Preskočiť na obsah

Matej Bel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Matej Bel z Očovej)
Matej Bel
slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg a evanjelický kazateľ
Matej Bel
Narodenie22. marec 1684
Očová, habsburská monarchia (dnešné Slovensko)
Úmrtie29. august 1749 (65 rokov)
Bratislava, habsburská monarchia (dnešné Slovensko)
Alma materUniverzita v Halle
Profesiapolyhistor, encyklopedista, pedagóg a evanjelický kazateľ
RodičiaMatej Bel
Alžbeta Česneková
ManželkaSusanna Hermannová
Deti8
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Matej Bel

Matej Bel (ďalšie mená pozri nižšie; * 22. marec 1684, Očová – † 29. august 1749, Bratislava[1]) bol slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a vzor francúzskeho encyklopedistu Denisa Diderota. Zdroje ho označujú buď ako slovenskú, alebo ako slovensko-maďarskú, alebo ako uhorskú osobnosť (podrobnosti pozri nižšie). Zo strany oboch rodičov bol príslušníkom zemianskeho stavu.

Pamätník Mateja Bela v Očovej

Vo vedeckej práci presadzoval moderné metódy — kolektívnu prácu, postup podľa stanoveného plánu, štúdium prameňov a archívov a kritický postoj k faktom. V tomto ohľade už prekonal aj osvietencov.

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské meno sa uvádza aj ako Matej Bel z Očovej alebo Matej Bel Funtík. V súčasnej maďarčine je nazývaný ako Bél Mátyás, v nemčine Matthias Bel, v latinčine Matthias Belius.

Jeho prímenie bolo Funtík. Jeho pseudonymá boli Bujdosó Magyarfi, Meliboeus, Mit Beter, Milovník Bedlivý, Manželúv Bedlivý Ctitel, Milovník Božích Prikázaní a Milovník Božího slova. Po smrti ho nazývali Magnum decus Hungariae (doslova Veľká ozdoba Uhorska).[2]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Rodičia

[upraviť | upraviť zdroj]

O pôvode Belovho otca, ktorý sa volal Matej Bel-Funtík, zdroje (pravdepodobne jednotne) uvádzajú, že bol Slovák (pozri aj vyššie), povolaním roľník a zároveň mäsiar (pozri aj nižšie).

