V období pred 12 500 – 12 000 rokmi sa objavuje prvá typická archeologická kultúra z Británie – tzv. creswellian. Bola to kultúra lovcov sobov. Od čias tejto kultúry už bola Británia trvalo osídlená.

Mezolit

Po skončení poslednej ľadovej doby (pred 11 500 rokmi, teda 9500 pred Kr.) žili na území Veľkej Británie malé skupinky lovcov, zberačov a rybárov. Väčšinou nemali trvalé obydlia, ale putovali za stádami jeleňov, hlavným zdrojom obživy. Tento spôsob života bol značne sťažený pred 7 000 rokmi, keď následkom oteplenia a zalesnenia väčšiny územia tieto zvieratá vyhynuli.

Neolit

Neolit sa v Británii začína okolo 4400 pred Kr., kedy mezolitické obyvateľstvo ostrova prebralo neolitický spôsob života, známy na európskom kontinente už dávno predtým (na Slovensku napr. od 5700 pred Kr.). Podľa starších názorov ako aj niektorých dnešných genetických analýz nešlo len o prebratie nového spôsobu starším obyvateľstvom, ale o príchod úplne nového obyvateľstva. Ak bolo skutočne tak, títo ľudia prišli z Pyrenejského polostrova. Obyvatelia vtedy žili najmä v západnej Veľkej Británii a Írsku (tam, kde neskôr Kelti), boli nižších postáv a tmavšej pleti, chovali zvieratá, obilniny a venovali sa hrnčiarstvu. O ich vyspelosti hovoria najmä stavby, ktoré vyžadovali spoluprácu a dobrú organizáciu. Spočiatku to boli mohyly a pohrebiská. Okolo roku 3000 pred Kr. začali stavať kruhovité stavby s priekopami. Boli to náboženské, politické a ekonomické centrá. Najznámejšie je Stonehenge neďaleko Salisbury, ktoré ale dnešnú podobu (kamene v kruhu) dostalo asi až okolo 2200 pred Kr.

Eneolit a bronzová doba

Po 2800 pred Kr. prišli na ostrov noví usadlíci z Európy – kultúra zvoncovitých pohárov (2800 – 1700 pred Kr.). Boli väčších, silnejších postáv ako neolitickí obyvatelia. Mali dobré vojenské a kováčske schopnosti. Po ich príchode sa objavujú individuálne hroby vybavené hlinenými hrnčekmi. Ľudia tejto kultúry už dokázali spracúvať bronz a bronzové nástroje čoskoro nahradili kamenné.

Po tejto kultúre nasledovali ďalšie a po roku 1300 pred Kr. civilizácia z hradísk začala strácať na dôležitosti a do popredia sa dostali roľníci, ktorí sa naučili obohacovať pôdu prírodnými látkami, takže sa stala úrodnejšou. Dedina a opevnené pevnosti na kopcoch sa rozšírili po krajine. Stali sa správnymi centrami území.

Železná doba (Kelti)

Kelti boli národ pochádzajúci pravdepodobne z území strednej Európy alebo dokonca ešte viac z juhu, z južných oblastí Ruska. Boli väčšinou vysokých postáv a mali tmavé vlasy. Čo sa týka technológií, boli vyspelejší ako predošlí obyvatelia Británie. Vedeli spracovávať železo a tým pádom vyrábali pevnejšie zbrane a nástroje ako bronzové. Okolo roku 700 pred Kr. začali postupne, vo viacerých vlnách prichádzať na územie Británie. Pravdepodobne vytlačili pôvodných obyvateľov na severozápad do Walesu, Škótska a Írska a osídlili južné, nížinaté oblasti. Pre britskú históriu je ich príchod dôležitý, lebo sú predkovia mnohých dnešných obyvateľov Walesu, Cornwallu a Írska. Keltské jazyky sú v jednotlivých oblastiach stále používané, hoci je úradným jazykom na celom území angličtina. Nie je isté, či Kelti prišli ako mierumilovní osadníci alebo s cieľom vojnového ťaženia. Spočiatku žili všetky keltské skupiny rovnakým spôsobom, až okolo roku 500 pred Kr. sa objavili rozdiely medzi severozápadom a juhovýchodom ostrova. Boli rozdelení na viacero kmeňov, na čele ktorých stál náčelník z danej rodiny alebo kmeňa. Voľba prebiehala buď súbojom medzi jednotlivcami alebo hlasovaním.

Kelti pokračovali v poľnohospodárskych tradíciách ľudí pred nimi, ale vďaka železu zlepšili spôsob obrábania pôdy. To im umožnilo dopestovať bohatšiu úrodu. Taktiež budovali pevnosti na kopcoch, ktoré sa stali centrami lokálnych skupín. Kmene medzi sebou obchodovali a vytvárali tak vzájomné sociálne a politické vzťahy. Dve najvýznamnejšie obchodné centrá boli na mieste hlavných miest dnešného Anglicka a Škótska. Ako platidlo používali železné tyče, kým ich nenahradili mincami aké sa používali aj v Galii.

Kmene boli vedené družinou bojovníkov, veľmi dôležitú úlohu zohrávali kňazi – druidi. Mali vedomosti zo všetkých oblastí dôležitých pre život kmeňa ako napríklad história, právo a medicína.

Čo sa týka postavenia žien, v tomto období mali viac voľnosti ako v nasledujúcich storočiach. Dokonca niektoré kmene mali ako náčelníčky ženy. Napríklad Boudica sa postavila na čelo kmeňa po smrti svojho muža. V roku 61 pred Kr. viedla kmeň do boja proti Rimanom, ktorí si postupne začali pripájať keltské územia k svojej ríši. Tým sa začala rímska nadvláda, ktorá trvala niekoľko nasledujúcich storočí.

Rímska doba

V prvom storočí po Kr. Rimania začali podnikať výboje a postupne si k svojej ríši pripojili väčšinu Európy. Postupne prenikli aj na Britské ostrovy, kde žili keltské kmene. Hnala ich túžba po nových územiach, ale aj dobrá rozvinutá poľnohospodárska produkcia Keltov, v ktorej Rimania videli lacný zdroj obživy pre svoje vojsko. Ako prvý prenikol na územie Veľkej Británie Iulius Caesar okolo roku 55 pred Kr., ale trvalo takmer sto rokov, kým Rimania získali väčšinu územia pod svoju kontrolu (okolo roku 43 po Kr.). Okrem pár výnimiek (ako napríklad povstanie vedené Boadicceaou v roku 60 – 61 po Kr.) postupovali pomerne ľahko, lebo mali lepšie organizovanú a vyzbrojenú armádu a Keltské kmene bojovali aj medzi sebou.
K Rímskej ríši bolo pripojené územie na juhu Británie. Rimanom sa napriek snahe nepodarilo dobyť Kaledóniu (dnešné Škótsko). Nakoniec pozdĺž severnej hranice dal cisár Hadrián postaviť val siahajúci od rieky Humber až po rieku Severn. Bol dokončený roku 122 po Kr. a okrem vyznačenia hranice chránil pred nájazdmi kmeňov zo severu.

Rimania neboli len krutí dobyvatelia, ale v skutočnosti priniesli do Británie aj veľa dobrého. Upevnili novú kultúru a naučili pôvodných keltských obyvateľov čítať a písať. Gramotnosť sa šírila najmä medzi vyššími vrstvami spoločnosti, obyvateľmi miest a vlastníkmi pôdy, ktorý sa navyše začali učiť latinský a grécky jazyk. Rimania zakladali nové mestá, mnohé na miestach pôvodného osídlenia. V týchto mestách sídlili vojenské posádky, ktoré pomáhali udržiavať poriadok. Rozlišovali sa tri typy miest. Coloniale boli mestá obývané rímskymi usadlíkmi. Municípiá (lat. municipia) boli mestá so zmiešaným obyvateľstvom, ktorému bolo priznané rímske občianstvo. Civitas boli mestá s pôvodnými keltskými obyvateľmi. Celkovo Rimania vytvorili okolo 20 väčších miest s kamenným opevnením. Pospájané boli cestami, ktorých trvácnosť dokumentuje fakt, že mnohé z nich sú základmi ciest používaných dodnes. Londýn bol už vtedy veľkým mestom a dôležitým obchodným centrom Severnej Európy, pretože Británia produkovala dostatočné množstvo obilnín na export. Takisto v jazyku sa zachovali pozostatky z rímskych čias. Mnoho slov najmä z oblastí obchodu, domáceho života a názvy miest je rímskeho pôvodu. Nadvláda Rimanov v Británii trvala až do krízy rímskeho cisárstva v 4. storočí. Rímske vojsko čoraz ťažšie odolávalo útokom keltských kmeňov z Kaledónie. Takisto germánske kmene Sasov a Frankov znamenali ďalšiu hrozbu. Roku 409 boli posledné zvyšky rímskeho vojska stiahnuté z Británie a s nájazdmi Germánov si Kelti museli poradiť sami.

Včasný stredovek

Sasi

Bohatstvo a dobré poľnohospodárske podmienky na ostrovoch boli lákadlom pre germánske kmene, ktoré od začiatku 5. storočia prichádzali na územie Veľkej Británie. Okolo roku 430 po Kr. sa začali trvalo usadzovať. Pochádzali zo severnej Germánie a Škandinávie a delili sa na tri najvýznamnejšie kmene. Anglovia (odtiaľ názov Anglicko) osídľovali juh a stred územia. Juti oblasť okolo Kentu a Sasi stred územia medzi osadami Anglov a Jutov. Pravdepodobne prišli pre spomínanú prosperitu Británie, ale niektoré zdroje hovoria, že ich dokonca pozvali samotní Kelti^{[chýba zdroj]}, lebo po odchode Rimanov nemal kto vládnuť a zjednocovať jednotlivé, stále súperiace kmene. Celkovo je toto obdobie známe iba útržkovite, informácie boli spísané mníchmi a kronikármi žijúcimi o niekoľko storočí neskôr.

Kelti sa snažili odolávať týmto nájazdom, ale postupne boli vytláčaní viac a viac na západ. Nakoniec po roku 570 boli vytlačení do Walesu, Škótskych nížin a Cornwallu. Kmene, ktoré zostali na saskom území padli do otroctva. Preto sa zachovalo len málo pozostatkov keltskej kultúry, kým vplyv saskej kultúry je stále viditeľný; napríklad aj v modernej angličtine je mnoho slov saského pôvodu. Takisto pretrvali prvky z oblasti štátnej správy a riadenia štátu.

Krajina bola rozdelená na viacero menších kráľovstiev. V 7. storočí sa ich počet ustálil na 7:

• Essex
• Sussex
• Wessex
• East of England
• Kent
• Mercia
• Northumbria

Objavili sa prvé pokusy o ich zjednotenie. Prvým známym zjednotiteľom bol kráľ Offa, vládca Mercie v rokoch 757 – 796. Svoju moc dokumentoval postavením obranného valu pozdĺž hranice s Walesom na ochranu pred Keltmi. V tomto období vznikol aj tzv. Witan – akýsi poradný orgán panovníka, ktorý sa sformoval z rady starších v predchádzajúcich obdobiach. Pomáhal formovať zákony a určovať právomoci vládcu. Takisto mal hlavné slovo pri zosadení a výbere panovníka (v tomto období sa kráľovský titul ešte nededil automaticky z otca na syna, ale Witan určoval vhodného následníka trónu). Napriek snahám sa Offovi nepodarilo zjednotiť celé Anglicko a po jeho smrti moc Mercie upadla.

Sasi priniesli modernizáciu aj do oblasti štátnej správy. Krajinu rozdelili na grófstva, na čele ktorých bol gróf, kráľovský miestodržiteľ. Takisto sa zlepšila úroveň poľnohospodárstva vynájdením výkonnejšieho pluhu. Vznikol aj nový trojpoľný systém obrábania pôdy. Vďaka týmto zmenám sa zlepšila spolupráca ľudí pri práci, lebo ťažký pluh a voly si nemohol dovoliť každý. Centrom bol dom oblastného veľkostatkára, kam dedinčania chodili splácať dane a bol aj správnym a vojenským centrom. Tieto zmeny priniesli aj negatívum a to bolo delenie obyvateľstva na jednotlivé vrstvy. Na čele spoločnosti bol kráľ, potom grófi, veľkostatkári a vojenskí velitelia. Najnižšie boli roľníci, ktorí boli pre nedostatočnú gramotnosť často vykorisťovaní miestnymi veľkostatkármi.

Kresťanstvo

Do Británie začalo toto náboženstvo prenikať už ku koncu Rímskej nadvlády, lenže Sasi vyznávajúci staré germánske kulty vytlačili Keltov a tak sa kresťanstvo šírilo len v malej miere medzi keltskými kmeňmi. Prvé kláštory sú známe z územia Walesu. V 6. storočí pápež Gregor Veľký poslal mnícha Augustína (neskôr sv. Augustín z Canterbury), aby šíril kresťanstvo aj medzi Sasmi. Augustín bol vymenovaný za arcibiskupa v Canterbury, hlavnom centre Kentu – kde boli dobré podmienky, keďže manželka miestneho kráľa bola kresťanka. Lenže táto forma kresťanstva sa uchytila len medzi vyššími vrstvami spoločnosti, k roľníkom neprenikla. Vtedy keltskí mnísi opustili kláštory a z dediny do dediny rozširovali kresťanské učenie medzi prostý ľud, ktorý ho od nich prijal radšej ako od zbohatlíckych biskupov žijúcich za múrmi kráľovských palácov. Tak vnikli 2 odrody cirkvi – rímska a keltská.^{[chýba zdroj]} Kríza vyvrcholila hádkou o dátum Veľkej Noci. Roku 663 bola definitívne uprednostnená rímska cirkev a keltská upadla. Neskôr sa kresťanstvo rozšírilo aj do ostatných, kontinentálnych častí Germánie.

Rozvoju cirkvi napomáhali aj saskí králi, ale aj ich moc bola upevňovaná podporou cirkevných hodnostárov a pápeža, ktorý mal v období "temna" veľkú autoritu aj medzi európskymi panovníkmi. Boli založené ďalšie kláštory napr. Westminster, duchovné a vzdelanostné centrá. Mnísi šírili vzdelanie aj medzi obyčajnými obyvateľmi, lebo gramotnosť sa v spoločenskej hierarchii stala významnou. Moc sa dostávala do rúk tých, ktorí vedeli čítať a písať, čím sa len prehlbovali rozdiely medzi spoločenskými vrstvami. Rozvoj kláštorov napomáhal aj rozvoju obchodu. V tejto dobe hlavnú časť anglického exportu tvorila vlna, syry, hrnčiarske a kováčske výrobky, ryby a šperky.

Vikingovia

Koncom 8. storočia prosperita Britských ostrovov začala lákať ďalších osadníkov. Boli to Vikingovia, bojovníci a moreplavci. Pôvodne obývali územia v dnešnom Dánsku a Nórsku. Mali vlastné kráľovstvá, z nich najsilnejšie bolo dánske. Boli to dobrí, ale krutí bojovníci. Takisto sa preslávili svojim námorníctvom. Stavali ľahké lode, tzv. drakkary, ktorými brázdili moria. Okolo roku 1000 sa dostali až na územie dnešnej Ameriky. Živili sa poľnohospodárstvom, rybolovom a lovom zvierat. Na svojich výpravách ukoristili mnoho bohatstva a otrokov. Je viacero dôvodov, prečo sa rozhodli obsadiť Britániu. Jedným z nich sú už spomínané výhodné poľnohospodárske podmienky (určite priaznivejšie ako v Škandinávii). Ďalšie zdroje uvádzajú, že časť vikingského obyvateľstva mala nezhody s panovníkom a boli vyhostení. Možno ich zlákalo bohatstvo britských kláštorov, ktoré boli ľahkou korisťou, alebo len chceli rozšíriť svoje obchodné styky.

Prvý raz sa na anglickom pobreží objavili koncom 8. storočia. Okrádali a zabíjali obyvateľstvo (alebo ho brali do otroctva) v osadách na pobreží; ich cieľom boli hlavne kláštory (Vikingovia ešte neboli kresťania, vyznávali staré severské náboženstvo). Postupne ostávali v Anglicku dlhšie a dlhšie, dokonca žiadali od Sasov výkupné, aby sa ochránili pred ďalšími útokmi. Roku 842 dobyli Londýn a postupovali ďalej. Anglické kráľovstvá, stále súperiace medzi sebou, sa proti útočníkom neboli schopné zjednotiť. Dáni obsadili Nurthumbriu a dobyli York (865). V tomto období aj oni prijali kresťanstvo a pokojne sa usídlili na obsadenom území, podnikajúc ďalšie výboje.

Najsilnejším saským kráľovstvom v tomto období bol Wessex. Jeho vládca Alfréd Veľký, ktorý sa stal kráľom po svojom neschopnom bratovi Ethelredovi roku 871 vyhral bitku proti Vikingom. Keď si ostatné kráľovstvá uvedomili hrozbu zániku, podarilo sa mu zjednotiť zvyšok Anglicka a sám sa postavil do čela armády s cieľom zabrániť Vikingom ovládnuť zvyšok krajiny. Lenže po počiatočných úspechoch utrpel roku 876 porážku a musel platiť výkupné za mier. V bitke pri Ethandune roku 878 porazil vojsko dánskeho kráľa Guthruma a v roku 886 znova obsadil Londýn. Uzavrel s nepriateľmi dohodu: Vikingovia si ponechali územie na severe a východe Británie, nazývané Danelaw – oblasť, kde platilo dánske právo a vládol dánsky kráľ; na zvyšnom území vládol Alfréd. Za jeho vlády krajina prekvitala, podporoval šírenie kresťanstva a vzdelanosti. Takisto dal postaviť sieť hradov a opevnení na ochranu pred nepriateľmi. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Starší (899 – 924), ktorý ešte pripojil územie južne od rieky Humber a východne od Walesu. Takisto ovládol Merciu. Jeho nástupcovia posunuli hranice ešte ďalej na sever, roku 954 obsadili aj dovtedy vikingský York.

V roku 955 Dáni znova začali podnikať výboje na západ. Anglický kráľ Ethelred Mierumilovný im nebol schopný čeliť, a tak im zaplatil, aby nechali krajinu na pokoji (hoci len na určitý čas). Na tento účel uložil obyvateľom zvláštnu daň, tzv. Danegeld. Bol to začiatok pravidelného daňového systému, ktorý zabezpečoval peniaze na financovanie armády. Po Ethelredovej smrti napriek platbám Dáni kontrolovali väčšinu územia a v krajine vládol chaos. Witan sa rozhodol dať kráľovskú korunu dánskemu vládcovi Knutovi (známy aj ako Canut), ktorý nastolil poriadok, aj keď pod nadvládou Vikingov. Po ňom vládol jeho syn, ktorý však nečakane zomrel roku 1040. Witan následne korunu prisúdil Eduardovi, synovi Ethelreda Mierumilovného.

Bitka pri Hastingse

Eduard nastúpil na trón ako Eduard Vyznávač. Veľmi sa zaujímal o cirkev, za jeho vlády bolo postavených veľa kostolov a kláštorov. Ako dieťa bol vychovávaný v Normandii, preto priniesol aj veľa prvkov tejto kultúry. Normani boli potomkovia Vikingov, ktorí sa usadili na severe Francúzska v predošlých storočiach. Eduard zomrel bez dediča roku 1066. O trón bolo veľa uchádzačov spomedzi anglickej a normanskej šľachty (pozval ich Eduard), taktiež dánsky kráľ Harald sa nevzdal myšlienky na anglický trón, o ktorý Dáni len nedávno prišli. Spomedzi šľachty si najväčšie nároky robil Viliam (neskôr Viliam Dobyvateľ), vojvoda z Normandie, ktorému trón prisľúbil sám Eduard. Ďalším kandidátom bol Harold II. z rodu Godwinovcov, najsilnejšieho rodu kráľovstva Wessex. Navyše bol aj príbuzný, keďže Eduard mal za manželku jeho sestru. Witan nakoniec rozhodol v prospech Harolda, odvolávajúc sa na anglické zásady, nie normanské; aj keď sa spomína dohoda, v ktorej Harold Viliamovi pri svojej návšteve sľúbil, že si nebude nárokovať trón po Eduardovej smrti. Viliam pristál v Anglicku so svojou armádou v roku 1066. Harold medzitým tiahol do boja proti Dánom, ktorí sa snažili dobyť York. Nakoniec ich zahnal, ale jeho unavená armáda už nebola schopná čeliť lepšie organizovaným Normanom. V bitke pri Hastingse utrpela strašnú porážku, sám Harold padol v boji a Viliam bol zanedlho vo Westminsteri korunovaný za nového kráľa. Začalo obdobie vlády Normanov.

Wales, Írsko, Škótsko

Wales

Kelti, ktorí boli vytlačení Sasmi, si založili vlastné kráľovstvá. Kelti žijúci vo Walese, oddelenom Offovým valom, žili svojím vlastným životom. Keďže oblasť je hornatá a podmienky pre poľnohospodárstvo boli obmedzené, živili sa prevažne chovom zvierat v nížinách. Spoločnosť tvorili rodové zoskupenia, každé z nich vlastnilo viacero dedín a fariem. Väčšinou najsilnejší člen zoskupenia sa stal kráľom. Títo králi medzi sebou neustále bojovali a snažili sa zabrať územie toho druhého. Roku 1039 sa Llewelyn ap Gruffydd stal prvým kráľom dosť silným na to, aby zjednotil celé územie. Ale zvyšok svojho života strávil bojom o udržanie získaných území. Králi, ktorí prišli po ňom, mohli vládnuť len po uznaní nadvlády anglického kráľa Eduarda Vyznávača.

