Preskočiť na obsah

Ernest Bielik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ernest Bielik
slovenský partizánsky veliteľ a politik
Poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia
Biografické údaje
Narodenie18. jún 1917
Topoľčianky, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie15. jún 1995 (77 rokov)
Bratislava, Slovensko
Politická stranaKSS (KSČ)

Ernest Bielik (* 18. jún 1917, Topoľčianky – † 15. jún 1995, Bratislava[1]) bol slovenský partizánsky veliteľ počas Slovenského národného povstania, československý politik Komunistickej strany Slovenska, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia na začiatku normalizácie.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z Topoľčianok. Vyučil sa za pekára a neskôr pracoval ako príležitostný robotník u pekára a murársky pomocník.[2] V roku 1938 narukoval do armády a absolvoval poddôstojnícky kurz.

Na východnom fronte

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1941 bol odvelený ako vojak armády Slovenského štátu na východný front. Bojoval v radoch Rýchlej divízie v hodnosti čatník ako autoreferent del. pluku 51. Na prelome júla / augusta mal dávať rany z milosti pri popravách sovietskych zajatcov.[3]:524 25. apríla 1942 sa vrátil na Slovensko a slúžil v Žiline, 6. septembra 1942 bol opäť odvelený na front. 1. februára 1943 pri Krasnodare dezertoval a skrýval sa do príchodu Červenej armády u miestnej občianky Niny Municinnovnej Pavlovnej.[4]:16-18 Po prechode frontu sa 14. februára prihlásil na sovietskom veliteľstve a bol zajatý. Následne, do 5. júla 1943, bol vo vojenskom zajateckom tábore v Krasnodare, Georgijevsku a pri Moskve, odkiaľ sa prihlásil do československej jednotky na východnom fronte. Absolvoval výcvik a zúčastnil sa bojov o Kyjev.[2] Následne pôsobil ako inštruktor počas prípravy príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády.

V Slovenskom národnom povstaní

[upraviť | upraviť zdroj]

V lete 1944 absolvoval kurz radistov a minérov a bol pridelený k Ústrednému štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. Velil výsadku 8 člennej organizátorskej skupiny vysadeného 6. augusta do priestoru Nízkych Tatier. Skupina organizovala partizánsku brigádu Jánošík s viac ako 1 300 členmi.[5][6] Oddiely brigády sa od začiatku Povstania rozmiestnili na povstaleckom území a podieľali sa na jeho obrane pri Telgárte a v Turci, časť brigády sa zúčastnila na úspešnom októbrovom protiútoku 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Dňom 20. 9. 1944 bol B. povýšený na ppor. delostrelectva v zálohe. Po ústupe do hôr brigáda Jánošík až do začiatku februára 1945 vykonávala diverznú činnosť na komunikáciách v okolí Brezna a Popradu. Začiatkom februára 1945 sa v priestore Šumiac – Heľpa – Liptovská Teplička – Bacúch spojila s jednotkami Červenej armády.

Po vojne

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne bol v rokoch 1945 – 1946 Ernest Bielik na veliteľstve VO – 4 v Bratislave styčným dôstojníkom pre partizánske veci. V roku 1946 ho prepustili do zálohy. V civilnom sektore až do roku 1958 zastával vysoké hospodárske a administratívne pozície, zároveň ho povyšovali až 16. apríla 1955 dosiahol hodnosť mjr. v zálohe.[2]

Bielikov podpis sa nachádza na rezolúcii bývalých partizánskych veliteľov zo dňa 20. októbra 1950 požadujúcej prísny trest pre obžalovaných v procese s Viliamom Žingorom. Spolupodpísaný Ladislav Kalina, bývalý veliteľ partizánskej brigády „Za oslobodenie Slovanov“ v roku 1968 tvrdil, že jeho a Bielikov podpis na rezolúcii boli sfalšované.[7]:190 V roku 1955 podľa Jozefa Jablonického svedčil Ernest Bielik priťažujúco v súdnom procese s Jozefom Voglom - Sokolovským kvôli poprave sovietskych zajatcov. Následne bol sám zatknutý a Krajský súd v Bratislave ho dňa 22. decembra 1958 odsúdil na 10 rokov väzenia za trestný čin vraždy (tiež súvisiaci s ranami z milosti pre sovietskych zajatcov) a trestný čin zrady. Najvyšší súd potvrdil rozsudok. Odsedel si len časť trestu a potom mu trest vymazali, nebol rehabilitovaný (spis č. 1 Kv 073/1958 Krajského súdu Bratislava).[3] :524

