Maliar Antimena

Maliar Antimena je konvenčné meno atického maliara čiernofigúrových váz, činného približne v rokoch 530 až 510 pred Kr.^[1]

Maliar Antimena, atický maliar pôsobiaci v poslednej štvrtine šiesteho storočia pred Kr., bol jeden z konzervatívnych umelcov, ktorí zostali verní čiernofigúrovej maliarskej technike aj po tom, čo sa červenofigúrová technika už pevne udomácnila (červenofigúrový štýl sa objavil okolo roku 525 pred Kr.^[2]).^[3] Tohto vázového maliara takto pomenoval britský znalec umenia John Beazley podľa nápisu chváliaceho Antimena – ANTIMENES KALOS (nápismi kalos – krásny si maliari často uctili svojich súčasných obľúbencov, dnes je týchto nápisov známych niekoľko stoviek^[4]) na hydrii vystavenej v Leidene (Rijksmuseum van Oudheden: PC63). Maliar Antimena bol jedným z najplodnejších čiernofigúrových umelcov v Aténach v 6. storočí pred Kr. Zachovalo sa približne 140 jeho diel. Zdobil najmä štandardné neck-amfory a hydriai, známych je však aj niekoľko jeho rukou zdobených pseudo-panathenajských amfor, dinoi, psyktéres a kalichových kratérov. Väčšinu z týchto váz našli na území starovekej Etrúrie, najmä pri meste Vulci.^[5]

Beazley ho podľa štýlu maľby nazval „bratom“ Psiaxa a pre podobnosť jeho tvorby s dielami Lyda, za pravdepodobného žiaka tohto staršieho vázového maliara.^[6] Isté podobnosti s jeho tvorbou možno nájsť aj u diel Maliara Lysippida (s Maliarom Lysippida v tom období zdieľal dominanciu vo výzdobe čiernofigúrovou technikou^[7]).^[8] Štýl Maliara Antimena je ale v skutočnosti jasnejší ako štýl Maliara Lysippida alebo Psiaxa, jeho postavy sú veľké a silné (pôsobia prirodzenejšie^[9]) a pokiaľ je to možné, neprekrývajú sa. Jeho maľba nie je vždy presná, hoci aj jeho malé obrázky sú kreslené veľmi detailne, napríklad tie na ramenách a predeloch jeho hydriai alebo na amforách. Podobnosti v námetoch, kompozíciách a v ornamentike naznačujú, že všetci títo umelci možno spolupracovali v rámci jedného dielenského komplexu.^[8]

Prácu Maliara Antimena možno rozdeliť do troch fáz (období) jeho tvorby. Raná sa vyznačuje častým opakovaním rovnakých tém, pričom v námetoch aj kompozíciách je badať zreteľný vplyv Maliara Lysippida. Počas druhej fázy viedol svoju dielňu, ktorej produkcia zahŕňala aj výzdobu nezvyčajnejších tvarov váz ako dinoi, kalichových kráterov alebo psyktérov.^[10] Tretia fáza predstavovala zenit maliarovej kariéry. Aj keď v tom období vyzdobil menej váz, sú vypracované detailne.^[8]

Maliar Antimena zobrazil mnoho námetov a tiež vniesol nové detaily do skorších tém alebo im dal idylický nádych, ako napr. v scénach na amforách, jednej so zobrazením Herakla a kentaura Fola (Museo nazionale etrusco di Villa Giulia 50626, Rím) a druhej Herakla a trojhlavého psa Kerbera (Louvre, F 228, Paríž). Herakles bol maliarovým obľúbeným hrdinom. Často sa však v jeho tvorbe vyskytujú aj scény so studňami. Niektoré výjavy, ozdobujúce vydutie váz, sú doslova inovatívne, ako napr. scéna zobrazujúca zber olív na amfore z Berlína (Antikensammlung F 1855) alebo zobrazenie sprchujúcich sa mužov na hydrii z Leidenu (Rijksmuseum van Oudheden, PC63 ^[11]). Zobrazenia Medúzy a Persea na amfore z Mníchova (Antikensammlungen 1555) alebo scény s Paridom a bohyňami („jablko sváru“) na hydrii z Bazileja (Antikenmuseum und Sammlung Ludwig BS 434^[12]), sú pôsobivo dramatické a svedčia o maliarovom mimoriadnom nadaní v zobrazovaní mytologických príbehov. Maliar Antimena bol pravdepodobne prvým maliarom, ktorý použil techniku vázovej maľby na bielom podklade na krky amfor a hydriai a tieto dva tvary nádob zrejme ako prvý zdobil i dionýzovskými maskami a veľkými očami (námet bol odvodený od výzdoby na kylikes s očami typu A). Všetky tieto inovácie naznačujú jeho snahu udržať čiernofigúrovú techniku konkurencieschopnou.^[8]^[9]

