Kostol svätého Martina (Lipany)

	Kostol svätého Martina
	farský kostol
	Patrocínium: sv. Martin z Tours
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Sabinov
Mesto	Lipany
Náboženstvo
- cirkev	rímskokatolícka
- provincia	Východná
- arcidiecéza	Košická
- dekanát	Lipany
- farnosť	Lipany
Súradnice	49°09′15″S 20°57′45″V / 49,1542°S 20,9625°V
Ďalšie údaje
- počet lodí	1
- počet veží	1
Štýl	barok
Výstavba	13. storočie
	Národná kultúrna pamiatka SR
ÚZPF
- číslo	315/1
- dátum zápisu	17. 4. 1963
	Poloha kostola na Slovensku
	Poloha v rámci Lipian (interaktívna mapa)
	Wikimedia Commons: Church of St Martin, Lipany
	Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
	Freemap Slovakia: mapa
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál; Architektonický portál

Súradnice: 49°09′15″S 20°57′45″V / 49,1542°S 20,9625°V

Kostol svätého Martina z Tours je pôvodne gotická sakrálna stavba nachádzajúca sa v Lipanoch v okrese Sabinov.

História

V 14. storočí sa Lipany stali poddanským mestečkom a v tomto období sa datuje aj založenie kostola. Za zakladateľa sa považuje Rikolf II. z Kamenice, ktorý zomrel v roku 1360. V tom čase už bol zasvätený biskupovi sv. Martinovi z Tours. Datovanie vzniku kostola v tej dobe je podporené aj faktom, že v prvej písomnej zmienke o meste z roku 1312 sa spomína farár Henrich z Lipian (de Septem Thyliis).^[2] Ale predpokladá sa, že Lipany boli farnosťou vo vicearchidiakonáte už v roku 1302 a skôr.

Do tohto mesta sa sídlo správy panstva presťahovalo z hradu nad obcou Kamenica. Dôvodom bola významná poloha mesta na veľkej obchodnej ceste, ktorá sa rozvetvovala v oblasti doliny rieky Torysa smerom do Starej Ľubovne a Lipianskym potokom do sedla a do doliny Popradu pri Plavči. Panská oblasť bola spojená s tromi významnými uhorskými rodmi – najprv v stredoveku s Tarczayovcami, neskôr od 17. storočia s rodmi Desewffy (inak Dežofy alebo zemepáni z Černeku) a Szirmay.^[3]

Najväčšiu zásluhu na úpravách kostola má Mikuláš Tarczay, ktorý padol v boji proti Turkom v bitke pri Moháči v roku 1526.^[3]

Po vymretí rodu Tarczay daroval vtedajší panovník Ferdinand I. Habsburský v roku 1556 lipianske majetky spolu s kostolom a celou farnosťou Jánovi Desewffymu de Czernek. V tomto období prebiehalo šírenie reformácie a okolo roku 1589 sa stali obyvatelia – pôvodne rímokatolíci – evanjelikmi. Počas dvoch storočí bol kostol považovaný za evanjelický hneď trikrát a to v období 1598 – 1672, 1680 – 1691 a 1693 – 1748. Do tohto obdobia sa zaraďujú viaceré opravy kostola a obnova z roku 1691, ktorých dôvodom boli práve náboženské boje.

V 17. storočí bola veža kostola prebudovaná a spolu so štítovým priečelím lode klasicisticky upravená.

Pod tlakom rodiny Szirmayovcov a Štefana Desewffyho sa počas rekatolizácie Lipany stali znova katolíckym mestom. 15. marca 1748 prešiel kostol znova pod katolícke vedenie. To sa nezmenilo až po súčasnosť.

V 18. storočí boli ku kostolu pristavané obidve vstupné predsiene a sakristia zo severnej strany.

V roku 1888 kostol vyhorel a v rokoch 1888 – 89 bol obnovený a prefasádovaný v tradičnom slohu východoslovenskej sakrálnej architektúry obdobia 1770 až 1830 s prevahou klasicistických prvkov.

V roku 1937 veža prešla ďalšou opravou a pre tento účel bol mestskou radou vybraný rodák z Lipian, Maximilián Hudy. Plechová strecha veže bola galvanizovaná a postavil sa hromozvod.

V 70. rokoch 20. storočia sa vymenila strešná krytina z plechovej na medenú.

