Preskočiť na obsah

Belov‐Kovalenko (partizánsky oddiel)

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Partizánsky oddiel Belov – Kovalenko
Krajina Generálny gouvernement
Slovenská republika (1939 – 1945) Slovenská republika
Vznik22. jún 1944
Zánik26. február 1945
Typpartizánsky oddiel
Veliteliamjr. Anatolij Dmitrijevič Kovalenko (krycie meno Belov)
npor. Andrej Michajlovič Zalko
Účasť
Vojnydruhá svetová vojna
Bitky27. október 1944 Lendak

Partizánsky oddiel Belov – Kovalenko vznikol spojením 22 – členného výsadku 1. čs armádneho zboru „Prokopjuk II“ vysadeného 22. júna 1944 na základni partizánskej brigády Sergej a špeciálneho partizánskeho oddielu Kovalenko brigády Sergej. Oddiel prešiel v noci z 3. na 4. augusta 1944 na územie Slovenska a do januára 1945 vykonával spravodajskú, bojovú a diverznú činnosť na území východného Slovenska, Levočských vrchov a južného Poľska. 26. januára 1945 sa spojil s postupujúcou Červenou armádou.[1]:75-78

História oddielu

[upraviť | upraviť zdroj]

Výsadok

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 22. júna 1944 bol vysadený na základňu partizánskej brigády Sergej dislokovanej v beskydských lesoch pri Sanoku v Generálnom gouvernemente 22-členný výsadok „Prokopjuk II“ príslušníkov 1. čs armádneho zboru v ZSSR (viacerí boli dezertérmi slovenskej Zaisťovacej divízie).[pozn. 1] Výsadok sa vykonal až na druhý pokus, pri prvom lete kvôli hmle neboli viditeľné signálne ohne.[3]:11 Zloženie výsadku: A. M. Zalko, Ján Onufrej (ten sa pri zoskoku zachytil na vrchovci stromu, ktorý nevydržal a Onufrej sa pri páde zabil [3]:18), Štefan Ač, Pavol Bobáľ[pozn. 2], Vasiľ Bubrák, František Cino, Viktor Gábor, Andrej Homola[pozn. 3], Michal Králka[pozn. 4], Ivan Legar, Jozef Šuhajda[pozn. 5], Michal Lenišinec, Michal Pitel, Michal Kmiť[pozn. 6], Jozef Vavráč[pozn. 7], Jozef Sepeši, Ondrej Plastuňak, Ivan Moca, Peter Stebila, Michal Jackiv[pozn. 8] a sovietske radistky Žeňa Čajkinová a Šura Meščerjakovová.[5]:209[1]:75 Výsadok bol 23. júna 1944 včlenený do špeciálneho oddielu mjr. A. D. Kovalenka ako samostatná čata partizánskej brigády Sergej N. A. Prokopiuka pod názvom Belov – Kovalenko (Belov bolo krycie meno mjr. Kovalenka). Oddiel mal 15 československých a 76 sovietskych členov. Úlohou oddielu bolo prejsť na územie Slovenska a vykonávať diverznú a bojovú činnosť na hradskej a železnici Humenné – Medzilaborce a zabrániť výstavbe opevnení v oblasti Lupkovského priesmyku.[3]:31

Štáb partizánskeho oddielu Belov-Kovalenko:

  • veliteľ mjr. A. D. Kovalenko
  • komisár npor. A. M. Zalka
  • náčelník štábu npor. V. P. Zinovjev
  • veliteľ prieskumu A. N. Kojtukov
  • lekár oddielu - N. Kononov

Ešte počas presunu na poľskom území členovia partizánskeho oddielu[pozn. 9] pri obci Żubracze zastavili vlak Beskydskej lesnej železnice, ktorým Nemci odvážali miestnych chlapov na práce. Nemeckú ostrahu vlaku zastrelili a obyvateľov oslobodili.[3]:33

Východné Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]

Oddiel nespadal pod Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, jeho úloha bola prieskum a rozrušovanie nepriateľského tyla pred postupujúcou Červenou armádou.[5]:209 V noci z 31. júla na 1. augusta 1944 sa za asistencie kpt. Sama, veliteľa IV. práporu 4. pluku 2. divízie Východoslovenskej armády oddiel Belov – Kovalenko presunul cez Lupkovský priesmyk na Slovensko.[6]:259 V priestore dediny Osadné nadviazal spojenie s dóstojníkmi 2. východoslovenskej divízie a s ilegálnymi pracovníkmi. 2. augusta sa mjr. Kovalenko stretol s veliteľom 4. pluku plk. Husárom[3]:41 a neskôr s pplk. Jozefom Voglom – Sokolovským, ktorým ponúkal spoluprácu.[3]:63

