Preskočiť na obsah

Jozef Vogl

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jozef Vogl‐Sokolovský
Podplukovník delostrelectva
Narodenie4. marec 1900
Stráže, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie25. apríl 1990 (90 rokov)
Senec, Slovensko
Národnosťslovenská
Profesiavojak

Jozef Vogl (* 4. marec 1900, Stráže – † 25. apríl 1990, Senec), od roku 1948 Sokolovský, bol česko-slovenský, neskôr slovenský dôstojník, účastník ťaženia do ZSSR, za SNP veliteľ vojensko‐partizánskej brigády Kriváň a účastník bojov o Beskydy a bojov pod Vihorlatom. V roku 1950 prepustený do zálohy. V roku 1955 zatknutý a odsúdený za činy počas ťaženia do ZSSR a za údajnú „sabotáž SNP a zradu na revolúcii slovenského národa“, v roku 1964 podmienečne prepustený, po roku 1989 bol rehabilitovaný. V máji 1990 povýšený do hodnosti genmjr. in memoriam.[1]:263-264

Vojenská kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef Vogl bol po štúdiu na gymnáziu 7. mája 1920 odvedený pri dobrovoľnom odvode na 24 mesiacov vojenskej služby a zaradený ako delostrelec. Absolvoval dôstojnícky kurz na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po absolvovaní bol 1. októbra 1920 menovaný na na podporučíka v hrubom delostreleckom pluku 110. 1. decembra 1921 ho premiestnili do čs. hrubého delostrelekého pluku 112, 30. apríla 1935 bol premiestnený do delostreleckého pluku 101, kde slúžil v rôznych batériach a potom na veliteľstve pluku.[1]:263

Vo vojne proti Sovietskemu zväzu, poprava zajatcov

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Slovenského štátu slúžil ako mjr. del. v delostreleckom pluku 1 a následne v pluku 51. 23. júna 1941 bol ustanovený za vel. III/11 oddielu, s ktorým 26. jún 1941 odišiel do ťaženia proti Sovietskemu zväzu.[1]:263-264

Počas bitky o Lypowec došlo ku kontroverznej udalosti. Kolóna delostreleckého pluku 11 bola prepadnutá skupinou sovietskych vojakov zo zálohy, pričom zahynulo 8 slovenských vojakov. Následne sa slovenskí vojaci zmocnili pri Granove v pásme bojových operácií 5 zajatcov a tí boli so súhlasom mjr. Vogla zrejme ako odveta za predchádzajúci prepad zastrelení. Mjr. Vogl „po streľbe popravčej jednotky dal obetiam ranu z milosti, lebo dvaja prejavovali známky života“.[2]

Počas vojenskej služby sa prejavovalo u mjr. Vogla nadmerné požívanie alkoholu. V septembri 1941 našiel mjr. Vogla dvakrát veliteľ Rýchlej divízie gen. Turanec úplne opitého a navrhol mu odchod od divízie kvôli alkoholizmu.[2]:30028. októbra 1941 sa vrátil z poľa a 1. januára 1942 bol povýšený na pplk. del. 9. júla 1942 bol ustanovený za veliteľa II/11 oddielu. 10. októbra 1942 odišiel do poľa so stotninou II/11 oddielu. 4. januára 1943 ho ustanovili za dočasného a na druhý deň za riadneho veliteľa delostrelekého pluku 11 v Rýchlej divízii a pôsobisko jeho pluku bolo na Kryme.[2]:60 2. novembra 1943 sa vrátil z poľa.[1]:263-264

V Slovenskom národnom povstaní

[upraviť | upraviť zdroj]

