Nikolaj Archipovič Prokopiuk
| Nikolaj Archipovič Prokopiuk | |
| Narodenie | 25. máj 1902 Samčiki, Ruská ríša |
| Úmrtie | 11. jún 1975 (73 rokov) Moskva |
| Iné mená | rusky: Николай Архи́пович Прокопю́к |
| Národnosť | ruská |
Vojenská kariéra
| |
| Hodnosť | plukovník |
| Velil | partizánska brigáda Sergej |
Účasť v bojoch
| |
| Vojny | Ruská občianska vojna Španielska občíanska vojna Druhá svetová vojna |
| Bitky | Boj o Beskydy |
Nikolaj Archipovič Prokopiuk (rus. Николай Архи́пович Прокопю́к; * 7. jún 1902, obec Samčiki, provincia Kamianec-Podiľskyj - † 11. jún 1975, Moskva) bol vojak a dôstojník Červenej armády, dobrovoľník v Španielskej občianskej vojne, počas 2. svetovej vojny veliteľ partizánskej jednotky „Ochotniki“ neskôr premenovanej na partizánsku brigádu Sergej, účastník Slovenského národného povstania a bojov o Beskydy, plukovník, hrdina Sovietskeho zväzu (5. november 1944).[1]:427
Život
[upraviť | upraviť zdroj]N. A Prokopiuk sa narodil 7. júna 1902 vo Volyni, v obci Samčiki, provincia Kamianec-Podiľskyj v Ruskej ríši (dnes Starokonstantinovský okres, Chmeľnycká oblasť, Ukrajina).
Mladý Nikolaj sa hneď po absolvovaní farskej školy musel nechať najať na poľnohospodárske práce u statkára. V roku 1916, po samostatnej príprave, zložil skúšku pre šiestu triedu mužského gymnázia ako externý študent.[2]
Po októbrovej revolúcii Nikolaj pracoval v kovoobrábacích a sústružníckych dielňach. Vo veku šestnástich rokov dobrovoľne vstúpil do ozbrojených milícií závodu. Najskôr závod bránil, v roku 1919 sa zúčastnil povstania proti Bielym Poliakom, neskôr bojoval v Červenej armáde, v 8. červenej kozáckej divízii.[2]
V roku 1921 bol Nikolaj Prokopiuk ako poslaný pracovať do štátnych bezpečnostných agentúr. Stáva sa zamestnancom Šepetovského okresnej pobočky GPU, priamo sa podieľa na boji s poľskou rozviedkou. V roku 1923 získal Nikolaj Prokopiuk čestnú registrovanú zbraň „za svoj nemilosrdný boj proti kontrarevolúcii“.
O rok neskôr bol Prokopiuk vyslaný pracovať do pohraničných jednotiek: najprv v Slavutskom a potom v pohraničných oddieloch v Mogileve.
Od roku 1935 bol Prokopiuk zamestnancom sovietskej zahraničnej rozviedky. V rokoch 1937 – 1938 sa aktívne zúčastnil Španielskej občianskej vojny, za čo mu bol udelený Rád červenej zástavy.[2]
Počas bojov na východnom fronte druhej svetovej vojny bol Nikolaj Prokopiuk vysadený za línie nemeckých okupantov ako veliteľ prieskumného a sabotážneho oddielu NKVD „Ochotniki“, ktorý pôsobil v priestore Rovno – Luck – Koveľ.[1]:468 Oddiel zviedol viac ako dvadsať bitiek s protipartizánskymi silami a v rámci nich aktívne bránil poľské obyvateľstvo vo Volyni pred útokmi UPA.