Po vypuknutí povstania 30. augusta ilegálne skuipny odbojárov ovládli podbeskydské dediny a vytvorili dedinské milície. Partizáni zahájili odzbrojovanie žandárov a colníkov.[3]:74 Zároveň pri odzbrojovaní Východoslovenskej armády Nemcami sa niektoré jednotky 4. pluku nedali odzbrojiť. Časť delostreleckého oddielu pod velením Jozefa Tabiša sa presunula na nákladných autách aj s delami, muníciou a proviantom a zaujala postavenie vo Vyšnej Jablonke. Potom, ako zlyhal narýchlo pripravený plán prechodu časti 2. divízie k Červenej armáde, pridalo sa k nim asi 150 členov mužstva vedených pplk. Jozefom Voglom – Sokolovským.[6]:302 Zároveň sa do tohto regiónu presunula 4. septembra z poľského územia brigáda Sergej pplk. Prokopiuka.[3]:87

Za pomoci A. D. Belova – Kovalenka a N. A. Prokopiuka vznikla z vojakov a dôstojníkov 2. divízie Východoslovenskej armády partizánska brigáda Kriváň s veliteľom pplk. Jozefom Voglom – Sokolovským,[5]:322 ktorá pôsobila samostatne, nebola podriadená veleniu brigády Sergej. Na rozhraní okresov Humenné a Medzilaborce na východ od Laborca v septembri 1944 vytvorili partizánske brigády Kriváň, Sergej a oddiel Belov – Kovalenko partizánsku oblasť Pčoliné – Zubné – Vyšná Jablonka – Papín, ktorá takmer tri týždne žila partizánskym životom. V obciach sa vytvorili národné výbory, milície. Dochádzalo k miestnym bojovým stretnutiam s nemeckými ako aj maďarskými silami.[3]:117 Diverzná skupina oddielu Belov – Kovalenko vykoľajila vojenský transport[3]:92. Pri obci Nižná Jablonka došlo k boju s nemeckou autokolónou, pri ktorej bolo zničené agitačné auto s ampliónom.[3]:100 9. septembra bol odrazený nemecký útok na Vyšnú Jablonku.[3]:120 Diverzná skupina oddielu vyhodila most na železničnej trati Snina – Stakčín.[3]:128 15: septembra bol aj za pomoci delostrelectva odrazený nemecký útok od Rokytova a Hrušova.[3]:138 V tento deň bombardovali sovietske lietadlá omylom obec Pčoliné.[7]:63[pozn. 10] Zhorelo 98 domov, 106 hospodárskych budov a zahynuli 2 obyvatelia.[8]:83

Na základňu brigády Sergej pri Pčolinnom boli 12. a 14. septembra vysadené partizánske organizátorské skupiny mjr. Morozova a mjr. Volkova.[5]:322

16. septembra 1944 sa oddiel Belov – Kovalenko na rozkaz velitelstva z Moskvy spolu s organizátorskými skupinami mjr. Morozova a mjr. Volkova začal presúvať na západ do oblasti Vysokých Tatier. Presúval sa v smere Ďapalovce – Hanušovce nad Topľou – Petrovce – Demjata – Závadka – Olejnikov – Jakubany. V tyle nepriatela mal oddiel vyvíjať spravodajskú činnosť pre velenie ukrajinského frontu a získavať informácie o pohyboch a úlohách nemeckých jednotiek.[1]:76 Oddiel vykonávali okrem spravodajskej aj intenzívnu bojovú a diverznú činnosť. Počas presunu prepadol železničnú stanicu v Bystrom a odzbrojil ostrahu stanice. 28. septembra počas prechodu železničnej trate Prešov - Bardejov túto pri obci Demjata diverzná skupina oddielu podmínovala, pričom došlo k zničeniu trate na kilometrovom úseku.[3]:227 V obci Kríže došlo k prestrelke s nemeckým oddielom, jeden z partizánov bol zranený. Následne partizáni zastrelili horára Kušnírka, spišského Nemca, z dôvodu spolupráce s nepriateľom.[3]:229. Oddiel si zriadil dočasnú pozorovateľňu na Hanigovskom hrade.[3]:229 Trať Prešov – Plaveč prekročili za prestrelky pri Pustom Poli.[3]:237

Zloženie oddielu:

  • rota (veliteľ A. Horobjev) - zloženie:
    • 1. čata (velitel I. Legar)
    • 2. čata (velitel P. S. Borovskij)
  • deštrukčná skupina (veliteľ M. Petuchov)
  • prieskumná skupina (velitel A. N. Kojtukov)
  • zásobovacia skupina (velitel I. Matuchovič)

