Jánošík (partizánska brigáda)

Partizánska brigáda Jánošík
Pamätník partizánskej brigády Jánošík pri chate M. R. Štefánika pod Ďumbierom Pamätník partizánskej brigády Jánošík pri chate M. R. Štefánika pod Ďumbierom
Krajina	Slovenská republika
Vznik	6. august – 7. august 1944
Zánik	1. február 1945
Typ	partizánska brigáda
Velitelia	Ernest Bielik
Účasť
Vojny	Slovenské národné povstanie, druhá svetová vojna
Bitky	Telgárt Turiec Mlynky, Vondrišel Jelšava Liptovská Teplička Veľký bok

Partizánska brigáda Jánošík bola partizánsky oddiel sformovaný organizátorskou skupinou vysadenou letecky na území Slovenska pred vypuknutím Slovenského národného povstania Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Brigáda sa rozrástla postupne na viac ako tisíc tristo osôb sformovaných do 6 oddielov. Zúčastnila sa bojov o Telgárt, bojov o vstup do Turca, bojov pri Mlynkoch – Vondrišli a pri Jelšave. Po potlačení SNP pokračovala v partizánskej činnosti a vyvíjala diverzné aktivity najmä v Nízkych Tatrách. 1. februára 1945 sa spojila s postupujúcou Červenou armádou.

História brigády

Výsadok

Oddiel bol sformovaný z absolventov partizánskej školy vo Svjatošine rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia dňa 2. augusta 1944. Veliteľom 8-členného oddielu bol vymenovaný Ernest Bielik. Oddiel tvorili:

Partizánska organizátorská skupina Ernesta Bielika vysadená na Slovensku 6. – 7. augusta 1944
meno a priezvisko	funkcia	národnosť
npor. Ernest Bielik	veliteľ	slovenská
st. seržant Jozef Mičudík	komisár skupiny	slovenská
npor. Jakov Dm. Jermakov	náčelník štábu	ruská
st. seržant Mária Pav. Lebedeva	st. radista skupiny	ruská
st. seržant Vasilij Ivanovič Babkin	radista skupiny	ruská
st. seržant Murín Ján	míner skupiny	slovenská
st. seržant Katrušin Ján	míner skupiny	slovenská
ppor. Anisija Ibr. Jachina	náčelník sanitárnej služby skupiny	baškirská

Miesto zoskoku na Latiborskej holi pripravovala skupina Ladislava Kalinu, ktorá pristála o deň skôr. Pri zoskoku sa zranila Anisija Jachinová, ktorá sa následne liečila v Lomnistej doline u horára Cibuľu a k jednotke sa pripojila až o štyri týždne. Skupina Ernesta Bielika následne pripravovala v noci zo 7. na 8. augusta pristátie skupiny Michala Sečánského.

8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Bielikova skupina sa mala presunúť do okolia Brezna. Základňou pre organizačné skupiny Sečánskeho, Jegorova a Bielika sa stala Prašivá v Nízkych Tatrách.

Formovanie oddielu

Bielikova skupina sa presunula k Pohronskému Bukovcu a nadviazala styk s revolučnými národnými výbormi a odbojármi v pohronských a liptovských obciach. K oddielu sa pridávali dobrovoľníci najmä z Liptovskej Lúžnej, Dolnej Lehoty, Jasenia, Hronca, Valaskej, Nemeckej, Chyžnej Vody. Dochádzalo k nadväzovaniu kontaktov so žandármi (9.-10. augusta v Predajnej) a slovenskými vojakmi vykonávajúcimi formálne „očisťovaciu akciu“, no nebojujúcimi s partizánmi (11. august, Svätý Ondrej). 13. alebo 14. augusta prišiel do partizánskeho tábora na Kyslú Vodu kpt. Milan Polák, predstaviteľ Vojenského ústredia, kde Bielik dohodol dodávku financií a medzi 15. – 20. augustom bol v banke v Banskej Bystrici vyzdvihnúť 50 000 Ks. Boli dohodnuté dodávky potravín z lesníckeho skladu v Brusne a z Brezna. 20. augusta sa partizánski velitelia stretli v Ružomberku s veliteľom posádky Milošom Veselom ohľadom plánov dodávok zbraní z armádnych skladov a oslobodenia politických väzňov. 21. augusta sa k Bielikovej jednotke pripojili vojaci protilietadlovej batérie v Dubovej (po americkom nálete na rafinériu Dubová tam nechceli ostať), no nakoniec dohode s veliteľom batérie npor. Takáčom sa vojaci vrátili k jednotke a po vypuknutí povstania sa doňho zapojili organizovane.

Ohľadom dodávky zbraní sa Bielik stretol s mjr. Samuelom Sekurisom, veliteľom breznianskej posádky, ktorý zabezpečil dodávky a vývoz zbraní na Trangošku, odkiaľ boli zbrane pešo prenášané na Prašivú. Na ďalšom stretnutí 22. augusta Jegorova a Bielika s majorom Júliusom Noskom nad obcou Hiadeľ partizáni deklarovali, že ak nedostanú zbrane, budú nútení zobrať si ich sami. Dňa 25. augusta doviezli vojenské autá Bielikovej skupine z vojenských skladov v Ráztokách do Hiadľa a Bukovca 350 pušiek, 42 guľometov, 25 – 30 debničiek granátov a výstrojný materiál.