V roku 1990 bolo obnovené staré usporiadanie dekanátov košickej diecézy spred obdobia komunizmu. K dekanátom boli v roku 2002 dotvorené nové erby, ktorých autorom je Zdenko G. Alexy. Lipiansky erb obsahuje strieborno-zlaté vlny a motív sv. Martina – na erbe je vyobrazený meč a svätcov plášť. Pre košickú diecézu boli vytvorené dva typy erbov. Veľký obsahuje znak diecézy a uprostred je srdcový štítok so samotným erbom dekanátu. Malý je tvorený iba znakom dekanátu.^[4]

Posledná rozsiahla rekonštrukcia a modernizácia kostola bola uskutočnená v rokoch 2005 až 2007 zásluhou farára Vladimíra Šostáka, kedy bolo nutné sa vysporiadať s vlhkosťou, chýbajúcim vykurovaním a nedostatočným vetraním. Nový zvon bol do veže inštalovaný v roku 2009 spolu s novým osvetlením.

Opis

Exteriér

Kostol bol postavený uprostred starého trhového námestia. Orientovaný je tradičným spôsobom – z východu na západ, so svätyňou na východnej strane.

V priebehu svojej existencie viackrát zmenil svoju podobu. Pravdepodobne prvý pôdorys z doby okolo rokov 1300 až 1320 bol zložený z hlavnej lode, svätyne, sakristie a veže. Neskôr boli ku kostolu pristavané dve kaplnky z južnej a severnej strany a dva vstupné renesančné portály. Južný portál je neúplný, ale zachoval sa nápis na nadpraží, podľa ktorého je možné usúdiť, že autorom portálu bol Vincent z Dubrovníka. Západný má bohato profilovanú archivoltu v tvare poloblúka reliéfom dvoch putti s erbom. Pri podstavci je pravouhlo zalomený.^[2]

V súčasnej dobe kostol obklopuje panelová výstavba s alejami líp. Kostol je obkolesený malým parkom a na jeho nádvorí sú umiestnené sochy svätého Júdu a Floriána. V roku 2012 pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o meste na nádvorí pribudla socha svätého Martina z umelého kameňa. Jej autorom je lipiansky rodák a akademický sochár Peter Beňo.

Veža

Veža pôvodne nebola súčasťou kostola – ten bol k nej pribudovaný neskôr. Stojí na severozápadnej strane mimo osi stavby. Je najstarším objektom kostola. Po podstrešie je vysoká 30 metrov a jej múry majú hrúbku 175 cm. Má gotický vstup, štrbinové okná slúžili ako strielne. Dnes môžeme zo severnej strany vidieť tri štrbinové okná umiestnené nad sebou a jedno oblúkové okno, nad ktorým sú umiestnené hodiny. Tie sa nachádzajú na veži z každej strany. Veža má päť podlaží.

Pôvodne plnila funkciu strážnej veže. Bola pozorovateľňou medzi Kamenickým hradom a pevnosťami navôkol. Z architektonickej stránky netvorí celok s loďou kostola.^[2]

Interiér

Chrám je jednoloďový s pravouhlo zakončenou štvorcovou svätyňou, jednou vežou, dvoma kaplnkami, dvoma vstupnými portálmi a dobudovanou sakristiou k svätyni. Z hľadiska pôdorysu je to obdĺžnik s rovným záverom.^[2]

V roku 1513 dalmácky kamenár a staviteľ Vincent z Dubrovníka (z Ragusy) vybudoval pod vedením Jána z Prešova dva portály, pastofórium a pätky klenieb. Sú príkladmi verzie florentskej renesancie v tomto regióne^[5] a vzďaľujú sa dielam takzvanej „korvínovskej renesancie“.^[3]

Správca farnosti Jozef Gurkay dal v rokoch 1851 až 1855 premiestniť sochy a oltár v kaplnke sv. Kríža. Náhrobné kamene, ktoré boli dovtedy položené na zemi dal zabudovať do stien a odkryl hroby.

