Boje o Telgárt

Boje o Telgárt
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 5. september – 23. september 1944 Miesto Telgárt, Pusté Pole, Vernár, Hrabušice Výsledok Povstalecké víťazstvo, zastavený prienik nemeckých jednotiek na Horehronie, neskôr vytlačenie nemeckých jednotiek z údolia Hrona
Protivníci
5. – 9. septembra: Skupina „Jánošík“: Povstalecké jednotky ustupujúce od Hranovnice jednotky partizánskej brigády Jánošik jednotky 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina Spolu asi 1125 – 2 000 mužov, dve húfnice 150 mm, dve húfnice 105 mm, tri húfnice 100 mm, štyri KPÚV 75 mm, 11 tankov LT vz. 38	5. – 9. septembra: jednotky Úderného pluku 1. tankovej armády Jeden peší prápor (400 mužov) jedna húfnica 150 mm, štyri KPÚV 75 mm, čata protilietadlových kanónov 20 mm dva delostrelecké ťahače (v starších prameňoch uvádzané ako tanky) Po 11. septembri 1944: zabezpečovacie prápory veliteľstva Korück 531 a 154. rezervnej divízie
Velitelia
kpt. Ján Stanek
Straty
5. – 9. septembra: 11 mŕtvych, 23 ranených a 13 nezvestných 2 zničené a 2 poškodené tanky	5. – 9. septembra: 32 mŕtvych (2 dôstojníci) 3 KPÚV 3 minomety nákladné autá Opel Blitz s muníciou a Tatra
Historický portál

Slovenské národné povstanie
Ružomberok – Brezno – Liptov – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Piešťany – Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná – Vinné – Poľana – Veľký bok

Boje o Telgárt alebo bitka o Telgárt bolo ozbrojené stretnutie medzi slovenskými povstaleckými vojskami (s podporou partizánov) a nemeckými silami počas SNP. Medzi 5. a 9. septembrom 1944 dokázali formujúce sa povstalecké sily zastaviť jednotky Úderného pluku 1. tankovej armády prebíjajúce sa po úspešnom obsadení Spiša cez Telgárt na Horehronie a do centra Slovenského národného povstania. Počas bojov obec kompletne vyhorela. Po započatí Karpatsko – duklianskej operácii a následnom stiahnutí časti nemeckých vojsk z povstaleckého frontu k Dukle povstalci následne v sérii protiútokov dokázali zatlačiť nemecké jednotky až k Hranovnici a Podlesku a vytrvať na tejto čiare až do októbrového záverečného útoku nemeckých vojsk proti povstaniu. Protiútok pri Telgárte bol v snahe posilniť morálku povstaleckej armády prezentovaný ako jedna z najúspešnejších akcií povstalcov počas SNP.

Predohra

Slovenské národné povstanie na Spiši vypuklo 29. augusta 1944. Spiš bol strategicky dôležitý región hraničiaci s obranným perimetrom dvoch východoslovenských divízií. Okrem štyroch vojenských posádok (Poprad, Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves) sa na Spiši nachádzali vojenské letiská Poprad a Spišská Nová Ves a armádny sklad na Kvetnici. Na druhej strane na Spiši žila početná organizovaná nemecká menšina a na poľskom území bola dislokovaná nemecká armáda. K povstaniu sa 30. augusta pridali posádky v Poprade, Spišskej Novej Vsi, Levoči. V Kežmarku povstalecká akcia zlyhala a rovnako zlyhal aj pokus povstalcov dobyť Kežmarok 30. augusta náporom od Popradu a Levoče. Rozhodujúci bol príchod nemeckého úderného pluku 1. tankovej armády, ktorý 31. augusta zvrátil situáciu v Kežmarku a následne útokom obsadil 1. septembra Poprad. Levoču opustila kežmarskou porážkou demoralizovaná povstalecká posádka 1. septembra a Nemci ju obsadili 2. septembra bez boja. Armádny sklad na Kvetnici bránený povstalcami pod velením pplk. Václava padol 3. septembra. Následne nemecká skupina Schäfer vyrazila na Liptov a úderný pluk 1. tankovej armády sa rozdelil, časť zamierila k Spišskej Novej Vsi a druhá na Telgárt s cieľom prebiť sa k centru povstania .