Vypuknutie Povstania

Dňa 25. augusta 1944 o 2.00 hod, bola do vojenských posádok zaslaná pplk. Golianom tajná inštrukcia o bojovej pohotovosti od 26. septembra 1944, od 20.00 hod., nakoľko sa krajinou začala šíriť informácia o možnej okupácii Nemcami. Táto mylná informácia, nakoľko nemecké jednotky sústredené pri hraniciach tzv. Protektorátu Čechy a Morava so Slovenskom boli určené na sovietsko – nemecký front, odštartovala sled udalostí, aktivizovala odbojárov na Liptove, Pohroní a v Turci a partizánske skupiny a spustila realizáciu plánov na obsadzovane miest a obcí.

25. augusta večer 22:30 obsadili partizáni železničnú stanicu v Brezne a začali vykonávať kontrolu vlakov a zaisťovať Nemcov. So súhlasom veliteľa posádky mjr. Samuela Sekurisa obsadili sklad zbraní a streliva v roľníckej škole a mesto obsadili. 26. augusta vyhlásili robotníci v podbrezovských železiarňach štrajk, vyhnali nemeckých pracovníkov zo závodu a pridali sa k partizánom.

Plán obsadenia Ružomberka bol vypracovaný štábmi partizánskych skupín sídliacich na Prašivej a veliteľom náhradného delostreleckého pluku 2 v Ružomberku mjr. del. Milošom Veselom. Partizánom velil staršina Jegorovovej brigády N. A. Belov. Oddiel Belova mal 120 členov, približne rovnaké sily boli na akciu vyčlenené aj z oddielu M. Sečanského, z oddielu Bielika sa akcie zúčastnila čata 50 – 60 partizánov pod velením Ondreja Spústu z roty Jána Katrušína. Hlavnú úlohu mala ružomberská vojenská posádka. Už 26. augusta došlo pod vplyvom správ k oslobodeniu politických väzňov z väznice Krajského súdu (48 väzni sa pridali k Bielikovým partizánom). Partizáni vstúpili do mesta v nedeľu 27. augusta a spojili sa s vojakmi. V meste sa nachádzalo okolo 180 príslušníkov nemeckej brannej moci rôznych zbraní. Katrušinova rota obsadzovala námestie, poštu, župný a okresný úrad. Pri pacifikácii nemeckej strážnej služby Mautnerových závodov v Rybárpoli (výroba častí delostreleckých lafiet), príslušníkov gestapa a nemeckých vojakov nachádzajúcich sa v Ružomberku na krátkom odpočinku alebo cezeň prechádzajúcich bolo zneškodnených 47 vojakov. Podľa správy mjr. Miloša Vesela 24 príslušníkov SS utieklo do Ľubochne, kde sa zabarikádovali vo vile Rosa a následne boli zlikvidovaní jednotkou kpt. Gondu (v realite bola v Ľubochni popravená jednotkou kpt. Gondu vojenská ostraha tábora nemeckých detí sídliaceho vo vile Andrej v počte 14 resp. 20 vojakov, vrátane jednej ženy, nešlo o príslušníkov SS), ostatní Nemci boli zajatí a 28. augusta popravení pri Bielom potoku.

Časť Bielikových partizánov spolu s partizánskou skupina N. A. Belova bola ráno 28. augusta odvelená do Liptovského Mikuláša na pomoc pri obsadzovaní mesta, ktoré mala na starosti partizánska skupina Ladislava Kalinu pod velením komisára štábu brigády F. M. Makarova. Stráž vojenskej posádky ale použila zbrane a k dohode o spoločnom postupe pri obsadzovaní mesta sa dospelo až po dlhšom rokovaní zástupcov ilegálneho národného výboru R. Sokola a M. Nahálka s plk. Ladislavom Bodickým a veliteľom posádky kpt. J. Vraždom. Moci sa v Liptovskom Mikuláši ujal 29. augusta revolučný národný výbor. Následne sa celá vyčlenená čata roty Jána Katrušina vrátila na Prašivú.

27. augusta sa z iniciatívy komunistov dostavil na Jegorovov štáb Ján Majling s mapou Banskej Bystrice. Jegorov sa vrátil na štáb až večer z Ružomberka. Nakoľko obsadenie Banskej Bystrice nebolo s Vojenským ústredím dohodnuté, Jegorov poveril Majlinga dohodnúť akciu s VPV a zabezpečiť nákladné autá na prepravu partizánov. Následne začali partizáni schádzať do Hiadeľskej doliny a pripravovať sa. Golian partizánom tlmočil žiadosť o odloženie akcie, no medzitým sa dali udalosti do pohybu a na opakovanom stretnutí 30. augusta o 02:00 s akciou súhlasil. Následne do Banskej Bystrice vstúpilo 5 operačných skupín partizánov. Partizáni brigády Jánošík obsadili Národný dom, Národnú ulicu, Union banku a zúčastnili sa na oslobodení 250 politických väzňov. Po vyhlásení branného odporu slovenskej armády 29. augusta sa ďalšie obsadzovane obcí najmä na Horehroní dialo viac-menej symbolicky.

V čase od 7. augusta do 28. augusta sa oddiel Jánošík rozrástol z pôvodných 8 členov na 480 mužov a žien a po obsadení Banskej Bystrica na 900 členov. Boli sformované 4 oddiely:

• 1. oddiel, 120 partizánov
  • veliteľ Ján Katrušin
  • komisár Michal Hrin
  • náčelník štábu Imrich Vyšňovský
• 2. oddiel, 120 partizánov, dobrovoľníci z horehronských dedín a oslobodení politickí väzni
  • veliteľ npor. Ivan Fiodorovič Riabykin
  • komisár Rudolf Horáček
  • náčelník štábu Grigorij Gavril Kovaľčuk
• 3. oddiel, 120 partizánov, najmä bývalých vojakov slovenskej armády
  • veliteľ npor. Demian Petrovič Vozňuk
  • komisár Vojtech Kraut
  • náčelník štábu Michal Weis
• 4. oddiel,
  • veliteľ npor. Ján Murín
  • komisár Ján Šebo
  • náčelník štábu Arkadij Pavlikov

V prvých septembrových dňoch sa premiestnil štáb do Bujakova pri Brezne, kde vznikla aj výcviková rota a mínerský kurz. Vzhľadom na ďalší početný nárast oddielu (k 15. septembru na 1286 ľudí) sa oddiel Jánošík preformoval rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia zo dňa 10. septembra 1944 na partizánsku brigádu Jánošík.