31. decembra bol Vogl premiestnený do delostreleckého pluku 2. 10. mája 1944 odišiel k formujúcej sa Východoslovenskej armáde ako veliteľ delostreleckého pluku. Počas odzbrojovania východoslovenských divízií sa nenechal odzbrojiť. 31. augusta 1944 jednotky delostreleckého pluku 2 zaujali v priestoroch obcí Vydraň  – Čeremcha – Nižná Jablonka kruhovú obranu. Zároveň sa pplk. Vogl snažil zorganizovať ďalšie jednotky a s ich pomocou prejsť cez front k Červenej armáde. Keďže nezískal podporu najmä peších jednotiek, nariadil zničenie ťažkých zbraní a prechod na partizánsky boj. Presunul sa do lesov Lupkovského priesmyku, kde sústreďoval vojakov. Spojil sa s partizánskym oddielom Belov-Kovalenko a s brigádou Sergej, ktoré sa nachádzali v Laboreckej vrchovine.[3]:54-57

4. septembra 1944 bol sformovaná pod Voglovým velením vojensko‐partizánska brigáda Kriváň. Spolu s brigádou Sergej vytvorili partizánsku oblasť s vyše 20 obcami. Brigáda Kriváň obsadila dediny Vyšnú a Nižnú Jablonku, Telepovce, Pčoliné, Zubné a Papín. Partizáni oboch brigád svojou činnosťou ohrozovali nemecké komunikácie Humenné – Stakčín a Humenné – Medzilaborce.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Boje o Beskydy

V druhej polovici septembra 1944 nemecké jednotky zaútočili na partizánsku oblasť. 21. – 24. septembra 1944 sa po útoku brigáda Kriváň rozdelila, časť ustúpila s brigádou Sergej na hrebeň Beskýd, zvyšok brigády Kriváň sa postupne stmelil v pohorí Vihorlat.[3]:64-65

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vypálenie obce Vinné

V októbri 1944 brigáda Kriváň pôsobila spolu s partizánskymi oddielmi Bohun, Borkaňuk, Jastrib a Veža v tyle 2. maďarskej horskej brigády vo Vihorlate.[4]:61-64 Vzťahy medzi oddielmi neboli vždy bezproblémové. Pplk. Voglovi bola vyčítané opilstvo a zo strany komunisticky orientovaných partizánov „paktovanie sa s buržoáznymi elementami“[5]:281 Na rozkaz Štábu partizánskeho hnutia pri 4.ukrajinskom fronte partizánske jednotky obsadili 28. októbra v popoludňajších hodinách obce Vinné, Jovsa, Kusín, Kaluža, Porúbke a Tarnava, aby zamedzili nemeckým a maďarským vojskám využiť podhorské cesty na ústup a pri uvažovanom postupe Červenej armády na Michalovce kryli pravé krídlo sovietskych vojsk. Sovietska ofenzíva sa zastavila a k spojeniu partizánov s Červenou armádou nedošlo. Nemci 30. októbra partizánov zatlačili naspäť do Vihorlatu a vypálili obec Vinné.[6]:325

Ešte pred 15. októbrom 1944 sa Voglovým vojakom podarilo ukoristiť maďarský protilietadlový kanón a zajať obsluhu. Brigáda Kriváň postupne zhromaždila 150 maďarských zajatcov. Náčelník stábu 2. maďarskej horskej brigády mjr. gšt. Pál Hadváry následne rokoval s Voglom o navrátení zajatcov a výzbroje, o ukončení nepriateľstva, dokonca prostredníctvom pplk. Vogla navrhol Červenej armáde prechod 2. maďarskej horskej brigády na sovietsku stranu. Ten sa však neuskutočnil, lebo 11. novembra 1944 bola brigáda Kriváň neočakávaným nemeckým útokom rozbitá.[4]:68 Chorý pplk. Vogl prečkal prechod frontu v obci Oreské.