J. Tibenský pôvod rodiny z otcovej strany rozvádza nasledovne: Z ...prameňov...vieme, že táto rodina mala v Očovej veľmi starý pôvod a jej prví príslušníci sú tu doložení už v polovici 15. storočia. Jej príslušníci sa ...v písomnostiach uvádzajú rôznym spôsobom (Bel, Beel, Bil, Biely a pod.), ako to bolo v starších storočiach pri neustálenosti priezvisk bežným zvykom. Na spôsob písania mena rodiny mal, pravda, vplyv aj pôvod pisárov. Maďarskí pisári jej meno písali zväčša podľa maďarskej výslovnosti (Beel, Bél, Bil), slovenskí zasa podľa slovenského znenia (Bel, Biel, Biely). V prvom urbárskom súpise vígľašského panstva, ku ktorému Očová od počiatku patrila, z r. 1636 sa stretáme už s tromi rodinami Belovcov ...Roku 1639 sa vígľašské panstvo dostalo do vlastníctva rodiny Csákyovcov...tak sa dostala aj v Očovej do zálohu takmer tretina usadlostí, medzi nimi aj Belovská usadlosť, spolu s jej užívateľmi, ktorú za poskytnutú pôžičku dostala do zálohu rodina Šóšovcov z Poltára. Preto sa ani s príslušníkmi rodiny Belovcov v urbárskych súpisoch z čias držby vígľašského panstva Csákyovcami a ani ich nástupcami Esterházyovcami (ktorí Belovskú usadlosť zo zálohu nevymenili) nestretávame.
Až v urbári vígľašovského panstva z roku 1678 stretáme sa s menom otca M. Bela, Matejom Funtíkom, nie však ako s poddaným Esterházyovcov, ale len ako s prenájomcom štvrtiny opustenej Petrušovskej usadlosti, ktorá im patrila. Túto usadlosť mal Belov otec v prenájme ešte aj roku 1688 (platil od nej ročne 4 toliare a 2 merice ovsa) a potom ju získal aj trvale do úžitku. V oboch prípadoch sa Belov otec uvádza iba pod menom Matej Funtík a aj štvrtinová usadlosť, ktorú získal do úžitku sa potom volala Funtíkovská. Niektorí autori na základe toho usudzovali, že aj Matej Bel sa pôvodným menom volal Funtík a až neskôr si zmenil meno na Bel. Belov otec bol však tiež príslušníkom rodiny Belovcov a meno Funtík bolo len jeho prímením alebo prezývkou, ktorá ho mala odlíšiť od jej ostatných členov. O tom, že to tak skutočne bolo, svedčí aj zápis v kanonickej vizitácii očovskej fary a kostola z roku 1696, kde sa medzi dlžníkmi za prenájom farských polí uvádza pod menom Matej Biel, ináč nazývaný Funtík (Matthias Biel alias Funtik). Vznik prezývka Belovho otca sa doteraz vysvetľoval v súvislosti s jeho mäsiarskym povolaním, ktoré vykonával popri roľníctve. Ako mäsiar vážil vraj mäso malými funtmi (funt bol v tom čase najbežnejšou jednotkou hmotnosti, ako dnes kg), za čo dostal posmešnú prezývku Funtík. Takýto výklad je však málo pravdepodobný. Už aj preto, že rodina s priezviskom Funtík je v Očovej doložená dávno predtým, než sa Belov otec stal mäsiarom. Už roku 1665 založil napr. Ladislav Csáky svojich štyroch poddaných v Očovej tunajšiemu zemanovi Jurajovi Holecovi za pôžičku za pôžičku 500 zlatých a medzi nimi bol aj Juraj Funtík, hospodáriaci na štvrtinovej usadlosti. Vznik prezývky Belovho otca vyplynul teda skôr z jeho vzťahu k tejto Funtíkovskej rodine. Buď sa dostal s ňou do príbuzenstva (jeho matka mohla napr. pochádzať z tejto rodiny) alebo nejakým spôsobom získal jej usadlosť...Belov otec žil potom v Očovej do roku 1702...M. Bel v jednom zo svojich listov uviedol, že keď sa v roku 1702 vrátil zo štúdií v Pápe domova, ležal jeho otec už na smrteľnej posteli a čoskoro zomrel....Posledným príslušníkom rodiny Belovcov, s ktorým sa v Očovej roku 1717 naposledy stretáme bol [ďalší] Matej Biel alebo Biely. .)...Roku 1717 však ušiel do Novohradskej stolice a rodina Belovcov v Očovej celkom zanikla.[3]:48-50

Rodné meno matky (t.j. Alžbety Belovej) je v moderných slovenských textoch uvádzané ako Alžbeta Česneková/Cesnaková/Česnegiová/Cesneková (prípadne Alžbeta Belová-Cesneková a pod.), v moderných maďarských textoch ako Cseszneki Erzsébet resp. staršie Cseszneky Erzsébet.