Boje o na Spiši

Ako prvý po vypuknutí povstania do bojov zasiahol spomedzi partizánov oddielu Jánošík asi 70 – 80 členný oddiel Jozefa Vetošku vyslaný do Popradu a Kežmarku, kam prišiel 29. augusta. Oddiel sa po príchode do Popradu dostal pri kúpalisku pod paľbu príslušníkov kežmarského nemeckého Heimatschutzu, kúpalisko obsadil a večer zadržal 3 naložené nákladné autá vyslané ešte 27. augusta kežmarskou posádkou do Kvetnice po muníciu. 30. a 31. augusta sa Vetoškov oddiel zúčastnil neúspešného povstaleckého útoku na Kežmarok a po jeho odrazení kryl ústup povstalcov pred Nemcami postupujúcimi od Kežmarku. V popradských kasárňach bol oddiel Nemcami obkľúčený, podarilo sa mu ale ustúpiť smerom na Hranovnicu. Následne bol oddiel stiahnutý do Bujakova a rozpustený. Nemci po obsadení Popradu pokračovali 2. septembra v útoku na Kvetnicu a Hranovnicu. V povstaleckej obrane boli nasadené aj dve čaty partizánov oddielu Jánošík pod velením Ondreja Spústu vyslané z Brezna. V ich radoch padol 2. septembra nemecký komunista Hans Schwarz-Schreck. Po rozkaze na ústup z 19:30 čaty ustúpili až do Pohorelej a Nemci postúpili postupne až do Telgártu.

Boje o Telgárt

Potom, ako nemecké vojská úderného pluku I. tankovej armády postupne obsadili Kežmarok, Poprad, Kvetnicu s vojenským skladom a 3. septembra Telgárt, povstalecké velenie poslalo na tento úsek posily. Velenie prevzal kpt. Ján Stanek, prisunuté boli rota vojakov leteckého dorastu, dve dvojdelové batérie 100 mm a 105 mm, 4 kanóny proti útočnej vozbe a z partizánov z oddielu Jánošík 1. oddiel npor. Jána Katrušina, 2. oddiel npor. Ivana Riabykina, 3. oddiel npor. Demiana Vozňuka. Z Jegorovovej brigády sem bol 4. septembra prepravený oddiel npor. F. J. Kaličenka a dve roty oddielu Júliusa Chovanca, spolu 430 partizánov. Jánošíkovci sa utáborili juhovýchodne od cesty na Telgárt. 1. oddiel pod velením Katrušina už 4. septembra podnikol obchvatný výpad na Telgárt, no bez podpory ostatných jednotiek sa dostali k východnej časti obce Telgárt, kde bol ich útok zastavený a partizáni ustúpili. Z partizánov padol Karol Husák z Pohorelej a 2 boli zranení, zabití boli 4 Nemci.

Útok 5. septembra za účasti 1125 mužov, 9 tankov LT-38 podporovaný batériou diel a 6 mínometov vytlačil Nemcov z obce k sedlu Besník a hoci sa povstalci následne pod paľbou stiahli, Telgárt ostal pod kontrolou povstalcov a až do 21. septembra ustala na tomto úseku bojová činnosť.

Katrušinov oddiel sa na pravom krídle prebojoval až za Telgárt, kde časť oddielu útočila na dedinu a časť na výšinu s meteorologickou stanicou, kde padol v boji komisár oddielu Michal Hrin. Riabykinov oddiel spolu s Katrušinovým oddielom dobyli železničnú stanicu a vstúpili do dediny, v ktorej sa však v dôsledku bojov rozhorel požiar. 3. oddiel útočil v strede zostavy za postupujúcimi tankami. Jánošíkovci sa následne po dobytí dediny zúčastnili povstaleckého útoku na sedlo Besník, ten bol však Nemcami odrazený.

7. a 8. septembra Katrušinov oddiel zaisťoval priestor východne od Telgártu a neskôr bol presunutý ešte severnejšie. V tom čas oddiel posilnili vojaci východoslovenských divízii, ktorým sa podarilo vyhnúť zajatiu a prichádzali na povstalecké územie.

Boje o Turiec

Od prvých dňov povstania prebiehali tvrdé boje na severozápadnom úseku povstaleckého frontu, kde útočili okupačné bojové skupiny plk. von Ohlena a plk. von Juncka. 30. augusta bola Nemcami obsadená Žilina a po piatich dňoch ťažkých bojov v Strečnianskej tiesňave sa Nemci prebojovali do dolného Turca a 4. septembra vstúpili do Vrútok. Za tejto situácie sa na Bielika a Jegorova obrátil so žiadosťou o pomoc veliteľ 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika npor. P. A. Veličko. Ernest Bielik vyslal do Turca 6. septembra 2. oddiel Riabykina, 3. oddiel Vozňuka a 4. oddiel Murína. 2. a 3. oddiel sa 6. septembra presunuli vlakom z Červenej Skaly do Príboviec a odtiaľ pešo cez Martin do Záturčia, kde boli nasadené na ľavé krídlo obrany.