Po presune oddiel pósobil v Levočských vrchoch v okolí Starej Ľubovne.[5]:383 Tu sa stretol aj s 3. slovenskou partizánskou rotou tvorenou zbytkami levočskej posádky.[3]:238 Podával sovietskemu veleniu správy z priestoru Sanok – Medzilaborce – Snina – Humenné – Sabinov – Bardejov – Spišská Belá – Kežmarok – Poprad. 8. októbra dostal oddiel pokyn prejsť do Nízkych Tatier, no prechod sa neuskutočnil nakoľko košicko – bohumínska železnica a brody cez Hornád boli strážené nemeckými silami.[3]:240 V druhej polovici októbra 1944 po zintenzívnení nemeckých protipartizánskych akcií oddiel Belov – Kovalenko Levočské vrchy opustil.[1]:76

Lendak

[upraviť | upraviť zdroj]

22. októbra 1944 prekročil oddiel za prestrelky s nemeckou ostrahou mosta pri Nižných Ružbachoch rieku Poprad a presúval sa smerom na slovensko – poľské pohraničie do oblasti Zamaguria. 23. októbra 1944 prekročili pri obci Reľov cestu Spišská Belá – Spišské Hanušovce a utáborili sa na Spišskej Magure. 26. októbra 1944 sa oddiel presunul do priestoru obce Lendak.

Vzhladom na to, že partizáni boli vyčerpaní z pochodu a už tri dni nejedli, štáb oddielu vyslal 27. októbra 1944 skoro ráno do Lendaku prieskum s cieľom získať potraviny. Počas pobytu partizánskej hliadky v obci, kde táto dohodla dodávku potravín a následne sa v krčme opila[3]:246, sa v Lendaku objavili aj Nemci a strhla sa prestrelka. Veliteľ oddielu vyslal na pomoc prieskumu tri čaty. Dve čaty kryli krídla. Prostredná čata vstúpila do obce s cieľom odviezť potraviny, bola však zaskočená nemeckým prepadom a partizáni Viktor Gábor a Ivan Machortov boli pri útoku zabití.[3]:247 Partizáni paľbu opätovali. Nemcom medzitým tiež dorazili posily vrátane troch obrnených transportérov a minometnej batérie.[3]:250 Veliteľ mjr. Kovalenko nasadil celý oddiel. Boj v Lendaku trval celý deň. Prvá boje trvali od skorého rána asi do 9.00 hod., následne pokračovali popoludní od 12.15 do 16.00 hod. Počas bojov padlo 9 partizánov. 4 partizánov Nemci zajali a ešte v ten deň ich v centre obce (na hlavnej ulici, pod dnešným obecným trhoviskom) verejne popravili. Nemci plánovali obec vypáliť a popraviť miestneho kňaza, nakoniec od vypálenia upustili, no kňaz bol vyšetrovaný a mučený z dôvodu podpory partizánov.[8]:67 Po zotmení vyslal mjr. Kovalenko rozviedku vedenú Kmeťom, aby zistila, čo sa stalo s padlými a zajatými, no táto narazila na nemeckú hliadku, po prestrelke ustúpila cez rieku Poprad a z dôvodu straty spojenia s oddielom zamierila k frontu.[3]:252

Padlí partizáni boli príslušníkmi oddielov mjr. Volkova a mjr. Morozova (6 mužov) a príslušníkmi oddielu Belov – Kovalenko (7 mužov).[pozn. 11] Zoznam padlých a popravených partizánov:[8]:68[pozn. 12]

Meno a priezvisko Poznámka
Borovskij Peter Semjonovič padol v boji
Bulatov popravený
Gábor Viktor (* Malý Bočkov), padol v boji
Ježovskij Ilja padol v boji
Kapronov popravený
Karatunov N. T. popravený
Katjukov Andrej Nikolajevič padol v boji
Kopernikov popravený
Koteľčuk Pavel Kapitonovič (* 1925, ZSSR), padol v boji, neuvedený na náhrobnom kameni
Kozlov Nikolaj Radimovič popravený
Machortov Ivan Alexejevič (* 1920, ZSSR), padol v boji
Timošenko popravený
Zinovjev Vladimír Pavlovič (* 1919, ZSSR), padol v boji
Zola Ivan padol v boji


Nemci mali väčšie straty – okolo 60 mŕtvych a 100 ranených. Ešte večer 27. októbra 1944 sa od oddielu Belov – Kovalenko odlúčili a odišli do Poľska skupiny mjr. Morozova a mjr. Volkova. Oddiel Belov – Kovalenko sa následne presunul do priestoru Osturňa – Malá Franková.[1]:77