Írsko

Írsko nikdy nebolo ovládané ani Rimanmi, ani Sasmi. Malo svoju vlastnú kultúru, tiež založenú na systéme rodových zoskupení s riadne volenými kráľmi. Silným fenoménom bolo kresťanstvo, hlavným šíriteľom bol svätý Patrik, dodnes patrón Írska. Kláštory vznikali hlavne pozdĺž pobrežia. Toto pokojné obdobie skončilo príchodom Vikingov. Títo priniesli do života Keltov nový politický aj ekonomický rozmer. Zakladali prístavy a obchodné centrá ako napr. Dublin. Aj Írsko bolo istý čas zjednotené (1002 – 1014) pod kráľom Brianom Borum, ktorý je dodnes považovaný za jedného z najväčších írskych vládcov. Aj on však padol v boji s Vikingami. Nakoniec Írsko ovládli Normani.

Škótsko

Vďaka svojej geografickej polohe malo Škótsko viac druhov obyvateľstva. Členilo sa na 2 oblasti. Na úrodných nížinách žili najmä obyvatelia britského pôvodu, spôsobom života podobní Angličanom. Na severe vo vysočinách žili kmene späté svojimi rodovými tradíciami v tzv. klanoch. Jednými z nich boli Piktovia, hovoriaci keltským jazykom. Ďalej tu žili Škóti. Roku 843 boli Škóti a Piktovia zjednotení škótskym kráľom. Neskôr sa k nim pridali aj obyvatelia z nížin. Tieto tri skupiny sa spojili z viacerých dôvodov. Zdieľali spoločnú keltskú kultúru, ekonomika a hospodárstvo záviselo na chove zvierat, vyznávali kresťanstvo a mali spoločných nepriateľov. Škótsko sa takisto nevyhlo útoku Vikingov, no väčšou hrozbou boli Angličania; anglický kráľ si robil zálusk na škótsku korunu. Roku 934 Wessexská armáda Škótov porazila a vytlačila viac na sever. Škóti nekládli veľký odpor a táto ľahostajnosť sa im spočiatku vyplácala; Angličania sa stiahli a na istý čas žili v mieri.

Vrcholný stredovek

Feudalizmus

Aj keď bol Viliam Dobyvateľ úspešne korunovaný za kráľa, boje pokračovali. Sasi naďalej organizovali povstania, ktoré normanská armáda tvrdo potláčala. Postupovala z dediny do dediny a ničila všetky strategické miesta, ktoré by mohli Sasom pomôcť. Hlavne v severných oblastiach v okolí Durhamu a Yorku bolo veľa zničených dedín. Čo sa týka šľachty, v jej zložení došlo k zmenám. Z pôvodných saských grófov a biskupov sa udržali len tí, ktorí uznali Viliama za kráľa. Väčšina bola nahradená normanskými šľachticmi, ktorých pozýval do krajiny Viliam. V Británii prevládol tzv. feudalizmus: Vlastníkom všetkej pôdy v štáte bol kráľ. Časť pôdy dával do prenájmu šľachte (1/2), časť cirkvi (1/4), moc ktorej postupne silnela a cirkevní hodnostári na čele s pápežom mali veľký vplyv na rozhodnutia panovníka, a časť si nechal pre seba (1/5). Títo správcovia mu za pôdu museli prisľúbiť vernosť a odvádzať mu časť výnosov ako daň. V prípade vojny museli kráľovi poskytnúť mužov do vojska. Správca-vazal mohol taktiež časť svojej pôdy dať do prenájmu nižšej šľachte, rytierom alebo aj slobodným občanom. niektorí pôdu splácali poskytnutím vojenskej podpory, iní časťou úrody. Obyvatelia museli platiť aj daň cirkvi. Ak nejaký šľachtic zomrel, pôdu dedil najstarší syn, no najskôr musel dostať povolenie od kráľa (za príslušný poplatok). Ak šľachtic nemal potomka, pôda sa vrátila kráľovi a ten ďalej rozhodoval čo s ňou. Tieto vzťahy medzi lénnym pánom a vazalom pretrvali s menšími zmenami veľmi dlho, dokonca prísaha vernosti lénnemu pánovi je dodnes súčasťou kráľovskej korunovácie. Tento systém bol dôležitý aj pre panovníka, lebo keby nedaroval pôdu svojim vazalom, neposkytli by mu vojenskú podporu a mohli by sa vzbúriť. Tak by mohol prísť o svoje majetky aj trón. Viliam chcel presne vedieť veľkosť svojho majetku, aby mohol odhadnúť výnosy z prenájmu pôdy. Taktiež potreboval vedieť počty obyvateľov, aby mohol zaviesť dane. Preto dal v roku 1086 spísať všetky údaje o krajine v Knihe posledného súdu. Poskytla o nej kompletný ekonomický a hospodársky obraz a umožnila ďalšiu významnú reformu, ktorá takisto pretrvala doteraz. Boli to dane, ktoré museli platiť všetci obyvatelia buď peňažnou alebo naturálnou formou. Kráľ zodpovedal aj za zákony a poriadok v štáte, no výkon spravodlivosti ponechal na grófoch v jednotlivých krajoch. Zákony sa v jednotlivých grófstvách líšili, boli zmesou saského a normanského práva. Z Normandie prišla aj nová kultúra, prejavujúca sa hlavne v architektúre. Stavali sa nové typy budov v románskom štýle. Mali hrubé, masívne múry na ochranu pred nepriateľom. Vznikali najmä zámky a katedrály.

Normandia

Keď Viliam v roku 1087 zomrel, zanechal Normanské vojvodstvo najstaršiemu synovi Róbertovi a kráľom Anglicka sa stal ďalší syn Viliam II. Ryšavý. Róbert odišiel na križiacku výpravu proti Moslimom, a tak Viliam II. spravoval obe časti krajiny. Ale roku 1100 zahynul pri nehode na poľovačke a nezanechal následníka (nebol ani ženatý). Najmladší syn Viliama Dobyvateľa Henrich si uvedomil šancu na trón, no musel rýchlo konať. Dal sa korunovať za kráľa vo Westminsteri. Medzitým sa Róbert vrátil z križiackej výpravy a hodlajúc presadiť svoje nároky na trón, začal chystať armádu. Normanská šľachta sa musela rozhodnúť, na koho stranu sa pridá. Nakoniec si zvolili Henricha I a Róbert ustúpil do Normandie. Henrich vedel, že ho bude nasledovať mnoho šľachticov, ktorí ho podporovali a on by tým mohol stratiť pôdu a výnosy z nej. Preto roku 1106 vtrhol do Normandie a zajal Róberta. Odvtedy boli Normandia a Anglicko zjednotené pod jedným vládcom. Henrichovým hlavným cieľom bolo uchovanie oboch krajín pre svojho dediča. Vytrvalo odolával pokusom francúzskych šľachticov, ktorí sa usilovali o získanie Normandie. Ale v roku 1120 mu zomrel jediný syn a Henrich musel uznať svoju dcéru Matildu ako nástupkyňu trónu. Vydal ju za významného francúzskeho šľachtica Geoffreya V. Geoffrey bol dedičom pozemkov v Anjou, území juhozápadne od Normandie a Henrich dúfal v ďalšie rozšírenie územia. Pred smrťou mu ostatní šľachtici pod prísahou sľúbili, že nechajú vládnuť Matildu, ale Henrichova hádka s Geoffreyom situáciu zase skomplikovala. Okrem Matildy a jej manžela, ktorí v tom čase žili vo Francúzsku, sa objavil ďalší uchádzač, Štefan z Blois. Šľachtici ho po období váhania uznali za kráľa. Bol pomerne slabý panovník, napriek svojim dobrým vojenským schopnostiam. O štyri roky neskôr Matilda vtrhla do krajiny a spor o trón prerástol do občianskej vojny. Nakoniec sa dohodli, že Štefan môže vládnuť dovtedy, kým Matildin syn Henrich II. nebude dostatočne zrelý na kraľovanie. Štefan do roka zomrel a krajina, pomaly sa zotavujúca z občianskej vojny, mala opäť právoplatného vládcu z novej, Plantagenetovskej dynastie.

Plantagenetovci

Henrich II. sa najskôr zbavil šľachty, ktorá podporovala Štefana z Blois. Ďalej sa zaoberal rozširovaním územia kráľovstva. Ako syn Geoffreyho Plantageneta pripojil k Británii pozemky v Anjou a manželstvom s Eleonórou Akvitánskou zdedil aj ďalšie majetky južne od Anjou. Jeho ríša siahala od škótskych hraníc až po Pyreneje. Dokonca vo Francúzsku vlastnil viac pôdy ako tamojší kráľ, hoci bol stále jeho vazalom. Zaviedol nový, jednotný právny systém, ktorý nahradil saské zvykové právo. V tomto období vrcholil boj o moc medzi panovníkom a cirkvou. Spory pretrvávali už od vlády Viliama II. Ryšavého. Kráľ chcel dostať cirkev pod svoju kontrolu a vymenúvať biskupov. Arcibiskup s tým nesúhlasil, argumentujúc, že kráľ je podriadený bohu, a preto by cirkev mala rozhodovať o duchovných aj svetských veciach. Situácia sa zmenila, keď Henrich II. v roku 1162 vymenoval svojho priateľa Tomáša Becketa za arcibiskupa v Canterbury. Ten najskôr akceptoval jeho reformy, no keď Henrich vydal konštitúciu, ktorá povoľovala súdiť cirkevných hodnostárov svetským súdom, ušiel do Francúzska. Roku 1170 sa vrátil a vystúpil proti kráľovi, obhajujúc práva cirkvi. Henrich sa nahneval a v záchvate hnevu sa opýtal "Nenájde sa snáď nikto, čo by ma zbavil toho otravného kňaza?" Jeho rytieri to zle pochopili a zavraždili Becketa priamo v katedrále. Táto udalosť šokovala celú kresťanskú Európu. Tomáš Becket bol vyhlásený za svätého a z Canterbury sa stalo pútnické miesto. Henrich musel poprosiť pápeža o odpustenie a vzdať sa niektorých privilégií. Na istý čas sa moc cirkvi dostala do popredia. Henrich sa taktiež dostal od sporu so svojimi synmi, ktorí bránili záujmy svojho lénneho pána, francúzskeho kráľa. Henrich zomrel, sklamaný zo svojich detí, v roku 1189 a jeho syn Richard sa stal kráľom. Richard I. Levie srdce bol populárny kráľ, napriek tomu, že v Británii strávil len málo času. Najskôr sa zúčastnil križiackej výpravy do Svätej zeme, neskôr bol zajatý rakúskym vojvodom a trvalo takmer dva roky, kým Angličania za neho zaplatili výkupné. Po jeho smrti roku 1199 sa vlády ujal jeho brat Ján Bezzemok.

Veľká listina slobôd

Ján Bezzemok bol slabý panovník, navyše veľmi lakomý. Obmedzil právomoci oblastných súdov a väčšinu prípadov riešil sám na kráľovskom súde kvôli zisku. Taktiež zvýšil dedičské poplatky za pôdu po smrti predka. S cirkevnou a štátnou pôdou narábal vo svoj prospech. Jeho popularita ešte klesla v roku 1204, keď francúzsky kráľ napadol Normandiu a Ján napriek nárokom na šľachticov, nebol schopný ubrániť ich pôdu pred zabratím – preto ho nazvali Bezzemok. Šľachtici sa pochopiteľne búrili a kráľ stratil svoju autoritu. Taktiež mal spor s pápežom kvôli vymenovaniu arcibiskupa v Canterbury. Roku 1215 sa pokúsil získať späť Normandiu, no šľachta mu odmietla poslušnosť a neposlala mužov do kráľovskej armády. Zhromaždila sa v Londýne, kde sa k nej pripojili aj mešťania a Ján bol nútený s nimi podpísať dohodu. Vydal Veľkú listinu slobôd (Magna charta), 1215 – symbol občianskej slobody. Zväčšila práva slobodných občanov a šľachte dala nové privilégiá. Okrem iného kráľovi zakazovala bezdôvodne zvyšovať dane. Odvtedy feudálny systém upadal – kráľ už nemal neobmedzenú moc, lebo šľachtici mohli argumentovať touto listinou. Navyše, títo začali spolupracovať s vrstvou bohatých mešťanov. Listinu musel uznať každý ďalší kráľ až do 16. storočia.

Parlament

Ján nedodržiaval listinu dôsledne a občianskej vojne zabránila len jeho smrť v roku 1216. Jeho syn Henrich III. mal iba 9 rokov, a tak bol spočiatku pod kontrolou šľachticov zvýhodnených Veľkou listinou slobôd. Keď bol konečne schopný samostatne vládnuť, snažil sa vymaniť spod vplyvu šľachty a za poradcov si vybral svojich zahraničných priateľov. Viedol nákladnú vojnu na podporu pápeža na Sicílii a vo Francúzsku, čo sa samozrejme nepáčilo šľachte. Vypukla občianska vojna, v ktorej vodca šľachticov Simon de Montfort v roku 1258 prevzal vládu a zvolil radu šľachticov, ktorú nazval parlament. Parlament spravoval kráľovské financie a Henrich sa musel vzdať svojich poradcov. Šľachta a mešťania súhlasili s novým systémom, lebo ich oslobodil od ťažkých daní, ktoré uvalil Henrich na financovanie vojny. Niektorí šľachtici však zostali verní Henrichovi. Tento v roku 1265 porazil Montforta, ale zachoval určitú rovnováhu medzi kráľom a šľachtou. Po ňom nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Zdokonalil Montfortov parlament, ktorý síce mohol vydávať zákony a politické rozhodnutia, ale šľachtici v ňom neboli schopní zabezpečiť kráľovi dostatok peňazí. To bolo možné iba zvýšením daní, na to však bol potrebný súhlas tých, ktorých sa to týkalo. Preto Eduard zriadil druhú komoru parlamentu, snemovňu reprezentantov. Zastúpenie v nej mala nižšia šľachta, rytieri aj mešťania. Každé grófstvo malo dvoch reprezentantov, ktorí boli nútení akceptovať zvýšenie daní. Podobné parlamenty fungovali aj v iných krajinách, no anglický bol výnimočný tým, že v ňom mali zastúpenie všetky vrstvy spoločnosti. Spolupráca medzi nimi bola dôležitá pre ďalšie fungovanie monarchie.

Vzbura

Eduard sa nezaoberal stratenými územiami vo Francúzsku, ale snažil sa získať pod svoju kontrolu zvyšok Británie. Normanským šľachticom dovolil robiť výboje na územie Walesu. Tí postupne získali územia pozdĺž hranice, premiešali sa s pôvodným obyvateľstvom a vytvorili novú spoločenskú vrstvu Walesanov a Normanov, ktorí boli vazalmi anglického kráľa. Walesania, ktorí neboli pod kontrolou Anglicka, žili na západe krajiny v hornatej oblasti, vedení Llewelynom Gruffyddom, princom z Gwynedu, ktorý sa snažil získať nezávislosť od Anglicka. Eduard ho v roku 1282 porazil a v roku 1284 získal cely západný Wales. Do oblastí ovládaných Normanmi nezasahoval, lebo nechcel mať konflikty so svojou šľachtou. Svojho syna slávnostne vymenoval za princa z Walesu. Odvtedy tento titul patrí najstaršiemu kráľovskému synovi.
Írsko bolo ovládnuté Normanmi v roku 1169. Eduard I. sa obával, že sa stanú nezávislými a sám sa vydal do Írska. Presvedčil írskych vodcov aj Normanov, aby uznali jeho nadvládu. Taktiež naliehal na pápeža, aby mu umožnil prevziať keltskú cirkev pod svoju kontrolu. Eduard vynakladal veľa finančných prostriedkov na získanie Walesu a Škótska, a preto nemal dostatok peňazí na výboje do Írska. Angličania tam kontrolovali iba malú oblasť okolo Dublinu.
Situácia v Škótsku bola iná. Škótsky kráľ mal stabilnú pozíciu a Normanom sa tam nepodarilo ovládnuť krajinu, tak ako v Írsku a Walese. Eduard sa o to pokúsil. Škótsko malo blízke vzťahy s Francúzskom. Škótsky kráľ mal veľa vazalov medzi normanskými šľachticmi. Južné oblasti budovali feudalizmus ako väčšina krajín, ale obyvatelia vysočín naďalej žili vo svojom „klanovom systéme“. V roku 1290 nastal spor o škótsky trón. Dvaja najväčší kandidáti boli normanskí rytieri Ján de Balliol a Róbert Bruce. Aby sa zabránilo občianskej vojne, Eduard bol pozvaný, aby spor vyriešil. Súhlasil pod podmienkou, že uznajú anglickú nadvládu. Rozhodol v prospech Jána, ktorý však nevládol šťastne. Angličania žiadali peniaze a vojenskú podporu a Škóti sa búrili. Vypukla vzbura proti Angličanom, na čele ktorej stál William Wallace, normanský rytier. Po počiatočných víťazstvách bol však v roku 1297 porazený, následne popravený a jeho hlava bola vystavená na londýnskom moste. Niektorí škótski šľachtici uznali Eduarda, ale väčšina ľudí pokračovala v odpore, ktorý po Wallaceovej smrti ešte vzrástol. Eduard chcel Škótsko zlomiť, ale napokon iba posilnil jeho nacionalizmus. Novým vodcom sa stal Róbert Bruce, ktorý vyhnal anglickú armádu. Eduard I. chystal protiúder, ale zomrel v roku 1307. Na trón nastúpil jeho syn Eduard II. Bruce medzitým porazil svojich nepriateľov v Škótsku a stal sa kráľom. V roku 1314 uštedril Angličanom zdrvujúcu porážku v bitke pri Bannockburne, a tak Škótsko zostalo samostatné.

Neskorý stredovek

Storočná vojna

14. storočie znamenalo pre Anglicko ťažké obdobie – či už v podobe vojen alebo epidémií moru. Takisto v tomto období vzrástla moc mešťanov a šľachty, pretože panovník sa na nich spoliehal pri financovaní drahých vojen. Spolupráca medzi šľachtou a mešťanmi sa stala základom pre ďalší politický vývoj, hlavne posilnila moc parlamentu a ľudu. Po víťazstve Škótov pri Bannockburne sa ich Eduard II. stále snažil ovládnuť, no po ich vytrvalom odpore sa tejto myšlienky vzdal. Pre vzrastajúce rozpory medzi ním a šľachtou bol v roku 1327 zosadený a zavraždený. Jeho syn, Eduard III. síce vinníkov potrestal, ale aj tak táto udalosť zanechala škvrnu na kráľovskej moci. Onedlho však Angličania opäť stáli vo vojne proti Škótom, ktorí ešte v roku 1295 podpísali s Francúzmi dohodu o vzájomnej pomoci a vojenskej podpore proti Angličanom. Toto spojenectvo pretrvalo až do 16. storočia. Francúzsky kráľ Filip VI. z Valois si robil stále väčšie a väčšie nároky na anglické územia vo Francúzsku, no jeho vazali sa búrili už dlhé storočia a odmietali uznať jeho nadvládu. Jedným z týchto vazalov bol stále aj anglický kráľ. Aby posilnil svoju pozíciu, začal francúzsky kráľ zasahovať do obchodných vzťahov Angličanov. V roku 1324 obsadil Gaskoňsko, ktoré dodávalo víno výmenou za anglickú vlnu a obilniny. Takisto apeloval na burgundského vojvodu, aby prestal dovážať vlnu z Anglicka. Tieto dve územia zabezpečovali pre anglickú ekonomiku najväčší zisk, preto je jasné, že Angličania s obmedzeniami nesúhlasili – bol to jeden z dôvodov storočnej vojny, ktorá s prestávkami skutočne trvala viac ako sto rokov. Túto vojnu schvaľovali aj mešťania a ostatné vrstvy spoločnosti, lebo na rozdiel od konfliktov so Škótskom a Walesom mohla priniesť obrovský zisk. Burgundský vojvoda bol nútený uzavrieť spojenectvo s Angličanmi proti Francúzom.

Eduard III. si ako vazal nárokoval francúzsky trón a v roku 1337 vyhlásil Francúzsku vojnu. Spočiatku boli úspešnejší Angličania, vďaka vojnovým skúsenostiam s Keltmi. Veď aj najdôležitejšou zložkou ich armády boli waleskí lukostrelci. Boli rýchli a presní, ich šípy dokonca prenikli aj brnením. Zrodili sa prvé anglické víťazstvá pri Kresčaku v roku 1346 a Poitiers v roku 1356. Dokonca aj francúzsky kráľ Ján II. Dobrý (syn Filipa VI.) bol zajatý a Francúzi museli zaňho odovzdať veľké výkupné. Angličania taktiež získali značnú vojnovú korisť. V roku 1360 bolo uzavreté prímerie, Eduard sa vzdal nárokov na francúzsky trón a uspokojil sa s novo získanými územiami vo Francúzsku. Pripojil si Akvitánsko, časť Normandie a prístav Calais. Ale vojna neskončila a francúzsky kráľ postupne získal väčšinu území späť. Aj Škóti posilnení spojenectvom zaútočili v roku 1346 na Angličanov, no boli porazení. Kráľ Dávid sa stal zajatcom a Francúzi ho museli vykúpiť. Eduard uspokojený vojnovými ziskmi sa vzdal aj myšlienky na ovládnutie Škótska a medzi krajinami zavládlo prímerie.

Rytierstvo

V tomto období dosiahlo rytierstvo svoj vrchol. Anglický kráľ Eduard III. aj so svojim synom Čiernym princom Eduardom boli považovaní za príklad moderného rytiera a ľudia si ich vážili pre ich odvahu a rytierske správanie. Podla ideálov dobrý rytier slúžil bohu a kráľovi a v prípade potreby hájil česť dámy. Eduard sa inšpiroval legendou o kráľovi Artušovi a svoj dvor zorganizoval na spôsob slávneho Camelotu. Takisto si zvolil svojich rytierov okrúhleho stola s ktorými sa stretával raz do roka na deň svätého Juraja (patrón Anglicka) na Windsorskom zámku. Rytierstvo bolo skvelým spôsobom pre mužov v krajine, lebo im umožňovalo získať bohatstvo, slávu aj rešpekt. Čierneho Princa sa dokonca obávali aj Francúzi.