O jej etnickom pôvode pozri aj citáty vyššie. Tibenský o jej pôvode píše: Matka Alžbeta, rod. Česneková, mala podľa hypotéz maďarskej historiografie, ktoré sa neopierajú o konkrétny doklad, maďarský pôvod[3]:22; o niekoľko strán ďalej uvádza: O matke M. Bela z jeho vlastného údaju vieme, že sa volala Alžbeta, rodená Cesneková (Czesnek). Jej pôvod sa však nikde neuvádza. Nepochádzala však z Očovej, lebo tam sa takéto meno nevyskytovalo. Podľa skomoleného odpisu jej priezviska neskoršími autormi vo forme Czeszneky sa potom usudzovalo, že by mohla byť Maďarkou zemianskeho pôvodu. Pre takéto názory niet však v prameňoch nijakej opory. Skôr sa zdá, že bola poddanskou dcérou a pochádzala pravdepodobne z Novohradu, pretože odtiaľ slovenskí žiaci s priezviskom Cesnak študovali ešte aj v prvej polovici 18. storočia na gymnáziu v Štítniku. Aj keď vieme, že prežila smrť svojho manžela, dátum jej úmrtia sa dosiaľ nepodarilo zistiť.[3]:50 Inde sa uvádza, že vo vlastnom životopise Bel uviedol matku v podobe Elisabetha Czesznek [4]. Tento text ([9] Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine) tvrdí, že pochádzala z Vesprému.

Národné povedomia, postoje, označenie ako Uhor

[upraviť | upraviť zdroj]

Encyklopédia Slovenska uvádza, že bol uhorský patriot, vlastenec v dobovom poňatí, no zároveň aj uvedomelý Slovák a Slovan. V Notitiách i v ostatných dielach vyzdvihol kladné vlastnosti slovenského ľudu, najmä pracovitosť a podnikavosť, obhajoval starobylosť slovanského národa v dobovom poňatí, jeho veľkosť a rozšírenosť v Európe, ako aj autochtónnosť Slovákov v Uhorsku. V úvode Doležalovej Grammatica slavo-bohemica zhrnul názory starších i súčasných historikov, ako aj svoje, na minulosť Slovanov a Slovákov, na slovanský jazyk a jeho nárečia, vyzdvihoval češtinu-bibličtinu, ktorú používali Slováci.[5]

Peter Cabadaj píše, že sa ako uhorský vlastenec nestotožňoval úplne s dobovým patriotizmom uhorskej šľachty. [a]…venoval veľké úsilie vzájomnému porozumeniu a zblíženiu národov Uhorska. Jeho rodina bola nemecká, synovia sa stali nemeckými vzdelancami, ako farár nemeckej cirkvi sa zameral na dejiny a súveký stav Nemcov v Uhorsku. Za vládnuci národ považoval Bel Maďarov, resp. maďarskú šľachtu; v prospech maďarskej kultúry vykonal najviac v oblasti histórie, jazyka a kultúry...Slovenské povedomie prejavil vo viacerých svojich dielach: V Notíciách vyzdvihol populačnú silu, pracovitosť a podnikavosť slovenského ľudu, pri opise národnostných bojov v mestách očividne podporoval Slovákov proti nemeckému patriciátu, vyzdvihol schopnosť slovenských vzdelancov plebejského pôvodu (…), bránil autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. V úvode k... Gramatica Slavo-bohemica vysoko ocenil češtinu-bibličtinu…Nemalú pozornosť, najmä v Notítiách, venoval aj histórii a dobovému stavu Rusínov-Ukrajincov.[6]

Podľa E. Kowalskej Mateja Bela vníma slovenská historiografia ako autoritu okrem iného v oblasti histórie a jazykovedy a autora, ktorý prispel k formovaniu názorov na minulosť Slovákov...Slovákov považoval za pôvodné obyvateľstvo Panónie, za potomkov starovekých Jazygov a Sarmatov, ktorí splynuli so Slovanmi. Vyzdvihoval ich podiel na budovaní Uhorského kráľovstva, a najmä dlhú cirkevnú tradíciu, založenú misiou Cyrila a Metoda. S tým súvisela aj jeho nadšená chvála slovenského jazyka…. Bel však nebol propagátorom (proto)nacionalizmu - rovnakú pozornosť venoval skúmaniu dejín a jazyka aj Maďarov a Nemcov, ktorým adresoval okrem historických aj jazykovedné práce (učebnice maďarčiny, nemčiny). Pre vzdelanca danej doby bolo dôležitejšie ako jeho vlastný etnický pôvod (sám Bel pochádzal so slovenskej rodiny zo stredného Slovenska) vedomie, že vďaka svojim aktivitám patrí k duchovnej elite spoločnosti a má podiel na jej utváraní, či už cez vedecké alebo literárne diela.[7]