3. septembra vyslalo povstalecké velenie na tento úsek kpt. Ľudovíta Krampla, aby zastavil ústup a zorganizoval obranu. Zároveň zabezpečilo prísun posíl – dobrovoľníkov z Horehronia pod velením npor. Michala Lukáča, oddiely partizánskych brigád Jánošik (tri roty) a Stalina (oddiel npor. F. J. Kaličenka a dve roty oddielu Júliusa Chovanca, spolu 430 partizánov),, rotu vojakov Školy leteckého dorastu npor. let. Michala Minku, dve dvojdelové batérie 100 mm a 105 mm a 4 kanóny proti útočnej vozbe npor. útv. Andreja Galuščáka. Kpt. žand. Krampl v priestore Červenej Skaly okolo 13. hodiny našiel skupiny asi 150 vojakov a 9 bojaschopných a dva poškodené ľahké tanky LT vz. 38 npor. Achimského bezhlavo ustupujúce od Hranovnice. V priekope pri ceste sedel aj vyčerpaný a deprimovaný pplk. Václav. Kpt. žand. Krampl dal nastúpiť vojakov, vytvoril z nich 2 roty a jednu nasadil do obranného postavenia pri Červenej Skale. Kpt. žand. Ľ. Krampl chcel vyslať dva tanky na prieskum do Telgártu, no tankisti to odmietli zo obavy pred nemeckými protitankovými delami. Prieskum nakoniec vykonal so skupinou žandárov a vojakov kpt. Ľ. Krampl. Telgárt bol vyprázdnený a v okolí prebiehali sporadické boje. Npor. J. Achimský zorganizoval iniciatívne za pomoci dvoch tankov odvoz ranených z bojiska.

3. septembra večer okolo 19. hod. prišiel do Červenej Skaly kpt. Ján Stanek, ktorý bol poverený gen. Golianom velením vytváranej skupiny „Jánošík“, spolu so stot. Ludevítom Gálikom (povereným autodôstojníkom a veliteľom trénu skupiny Jánošík).

Priebeh

5. – 9. september

V priebehu 4. septembra 1944 Nemci obsadili obec Telgárt a v smere na Červenú Skalu zaujali obranu dvoma pešími rotami, ťažkými guľometmi a mínometnou čatou. Proti útoku povstaleckých tankov umiestnili na okraji obce dva 7,5 cm protitankové kanóny PaK 40.

Okolo poludnia 4. septembra 1944 partizáni navštívili veliteľstvo skupiny „Jánošík“ v budove miestnej pošty a dožadovali sa útoku. Kpt. Stanek požiadavku odmietol kvôli potrebe reorganizovať jednotky (v ten deň prichádzali na železničnú stanicu Červená Skala vlaky s posilami). Oddiel brigády Jánošík pod velením Katrušina aj tak podnikol obchvatný výpad na Telgárt, no bez podpory ostatných jednotiek sa dostali k východnej časti obce Telgárt, kde bol ich útok zastavený a partizáni ustúpili. Z partizánov padol Karol Husák z Pohorelej a 2 boli zranení, zabití boli 4 Nemci.

Približne o 20. hodine bola zvolaná štábna porada. Na nej sa partizáni opäť dožadovali boja, nakoľko Nemci nestihli v Telgárte vybudovať ešte obranné postavenia. Kpt. Stanek súhlasil, že ráno 5.septembra 1944 bude zahájený útok.

Útok 5. septembra 1944 sa oproti pôvodnému plánu začal s 20 minútovým oneskorením delostreleckou paľbou na nemecké guľometné hniezda a mínomety. Potom zaútočili krídla zo severu a juhu a začal sa čelný útok na Telgárt. Partizánske a vojenské jednotky boli premiešané s cieľom zvýšiť bojaschopnosť. Pešiu jednotku npor. Michala Lukáča v strede zostavy podporovali tanky npor. J. Achimského, každej útočiacej rote boli pridelené dva tanky. Krytie im poskytovali úderné čaty a rota leteckej školy npor. let. M. Minku. Ešte pred Telgártom dostal jeden tank LT vz.38 (ev. č. V-3.027) zásah do posledného pojazdového kolesa a ostal stáť nepojazdný. Tank slob. Jakuba Pekára prenikol na okraji obce do nemeckých postavení, prevalcoval nemecký protitankový kanón a zatlačil nákladné auto do priekopy. Druhý 7,5 cm kanón PaK 40 ukoristili povstalci spolu s nákladnými autami Opel Blitz a Tatra 27. Tieto boli odoslané do tyla. Počas útoku z dôvodu ako povstaleckého tak nemeckého ostreľovania došlo k požiaru, ktorý sa rozšíril na celú obec Telgárt a bojovalo sa o každú usadlosť. Hrozilo vznietenie vozidiel, niektoré tanky sa preto museli stiahnuť. Nevydaril sa ani pokus kpt. Ľ. Krampla preniknúť s jedným tankom popri žandárskej stanici.

