Willy Brandt

Nositeľ Nobelovej ceny

Willy Brandt
Willy Brandt v roku 1980
4. kancelár NSR
V úrade 21. október 1969 – 7. máj 1974
Prezident	Gustav Heinemann
Kurt Georg Kiesinger Helmut Schmidt
4. minister zahraničných vecí NSR
V úrade 1. december 1966 – 20. október 1969
Gerhard Schröder Walter Scheel
5. starosta Západného Berlína
V úrade 3. október 1957 – 1. december 1966
Franz Amrehn Heinrich Albertz
Biografické údaje
Narodenie	18. december 1913 Lübeck, Nemecko
Úmrtie	8. október 1992 (78 rokov) Unkel, Nemecko
Politická strana	SPD
Rodina
Manželka	1. Carlotta Thorkildsen (*1904 – †1980) 2. Rut Bergaust, rod. Hansen (*1920 – †2006) 3. Brigitte Seebacher (*1946)
Deti	S 1. manželkou: Ninja (*1940) S 2. manželkou: Peter (*1948) Lars (*1951) Matthias (*1961)
Odkazy
	Willy Brandt (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Willy Brandt pôvodným menom Herbert Ernst Karl Frahm (* 18. december 1913, Lübeck, Nemecko – † 8. október 1992, Unkel) bol nemecký ľavicový politik a kancelár NSR od roku 1969 do 1974. Sociálny demokrat Willy Brandt (Sociálnodemokratická strana Nemecka, SPD) dostal Nobelovu cenu mieru v 1971 za prácu na zlepšení vzťahov s NDR, Poľskom a Sovietskym zväzom. V Nemecku sa jeho osoba považuje za veľmi kontroverznú a musel odstúpiť po špionážnej afére.

Mladosť (1913 – 1945)

Willy Brandt, pôvodne Herbert Ernst Karl Frahm sa narodil v meste Lübeck v Nemecku ako syn Marty Frahmovej, predavačky v obchode. Otec bol účtovník. Willy Brandt sa vyučil za pracovníka v lodnom priemysle. V apríli roku 1929 vstúpil do Socialistickej mládeže (Sozialistische Arbeiter-Jugend, SAJ) a v roku 1930 aj do Sociálnodemokratickej strany Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands, SPD). Neskôr opustil SPD a vstúpil do viac ľavicovej Socialistickej strany pracujúcich (Sozialistische Arbeiterpartei, SAP), ktorá mala príbuzné strany v Španielsku (POUM) a vo Veľkej Británii (ILP).

V roku 1933 využil svoje kontakty z učňovských čias v lodiarstve a utiekol na lodi do Nórska, aby sa uchránil pred nacistickým prenasledovaním. V tomto čase prijal pseudonym Willy Brandt, aby unikol nacistickým agentom. V roku 1934 vstúpil do tzv. Medzinárodného výboru revolučných mládežníckych organizácií, kde bol vybraný do sekretariátu. Nemecko navštívil od septembra do decembra 1936 v prestrojení ako nórsky študent Gunnar Gaasland. V roku 1937 pracoval ako novinár v Španielsku. V 1938 mu Nemecko zrušilo občianstvo takže požiadal o nórske. Keďže Nórsko bolo v 1940 okupované, bol väznený. Neprišlo sa však na jeho pravú identitu, pretože mal na sebe nórsku uniformu. Po prepustení utiekol do neutrálneho Švédska, kde mu bolo konečne priznané nórske občianstvo. Na nórskej ambasáde v Štokholme dostal aj pas a tam žil až do konca vojny.

Politický vzostup

Brandt s Gerhardom Boldom (1962)

Koncom roku 1946 sa vrátil do Berlína, kde pracoval pre Nórsku vládu. V 1948 vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Znovu sa stal nemeckým občanom a prijal svoj pseudonym Willy Brandt za svoje oficiálne meno. Vystupoval proti sovietskej politike vo vzťahu k Maďarskej revolúcii (1956), ako aj voči plánu Nikitu Chruščova urobiť z Berlína tzv. „slobodnú zónu“. Preto bol zaraďovaný vo svojej strane skôr k pravicovému krídlu. Toto zaradenie sa však skoro zmenilo. Willy Brandt bol silno podporovaný novinárom Axelom Springerom. Od 3. októbra 1957 do roku 1966 bol starostom Západného Berlína. Bol starostom práve v najťažších časoch stavby Berlínskeho múru.

V roku 1964 sa stal predsedom SPD a zotrval na tomto poste až do roku 1987. V roku 1961 bol kandidátom SPD na post kancelára, ale prehral s konzervatívnym kandidátom CDU Konradom Adenauerom. V 1965 sa o to pokúšal opäť. Znovu však prehral s populárnym Ludwigom Erhardom. Koalícia Erharda však bola krátko trvajúca a bola vytvorená veľká koalícia CDU a SPD. Brandt sa stal ministrom zahraničia a vice-kancelárom. Po voľbách roku 1969, keď opäť stál na čele kandidátky SPD, sa mu konečne podarilo uspieť. Po troch týždňoch rokovaní s malou liberálnou FDP sa mu podarilo vytvoriť vládnu koalíciu.