Čierna smrť

Celé 14. storočie bolo poznačené poklesom populácie v dôsledku krízy v poľnohospodárstve a chorôb. Najväčšia epidémia ochorenia označovaného ako čierna smrť (pravdepodobne mor), zasiahla Britániu v rokoch 1348 – 1349. Šírila sa rýchlo, vďaka nedostatočnej hygiene a potkanom. Usmrtila viac ako 1/3 populácie, celé dediny a mestá boli vyľudnené. Trvalo takmer tri storočia, kým počet obyvateľov dosiahol čísla z roku 1300 (4 000 000). Ešte koncom 13. storočia z dôvodu vzrastu cien veľkostatkári prestali platiť roľníkom za ich prácu a vrátili sa k nevoľníctvu. Dedinčania dostali pôdu do daru a museli odvádzať daň. No po epidémii klesol počet obyvateľov natoľko, že nemal kto pracovať. Parlament a kráľ sa snažili zvýšiť platy. Aj roľníci si uvedomili, že peniaze im za prácu patria, čo v konečnom dôsledku znamenalo koniec nevoľníctva. Veľkostatkári boli nútení dávať pôdu do prenájmu nižším statkárom a takto vznikla nová spoločenská vrstva tzv. „yeomens“, ktorá sa stala dôležitou súčasťou štátnej ekonomiky. Aj život roľníkov sa zlepšil, mali dosť peňazí na stavbu kamenných domov, pevnejších ako drevené. V ekonomike nastali aj ďalšie zmeny; hlavná exportná surovina – vlna – bola nahradená hotovými šatami. Mešťania spracovávali surovú vlnu v nových textilných fabrikách a predávali ju so ziskom. Tieto fabriky boli najmä na západe krajiny v Yorkshire a Walese. Eduard III. si udržal popularitu medzi ľuďmi aj napriek chorobám a zlej finančnej situácii v krajine.
Horšie na tom bol jeho vnuk Richard II., ktorý nastúpil na trón v roku 1377. Jeho otec, Čierny princ Eduard zomrel krátko predtým. Richard mal iba 11 rokov a tak vládli jeho poradcovia, ktorí zaviedli daň na každého obyvateľa nad 15 rokov. V roku 1381v po opätovnom vysokom zvýšení sa začali obyvatelia búriť. Vzbura sa šírila najmä z bohatších oblastí, Kentu a East England, ku ktorým sa pridali aj chudobnejšie kraje. Ďalší dôvod na vzburu dali veľkostatkári, ktorí z roľníkov znova robili nevoľníkov, pretože to bolo finančne výhodnejšie. Vzbúrencov viedol Watt Tyler, ktorý vyhlasoval, že pred bohom sú si všetci rovní, tak prečo by mali byť obyvatelia delení na vrstvy. Vzbura trvala iba pár týždňov, pričom roľníci obsadili väčšinu Londýna, kde sa k ním pridali aj mešťania. Richard sľúbil, že vyhovie požiadavkám vzbúrencov a zruší nevoľníctvo. Svoj sľub nedodržal a vodcov dal obesiť. No revolúcia aj tak znamenala výstrahu pre panovníka a šľachtu. Richard mal problémy aj so svojimi šľachticmi a využíval svoje právomoci proti nim. Svojho strýka, Jána z Gentu, jedného z najsilnejších mužov v krajine, dal uväzniť. Jeho syn Henrich z Lancasteru mu to neodpustil a v roku 1399, keď bol Richard zaneprázdnený situáciou v Írsku, Richarda zosadil.

Richard nemal potomka a tak znova vypukol boj o trón medzi synom Eduarda III. a Henrichom. Henrich nakoniec získal podporu šľachticov a nastúpil na trón ako Henrich IV. Zvyšok života strávil obnovovaním kráľovskej autority a zabezpečovaním trónu pre svojho syna. Cítil hrozbu ďalšej vojny. Vzbura roľníkov vzišla z nezhôd medzi ľudom a štátom, ale v krajine takisto vzrastali nezhody s cirkvou. Cirkevní hodnostári dávno nedodržiavali kresťanské ideály, mnohým šlo len o zisk a bohatstvo. S poddanými zaobchádzali kruto a ľudia odmietali platiť cirkevnú daň. Situáciu ešte zhoršil fakt, že od roku 1309 bol sídlom pápeža Avignon vo Francúzsku, s ktorým Angličania viedli vojnu. Ľudia si mysleli, že platením daní pápežovi pomáhajú Francúzom. S tým súhlasil aj kráľ a znížil cirkevnú daň. Cirkev neprotestovala, lebo bola na jednej strane s vládnúcou vrstvou. Mnohí hodnostári pochádzali zo šľachtických rodov a vymenoval ich sám kráľ. Keď roľníci v roku 1381 obsadili Londýn, popravili arcibiskupa z Canterbury, ktorý bol zároveň kráľovským kancelárom. Kresťania už neboli odkázaní na učenie kňazov, lebo začali vychádzať náboženské knihy v anglickom jazyku, ktoré im poskytovali dostatočné vedomosti. Autorita cirkvi klesla. Dokonca vznikla jej odroda tzv. „lollardy“, vedená Johnom Wycliffom, oxfordským profesorom. Išlo im o čistotu cirkvi, bez svetského bohatstva. Mali podporu aj v radoch šľachty, lenže nasledujúci kráľ Henrich IV. bol verný tradičnej cirkvi. Lollardov zakázal, dokonca ich dával popravovať.

Storočná vojna pokračuje

V roku 1413 Henrich IV. zomrel a na trón nastúpil jeho syn Henrich V. Do dejín vošiel ako jeden z najschopnejších anglických vládcov. Podobne ako Eduard III. si robil nároky na francúzsky trón a v roku 1415 obnovil boje proti Francúzom. Spočiatku ťažil z výhody roztrieštenosti francúzskej šľachty a slabého kráľa Karola VI. Takisto sa mohol spoliehať na podporu Burgundska. Lepšie vyzbrojení Angličania porazili Francúzov pri Azincourte. Medzi rokmi 1417 až 1420 sa Henrichovi podarilo získať Normandiu a okolité územia. Oženil sa dcérou francúzskeho kráľa, Katarínou z Valois, a bol uznaný ako dedič francúzskeho trónu. Ale nikdy sa tam kráľom nestal – zomrel skôr ako Karol VI., po ktorom mal dediť. Jeho syn Henrich VI. sa ako deväťročný stal vládcom oboch krajín.
Francúzi posilnení národným cítením získali prevahu. Na ich čele stála Jana z Arku, hlboko veriace sedliacke dievča, ktorá Angličanom uštedrila niekoľko krutých porážok. Padla však do burgundského zajatia a bola vydaná Angličanom. Tí ju v roku 1431 upálili za kacírstvo. Neskôr ju vyhlásili za svätú. Angličania aj napriek snahe pomaly prehrávali túto pre nich nákladnú, vyše sto rokov trvajúcu vojnu. Ich spojenci stratili dôveru a opustili ich. Stratou Gaskoňska v roku 1453 sa storočná vojna skončila. Anglicko stratilo všetky územia vo Francúzsku okrem prístavu v Calais.

Vojna ruží

Henrich VI. bol veľmi inteligentný a prahol po vzdelaní. Dokonca dal založiť kráľovskú fakultu na univerzite v Cambridge a prestížnu školu Eton College. Nesúhlasil s bojachtivými šľachticmi, radšej trávil čas v študovniach. Bol preto nevhodný kráľ pre toto búrlivé obdobie. Navyše si veľmi zle zvolil svojich poradcov. Šľachta sa otvorene pýtala, či je trón oboch krajín v správnych rukách. Dobre si pamätali ako Henrich IV. získal trón po zosadení Richarda II. V tomto období bolo v Anglicku asi 60 silných šľachtických rodov. Mnohé z nich vlastnili súkromné armády. Nakoniec sa šľachta rozdelila na dva tábory – tých, čo ostali verní Henrichovi VI. – Lancasterovci a tých, čo podporovali vojvodu z Yorku – Yorkovci. Neskôr bol tento konflikt nazvaný vojna ruží, lebo symbol Lancasterovcov bola červená a Yorkovcov biela ruža. Po bojoch získal v roku 1461 trón syn padlého vojvodu z Yorku, Eduard. Eduard IV. uväznil Henricha VI. v Toweri. O deväť rokov neskôr ho vyslobodila armáda Lancasterovcov a Eduarda vyhnali z krajiny. Ten ale využil podporu juhoanglických mešťanov, s ktorými mali Yorkisti silné obchodné vzťahy a v roku 1471 znovu porazil Lancasterovcov. Henrich zomrel v Toweri krátko na to, pravdepodobne bol zavraždený. Boje však pokračovali. Eduard zomrel v roku 1483 a zanechal dvoch malých synov. Jeho ambiciózny brat Richard z Gloucestru ich dal uväzniť a stal sa kráľom Richardom III. Neskôr boli obaja princovia zavraždení. Ich smrť sa dáva do súvislosti s Richardom vďaka Shakespearovej hre Richard III. Nikde v dejinách sa nespomína, že by ich dal zavraždiť Richard, aj keď dôvod na to mal. Ako kráľ nebol populárny ani medzi Lancasterovcami ani medzi Yorkovcami. V roku 1485 pristál pri brehoch Anglicka Henrich Tudor, potomok Johna Gaunta, napoly waleského pôvodu. Obe strany ho začali podporovať. S Richardom sa stretol v bitke pri Bosworthe. Porazil jeho armádu a Richard sám padol v boji. Henrich bol korunovaný priamo na bojisku. Vojna ruží takmer zničila Anglickú monarchiu. Nová dynastia Tudorovcov musela vynaložiť veľké úsilie na jej obnovu. Takisto v týchto bojoch vymrelo veľa šľachtických rodov.

Stredoveká spoločnosť

Neskorý stredovek priniesol viaceré zmeny do vývoja spoločnosti. Najvyššie priečky v hierarchii už tradične zaujímala šľachta, vojvodovia a grófi, aj keď v dôsledku vojen ich počet klesol. Pod nimi boli rytieri. Z pôvodných ozbrojených bojovníkov sa postupne zmenili na civilizovaných gentlemanov a farmárov. Za vlády Eduarda I. ich počet rapídne vzrástol. Vedľa nich boli slobodní občania krajiny. Ku koncu stredoveku sa aj nevoľník mohol po odpracovaní určitého počtu rokov stať slobodným občanom. Slobodní občania riadili chod miest. Objavujú sa začiatky obchodnej únie, keď sa menej významní remeselníci začali spájať a spolupracovať, aby si uchránili svoje záujmy pred konkurenciou. Obchodníci začali po Európe zakladať obchodné stanice. Spoločnosti zodpovedné za ich chod naberali na dôležitosti a stávali sa najsilnejšími inštitúciami v mestách. Čo sa týka výplat, situácia bola lepšia, keďže v dôsledku rozšírenia chovu oviec bol v krajine dostatok mäsa a ceny obilia klesli. V mestách sa do popredia dostávala nová spoločenská vrstva. Mešťania vďaka založeniu nových škôl mohli získať lepšie vzdelanie a začali sa považovať za rovnocenných s rytiermi a vidieckou nižšou šľachtou. Pribúdalo najmä množstvo nových právnikov. Koncom 15. storočia títo úspešní právnici, mešťania, výrobcovia šiat a obchodníci vytvorili novú tzv. strednú vrstvu spoločnosti.

S rastom gramotnosti súviselo aj množenie náboženskej literatúry v anglickom jazyku. Spomínaná Wycliffova odroda cirkvi získavala podporu najmä u novovzniknutej strednej vrstvy. Aj parlament prešiel určitými zmenami, hlavne čo sa týka jeho zloženia. Eduard I. pozýval do parlamentu rytierov a mešťanov, lebo ich moc vzrastala a mohli mu zabezpečiť potrebné peniaze. Za vlády Eduarda III. začal parlament kontrolovať kráľovské výdavky a získal kontrolu nad peniazmi v štáte. V tomto období sa v parlamente upevnil dvojkomorový systém – Snemovňa lordov, kde mala zastúpenie šľachta a cirkev, a Snemovňa reprezentantov, zastúpená prevažne strednou vrstvou obyvateľstva. Ale chudobní stále nemali zastúpenie a tak jediný spôsob ako prezentovať svoje požiadavky boli vzbury.

V právnom systéme pretrvával poriadok z 12. storočia. Väčšinu prípadov riešil kráľovský súd a oblastné súdy pomaly zanikali. Ale kráľ v 14. storočí už nevládal sám riešiť všetky spory a tak Eduard III. v roku 1363 vymenoval skupinu sudcov, ktorí putovali medzi mestami a starali sa o menšie prípady. Väčšinou pochádzali z nižších šľachtických rodov.

Stredoveké ženy mali nezávideniahodnú pozíciu. Cirkev kázala, že žena má byť pokorná a úctivá, podriadená mužovi. Aspoň tak chápal biblické ideály vtedajší svet. O manželstvách rozhodovali rodičia, nie samotní snúbenci, lebo výhodné manželstvo mohlo zabezpečiť peniaze a moc. Niekedy dokonca aj kráľovskú korunu. Po uzavretí manželstva žena musela akceptovať autoritu svojho manžela, za neuposlúchnutie bývala často bitá. Jej prvoradou povinnosťou bolo zabezpečiť potomkov, najlepšie synov. To bola dosť nebezpečná úloha, lebo pôrody prebiehali v nevyhovujúcich podmienkach a veľa detí umieralo krátko po narodení. Ďalej sa žena musela starať o statok, zabezpečovať zásoby na zimu a viesť celé panstvo počas manželovej neprítomnosti. Ženy z vyšších vrstiev museli mať aj vedomosti z bylinkárstva na liečenie chorých. Ženy roľníkov zase pomáhali s prácou na poli. Pozícia ženy sa zlepšila po smrti manžela, keď sama prevzala kontrolu nad majetkom. Ale veľa z týchto žien sa znova vydalo, lebo na všetko samy nestačili.

Wales a Škótsko

Wales

Eduard I. ovládol Wales koncom 13. storočia. Priviedol anglických občanov, aby obohatili populáciu tamojších miest. Angličania vytlačili pôvodných obyvateľov na západ do hôr a zabrali ich pôdu. Walesania taktiež museli slúžiť v anglickej armáde. Vo vojnách sa preslávili najmä ako skvelí lukostrelci. Na konci 14. storočia sa objavil muž pripravený vzdorovať Angličanom. Owain Glyndŵr, jediný waleský princ, ktorého nasledoval celý národ. Najskôr sa pripojil k revolte na normansko-waleských hraniciach, kde sa miestni šľachtici snažili vymaniť spod anglickej kontroly. Po 10 rokoch revolta prerástla do občianskej vojny a v roku 1400 bol Owain vyhlásený za waleského princa. Ale napriek všemožnej snahe nebol schopný ubrániť sa presile. Po roku 1410 stratil takmer všetkých podporovateľov, keď Walesania zistili, že nemajú šancu uspieť. No podobne ako William Wallace v Škótsku, Owain posilnil národnú identitu v krajine.

Škótsko

V Škótsku| bola situácia podobná ako v Anglicku, tiež neuniklo čiernej smrti a vojnám. Škóti pykali aj za spojenectvo s Francúzmi v storočnej vojne. Angličania opakovane útočili na južné oblasti, zdroje bohatstva. Aj škótski králi mali konflikty so šľachtou. Mnohí boli zavraždení a keďže následníci museli najskôr dospieť, šľachta mohla vládnuť a riadiť krajinu po svojom. Aj títo šľachtici mali svoje súkromné armády, nemuseli sa spoliehať na vojsko zverbované z nevoľníkov. Rozšírili sa klany – skupiny ľudí okupujúcich určité územie majúcich jedného vodcu. Jednotlivci často dobrovoľne vstupovali do klanov, pre ochranu.

V roku 1482 Anglicko obnovilo snahu o ovládnutie Škótska a Eduard IV. obsadil Edinburgh. Ku koncu 14. storočia sa aj Škótsko začalo rozvíjať. Vytvoril sa parlament a obyvatelia mali možnosť diskutovať o vládnych veciach. Mestá sa rozrastali najmä vďaka exportu vlny. Škótske spojenectvo s Francúzskom prinieslo určité výhody. Pomohlo šíreniu vzdelanosti, zakladali sa nové univerzity na spôsob Parížskej. Boli to medzi inými aj St. Andrews v roku 1412, Glasgow roku 1451 a Aberdeen roku 1495. Skrátka Škótsko sa stalo rovnocenným partnerom Anglicka.

Novovek

Obdobie vlády Tudorovcov, ktorí sa dostali k moci po vojne Ruží bolo jedným z období vrcholného rozkvetu Británie. Panovníci z tohto rodu sa zaslúžili o upevnenie monarchie, posilnenie národnej identity, spoločenské reformy, dokonca o šírenie reformácie. Taktiež posilnili pozíciu Anglicka vo svete, keď počas ich vlády začala éra zámorských plavieb.

Henrich VII.

Henrich VII. je menej známy ako niektorí ďalší Tudorovci, ale bol to práve on, kto upevnil monarchiu a pripravil dobrú východiskovú pozíciu pre reformy svojich nasledovníkov. Zdieľal podobné názory ako rastúca vrstva mešťanov a farmárov. Veril, že pre dobro štátu sú potrebné dobré obchodné vzťahy, ktorým zasa škodia časté vojny a revolúcie. Preto aj v poslednej dobe odchod v krajine upadal. Silná nemecká obchodná spoločnosť zničila ich trh s Baltikom a Severnou Európou. Henrich uzavrel výhodnú dohodu s Nizozemskom, ktoré pomohlo obnoviť obchodné vzťahy. V predchádzajúcich vojnách zomrelo veľa mocných šľachticov, preto mal kráľ vo svojich rukách značnú politickú a hospodársku moc. Pre upevnenie svojej autority zakázal súkromné armády veľmožov; vojsko mohol mať iba kráľ. Upevnil právny systém zakladaním nových súdov. Taktiež miestni sudcovia začali znova putovať po krajine a riešiť menšie spory. Boli zavedené finančné pokuty, aby zabezpečili peniaze do kráľovskej pokladnice. Henrich totiž chcel, aby bol kráľ finančne nezávislý – k tomu mu pomohli práve tieto pokuty spolu s pôdou odobranou šľachte. Nikdy nemíňal peniaze, ak to nebolo nevyhnutné. Udržal si priateľské vzťahy s mešťanmi a farmármi, ktorým šlo o prosperitu krajiny rovnako ako jemu. Dokonca mnohých z nich povýšil do šľachtického stavu. Jediná vec, na ktorej nešetril, bolo obchodné loďstvo. Cítil totiž, že budúcnosť krajiny bude závisieť od medzinárodného obchodu. Preto založil vlastnú obchodnú flotilu.

Henrich VIII.

Keď Henrich VII. v roku 1509 zomrel, krajinu prevzal jeho syn Henrich VIII. Bol iný ako jeho otec; mal vojenské ambície a výrazne zvýšil finančné výdavky. Nechcel si len udržať pozíciu, ktorú Anglicku vybudoval jeho otec, chcel ovládnuť aj iné krajiny a mať vplyv aj na európske mocnosti. Ale Francúzsko a dokonca aj Španielsko, pretože bolo spojené s rímskonemeckou ríšou boli teraz silnejší ako Angličania. Najskôr sa pokúšal spojiť so Španielskom; keď neuspel, obrátil sa na Francúzov. Keď mu ani tento pokus nevyšiel, znova začal rokovať s Karolom V., španielskym kráľom. Napokon sa jeho snahy o vplyv v Európe skončili neúspechom. Navyše veľa míňal na súdy a vojny, ktoré neprinášali zisk. Bohatstvo prichádzajúce z novoobjavenej Ameriky ešte prispelo k inflácii. Henrich potreboval peniaze, no jeho pokusy viedli len k vzrastu cien a cena peňazí klesala.

Reformácia

Henrich VIII. sa začal obzerať po nových zdrojoch bohatstva. Jeho otec zabral pôdu šľachte a tak sa rozhodol siahnuť na cirkevnú pôdu. Cirkev vlastnila v tom čase veľa pôdy, no už nebola taká dôležitá pre ekonomický a sociálny rozvoj. Mnísi a hodnostári strácali popularitu, lebo už dávno nedodržiavali náboženské ideály a žili v luxuse a prepychu. Henrich nesúhlasil s mocou, ktorú cirkev mala, ale keďže táto bola medzinárodnou organizáciou, nemohol ju kontrolovať. Keby mal vplyv v Európe, ľahko by mohol ovplyvniť pápeža. Ale Francúzsko a Španielsko boli silnejšie a ležali medzi ním a Rímom. Katolícka cirkev v Anglicku znižovala jeho autoritu a platením daní cirkvi oslabovala jeho finančnú situáciu. Preto sa rozhodol dostať cirkev pod svoju kontrolu. Mal na to aj iný dôvod. V roku 1510 sa oženil s Katarínou Aragónskou. Z ich detí však prežilo len jedno, dcéra Mária. Pri jednaniach o jej sobáši Francúzi zapochybovali o jej legitímnom pôvode. Jej matka bola totiž predtým vydatá za Henrichovho staršieho brata Artura. Henrich sa snažil presvedčiť pápeža, aby mu umožnil rozvod. Zdalo sa mu to ľahké, jeho hlavný minister kardinál Wolsey, skvelý poradca v domácej i zahraničnej politike to mohol zariadiť. Ale pápeža Klementa VII. ovládal španielsky kráľ Karol V., ktorý bol navyše Katarínin synovec. Preto mal rodinné aj politické dôvody rozvodu zabrániť. Henrich sa veľmi nahneval, najmä na Wolseyho, ktorý však medzitým zomrel a unikol trestu. Odvtedy sa cirkevný hodnostár už nikdy nestal kráľovským poradcom. V roku 1531 Henrich donútil biskupov vyhlásiť ho hlavou cirkvi v Anglicku, a v roku 1534 parlament vydal zákon, ktorý to potvrdzoval. Vznikla Anglikánska cirkev, odroda katolíckej. Henrich sa rozviedol a znova oženil. Aj keď v tomto období prebiehala reformácia aj v iných krajinách (Nemecko – Martin Luther), Henrich nesledoval náboženské ciele ako napr. predávanie odpustkov. Jeho ciele boli čisto politické. Zostal verný katolíckej cirkvi, veď pápež ho aj vyhlásil za ochrancu viery, čo neskôr oľutoval. Podobne ako jeho otec, Henrich vládol s pomocou blízkych poradcov, ktorých si sám vybral – preto boli na ňom závislí. No pre svoj spor s Rímom neváhal využiť parlament. Vydaním viacerých zákonov sa Anglicko stalo protestantskou krajinou, aj keď prevahu mali katolíci. Hlavným ministrom sa stal Thomas Cromwell, ktorý zastával s kráľom spoločné záujmy. Zavreli 560 kláštorov a cirkevnú pôdu rozdali mešťanom, aby si udržali ich podporu. Veľa mníchov sa stalo žobravými, lebo prišli o strechu nad hlavou.