Bel o sebe vyhlásil: „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus.“, t.j. jazykom Slovák (Slovan), národom Uhor (Maďar) a vzdelaním Nemec (Germán).[8]

Tento nemecký text ([9]) uvádza: Bel bol Uhor, t.j. príslušník Uhorského kráľovstva. Nebol však renegátom alebo kozmopolitom. Ako Uhor je Bel označený aj v slovenskom preklade dvoch (latinských?) dobových listov z Nemecka [10]. Ako „uhorského“ vedca Bela označuje napr. tento text ([11]).

Matej Bel má heslo v Encyklopédii archeológie z roku 1986, v ktorom je uvedené aj toto hodnotenie: Pre jeho presvedčenie o starobylosti a autochtónnosti slovenského ľudu sa na jeho dielo často obracala pozornosť slovenských národovcov v 18. a 19. storočí. (koniec citátu)[12]

Hodnotenie v literatúre

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako Slováka ho označujú napr.:

  • Encyclopaedia Beliana, ktorá je podľa M. Bela aj pomenovaná: slovenský polyhistor, pedagóg, kazateľ...[2]
  • Ján Tibenský, historik SAV, odborník na slovenské historické osobnosti a autor viacerých Belových životopisov: Matej Bel slovenský geograf (to je priamo názov knihy z roku 1984)[13] a znova: M. Bel ako Slovák bol dobove národne uvedomelý a ako spisovateľ sa zaslúžil aj o rozvoj slovenskej národnej kultúry.[14]
  • Encyklopédia jazykovedy: slovenský polyhistor, autor viacerých gramatických prác...[15]
  • R. Brtáň: BEL Matej sa narodil....ako syn mäsiara Mateja Bela (alebo Biela), ktorého prezývali aj Funtík (azda od váženia mäsa na funty). Matka Alžbeta Česneková bola tiež Slovenka. Bel bol teda rodený Slovák. [16]

Jeho slovenský pôvod spomínajú napr.:

  • Reprezentačný biografický lexikón Slovenska: svoj slovenský pôvod a povedomie prejavil v mnohých prácach[17]
  • Dušan Kováč, historik SAV: ...učenec slovenského pôvodu, ktorý venoval významnú časť svojho náčrtu uhorských dejín (Hungariae antiquae et novae prodromus, 1723) vývoju slovenského etnika.[18]
  • Eva Kowalská, historička SAV: Bel pochádzal so slovenskej rodiny zo stredného Slovenska[19]
  • Brockhaus Enzyklopädie: K svojmu slovenskému pôvodu sa hlásil aj polyhistor Mataj Bel (* 1684, † 1749), ktorý... (preklep v mene je v origináli)[20]

Ako dieťa Slováka a Maďarky ho označuje napr.:

  • Eugen Jóna, slovenský slovakista: otec Matej s prezývkou Funtík bol Slovák, matka Alžbeta, rodená Cesnaková (maď. Cseszneky), bola asi zemianka a Maďarka. [21]
  • nešpecifikovaný autor v Magyar irodalom története: Pochádzal zo spolovice slovenskej, spolovice maďarskej remeselníckej rodiny[22]
  • autor v článku písanom po anglicky v maďarskom časopise (meno autora a článku nie je v náhľade uvedené): Veľký učenec Uhorska pochádzajúci čiastočne z maďarskej [Hungarian], čiastočne zo slovenskej krvi, bol najčistejší [?]Uhor/[?]Maďar [Hungarian], ktorý... [23]

Rôzne indiferentné postoje zaujímajú napr.:

  • Iván Boldizsár, maďarský spisovateľ a novinár: ...napríklad nemôžeme považovať za Maďara, Slováka alebo Nemca - pri modernom prisúdení národnosti - Matyasa Bela (Mathiasa alebo Mateja Bela), ktorý svoje učené diela písal vo viacerých jazykoch... [24]
  • Erika Juríková, slovenská filologička a historička, v anglicky písanom článku: Matej Bel, osoba, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou kultúrnych dejín slovenského a [?]maďarského/[?]uhorského [Hungarian] národa.[25].