Zima 1944/1945

[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom novembra 1944 sa na základe rozkazov z Moskvy oddiel presunul na základňu partizánskeho zväzku Čapajev na poľskom území na Radziejowu a 6. novembra sa s čapajevovcami spojil.[3]:253 Nadalej však udržiaval spojenie so zamagurskými obcami Velká Franková – Malá Franková – Spišské Hanušovce – Havka – Matiašovce – Haligovce. 24. novembra zahájili Nemci útok na Radziejowu a tak 25. novembra 1944 sa oddiel Belov – Kovalenko odpútal od partizánskeho zväzku Čapajev a začal opäť pósobiť samostatne.[3]:255 Oddiel sa presunul do priestoru Tylmanowa – Michajlowa  – Obidza, kde sa spojil so Zolotarovovou brigádou, a vykonával činnosť až do 17. januára 1945. Počas tejto doby oddiel vyslal niekoľko prieskumných skupín aj na Slovensko, najmä do priestoru obcí Veľký Lipník a Havka. V posledne menovanej obci 24. januára prieskumná skupina odzbrojila oddiel žandárov.[3]:258 26. januára 1945 sa oddiel pri Veľkom Lipníku spojil s Červenou armádou. Začiatkom februára 1945 oddiel Belov – Kovalenko plnil posledný bojový rozkaz – vyčistiť hory v okolí mesta Nowý Sacz od ustupujúcich nemeckých vojakov a „vlasovcov“. Okolo 20. februára 1945 dostal mjr. Kovalenko rozkaz prepustiť všetkých československých občanov z oddielu, ktorí mali nastúpiť k 1. čs. armádnemu zboru.[1]:77

V literatúre

[upraviť | upraviť zdroj]