Oddiely sa hneď 7. septembra ráno zapojili s ostatnými povstaleckými silami do protiútoku. Nepodarilo sa síce získať naspäť Vrútky, ale Nemci museli odložiť útok na Martin plánovaný na 9. septembra. 8. septembra zaútočil oddiel Riabykina juhovýchodne od Vrútok a napriek nasadeniu 3 nemeckých tankov čiastočne postúpili, pričom vyčistili les a zaujali postavenie pred Vrútkami. V boji sa vyznamenali Bohuš Bukový, Teodor Lonský, Ján Mlynár a Pavol Slavkovský. 8. septembra zaujímal bojové pozície 4. oddiel pred Priekopou, kde sa neočakávane stal terčom nemeckého prekvapivého útoku a oddiel sa rozpadol. Asi 30 partizánov ostalo pod velením Riabykina, zvyšok sa pridal k ostatným povstaleckým jednotkám.

9. septembra sa Riabykinov a Vozňukov oddiel zúčastnili povstaleckého protiútoku, pričom útočili čelne na Priekopu. Povstalecký protiútok bol však s ťažkými stratami odrazený. 10. septembra napriek vyčerpaniu Riabykinov oddiel v boji zničil jedno pásové auto a vyradil 30 nemeckých vojakov a 11. septembra pred Priekopou z boja vyradili 1 tank, 1 nákladné auto a 5 vojakov. Do boja bol nasadený nanovo sformovaný 4. oddiel Jána Murína. 12. septembra Jánošíkovci útočili na kótu 709, no hlavné nemecké obranné postavenie v skalách pre silnú mínometnú paľbu neprekonali.

V druhej septembrovej dekáde zaútočila na Turiec od východu skupina SS Schäfer. 13. septembra prerazila nedostatočnú povstaleckú obranu Ružomberok – Hubová a dobyla Kraľovany, 15. septembra sa spojila so 178. divíziou Tatra a 16. septembra sa zmocnili severnej časti Sučian. Zároveň po neúspešnom pokuse jednotiek 4. taktickej skupiny a partizánov o znovudobytie Prievidze 18. septembra začala Turiec od juhu ohrozovať skupina Schill.

Za situácie, keď obrancom Turca hrozil obchvat a odrezanie prístupových ciest, prebehla 20. septembra u brigádneho generála Goliana porada pplk. Perka, Jegorova a Velička. Perko a Veličko navrhovali ústup z Turca, Jegorov navrhoval pokračovať v boji v Turci aj v obkľúčení. Názory sa nezjednotili. Golian nariadil, aby sa velitelia vrátili do Turca a na základe najčerstvejších správ sa dohodli na riešení, ktoré schváli. Jegorov odišiel do Martina, pplk. Perko na veliteľstvo 5. taktickej skupiny do Necpál, kde medzitým mjr. Iľja Deretič pripravil rozkaz k ústupu, s ktorým pplk. Perko súhlasil. Keďže Jegorov do Necpál neprichádzal, určili Perko s Veličkom platnosť rozkazu na polnoc. Jegorov sa dostavil do Necpál po polnoci a rozkazu sa podriadil, i keď mal námietky. Rozkaz určoval 5. taktickej skupine ústup do priestoru Rakša – Diviaky – Dubové, kde mala brániť prístupom do Kremnice a na Malý Šturec. Jegorovove jednotky kryli organizovaný ústup za cenu ťažkých bojov. 2. oddiel Riabykina a 3. oddiel Vozňuka boli v ústupových bojoch čiastočne rozbité. 4. oddiel Jána Murína potom, ako 2 hodiny odolával nemeckému útoku, musel pre odrezanie ústupových ciest ustúpiť smerom na Martinské hole.

V boji v Turci mali jánošikovci najväčšie straty. Jednotlivé oddiely postupne ustupovali cez Veľkú Fatru Blatnickou dolinou. Ústup naspäť cez Turiec a Veľkú Fatru sa podaril aj oddielom, ktoré boli donútené prejsť cez Martinské hole do Kuneradu, aby boli odtiaľ po 4 dňoch vytlačené nemeckým protiútokom za podpory tankov (pri nemeckom útoku vyradil veliteľ roty Juraj Tlučák nemecký tank vhodením granátu do otvoreného poklopu tanku). Po zhromaždení oddielov 2., 3. a 4. v Bujakove prebehla reorganizácia.

Hronská Dúbrava

4. októbra Nemci dobyli Svätý Kríž nad Hronom a začali ohrozovať centrum povstania (Zvolen a letisko Tri Duby). Povstalecké velenie naplánovalo protiútok, kde hlavnú úlohu mali zohrať nekompletné jednotky 2. paradesantnej brigády, ktoré boli práve prepravené na povstalecké územie. Protiútok ako celok skončil úspešne. Bojov sa zúčastnil 2. oddiel Riabykina brigády Jánošik. Po preprave vlakom do Hronskej Dúbravy oddiel zaujal oddiel obranu Hronskej Breznice na ľavom brehu Hrona. Do boja sa dostal už 8. októbra ráno, kedy naň zaútočilo asi 100 Nemcov postupujúcich pozdĺž Hrona, a následne 10. októbra v priestore Píly v Hronskej Breznici.

13. októbra boli Riabykinove jednotky terčom silnej delostreleckej a minometnej paľby. 14. októbra sa oddiel pri železničnej stanici Hronská Dúbrava musel brániť útoku asi 300 Nemcov. V čase, keď už partizánom dochádzala munícia, prebili sa do nemeckého tyla jednotky útočiace jednotky 2. paradesantnej brigády. Hoci bola z 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády nasadená len časť, brigáda dokázala vďaka vysokej bojovej morálke a výcviku protiútokmi zatlačiť nemeckú 178. divíziu Tatra o niekoľko kilometrov a stabilizovať obranu v údolí Hrona až do 26. októbra, čím odvrátila hrozbu obsadenia Zvolena, letiska Tri Duby a možnosť útoku na Banskú Bystricu.

