Preskočiť na obsah

Kiribati

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Kiribatská republika)
Kiribatská republika
Vlajka Kiribati Štátny znak Kiribati
Vlajka Znak
Národné motto:
„Te Mauri, Te Raoi ao Te Tabomoa“
(Zdravie, mier a prosperita)
Štátna hymna:
Teirake Kaini Kiribati
(Povstaň, Kiribati)
Miestny názov  
 • dlhý Republic of Kiribati
Ribaberiki Kiribati
 • krátky Kiribati
Hlavné mesto Tarawa (Južná Tarawa)
1°28′ s.š. 173°2′ v.d.
Najväčšie mesto Južná Tarawa
Úradné jazyky angličtina, kiribatčina


Štátne zriadenie
prezident
viceprezident
parlamentná republika
Taneti Maamau
Teuea Toatu
Vznik 12. júl 1979
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
795 km² (171.)  
0 km² (0 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2018)
 • sčítanie (2011)

 • hustota (2018)
 
118 414 (184.)
110 136

148,9/km² (51.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2018
205 mil. $ (189.)
1 958 $ (169.)
Index ľudského rozvoja (2018) 0,612 (134.) – stredný
Mena kiribatský dolár, austrálsky dolár (AUD)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+12 až UTC+14)
bez zmeny (UTC+12 až UTC+14)
Medzinárodný kód KI
Medzinárodná poznávacia značka KIR
Internetová doména .ki
Smerové telefónne číslo +686

Súradnice: 1°28′00″S 173°02′00″V / 1,4666666666667°S 173,03333333333°V / 1.4666666666667; 173.03333333333

Kiribati, dlhý tvar Kiribatská republika (angl. Republic of Kiribati; kiribatsky: Ribaberiki Kiribati), je nezávislý ostrovný štát situovaný v strednej časti Tichého oceánu. Skladá sa z 33 atolov, ostrovov a útesov s rozlohou 795 km² súše, ktoré sú roztrúsené na obrovskom oceánskom priestore približne 5,2 miliónov km² vodnej plochy. Ostrovy sa rozprestierajú na oboch stranách rovníka, dátumovej hranice a 180. poludníka. Kiribati tak predstavuje jediný štát sveta ležiaci na všetkých štyroch zemských hemisférach (severnej, južnej, západnej, východnej) a prvý, na ktorom sa oslavuje Nový rok (jediný štát v pásme UTC+14).[1]

Administratívne zahŕňa osamelý ostrov Banaba a tri ostrovné skupiny: Gilbertove, Phoenixské a Line Islands.[2] Súčasťou archipelu je i Vianočný ostrov (Kiritimati, 388 km2) – najväčší atol na našej planéte. Podľa oficiálneho odhadu z roku 2018 na Kiribati žije niečo vyše 118 414 obyvateľov, z ktorých viac ako polovica býva v hlavnom meste Južná Tarawa.[3][4]

Bojovníci ostrova Tabiteuea so zbraňami zo žraločích zubov

Dejiny osídlenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie doklady o prítomnosti človeka na území Kiribati sa datujú do staroveku. Ostrovy boli pôvodne osídlené mikronézskym etnikom asi pred troma tisícmi rokov (1 000 rokov pred n. l.). Súostrovie však nebolo úplne izolované. V 13. až 15. storočí nášho letopočtu priplávali z juhu na brehy atolov polynézske kmene z Fidži, Samoy a Tongy, ktoré zmiešaním s pôvodnými osadníkmi položili základ dnešného obyvateľstva.[5] Svedectvo podávajú archeologické nálezy – ruiny koralových chrámov.

Mikronézski predkovia Kiribatčanov sa nachádzali na relatívne vysokom stupni sociálneho vývoja. Kým na niektorých ostrovoch vznikli predštátne útvary vedené náčelníkmi, obyvatelia iných ostrovov ako je Tabiteuea boli rovnostárski a vládla u nich demokracia. Ku každodennému životu patrili kmeňové vojny, pirátstvo a vzájomné násilné strety. V materiálnej kultúre sú známe dlabané kanoe, rybárske harpúny, ale aj zbrane zo žraločích zubov. Zdrojom potravy bol tradične najmä rybolov a na príhodných miestach pestovanie kokosovej palmy.[6]

Zámorské objavy

[upraviť | upraviť zdroj]
Poštová známka britského veličenstva z roku 1939

S novými objavmi sa ľudia snažili spoznať krajiny ležiace za neznámym obzorom. Prvú zvesť o ostrovoch priniesol do Európy moreplavec portugalského pôvodu Pedro Fernandes de Queirós v roku 1606. Jeho objav však vzápätí upadol do zabudnutia. Až na konci 18. storočia sa čoraz viac ciest začalo podnikať v honbe za ďalšími územiami. Dňa 24. decembra 1777 sa na Vianočnom ostrove vylodil kapitán James Cook.