V 70. rokoch 20. storočia bol interiér chrámu upravený podľa dekrétov druhého Vatikánskeho koncilu zásluhou Pavla Drába, dekana toryského dekanátu a milodarov veriacich. Vchod do severnej kaplnky bol zväčšený, bol k nej pribudovaný vstup cez kostolnú vežu. Prebehla inštalácia elektrického vykurovania, pôvodný organ bol vymenený za elektrický, kazateľnica bola odstránená z ľavej časti oblúka svätyne a spolu s dreveným stolom boli umiestnené pred hlavný oltár, smerom k ľudu podľa požiadaviek koncilu. Časť interiérových doplnkov – napr. niektoré sochy a malé oltáre boli darované iným farnostiam.

Za správy dekana Kamila Jankecha koncom 20. storočia bola sakristia zväčšená a do jej priestorov bola umiestnená toaleta.

Svätyňa

Zaklenutá je jedným poľom neskorogotickej krížovej klenby a má štvorcový pôdorys. Jednoduché rebrá, jednoduché podsekávané ostrohové konzoly a konzoly s listovým ornamentom sú datované okolo roku 1480.^[3] V strede kríženia rebier možno nájsť svorník s reliéfom Baránka. Na východnej strane presbytéria sa nachádzajú neskorogotické okná s kružbou, na západnej strane sa však zachovali iba tvary lomených okien. Na severnej strane sa nachádza jednoduchý gotický lomený vchod do sakristie.^[2]

Do svätyne je možné vojsť dvoma vstupnými renesančnými portálmi z južnej a západnej strany.

V presbytériu je situovaných niekoľko svätostánkov. V strede pod oltárnou skriňou sa nachádza drevený svätostánok. Výklenok starobylého svätostánku možno nájsť v zadnej stene svätyne, ktorý je zakrytý železnou tepanou mriežkou. Vincent z Dubrovníka vytesal na severnej stene tretí, ktorý sa používa aj v súčasnosti.

V interiéri je možno nájsť viacero hodnotných diel maliarskeho a rezbárskeho umenia gotiky. Drevená socha ukrižovaného Ježiša Krista sa taktiež pripisuje dielni Majstra Pavla. Spolu s ďalšími zachovanými Krucifixmi na Spiši podľa odborníkov nepriamo dokazuje Majstrovu návštevu Norimbergu okolo roku 1505. Tam sa mal údajne oboznámiť s Ukrižovaním od sochára Veita Stossa, ktoré je dnes v kostole sv. Vavrinca v Norimbergu.^[3]

Vľavo v múre svätyne sa nachádza pomník Melichara Fekešháziho z roku 1621, ktorý bol kapitánom hradu v Kamenici.^[2]

Obetný stôl má tvar chleba a ambona tvar zvitku. Boli vytesané z dobrovodského pieskovca a ich autorom je sochár Viliam Gažík. Sú umiestnené pod gotickým oblúkom, ktorý rozdeľuje loď a presbytérium.

Loď

Pôvodný strop lode bol rovný, bol tvorený drevenými trámami a drevenou výplňou. Neskôr trámy vystriedalo zaklenutie dvoma poľami krížovej klenby pod chórom a dvoma poľami renesančnej krížovej klenby v lodi.^[2] Gotické kamenné rebrá v lodi majú rýdzo dekoratívnu funkciu, dosadajú na renesančné konzoly v tvare kvádrov, ktoré sú ozdobené okrídlenými hlavami anjelov. Rebrá sú profilované oblúkmi a lištami. Vzhľad lode dal takto zmeniť Mikuláš, syn Tomáša Tarczaya, v rokoch 1513 až 1519. Z tohto obdobia pochádza aj organová empora. Priečelie empory je zdobené erbom rodu Tarczayovcov. Jej podklenutie gotickými klenbami sa zachovalo dodnes.

Zo svorníkov rebier v lodi sú spustené lustre.

V roku 1636 bolo do lode umiestnené epitafárium úradníka Melichara Duchoňa z červeného mramoru. Loď je jednoduchou arkádou otvorená do severnej barokovej kaplnky. Na južnej strane sa nachádza lomená arkáda do gotickej kaplnky.^[2]

V lodi a v kaplnke sv. Tomáša sú rozmiestnené vyrezávané zastavenia krížovej cesty zo začiatku 20. storočia. Sú dielom tirolskej školy.