16. októbra bol Riabykinov oddiel odsunutý do Vlkanovej a odtiaľ do Bujakova na odpočinok a doplnenie.

Mlynky a Vondrišeľ

Po týždennom nasadení v boji pri Telgárte bol 1. oddiel Jána Katrušína vyčerpaný. Preto Ernest Bielik privítal žiadosť veliteľstva 1. čs. armády o nasadenie jednotiek brigády na východnom okraji povstaleckého územia a rozkázal oddielu, aby sa od Telgártu presunul cez Rejdovú do Dobšinej a odtiaľ 11. septembra do Spišškých Mlyniek, kde sa ubytoval v opustených domoch. 16. septembra partizáni v priestore Grettel západne od Hnilčíka prepadli a ukoristili 2 nákladné autá s výbušninami. Druhý podobný prepad áut na Hnilčíku vykonali 21. septembra. Po úspešnom útoku povstaleckej II. taktickej skupiny od Telgártu smerom na Vernár, Hranovnicu, Hrabušice a Dobšinskú ľadovú jaskyňu bolo nadviazané spojenie s Katrušinovým oddielom v Mlynkoch aj údolím Hnilca. Dňa 1. októbra vykonal Katrušinov 1. oddiel v spolupráci s partizánskou brigádou Gottwald prepad obce Vondrišel. Nečakaným nočným útokom obsadili bez vlastných strát mesto, poštu, žandársku stanicu a obecný úrad, pričom Nemci stratili 15 mužov. Po útoku sa z Vondrišelu partizáni stiahli. 9. októbra Nemci prekvapivým útokom o 17:00 vytlačili partizánov z Mlynkov a v obci rabovali. Ráno partizáni za pomoci posíl z Dobšinej Nemcov z obce vytlačili, tí pred ústupom obec zapálili. V októbri sa do priestoru Mlyniek presunul aj 3. oddiel brigády npor. Vozňuka. Oddiely vykonali v danej oblasti doplňujúcu mobilizáciu bojaschopných mužov.

19. októbra zahájili Nemci útok na Mlynky od Bielej Vody, z Havranej doliny a od Rakovca. Partizáni po 27 hodinovom boji museli ustúpiť s veľkými stratami k Stratenej. Na druhý deň sa protiútokom pokúsili Mlynky opäť obsadiť, no neuspeli. Pri ústupe vyhodil Katrušinov oddiel do povetria železničný tunel medzi Mlynkami a obcou Hnilec a presunul sa popod Kráľovu hoľu 25. októbra do Pohorelej, ktorá bola vtedy ešte súčasťou povstaleckého územia. Podobnou trasou ustupoval aj 3. Vozňukov oddiel, ktorí pri ústupe vybojovali 23. októbra pri Šumiaci bitku s 300 člennou nemeckou jednotkou sprevádzanou 2 tankami, ktorú zatlačili k Telgártu.

5. oddiel, Jelšava

5. oddiel brigády Jánošík bol sformovaný v Bujakove z dobrovoľníkov, ktorí sa vracali 3. septembra z neúspešného pokusu o povstalecký protiútok pri Hranovnici. Oddiel pod velením Jozefa Tomašovíča bol najskôr dislokovaný na poľnom letisku Veľká Lúka nad Muráňom, neskôr sa presunul k vtedajším slovensko – maďarským hraniciam pri Jelšave. Koncom septembra vystriedal vo velení oddielu Jozefa Tomašovíča (ten zahynul pri havárii na motocykli) Ondrej Spústa. Povstalecká obrana na tomto úseku bola viacmenej pasívna.

15. októbra došlo k maďarskému neúspešnému pokusu vystúpiť z vojny. Pod dojmom týchto správ sa veliteľ 5. oddielu rozhodol 16. októbra Jelšavu obsadiť. Maďarskí vojaci boli najskôr pripravení klásť odpor, no vďaka energickým akciám des. Baláža nakoniec k boju nedošlo, maďarskí vojaci v meste aj v kasárňach sa nechali odzbrojiť a partizáni mesto ovládli. V tejto situácii sa k Jelšave blížila kolóna nemeckých jednotiek (7 obrnených transportérov a 1 delo). Nešlo o reakciu na partizánsku akciu, ale o dôsledok úspešnej nemeckej operácie Panzerfaust, ktorou Nemci Maďarsko ovládli a pripravovali sa na generálny útok proti SNP. Do Revúcej boli urýchlene prevelené jednotky 2. oddielu brigády Jánošík Riabykina.

Hlavný nemecký útok na tomto fronte začal 19. októbra. Riabykinov oddiel zviedol ťažké boje v priestore Chyžné – Lubeník a po ťažkých stratách musel ustúpiť (1. rota Riabykinovho oddielu ustúpila do priestoru Kohúta). 20. októbra došlo k boju partizánskej a nemeckej hliadky pri Mokrej Lúke. 2. rota Riabykinovho oddielu ustúpila 22. októbra smer Muráň, kde mala brániť cesty na sever. Hliadky zničili 2 nemecké autá a následne oddiel musel čeliť útoku asi 400 Nemcov, ktorí mali za úlohu vyčistiť okolie Muráňa. Partizáni pod tlakom ustúpili 24. októbra do Pohorelej.