Roku 1788 väčšinu atolov preskúmal a zmapoval britský námorník Thomas Gilbert, po ktorom hlavnú skupinu ostrovov v roku 1820 ruský moreplavec Ivan Fiodorovič Kruzenštern a francúzsky kapitán Louis Duperrey pomenovali Gilbertove ostrovy (angl. Gilbert Islands). Názov Kiribati (vyslov Kiribas) je odvodený z miestnej výslovnosti pôvodného anglického mena „Gilbert“. V 20. až 40. rokoch 19. storočia ostrovy tvorili základňu zbehlých obchodníkov a lovcov veľrýb. Od roku 1857 sa tu vďaka misionárom začalo šíriť kresťanstvo. Hoci sa tu zmeny diali rýchlym tempom, idylické súostrovia v Tichom oceáne ležali dlho za humnami diania a v moderných dejinách boli kolonizované ako posledné.

Bitka o Tarawu

Koloniálna éra

[upraviť | upraviť zdroj]
Explózia vodíkovej bomby v roku 1957 na Vianočnom ostrove

Ostrovy sa dostali do sféry britských záujmov Spojeného kráľovstva. So súhlasom obyvateľov tu Briti v roku 1892 vyhlásili protektorát Gilbertove a Elliceove ostrovy (dnešné Tuvalu) na ochranu pred neslýchanými nájazdmi otrokárov. Následne mnoho pôvodného obyvateľstva zahynulo vinou privlečených chorôb. Roku 1916 sa protektorát zmenil na britskú korunnú kolóniu. Postupne boli ku kolónii pripájané ďalšie ostrovné skupiny – Phoenixské (angl. Phoenix Islands) a Line Island (angl. Line Islands), v rokoch 1915 – 1925 aj Tokelau. Začiatkom 20. storočia boli na ostrove Banaba objavené ložiská fosfátov, ktoré sa až do ich vyčerpania v roku 1982 stali hlavným zdrojom príjmov kolónie. V roku 1939 boli oddelené ostrovy Kanton a Enderbury, kde bolo vznesené kondomínium Veľkej Británie a USA.[5]

Počas druhej svetovej vojny od roku 1941 atol Tarawa a ostatné z Gilbertových ostrovov okupovali Japonci. Na ostrove Betio, v južnej časti atolu Tarawa, vybudovali aj leteckú základňu. Súostrovie sa stalo arénou ťažkých bojov. Okupácia skončila v novembri 1943 americkým víťazstvom v bitke o Tarawu, ktorá sa stala jednou z najkrvavejších bitiek v dejinách americkej námornej pechoty.

V povojnovom období oblasť nadobudla strategickú hodnotu. Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia využili Veľká Británia a Spojené štáty Vianočný ostrov na skúšky jadrových zbraní, vrátane vodíkových bômb. O explózii však obyvatelia nič nevedeli. K podobným účelom slúžil v rokoch 1957 až 1962 aj neobývaný atol Malden.[7]

Nezávislosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Boj obyvateľov za politické práva a suverenitu si vyžiadal nejednu reformu koloniálnej správy. V 60. rokoch 20. storočia tu začali vznikať prvé orgány miestnej samosprávy, poradná rada a parlament. Dňa 1. októbra 1975 sa od zvyšku britskej kolónie pre národnostné nedorozumenie odtrhli Elliceove ostrovy (od roku 1978 nezávislý štát Tuvalu), pričom v januári 1976 bola kolónia Gilbertove a Elliceove ostrovy v dôsledku referenda zrušená. Koloniálna sústava sa zrútila pod motiváciou úspešného hnutia za národné oslobodenie. Nezávislá republika Kiribati bola vyhlásená 12. júla 1979. Jej súčasťou sa stalo i zrušené britsko-americké kondomínium Kanton a Enderbury.[5] Moci sa ujal prvý prezident republiky Ieremia Tabai. Aj keď Kiribati nastúpilo na cestu budovania demokracie, dodnes má tesnú väzbu na anglosaský svet. V roku 1995 došlo k definitívnej úprave dátumovej línie.

Štátne zriadenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Budova parlamentu na ostrovčeku Bairiki
Satelitná snímka atolu Kanton

Kiribati je unitárna parlamentná republika, ktorá sa riadi demokratickými zásadami. Hlavou štátu a vlády sú prezident a viceprezident. Aktuálny prezident Taneti Maanau sa na čelo štátu dostal v roku 2016, keď získal dôveru po volebnej prehre dlhoročného politika Anoteho Tonga.[8]

Vláda sa skladá z prezidenta, viceprezidenta a desiatich prezidentom menovaných ministrov. Zákonodarnú moc vykonáva jednokomorový Dom parlamentov alebo Maneaba Ni Maungatabu, kde zasadá 46 poslancov zvolených na 4-ročné obdobie. Členovia parlamentu navrhujú prezidentského kandidáta, ktorý sa potom volí vo všeobecnom tajnom hlasovaní na obdobie 4 rokov. Viceprezidenta a vládu vymenúva prezident z radov poslancov parlamentu.[9] Hlavné a vládne centrá sú v mestách Ambo, Bairiki a Betio, ktoré sa nachádzajú v južnej časti atolu Tarawa.