Atická čiernofigúrová neck-amfora zobrazujúca Herakla a kentaura Fola, cca 530 až 520 pred Kr., Museo nazionale etrusco di Villa Giulia 50626, Rím
Atická čiernofigúrová hydria so zobrazením žien naberajúcich vodu zo studne, cca 530 až 520 pred Kr., Staatliche Antikensammlungen 1690, Mníchov
Atická čiernofigúrová amfora zobrazujúca zber olív, cca 520 pred Kr., Altes Museum, Berlin
Amfora zdobená očami a maskou Dionýza, cca 520 pred Kr., Altes Museum, Berlín
Atická čiernofigúrová neck-amfora zobrazujúca Medúzu, Persea a Aténu, cca 520 až 510 pred Kr., Staatliche Antikensammlungen 1555, Mníchov
Atická čiernofigúrová hydria zobrazuje boha Herma privádzajúceho bohyne Héru, Aténu a Afroditu k Paridovi, aby ich rozsúdil, Antikenmuseum und Sammlung Ludwig BS 434, Bazilej
Atický čiernofigúrový psyktér zobrazujúci odchod bojovníka, cca 525 – 500 pred Kr., Louvre F 319, Paríž
Atický čiernofigúrový (nezvyčajný) kratér-psyktér zobrazujúci Dionýza a Thiasos (extatický sprievod Dionýza^[13]), Louvre MNE 938, Paríž
Čiernofigúrový dinos zobrazuje mytologické scény, napr. Herakla zápasiaceho s nemejským levom alebo Thésea bojujúceho s Minotaurom, Cleveland Museum of Art 1971.46
Atická čiernofigúrová amfora s očami zobrazujúca muža a ženu ležiacich na symposiu, Archaeological Museum 15448, Rodos

Referencie

↑ St. Louis Art Museum, Mary Ann Steiner. Handbook of the Collection. St. Louis : Saint Louis Art Museum, 2004. ISBN 978-08-9178-087-8. S. 29.
↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 234-235.
↑ Lorenzo Camusso. Ceramics of the World. New York : H.N. Abrams, Incorporated, 1992. ISBN 978-08-1093-175-6. S. 42.
↑ Frank Zimmermann. Alte Geschichte neu geschrieben Band 1. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2021. ISBN 978-37-5343-608-1. S. 251.
↑ Gordon Campbell. The Grove Encyclopedia of Classical Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2007. ISBN 978-01-9530-082-6. S. 45.
↑ John Davidson Beazley, Sir John Davidson Beazley. The Development of Attic Black-figure. Berkeley : University of California Press, 1951. ISBN 978-05-2005-593-3. S. 73.
↑ Martin Robertson. The Art of Vase-Painting in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-05-2133-881-3. S. 12.
↑ ^a ^b ^c ^d Gordon Campbell. The Grove Encyclopedia of Classical Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2007. ISBN 978-01-9530-082-6. S. 45-46.
↑ ^a ^b Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Antimenes, Pittore di [1]
↑ John Howard Oakley, William D. E. Coulson, Olga Palagia. Athenian Potters and Painters. Oxford : Oxbow Books, 1992. ISBN 978-19-0018-812-8. S. 510.
↑ Judith M. Barringer. The Hunt in Ancient Greece. Baltimore : JHU Press, 2003. ISBN 978-08-0187-460-4. S. 24.
↑ Katharina Lorenz. Ancient Mythological Images and their Interpretation. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-05-2119-508-9. S. 40.
↑ Anthi Chrysanthou. Defining Orphism. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2020. ISBN 978-31-1067-845-1. S. 202.

Iné projekty

Umelecký portál

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maliar Antimena

[:29-1] St. Louis Art Museum, Mary Ann Steiner. Handbook of the Collection. St. Louis : Saint Louis Art Museum, 2004. ISBN 978-08-9178-087-8. S. 29.

[:234-235-2] Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 234-235.

[:42-3] Lorenzo Camusso. Ceramics of the World. New York : H.N. Abrams, Incorporated, 1992. ISBN 978-08-1093-175-6. S. 42.

[:251-4] Frank Zimmermann. Alte Geschichte neu geschrieben Band 1. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2021. ISBN 978-37-5343-608-1. S. 251.

[:45-5] Gordon Campbell. The Grove Encyclopedia of Classical Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2007. ISBN 978-01-9530-082-6. S. 45.

[:73-6] John Davidson Beazley, Sir John Davidson Beazley. The Development of Attic Black-figure. Berkeley : University of California Press, 1951. ISBN 978-05-2005-593-3. S. 73.

[:12-7] Martin Robertson. The Art of Vase-Painting in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-05-2133-881-3. S. 12.

[:45-46-8] Gordon Campbell. The Grove Encyclopedia of Classical Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2007. ISBN 978-01-9530-082-6. S. 45-46.

[:1-9] Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Antimenes, Pittore di [1]

[:510-10] John Howard Oakley, William D. E. Coulson, Olga Palagia. Athenian Potters and Painters. Oxford : Oxbow Books, 1992. ISBN 978-19-0018-812-8. S. 510.

[:24-11] Judith M. Barringer. The Hunt in Ancient Greece. Baltimore : JHU Press, 2003. ISBN 978-08-0187-460-4. S. 24.

[:40-12] Katharina Lorenz. Ancient Mythological Images and their Interpretation. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-05-2119-508-9. S. 40.

[:202-13] Anthi Chrysanthou. Defining Orphism. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2020. ISBN 978-31-1067-845-1. S. 202.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]