Históriu partizánskych oddielov Belov – Kovalenko, Borkaňuk, Bogun a partizánskych brigád Sergej a Kriváň popísal v spomienkovej knihe Boj o Beskydy[3] člen oddielu Belov – Kovalenko Michal Piteľ.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Jozef Vavráč v spomienkach uviedol, že samotný výsadok prebehol za dramatických okolností, nakoľko bol spozorovaný nepriateľskou jednotkou. Tá vyrazila s cieľom výsadok zlikvidovať. Jozef Vavráč uviazol na popruhoch padáku v korune stromu a bol odrezaný a zachránený spolubojovníkom na poslednú chvíľu, keď sa prenasledujúci vojaci už blížili. Na druhej strane Michal Pitel vo svojej spomienkovej knihe túto udalosť neuvádza.[2]
  2. ↑ stk. v z. Bobáľ-Tomašov Pavol (1919/1940, Budiná), p. pl.101, 4. 12.50 zbehol z Demeči. Žitomírska p. o. Ščorsa, (E. F. Malikov). Ukrajinský p. V apríli 1944 vyslaný do spravodajskej školy v Moskve. Od 22. 7. 1944 ako partizánsky organizátor - výsadkár. Vojnu prežil.[4]:257
  3. ↑ des. v z. Homola Ondrej (1919/1940, Kremnička), p. pl. 101, 4. 12. zbehol z Jeľska. Žitomírsky p.o. Ščorsa, (Malikov). Vojnu neprežil.[4]:257
  4. ↑ des. Králka Michal (1919/1941, Lopej), zbehol 17. 2. od 111/31 del. odd. na služobnej ceste do Korostenu. U p. skup. Boženko. Vojnu prežil.[4]:263
  5. ↑ stk. Šuhajda Jozef (1921/1941, Lopej) nezvestný z boja s banditmi pri Lomači dňa 8. 4. 1943. Bol zajatý.143 U gen. Saburova, čs. odd. Vojnu prežil.[4]:257
  6. ↑ stk. v z. Kmiť Michal (1919/1940, Dobroslava), p. pl. 101, 4. 12. zbehol z Kopceviči. Žitomírsky p.o. Ščorsa, (Malikov). Potom nezvestný. Vojnu neprežil.[4]:257
  7. ↑ stk. Vavráč Jozef (1921/1941, Červená Skala), p. pl. 101, 4. 12. zbehol z Ovruče. Bojovali spolu s Michalom Kmiťom, Andrejom Homolom a Štefanom Kaščákom v žitomírskom partizánskom oddieli Ščorsa pod velením Ivana Petroviča Petrova (zväzok Stepana Fiodoroviča Malikova). Podieľali sa na útokoch proti železničnej infraštruktúre v žitomírskej oblasti, za zničenie železničného mosta v Ignatopole dostali Rad červenej hviezdy.[3]:230 Potom u 2. čspdb. Vojnu prežil.[4]:257 Dezercia skupiny vojakov z 2. roty 101. pluku Zaisťovacej divízie, ktorú tvorili slob. Kaščák, des. Homola, stk. Bobáľ, stk. Vavrač, stk. Kmiť a stk. Kotrlec mala nejasné pozadie. Veliteľ roty npor. Andrej Štefek sa v snahe o kariéru údajne dobrovoľne prihlásil na front, čomu nadriadené miesta ochotne vyhoveli. Hrozilo, že sa spolu s ním na front nedobrovoľne presunú i jeho vojaci. Možnosťou, ako sa frontu vyhnúť, bol útek k partizánom. Pravdepodobne hlavný aktér zbehnutia, Štefan Kaščák, opísal pohnútky k dezercii nasledovne: „O polnoci, 1. novembra (v skutočnosti až začiatkom decembra - pozn. M. L.) 1942 sme mali odísť na front. Práve vtedy bola v Belokoroviči veľká zábava. Nine Nosáľskej sme povedali, aby zavolala do tanca veliteľa roty Štefeka. On potom vyhlásil, že sa budeme zabávať až do rána. Využili sme to a v noci sme prešli k sovietskym partizánom". Vojaci sa k prechodu odhodlali, no svoj útek sa pokúsili nastrojiť ako pád do zajatia. To im však nevyšlo. P. Bobáľ, podal však útek trochu inak. Podľa jeho spomienok sa zdá, že útek súvisí s hroziacim odhalením styku ich skupinky s miestnym odbojom. Bobáľ totiž spomína, že na stanici v Belokroviči Nemci zaistili ilegálneho straníckeho pracovníka K. Arefieva, a to pre spoluprácu s partizánmi. Na príhovor slob. Š. Kaščáka a des. O. Homolu ho síce vraj onedlho prepustili, no oni sa dostali do podozrenia.[4]:121-122
  8. ↑ Michal Jackiv si pri zoskoku zlomil nohu.[3]:14
  9. ↑ Sovietski partizáni Petruchov, Kravčenko, Katjukov, Borovskij, Ivaňuk, Voronov a slovenskí partizáni Bobáľ, Homola, Lehar, Stebyla, Vavráč, Lenyšenec, Kralko, Šuhajda, Kmeť a Pitel[3]:33
  10. ↑ Pitel pripisuje nálet „zápalnými bombami“ na Pčoliné 15. septembra nemeckým „messerchmidtom“ ako odplatu za pomoc partizánom.[3]:139
  11. ↑ Padlí partizáni sú pochovaní v spoločnom hrobe pod pamätníkom na miestnom cintoríne v Lendaku.
  12. ↑ Úmrtná matrika a náhrobný kameň v Lendaku uvádzajú 13 mien. Počas výskumu Marcela Maniaka v roku 2020 bolo zistené 14. meno. Mená padlých sú podľa záznamov veliteľa oddielu. Mená popravených veliteľ oddielu neuvádzal.[8]:68

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f MANIAK, Marcel. Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok. [s.l.] : [s.n.], 2014. 111 s. ISBN 978-80-89426-29-4.
  2. ↑ VAVRÁČ, Jozef. Spomienky, orálna história. [s.l.] : [s.n.].
  3. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af PITEĽ, Michal. Boj o Beskydy. Bratislava : Obzor, 1972.
  4. ↑ a b c d e f g LACKO, Martin. Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 – 1943. [s.l.] : Ústav pamäti národa, 2007. ISBN 978-80-969699-4-4.
  5. ↑ a b c d e GEBHART, Jan; ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945. Praha, Bratislava : Naše vojsko, Nakladateľstvo Pravda, 1984. 560 s.
  6. ↑ a b PAŽUROVÁ, Helena. Východoslovenská armáda. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2012. (Edície.) ISBN 9788089514052.
  7. ↑ HELENA, Pažurová. Vojensko-partizánske jednotky utvorené z príslušníkov Východoslovenskej armády. Brigáda Kriváň. I. časť. Vojenská história (Bratislava: Vojenský historický ústav), roč. 2010, čís. 4, s. 48-70. Dostupné online. ISSN 1335-3314.
  8. ↑ a b c d MANIAK, Marcel. Navždy zapísané krvou. 1.. vyd. Poprad : TabitaArt, 2024. ISBN 978-80-973804-4-1.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Belov‐Kovalenko_(partizánsky_oddiel)&oldid=7947438“