Paul McCartney

Paul McCartney
McCartney na koncerte v októbri 2018
Základné informácie
Popis umelca	anglický spevák, skladateľ, podnikateľ, hudobný a filmový producent, známy ako basgitarista člen skupiny The Beatles
Rodné meno	James Paul McCartney
Umelecké mená	Paul Ramon Bernard Webb Fireman
Narodenie	18.6.194218. jún 1942 (82 rokov) Liverpool, Spojené kráľovstvo
Žáner	rock, pop rock, psychedelický rock, experimentálny rock, rock and roll, klasická hudba, pop
Hrá na nástrojoch	basová gitara, gitara, klavír, klávesy, bicie, mandolína, spev
Roky pôsob.	1957 — súčasnosť
Vydavateľstvá	Hear Music Apple Records Parlophone Capitol Records Columbia Records EMI Music Group
Súvisiace články	The Beatles, The Fireman, The Quarrymen, Wings
Webstránka	www.paulmccartney.com
Hudobný portál  Britský portál  Biografický portál

Sir James Paul McCartney MBE (* 18. jún 1942, Liverpool, Spojené kráľovstvo) je anglický spevák, skladateľ, hudobník, nahrávací a filmový producent, ktorý sa celosvetovo preslávil ako spevák a basgitarista skupiny The Beatles. Jeho skladateľská spolupráca s Johnom Lennonom patrí medzi najvýznamnejšie v histórii populárnej hudby.

Paul McCartney je hudobník samouk. Ovláda hru na basovú gitaru, gitaru, klávesové a bicie nástroje. Je známy melodickým prístupom k hre na basgitaru (používa často brnkadlo), má všestranný a široký tenorový hlasový rozsah (nad štyrmi oktávami) a eklekticizmom (zaujíma sa o štýly spred rocku a popu cez klasiku až po elektronickú hudbu). Svoju hudobnú kariéru začínal v roku 1957 ešte ako člen skupiny Quarrymen, ktorá sa v roku 1960 pretrasformovala na The Beatles. V roku 1967, vydaním albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, sa z McCartneyho jeho kreatívnym vedením po hudobnej, ale aj filmovej stránke, stal fakticky líder kapely. Jeho piesne skupiny Beatles „And I Love Her“ (1964), „Yesterday“ (1965), „Eleanor Rigby“ (1966) a „Blackbird“ (1968) sa radia medzi piesne sa najväčším počtom nahratých coververzií v histórii populárnej hudby.

V roku 1970 McCartney debutoval ako sólový hudobník albumom McCartney. Po rozpade skupiny v roku 1970 sa McCartney venoval sólovej kariére. Spolu so svojou prvou manželkou Lindou a Dennym Lainom založili kapelu Wings. V 70. rokoch 20. storočia patrila kapela Wings s viac ako desiatkou medzinárodných Top 10 singlov a albumov medzi najúspešnejších hudobníkov dekády.

Ako sólový hudobník pokračoval McCartney v kariére aj v roku 1980. V roku 1993 McCartney a Martin Glover (známy pod pseudonymom Youth) spolu založili experimentálne duo The Fireman. Okrem hudby sa Paul McCartney zúčastnil projektov na podporu medzinárodných charitatívnych organizácií týkajúcich sa takých tém, ako sú práva zvierat, lov tuleňov, kladenie mín, vegetariánstvo, chudoba a podpora hudobného vzdelávania.

Paul McCartney je jedným z najúspešnejších hudobných umelcov všetkých čias. Je autorom 32 skladieb, ktoré sa dostali na vrchol rebríčka Billboard Hot 100 a podľa RIAA má v USA certifikovaný predaj 25,5 milióna hudobných nosičov. Má za sebou dve uvedenia do Rokenrolovej sieni slávy (ako člen The Beatles v roku 1988 ako sólista v roku 1999), 18 cien Grammy, v roku 1965 dostal od kráľovnej Rad britského impéria a v roku 1997 bol za prínos za hudbu povýšený na rytiera. V roku 2020 s odhadovaným majetkom 800 miliónov Libier patril k najbohatším hudobníkom na sveta.