Plamene ustúpili až okolo 17. hod. a umožnili pokračovať v nasadení tankov. Tanky pásmi drvili nemecké vozidlá a hnali pred sebou ustupujúcich nemeckých vojakov. Povstalecké jednotky postupovali cez obec až k Telgártskemu tunelu. Krátko na to delostrelecké granáty zasiahli tank LT vz. 38 (ev. č. V-3.076), na ktorom sa viezli príslušníci roty npor. M. Minku. Zahynul člen posádky radista stk. Ján Krištof, zvyšok posádky veliteľ čat. Pavol Sabaka, strelec stk. Hoferica a vodič stk. Jusko sa zachránili. Ďalšie dva tanky postupovali k železničnému viaduktu a Hronskému tunelu. Tank čat. Štefanoviča bol zasiahnutý dvoma zásahmi panzerfaustom.

Nemci zastavili postup povstalcov k sedlu Besník a podnikli protiútok. Nemecká jednotka bola odrazená aj za pomoci skupiny kpt. J. Staneka, ktorá prišla aj s ďalšími tankami na pomoc. Napriek tomu sa Nemcom večer podarilo opätovne postúpiť do Telgártu.

V dňoch 6. a 7. septembra 1944 odrazili povstalci z nových pozícií niekoľko nemeckých protiútokov. Zároveň V dňoch 6. až 8. septembra podnikla bojová skupina „Jánošík“ niekoľko výpadov a 9. septembra 1944 sa front stabilizoval 300 až 1 600 m východne od pôvodnej línie.

Jednotky Jegorovovej brigády, ktoré významne prispeli k protiútoku v Telgárte, boli už 6. septembra v popoludňajších hodinách odvelené rozkazom veliteľa na ďalší ohrozený úsek do Turca. Skupina „Jánošík“ 7. septembra 1944 dostala rozkaz odoslať jednu čatu tankov LT vz.38 do Zemianskych Kostolian. Štyri tanky boli 9. septembra odoslané po železnici pod velením por. Pavla Krúpu. Pri Telgárte tak ostali len štyri LT vz.38, táto čata tankov tvorila zálohu veliteľstva úseku v Červenej Skale. Okolo 7. septembra ju posilnila skupina dôst. Pavla Janošku z Východoslovenskej armády, ktorá sa vyhla odzbrojeniu a presunula sa zo Stropkova na povstalecké územie. 9. septembra 1944 boli štyri 7.5 cm kanóny PÚV pod velením npor. A. Galuščáka železničným transportom presunuté na Hornú Nitru a v úseku „Jánošík“ ostal len jeden pôvodne koristný 7,5 cm KPÚV.

11. – 17. september

V rámci reorganizácie 1. česko-slovenskej armády na Slovensku sa Telgárt stal centrom obranného úseku „Plesnivec“ II. taktickej skupiny a kpt. Stanek jeho veliteľom.

Od 11. septembra 1944 boli z oblasti stiahnuté nemecké jednotky úderného pluku 1. tankovej armády. Nahradili ich len zabezpečovacie prápory veliteľstva Korück 531 a 154. rezervnej divízie (154. Reserve Division), ktoré boli rozmiestnené v pomerne veľkej oblasti Poprad – Spišská Nová Ves.

14: septembra tanková čata preverovala pri Heľpe neznámu skupinu, presúvajúcu sa popod Kráľovu Hoľu do Heľpy. Ukázalo sa, že ide o partizánsky zväzok Alexander Nevskij podplukovníka Viktora A. Karasiova. Tanky sa po akcii vrátili do Červenej Skaly.