Severná kaplnka

V roku 1748 dala Klára Szirmayová, rod. Barkoczyová, postaviť aj severnú kaplnku v barokovom-rokokovom slohu na počas navrátenia farnosti katolíckej cirkvi. Bola zasvätená svätému Krížu. Neskôr sa stala pohrebnou kaplnkou rodu Desewffy.^[3] Z tohto obdobia pochádzajú aj pribudované vchody do kostola zo severnej a južnej strany. Strop je tvorený obdlžníkovým oválom, ktorý je zaklenutý jedným poľom pruskej klenby. Je na ňom štukový ornament s mušľou, rohom hojnosti, mriežkami a rokajom. Kaplnka má dve okná v tvare úzkeho oblúka.^[2]

V kaplnke možno nájsť niekoľko vzácnych epitafov uvedených rodov z gotiky a renesancie. Nachádza sa v nej aj neogotický oltár s plastikou Piety, ktorá patrí k najstaršie zachovaným plastikám na území Slovenska. Drevorezba pochádza z druhej polovice 14. storočia. Patrí k mystickým bolestným pietam nemeckého stredoveku. Možné je, že je spojená s kultom sedembolestnej panny Márie, ktorý sa zrejme zachoval aj v starom pomenovaní mesta „Siebenlinden“ – sedem líp.^[3]

Vpravo pri vstupe sa nachádza pomník z čierneho mramoru, ktorý dal postaviť Štefan Desewffy svojim rodičom Štefanovi Desewffymu a Kláre Semseyovej. V hornej časti sú erby Desewffyovcov a Semseyovcov. Na pozlátenom štuku, umiestnenom na strope kaplnky, sú vyobrazení štyria evanjelisti – Marek, Matúš, Lukáš a Ján.

Počas opravných prác kostola v rokoch 1851 až 1855 istý obyvateľ zadovážil z vlastných prostriedkov Boží hrob, ktorý sa stal súčasťou podstavca oltára v kaplnke.

Južná kaplnka

V roku 1493 prebiehalo rozšírenie kostola o južnú pohrebnú kaplnku rodu Tarczay v neskorogotickom slohu. Bola zasvätená sv. Tomášovi a dal ju postaviť potomok Rikofa II., Tomáš Tarczay.^[3] Plán existencie kaplnky je spomenutý už v testamente Tomáša Tarczaya z roku 1490. Možno v nej nájsť aj jeho náhrobný pomník vyrobený z ostrihomského mramoru.

Strop kaplnky tvorí krížová rebrová klenba. Rebrá dosadajú na konzoly s hlavami starcov a žien a sú klinovo vyžľabené.^[2] Kaplnka má tri okná v tvare zalomeného oblúka.

V kaplnke je umiestnená aj gotická kamenná krstiteľnica z pieskovca z obdobia okolo roku 1500. Vrchnák krstiteľnice je z tepanej mede a bol vyrobený v 18. storočí.

Na ľavej strane je situovaný pomník Štefana Desewffyho z roku 1649 zo zvolenského červeného mramoru, ktorý dala postaviť jeho manželka Katarína Darholzová z Fintíc. Neskôr bol postavený pomník vnučky Kataríny z červeného pieskovca. Súčasťou kaplnky sú dva erby, červený mramorový erb Jána Desewffyho a erb Desewffyovcov.^[3]

Chór

Chór (empora) sa nachádza v západnej časti lodi. Je zaklenutý jedným poľom krížovej klenby. Rebrá sú spojené kruhovým svorníkom s florálnym motívom. Chór má dve okná, západné má tvar kruhu a južné je úzke s oblúkom.

Priestor pod chórom je podklenutý troma poľami krížovej klenby, ktoré dosadajú na konzoly v tvare kvádra. Rebrá majú jemnú profiláciu a svorníky majú florálny motív. Je od lode oddelený troma arkádami, tie dosadajú na nízke kamenné stĺpy, ktoré majú v pôdoryse tvar šesťuholníka. Drevené schodisko s plným zábradlím vedúce na emporu je umiestnené z južnej strany.