V ostrovnom štáte síce existujú politické strany, ale ich funkciu preberajú kmeňové zväzy, ktorých zástupcovia sú volení do jednokomorového parlamentu. Každý z obývaných atolov diplomaticky spravuje svoju vlastnú radu. Secesionistické snahy ostrova Banaba dosiahli určitý stupeň samosprávy.

Kiribatská ústava, ktorá bola prijatá 12. júla 1979, ustanovuje slobodné a otvorené voľby. Vo veku 18 rokov existuje všeobecné volebné právo. Kiribati nemá žiadnu armádu, iba malé policajné sily. Justičná zložka vlády zahŕňa odvolací súd, najvyšší súd, ako aj magistrátne súdy.[10] Ostrovná krajina nemá regulárnu armádu, ani televízne vysielanie (iba políciu, rádio a rozhlas).

Medzinárodné vzťahy

[upraviť | upraviť zdroj]

Kiribati je členom Spoločenstva národov (od roku 1979), Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a plnoprávnym členom OSN sa stalo v roku 1999.

Administratívne členenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Kiribati má celkovo 21 obývaných ostrovov. Tie sú zoskupené do troch ostrovných skupín a jedného ostrova s vlastnou samosprávou. Týmito skupinami sú:

Mapa Kiribati
Administratívne členenie ostrovnej republiky Kiribati
Kokosové palmy na atole Abaiang

Kiribati sa rozkladá v strednej časti Tichého oceánu po oboch stranách rovníka a 180. poludníka, na hraniciach Mikronézie a Polynézie. Ostrovnú skupinu tvorí 32 atolov, ostrovov a útesov. Nachádzajú sa v časových pásmach UTC+12, UTC+13 a UTC+14. Hranice štátu Kiribati majú nepravidelný priebeh. Dĺžka republiky má od západu na východ takmer 4 000 km, pričom celková rozloha je približne 5,2 milióna km².

Geograficky možno Kiribati rozdeliť do štyroch skupín. Najzápadnejším územím Kiribati je samostatný ostrov Banaba. Gilbertove ostrovy tvoria centrum štátu, pričom tu žije približne 90 % obyvateľstva. Ďalej na východ sa nachádzajú Phoenixské ostrovy, ktoré sú až na atol Kanton neobývané a sú súčasťou rozľahlej morskej chránenej oblasti, ktorá figuruje na zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Najvýchodnejšie sa nachádzajú Line Islands s najväčším atolom na svete – Kiritimati (70 % rozlohy štátu).

Kiribatská dedina
Lagúna atolu Tarawa

Územie Kiribati tvoria nízke atoly koralového pôvodu v rôznom štádiu vývoja. Najtypickejšie sú ostrovčeky s plytkou lagúnou uprostred. Na vývojovo starších atoloch sa ostrovčeky vyskytujú iba z náveternej východnej strany, takže pôvodná lagúna je otvorená voči oceánu alebo vôbec chýba. Všetky ostrovy ležia v oblastiach, v ktorých sa stredoceánske chrbty najviac približujú k hladine Tichého oceána. Atoly vznikli tisícročným pôsobením koralov rastúcich na vrcholkoch podmorských vulkánov.[11]

Kiribati je jeden z najnižšie položených štátov sveta. Povrch ostrovov je veľmi nízky a málo členitý, výrazné zastúpenie má vápenec. Najväčšia výška väčšiny atolov je 2 až 5 m nad morom. Len ostrovy Banaba (81 m n. m.) a Kiritimati (13 m n. m.) vystupujú vyššie, pretože boli zdvihnuté geologickými procesmi.[12] Kvôli nízkej nadmorskej výške na ostrovoch nenájdeme strmé pobrežia, prevládajú rozľahlé pláže. Pred dravým príbojom ich chránia bariérové útesy a prírodné vlnolamy z koralu.

Vďaka poveternostným vplyvom, ktorým je povrch vystavený, sa vyformovali v drobivom vápenci hlboké lieviky, presypy a špicaté kužele, kde sa v priebehu státisícov rokov usadil trus miliónov hniezdiacich vtákov – guáno. Iné prírodné zdroje absentujú.[11]

Ostrovy majú tropickú, horúcu a vlhkú klímu oceánskeho typu s celoročne vyrovnanými teplotami (26 – 30 °C). Väčšina ostrovov sa nachádza v suchom pásme rovníkovej klimatickej zóny. Kiribati je vystavené pasátom vanúcim od juhovýchoduseverovýchodu. Zrážky silno kolíšu nielen od ostrova k ostrovu, ale aj rok od roka (700 – 3000 mm). V blízkosti rovníka sú najnižšie, zatiaľ čo ostrovy ležiace na severe a na juhu majú kvôli vanúcim pasátom zrážky podstatne výdatnejšie. Hlavné dažďové obdobie trvá od novembra do marca, ale smerom na východ nastávajú dlhšie obdobia sucha. Rovnováha životného prostredia je v tejto časti Pacifiku krehká a počasie premenlivé. Súostrovie občas postihujú tropické búrky, veterné smršte a tajfúny.