5. oddiel brigády bol postupom nemeckých jednotiek od Revúcej a od Rimavskej Bane a Hnúšte odrezaný od povstaleckého územia. Časť partizánov, najmä z okolitých obcí, sa vrátila domov a časť vstúpila do partizánskych oddielov Stalin a Rákosi. 5. oddiel zanikol.

6. oddiel, Hnúšťa

Po vypuknutí povstania sa aj v okrese Hnúšťa začali organizovať dobrovoľníci z radov obyvateľstva. Po bitke pri Telgárte si Ernesta Bielika zavolal generál Golian do Banskej Bystrice a za prítomnosti budúceho veliteľa 2. taktickej skupiny pplk. Michala Širicu ho požiadal, aby Bielikove oddiely obsadili maďarsko – slovenskú hranicu. Ernest Bielik odišiel do Hnúšte, kde na žiadosť revolučného národného výboru mal aj prejav k zhromaždeným občanom. V dňoch 12. – 15. septembra došlo k vytvoreniu partizánskeho oddielu č. 6 pod velením Václava Krála, ktorý mal asi 150 členov, väčšinou baníkov zo Sirku a Železníka. Oddiel bol dislokovaný na hranici a jeho (nesúvislé) obranné pásmo nadväzovalo na východe na obranné pásmo 5. oddielu. Po zahájení nemeckej generálnej ofenzívy zaútočili Nemci od Rimavskej Soboty a 6. oddiel sa dostal do obkľúčenia a ustúpil do Klenovských vrchov. Tu sa veľká časť partizánov vzbúrila proti veleniu, ktoré obviňovali, že v kritických chvíľach oddiel opustilo. Časť partizánov vytvorila oddiel Mastek (podľa pracovnej príslušnosti mnohých členov k bani Mastek), velenie s časťou partizánov vytvorilo oddiel Stalin partizánskej brigády Rákosi, časť vstúpil do partizánskeho oddielu Gottwald.

Brigáda v októbri

Oddiely brigády Jánošík bojovali v septembri na viacerých úsekoch povstaleckých frontov a na rozdiel o iných brigád bojovali jednotlivé oddiely spolu v jednej línii. 23. septembra po páde Turca bolo za hlavnú oblasť pôsobenia brigády určené Horehronie.

„	6. Skupina Bielik: a) Strážiť všetky prechody vedúce do horného údolia Hrona. Dôraz kladiem na: Kráľova Lehota, Poprad, Važec, Hrabušice, Revúca. b) Častými prepadmi rušiť nepriateľa na všetkých komunikáciách v prikázanej oblasti, najmä v údolí Váhu.	“
– 1944, september 23. [Banská Bystrica.] Prípis náčelníka štábu veliteľstva 1. čs. armády mjr. J. Nosku Hlavnému štábu partizánskych oddielov na Slovensku s požiadavkami na plnenie úloh pri obrane povstaleckého územia po ústupe z Turca.

Po vytvorení Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku dostala brigáda od Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia príkaz podriadiť sa mu, no naďalej ostala podriadená aj ÚŠPH. Vzhľadom na situáciu na povstaleckých frontoch sa začal HŠPO pripravovať na prechod na partizánsky spôsob boja. Štáb brigády vydal 20. októbra rozkaz s inštrukciami pre prechod na partizánsky spôsob:

• 1. oddiel pod velením npor. Jána Katrušina mal pôsobiť v priestore Pusté Pole – cesta Telgárt – Poprad
• 2. oddiel pod velením npor. Ivana Fiodoroviča Riabykina mal pôsobiť v priestore Polomka – cesta Brezno – Pohorelá
• 3. oddiel pod velením npor. Demiana Petroviča Vozňuka mal pôsobiť v priestore Šumiac – cesta Telgárt – Pohorelá
• 4. oddiel pod velením npor. Jána Murína mal pôsobiť v priestore Liptovská Teplička – cesta Poprad – Ružomberok

Dňa 22. októbra vydal brigáde pplk. Manica v mene HŠPO pre potreby bojov v horách dva a pol milióna korún, ktoré mali byť použité na úhradu zásob zrekvirovaných obyvateľstvu. Veliteľstvo 1. čs. armády takéto zabezpečenie pre svoje jednotky bojujúce na povstaleckom fronte v predstihu nezabezpečilo, ako sa neskôr v správe sťažoval veliteľ 2. čs. paradesantnej brigády:

„	Podmínky pro výživu brigády a ubytovací poméry byly čím dále tím tíživější. Je starost o finanční pomoc, protože všechny potraviny se musely draze platit a hlavné nebylo dostatečného množství mouky k pečení chleba. Od plk. RA. Asmolova dostal jsem 100 000 Ks a od poslance Slánského 50 000 Ks, což bylo málo pro výživu celé brigády, kdy partyzánští velitelé dostali milionové sumy a kde se hrálo v karty o desítky tisíce (skup. Bielikova).	“
– Časť správy plk. Vl. Přikryla o činnosti 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR, týkajúca sa bojovej činnosti brigády v období Slovenského národného povstania

Rozkaz HŠPO zo dňa 25. októbra určil brigáde Jánošík pôsobenie v oblasti Brezno – Kráľova Lehota – Poprad – Červená Skala. Sklady zásoby a streliva pre brigádu boli pridelené v Kyslej doline a k náprave nedošlo ani potom, ako Bielik na toto upozornil Rudolfa Slánskeho.

Brigáda si urobila zásoby potravín, rozpustila výcvikovú rotu a jej príslušníkov zaradila do oddielov a prepustila chorých, starších a mladistvých. Ernest Bielik nakoniec vymohol povolenie presunúť štáb brigády určený v Jasenskej doline bližšie k oddielom.