Oltáre

Vo svätyni je umiestnený neskorogotický hlavný oltár, ktorý je dielom dielne Majstra Pavla z Levoče z obdobia 1512 až 1520 s výraznou polychrómiou. V strede vrchnej časti oltára je umiestnený reliéf Korunovania Panny Márie Najsvätejšou Trojicou. Sošky svätej Kataríny Alexandrijskej a svätej Barbory sa nachádzajú v dvoch poloviciach štítu. Oltárna skriňa, ktorá je vysoká dva metre, obsahuje tri sochy – a to zľava sochu svätého Martina z Tours so žobrákom pri nohách, Madonu s Ježiškom a sochu svätého Mikuláša. Skriňa má po stranách dvojité maľované krídla, ktoré sú dielom majstra Hansa Koellera (Kohlera) z Bardejova. Keď sú krídla otvorené, možno na nich vidieť výjavy Mariánskeho cyklu – Zvestovania Panny Márie, Narodenie Pána, Navštívenie a Smrť Panny Márie. Na tabuli Narodenia je datovanie 1526.^[3]

Na zatvorených krídlach je vyobrazený takzvaný Pašiový cyklus – Kristus v Getsemanskej záhrade, Kristus pod krížom, Zajatie Krista, Kalvária, Kristus pred Pilátom, Sňatie z kríža, Kristus sa lúči s Pannou Máriou a Ecce Homo. Na obrazoch Smrti Panny Márie a Ecce Homo bola nájdená signatúra H.E.R., ktorá sa podľa staršej odbornej literatúry pripisuje práve Hansovi Koellerovi. Podľa súčasných odborníkov je možné vidieť paralely aj s tabuľovými obrazmi v Konkatedrále sv. Mikuláša v Prešove.^[3]

Bočný tabuľový oltár sv. Anny je starší ako hlavný oltár od Majstra Pavla a nachádza sa v južnej kaplnke. V oltárnej skrini sa nachádza socha sv. Anny Samotretej, ktorá bola zhotovená v období okolo rokov 1500 až 1520. V ľavej ruke drží Pannu Máriu a v pravej Ježiša Krista. Na otvorených krídlach bočného oltára sa taktiež nachádza Mariánsky cyklus. Obraz Zvestovania má datovanie v roku 1526. Na zatvorených krídlach je vyobrazených osem svätíc a to Lucia, Barbora, Dorota, Uršuľa, Katarína, Apolónia, Agnesa a Margita. Na predele sa nachádza maľba Corpus Domini. Na podstavci oltára je namaľovaný Vzkriesený Kristus a po stranách Panna Mária a evanjelista Ján.^[2]

Galéria

Hlavný portál
Rebrá klenieb v lodi dosadajúce na konzolu
Krížová klenba nad chórom
Svorník s florálnym motívom
Okno s jednoduchou kružbou v lodi
Bočný oltár
Časť obrazov s námetom krížovej cesty v lodi
Erb Tarczayovcov
Epitafy – vľavo náhrobok Tomáša Tarczaya z roku 1493
Svätenička
Socha sv. Martina

Referencie

↑ Pamiatkový objekt – podrobnosti [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-09-18]. Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k LIPANY. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok 2 K – P. Bratislava : Obzor, 1968. 584 s. S. 223 – 224.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k KRESÁNEK, P. Slovensko. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. 1. vyd. Bratislava : Simplicissimus, 2009. 983 s. ISBN 978-80-969839-0-2
↑ GLEJTEK M. Súčasná cirkevná heraldika v tvorbe Zdenka G. Alexyho. 1. vyd. Martin : Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2011. 152 s. ISBN 978-80-970196-5-5
↑ PICHANIČOVÁ V. Renesancia vo východnom Hornom Uhorsku. Magisterská práca. Masarykova univerzita. Brno 2015

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostol svätého Martina (Lipany)

Zdroje

Externé odkazy

rímskokatolícka farnosť Lipany na lipany.sk

[pusr_17303-1] Pamiatkový objekt – podrobnosti [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-09-18]. Dostupné online.

[:14-2] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k LIPANY. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok 2 K – P. Bratislava : Obzor, 1968. 584 s. S. 223 – 224.

[:03-3] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k KRESÁNEK, P. Slovensko. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. 1. vyd. Bratislava : Simplicissimus, 2009. 983 s. ISBN 978-80-969839-0-2

[4] GLEJTEK M. Súčasná cirkevná heraldika v tvorbe Zdenka G. Alexyho. 1. vyd. Martin : Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2011. 152 s. ISBN 978-80-970196-5-5

[5] PICHANIČOVÁ V. Renesancia vo východnom Hornom Uhorsku. Magisterská práca. Masarykova univerzita. Brno 2015

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]