18. – 23. september: povstalecké protiútoky

V súvislosti s prebiehajúcou Karpatsko-dukelskou operáciou Nemci postupne stiahli z priestoru Poprad – Telgárt úderný pluk 1. tankovej armády v sile asi 1500 mužov a kvalita nepriateľských jednotiek stojacich proti obrannému úseku „Plesnivec“ poklesala. 18. septembra 1944 vydal veliteľ II. taktickej skupiny pplk. Michal Širica kpt. Stanekovi rozkaz vyhnať oslabených Nemcov z údolia Hrona. V dňoch 19.-20. septembra povstalci pozorovali na nemeckej strane zvýšený pohyb. Od zajatcov zistili, že sa uskutočnilo striedanie jednotiek a v obrane sa nachádza iba jeden oslabený prápor. Na základe týchto informácií sa kpt. Ján Stanek rozhodol zaútočiť na nemecké pozície v priestore malého telgártskeho tunela a južne od neho. Ráno 21. septembra, po predchádzajúcej delostreleckej príprave, prepadla časť povstaleckých jednotiek postavenia nepriateľa a do večera obsadila severné svahy kóty Kozovec, malý telgártsky tunel a priestor severne od neho. V priebehu 21. septembra dobyl prápor kpt. A. Takáča kótu Besník dominujúcu okoliu a začal postupovať bez odporu na Pusté Pole. Útok podporil aj prápor kpt. P. Kováča, čata 4 tankov LT vz. 38 pod velením Pavla Janošku a 7.5 cm KPÚV. Vo večerných hodinách už povstalecké jednotky ovládali kótu Javorina severovýchodne od Pustého Poľa, pričom čelné jednotky postúpili až ku kóte Popova – Vernár. 23. septembra sa slabšie nemecké jednotky pokúšali bez úspechu zachytiť v nedokončenom obrannom postavení severne od Hámrov. Do večera 24. septembra prenikli jednotky kpt. P. Kováča k Dobšinskej ľadovej jaskyni a jednotky kpt. A. Takáča k Podlesku. Dňa 23. septembra 1944 nariadil gen. Golian zastaviť ďalší postup povstaleckých jednotiek z dôvodu nebezpečenstva odrezania skupiny a možného zaskočenia nepriateľom. Nemecké jednotky sa po ústupe z Horehronia zachytili až na južných okrajoch obcí Kravany – Spišské Bystré – Hranovnica – Spišský Štiavnik – Betlanovce – Hrabušice – Spišské Tomášovce, kde vybudovali obranné postavenia. Zatlačenie nemeckých jednotiek na spomínanú čiaru umožnilo povstalcom prehradiť všetky cesty vedúce od Popradu a zo Spišskej Novej Vsi na povstalecké územie. Pri plnení tejto úlohy bol nápomocný aj samostatne operujúci prápor II. taktickej skupiny z Dobšinej pod velením kpt. Fedáka, ktorý už 23. septembra prehradil prístupy zo severovýchodu do obce Dedinky. 26. septembra povstalecké velenie prevelilo všetky tanky k III. taktickej skupine na likvidáciu nemeckého prielomu pri Janovej Lehote. Odvezené boli aj dva vraky na náhradné diely.

Dohra

Boje pri Telgárte zastavili rýchly postup jednotiek úderného pluku 1. tankovej armády (ktorý predtým v priebehu týždňa obsadil Spiš) na Horehronie a do srdca povstania. Výsledky protiútokov pri Telgárte boli povstaleckým velením využívané na pozdvihnutie povstaleckej morálky. Gen. Golian v zvláštnom rozkaze 21. septembra 1944 uviedol:

„	Zvlášť vyzdvihujem statočnosť, nebojácnosť a odvahu jednotky stot. gšt. Jána Staňka, ako i veliteľskej schopnosti menovaného veliteľa. Stot. gšt. Ján Stanek prevzal v priestore Telgárt ustupujúcu a demoralizovanú jednotku. Po niekoľkých dňoch priviedol túto jednotku do poriadku, ústup zastavil a teraz on útočí a ženie Nemcov.	“
– Zvláštny rozkaz veliteľa 1. čs. armády gen. Jána Goliana, 21. september 1944, Banská Bystrica

Poprava údajných vyzvedačov povstaleckými vojakmi

10. októbra 1944 pri Hrabušiciach vojaci prieskumnej roty npor. Petra Kira z 2. taktickej skupiny na príkaz veliteľa stot. Jána Staneka pre údajné vyzvedačstvo zastrelili 15-ročného Jána Friedmanského. O niekoľko dní neskôr tam povstalci zastrelili Emila Lučivjanského. Obaja pochádzali z obce Hrabušíc.

Október: záverečný nemecký útok

Front sa v priestore povstaleckého obranného úseku „Plesnivec“ nehýbal až do záverečnej nemeckej generálnej ofenzívy proti Povstaniu zahájenej 18. októbra 1944. Nemci nasadili do útoku proti obrannému úseku „Plesnivec“ na úsekoch Hranovnica – Vernár a Hrabušice – Dobšinská Ľadová Jaskyňa asi 1 500 mužov podporovaných 10 až 15 ľahkými tankami LT vz. 35. Povstalecká obrana dokázala vzdorovať len do 21. októbra, napriek tomu, že sa povstalci v snahe znemožniť nemecký prienik dolinou Hnilca pokúsili vyhodiť do povetria skalnú bránu v Stratenskom kaňone, ktorou viedla jediná cesta údolím. Samotná brána sa zrútila až niekedy v roku 1947 – 1948.