Henrich neskôr uzavrel spojenectvo s Karolom V. proti Francúzsku. Pre politické dôvody zabudli na Katarínu aj spor s Rímom.

Protestantizmus

Po svojej smrti Henrich zanechal dve dcéry, Máriu a Alžbetu, a syna Eduarda. Ten sa stal kráľom Eduardom VI, ale keďže bol ešte len dieťa, krajina bola riadená radou šľachticov pochádzajúcich zo šľachty vytvorenej Tudorovcami. Títo šľachtici boli „protestanti“, lebo moc čerpali z pôdy zabranej katolíckej cirkvi. Väčšina obyčajných ľudí bola verná katolíckemu náboženstvu. Ale protestanti pochádzali prevažne z vyšších vrstiev, preto riadili náboženské otázky. Vydali nové knihy, ktoré mali zabezpečiť, že medzi ľuďmi sa bude šíriť len protestantská viera. Mnoho vecí skutočne zlepšili, napríklad skončilo predávanie odpustkov, no aj tak väčšina ľudí nesúhlasila.

Mária sa stala kráľovnou v roku 1553 po Eduardovej smrti. Šľachtici sa snažili dosadiť na trón Janu Greyovú, protestantku, ale Mária bola úspešnejšia a prevzala vládu. Bola podporovaná katolíkmi z chudobnejších vrstiev, protestantská šľachta jej nepriala. V tom čase prevládalo presvedčenie, že žena má byť podriadená mužovi. Preto mala Mária problémy pri výbere manžela. Ak by si vybrala Angličana, musela by poslúchať muža zo spoločensky nižšej vrstvy. Keby si vzala zahraničného monarchu, ohrozila by samostatnosť Anglicka v budúcnosti. Napokon si zvolila Filipa II., dediča španielskeho trónu. Bola to nešťastná voľba, ľudia nesúhlasili. Vznikli viaceré vzbury a Filip bol uznaný ako spolukráľ len počas Máriinho života. Ďalšia chyba bola, keď Mária dala upaľovať protestantov. Dokonca rozmýšľala aj nad popravou svojej sestry Alžbety, ktorá bola protestantka. Tá prežila len vďaka svojej múdrosti, lebo neprejavila podporu žiadnej strane, a v roku 1558 sa stala kráľovnou.

Alžbeta I.

Keď Alžbeta nastúpila na trón po svojej sestre Márii, snažila sa vyriešiť konflikty medzi katolíkmi a protestantmi, ktoré pretrvávali od reformácie. Chcela, aby všetky vrstvy spoločnosti dobre vychádzali, čo by pomohlo prosperite krajiny. V roku 1559 vydala zákon o supremácii, podla ktorého hlavnou formou náboženstva v krajine ostane protestantizmus a kráľ si udrží kontrolu nad cirkvou. No aj katolíci a iné náboženstvá boli tolerované, čo bola zmena oproti predošlým obdobiam. Toto rozhodnutie však viedlo k ďalším, medzinárodným nepokojom, keďže hlavní protivníci Anglicka Francúzsko aj Španielsko boli čisto katolícke. Navyše, tamojší králi sa chceli oženiť s Alžbetou a tým získať anglickú korunu. Tá sa snažila vyhnúť chybe, ktorú spravila Mária. No hrozilo, že pápež poštve katolícke krajiny proti nej, a aj katolíci spomedzi anglickej šľachty sa búrili. Chceli na trón dosadiť škótsku kráľovnú Máriu Stuartovú, Alžbetinu najbližšiu príbuznú. Mária bola vychovávaná vo Francúzsku a bola katolíčka. No krátko potom ako nastúpila na škótsky trón, narobila si veľa nepriateľov a tak ušla z krajiny, hľadajúc podporu práve u Alžbety.

Škótsko

Škótski králi sa snažili zaviesť centralizovanú monarchiu, podobnú tej anglickej. Bolo to však ťažšie, lebo škótska ekonomika bola slabšia a právny systém neustálený. Ale panovníci ako Jakub IV., Jakub V., Mária I. a jej syn Jakub VI. urobili v tomto smere značné pokroky. Snažili sa získať kontrolu nad južnou hranicou s Anglickom a nad nespokojnými klanmi z vysočín. Klanoví vodcovia boli však dobrí bojovníci a tak mali králi ťažkú úlohu. Snažili sa vyhnúť konfliktu s Angličanmi, preto v roku 1502 podpísali dohodu s Henrichom VII. Jakub IV. sa oženil s jeho dcérou Margarétou. Ale Henrich VIII. chcel Škótsko naďalej ovládnuť. V roku 1513 sa preto odohrala bitka na Floddenskom poli, kde Škóti utrpeli zdrvujúcu porážku. Jakub VI. a mnohí šľachtici padli v boji. Týmto sa škótska šľachta rozdelila na dva tábory. Tých, čo boli za zlepšenie vzťahov s Anglickom a tých, čo spoliehali na dlhoročnú dohodu s Francúzskom. Kráľ musel nájsť rovnováhu, aby obe strany boli spokojné. Reformácia, ktorá toho času prebiehala v Európe, ešte podčiarkla pocit neistoty. Hovorilo sa o invázii katolíkov do Anglicka, ktorú podporovali aj mnohí Škóti. Henrich VIII. poslal armádu, ktorá v roku 1542 porazila Jakuba V. Ten onedlho zomrel. Henrich VIII. sa snažil zosobášiť svojho syna Eduarda s Jakubovou dcérou Máriou, aby obe krajiny boli pod anglickým kráľom. S týmto však nesúhlasili najmä obyčajní ľudia. Parlament ich podporoval a dohodu o manželstve z roku 1543 odmietol. Henrich sa pomstil ničením a vypaľovaním dedín na juhu Škótska. Máriu matka poslala do Francúzska, kde sa vydala za dauphina Františka II.

Reformácia v Škótsku

Mária sa vrátila do Škótska v roku 1561 ako vdova. Nastúpila na trón ako katolíčka, no väčšina krajiny bola v tom čase už protestantská. Šľachtici, ktorí podporovali spojenectvo s Angličanmi, akceptovali protestantizmus z politických a ekonomických dôvodov. Škótsky kráľ zabral cirkevnú pôdu a rozdal ju šľachticom. Ale škótska cirkev panovníkovi nedovolila, aby ju ovládol. Nová cirkev nazývaná „Kirk“ bola demokratickejšia ako anglická a nemala ani biskupov. Šírila bibliu a napomáhala k vzrastu vzdelanosti. Mnohí Škóti začali študovať. Škótske univerzity, podobné tým v Nemecku a Škandinávii, boli protestantské. Nová cirkev nemala rada katolíkov na čele s Máriou. Tá sa znova vydala za lorda Darnleyho, katolíka. Neskôr ho údajne dala zavraždiť a vydala sa za jeho vraha, grófa Bothwella. Verejnosť bola šokovaná. Mária musela utiecť a hľadať ochranu u svojej sesternice Alžbety. Tá ju však uväznila takmer na 20 rokov z obavy, že by ju mohla zosadiť z trónu. Alžbeta dlho váhala s jej popravou, lebo sa bála reakcie Francúzov a Španielov. Napokon ju dala v roku 1587 sťať hlavne preto, že Mária označila španielskeho kráľa Filipa II. ako dediča anglického trónu. Filip začal pripravovať útok na Anglicko.

Zahraničná politika

Alžbeta pokračovala v tradíciách svojho starého otca. Podporovala mešťanov a snažila sa rozšíriť obchodné styky. Najväčším konkurentom v tejto oblasti bolo Španielsko, pod ktorého nadvládou bolo aj Nizozemsko. Tu však žilo veľa protestantov, ktorí sa snažili vymaniť spod katolíckej nadvlády. Keďže Francúzi a Španieli boli súperi, španielske lode sa do Nizozemska mohli dostať len cez kanál La Manche, kde vládlo anglické ľoďstvo. Alžbeta začala pomáhať nizozemským protestantom a dovolila im používať anglické prístavy. Takisto ich podporovala finančne a vojensky. Od 70. rokov, keď Španieli nepovolili Anglicku obchodné styky s Amerikou, začali anglické lode napádať Španielov vracajúcich sa z amerických kolónii. Tieto prepady uskutočňovali najmä piráti ako napr. Francis Drake, ale o korisť sa delili s kráľovnou. Toto bol ďalší dôvod pre španielsky útok. Filip vyhlásil útok na Anglicko v roku 1587. Veril, že mu to pomôže upokojiť situáciu v Nizozemsku. Rátal aj s podporou katolíkov na ostrovoch. Postavil veľkú vojenskú flotilu – Armadu, ale jej časť zneškodnil Drake v Cádizskom prístave. Filip sa znova vyzbrojil, ale jeho lode nestačili anglickým, ktoré vďaka lepšej a ľahšej konštrukcii boli rýchlejšie. Alžbeta sa vtedy ukázala ako schopná veliteľka. V roku 1588 bola veľká španielska flotila porazená, no konflikty medzi oboma krajinami pokračovali až do Alžbetinej smrti.

Začiatok kolonializmu

Okrem podpory pirátov a okrádania nepriateľov, Alžbeta podporovala aj osídľovanie nových územií a zakladanie kolónii. Prví Anglickí kolonisti pristáli v Amerike koncom 16. storočia. Prvá kolónia bola nazvaná Virgínia a zásobovala krajinu najmä tabakom.

Takisto Angličania začali privážať černochov z Afriky,aby pracovali na ich plantážach v Amerike. Od roku 1650 boli otroci výhodným obchodným artiklom. Boli založené nové obchodné spoločnosti podporované samotnou kráľovnou. Mali úplnú voľnosť čo sa týkalo obchodu, ale časť zisku museli odovzdávať korune. Významnou surovinou bolo aj korenie, dovážané najmä z Indonézie. Tá však bola ovládaná Holanďanmi. Angličania chceli mať z tohto obchodu zisk a tak založili Východoindickú spoločnosť, ktorá obchodovala s Indiou, Perziou a Japonskom. Táto konkurencia neskôr viedla k trom vojnám.

Wales

Tudorovci sa snažili získať pod kontrolu aj Wales. Sám Henrich VII bo napoly Walesan a šíril legendy o slávnom kráľovi Artušovi, ktorý bol údajne jeho predkom. Takisto pozýval Walesanov do Anglicka. Jeho mladší syn Henrich VIII, (starší syn Artúr zomrel), nezdieľal otcove názory a chcel získať Wales kvôli väčšej moci. V tom čase sa vo Walese nepoužívali priezviská. Od roku 1535 Angličania tlačili na Walesanov, aby prestali používať zdĺhavé pomenovania so spojkou ap ktorá znamenala syn (niekoho). Počas nasledujúcich storočí táto zmena priniesla veľa nedorozumení. V rokoch 1536 až 1547 bol Wales pripojený k Anglicku. Platili tu len anglické zákony a Walesania boli vymenúvaní do funkcie sudcov. Aj waleská šľachta sa pomaly dostávala medzi vládnuce vrstvy, dokonca Walesania mali zástupcov v anglickom parlamente. Oficiálnym jazykom sa stala angličtina, no Henrich povolil vydať bibliu vo waleštine. Tá síce pretrvala aj ako jazyk básnikov a spevákov, no postupne zanikala a tým aj prvky pôvodnej keltskej kultúry.

Írsko

Henrich VIII sa snažil dostať pod kontrolu aj Írsko. Predošlí panovníci povoľovali vládnuť tamojším šľachticom, no Henrich prinútil írsky parlament, aby ho uznal ako vládcu. Chcel, aby Íri prešli na protestantizmus, no v Írsku mala katolícka cirkev silnejšie postavenie a najmä popularitu medzi ľuďmi. Henrich sa preto svojej snahy vzdal. Ostatné katolícke krajiny videli Írsko ako vhodné miesto, odkiaľ zaútočiť na Anglicko. Počas vlády Alžbety I. boli Íri označovaní za primitívnych rebelov a a zaobchádzalo sa s nimi nekompromisne a kruto. Tudorovci proti nim viedli 4 vojny, a napokon odstránili starý keltský vládny systém a zaviedli anglický. Írsko sa stalo prvou významnou kolóniou. Nadvláda Angličanov sa najviac prejavovala na severe, kde zabrali mnoho pôdy pôvodným obyvateľom. Ešte dodnes je väčšina pôdy v Severnom Írsku vo vlastníctve protestantov.

Spoločnosť

Tudorovci neradi vládli prostredníctvom parlamentu. Na začiatku 16. storočia parlament zasadal len keď ho zvolal kráľ. Niekedy to bolo len raz za šesť rokov. Henrich VII. ho využíval len pre vydávanie zákonov. Henrich VIII. pomocou neho získaval peniaze a vydal zákon o odčlenení anglikánskej cirkvi. Takýmto využívaním parlamentu na posilnenie svojej moci však iba posilňoval autoritu parlamentu ako protiváhy kráľovi. Mária pomocou parlamentu zrušila zákony o reformácii a umožnila svoje manželstvo s Filipom. Tudorovci sa parlamentu úplne nezbavili len z dvoch dôvodov. Potrebovali peniaze a podporu mešťanov a vlastníkov pôdy.

Koncom storočia sa moc v rámci parlamentu premiestnila do Dolnej snemovne reprezentantov. Tam boli totiž zastúpené najpočetnejšie a najvplyvnejšie vrstvy spoločnosti. Počet jej členov sa zdvojnásobil vďaka rozšíreniu územia. No mnohí reprezentanti neuspokojovali požiadavky ľudí zo svojho regiónu. Parlament v tomto období vydával nové zákony navrhnuté panovníkom, určoval dane a radil panovníkovi, ak ho ten o to požiadal. Tudorovci ale čoskoro zistili, že mámením peňazí od parlamentu iba posilňujú jeho moc. Parlament nadobúdal sebavedomie a začínal viac zasahovať do udalostí v domácej aj zahraničnej politike. Preto sa snažili získať financie inými spôsobmi. Alžbeta zakladaním obchodných spoločností, ale aj nelegálnym predávaním pozícii vo vláde.

V 16. storočí nastal rapídny rast populácie a boli osídlené aj dovtedy neobývané oblasti. Z toho vyplývali aj nové ekonomické a sociálne problémy. ceny išli rýchlo nahor, najmä v dôsledku prudkého rastu počtu obyvateľov. Tým sa zhoršovali životné podmienky. Najlepšie sa žilo farmárom na vidieku, ktorí vlastnili dostatok pôdy. Mohli si dovoliť zamestnávať ďalších ľudí. Takisto začínali experimentovať s chovom oviec, aj keď pri tom často porušovali zákony. Sudcovia však boli na ich strane, chudobní roľníci tak nemali šancu sa dovolať spravodlivosti. Od roku 1563 súdy určovali pracovné povinnosti a výplaty. V roku 1536 obyvatelia protestovali v Londýne kvôli zrušeniu kláštorov. Kláštory totiž poskytovali prácu a zásoby. Tento protest bol krvavo potlačený. Situácia so zamestnanosťou sa čiastočne zlepšila po zavedení výroby hotových šiat namiesto surovej vlny. Angličania prevzali prvenstvo vo výrobe šiat od Flámska. So skvalitnením ocele sa zlepšil aj zbrojársky priemysel. Muškety nahrádzali luky. Uhlie ako palivo začalo nahrádzať drevo. Napriek tomu pretrvávali pomerne veľké rozdiely medzi životom bohatých a chudobných. Pozícia žien sa zlepšila; aj keď stále museli poslúchať svojich manželov, boli sebavedomejšie a zúčastňovali sa na spoločenskom živote. No väčšinou mali veľký počet detí a mnohé zomierali pri pôrodoch alebo v mladom veku. Za vlády tudorovcov bola ustálená aj spisovná forma angličtiny. Skončil sa vplyv škandinávskych, saských a vikingských pozostatkov. Vzrástla aj gramotnosť, viac ako polovica populácie bola schopná čítať a písať. Šíril sa nový svetonázor, pochádzajúci z Talianska – renesancia. Vracala sa k antickým ideálom, rušila stredoveké kresťanské ideály a obracala sa na človeka, nie na nadpozemské veci. Mnoho osobností v oblasti literatúry ju pomáhalo šíriť, ako napríklad Thomas More. V tomto období tvoril aj William Shakespeare, autor divadelných hier a poézie.

Škótsky kráľ

Po smrti Márie Stuartovej nastúpil na škótsky trón jej syn Jakub VI. Bol šikovný panovník a videl, že by mohol získať aj anglický trón, keďže bol Alžbetin najbližší príbuzný. Upevnil autoritu škótskeho kráľa po nešťastiach, ktoré postihli predchádzajúcich vládcov. Získal pod kontrolu katolíkov aj protestantov. Vládol podobne bez parlamentu ako Tudorovci v Anglicku, aj keď nemal také finančné zázemie. V roku 1603 po Alžbetinej smrti sa stal anglickým kráľom ako Jakub I. Rod Stuartovcov vládol v Škótsku už od 14. storočia, teraz sa ujal vlády aj v Anglicku. Nebol taký úspešný ako Tudorovci, lebo spoločnosť sa zmenila, na vedúce pozície sa dostávali mešťania a farmári, ktorí mali väčšinové zastúpenie v parlamente. Stuartovci sa snažili vládnuť absolutisticky a bez parlamentu. No to v týchto časoch nebolo možné, lebo keď kráľ chcel peniaze, musel sa obrátiť na parlament.

Prvé náznaky nespokojnosti sa objavili už za vlády Alžbety I. Jakub sa tiež snažil vládnuť bez parlamentu, spoliehajúc sa na úzky okruh poradcov. Bol vzdelaný a ovplyvnený škótskou cirkvou. Zastával názor, že kráľovská moc pochádza od boha a teda kráľ sa musí zodpovedať jedine bohu. V tomto čase rovnaký názor zastávali aj absolutistickí panovníci v iných krajinách. Parlament bol samozrejme nespokojný, najmä po tom ako v poslednom období vzrástlo sebavedomie snemovne reprezentantov. Alžbeta zanechala krajine veľký dlh, na ktorého splatenie musel Jakub vyzvať parlament, aby zvýšil dane. Parlament súhlasil pod podmienkou, že Jakub obmedzí svoju moc a umožní parlamentu zasahovať do štátnej politiky, čo bolo aj potvrdené zákonom. Jakub odmietol. Jeho hlavný sudca Eduard Coke podporoval parlament. Nedovolil kráľovi vydávať svojvoľne zákony, zákony mohol vydávať len parlament. Jakub Cokea odvolal, no ten pokračoval v odpore aj ako člen parlamentu. Pripomenul kráľovi Veľkú listinu slobôd z roku 1215. Do roku 1621 sa Jakubovi darilo vládnuť bez parlamentu, no len preto, že bol mier a nepotreboval peniaze. Na začiatku tridsaťročnej vojny parlament navrhol pripojiť sa do boja proti katolíkom. Jakub nesúhlasil a sporil sa s parlamentom až do svojej smrti roku 1625.

Jeho syn Karol I. v sporoch, v ktorých šlo predovšetkým o peniaze, pokračoval. Napokon parlament rozpustil, no finančná situácia ho nútila obzerať sa po iných zdrojoch. Pokúsil sa požičať si peniaze od šľachty a mešťanov, no parlament (medzitým znovuzvolaný) zakročil. Karol musel podpísať dohodu, že peniaze bude získavať len prostredníctvom parlamentu a takisto, že neuväzní žiadneho občana bez právneho dôvodu. Táto dohoda, tzv. Petition of Right, znamenala začiatok vlády parlamentu, ktorý prevzal kontrolu nad štátnymi peniazmi a zákonmi. Karol si uvedomil stratu “božskej moci” a parlament opätovne rozpustil. Na počudovanie sám vládol vcelku úspešne, odstránil nedôveru pretrvávajúcu od čias Tudorovcov, a s rozpočtom zaobchádzal rozumne. Stal sa najsilnejším kráľom za posledné roky a zdalo sa, že parlament sa už nezíde. No v roku 1637 sa dopustil chýb, ktoré vyplývali z nezhôd s cirkvou. Aj v Anglicku žili tzv. puritáni, ktorí chceli “čistú” cirkev, podobnú tej škótskej. Problémy s nimi mali už Alžbeta a Jakub, ktorého v roku 1604 žiadali, aby odvolal biskupov (podobne ako tomu bolo v Škótsku). Jakub v nich videl nebezpečenstvo pre monarchiu, lebo v Škótsku nemal panovník nad cirkvou moc. Nechcel pripustiť, aby podobná situácia nastala aj v Anglicku. V roku 1605 bolo dokonca odhalené katolícke sprisahanie, ktorého cieľom bolo vyhodiť do vzduchu budovu parlamentu aj s kráľom. Vodca Guy Fawkes bol chytený. Výročie tohto sprisahania je dodnes oslavované ohňostrojmi.
Podobný postoj voči puritánom zdieľal aj Karol. Oženil sa s katolíčkou Máriou Henrietou, dcérou francúzskeho kráľa Henricha IV., napriek tomu, že mnohí vplyvní ľudia v krajine boli tiež puritáni. Proti nim vymenoval Williama Lauda ako arcibiskupa v Canterbury. Ten vrátil anglikánskej cirkvi mnohé katolícke prvky, medzi ľuďmi veľmi nepopulárne. Snažil sa takto zmeniť aj cirkev v Škótsku, vydal nové náboženské knihy, ale stretol sa s odporom. V roku 1638 musel Karol čeliť škótskej armáde. Keďže bez parlamentu nemal peniaze na vojsko, s neskúsenou armádou neuspel a musel Škótom udeliť politickú a náboženskú slobodu. Taktiež im musel zaplatiť, aby sa stiahli z jeho územia. Toto ho prinútilo ukončiť obdobie úplného absolutizmu. Musel akceptovať obmedzenia parlamentu, ktorý sa mal stretávať aspoň raz za tri roky. No Karol ďalej hľadal spôsoby, ako vládnuť samostatne.