Maďari sa k nemu hlásia dnes (nepriamo) tým, že ho vedú v rôznych encyklopedických textoch, ktorých predmetom sú podľa názvu diela osoby s prívlastkom „magyar“ (maďarský/uhorský), hoci samotné články sa potom výslovne jeho pôvodom nezaoberajú. Tak je to napr. v Magyar életrajzi lexikon (Maďarský biografický lexikon) [26] alebo vo webovej encyklopédii A magyar hegymászás és turizmus arcképcsarnoka (Maďarská galéria portrétov horolezectva a turizmu) [27]

O označovaní Bela ako Uhor/uhorský pozri nižšie.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Bel bol žiakom rôznych súkromných škôl v Lučenci, potom v Kalinove a Dolnej Strehovej. Rodičia podporovali Mateja v štúdiách. Tak sa v roku 1695 dostal na banskobystrické gymnázium, potom na gymnázium do Bratislavy, ďalej do Vesprému a do Pápy. V roku 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde zmaturoval.

Vďaka týmto cestám mladý Matej spoznal rôzne kúty Uhorska, ich zemepis, faunu a flóru. Na cestách spoznával ľudí, ich zvyky a obyčaje.

Po maturite išiel študovať filozofiu a teológiu na Univerzitu v Halle. Bol mimoriadne snaživým študentom, čo postrehli aj jeho učitelia. Svedomite a zodpovedne sa pripravoval na skúšky. Nechcel sklamať otca. Bol ďaleko od domova a vedel si vážiť vynaložené úsilie rodičov, ktorí mu dôverovali a jeho štúdium finančne podporovali. Už počas štúdia sa prejavili jeho všestranné záujmy: popri teológii ho zaujala filozofia, medicína, prírodné vedy, jazyky a nové pedagogické smery. Štúdium v Halle ukončil v roku 1707. Vracal sa domov šťastný, plný elánu, aby nadobudnuté poznatky mohol odovzdávať ďalším generáciám.

Mladý Matej pobudol doma iba krátko. V roku 1708 sa stal prorektorom a v roku 1710 rektorom Evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky a bol aj evanjelickým kazateľom. Od roku 1714 bol rektorom lýcea v Bratislave, ktoré práve pod jeho vedením patrilo k najnavštevovanejším školám v Uhorsku. Pôsobil tu v duchu tzv. pedagogického realizmu (vyplývajúceho z pietizmu), ktorý spoznal v Nemecku: zmodernizoval latinsko-humanistickú školu, zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov (napr. fyzika, botanika, ručné práce a najmä geografia). Zásady pietizmu uplatňoval najmä v organizácii školstva, didaktike a metodike. Od roku 1719 bol farárom nemeckej evanjelickej cirkvi v Bratislave.

Roku 1735 pripravil koncept na založenie Uhorskej učenej spoločnosti v Bratislave, ktorej členovia mali mesačne vypracovať štúdiu a bratislavskí sa mali aj mesačne schádzať. Mali tiež vydávať časopis Observationes Posonienses (Bratislavské pozorovania). Uskutočnila sa prípravná schôdza spoločnosti, ale projekt potom zanikol kvôli jezuitom, (ktorých Bel charakterizoval slovami: „(spoločnosť) bola prerušená a zničená tými, ktorí si o sebe myslia, že sú jedinými vedcami“)

Od roku 1748 bol Matej Bel na dôchodku. Zomrel nečakane na mŕtvicu po návrate do Bratislavy z rakúskych kúpeľov Altenburg, kde sa liečil.