Po potlačení povstania

Štáb, 1. a 4. oddiel

Dňa 28. októbra sa rozpadol súvislý povstalecký front. Partizánske oddiely stratili spojenie s HŠPO. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia podriadil partizánsku brigádu Jánošík priamo 1. ukrajinskému frontu. Štáb partizánskej brigády Jánošík zanechal Jasenskej doline strážny oddiel pri sklade potravín na čele s Vladom Veleckým a vydal sa na pochod z Jasenskej doliny cez Chabenec k oddielom brigády 28. októbra. Kolóna zahŕňala aj 17 koní naložených nákladom a 1 mulicu. Počas namáhavého pochodu cez hrebeň Nízkych Tatier smerom na východ v podmienkach predčasnej zimy došlo k strate 16 koní, prežil len jediný a mulica. 1. novembra 1944 došlo k stretu s nemeckou jednotkou pri chate M. R. Štefánika (už zničenej zásahom delostreleckého granátu), kde v boji zahynuli sovietsky radista Vasiľ Babkin, 16 – ročný partizán z Valaskej Juraj Perichta a 3 ďalší partizáni a údajne 26 Nemcov. Štáb brigády ustúpil do Vajskovskej doliny a odtiaľ sa presunul cez obce Bystrá a Mýto pod Ďumbierom do Pohorelej, kde partizáni zakúpili 24 volov a následne sa 12. novembra štáb usídlil v doline Staníkovo a nadviazal spojenie so všetkými štyrmi oddielmi brigády v priestore Liptovskej Tepličky, Pohorelej a Veľkého boku. K 1. novembru 1944 sa stav brigády znížil na asi 1030 partizánov. V polovici decembra prišiel na štáb brigády sovietsky partizán Jakov Metodievič Kuznecov s dvoma radistkami, ktorí boli vysadení na padáku pri Jelšave, a ostali s brigádou až do spojenia s Červenou armádou, vďaka čomu získala brigáda rádiostanicu, keďže jednej pôvodnej rádiostanici zvlhli batérie a druhú jednotka zakopala 2. januára 1945 pod Kráľovou hoľou.

V okolí Liptovskej Tepličky pôsobil 4. oddiel npor. Murína už od 21. októbra. 28. októbra sa k oddielu pripojilo 40 partizánov samostatného oddielu partizánskej brigády Gottwald, ktorý unikol z obkľúčenia. Príchod tohto oddielu bol dôležitý, nakoľko v jeho radoch pôsobil lekár Eugen Spitzer, ktorý sa ujal organizácie zdravotnej služby a liečenia partizánov. 4. oddiel vykonával prepady a diverznú činnosť (napr. 19. novembra prepad autokolóny pri Telgárte, 4. decembra prepad Vikartoviec, 9. decembra prepad Pohorelej, 12. decembra boj pri Vernári).

1. oddiel Katrušina vyhodil mosty pri Liptovskej Tepličke (cestný do Vikartoviec, železničný na úzkokoľajke do Kráľovej Lehoty) a 28. novembra vyhodili míneri oddielu betónový most na ceste Pohorelá – Pohorelská Maša, čím prerušili dopravu na niekoľko dní.

Od decembra začala brigáda vykonávať diverzné akcie na železnici. Podľa záznamov brigády došlo k vykoľajeniu vlakov na košicko – bohumínskej železnici 1., 4., 12. a 27. decembra,. 7. decembra vyhodili partizáni v Pohorelskej Maši pancierový vlak.

V dôsledku partizánskych akcií Nemci 18. decembra 1944 vyslali jednotky v sile práporu, ktoré po celodennom boji partizánov z Liptovskej Tepličky vytlačili. Zároveň nemecké jednotky obsadili Kravany, Kubachy, Telgárt, Šumiac, Pohorelú a Heľpu. Partizánske sily v oblasti zahŕňali v tom čase okrem brigády Jánošík a brigádu Gottwald Kvitinského a Šukajevovu brigádu Stalin. Partizánske oddiely sa vyhýbali priamemu stretu, no prepadávali hliadky a menšie jednotky. 25. decembra partizáni prepadli Pohorelú, kde sa pokúsili oslobodiť 2 zajatých partizánov a 6 civilov, ale prepad sa nepodaril a bol odrazený.

2. a 3. oddiel

2. oddiel npor. Ivana Fiodoroviča Riabykina a 3. oddiel npor. Demiana Petroviča Vozňuka sa 26. októbra nachádzali pod Kráľovou hoľou. 29. októbra k partizánom prišla v skupine jedna žena a 4 americkí a anglickí dôstojníci z misie OSS poručíka Holta Greena. Američania prostredníctvom partizánskej vysielačky nadviazali spojenie so základňou v Taliansku. V nasledujúcich dňoch k partizánom prišli ďalší americkí a anglickí dôstojníci, medzi ktorými bol americký poručík James Holt Green a anglický poručík Robert Brown.

1. novembra, potom, čo partizáni neuposlúchli nemeckú výzvu na kapituláciu, museli partizáni po delostreleckej paľbe ustúpiť smer Homôľka, kde sa utáborili a vysielali hliadky do horehronských obcí. 22. novembra Nemci obsadili Polomku, zranili 5 obyvateľov a zapálili miestnu rómsku osadu. 26. novembra sa partizáni presunuli na turistickú chatu na Veľkom boku. V chate sídlil v tom čase aj veliteľ brigády Gottwald Kvitinskij s 30 partizánmi. Americko – britská misia, kpt. Stanek a dvaja vojaci sa usídlili na opustenej chatke medzi Polomkou a Veľkým bokom. Misie žiadali rádiotelegraficky o zhod zásob a partizáni niekoľkokrát zapálili vatry na Homôľke, no lietadlá sa pre hmlu nad Alpami vrátili na základňu v Taliansku. Zhod zásob sa americkým letcom podaril až 26. decembra, kedy z 36 nákladných padákov partizáni našli 20 necelých kusov.