Vodstvo a pôdy

[upraviť | upraviť zdroj]

Vodné toky nie sú vyvinuté, lebo zrážky rýchlo vsakujú do pórovitého vápencového podložia. Okrem lagúny majú koralové atoly často aj sústavy malých jazierok. Vrstva úrodnej pôdy je pomerne tenká a na väčšine ostrovov zlej kvality. Pôdy sú neúrodné, plytké a podliehajú zasoľovaniu. Mnohé ostrovy trpia nedostatkom sladkej pitnej vody. Problém sa rieši odsoľovaním morskej vody a zadržiavaním dažďových zrážok v cisternách.[13]

Flóra a fauna

[upraviť | upraviť zdroj]
Morské vtáctvo na atole Kiritimati

Pustá vegetácia sa obmedzuje na druhy rastúce v nehostinných podmienkach. Pôvodné tropické lesy zaberajú len 15 % plochy krajiny a boli nahradené kokosovníkmi a inými rastlinami, ktoré sa na ostrovy dostali umelo s prisťahovalcami. Dominujú slanomilné trávnaté porasty a nízke kry. Hornaté výčnelky sú posiate kokosovníkmi (Cocos) a pandánovými palmami (Pandanus). Mnohé rastliny sa na atoly dostali len vďaka morským prúdeniam či búrkam, približne 300 druhov flóry sem importovali prisťahovalci.[13] Momentálne sa cez mnohé ostrovčeky pravidelne valia prílivové vlny a slaná voda ničí i to málo, čo tu v minulosti rástlo. Problémy so záplavami a eróziou pôdy sa riešia vysádzaním pobrežných mangrovov, ktoré by mali byť základom obnovy domáceho biotopu.[14]

Živočíšny svet na atoloch je veľmi skromný. Zastupujú ho najmä zdivočené krysy, ošípané a hydina. Ostrovy sú hniezdiskom morského vtáctva (80 druhov, medzi nimi aj fregatky - národný symbol). Bohatá je však morská biodiverzita: sasanky a koraly (200 druhov), ryby (800 druhov), mäkkýše (1000 druhov), kôrovce, hlavonožce, korytnačky, žraloky i veľryby. Mnohé jedince sú endemitmi. Prírodne najcennejšou rezerváciou UNESCOPhoenixské ostrovy a národný park Kiritimati.[13]

Ekologické problémy

[upraviť | upraviť zdroj]
Koralové útesy, súčasť chránenej rezervácie Phoenixské ostrovy

V dôsledku nízkej nadmorskej výšky je existencia Kiribati vážne ohrozená stúpajúcou hladinou svetového oceánu, ktorú mnohí vedci dávajú do súvislosti s klimatickými zmenami a globálnym otepľovaním Zeme. V dôsledku vzostupu vodnej hladiny už v roku 1999 zmizli pod vodou dva neobývané ostrovy, Tebua Tarawa a Abanuea, patriace ku Kiribati. Ekologické problémy sa v posledných rokoch rapídne zhoršujú. Ak sa nepodniknú účinné opatrenia, ostrovný štát zanikne podľa odhadov niekedy koncom 21. storočia. Závisí to od miery adaptácie koralu na nové podmienky. Varovným signálom je hromadné blednutie a odumieranie koralových ekosystémov.[15]

Na medzinárodných fórach sa hľadajú spôsoby, ako krajinu zachrániť pred pohltením. Uvažuje sa o výstavbe pobrežných hrádzí a „plávajúcich ostrovov“. Projekty si, žiaľ, vyžadujú vysoké finančné náklady. Pre obyvateľov súostrovia sa teda ako jediné východisko javí migrácia za hranice domova.[16] Situácia je natoľko akútna, že vláda Kiribati kupuje pozemky na Fidži a v roku 2008 požiadala Austráliu a Nový Zéland o možnosti prijatia ostrovanov ako ekologických utečencov.[17] Prvé SOS evakuácie zrejme odštartujú už na konci tohto desaťročia.

Hospodárstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Ponúkaný tovar v obchode na ostrove Abaiang
Medzinárodné letisko Bonriki

Kiribati, ktorého ročný hrubý domáci produkt na obyvateľa činí sotva 2000 $, je chudobný rozvojový štát. Patrí k ekonomicky najslabším v regióne, pretože vzdialené ostrovčeky netvoria kompaktný celok.[18] Krajina je závislá od prijímania cudzej pomoci (25 – 50 % HDP) Spojeného kráľovstva, USA, Austrálie, Nového Zélandu, Fidži, Japonska a Taiwanu, a od finančných príspevkov domorodých emigrantov pracujúcich v zahraničí. Kiribatská republika taktiež spolupracuje s priľahlými ostrovmi Marshall, Tuvalu a Nauru.