Filozofia a postoje

[upraviť | upraviť zdroj]

V časoch Belových štúdií v Halle prevládal protischolastický duch, ktorý sa prelínal s raným osvietenstvom a pietizmom (protestantizmus zdôrazňujúci citovú a morálnu stránku náboženstva). Na ružomberskej synode v roku 1709 bol pietizmus, najmä zásluhou Daniela Krmana, odsúdený a zakázaný, no Bel zostal trvalým, aj keď umierneným prívržencom tohto náboženského prúdu. Jeho zásluhou sa stala Bratislava akýmsi uhorským centrom pietizmu.

Skryto bol zaujatý proti Habsburgovcom. Nečudo, že verejne podporoval Františka II. Rákociho, ktorý dával protestantom možnosti náboženských slobôd. Ako prívrženca Františka II. Rákociho Mateja Bela v roku 1709 v Banskej Bystrici generál Heister odsúdil za buričstvo na trest smrti. Napokon ho omilostili.

V roku 1720 bol Bel v očiach neprajníkov obvinený kvôli jeho študijným cestám. Vyčítali mu, že skúma ekonomické využitie jednotlivých lokalít pre špionáž cudzích mocností. Obvinenia odmietol a ubránil sa. Viedenský cisársky dvor uznal vedeckú činnosť Mateja Bela a samotný cisár Karol VI. financoval vydávanie jeho vlastivedných prác. Aj vysoká katolícka cirkevná hierarchia mnohonárodného Uhorska vydávanie historických prameňov podporovala. Matej Bel bol vyznamenaný zlatou medailou, na ktorej bol portrét pápeža Klementa XII.

Vplyvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Za vedecké zásluhy dostal veľa pôct od učených spoločností doma aj za hranicami, ktoré ho zvolili za svojho člena (Olomouc – Societas incognitorum, Petrohrad, Jena – Societas latina (Latinská spoločnosť), Berlínska akadémia vied, Londýn – Kráľovská spoločnosť).

Jeho meno nesie Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Základná škola s materskou školou Mateja Bela Funtíka v Očovej a Encyclopaedia Beliana.

Pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia zaradili jeho meno do kalendára UNESCO na rok 1984. V jeho rodisku je pomník od J.Kulicha. Ján Kupecký vytvoril známy Belov portrét, ktorého originál sa nezachoval (len kópia). Bel je hrdinom divadelnej hry Jána Soloviča Zvon bez veže a knihy Jozefa Fraňa Múdry Matej.

V roku 2001 bola na jeho počesť pomenovaná planétka (22644) Matejbel.

V roku 2014 vyrobila RTVS 40 minútový dokumentárny film MATEJ BEL nakrúcaný v Rakúsku, Maďarsku a na Slovensku. Autorom scenára je Miloslav Gdovin, réžia filmu Fedor Bartko.

Tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

Je autorom asi 50 diel, štúdií a článkov v latinčine, nemčine, maďarčine a v biblickej češtine. Zaoberal sa históriou, geografiou, národopisom, uhorskou literatúrou a kultúrou, jazykovedou, ekonomikou a prírodnými vedami. Jeho dielo je zaujímavé tým, že sa často špeciálne zaoberá spôsobom života a vlastností Slovákov a s istým obdivom hovorí o prirodzenom nadaní a pracovitosti Slovákov.

Dopisoval si s mnohými významnými zahraničnými učencami. Vedecké práce publikoval najmä v zahraničí. Očami európskeho encyklopedistu pozeral na rozvoj vedy, školstva, filozofiu, jazykovedu a národopis Uhorska.