12. decembra 1944 nastúpil pplk. Vogl do československej armády. Pôsobil ako veliteľ posádky v Žiline. V roku 1950 bol prepustený do zálohy. V rokoch 1950 – 1951 pracoval Považských mäsozávodoch v Trenčíne, v rokoch 1951 – 1955 v Západoslovenských tehelniach v Senci.[1]:264

Povojnový súdny proces

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1955 Jozefa Vogla zatkli a obvinili z vrážd sovietskych zajatcov. V súdnom procese v jeho neprospech priťažujúco svedčil iný partizánsky veliteľ, Ernest Bielik (neskôr sám odsúdený za rovnaký čin – popravu sovietskych zajatcov).[7] :524 Zároveň súdny znalec navyše vyhodnotil správanie sa Jozefa Vogla počas SNP (napriek tomu, že on a jeho jednotka sa ako jedna z mála jednotiek Východoslovenskej armády nedala Nemcom odzbrojiť a takmer 3 mesiac viedla proti Nemcom boj) ako „sabotáž SNP a zradu na revolúcii slovenského národa“ a aj za tento „zločin“ bol Jozef Vogl 30. novembra 1956 odsúdený Krajským súdom v Bratislave na 8 a neskôr Najvyšším súdom na 12 rokov.[7]:147 14. januára 1964 bol podmienečne prepustený na slobodu, potom žil v Senci. Po roku 1989 rehabilitovaný, v máji 1990 povýšený do hodnosti genmjr. in memoriam.[1]:264

V literatúre

[upraviť | upraviť zdroj]

Históriu partizánskych oddielov Belov-Kovalenko, Borkaňuk a partizánskych brigád Sergej a Kriváň popísal v spomienkovej knihe Boj o Beskydy[5] člen oddielu Belov-Kovalenko Michal Piteľ.

Ladislav Mňačko v diele Oneskorené reportáže v poviedke Svedok opisuje súdny proces s bývalým príslušníkom Rýchlej divízie a neskorším partizánskym veliteľom obvineným z vrážd sovietskych zajatcov na východnom fronte kvôli ranám z milosti, usvedčovaným pomocou zmanipulovaného svedka.[8]

Vyznamenania[1]:264

[upraviť | upraviť zdroj]
  • nem. Eisernes Kreuz 2. Klasse (23. 8. 1941),
  • medaila Za hrdinstvo III. st. (9. 8. 1941),
  • Pamätný odznak I. st. (1. 5. 1942),
  • nem. Eisernes Kreuz 1. Klasse (14. 3. 1943),
  • Za hrdinstvo II. st. (10. 4. 1943),
  • Vojenný víťazný kríž IV. tr. (14. 3. 1944),
  • Štefánikov pamätný odznak I. st. (27. 9. 1945),
  • Štefánikova pamätná medaila (21. 2. 1946),
  • Rad SNP I. tr. (20. 1. 1947),
  • Československý vojnový kríž 1939 (14. 5. 1947),
  • Československá vojenská medaila Za zásluhy I. st. (14. 5. 1947),
  • 2. Československý vojnový kríž 1939 (31. 5. 1947),
  • Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom (30. 8. 1947).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g CSÉFALVAY, František. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. ISBN 978-80-89523-27-6.
  2. ↑ a b c MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) IV. 1. pešia divízia, Slovenský vojak. 1. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2012. ISBN 978-80-81410-13-0.
  3. ↑ a b HELENA, Pažurová. Vojensko-partizánske jednotky utvorené z príslušníkov Východoslovenskej armády. Brigáda Kriváň. I. časť. Vojenská história (Bratislava: Vojenský historický ústav), roč. 2010, čís. 4, s. 48-70. Dostupné online. ISSN 1335-3314.
  4. ↑ a b HELENA, Pažurová. Vojensko-partizánske jednotky utvorené z príslušníkov Východoslovenskej armády. Brigáda Kriváň. II. časť. Vojenská história (Bratislava: Vojenský historický ústav), roč. 2011, čís. 4, s. 55-71. Dostupné online. ISSN 1335-3314.
  5. ↑ a b PITEĽ, Michal. Boj o Beskydy. Bratislava : Obzor, 1972.
  6. ↑ GEBHART, Jan; ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945. Praha, Bratislava : Naše vojsko, Nakladateľstvo Pravda, 1984. 560 s.
  7. ↑ a b JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji 2, Štúdie a články. Bratislava : Kaligram, 2006. ISBN 80-7149-781-9.
  8. ↑ MŇAČKO, Ladislav. Oneskorené reportáže. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1963.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Vogl&oldid=7948060“