Hlavným obchodným partnerom je Austrália. Vývoznými artiklami sú kopra, riasy a mrazené rybie máso. Takmer všetok spotrebný tovar sa musí kryť importom, ktorý prevyšuje úzku exportnú základňu. Dovážajú sa hlavne potraviny, palivá, odevy, stroje a zariadenia. Zákonom uznávanou menovou jednotkou je kiribatský a austrálsky dolár (100 centov). Inflácia vykazuje 0,4 % (k roku 2017).[3] Problémom rozvoja je izolácia a fluktuačná ekonomická situácia; ostrovná krajina je bez externej pomoci vystavená možnosti kolapsu. Prioritou je budovanie lepšej infraštruktúry.

Na štruktúre HDP sa k roku 2016 najviac podieľajú služby (70 %), nasleduje poľnohospodárstvo (23 %) a priemysel (7 %).[3]

Poľnohospodárstvo a rybolov

[upraviť | upraviť zdroj]
Štruktúra vývozu republiky

Hospodárstvo Kiribati je založené na pilieroch poľnohospodárstva, ktorého produkcia je limitovaná obmedzenou výmerou ornej pôdy (2,5 % územia) a nedostatkom vody. Prevláda rastlinná výroba. Pestujú sa predovšetkým kokosové palmy, z ktorých sa vyváža sušená dužina kokosových orechov, tzv. kopra. Pre výživu obyvateľstva majú lokálny význam sladké zemiaky, pandány, banány, melóny a chlebovníky. V preliačinách vyhĺbených až k spodnej brakickej vode sa sadí hľuza babai (akýsi druh močiarneho tara).[2] Lokálnu spotrebu dopĺňa kultivácia paradajok, tekvíc a čínskej kapusty.[19] Agrárna výroba nie je schopná zaistiť sebestačnosť krajiny v potravinách, väčšina z nich sa musí kryť importom.

V živočíšnej výrobe je pomerne rozvinutý chov ošípaných a hydiny. Ďalšou dôležitou súčasťou ekonomiky je zber chalúh, rias (ktoré sem boli privezené z Filipín) a lov morských živočíchov. Výlov sa uskutočňuje v lagúnach i na otvorenom mori; ide najmä o tuniaky, mečúne, lietajúce ryby a kraby. Vzniklo tu dokonca i niekoľko odchovných fariem. Obľube sa teší lov rôznych kôrovcov i perál. Veľký dopyt po veľkých mušliach druhu Tridacna gigas viedol k ich značnému úbytku. Lokálna vláda tiež získava poplatky z udeľovania licencií rybárskym lodiam, ktoré na zmluvnom základe operujú vo výsostných vodách Kiribati.[18][20]

Na Kiribati priemysel prakticky neexistuje. Sú tu iba malé podniky na prvotné spracovanie agrárnych produktov a rýb (konzervárne, mraziarne). V minulosti sa na ostrove Banaba ťažili fosfáty, ktorých zásoby sa však vyčerpali približne v čase, keď Kiribati získalo nezávislosť. Zo ziskov bol vytvorený rezervný fond. Na ostrove Starbuck sa dobývajú ložiská guána.[12] Elektrický prúd sa vyrába z naftových generátorov, prístup k nemu má len 60 % územia. Plánuje sa rozvoj solárnej energie. Výborne rozvinuté sú na týchto ostrovoch remeslá (tkáčstvo, pletenie rohoží, staviteľstvo člnov a lodí).[21] Ďalším zdrojom príjmov je montáž lodí, filatelia a kozmický výskum pri rovníku.

Cestovný ruch a doprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Ľahké dopravné lietadlo Charbin Y-12 spoločnosti Air Kiribati, kiribatského národného leteckého dopravcu, na letisku Tabiteuea-Sever

Dôležitým ekonomickým odvetvím a hlavným zdrojom príjmov sa v posledných rokoch stal biznis s cestovným ruchom. Hoci sa Kiribati snaží podporovať turizmus, sektor služieb je zaostalý. Mladému štátu chýbajú prostriedky pre nutné investície.[11] Atolový raj je turisticky atraktívny oslavami Nového roka, prírodnými krásami, vojnovými pamiatkami a exotickým životným štýlom ostrovanov. Sú tu priam ideálne podmienky na dovolenku. Odlúčenosť od hlavných dopravných trás sa však prejavuje na nízkej návštevnosti (len 6000 hostí ročne).[13]

Kiribati tvorí komunikačnú linku na polceste medzi Havajom a Austráliou. Medzi ostrovmi existuje lodná i letecká doprava menšieho rozsahu. Hlavným dopravným uzlom je atol Tarawa, pričom malé letiská sú aj na atoloch Butaritari a Kiritimati. Zložitú dopravnú dostupnosť umocňujú nevhodné prístaviská, kde lode len málokedy dokážu bezpečne zakotviť. Keďže ostrovy ležia rozptýlené vo veľkej vzdialenosti jeden od druhého, doprava nie je lacná a pravidelná. Na druhú stranu je tu pomerne solídna cestná sieť.[22] Niektoré ostrovčeky sú spojené podmorskými káblami.

Obyvateľstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Deti v meste Bairiki
Na ostrovoch panuje nedostatok pitnej vody, na obrázku je žena zbierajúca dažďovú vodu z cisterny

Na Kiribati dnes žije asi 120 100 obyvateľov (podľa oficiálneho odhadu z roku 2018), pričom väčšinu z nich tvoria Mikronézania (98,8 %), menšiu časť Polynézania, Melanézania a prisťahovalci z Eurázie.[3] Z toho najväčšia časť (približne 90 %) žije na Gilbertových ostrovoch. Ďalej sú trvalo osídlené tri z ostrovov Line (Teraina, Tabuaeran a Kiritimati), ostrov Banaba a atol Kanton z Phoenixských ostrovov. Hustota zaľudnenia je 149 obyv./km2. Od začiatku 20. storočia populácia rýchlo rastie, pôrodnosť je vysoká a prirodzený prírastok krajiny dosahuje 1,15 %. Z antropologického hľadiska sú obyvatelia Kiribati australoidnej rasy. Majú nižšiu postavu, guľatý tvar lebky, žltohnedú pleť, tmavé oči a vlasy.[13]

Obyvatelia Kiribati hovoria oceánskymi jazykmi, konkrétne kiribatčinou. Osobitosťou domorodej reči je chýbajúca hláska 's', ktorá sa píše latinkou po vzore francúzštiny, 'ti'. Príznačným rysom je naopak prevaha samohlások a ľubozvučná fonetika. Úradným jazykom je okrem domorodého jazyka aj angličtina, ktorou plynule hovorí asi 30 % populácie. Najdôležitejšou anglofónnou oblasťou je okolie hlavného mesta. Na južnej periférii figuruje tuvalčina. Kiribatčania pred príchodom Európanov nepoznali písmo, počiatky zaužívanej latinky sa vyskytli až po zavŕšení kresťanských misií.

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Prevládajúcou náboženskou skupinou sú kresťania - a to rímski katolíci (56 %), protestanti (34 %), ďalej mormóni (3,1 %) a adventisti siedmeho dňa (1,9 %). Rozšírená je i bahájska viera (2,3%).[23] Kresťanstvo tu zaviedli misionári v 19. storočí.  Avšak v niektorých prípadoch bola konverzia skôr povrchná, zásluhou čoho sa na ostrovoch udržiavajú zvyšky pôvodnej domorodej religiozity (kult predkov, viera v bohov a hérosov). V kontraste s dogmami kresťanstva lokálne prežívajú hriešne rituály mágie a tabuizované praktiky veštectva zo starých čias.

Komunitný dom maneaba na ostrove Marakei
Domácnosti v Južnej Tarawe nemajú možnosť ustúpiť od pobrežnej erózie, pretože atol je úzky a preplnený

Obyvatelia Kiribati bývajú v malých osadách a dedinkách roztrúsených pri lagúne. Uprostred dedinky často stával (v niektorých prípadoch dodnes stojí) veľký komunitný dom maneaba, ktorý slúži ako zhromaždisko.[21] Kostra domov staršej architektúry býva drevená, strechu pokrývajú palmové listy, dlážku rohože, ktoré fungujú aj namiesto pevných stien. Súčasná výstavba sa prispôsobuje potrebám ochrany tunajšej kultúry.

Vidiecke sídla v zázemí miest však strácajú svoj pôvodný charakter, mnoho ostrovanov sa sťahuje do miest. V súčasnosti sa ako hlavné mesto Kiribati uvádza celý atol, teda Tarawa, prípadne jeho južná najkompaktnejšia skupina ostrovčekov, Južná Tarawa. Následkom zvyšujúcej urbanizácie (42 %) sa hlavné mesto Južná Tarawa stáva preľudneným. V roku 2015 žilo v hlavnom meste 56 388 obyvateľov.[24] Na lokalite je zaujímavé to, že je tvorená reťazcom ostrovčekov s rôzne širokými kanálmi a trpí znečisťovaním prostredia. Ostrovček Betio je známy ako dejisko bitky o Tarawu, má prístav a najväčšiu elektráreň v krajine. Na ostrovčeku Bairiki sa nachádza letisko, budova parlamentu a kancelária prezidenta.[25]

Medzi najvýznamnejšie sídla ostrovnej republiky patria:

Práca, vzdelanie a zdravie

[upraviť | upraviť zdroj]
Pobočka Juhopacifickej univerzity na atole Tarawa

Ostrovy neponúkajú veľa pracovných príležitostí. Nezamestnanosť dosahuje 30,6 % (odhad k roku 2010). Mnoho ekonomicky aktívnych odišlo za prácou a vzdelaním do zahraničia. Pracovnú silu tvorí 39 000 ľudí. Najviac pracovne činných pracuje v službách (75 %), potom v poľnohospodárstve (15 %) a najmenej v priemysle (len okolo 10 %).[3]

Školstvo, zdravotníctvo i životná úroveň zaostávajú za európskym priemerom. Základné vzdelanie je však zabezpečené aj mimo veľkých miest.[22] Na atole Tarawa sa nachádza aj pobočka Juhopacifickej univerzity. Na každom ostrove je nemocnica alebo klinika. Pomerne vysoká úmrtnosť detí, tuberkulóza, nadmerné fajčenie (54 % populácie, najmä mladých), infekcie (vrátane HIV), otravy jedlom, kontaminovanou vodou a nedostatok lekárov však odzrkadľujú nízky priemerne dožitý vek: u mužov 59 a u žien 65 rokov.[20]

Kiribati sa zaraďuje medzi desať krajín na svete s najvyššou mierou obezity (46 %) a nadváhy (vyše 80 % populácie, najmä žien).[2] Výživu obyvateľstva a kľúčový zdroj bielkovín oddávna poskytuje morské živočíšstvo, kurence a ošípané. Rastlinná strava pozostáva z ovocia, hľuznatých rastlín, zeleniny a divorastúcich plodov, ale značné dávky potravín sa už kupujú v obchodoch. Typickými nápojmi sú kokosové mlieko, dažďová voda a palmové víno.[21] Pitnú vodu má k dispozícii len 67 % populácie.

Lode zabezpečujúce prepravu medzi Gilbertovými ostrovmi bývajú často preplnené

Kiribatčania sú sociálne konzervatívny národ, ktorý sa vyznačuje rešpektovaním tradičných zvyklostí. K turistom sú síce prívetiví, ale celkovo sa cudzím vplyvom prispôsobujú neradi. Žijú tu mnohopočetné rodiny, ktorým vládne náčelník kmeňa. Kiribatská rodová spoločnosť „kainga" je usporiadaná na princípe pevných príbuzenských vzťahov, súdržnosti a vzájomnej pomoci.[26][21]

Námorníctvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Rybolov v Južnej Tarawe

Po kultúrnej stránke pestujú silné námornícke tradície, ktoré predstavujú charakteristickú črtu kiribatskej kultúry. Osud miestnej komunity je úzko spätý s podmorskými živlami a moreplavbou, čo nepochybne odráža spôsob života Mikronézanov odkázaných na blahosklonnosť mora. Kapitáni jednotlivých lodí si dobre pamätajú najvýhodnejšie kurzy na rôzne izolované ostrovy a ešte aj v súčasnosti používajú navigačné techniky pradávnych Kiribatčanov, ktorí sa po šíravách oceánu orientovali podľa súhvezdí, denného pohybu Slnka, vlnobitia a smeru vetra. Okrem toho vynikajú v love rýb a sú skúsení v stavbe vahadlových člnov. Obľúbenými športmi sú plávanie, skoky do vody, jazda na vlnách, závody na plachetniciach, novšie aj futbal.[27]

Folklór a zvykoslovie

[upraviť | upraviť zdroj]
Tanečníčky vítajú návštevníkov ostrovov Kuria

Špecifická kultúra Kiribati tvorí zmes mikronézskych a polynézskych kultúrnych elementov. V súostroví je dôležitý spoločenský život, lebo sa tu uchováva jedinečný folklór. Typické sú monotónne piesne a rytmické tancekaimatoa" a „ruoia", využívajúce partie bokov s výrazným pohybom rúk. Melodickú hudbu vyludzujú jednoduché bicie nástroje zo škrupín orechov, hrkálky a trúbky z morských schránok. V tejto krajine sa často spieva hudba, ktorá sprevádza hlavné životné udalosti, ako sú uzavretie manželstva (väčšinou monogamné), smrť a náboženské obrady.[28][13]

Obyvatelia Kiribati majú tiež bohatú ľudovú slovesnosť, ktorá sa po generácie prenášala ústnou cestou (napr. mýty o morských pannách). Vzhľadom na relatívnu izoláciu tohto ostrovného národa a obmedzený prístup k iným kultúram sa mnohé z príkladov literatúry a umenia odvolávajú na staroveké myšlienky. Dôležitú úlohu zohráva mágia, ako aj kódex prísnych zákazov tabu, ktoré usmerňujú správanie jednotlivcov.[9]