Bel skladal aj duchovné piesne a písal poéziu.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1721 / 1722 – Bratislavské noviny (Nova Posoniensia), z jeho iniciatívy vychádzali tieto prvé pravidelne vychádzajúce noviny v Uhorsku
  • 1723 – Posol (príp. Úvod do dejín) dávneho a súvekého Uhorska (Hungariae antiquae et novae prodromus), (Norimberg) tu analyzuje vedecký výskum historického, národopisného, zemepisného a jazykového rozvoja v Uhorsku a podáva podrobný plán na preskúmanie týchto stránok Uhorska. Nájdeme tu aj ukážky zemepisného spracovania (o Demänovských jaskyniach, Sklených Tepliciach)
  • 1735 / 1742 – Notitia Hungariae novae historico- geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku) (Viedeň) Belovo životné dielo. Obsahuje zemepisné, národopisné, historické a prírodovedecké poznatky z niektorých uhorských stolíc (Bratislavskej, Turčianskej, Liptovskej a iných). Zvýraznil tu osobitosť Slovákov, ktorých považoval za potomkov kniežaťa Pribinu, kniežaťa Svätopluka atď. V práci na tomto diele mu pomáhali Andrej Hermann, banskobystrický lekár Otto Karol Moller, spišský matematik Pavol Kray, kežmarský rektor Juraj Bohuš, prírodovedec Juraj Buchholz, Ján Matolai zo Zolnej a dielo bolo doplnené ilustráciami mnohých máp, pohľadmi vedút, ktoré do medirytiny stvárnil slovenský geograf Samuel Mikovíni (1700 – 1750), profesor Vysokej školy baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici. Dielo Noticia je koncipované podľa jednotlivých stolíc s jednotnou štruktúrou. Delilo sa na všeobecnú a na špeciálnu časť. Najprv boli uvedené prírodovedné a zemepisné údaje, potom obyvateľstvo, správne inštitúcie, šľachtické rody a rodiny a osobitne sa písalo o slobodných kráľovských mestách, poddanských mestečkách, hradoch a kaštieľoch. Špeciálnu časť uzatvárala mapka ciest každej stolice od Samuela Mikovíniho. V štyroch zväzkoch, ktoré vyšli tlačou (s podporou cisára Karola VI.), stihol prebrať 10 stolíc, predovšetkým z územia Slovenska. Ostatné zostalo v rukopisnej podobe. Roku 1767 ich od Belovej vdovy kúpil klužský biskup Jozef Baťáni, ale pri prevoze roku 1770 po Dunaji sa čln prevrhol a rukopisy sa vážne poškodili.
  • 1735 a 1746 – Príprava k dejinám Uhorska (Adparatus ad historiam Hungariae), zhromaždil dôležité historické pramene k dejinám Uhorska
  • 1753 – boli vydané jeho prednášky, ktoré sa ako učebnice používali až do konca 18. storočia.
  • učebnica maďarčiny
  • učebnica latinčiny
  • učebnica rétoriky
  • na vydanie upravil latinskú gramatiku K. Cellaria so štvorjazyčným slovníkom
  • úvody k iným knihám, najmä k dielu Gramatika slovensko-česká Pavla Doležala (1746), kde Bel podal členenie slovanských jazykov a s uznaním sa vyjadril o slovenčine, ktorá v ničom nezaostáva za svetovými jazykmi
  • 1753 – Zemepisná príručka Uhorska (Compendium Hungariae geographicum), vydal ju Ján Tomka-Sásky po Belovej smrti; je to kvalitný výber z Belovho diela

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • TIBENSKÝ, Ján: Výskum života a diela Mateja Bela na širších a pevnejších základoch. In: Historický časopis, roč. 43, 1995, č. 2, s. 230  – 245.
  • VYVÍJALOVÁ, Mária: Matej Bel a idea občianskej spoločnosti. Martin : Matica slovenská, 2001, 268 s. ISBN 80-7090-627-8