.JPG)
Od januára 1944 sa Prokopiukova brigáda presúvala na západ, v marci v počte 600 mužov prekročila rieku Západný Bug a vstúpila do Ľubelskej oblasti Poľska.[3]:22 V máji a začiatkom júna 1944 zviedli jej príslušníci spolu s poľskými partizánskymi jednotkami (Armia Krajowa, Armia Ludowa, Bataliony Chłopskie) ťažké boje s nemeckými vojskami v priestore Janowských lesov (nemecká operácia „Sturmwind“), kde v bitke na Porytowym Wzgórzu velil Nikolaj Archipovič Prokopiuk všetkým sovietskym aj poľským partizánskym jednotkám. Oddiely boli obkľúčené, no obkľúčenie sa podarilo prelomiť a brigáda zamierila do Karpát.[3]:30
V Slovenskom národnom povstaní
[upraviť | upraviť zdroj]4. septembra 1944 oddiel N. A. Prokopiuka vstúpil na územie Slovenska. Postupne sa rozrástol na partizánsku brigádu s viac ako 600 bojovníkmi (vrátane viac ako 200 Čechov a Slovákov) a vytvorili so slovenskou vojensko-partizánskou brigádou Kriváň partizánsku oblasť s 20 obcami. Počas východokarpatskej útočnej operácie po útoku nemeckých síl na partizánsku oblasť 26. septembra 1944 brigáda ustupovala k priesmyku cez Východné Beskydy v ústrety postupujúcim jednotkám Červenej armády, dobyla ho a držala dva dni až do priblíženia sovietskych vojsk. Ráno 28. septembra dosiahli priesmyk dva predsunuté prápory 271. pešej divízie a ďalšie dva dni bojovníci a partizáni pokračovali v krutom boji o priesmyk, potom však museli ustúpiť pre nedostatok munície k Červenej armáde.[1]:468 Len 28. septembra bolo odrazených 16 nemeckých útokov.[4]
V boji proti nemeckým okupantom sa N. A. Prokopiuk osvedčil ako schopný veliteľ. Za príkladné plnenie špeciálnych úloh za nepriateľskými líniami a odvahu a hrdinstvo mu bol 5. novembra 1944 udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.
V rokoch 1944 – 1946 sa Prokopiuk zúčastnil ako dôstojník NKVD čínskej občianskej vojny na strane čínskej komunistickej armády.[2]
Po vojne
[upraviť | upraviť zdroj]Po vojne viedol N. A. Prokopiuk niekoľko rokov jedno z oddelení sovietskej vojenskej správy v Nemecku. V roku 1950 v hodnosti plukovníka odišiel pre chorobu do výslužby.[2] Až do konca svojich dní sa aktívne zapájal do spoločenských aktivít.
Nikolaj Archipovič Prokopjuk zomrel 7. júna 1975 v Moskve. Popol je v kolumbáriu moskovského Novodievčieho cintorína.
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]N. A Prokopiukovi boli udelené dva Leninove rády, tri Rády Červeného práporu, Rád vlasteneckej vojny 1. stupňa a mnoho medailí, ako aj osem zahraničných rádov.
Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR z 5. novembra 1944 mu za úspešné splnenie bojových úloh velenia a organizácie partizánskeho hnutia na Ukrajine bol udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu (Medaila Zlatá hviezda č. 4514).[2]
V literatúre
[upraviť | upraviť zdroj]Históriu partizánskych oddielov Belov – Kovalenko, Borkaňuk a Prokopiukovej partizánskej brigády Sergej popísal v spomienkovej knihe Boj o Beskydy[3] člen oddielu Belov – Kovalenko Michal Piteľ.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c PLEVZA, Viliam. Dejiny Slovenského národného povstania. Zväzok 5. Encyklopédia odboja a SNP. Bratislava : Pravda, 1984.
- ↑ a b c d e f Герои страны, Прокопю́к Николай Архиипович [online]. [Cit. 2024-11-26]. Dostupné online.
- ↑ a b c PITEĽ, Michal. Boj o Beskydy. Bratislava : Obzor, 1972.
- ↑ АНДРИАНОВ, В.. Советские партизаны за рубежом. Военно-исторический журнал, roč. 1961, čís. 9, s. 31-32. (rusky)
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Николай Архипович Прокопюк na ruskej Wikipédii.