Po roku 1945 bol zakladajúcim členom a úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov, neskôr členom Ústredného výboru (ÚV) a Predsedníctva Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) a členom Federálneho ÚV Zväzu protifašistických bojovníkov. Od roku 1961 sa stal riaditeľom Vinárskych závodov Bratislava-Rača. Vysokú školu ekonomickú absolvoval v roku 1967.[2] Od roku 1968 bol poslancom SNR a v rokoch 1968 – 1970 aj poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR.[2]

Bol nositeľom viacerých vyznamenaní (Československý vojnový kríž 1939, Rád Slovenského národného povstania, sovietskych a francúzskych vyznamenaní, atď.). K 50. výročiu konca vojny ho prezident SR Michal Kováč v roku 1995 povýšil do hodnosti generálmajora.[8][6] Získal tiež Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za aktívnu účasť na protifašistickom odboji.[9]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Partizánsky veliteľ spomína, Rok vydania: 1983 Vydavateľ: Pravda
  • Partizánska brigáda Jánošík, Rok vydania: 1986 Vydavateľ: Pravda

V umení

[upraviť | upraviť zdroj]

Ladislav Mňačko v diele Oneskorené reportáže v poviedke Svedok opisuje súdny proces s bývalým príslušníkom Rýchlej divízie a neskorším partizánskym veliteľom obvineným z vrážd sovietskych zajatcov na východnom fronte kvôli ranám z milosti, usvedčovaným pomocou zmanipulovaného svedka.[10]

Vyznamenania[2]

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Československá vojenská pamätná medaila so štítkom „SSSR“ (1944)
  • Sovietsky Orden Krasnogo Znameni (1945)
  • Sovietske vyznamenanie Partizanu Otečestvennoj vojny I. st. (1945)
  • Československý vojnový kríž 1939 (1945)
  • Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom (1945)
  • Československá vojenská medaila Za zásluhy I. st. (1946)
  • Rad Slovenského národného povstania I. tr. (1946)
  • Juhoslovanský Orden zasluge za narod II. reda (1946)
  • Francúzsky l´Ordre national de la légion d´honneur – chevalier (1956)
  • Francúzsky Croix de Chevalier (1957)
  • Rad červenej hviezdy (1964)
  • Rad červenej zástavy (1969)
  • Rad práce (1977)
  • Rad Ľudovíta Štúra vojenského druhu II. tr. in memoriam (1996)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Ernest Bielik [online]. . Dostupné online. (česky)
  2. ↑ a b c d e f Cséfalvay, F., 2013: Bielik, Ernest. In: Csédalvay, F. a kol., Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Vojenský historický ústav, Bratislava, s. 23 - 24
  3. ↑ a b JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji 2, Štúdie a články. Bratislava : Kaligram, 2006. ISBN 80-7149-781-9.
  4. ↑ BIELIK, Ernest. Partizánska brigáda Jánošík. Bratislava : [s.n.], 1986.
  5. ↑ Historický kalendár udalostí od 4. augusta do 31. augusta 1944 [online]. [Cit. 2021-06-24]. Dostupné online. Archivované 2008-06-13 z originálu.
  6. ↑ a b ERNEST BIELIK [online]. Obec Pohorelá, [cit. 2021-06-24]. Dostupné online. Archivované 2016-03-05 z originálu.
  7. ↑ 69. Rezolúcia partizánskych veliteľov adresovaná Štátnemu súdu žiadajúca o prísne potrestanie V. Žingora a spol.. In: LETZ, Róbert; MATULA, Pavol. Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 280 s. ISBN 978-80-89335-15-2.
  8. ↑ Ernest Bielik. In: Vymenovania a odvolania [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, [cit. 2021-06-24]. Dostupné online.
  9. ↑ Ernest Bielik. In: Štátne vyznamenania udelené v rokoch 1993-1998 [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, [cit. 2021-06-24]. Dostupné online. Archivované 2021-06-24 z originálu.
  10. ↑ MŇAČKO, Ladislav. Oneskorené reportáže. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1963.

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ernest Bielik na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ernest_Bielik&oldid=7957092“