Revolúcia

Po udalostiach v Škótsku bol Karol závislý od parlamentu. No situácia bola napätá aj v Írsku. Pokračoval v Alžbetinej politike a kolonizoval severnú časť ostrova. Pôvodných katolíkov vyhnal a ich pôdu pridelil protestantom zo Škótska a Anglicka. V roku 1641 v Írsku vypuklo povstanie proti novým usadlíkom. Nebolo namierené proti kráľovi, ale proti protestantskému parlamentu. V Londýne sa Karol s parlamentom sporili, kto má veliť armáde proti rebelom. V roku 1642 sa pokúsil zatknúť piatich členov parlamentu. Aj keď to nevyšlo, parlament mal dôvod na obavy. Londýn sa postavil proti kráľovi, ktorý sa uchýlil do Nottinghamu. Začala občianska vojna, aj keď sa jej zúčastnila len malá časť obyvateľstva. Nechceli totiž otvorene prejaviť sympatie ani jednej strane. Kráľ Karol mal podporu najmä v snemovni lordov. Jeho stúpenci sa nazývali Cavalieri a a kontrolovali sever a západ krajiny. Ich súperi, Parlamentaristi kontrolovali juh a východ. Na ich čele stál Oliver Comwell. Vytvoril nový typ armády z prevažne vzdelaných ľudí. Parlamentaristi boli navyše podporovaní aj námorníctvom a väčšinou mešťanov. Najbohatšie a najmocnejšie oblasti boli na ich území. Cavalieri nemali peniaze na udržiavanie armády a tak mnohí vojaci prešli na druhú stranu. Napokon bola kráľovská armáda definitívne porazená v roku 1645. Parlament následne zaviedol nové dane na splatenie vojnových nákladov.

Lord protektor

Karol I. bol uväznený, no stále podnecoval vzbury proti parlamentu. Podarilo sa mu proti nemu postaviť Škótov. Parlamentaristi nevedeli, čo s kráľom. Mali dve možnosti – buď ho nechať vládnuť ďalej, alebo nastoliť nový vládny systém. Väčšina ľudí by pravdepodobne súhlasila s prvou možnosťou. Báli sa parlamentaristickej armády, ktorá bola veľmi krutá. Vyhnala reprezentantov, ktorí podporovali kráľa. 31. januára 1649 bol Karol I. ako prvý anglický kráľ v histórii popravený. Jeho poprava však ukázala, aká nebezpečná bude vláda parlamentu. Škóti boli šokovaní a začali podporovať kráľovho syna Karola, ktorého uznávali ako nástupcu. Lenže Cromwellova armáda ich porazila a Karol so šťastím ušiel do Francúzska. Škótsko bolo pričlenené k republike. Cromwell potrestal aj Írov za povstanie v roku 1641. Armáda v Írsku zavraždila okolo 6000 ľudí.

Od roku 1649 bolo Anglicko republikou. Na čele stál Cromwell so svojimi spoločníkmi. Po monarchii sa zbavili aj snemovne lordov a Anglikánskej cirkvi. Armáda na čele s Cromwellom sa stala najsilnejším orgánom v štáte. Mala pod kontrolou aj parlament, ktorý sa ale búril. Preto bol v roku 1653 definitívne rozpustený. Cromwell sa vyhlásil za “Lorda Protektora” a vládol sám oveľa krutejšie ako Karol I. Zaviedol vojenskú diktatúru (okrem iného napr. zakázal sláviť Vianoce a Veľkú noc). Ale medzi členmi armády mal Cromwell neprajníkov. Označovali sa ako tzv. „Levelers“. Chceli zaviesť rovnosť medzi všetkými ľuďmi a náboženskú slobodu. Keď Cromwell roku 1658 zomrel, republika začala upadať; jeho syn ju nebol schopný udržať a armádni velitelia sa začali hádať medzi sebou. Jeden z nich v roku 1660 vyhlásil slobodné voľby a pozval naspäť do krajiny Karolovho syna. Nastúpil na trón ako Karol II. S ťažkou situáciou si poradil. Najskôr sa zmieril so svojimi nepriateľmi a potrestal otcových vrahov. Ale parlamentu naďalej ostali len malé právomoci. Karol totiž tiež zastával názor o kráľovskej božskej moci a nasledoval príklad francúzskeho panovníka Ľudovíta XIV. v absolutizme.

Konštitučná monarchia

Karol II. sa snažil zrovnoprávniť všetky náboženstvá. Hlavne sa snažil uzmieriť anglikánsku cirkev s puritánmi a katolíkmi. Ale anglikánsky parlament bol proti. Pred občianskou vojnou hľadali puritáni v parlamente ochranu pred kráľom, teraz žiadali kráľa, aby ich ochránil pred parlamentom. Karol sympatizoval s katolíkmi. Parlament sa rozhodol mu zabrániť prestúpiť na ich vieru a v roku 1673 vydal Test Act, v ktorom zakazoval katolíkom zastávať akýkoľvek úrad v štátnej správe. V tomto období sa začali formovať aj prvé politické strany v Anglicku. Jednu z nich vytvorili členovia snemovne reprezentantov, tzv. “Whigs”. Odmietali absolútnu monarchiu a katolícku vieru, s ktorou sa spájala. Boli za náboženskú slobodu. Proti nim stáli tzv., “Tories”. Zastávali kráľovskú autoritu a chceli vládu parlamentu, no pod vplyvom monarchie. Tieto dve strany sa stali základom dvojstranného parlamentného systému v Anglicku. Boj vyvrcholil, keď bol odhalený katolícky plán na zavraždenie kráľa a dosadenie jeho brata, katolíka Jakuba. V skutočnosti žiadny plán neexistoval, bol to len trik, aby parlament vydal nariadenie, ktoré zakazovalo katolíkom stať sa členom ktorejkoľvek snemovne.

Jakub II. sa stal kráľom po Karolovej smrti v roku 1685. Svoj postoj voči protestantom prejavil už ako kráľovsky guvernér v Škótsku. Snažil sa zrušiť predchádzajúce zákony a vrátiť moc katolíckej cirkvi, ktorá mala fungovať vedľa anglikánskej. Jakub sa pokúšal zbaviť toryovskej šľachty, ktorá mu najviac oponovala. Takisto nahradil aj väčšinu sudcov. Jeho nepriatelia nezasiahli, lebo čakali na nástup jeho protestantskej dcéry Márie, ktorá mala za manžela (tiež protestanta) miestodržiteľa Holandska Viliama Oranžského. Po narodení Jakubovho syna v roku 1688 však ich nádeje stroskotali.

Obe parlamentné strany sa rozhodli konať. Pozvali Viliama, aby zasiahol. Po obavách, keďže bol v tom čase vo vojne s Francúzskom, vstúpil od Londýna. Trón však ponúkli iba Márii. Viliam vyhlásil, že Anglicko opustí len ako kráľ. Parlament nemal inú možnosť a 11. apríla 1689 boli Mária II. a Viliam III. spoločne korunovaní dvojitou korunováciou vo Westminsterskom opátstve. Parlament zobral Jakubovi práva na trón, lebo údajne porušil zmluvu medzi kráľom a ľudom. Táto myšlienka vznikla aj vďaka učeniu Johna Lockea, podla ktorého vláda bola založená na základe spolupráce medzi ľuďmi.

Táto revolúcia v roku 1688 bola významnou v tom, že Viliam Oranžský kráľovský titul nezdedil, ale mu bol udelený parlamentom. Parlament sa stal mocnejším ako panovník, čo následne potvrdil Bill of Rights („Zákon o právach“), z roku 1689. Kráľ nemohol zvyšovať dane alebo držať armádu bez súhlasu parlamentu. V roku 1701 bolo vydané Nariadenie o usporiadaní, ktoré dovoľovalo nástupníctvo na trón len „protestantskému dedičovi“. Platí dodnes.

Rozvoj vzdelanosti

Počas 17. storočia sa významne zmenila ideológia. Vyplývala najmä z rozvoja vedy, ktorá ponúkala rozumové vysvetlenie pre prírodné javy. Takisto sa zmenila aj pozícia Anglicka vo svete. Po víťazstve nad Francúzmi sa stalo najsilnejšou veľmocou v Európe. Tieto zmeny dodali Angličanom sebavedomie.

Čo sa týka cirkvi, puritáni rozširovali svoj vplyv najmä medzi mešťanmi a nižšou šľachtou. Presvedčili Jakuba I., aby vydal nový preklad Biblie. Tento preklad povzbudil čítanie Biblie medzi obyvateľmi. Niektorých ovplyvnila natoľko, že začali šíriť revolucionárske myšlienky. Vznikli nové, menšie odrody cirkvi a sekty, najvýznamnejší z nich boli baptisti a kvakeri, ktorí fungujú dodnes. Tradičná anglikánska cirkev sa čiastočne spolitizovala, a vplyv na vzdelanosť začali preberať puritáni, ako napríklad John Milton. Nové cirkvi sa pre ich sociálne snahy stretávali s nepochopením u vládnucej vrstvy. Preto sa niektorí veriaci rozhodli opustiť Britániu. V roku 1620 pristáli v Amerike na lodi Mayflower otcovia pútnici. Založili prvú osadu na území dnešného štátu Massachusetts. Katolíci sa zase usídľovali v Marylande. Postupne z Anglicka odišlo z náboženských a ekonomických dôvodov okolo 400 000 obyvateľov. Ale noví usadlíci prúdili aj do Anglicka. Cromwell opäť povolil príchod Židom a po roku 1685 prišlo veľa francúzskych protestantov (známych ako hugenoti), aby unikli vláde Ľudovíta XIV.

Súčasne s revolúciou v náboženstve prišla aj revolúcia vo vede a myslení. Francis Bacon, vedec, ktorý zastával aj post lorda kancelára na dvore Jakuba I., prišiel s názorom, že každá teória musí byť overená experimentom. Jeden experiment by nadväzoval na druhý a to by viedlo k porozumeniu celému svetu. Anglickí vedci sa snažili tieto myšlienky zavádzať aj do praxe. V roku 1628 William Harvey objavil krvný obeh, čo viedlo k pokroku pri poznávaní ľudského tela. Samotní Stuartovci podporovali rozvoj vedy. Kráľovský dvor sa stal dôležitým centrom stretávania učencov a mysliteľov. V roku 1684 matematik sir Isaac Newton publikoval gravitačný zákon, na ktorý v 20. storočí nadviazal Albert Einstein. Takisto sa rozvíjala ja architektúra. Najvýznamnejším architektom bol Christopher Wren. V roku 1666 po veľkom požiari v Londýne obnovil väčšinu poškodených budov v novom, modernejšom štýle. V 17. storočí sa objavili aj prvé noviny.

Čo sa týka spoločnosti, život chudobných sa oproti predchádzajúcim storočiam zlepšil. Ceny klesli a ľudia už neboli odkázaní na sociálnu pomoc. Aj naďalej sa najlepšie darilo strednej vrstve obyvateľstva. V polovici 17. storočia vláda začala kontrolovať obchod s obilím, aby nedošlo k neželanému exportu na úkor domácej spotreby. No už v roku 1670 bola situácia natoľko dobrá, že si mohli dovoliť exportovať obilie do ostatnej Európy, hlavne do krajín oslabených tridsaťročnou vojnou. Aj obchod v rámci krajiny sa zmenil. Ekonomické rozdiely medzi regiónmi sa strácali a vďaka sieti vodných kanálov sa zlepšila aj doprava. Londýn zostal s 500 000 obyvateľmi najväčším mestom a aj hlavným obchodným centrom. Ďalšie veľké mestá boli Norwich, Newcastle upon Tyne a Bristol. Počet obyvateľov v rámci krajiny však klesol. Nikto nevie prečo, lebo životné podmienky sa zlepšili. Môže to byť preto, že ľudia v Anglicku uzatvárali manželstvá vo vyššom veku a preto ženy rodili menej detí. V rámci rodiny sa posilnila pozícia manžela. Možno to prirovnať k absolutizmu v rámci monarchie a panovníka ako jediného vládcu. Autorita mužov premenila najmä z reformácie. Protestantská viera kládla veľký dôraz na muža ako živiteľa rodiny.

Vytvorenie únie a dejiny pred jej vznikom

Vznik Únie

Únia medzi Anglickom a Škótskom, 1707

Revolúcia, ktorá mala za následok odvolanie kráľa Jakuba II. vyvolala dávku nevôle v Škótsku a Írsku. Priaznivci Stuartovcov, väčšinou katolíci z vysočín v Škótsku, sa vzbúrili a porazili anglickú armádu, no povstanie skončilo smrťou ich vodcu. Škótsko bolo stále samostatným kráľovstvom, aj keď malo spoločného kráľa s Angličanmi. Angličania chceli obe krajiny zjednotiť. Act of Settlement (1701), ktorý umožňoval nastúpiť na trón len protestantskému dedičovi, začal platiť aj v Škótsku. Preto, aj keď si Škóti mohli zvoliť vlastného panovníka, obávali sa reakcií, ktoré mohli nastať, keby znova dosadili Stuartovcov. Mohli takisto obnoviť svoje spojenectvo s Francúzskom, ktoré bolo teraz anglickým nepriateľom číslo 1. Tiež sa chceli zbaviť určitých obmedzení v obchodnom styku s Angličanmi, ktoré škodili ich ekonomike. Anglický parlament súhlasil, že tieto obmedzenia zruší, ak budú Škóti súhlasiť s vytvorením Únie, ktorá by oba štáty spojila. Škótom sa myšlienka veľmi nepozdávala, ale obavy z anglickej armády ich presvedčili. V roku 1707 bola definitívne vytvorená a parlamentom uzákonená únia medzi Anglickom a Škótskom. Parlament bol spoločný pre obe krajiny, no Škóti mali samostatný právny systém a cirkev.
Neskôr, v 18. storočí, v Škótsku prebehlo niekoľko „Jakobínskych“ povstaní, ktoré sa snažili vrátiť trón Stuartovcom. Najskôr sa trón v roku 1715 snažil získať syn zosadeného Jakuba II. V roku 1745 Jakubov vnuk, princ Karol Eduard, známy ako „Bonny Prince Charlie“, pristál na západnom pobreží. Viacerí klanoví vodcovia z vysočín sa k nemu pripojili, niektorí pod hrozbou vypálenia ich domovov. Charliemu sa podarilo dosiahnuť Edinburgh a poraziť anglickú armádu oslabenú účasťou vo vojne proti Francúzom. Mnohí Angličania sa pridali na stranu Jakobínov. Ich armáda tiahla na Londýn. No škótski vojaci túžili po domove a vrátili sa do Škótska. Preto v bitke pri Cullodene v roku 1746 utrpeli porážku a vzbura skončila. Angličania ich kruto potrestali. Boli zabití, alebo poslaní na nútené práce do Ameriky. Ich domy a majetky bolli zničené. Boli zakázané aj niektoré prvky ich kultúry, ako napríklad kilty a gajdy.

V Írsku sa Jakub tešil pomerne veľkej popularite. Keďže bol katolík, obyvatelia sa naňho obracali s nádejou, že by im mohol pomôcť navrátiť územia zabraté protestantskými prisťahovalcami. Preto sa Jakub po zosadení parlamentom nádejal, že Íri mu ho pomôžu získať späť. V roku 1689 pristál v Írsku aj s podporou Francúzov. Katolícky parlament v Dubline vydal zákon, ktorý nariaďoval zhabať protestantom všetok majetok. No tí sa len tak ľahko nevzdali svojich práv a tridsaťtisíc z nich sa zabarikádovalo v meste Londonderry. Jakub mesto obkľúčil, no vzbúrenci sa odmietali vzdať. Až príchod anglických lodí so zásobami ukončil tento zápas. Viliam III. Oranžský pristál pri írskych brehoch v roku 1690 a porazil Jakubovu armádu pri rieke Boyne. Jakub o pár dní neskôr odišiel do Francúzska, a nikdy viac sa nevrátil. Viliam v roku 1702 zomrel a na trón nastúpila Máriina sestra Anna. V roku 1707 vzniká na britskom súostroví únia zjednocujúca Anglicko, Wales a Škótsko do jedného kráľovstva. V Írsku sa na nasledujúcich 50 rokov ujali parlamentu protestanti, ktorí zákonom zakázali katolíkom zúčastňovať sa na riadení štátu. Nemohli zastávať žiadny úrad, študovať na univerzite ani sa pridať k námorníctvu. Takisto boli zakázané katolícke školy a bol zavedený zákon, ktorý umožňoval katolíkovi, ak prestúpi na protestantskú vieru, odobrať majetok svojim rodičom. V roku 1770 napätie trochu opadlo, a niektoré zákony proti katolíkom boli zrušené. V roku 1801 bolo Írsko pričlenené do únie a dublinský parlament bol zatvorený. Anglickí politici totiž sľúbili katolíkom, že po vstupe do únie ich zrovnoprávnia. Juraj III., podporovaný toryovcami, na tento sľub však zabudol.

Najväčšími zahraničnými súpermi Anglicka v 17. storočí boli Španielsko, Francúzsko a Holandsko. S Holandskom mali Angličania vojnový konflikt kvôli obchodu a prekrývaniu záujmov v Severnej Amerike. V druhej polovici 17. storočia sa odohrali tri vojny. Keď Angličania dosiahli vedúcu pozíciu v medzinárodnom obchode, uzavreli s Holanďanmi mier a začali spolu pripravovať plány proti Francúzom. V Španielsku totiž smrťou Karola II. vymrel rod Habsburgovcov a Ľudovít XIV. chcel na trón dosadiť svojho vnuka Filipa z Anjou, aby rozšíril svoj vplyv v Európe. Ostatné mocnosti nesúhlasili a tak vypukla Vojna o španielske dedičstvo. Keďže Viliam Oranžský mal s Francúzmi konflikty aj predtým, Anglicko vstúpilo do vojny na strane Svätej ríše rímskej a Holandska. Pod vedením vojvodu z Marlborough ich armáda vyhrala viacero bitiek – pri Höchstädte, Ramillies, Turíne a Oudenaarde. V roku 1713 bol v Utrechte podpísaný mier, kde Francúzi súhlasili s obmedzením expanzie do okolitej Európy. V tejto vojne Británia získala Gibraltár a tým aj prístup k Stredozemnému moru.
Získavanie pôdy v cudzine hralo dôležitú úlohu v ekonomike všetkých európskych krajín. Británia mala menšie koloniálne panstvo ako Holandsko a Španielsko. Na východe Ameriky mala 13 kolónií, významné boli územia v Indii odkiaľ sa dovážal cukor. Vzrast jeho produkcie zvýšil dopyt po otrokoch. Za 40 rokov ich počet v Indii stúpol o 40 000. Ekonomiku v Indii kontrolovala Britská východoindická spoločnosť.

Ministerský predseda

Juraj I. v roku 1714, od Godfrey Kneller

Na základe zákona z roku 1701 mal trón po Anninej smrti pripadnúť najbližšiemu protestantskému príbuznému. Tým bola vnučka Jakuba I. Žofia, ktorá sa vydala za vojvodu z Hannoveru. Keď Anna v roku 1714 zomrela, trón mal pripadnúť jej synovi Jurajovi. Niektorí politici, najmä toryovci, chceli na trón dosadiť syna Jakuba II., Jakuba III. Sľúbili mu trón ak prestúpi z katolicizmu na anglikánsku vieru, ale bol tvrdohlavý ako ostatní Stuartovci a neustúpil. Radšej sa pokúsil získať trón vojenskou cestou. V roku 1715 začal vzburu proti Jurajovi I. Jeho spojenci v Anglicku a Škótsku sa nazývali Jakobíni, podporovatelia Stuartovcov. Boli však porazení, a keďže toryovci sa spojili s Jakobínmi, Juraj poveril whigovcov zostavením vlády. Moc sa v tomto období preniesla z parlamentu na zbor ministrov, nazývaný kabinet. V iných krajinách mal panovník neobmedzenú moc, no v Británii sa ministri ľahko ujali moci, keďže Juraj nevedel po anglicky a nejavil o krajinu veľký záujem. Na čele kabinetu stál Robert Walpole, prvý ministerský predseda v histórii. Jeho moc pramenila z jeho finančníckych schopností. Zriadil prvú banku, ktorá vydávala peniaze. Pomohol ľuďom, ktorí skrachovali po investovaní do obchodných spoločností. Investícia do nich sa ľuďom zdala výhodná, lebo zahraničný obchod prekvital. V budúcnosti už spoločnosti niesli zodpovednosť za peniaze svojich klientov. Všetci ministri niesli spoločnú zodpovednosť za politické rozhodnutia a ak nejaký z nich hlboko nesúhlasil, očakávala sa jeho rezignácia. Kráľova moc mala nasledujúce obmedzenia:

• nemohol byť katolík
• nemohol vytvárať ani meniť zákony
• keď potreboval peniaze alebo armádu, musel sa obrátiť na parlament
• mal povinnosť vyberať si ministrov do vlády

Aby sa vyhol vojne, Walpole chcel splatiť štátne dlhy. Preto zaviedol dane, aby vláda mohla všetko splatiť. Zdanený bol najmä luxusný tovar ako čaj, káva a čokoláda, dovážané z kolónii. No dlhy sa splatiť nedarilo a Walpole sa stal nepopulárnym. Jeho najväčším politickým protivníkom bol William Pitt starší. Ten zastával názor, že obchod zabezpečuje pre krajinu bohatstvo. Rozhodol, že Anglicko musí v medzinárodnom obchode predbehnúť Francúzov. V roku 1733 vytvoril alianciu so Španielskom. Chcel zlepšiť vzťahy s jeho kolóniami v Južnej Amerike. Začal budovať silné námorníctvo a snažil sa prevziať kontrolu nad francúzskymi obchodnými stanicami. Táto snaha neskôr viedla k vojne.