Willy Brandt sa stal kancelárom. Mnohé z jeho domácich reforiem boli okresané koaličnými partnermi v Nemeckom spolkovom sneme (Deutscher Bundestag) alebo narazili na odpor regionálnych zastupiteľstiev (najmä z radov CDU/CSU). Ako kancelár mal viac možností zamerať sa na zahraničnú politiku – najmä na tzv. "východnú politiku" (Ostpolitik). Bol veľmi aktívny pri zbližovaní sa s Nemeckou Demokratickou republikou, Poľskom a Sovietskym zväzom. Takisto bol za zbližovanie s ostatnými krajinami východného bloku. Pamätným sa stal aj okamih v decembri 1970, keď položil k Pamätníku hrdinov Varšavského geta kvety a spontánne pred ním pokľakol. V očiach sa mu vtedy zjavili aj slzy. Bolo to prvé oficiálne ospravedlnenie sa Nemcov za nacistickú politiku. V roku 1970 sa stal osobnosťou roka magazínu TIME a dostalo sa mu cti získať Nobelovu cenu za mier. Brandtova "východná politika" bola však kontroverzná a mnohí členovia jeho koalície boli odvolaní. V máji 1972 sa zdalo, že opozičná CDU má väčšinu v Nemeckom spolkovom sneme a požiadala o vyslovenie nedôvery kancelárovi a voľbu nového kancelára. Na prekvapenie všetkých sa voľba skončila veľmi vyrovnaným výsledkom. Oveľa neskôr sa zistilo, že dvaja členovia CDU boli podplatení ministrom národnej bezpečnosti (Ministerium für Staatssicherheit) z NDR, aby hlasovali za Willyho Brandta. Veľa Nemcov považovalo Willyho Brandtovu "východnú politiku" za nebezpečnú a zradcovskú. Jeho politika s komunistickými krajinami však pomohla prelomiť určitú uzavretosť východného bloku a uvedomenie si reálneho stavu socializmu. Takisto spolu s inými skutočnosťami pomohla k jeho pádu.

Aj keď bol v nemilosti mnohých nemeckých politikov, bol nesmierne populárny najmä medzi mladou generáciou. To mu pomohlo vôbec k najlepšiemu výsledku SPD v spolkovej histórii vo voľbách roku 1972. Aby vyvrátil všetky podozrenia zo sympatií ku komunizmu, presadil tvrdú legislatívu, ktorou chcel odstrániť radikálov z verejného života. Napriek tomu, že tieto zákony boli teoreticky aplikovateľné na extrémnu ľavicu aj pravicu, boli vždy považované za výlučne proti extrémnej ľavici.

Odstúpenie

Willy Brandt (1987)

Okolo roku 1973 nemecké bezpečnostné orgány dostali informácie, že jeden z Brandtových osobných asistentov Günter Guillaume je špiónom tajnej služby NDR (Stasi). Brandt bol požiadaný, aby pracoval ako zvyčajne, a dokonca šiel na súkromnú dovolenku s Guillaumom. Guillaume bol zadržaný 24. apríla 1974. V rovnakom čase sa objavili správy z Brandtovho súkromného života o vzťahu s mladou ženou. Brandt vtedy uvažoval aj o samovražde, dokonca napísal aj poslednú vôľu. Napokon sa rozhodol prijať zodpovednosť za aféru a z postu kancelára 7. mája 1974 odstúpil. Guillaume bol ako špión Východného Nemecka vedený Markusom Wolfom (Ministerstvo štátnej bezpečnosti NDR). Ten po zjednotení Nemecka vyhlásil, že odstúpenie Brandta si NDR nikdy neželala a táto aféra bola jednou z najväčších chýb tajnej služby Východného Nemecka. V kresle kancelára Brandta nahradil sociálny demokrat Helmut Schmidt, ktorý na rozdiel od neho patril k pravicovejšiemu krídlu strany.

Po celý zvyšok života Willy Brandt podozrieval svojho dlhoročného spoločníka a súpera v strane Herberta Wehnera, že práve on intrigoval s cieľom dosiahnuť jeho pád, ale dôkazy k týmto tvrdeniam nemal. Celá aféra Brandta, Guillauma a špionáže sa dostala dokonca do divadelných hier. Známa je napríklad hra od Michaela Frayna Demokracia (Democracy).

Zvyšok života

Willy Brandt a Richard Nixon

Na čele strany SPD zotrval Willy Brandt až do roku 1987 a udržiaval si tak miesto v Bundestagu. Bol na čele Socialistickej internacionály od roku 1976 po 1992. V 1976 bol vymenovaný za predsedu Nezávislej komisie pre medzinárodné otázky rozvoja, ktorá vydala v roku 1980 správu o nebezpečenstve vývoja vo svete. Táto správa vošla do histórie pod názvom „Brandtova správa“. V roku 1983 nastalo všeobecné znepokojenie, že Portugalsko by sa mohlo stať komunistickou krajinou. Brandt podporoval socialistov, vedených Soaresom a aj týmto sa tam podarilo udržať demokraciu. Podporil takisto socialistov v Španielsku na čele s Gonzálezom po Francovej smrti. Koncom roku 1989 bol jedným z prvých ľavičiarov v Západnom Nemecku, ktorý presadzoval zjednotenie formou určitej federácie dvoch štátov. Pamätné sú jeho slová: „Spájame spolu to, čo patrí spolu!“. Brandt bol aj členom Európskeho parlamentu od roku 1979 do 1983 a čestným predsedom SPD od 1987 do smrti v roku 1992. Keď SPD sťahovala svoje ústredie z Bonnu do Berlína v polovici 90. rokov, nová centrála strany dostala meno „Dom Willyho Brandta“ (Willy Brandt Haus).

Ďalšia literatúra

• ANDREW, Christopher; MITROCHIN, Vasilij. Neznámé špionážní operace KGB : Mitrochinův archiv. Preklad Ondřej Novák. Vyd. 1. Praha : Academia, 2001. 696 s. ISBN 80-200-0810-1. S. 443 – 448.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Willy Brandt

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Willy Brandt na anglickej Wikipédii.