Od Revúcej a Muráňa zaútočili pešie jednotky 18. divízie SS „Horst Wessel“, ktoré 21. októbra 1944 obsadili Červenú Skalu v tyle povstaleckých jednotiek a tie sa na rozkaz pplk. Širicu stiahli po južných svahoch Kráľovej Hole do priestoru Heľpy. 23. októbra 1944 bol kpt. Stanek mimoriadne povýšený na majora, no jeho jednotky, oslabené stratami a dezerciami na 1 800 mužov, museli pod nemeckým tlakom ustúpiť najskôr do priestoru Podbrezovej a potom ďalej na západ.

Historiografia

Boje o Telgárt boli v slovenskej historiografii predmetom či už neúmyselného alebo úmyselného skresľovania. Hneď jedna z prvých správ „PREHĽAD A SILA nepriateľských jednotiek, ktoré bojujú s ČS armádou na Slovensku“ vypracovaná 11. septembra 1944 spravodajským oddelením štábu veliteľstva 1. čs. armády uvádza, že v Telgárte bojovali oddiely „85. divízie SS“. V ďalších hláseniach sa táto (neexistujúca) divízia neuvádza. V Telgárte bojovali jednotky Wehrmachtu, nie SS.

Viacero správ o priebehu bitky podal v priebehu rokov kpt. Ján Stanek, ktorý bol nazývaný „železným kapitánom“, no jeho interpretácie udalostí boli po roku 2000 predmetom kritického skúmania.

Problematická je otázka údajných vojnových zločinov spáchaných Nemcami. V roku 1946 Ján Stanek uviedol, že Nemci počas ústupu z obce zastrelili 21 ľudí (sedem mužov, dvanásť žien a dve deti). Okrem toho tvrdil, že boli objavené hroby 14 povstaleckých vojakov zajatých 2. a 3. septembra 1944, ktorých „esesáci“ brutálne zavraždili. Uvedené zločiny napriek potenciálnemu vysokému počtu priamych svedkov nie sú uvedené v elaboráte o zločinoch proti ľudskosti vypracovanom v rokoch 1946 – 1947 pri príležitosti procesu s Jozefom Tisom. Ladislav Takáč v roku 1991 uvádza, že v horiacom Telgárte 5. septembra 1944 zahynuli vo svojich horiacich domoch len traja nevládni starci (obyvateľstvo húfne opustilo obec pred príchodom Nemcov).

V roku 1981 Ján Stanek uviedol, že 5. septembra 1944 pri povstaleckých stratách 11 mŕtvych, 23 ranených a 13 nezvestných padlo vraj 436 esesákov. Pri povstaleckom útoku 18. – 23. septembra 1944 podľa Stanekovho opisu údajne za cenu jedného ľahko raneného spôsobili povstalci Nemcom straty 480 mužov. A pri októbrovom záverečnom útoku Nemcov Ján Stanek v obrane neuspel, lebo čelil údajnej obrovskej početnej prevahe nepriateľa: od Spišskej Novej Vsi mali útočiť nemecké jednotky posilnené dvomi prápormi SS z divízie „Das Reich“. Od Jelšavy mali povstalcov ohrozovať 2. a 9. tankový pluk a pluk samohybných diel „Ferdinand“, pričom „všetky patrili do zväzku 4. SS-pancierovej divízie Adolf Hitler“. Celkový pomer síl medzi nemeckými a povstaleckými vojskami v obrannom úseku „Plesnivec“ vraj 21. októbra 1944 dosiahol 39 000 k 3 400, no napriek tomu údajne povstalci v priestore Vernára zničili „celý 289. prápor poľných četníkov“ a 15 až 16 tankov.

V umení

Slovenský výpravný historicko – vojnový seriál Povstalecká história z roku 1984, kde na scenári s Jozefom Bobom spolupracoval aj prominentný historik Viliam Plevza, zobrazuje boj pri Telgárte v idealizovanej podobe. Holohlavého a nahladko vyholeného kpt. Staneka hrá fúzatý Andrej Hryc, ktorý po príchode do Červenej Skaly energicky zadrží ustupujúcich povstaleckých vojakov, podieľa sa na pláne útoku, pri výsluchu zajatca zistí, že Nemcom velí jeho spolužiak z hranickej akadémie Walter Lammer, na druhý deň vedie povstalcov do útoku, stretáva sa tvárou v tvár s Lammerom a po pästnom súboji ho osobne zastrelí.