12. decembra 1944 partizáni hlásili vyhodenie transportu medzi Východnou a Važcom, pri ktorom malo zahynúť asi 70 „fašistov“, táto akcia sa ale nespomína v nijakom inom prameni. 24. decembra prepadli partizáni Nemcov medzi Polomkou a Beňušom a 25. decembra vyhodili nemecký transport medzi Kráľovou Lehotou a Východnou.

Dňa 26. decembra vykonali nemecké jednotky vrátane skupiny Edelweiss neočakávaný prepad partizánov na Veľkom boku. Cestou narazili na chatu na Homôľke, na ktorú zaútočili a streľbou zranili kpt. Staneka. Unikol len jeden vojak, americká a britská misia sa vzdala bez boja. Nemecké jednotky postupovali na Veľký bok. Volaním v ruštine a uniformami zmiatli časť partizánov, ktorých následne zajali. Následne vypukol boj, kde nemecké jednotky partizánov vytlačili z chaty na Veľkom boku a tú vypálili aj s partizánskymi zásobami. Partizánska rozviedka zistila, že pozície partizánov prezradil nemeckej Abwehrgruppe 218 Bandy Göndör, syn mäsiara a krčmára z Beňuša. Partizánom sa ho podarilo zabiť pri prepade auta v Bujakove 5. januára, kde zahynul aj major wehrmachtu, strážca a vodič. Po porážke na Veľkom boku sa 2. a 3. oddiel presunuli do Ráztockej doliny, no po úteku dvoch nemeckých zajatcov sa presunuli do Malužinskej doliny. Poslednou bojovou akciou oddielov bolo vyhodenie nemeckého transportu v priestore Východnej 26. januára, následne sa oddiel na Bielikov rozkaz presunul 1. februára do Liptovskej Tepličky.

Posledné akcie

31. decembra 1944 podnikli Nemci útoky liptovskými dolinami a vypálili horáreň pod Staníkovom. Štáb brigády a 4. oddiel sa presunul náročným zimným pochodom v horských podmienkach postupne do Malužinskej doliny, kde sa 12. januára stretli s 2. a 3. oddielom. 1. oddiel sa tiež presunul do neobývaných barakov pri Bacúšskom sedle.

28. januára partizáni vykoľajili pri Východnej vojenský transport, čím narušili ústup a transport nemeckých síl od Popradu, ktorý už oslobodzovala Červená armáda. 31. januára sa Katrušinov oddiel spojil s postupujúcimi rumunskými vojskami, ktoré oslobodili Bacúch a týždeň s nimi spolupracoval, následne sa presunul do Liptovskej Tepličky.

1. februára 1945 sa hliadka Vozňukovho a Murínovho oddielu stretla pri Liptovskej Tepličke s postupujúcou hliadkou Červenej armády. Následne sa všetky oddiely brigády presunuli do oslobodenej Liptovskej Tepličky. Tam sa podarilo nadviazať spojenie s Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia, odkiaľ brigáda dostala príkaz presunúť sa na Moravu severovýchodne od Olomouca, avšak po objasnení situácie s vyčerpanosťou mužstva a absenciou zásob, zbraní a streliva sa od príkazu ustúpilo a brigáda bola rozpustená. Mladiství, starí a chorí boli prepustení, 408 partizánov bolo odoslaných k náhradnému pluku 1. čs. armádneho zboru v Poprade, 41 sovietskych občanov bolo zaradených do Červenej armády. 120 najschopnejších komunistov bolo vybraných do Košíc, kde si Komunistická strana budovala mocenské pozície v radoch vznikajúcich orgánov národnej bezpečnosti a štátnej moci.

Správa o činnosti

Po spojení brigády Jánošík s Červenou armádou sa Ernest Bielik so štábom jednotky presunuli do Noweho Targu, kde od 15. februára do 10. apríla 1945 písali správu o činnosti brigády.

Vo svojej knihe „Partizánska brigáda Jánošík“ Ernest Bielik uvádza nasledovné výsledky:

• 11 nepriateľských vojenských transportov s vojskom a rôznym materiálom vyhodených do povetria
• 10 mostov vyhodených do povetria
• zničených 7 tankov a 2 delá
• ukoristené stovky kusov rôznych druhov zbraní a tisíce kusov rôznej munície, ako aj ďalšieho vojenského materiálu a výstroja
• zničených 11 rušňov, 100 železničných vozňov, 64 vojenských áut a desiatky motocyklov
• zneškodnených 4080 fašistických vojakov (2771 mŕtvych, 1190 ranených a 119 zajatých vojakov a dôstojníkov). Tento údaj je značne nadnesený, nakoľko celkové straty Nemcov pri potlačovaní vojenskej fázy SNP sú vyčíslené na 4200 padlých, 5000 zranených, 300 zajatých.

Brigáda utrpela nasledovné straty v bojovej činnosti tieto straty: 68 mŕtvych, 126 ranených a 43 nezvestných.

Pri výkaze bojovej činnosti dochádzalo k nadsadzovaniu výsledkov. Napríklad vyhodenie nemeckého vojenského transportu 12. decembra 1944 medzi Východnou a Važcom, pri ktorom malo zahynúť asi 70 „fašistov“ sa nespomína v nijakom inom prameni.