Kolonializmus a sloboda

Juraj zomrel v roku 1727 pri návšteve Hannoveru. Na trón nastúpil jeho syn, Juraj II., ktorý rovnako prenechával faktickú vládu svojmu ministerskému predsedovi. V tomto období rozšírila Veľká Británia svoju koloniálnu ríšu zaberaním území po celom svete. Najdôležitejšie miesto zaujímalo 13 amerických kolónií na východnom pobreží. V rokoch 1743 – 1748 bojovala Británia proti Francúzsku vo vojne o získanie kontroly nad Rakúskom. V roku 1756 sa znovu ocitli proti sebe v sedemročnej vojne. Aj keď viac ako Angličania bojovali ich spojenci – Prusi – Pittovi sa vďaka námorníctvu podarilo obmedziť pohyb francúzskych obchodných lodí. Vojna sa rozšírila do celého sveta. V Kanade Briti získali od Francúzov v roku 1759 Quebec a o rok neskôr Montreal, ktoré obchodovali najmä s rybami a drevom. Aj v Indii Británia presadila svoj vplyv na úkor Francúzska. Tieto zisky ešte zvýšili sebavedomie a pýchu Angličanov. No nový kráľ Juraj III., ktorý nastúpil roku 1760, zastavil Pittove expanzívne vojny a uzavrel mier s Francúzskom. No aj tak zisky z medzinárodného obchodu rástli až do konca storočia. Britská Západná India sa stala najprosperujúcejšou kolóniou. V Británii vyrobené kovové výrobky a šaty boli exportované do Afriky, kde ich vymieňali za otrokov. Tých odvážali do Indie na prácu na cukrových plantážach.

Juraj III. sa, na rozdiel od svojho otca a starého otca, neorientoval na Hannover a snažil sa aktívnejšie zapájať do diania v Británií. Konkrétne si chcel sám vyberať ministrov, lebo najlepšie sa mu vládlo s úzkym okruhom jeho poradcov. V parlamente stále neboli zastúpené všetky vrstvy. Volebné právo mali len obyvatelia, ktorých príjem dosahoval určitý limit. Každý kraj mal v parlamente dvoch zástupcov. No pre vplyvných vlastníkov pôdy nebolo problém zariadiť, aby sa tam dostali ľudia, ktorí by potom hlasovali v ich prospech. Takisto zastrašovali a podplácali voličov, ktorí mali v prenájme ich pôdu. Parlament mal v tomto období ďaleko od demokracie. No John Wilkes, člen snemovne reprezentantov, sa snažil dosiahnuť, aby sa na politickom živote mohli slobodne zúčastňovať všetci obyvatelia. V roku 1763 vystúpil proti Jurajovi a otvorene kritizoval jeho mier s Francúzskom bez upozornenia svojho spojenca, Pruska. Wilkes vydal článok vo svojich novinách. Kráľ a ministri ho dali uväzniť v londýnskom Toweri, no sudca ho odmietal odsúdiť, lebo neporušil žiadny zákon. Bolo uznané, že sloboda jednotlivca je nadradená záujmom štátu. Dovtedy vládnuca vrstva nebola zvyknutá akceptovať názory obyčajných ľudí. Po roku 1750 vzrástol počet novín. Ľudia sa začali viac zaujímať o politické dianie. Takisto sa začali zakladať politické skupiny mimo parlamentu.

Amerika

Počet kolonistov v Severnej Amerike stúpol od roku 1700 z 20 000 na 2 500 000 v roku 1770. Briti ich stále považovali za svojich poddaných a snažili sa im diktovať podmienky. V roku 1764 vypukol spor ohľadom daní. Američania platenie daní Angličanom nepovažovali za oprávnené. V Británii sa názory rôznili. Jedni tvrdili, že Američania by mali platiť dane, ktoré mali byť použité na ochranu kolónii pred Francúzmi. Niektorí politici, ako napr. William Pitt starší a John Wilkes, zastávali názor, že by nemali byť zdanení, ak nemajú zastúpenie v parlamente. V roku 1773 skupina kolonistov prezlečených za Indiánov prenikla na loď v bostonskom prístave a vyhodila jej náklad čaju do mora. Táto udalosť je známa ako Bostonské pitie čaju a vyjadrovala nesúhlas Američanov s platením daní. Uvalili embargo na tovar dovážaný z Británie, ktorá ako reakciu okamžite vyslala armádu. Tým začala Americká vojna za nezávislosť. Kolonisti mali podporu mnohých britských politikov nazývaných „radikáli“. Najvýznamnejší z nich boli Edmund Burke a Tom Paine. Práve Paine prišiel s myšlienkou, že Amerika by mala získať nezávislosť od Británie. Celkovo vojna posilnila myšlienky nezávislosti a demokracie. Nakoniec Británia prehrala a v roku 1776 13 amerických kolónii vyhlásilo samostatnosť. V Severnej Amerike Britom ostala len Kanada.

Mesto a dedina

V 18. storočí dosiahol počet obyvateľov Únie 13 000 000. V tomto období už existovalo viacero veľkých, rozvinutých miest ako Liverpool, Manchester, Birmingham, Sheffield, aj keď v parlamente nemali samostatné zastúpenie.
Životné podmienky v mestách boli strašné. Po uliciach sa šíril zápach, lebo odpad sa vypúšťal priamo na ulicu rovnako ako smeti. Ulice boli zablatené a úzke. V mestách sa šírili choroby, málo detí sa dožilo dospelosti, najmä tie z chudobných vrstiev spoločnosti. Pochovávaní boli spoločne v masových hroboch. Mnohí si však zlú životnú situáciu spôsobili pitím alkoholu a hraním hazardných hier. Preto sa niektoré novovzniknuté cirkvi snažili zamedziť ich šíreniu. Ku koncu storočia sa objavili snahy zlepšiť mestský život. Ulice sa rozšírili, zaviedlo sa verejné osvetlenie a obyvatelia museli platiť daň na zabezpečenie sociálnych služieb.
V spoločnosti sa sformovali 4 vrstvy:

• bohatí mešťania
• ostatní mešťania a obchodníci
• remeselníci
• robotníci

Najlepšie sa žilo šľachte a bohatým mešťanom, aj keď po aktivitách Johna Wilkesa už nemali nad poddanými takú veľkú moc. No napriek tomu žili komfortný život plný poľovačiek a jazdenia na koňoch. Svoje domy prestavovali v klasickom štýle a obkolesovali ich parkami a záhradami. Život žien bol nudnejší, nemohli sa zúčastňovať na riadení štátu, pre ne boli určené len zábavy a plesy. Populárne bolo aj navštevovanie kúpeľov s liečivou vodou. Kúpeľné mestá ako Bath sa stali centrami spoločenského života.

Život na dedine bol úplne iný ako v meste. Zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Každá dedina bola obklopená viacerými poľami a dedinčania spolu rozhodovali o ich využití a uskladňovaní úrody. Z Holandska prišli zmeny v obrábaní pôdy. Ľudia museli začať viac spolupracovať, lebo nie každý si mohol dovoliť všetko vybavenie nevyhnutné pre hospodárstvo. V dôsledku týchto zmien sa zlepšili výnosy, zvieratá dávali viac mäsa. Biely chlieb, doteraz jedávaný iba vyššími vrstvami, si už mohli dovoliť aj chudobní. Vplyvní vlastníci pôdy presvedčili parlament, aby im umožnil ohradiť časť pôdy pre súkromné hospodárenie. Získané peniaze investovali do pôdy, alebo do ťažobného a hutníckeho priemyslu, význam ktorých pre ekonomiku rástol. Situáciu chudobným sťažoval rast cien v období so slabšou úrodou. Miestne samosprávy sa im snažili pomôcť stabilizovaním výplat.

V rodinnom živote sa zmenilo postavenie detí. Začalo sa im prejavovať viac starostlivosti na základe ich potrieb. Rodičia sa im snažili zabezpečiť hlavne dobrú výchovu a vzdelanie. Časté boli pochvaly na posilnenie sebavedomia a vytvorenie dôvery. Vtedajší ideál ženskej krásy bola štíhla postava a bledá tvár. Mnohí rodičia však dodržiavaním týchto zásad dcéram ubližovali, čo sa prejavilo na ich chatrnom zdraví. Synov posielali do internátnych škôl, kde sa učili samostatnosti. Manželstvá boli stále uzatvárane na základe dohody medzi rodičmi, no začal sa postupne brať do úvahy aj názor detí. V rodinách sa začalo preferovať súkromie. Práce vykonávané doteraz služobníctvom si obyvatelia začali robiť sami. Život obyvateľov sa predlžoval vďaka skvalitneniu životných podmienok.

Zákonom o únii z roku 1800 je pripojené Írsko a vzniká Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, v roku 1921 potom Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Od vytvorenia únie zdieľali tieto krajiny rovnaké osudy, dovtedy je však ich história (sčasti) rozdielna:

• Dejiny Anglicka
• Dejiny Walesu
• Dejiny Škótska
• Dejiny Írska

Priemyselná revolúcia

Zavádzaním mechanizácie výroby a rozvojom veľkých manufaktúr Veľká Británia ako jedna z prvých krajín v Európe vstúpila do tzv. priemyselnej revolúcie. Dostatok surovín z jej kolónií urýchľoval tento celospoločenský proces. Británia nebola až taká bohatá krajina ako napríklad Francúzsko, ale mala vhodné podmienky na rozvoj. Vďaka novovzniknutým bankám a obchodu mnoho ľudí zbohatlo a mohli tak svoje finančné prostriedky investovať do priemyslu. Rovnako postupovala aj modernizácia poľnohospodárskej výroby, vďaka čomu vzrástla produkcia potravín. Tým sa stali cenovo dostupnejšími pre obyvateľov miest. Do priemyselných centier sa sťahovali najmä občania z vidieka, ktorým bola zabratá pôda vplyvnými statkármi. Keďže potrebovali peniaze, zamestnávali sa v novovzniknutých továrňach. Británia mala vo svete priemyslu silnú pozíciu vďaka ložiskám uhlia a železa. Exportovala ich do celej Európy. Tieto suroviny sa využívali takmer vo všetkých priemyselných odvetviach. Prešlo sa na nový zdroj paliva. Drevo, ktoré nezabezpečovalo potrebnú výhrevnosť, bolo nahradené uhlím. Využívalo sa najmä na výrobu ocele zo železa. Dopyt po uhlí vzrástol za sto rokov štvornásobne. Zlepšenie zaznamenala aj doprava. Mestá boli pospájané sieťou kanálov, ktoré umožňovali ľahší transport tovaru. Boli aj lacnejšie ako cestná doprava. Najvýznamnejší však bol systém železníc. Stavali sa nové trate, aby zlacnela cena prepravy tovaru. Taktiež sa zlepšila doprava ľudí. Zlepšila sa aj kvalita ciest po ktorých premávali dostavníky. Tieto zmeny viedli k priemyselnej revolúcii, ktorá sa z Británie šírila do ostatných krajín Európy.

Vďaka novému palivu vzrástla produkcia ocele. Začali sa z nej stavať rôzne úžitkové stavby. Priekopníkom v tomto smere bol najmä John Wilkinson. V roku 1769 postavil prvý liatinový most cez rieku Severn Iron Bridge. Ďalej navrhol železné lode, kaplnky a on sám bol pochovaný v železnej rakve. Zdokonalil parný stroj Jamesa Watta a neskôr bola zostrojená prvá parná lokomotíva. V továrňach boli zavedené do prevádzky jednoduché stroje, ktoré urýchlili produkciu tovaru. V predošlom období bol veľký dopyt po britskom oblečení, ktorý však bol limitovaný dlhým procesom spriadania. V roku 1764 bol uvedený do činnosti prvý spriadací stroj, ktorý nahradil prácu viacerých robotníčok. V roku 1785 uviedli do činnosti aj tkací stroj. To Britom umožnilo produkovať lacnejšie šaty a predávať ich po celej Európe.

V strednom Anglicku sa začala spracúvať hlina. Železné taniere a keramika boli nahradené hlinenými. Tieto sa tiež stali významným vývozným artiklom.

No revolúcia mala dopad aj na spoločnosť. Kvôli zavedeniu strojov mnohí robotníci prišli o prácu. Začali sa združovať do zoskupení, aby sa ubránili pred zamestnávateľmi. Žiadali primerané platy a pracovné podmienky. Vláda ich nerešpektovala a preto začali vznikať vzbury. Dokonca vtrhli do továrni a rozbíjali stroje. Politici sa začali obávať revolúcie. Vyhnúť sa jej podarilo vďaka novému náboženskému hnutiu. Nevzniklo vďaka cirkvi, tá sa o problémy mestských ľudí nezaujímala. Hnutie, ktoré chápalo potreby robotníckej vrstvy bolo vedené Johnom Wesleym, anglikánskym kňazom, ktorý cestoval po krajine a šíril svoje učenie. Počas svojho života prešiel na koni 224 000 míľ a kázal v každej dedine, cez ktorú prechádzal. Zakrátko sa k nemu pridali ďalší. Jeho hnutie nazývané metodizmus dávalo obyčajným ľuďom zmysel života a dôstojnosť. Vďaka nemu mnohí začali tvrdo pracovať a získali majetok. Vznikali aj hnutia, ktoré boli proti otroctvu. V roku 1807 bolo obchodovanie s otrokmi zákonom zakázané, no v kolóniách trvalo až do roku 1833.

Po strate 13 amerických kolónií v dôsledku vyhlásenia ich nezávislosti a vzniku USA v roku 1776 a revolúcii vo Francúzsku v roku 1789 sa začala organizovanosť a emancipácia robotníckych vrstiev v britskej spoločnosti. Vznikli prvé robotnícke organizácie, ich existencia bola však hneď nato ilegalizovaná.

Napoleon a Británia

Vo Francúzsku v roku 1789 začala Veľká francúzska revolúcia. Bola vedená strednou vrstvou obyvateľstva – buržoáziou a robotníkmi. Jej príčinami boli hlavne hospodárska o politická kríza. Cieľom bolo odstrániť absolutistickú moc panovníka a zabezpečiť pre ľudí základné občianske práva. V Anglicku tieto vrstvy patrili k najmocnejším a spolu účinkovali bok po boku v parlamente. Nepozdávala sa im myšlienka revolúcie a obávali sa, aby neovplyvnila nižšie vrstvy. Niektorí radikáli však volali po zmenách aj v Británii. Nazývali sa Jakobíni a spolupracovali s „Whigs“. Proti nim stáli Toryovci a Wiliam Pitt mladší. Aj bojovníci za nezávislosť Američanov Paine a Burke podporovali rovnoprávnosť všetkých spoločenských vrstiev. Robotníci začali zakladať vlastné politické organizácie, ktoré však po pár rokoch zanikli. V roku 1793 Británia vstúpila do vojny s Francúzmi, ako reakciu na ich napadnutie dnešného Belgicka a Holandska. Francúzsky cisár Napoleon Bonaparte plánoval dokonca inváziu na Britské ostrovy. Briti sa ich snažili poraziť na mori a obmedziť pohyb ich obchodných lodí. Admirál Horatio Nelson vybojoval viacero bitiek nad Francúzmi pri Egypte, Španielsku a v roku 1805 im uštedril definitívnu porážku v bitke pri myse Trafalgar. Potom ešte Angličania, vedení generálom Welingtonom, porazili Francúzov a ich spojencov (Španielsko a Portugalsko) aj na súši. Napoleon bol poslaný do vyhnanstva, no podarilo sa mu ujsť a na sto dní obnovil cisárstvo. Británia sa proti nemu spojila s Prusmi. V roku 1815 bol Napoleon spojeneckými vojskami v bitke pri Waterloo definitívne porazený.

V 19. storočí bola Británia na vrchole moci. Po priemyselnej revolúcii mala najrozvinutejšie továrne a vďaka obchodu mala najrozsiahlejšiu sieť kolónii. Z toho pramenilo obrovské sebavedomie obyvateľov, hlavne najmocnejšej strednej vrstvy – priemyselníkov. Ich počet vzrástol aj vďaka celkovej populačnej explózii. Počet obyvateľov stúpol až na 40 000 000. To prinieslo zmeny aj do politiky a koncom storočia už väčšina mužov mala volebné právo. V zahraničnej politike sa Británia orientovala na dve veci: rovnováhu síl medzi národmi a voľný trh, ktorý bol výhodný pre jej ekonomiku. Prvú úlohu sa im podarilo splniť, keď Francúzsku poskytli pomoc na obnovu po revolúcii, na úkor silnejúceho Rakúska. Vplyv Ruska bol zase obmedzovaný Prusmi. Obchodnú pozíciu si udržovali vďaka rozvinutému námorníctvu. Mohli kontrolovať celý svet, lebo počas Napoleonských vojen získali viaceré územia. Vláda sa snažila toto koloniálne panstvo ešte rozšíriť. Báli sa, že Rusi plánujú expanziu na Balkán, preto podporovali Turkov proti Rusom. Silná konkurencia im rástla aj v podobe Nemecka a Francúzska.

Sociálne reformy v 19. storočí

Po skončení vojen už nebol taký dopyt po tovare a oblečení a mnohí ľudia prišli o prácu. Aj z armády bolo veľa vojakov prepustených. Trpeli aj farmári, lebo kvôli dovážanej kukurici sa znížili ich príjmy. Presvedčili vládu, aby ustálila ceny kukurice, no ceny napriek tomu naďalej stúpali. Vysoká nezamestnanosť a ceny dohnali niektorých robotníkov až na pokraj hladomoru. V roku 1830 sa vzbúrili a žiadali zvýšenie platov. Obživu si začali zabezpečovať lovením zvierat. No keďže lesy boli vo vlastníctve statkárov, išlo o pytliačenie a vinníci boli trestaní – napr. boli odvážaní do trestaneckých kolónií v Austrálii.

Po smrti Juraja III. nastúpil na trón jeho syn Juraj IV. Ten vládol len desať rokov a v roku 1830 nastúpil jeho brat Viliam IV. Ako kráľ mal v tomto čase len malú moc. Vládol kabinet ministrov a parlament. V roku 1834 bol zavedený zákon, ktorý mal zlepšiť situáciu chudobných. No týkal sa len ľudí žijúcich v tzv. Robotníckych domoch. Životné podmienky v nich boli zlé a obyvatelia museli robiť od rána do noci, aby sa uživili. Mnohí sa radšej odsťahovali do miest s nádejou na lepší život. Bohatí mešťania nesúhlasili s ich príchodom, báli sa, že by sa mohli vzbúriť ako buržoázia vo Francúzsku. Stredná vrstva existovala v Británii už dlho. Bola to malá skupina mešťanov, farmárov a obchodníkov. V polovici 18. storočia začal ich počet narastať vďaka priemyselnému rozvoju. V 19. storočí sa stali ešte bohatšími, lebo zastávali dobre platené pozície v cirkvi, právnom systéme, medicíne, diplomatických službách, bankovníctve a armáde. Mnohí z nich pochádzali z chudobných pomerov a na tieto miesta sa vypracovali tvrdou prácou a vierou v úspech. Svoje deti posielali na súkromné školy.

Robotníci v Anglicku neboli dobre organizovaní a nemali vodcov. Napriek tomu sa odohralo viacero menších vzbúr. V roku 1819 v Manchesteri dav protestoval proti zlým životným podmienkam a žiadal zmeny. Protest bol potlačený vojenskou silou. No vláda si uvedomovala rastúce nebezpečenstvo. Whigs si ako prví uvedomili, že je potrebné zaviesť nové reformy na upokojenie sociálnej situácie. Toryovci sa revolúcii snažili vyhnúť bez reforiem. Chceli, aby v parlamente mali zastúpenie len stredné a vyššie vrstvy. Radikáli požadovali, aby boli rovnako zastúpení všetci; Whigs, alebo neskôr liberáli, chceli len zmeny nevyhnutné na vyhnutie sa revolúcii.
V roku 1830 sa Whigs ujali vlády. Ministerský kabinet sa pokúsil zlepšiť sociálnu situáciu zásadnou reformou volebného systému v roku 1832, kedy bola obmedzená moc starej aristokracie a naopak zvýšený politický vplyv mestských centier, a teda dané právo voliť strednej vrstve obyvateľstva. Tieto reformy boli uznané viac-menej len zo strachu zo vzbúr. Rozšírili volebné právo na väčší počet obyvateľov a aj v parlamente našli zastúpenie aj veľké mestá. No aj keď sa situácia značne zlepšila, stále nemali všetci v parlamente rovnomerné zastúpenie.