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Záznam o úmrtí v matrike nemeckého evanjelického cirkevného zboru v Bratislave (záznam č. 101); úmrtie bolo zapísané 30. augusta, ako príčina smrti je uvedená „paralysis“
  2. ↑ a b Bel, Matej. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy).
  3. ↑ a b c Matej Bel : doba, život, dielo. Ed. Ján Tibenský. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. 411 s.
  4. ↑ [1] str. 101
  5. ↑ Bel, Matej. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok I A – D. Bratislava : Veda, 1977. 719 s.
  6. ↑ CABADAJ, Peter. Matej Bel. Knižnica (Martin: Slovenská národná knižnica), 2005, roč. 6, čís. 10, s. 51-54. Dostupné online [cit. 2017-01-26]. ISSN 1335-7026.
  7. ↑ KOWALSKÁ, Eva. Problém vzťahu „slovenských“ a „uhorských“ dejín a uhorského patriotizmu [online]. [Cit. 2012-11-14]. Dostupné online. Archivované 2013-10-22 z originálu.
  8. ↑ [2] The Price of Freedom: A History of East Central Europe from the Middle Ages, Piotr Stefan Wandycz
  9. ↑ Arina Völker, Wolfram Kaiser, Georg Ernst Stahl (1659-1734): Hallesches Symposium 1984
  10. ↑ [3] Blažej Belák, Matej Bel, 1684-1749: výberová personálna bibliografia k 300. výročiu narodenia Mateja Bela, rok vydania 1984; citácia z diela: „...podáva Matej Bel, očovský Uhor, nateraz v Lyceálnom zbore B. V. M…“
  11. ↑ [4] Slovenský národopis: časopis Slovenskej akadémie vied - Zväzok 32 - Strana 7, rok vydania 1984
  12. ↑ Bel, Matej. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 94.
  13. ↑ [5]
  14. ↑ TIBENSKÝ, Ján, a kol. Priekopníci vedy a techniky na Slovensku 1. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 428 s. S. 130-137.
  15. ↑ Bel, Matej. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 83.
  16. ↑ Brtáň, R.: Slovenskí novinári a publicisti, 1971, str. 16
  17. ↑ BEL, Matej. In: MAŤOVČÍK, Augustín, et al. Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin : Matica slovenská, 1999. 384 s. ISBN 80-7090-537-9. S. 29-30. ; maďarský pôvod sa v texte nespomína
  18. ↑ [6] Mikuláš Teich,Dušan Kováč,Martin D. Brown, Slovakia in History, 2011
  19. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2012-11-24]. Dostupné online. Archivované 2013-10-22 z originálu.
  20. ↑ slowakische Literatur in: Brockhaus Enzyklopädie online, prístup: 26. 11. 2012; v článku ungarische Literatur ani nikde inde v celej encyklopédii Matej Bel uvedený nie je
  21. ↑ http://www.juls.savba.sk/ediela/sr/1984/3/sr1984-3-lq.pdf; Poznámka: Nie je jasné, či sa slovo „asi“ vzťahuje len na slovo zemianka alebo aj na slovo Maďarka.
  22. ↑ Sötér, I. (ed.): A magyar irodalom története II., 1964
  23. ↑ [7] Acta Litteraria Academiae Scientiarum Hungaricae, Akadémiai Kiadó, 1981
  24. ↑ Iván Boldizsár - 1988, The New Hungarian quarterly, [8]
  25. ↑ [Rhoda Schnur, Joaquín Pascual Barea - 2010, Acta Conventus Neo-Latini Budapestinensis, http://books.google.sk/books?id=1SNMAQAAIAAJ&q=mathias+bel+hungarian&dq=mathias+bel+hungarian&hl=sk&sa=X&ei=BPKwUKWvLoSxtAb5zoGICw&redir_esc=y]; Vzhľadom na to, že nie je online dostupný celý text, nie je jasné, aký postoj resp. či vôbec zaujíma postoj autorka v texte k Belovmu pôvodu
  26. ↑ http://mek.oszk.hu/00300/00355/html/index.html
  27. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2012-11-22]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Matej Bel
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Matej_Bel&oldid=7825049“