Domorodí predkovia sa museli učiť využívať všetky dary nehostinnej prírody. Príbytky, odev a predmety dennej potreby si kedysi vytvárali z kôry, listov, trstiny či vetvičiek koralu. Tradičné oblečenie boli veľmi prosté: muži najčastejšie inklinovali ku krátkej zásterke z kôrovia stromov, ženy nosili suknicu z trávy pripevnenej k opasku. Občas sa zdobili voňavými kvetmi a ozdobami z mušľoviny, vtáčieho peria alebo rybích zubov.[10] V súčasnosti miestni ľudia dávajú prednosť americkej konfekcii a mestský život čoraz viac pripomína západný spôsob života. Napriek tomu väčšina ostrovanov žije v ústraní a veľmi pokojným životom. Obavy majú len z klimatických zmien a dvíhania morskej hladiny.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Kiribati & Interesting Facts About Its Geographic Anomalies. Brilliant Maps, 2015-09-14. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po anglicky)
  2. a b c ANGELI, A. Kiribati: An Island World Vanishes into the Ocean. 1. vyd. Mníchov : Sieveking, 2017. S. 128.
  3. a b c d e The World Factbook — Central Intelligence Agency [online]. www.cia.gov, [cit. 2018-07-10]. Dostupné online. Archivované 2017-09-10 z originálu. (po anglicky)
  4. Kiribati - The Encyclopedia of Earth [online]. editors.eol.org, [cit. 2018-07-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b c LIŠČÁK, V. Státy a území světa. 3. vyd. Praha : Libri, 2009. S. 421,422.
  6. TALU, A. Kiribati: aspects of history. 1. vyd. Suva : University of South Pacific, 1984. S. 152.
  7. KRATZER, H. Austrálie a Oceánie: Fakta a reportáže. 1. vyd. Praha : Novinář, 1990. S. 128.
  8. Taneti Maamau declared new president of Kiribati. Radio New Zealand, 2016-03-10. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po anglicky)
  9. a b Kiribati - kolíska pacifických národov (www.infoglobe.sk) [online]. www.infoglobe.sk, [cit. 2019-08-10]. Dostupné online.
  10. a b Culture of Kiribati - history, people, clothing, traditions, women, beliefs, food, customs, family [online]. www.everyculture.com, [cit. 2018-07-29]. Dostupné online.
  11. a b c SCHNEIDER, K.. Lexikon zemí: Sv. 4, OCeánie, Austrálie. 1. vyd. Praha : GeoCenter, 1994. S. 92 s..
  12. a b KELE, F. - MARIOT, P. Ostrovy a súostrovia Oceánie. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1992. S. 43,44.
  13. a b c d e f ŠVANTNER. Ľ.. Kiribati: skryté ostrovčeky snov (Časopis Geografia), roč. 02/2018, s. 46-50.
  14. VITCHEK, A.. Než přijde potopa. Magazín Koktejl, roč. 02/2009.
  15. Search [online]. NatGeo, [cit. 2019-08-11]. Dostupné online.
  16. ŠPLHOVÁ, Zuzana. Ostrovný štát Kiribati pravdepodobne zaplaví Tichý oceán. Budú z jeho obyvateľov klimatickí utečenci? [online]. Denník N, 2018-08-23, [cit. 2019-08-11]. Dostupné online.
  17. Kiribati mizí pod mořem. Lidi chce poslat do Austrálie | Aktuálně.cz. Aktuálně.cz - Víte, co se právě děje, 2008-06-20. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po česky)
  18. a b ZUBRICZKÝ, G. Geografia štátov sveta. 1. vyd. Bratislava : MAPA Slovakia Plus, 2009. S. 241.
  19. THOMAS, F.. Kiribati: some aspects of human ecology. 1. vyd. Washington : National Museum, 2003. S. 40.
  20. a b SLIACKY, Jozef. Ostrovy, ktorých obyvatelia vítajú nový deň ako prví. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-07-24].
  21. a b c d KRUPA - BUCKOVÁ, M., V. Austrália a Oceánia: tradícia, kultúra, hudba. 1. vyd. Bratislava : Asco art & science, 2009. S. 296.
  22. a b Republic of Kiribati - Detail web obsahu - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR [online]. www.mzv.sk, [cit. 2018-07-11]. Dostupné online. Archivované 2018-12-14 z originálu.
  23. HONZÁK, F. - PEČENKA, M.. Státy a jejich představitelé. 1. vyd. Praha : Libri, 1998. S. 449.
  24. a b mfed.gov.ki, [cit. 2019-01-28]. Dostupné online. Archivované 2019-10-29 z originálu.
  25. PLANET, Lonely. Natural spoils: why Kiribati is a nature lover's paradise [online]. Lonely Planet, 2017-03-25, [cit. 2019-08-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. Kiribati | Culture, History, & People. Encyclopedia Britannica. Dostupné online [cit. 2018-07-10]. (po anglicky)
  27. STINGL, M.. Vládcové jižních moří. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1996. S. 200.
  28. KOL.. Oceánia: dobrodružstvo v ostrovnom raji. GEO, roč. 10/2009.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kiribati