Od roku 1824 mali robotníci povolené združovať sa do únií. Aj tak robili, s cieľom získať spravodlivejšie platy. No stále neboli jednotní, každý sa obával o svoje vlastné zamestnanie. Preto ich zamestnávatelia často ignorovali a zaobchádzali s nimi násilne. V roku 1834 sa však stala významná udalosť. V Dorsete zamestnávateľ obvinil 6 robotníkov verných únii a podplatil sudcu, aby ich uznal vinnými. Vyvolalo to hromadné vzbury, ktoré žiadali od vlády vysvetlenie. Udalosť v Dorsete sa stala symbolom nespravodlivého zaobchádzania s robotníkmi. Robotníci začali spolupracovať s radikálmi a v roku 1838 vydali chartu, v ktorej požadovali dodržiavanie základných ľudských práv – volebné právo pre dospelých, možnosť stať sa členom parlamentu aj pre nemajetných, tajné hlasovanie vo voľbách, pravidelné voľby a pod. Snemovňa reprezentantov tieto žiadosti zamietla. V rokoch 1837 – 1848, respektíve 1846 – 1855 takzvané chartistické hnutie pokračovalo v snahe o sociálnu emancipáciu robotníkov. Nebolo však dlho jednotné. Zakrátko sa rozdelilo na radikálnu a umiernenú vetvu. Situáciu zachránil Robert Peel, v tom čase ministerský predseda. Zastával názor, že zmeny majú byť postupné, ale trvalé. Zlepšil ekonomické podmienky a zrušil zákon o kukurici z roku 1815. Moc sa postupne presunula z rúk šľachty na vrstvu priemyselníkov a obchodníkov. Peel v roku 1829 zaviedol prvé policajné jednotky v Londýne, aby si poradili s vzrastajúcou kriminalitou. Tie sa čoskoro ukázali ako veľmi účinné a medzi ľuďmi sa stali obľúbenými. Obyvateľstvo logicky žilo najmä v mestách, ktoré rástli. Skvalitnili sa služby a zlepšila sa hygiena. Celá Európa obdivovala Britániu za to, že sa dokázala vyhnúť revolúcii, ktorá v rokoch 1848 – 1849 postihla viacero európskych krajín.

Viktoriánska epocha

Indická cisárovná

Britské impérium v dobe najväčšieho rozsahu (1921)

Obdobie stability pre Spojené kráľovstvo znamenal začiatok vlády kráľovnej Viktórie (1837 – 1901). Za jej vlády dosiahlo kráľovstvo zenit svojej politickej a ekonomickej moci. Viliam IV. nemal potomka, a tak trón po jeho smrti pripadol jeho príbuznému, vojvodovi z Kentu a jeho následníkom. Jeho dcéra Viktória nastúpila na trón v roku 1837. Na začiatku svojej vlády podliehala vplyvu ministerského predsedu lorda Melbourna. Nepáčilo sa jej ako moc postupne uniká z rúk monarchie a aristokracie, ale nemohla tomu zabrániť. Vydala sa za Nemca, princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského. Dávali skvelý príklad pre ostatných obyvateľov čo sa týka rodinného života a hodnôt. Albert však v roku 1861 zomrel na týfus a Viktória dlho smútila. Nikdy viac sa nevydala a na dlhý čas sa prestala ukazovať na verejnosti. Noviny ju za to kritizovali a ľudia čakali koniec monarchie. Vtedy poradcovia kráľovnú upozornili, aby sa znova začala zaujímať o život v krajine. Túto radu si vzala k srdcu a získala naspäť stratenú popularitu. V roku 1868 vyšla jej kniha, osobný denník, kde sa obyvatelia dozvedeli niečo z jej súkromia. Znova išla príkladom a ľudia ju rešpektovali pre jej morálne a náboženské hodnoty.

V tomto období Británia musela brániť svoje obchody pred európskymi krajinami. V roku 1839 napadla Čínu, aby tam mohla vyvážať ópium z Indie. Začali ópiové vojny, označované za jedny z najzahanbujúcejších v britskej histórii. V rokoch 1839 – 1842 viedla vojnu v Afganistane, aby zabránila Rusku ovládnuť Indiu. Afganci Britov porazili v horách. Takisto sa báli aj ruského vplyvu v Európe. Ak by Rusi ovládli Osmanskú ríšu, narušilo by to rovnováhu síl v Európe. V rokoch 1854 – 1856 sa Británia zúčastnila Krymskej vojny, v ktorej podporila Turecko v boji proti Ruskej ríši. Briti spoločne s Francúzskom nad Ruskom zvíťazili a zamedzili ďalšiemu výraznému ruskému mocenskému rastu.

V Indii sa v roku 1857 obyvatelia vzbúrili proti britskej nadvláde. Briti ich rebéliu krvavo potlačili. V roku 1877 sa kráľovná Viktória stala aj indickou cisárovnou. Afriku využívali ako zdroj otrokov, neskôr ako prístav na ceste do Indie. Mnohí cestovatelia ako napr. David Livingstone podnikali výpravy do pralesov. Mali objavný a misionársky charakter a priniesli nové vedomosti v oblasti zemepisu a prírodopisu. Taktiež rozšírili v Afrike kresťanstvo. Neskôr si európske krajiny rozdelili Afriku na sféry vplyvu. V Južnej Afrike viedli Briti vojny proti holandským kolonistom, známe ako búrske vojny. Tie odhalili slabiny britskej armády, ktorá vyhrala len veľmi tesne. Egypt sa Briti snažili ovládnuť po tom čo tamojší nacionalisti zosadili svojho vládcu v roku 1882. Údajne chceli pomôcť medzinárodnému obchodu a kontrolovať Suezský prieplav, no v skutočnosti im išlo o udržanie cesty do Indie. Okupácia Egypta trvala až do roku 1954.
V dôsledku prudkého nárastu počtu obyvateľov sa mnohí Briti začali sťahovať do kolónii. Zakladali nové osady v Kanade, Austrálii a na Novom Zélande. Pôvodných obyvateľov vytláčali. V Austrálii bola pozabíjaná väčšina pôvodného aborigénskeho obyvateľstva. Tieto kolónie sa čoskoro stali samostatnými, s vlastnou vládou, no stále uznávali britského panovníka ako hlavu štátu. Na všetkých kontrolovaných územiach sa Briti stretávali s odporom a snahami o osamostatnie. Tvrdenie politikov, že v zahraničnej politike sa treba orientovať na slobodu a demokraciu nenachádzalo v praxi uplatnenie.

Liberalizmus

V polovici 19. storočia bol vydaný zákon, ktorý zrovnoprávnil cirkvi. Už aj katolíci a nekonformisti sa mohli dostať do parlamentu alebo do vlády. V skutočnosti to nemali také ľahké, lebo vládnuca anglikánska strana – Toryovci – im v tom bránili. Nekonformisti podporovali liberálov. V roku 1846 toryovský premiér Peel odstúpil. Stratil popularitu, keď podporoval práva katolíkov na vstup do parlamentu a zrušil zákony, ktoré ochraňovali práva statkárov, no zároveň boli príčinou hladu u chudobných vrstiev, najmä v Írsku. Takisto konal proti svojej strane, lebo musel rešpektovať rastúcu silu strednej vrstvy. Obe strany pochopili nutnosť reforiem a voľného obchodu práve pre rozvoj tejto vrstvy. To znamenalo vytvoriť slobodnejšiu a otvorenejšiu spoločnosť doma aj v zahraničí. Myšlienka sa nazývala liberalizmus, a Whigs, ktorí boli týmto reformám viac naklonení, sa premenovali na liberálov.

V rokoch 1846 až 1865 (s prestávkou v období február 1858 – jún 1859) stál na čele vlády Lord Palmerston. Bol liberál, no aj on neváhal konať proti ideám svojej strany ak to bolo nutné. Hoci podporoval liberálne hnutie v Európe a súhlasil s osamostatnením Talianska spod rakúskej a francúzskej nadvlády, v Británii nezaviedol žiadne prevratné reformy. Pravdepodobne preto, že na začiatku kariéry podporoval Toryovcov. Po jeho smrti sa sformoval systém dvoch hlavných politických strán, ktoré vyžadovali od svojich členov skutočnú vernosť. Toryovci, známi ako konzervatívci a liberáli súperili o moc. Zmenili sa aj politici. Keďže vďaka novým zákonom sa na riadení štátu mohli zúčastniť ľudia z rôznych vrstiev, nikoho neprekvapovalo, že novým vodcom liberálov sa stal továrnik Gladstone. Nový líder konzervatívcov Benjamin Disraeli bol zase židovského pôvodu. Práve Disraeli sa v roku 1846 zaslúžil o pád Peelovej vlády. V tom čase hájil záujmy šľachty.

Najväčšie zmeny sa udiali v 60-tych rokoch. Rozšíril sa počet obyvateľov s volebným právom, zlepšila sa organizácia politických strán,. Tieto zmeny viedli k väčšiemu záujmu o politické dianie v štáte, v rámci demokracie sa kládol dôraz na názor jednotlivcov. V Británii bol juh viac konzervatívny, ale na severe, v Škótsku, Walese a Írsku, prevládali radikáli. Počet členov snemovne reprezentantov prekročil 650 a snemovňa lordov stratila právo vydávať zákony. Vznikali prvé obchodné únie, ktoré hájili záujmy robotníkov. V roku 1869 zasadal v Manchesteri ich prvý kongres. Rok 1869 im priniesol účasť v parlamente, čo zlepšilo ich spoluprácu s konzervatívcami a liberálmi.

Zmeny sa udiali aj v organizácii armády a v právnom systéme. V roku 1867 bol podniknutý prvý krok k zavedeniu povinnej školskej dochádzky.

Wales, Škótsko a Írsko

S rastúcim rozvojom priemyslu a obchodu v centre Únie začali územia na jej okraji slabnuť.

Wales však tieto zmeny až tak neovplyvnili. Vzrástol počet obyvateľov a zlepšili sa ich životné podmienky. Na juhu sa nachádzali uhoľné bane, ktoré sa stali hybnou silou priemyslu. Veľa obyvateľov sa presťahovalo na juh za prácou. Vzniknutá nová spoločenská vrstva robotníkov (podobne ako v Anglicku). Hlásili sa k nekonformistickej cirkvi a zastávali názory radikálnych politikov. Vytvorili si vlastnú kultúru, a Wales bol rozdelený na priemyselnejší juh a konzervatívnejší, nezmenený sever. Parlamentné reformy rozšírili volebné právo aj medzi Walesanov. Robotníci hneď v parlamente nahradili Toryovcov a vlastníkov pôdy, ktorí ich reprezentovali doteraz.

Škótsko bolo tiež rozdelené na priemyselné oblasti v okolí Glasgowa a Edinburghu, kde sa nachádzalo veľa uhoľných baní a tovární na výrobu železa a ocele. Tiež tu boli továrne na výrobu lodí. Život vo vysočinách a nížinách na hraniciach s Anglickom bol iný, systém klanov vo vysočinách pretrvával. Doteraz chované ovce boli nahradené jeleňmi. Populárny bol ich športový lov. Pôda pôvodných obyvateľov bola predaná novým majiteľom z iných oblastí. Znamenalo to značný kolaps pre ich spoločnosť aj ekonomiku a ťažko sa z neho spamätávali. Pravdepodobne by svoje územia museli aj tak opustiť, kvôli sťahovaniu sa za prácou do priemyselných centier.

V Írsku bola situácia najhoršia kvôli rivalite medzi katolíkmi a protestantmi. Vďaka protestantom malo Anglicko v Írsku stále veľký vplyv, keďže tí uňho hľadali ochranu pred katolíkmi. Boj o oslobodenie Írska spod anglickej nadvlády sa zmenil na boj medzi katolíkmi a protestantmi. Od roku 1829 mohli aj katolíci vstúpiť do parlamentu, čo povzbudilo národné cítenie v krajine. No krajina trpela hladomorom kvôli slabej úrode zemiakov v rokoch 1845 – 1847 (Veľký írsky hladomor). Veľa obyvateľov zomrelo od hladu. Zásoby pšenice síce boli dostačujúce, no v rukách ich mali protestanti a tí ju exportovali do Anglicka. Pre domácich ostalo len veľmi málo a aj vláda v Londýne si uvedomila tento problém. Poskytla Írom isté zásoby potravín, no tí ich veľmi nechceli prijať, lebo by to ešte posilnilo britský vplyv na ostrove. Ľudia nemali inú možnosť, len opustiť krajinu. Na prelome 19. a 20. storočia sa veľa Írov presťahovalo do Severnej Ameriky, no usádzali sa aj v ostatných častiach Británie, kde sa podieľali na výstavbe železníc. Írski usadlíci v Amerike nezabudli na svoj boj proti Anglicku. Potom ako získali majetok a moc, podporovali hnutie za osamostatnenie Írska. Poslanci v britskom parlamente na čele s Charlesom Parnellom žiadali samostatnú vládu pre Írsko. Po rozšírení volebného práva sa 86 členov Parnellovej strany dostalo do parlamentu. Liberáli ich podporovali, no Toryovci nie a samostatná vláda bola zamietnutá. Boje o samostatnosť v Írsku pokračovali. Pred prvou svetovou vojnou im nakoniec samostatná vláda bola schválená. No britská vláda sa obávala, že protestanti v provincii Ulster začnú občiansku vojnu po osamostatnení, s ktorým nesúhlasili, lebo u Angličanov videli podporu. Preto po vypuknutí vojny bola samostatná vláda opäť zrušená a Íri povolaní do britskej armády. Išli bojovať, lebo v tom videli cestu za samostatnosťou. No časť obyvateľov odmietla zomierať za Angličanov, ktorí ich tak dlho ovládali. Na Veľkú noc v roku 1916 vypukla v Dubline vzbura. Republikáni však nezískali na svoju stranu ďalších priaznivcov, ako predpokladali, povstanie bolo rýchlo potlačené a vodcovia popravení. To vyvolalo hnev aj u írskych prisťahovalcov v Amerike.

V roku 1918 sa uskutočnili voľby. Republikáni zvíťazili všade okrem Ulsteru. Založili vlastný parlament v Dubline a vyhlásili Írsku republiku. Armáda začala boj proti Angličanom. Boje trvali do roku 1921. Vtedy sa vláda rozhodla udeliť Južnému Írsku samostatnosť, no sever aj s Ulsterom ostali pod britskou vládou. Dohoda z roku 1921 viedla k občianskej vojne medzi samotnými Írmi. Írsky slobodný štát musel aj tak uznávať britského panovníka, umožniť Angličanom využívať prístavy a vyrovnať sa so stratou severných území.
Republikáni, ktorí boli za samostatnosť celého ostrova, boli porazení, no vytvorili novú stranu, Fianna Fáil, ktorá v roku 1932 vyhrala voľby. Nový premiér de Valera vyhlásil v roku 1937 Južné Írsko za republiku. Boje medzi oboma stranami pokračujú.

Situácia pred 1. svetovou vojnou

Na prelome 19. a 20. storočia sa životné podmienky opäť skvalitnili. Viditeľné zmeny ako plynové kúrenie a osvetlenie v domácnostiach, vzhľad miest pretvorený v tzv. viktoriánskom štýle, rozvoj dopravy (hlavne železnice) priniesli značný komfort. Vzrástli platy a všetci občania si mohli dovoliť čerstvý chlieb, mäso a mlieko. Spoločenské zmeny sa týkali školstva; v roku 1870 a 1891 boli vydané dva zákony o vzdelávaní, ktoré prikazovali povinnú školskú dochádzku deťom do 13 rokov. Učili sa čítať, písať a počítať. Začali sa stavať univerzity v nových priemyselných centrách. Zameriavali sa najmä na vedecké a technické smery využiteľné v priemysle. Oslabila sa moc vidieckych pánov, vlastníkov pôdy. Už nemohli svojvoľne zaberať pôdu a nútiť roľníkov k práci. V roku 1888 bol zrušený systém lokálnych sudcov, ktorým ostali právomoci len na riešenie malých sporov. Nahradili ich okresné výbory zložené z volených členov. V roku 1908 bol zavedený systém dôchodkov a od roku 1911 sú občania povinní platiť si poistenie. Oslabil sa vplyv cirkvi, dedinskí farári strácali svoj vplyv na obyvateľstvo. Mestskí ľudia nemali záľubu v navštevovaní kostola. Objavili sa nové spôsoby trávenia voľného času. V mestách boli otvorené múzeá, parky, kúpaliská a knižnice. Ľudia sa stretávali v krčmách a kaviarňach. Železnica neslúžila len ako doprava do práce, cestovanie sa stalo prostriedkom oddychu. Robotníci cestovali najmä do prímorských miest, stredná vrstva dovolenkovala na vidieku. Nový vynález bicykel okrem dopravy znamenal aj nový zdroj zábavy, hlavne pre mladé ženy.

V tomto období sa rozšíril nový fenomén – šport. Získal si obrovskú popularitu medzi ľuďmi. Na rozdiel od gymnastických cvičení na upevňovanie zdravia a posilnenie tela v nemeckom a švédskom telovýchovnom systéme, v Anglicku sa kládol dôraz na tímové poňatie hry, súťaživosť a fair play. Preto boli populárne skôr športové hry. Kriket, doteraz hrávaný len vyššími vrstvami, sa rozšíril medzi všetkých. Boli stanovené pravidlá a od roku 1873 sa každoročne konali krajské majstrovstvá.
Takisto futbal získal pevné pravidlá a organizáciu. V roku 1863 bola v Londýne založená prvá futbalová asociácia. Takmer každé mesto a dedina mala svoj vlastný klub a na zápasy sa chodili pozerať davy divákov. Klubová príslušnosť často znamenala veľa, v Glasgowe boli dva kluby, Celtic založený írskymi katolíckymi prisťahovalcami, a protestantský Rangers. Ich rivalita pretrváva dodnes. Rugbyová asociácia bola založená v roku 1871. Šport sa využíval aj na školách v procese formovania osobnosti. Od roku 1829 sa uskutočňujú preteky osemveslíc medzi Oxfordom a Cambridgom.

Rozšírila sa myšlienka osobnej slobody, základ kapitalizmu. Kapitalisti nechceli, aby vláda zasahovala do obchodu a priemyslu súkromných podnikateľov. Stredná vrstva akceptovala tieto názory. No neskôr vláda musela zasiahnuť, aby ochránila chudobných robotníkov, často vykorisťovaných továrnikmi. Vydala viacero zákonov určujúcich maximálny počet pracovných hodín a pod. Takisto zakázala otroctvo. Neskôr sami továrnici zistili, že keď zlepšia životné podmienky svojich zamestnancov, zlepší sa aj produktivita.

Tieto problémy sa odzrkadlili aj v literatúre; Charles Dickens vo svojich dielach kritizoval správanie bohatých voči chudobným. V maliarstve sa zobrazovali aktuálne priemyselné témy, ale existovalo aj nové hnutie umelcov, ktorí sa vracali k stredovekým námetom.

V roku 1857 Charles Darwin prezentoval svoju teóriu o evolúcii. Zaoberala sa pôvodom a vývinom živočíšnych druhov. Vedecky orientovaná populácia ju prijala, no stretla sa so znechutením u kresťanskej populácie, ktorá ostávala verná učeniu z Biblie. Prektútením teórie o evolúcii sa začali objavovať názory o nadradených a podradených druhoch. Čoskoro sa rozšírili do koloniálnej politiky.

V roku 1911 vznikla politická kríza. Reformy zavádzané liberálmi v Írsku aj doma sa nepáčili konzervatívnej strane zastúpenej hlavne v snemovni lordov. Pozastavili platnosť mnohých liberálnych zákonov vydaných snemovňou reprezentantov. Kríza vyvrcholila, keď sa liberáli snažili zvýšiť dane pre vlastníkov pôdy. Lordi s tým nesúhlasili. Kráľ Juraj V. krízu ukončil výstrahou, že vymenuje nových šľachticov z radov liberálov, aby mali prevahu. Lordi svoje snahy vzdali.
Stále však pretrvávali rozpory ohľadom vlády. Konzervatívci doteraz preferujúci systém dvoch parlamentných snemovní boli za zmeny v snemovni lordov. Liberáli chceli jednu snemovňu a obmedzenie právomocí lordov natoľko, aby nemohli zrušiť zákony vydané reprezentantmi. V roku 1911 bol vydaný Parlamentný zákon. Priniesol kompromis, aj keď liberáli získali viac. Snemovňa lordov stratila možnosť zrušiť zákony parlamentu. Mohli len predĺžiť dobu, kým zákon vstúpi do platnosti na dva roky. V tom istom roku boli schválené mzdy pre poslancov snemovne reprezentantov. V roku 1906 sa robotníci dostali do parlamentu, keď ich Labouristická strana získala 92 kresiel.

Na konci 19. storočia Británia už nemala takú silnú pozíciu vo svete ako predtým. To, že jej moc slabne sa dalo vidieť aj na vojnách, ktoré viedla v kolóniách a vyhrávala ich len s veľkými ťažkosťami. Zjednotené Nemecko malo silnejšiu ekonomiku a Britov predbehli aj USA, kedysi ich kolónia. Nemci aj Američania začali budovať silné loďstvo. Kým bola Británia veľmoc číslo 1, vo svete vládol pokoj, lebo jej flotila kontrolovala územia po celom svete. Teraz si však uvedomila svoju neistotu a stratu popularity kvôli vojnám v kolóniách, ktoré na ňu vrhali negatívne svetlo. Preto v rokoch 1902 až 1907 podpísala mierové dohody s Francúzskom, Ruskom a Japonskom. Nepodarilo sa jej dohodnúť s Osmanskou ríšou a najväčším konkurentom, Nemeckom. Obávali sa hlavne jeho silného loďstva. Preto sami začali zbrojiť, aby si uchovali aspoň nejakú šancu na uzatváranie obchodov.

20. storočie

1. svetová vojna

Na začiatku 20. storočia boli najsilnejšie európske štáty rozdelené na 2 skupiny. Trojspolok tvorilo Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša. Proti nim stáli štáty, ktoré spolu uzavreli dohodu: Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Rusko. Tieto dve strany medzi sebou zápasili o sféry vplyvu, ložiská surovín a kolónie. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré malo konflikty s Francúzmi ohľadom kolónií, a Rakúsko-Uhorsko, ktoré chcelo získať pod kontrolu Balkán. V roku 1914 bol v Sarajeve spáchaný atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda, ktorý sa stal vhodnou zámienkou pre rakúsky útok na Srbsko.
Na pomoc Srbsku prišli Rusi a postupne boli do vojny zatiahnuté všetky mocnosti. Británia do nej vstúpila s cieľom udržať rovnováhu síl. Chcela ochrániť Belgicko pred nemeckým vplyvom a zamedziť expanzii Osmanskej ríše na Balkán. Na začiatku vojny malo prevahu Nemecko. Briti bojovali na západnom fronte, kde sa najkrvavejšie bitky odohrali pri rieke Somme a meste Verdun. Nemcom nevyšiel plán bleskovej vojny, a tak sa boje značne pretiahli. Na rozdiel od predchádzajúcich konfliktov, táto vojna bola tzv. zákopová, a boli v nej použité nové zbrane vytvorené pomocou techniky a priemyslu, najmä tanky a nové delá. Tiež bol použitý jedovatý plyn. Britskí občania najprv vstupovali do vojny dobrovoľne, no po čase im to vláda nariadila ako povinnosť. Mnohí však odmietli, a tak vláda prijala návrh, ktorý umožňoval nevstúpiť do armády pacifistom.
Briti a ostatné štáty utrpeli obrovské straty. Bojovalo sa totiž aj na Strednom východe, proti Turkom pri Gallipoli a Dardanelách. V roku 1917 sa im ich podarilo potlačiť. Vláde sa darilo presviedčať ľudí, že napriek obrovským stratám sa stále oplatí bojovať. Ľudia verili, že ak vyhrajú, budú mať lepšie životné podmienky. Vojna sa rozšírila aj na more, kde nemecké ponorky potápali anglické obchodné lode.Britskú flotilu úspešne viedol admirál Jellicoe.

V roku 1917 Rusi podpísali s Nemcami prímerie a stiahli sa z vojny kvôli revolúcii u nich doma. V tom istom roku však vstúpili do vojny doteraz neutrálne USA po tom ako nemecká ponorka potopila ich loď. V novembri 1918 Nemci kapitulovali.

V roku 1919 sa uskutočnila konferencia vo Versailles, kde boli dohodnuté mierové podmienky. Britskí občania zastávali voči porazeným neľútostný postoj a chceli ich potrestať za napáchané škody. Nemecko bolo nútené platiť vysoké vojnové reparácie, a bolo demilitarizované. To však dalo základ hlbokej vnútornej nespokojnosti a pocitu nespravodlivosti Nemcov, a neskôr viedlo k nástupu nacizmu a 2. svetovej vojne. V Británii prevládal smútok nad stratami a mnohí básnici začali písať diela s protivojnovou tematikou. Ľudia verili v lepšiu budúcnosť, keďže vláda im sľúbila zlepšenie podmienok, hlavne pre navrátilých vojakov.

Práva žien

Postavenie žien v spoločnosti bolo ku koncu 19. storočia stále veľmi slabé. V roku 1867 sa radikáli snažili vydobyť pre ne volebné právo, no neuspeli. Priemyselná revolúcia totiž posilnila pozíciu mužov ako vlastníkov tovární. K ženám sa muži stále správali ako v dobách rytierstva. Považovali ich za majetok a zákon proti tomu nenamietal. Ženy sa nemohli svojvoľne rozviesť a do roku 1882 sa museli po svadbe zriecť majetku v prospech manžela. V roku 1891 bol vydaný zákon, ktorý zakázal telesné tresty, dovtedy boli ženy často bité palicou. V roku 1870 sa situácia zlepšila aspoň pre ženy zo strednej vrstvy. Dostali volebné právo a mohli zastávať funkcie v miestnych zastupiteľstvách. Niektoré začali študovať na univerzitách, no nemohli získať diplom. Ženy z robotníckej triedy sa dožadovali zlepšenia právomocí, hlavne čo sa týkalo pracovných podmienok. Postavil sa za ne aj Kongres Robotníckych únii, ktorý vyhlasoval, že keď ženy vykonávajú rovnakú prácu ako muži, mali by mať aj rovnaký plat. Muži stále odmietali uznať tieto požiadavky. V roku 1897 vzniklo hnutie sufražetiek, ktoré požadovali volebné právo pre ženy. Stali sa známymi pre svojrázne metódy, ktorými sa snažili dosiahnuť splnenie svojich požiadaviek. V roku 1913 sa Emily Davisonová hodila pod vedúceho koňa na dostihoch, aby upútala pozornosť verejnosti. Mnohé sufražetky sa za svoje názory dostali do väzenia. Situácia sa zmenila po vypuknutí vojny v roku 1914. Muži odišli bojovať a ženy zaujali ich miesta v továrňach. Tak dokázali, že sa vyrovnajú mužom. V roku 1918 bolo udelené volebné právo pre ženy nad 30 rokov. O desať rokov sa hranica posunula na 21 ako u mužov. Zmenilo sa aj ich postavenie v spoločnosti, mohli sa rozviesť, nosiť ľahšie šaty, kratšie účesy a kozmetiku. No stále však nemali úplne rovnoprávne postavenie. Aj muži sa vzdialili viktoriánskym hodnotám. Začali verejne diskutovať o sexe a podobných témach, ktoré boli doteraz tabu.

Robotnícka strana a kríza

Počas vojny sa udiala významná zmena v politickom dianí. Bol to rast vplyvu Labouristickej strany. Svoje začiatky datovala už do roku 1874 ako hnutie Robotníckych únii, ale oficiálne bola založená v roku 1900. Počet členov v roku 1918 dosahoval 8 miliónov. V tom čase bolo uznané volebné právo všetkým mužom a ženám nad 30 rokov. Preto vzrástol počet voličov hlavne v radoch robotníkov. Labouristi, ktorých čelní predstavitelia pochádzali zo strednej vrstvy, boli ovplyvnení dielom Karla Marxa a jeho ideami socializmu. No väčšina robotníkov odmietala úplný socializmus, hoci chceli zlepšenie svojej finančnej situácie a priblížiť sa väčšmi strednej vrstve.

Labouristi vedeli, že nemôžu odstrániť terajší vládny systém ani parlament. V ňom mali dokonca podporu v radoch radikálov. Medzi ich priority patrilo verejné vlastníctvo kľúčových odvetví priemyslu, možnosť zásahov vlády do štátnej ekonomiky, posilnenie práv robotníkov a zlepšenie sociálnej starostlivosti o občanov. V tomto období sa z politickej scény takmer úplne stiahla liberálna strana, ktorej kapitalistické myšlienky už neboli aktuálne. V roku 1924 vyhrali voľby a bola sformovaná prvá labouristická vláda. No ani tá nedokázala splniť sľuby, dané „vojnovým hrdinom“ a v krajine pretrvávalo sklamanie. Dôsledky vojny bolo cítiť najmä v ekonomike. Rapídne sa zvýšili dane a vláda začala viac zasahovať do verejného života. Došlo k nezhodám medzi ňou a robotníkmi. Objavili sa štrajky, ktoré boli rozohnané pomocou armády. Najväčší štrajk vypukol v roku 1926. Vzbúrili sa najskôr baníci nesúhlasiaci s platovými podmienkami. Ich záujmy začal hájiť Kongres odborov. Po deviatich dňoch štrajk skončil kvôli neistote v radoch búriacej sa strany. No aj tak ovplyvnil verejnú mienku na nasledujúcich pár rokov. Britániu tiež zasiahla v 30. rokoch hospodárska kríza, lebo snahy obnoviť vojnou zničenú ekonomiku rýchlo a bez starostlivého plánovania nevyšli. Najviac postihla priemyselné oblasti, kde ľudia museli žiť v chudobe a veľa detí zomieralo. Ani liberáli, ani konzervatívci nevedeli z tejto situácie nájsť východisko. Británii sa však podarilo vyhnúť revolúciám a zmenám režimu, ako tomu bolo v iných krajinách.
V Rusku sa po novembrovej revolúcii 1917 dostali k moci boľševici. V Taliansku sa začal šíriť fašizmus na čele s Benitom Mussolinim a prenikol aj do Nemecka, kde sa k moci dostal Adolf Hitler. Britská ekonomika sa spamätala vďaka rozvoju motoristického priemyslu. Začali sa stavať nové cesty a predmestia, kde sa sústredila väčšina obyvateľstva. Takisto sa začalo aj rapídne zbrojiť, lebo svet cítil hrozbu, že Nemecko sa bude chcieť revanšovať za porážku v 1. svetovej vojne. Od roku 1937 sa britský priemysel s podporou USA začal zameriavať na výrobu zbraní, lietadiel a vojnového vybavenia.

2. svetová vojna

Roku 1920 bola víťaznými štátmi z prvej svetovej vojny založená Spoločnosť národov, organizácia, ktorá mala za úlohu zlepšiť spoluprácu a porozumenie medzi jednotlivými národmi. Nemecko napriek zákazu stále zbrojilo, čo sa pripisovalo túžbe po odplate. Uzavrelo spojenectvo s Talianskom, ktoré v roku 1935 obsadilo Etiópiu, člena organizácie. Británia a Francúzsko mu v tom nezabránili, lebo verili, že po istých ústupkoch sa Taliansko odčlení od Nemecka a pridá sa k nim. Britský premiér Neville Chamberlain tiež nenamietal, keď Nemecko po konferencii v Mníchove obsadilo časť Česko-Slovenska. Premiér ubezpečoval krajinu, že Nemecko sa uspokojí s doterajším stavom a nebude sa usilovať o ďalšie územia. Aj niektorí ďalší európski štátnici zastávali túto politiku appeasementu. Panoval medzi nimi všeobecný názor, že tak udržia mier, no v skutočnosti sa im podarilo len zvýšiť Hitlerovo sebavedomie.

V septembri 1939 Nemecko vtrhlo do Poľska a Británia znova vstúpila do vojny. Spolu s Francúzmi otvorili jednotky britského expedičného zboru západný front, no bojové operácie viedli v takej obmedzenej miere, že svet toto obdobie nazval čudná vojna alebo tiež vojna po sediačky.

Koncom zimy 1939 sa Briti pokúsili odrezať Nemecko od dodávok železnej rudy zo Švédska cez Nórsko čím vyprovokovali nemecký vpád do tejto krajiny, ktorú nakoniec neboli schopní účinne podporiť.

Bitka o Francúzsko

Na jar 1940 oddiely Wehrmachtu nečakane prekročili francúzsko-nemecké hranice a úspešne odrezali výpadom cez Ardeny najsilnejšiu časť francúzskej a britskej armády na belgicko-francúzskom pomedzí. Táto katastrofálna porážka úplne paralyzovala francúzsku obranu a predznamenala pád britského najväčšieho spojenca 22. júna. Britský expedičný zbor bol rýchlo evakuovaný z Francúzska do Anglicka cez prístav Dunkerque, počas takzvanej operácie Dynamo.

Bitka o Britániu

Bombardovaním zničené ulice Londýna

Nový britský premiér Winston Churchill, ktorý nastúpil práve v kritickom máji 1940, sa nevzdával a bol odhodlaný bojovať a brániť ostrovy. Presvedčil aj občanov celej krajiny a začala známa letecká bitka o Britániu, ktorá trvala od júla 1940 do leta 1941. Nemci v dôsledku sily anglického námorníctva nikdy nezrealizovali operáciu Seelöwe a krajina tak až na stratu Normanských ostrovov, ktoré Nemci obsadili 1. júla, bola ušetrená od skazy spojenej s pozemnými bojmi. Briti sa napriek tomu, že boli bombardovaní, ubránili vďaka svojmu letectvu RAF. Pre Spojené kráľovstvo bola významná aj bojová činnosť v Atlantickom oceáne (tzv. druhá bitka o Atlantik), kde sa nemecké vojenské ponorky aj hladinové plavidlá pokúšali napádať obchodné lode smerujúce do krajiny. Británia bola v tej dobe jedinou krajinou Európy, ktorá viedla aktívny boj proti nemeckému nacizmu.

Mimoeurópske bojiská

Vojna sa však medzičasom rozšírila do celého sveta. Napadnuté boli aj britské kolónie ako India a Japonsko sa snažilo získať aj Malajziu, Barmu a Singapur. Singapur nakoniec Japonci získali, čo predznamenalo ďalší postupný úpadok Británie ako koloniálnej veľmoci. Boje sa v roku 1940 začali aj v Severnej Afrike a o rok neskôr aj na Balkáne.

Operácia Barbarossa

V lete 1941 Nemci vtrhli do Sovietskeho zväzu, Stalin pritom predtým nereagoval na britské varovania, že Nemci na hraniciach sústreďujú obrovské vojenské zväzky. Briti a Sovieti, ktorých predtým rozdeľovali nezlučiteľné politické systémy ako aj rozdielne štátne záujmy, krátko nato podpísali dohody o vzájomnej vojenskej spolupráci.

Do roku 1943 pozemné boje v Európe prebiehali iba na sovietskom území. Spojené kráľovstvo a USA síce poskytovali svojmu východnému spojencovi neoceniteľnú pomoc (tzv. lend-lease), no do pozemných bojov zasiahli spočiatku iba obmedzene vylodením v Taliansku.

Vojna v Tichomorí

V decembri 1941 Japonci útokom na Pearl Harbor vtiahli do vojny aj poslednú veľmoc, ktorá dovtedy stála bokom – USA.

Otvorenie západného frontu

6. júna 1944, v období, kedy bolo zrejmé, že nemecké jednotky sú na východnom fronte na ústupe, otvorili Spojenci plnohodnotný front, ktorý odčerpal väčšie množstvo nemeckých síl. Po vylodení v Normandii v Nemcami okupovanom Francúzsku sa začalo postupné oslobodzovanie západnej Európy. Spojené kráľovstvo sa tiež podieľalo na bombardovaní Nemecka.

V máji 1945 Nemci, po tom čo sa zrútili všetky ich fronty, definitívne kapitulovali. Japonsko podpísalo kapituláciu až v septembri, po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

Povojnové obdobie

Po skončení vojny roku 1945 víťazné štáty založili Organizáciu Spojených národov. Mala poskytovať pomoc a podporu slabším štátom, ktoré sa nedokázali sami pozbierať z vojnových strát. No v strednej Európe nastali rozpory, keďže Rusi chceli štáty, ktoré pomohli oslobodiť, získať pod svoj vplyv. Situácia vyvrcholila Berlínskou krízou v roku 1948 a svet bol rozdelený na dva bloky. Severoatlantický pakt, kde boli združené štáty západného bloku, a Varšavská zmluva, kde boli územia pod vplyvom ZSSR. Začalo obdobie tzv. studenej vojny, ktoré trvalo až do rozpadu ZSSR v roku 1991 a sprevádzalo ho neustále súperenie medzi blokmi. Sprievodným znakom tohto obdobia boli aj vojnové konflikty (vojna vo Vietname, Kubánska kríza, Vojna v Kórei) a rokovania o obmedzení jadrových zbraní, ktoré sa rozšírili po 2. svetovej vojne.

Británia sa snažila získať vo svete stabilnú pozíciu. Uvedomovala si silu ZSSR a a nesúhlasila celkom s postojom USA. Chcela zlepšiť vzťahy s ostatnými štátmi. Svoju silu Británia prezentovala výrobou nukleárnych zbraní a elektrární, čím sa priblížila k Američanom. Zmenil sa britský pohľad na okolitý svet. Doteraz sa dištancovali od udalostí v Európe, pokiaľ neboli ohrozené ich obchody. Teraz, hoci krátko po vojne, chceli v tejto politike pokračovať, ale uvedomili si, že na zachovanie mieru a prosperity je potrebná spolupráca. Preto sa rozhodli vstúpiť do Európskeho spoločenstva, no bolo im to umožnené až v roku 1973.
Po 2. svetovej vojne Británia stratila takmer všetky svoje kolónie, kde počas vojny a krátko po nej vznikali hnutia za oslobodenie. Angličania sa so stratou kolónii vyrovnali dobre, dokonca im ponúkli hospodársku a ekonomickú pomoc v rámci Commonwealthu. India získala samostatnosť v roku 1947, Indonézia a Barma v roku 1948. Väčšina afrických štátov získala nezávislosť v roku 1960 (rok Afriky).

Konzervatívna aj Labouristická strana sa snažili zaviesť reformy na zlepšenie života v krajine. Obe sa začali orientovať na "ľavicovú" politiku. V roku 1944 bolo uzákonené bezplatné stredoškolské vzdelanie. V roku 1946 vznikol zdravotnícky systém, ktorý poskytoval bezplatnú starostlivosť. V roku 1948 bola zavedená finančná podpora pre starých, nezamestnaných a chorých. Do popredia sa dostalo dodržiavanie ľudských práv, nie však tých uznaných už v predošlých storočiach, ale práv týkajúcich sa najmä sociálneho zabezpečenia. Labouristická vláda prevzala kontrolu nad bankovníctvom, energetickými surovinami a dopravou. No iba 20 percent priemyslu bolo znárodnených, zvyšok ostal v rukách súkromníkov.

Zmenil sa aj život ľudí. Vďaka sociálnej demokracii, preferovanej oboma politickými stranami, bola väčšina obyvateľov finančne zabezpečená a zostalo im dosť času na zábavu. Navštevovali kiná a futbalové zápasy. Cez prázdniny sa cestovalo na dovolenky vlastným autom. Nové trendy v oblasti oblečenia a zábavy udávala mládež. Ich kultúru prezentovala hlavne hudobná skupina Beatles, pochádzajúca z Liverpoolskej robotníckej vrstvy. Za krátko sa stali populárnymi na celom svete.

Vzrástla aj popularita monarchie. Panovník, po strate väčšiny právomocí, sa stal akýmsi symbolom krajiny. Už Juraj V. navštevoval futbalové zápasy a prostredníctvom rádia sa prihováral k ľuďom. V roku 1936 sa jeho syn Eduard VIII. vzdal trónu, lebo sa oženil s rozvedenou ženou. Rozvody stále neboli veľmi uznávané a udalosť priniesla rozhorčenie a pokles dôvery v radoch obyvateľstva.

Naopak, Eduardov brat Juraj VI. si počas 2. svetovej vojny získal srdcia ľudí svojimi návštevami do oblastí poznamenaných bombardovaním. Od roku 1952, kedy na trón nastúpila Alžbeta II., popularita monarchie vzrástla, aj keď boli zaznamenané určité výkyvy.

Situácia po roku 1950

V 50. a 60. rokoch bola Británia politickým aj ekonomickým lídrom v Európe. Postupne sa však objavili problémy v súvislosti s rastom cien a stúpaním nezamestnanosti. Jej európski susedia ju predbehli v hrubom domácom produkte. Nezamestnanosť rástla aj v nasledujúcich rokoch, najmä v priemyselných centrách na severe a vo Walese. Kvôli tomu vznikla nerovnováha medzi severom a juhom. Situáciu ešte zhoršilo uzavretie baní. Baníci na protest vstúpili do štrajku. Polícia ich však umlčala, čo odhalilo slabosť obchodných únii, ktoré už nedokázali hájiť záujmy robotníkov proti vláde. Do krajiny prúdilo veľa imigrantov, hlavne z Indie a Pakistanu, hľadajúcich prácu. Obývali periférie miest. No pôvodní obyvatelia ich často neprijímali s nadšením a najradšej by ich boli vrátili naspäť. Obávali sa totiž ich konkurencie na trhu práce. Vláda vydala zákony proti nespravodlivému zaobchádzaniu s imigrantmi, no aj obmedzila počet prisťahovalcov. Ženy stále bojovali za úplné zrovnoprávnenie. Protestovali proti násiliu voči nim a sexuálnemu zneužívaniu. Tiež chceli získať rovnaké pracovné možnosti ako muži. V roku 1975 boli ich požiadavky uzákonené, no istý čas ešte trvalo, kým sa zaviedli do praxe.
Britskí politici verejne priznali túto zlú situáciu a rozhodli sa ju riešiť. Veľa ľudí z problémov s nezamestnanosťou vinilo vládnucu konzervatívnu stranu. Tá sa v tomto období začala orientovať viac pravicovo, čím sa názorovo rozchádzala s Labouristami. Na čele vlády bola Margaret Thatcherová, prvá žena na poste premiéra. Vo svojich názoroch nebola čisto konzervatívna, žiadala voľný domáci aj zahraničný obchod, súkromné podnikanie bez vládnych zásahov. Časť konzervatívnej strany, tzv. wets nesúhlasila, zastávali totiž názor, že občan by mal niesť viac zodpovednosti voči štátu. Thatcherová ich ignorovala a ďalej viedla ľudí k tvrdej práci a patriotizmu. Medzi obyvateľmi stratila časť popularity, no po úspešnej vojne o Falklandy bola v roku 1983 znovuzvolená. No nezamestnanosť stúpala a priemysel naďalej upadal. Prehĺbili sa rozdiely medzi chudobným severom a prosperujúcim juhom. Nečudo, že na severe mala vedúcu pozíciu Labouristická strana. Konzervatívci sa napriek tomu udržali pri moci, keď vo voľbách v roku 1987 v parlamente získali 102 kresiel.

Od roku 1997, kedy pod vedením Tonyho Blaira vyhrali voľby, sú vládnucou stranou Labouristi. Súčasným premiérom je od roku 2007 Gordon Brown. Vo všeobecných voľbách v roku 2005 získali väčšinu 66 %, po doplňovacích voľbách 64 % kresiel.

Od 11. mája 2010 je novým premiérom David Cameron za Konzervatívnu stranu a vicepremiérom sa stal Nick Clegg za Liberálnu stranu, ktorý vytvorili koaličnú vládu, prvú od konca druhej svetovej vojny.

Bibliografia

• D. McDowall: An illustrated history of Britain ; Longman, 2004

Externé odkazy

Britský portál

• Ancient Human Occupation of Britain Staroveké ľudské osídlenie Británie (po anglicky)
• Dejiny (po anglicky)
• Great Britain - UK information guide Informačný sprievodca (po anglicky)