McCartneyho skladba „Yesterday“ (podpísaná podľa ústnej dohody s partnerom Johnom Lennonom menami obidvoch autorov – Lennon-McCartney) je podľa Guinessovej knihy rekordov najvyužívanejšou piesňou v dejinách populárnej hudby. V poslednej dobe sa mu podarilo prekonať ďalší rekord – najrýchlejšie vypredaný koncert. Na jeho koncert, ktorý sa uskutočnil 30. októbra 2005 v Omahe, boli lístky vypredané počas 14 minút.

Životopis

Detstvo a mladosť

Dom na 20 Forthlin Road v Allertone, do ktorého sa v roku 1955 presťahovala rodina McCartneyovcov.

James Paul McCartney sa narodil 18. júna 1942 v nemocnici, ktorá sa nachádza v liverpoolskej mestskej časti Walton. V tejto istej nemocnici sa jeho matka, Mary Patricia (rodená Mohin), vykonávala svoju prax zdravotnej sestry. Jeho otec, James („Jim“) McCartney, pri Paulovom narodení nebol prítomný kvôli svojej práci dobrovoľného hasiča, ktorú vykonával počas druhej svetovej vojny. McCartney má mladšieho brata Michaela a nevlastnú sestru Ruth. Deti boli krstené podľa katolíckej viery matky, aj to napriek tomu, že ich otcom bol bývalý protestant, ktorý sa stal agnostikom. V ich domácnosti sa prílišný dôraz na náboženskú výchovu nedával.

McCartney medzi rokmi 1947 až 1949 navštevoval základnú školu Stockton Wood Road v Speke. Potom kvôli preplnenému stavu žiakov v Stocktone prestúpil na juniorskú školu Josepha Williamsa v Belle Vale. V roku 1953 bol jedným z troch z 90 skúšaných študentov, ktorí zložili skúšku na 11-Plus. Tento výsledok mu umožnil začať namiesto bežnej strednej školy navštevovať gymnázium Liverpool Institute. V roku 1954 sa v autobuse, cestou zo svojho predmestského domu v Speke stretol so spolužiakom Georgeom Harrisonom. Z tých dvoch sa čoskoro stali priatelia. McCartney neskôr pripustil: „Mal som sklon hovoriť s ním, pretože bol o rok mladší.“

McCartneyho matka Mary bola pôrodná asistentka a živiteľka rodiny. Jej zárobok im umožnil, aby sa mohli presťahovať do domu na 20 Forthlin Road v liverpoolskom predmestí, v Allertone, kde žili až do roku 1964. Jeho mama chodievala bicyklom za pacientmi, McCartney spomína, „ako to bolo aj o tretej ráno po husto zasnežených uliciach“. Dňa 31. októbra 1956, keď mal McCartney 14 rokov, jeho matka zomrela na embóliu, ktorá bola komplikáciou po operácii rakoviny prsníka. Strata McCartneyho matky bola neskôr určitým spojením s osudom Johna Lennona, ktorému matka Julia zomrela, keď mal 17 rokov.

McCartneyho otec bol trúbkar a klavirista. V 20. rokoch mal džezovú kapelu, ktorá sa nazývala Jim Mac's Jazz Band. V prednej miestnosti mali piano (vzpriamený klavír). Viedol svojich synov k tomu aby boli muzikanti. Radil Paulovi, aby chodil na hodiny klavíra. no on sa však radšej učil len podľa sluchu. Keď mal Paul 11 rokov, jeho otec ho nahovoril, aby sa zúčastnil konkurzu do speváckeho zboru Liverpoolskej katedrály, no neprijali ho. McCartney potom nastúpil zboru v kostole sv. Barnabáša v Mossley Hill. Na štrnáste narodeniny dostal McCartney od otca poniklovanú trúbu. Potom ako sa vďaka rádiu Luxembourg stal populárnym rock and roll, Paul vymenil trúbu za akustickú gitaru L15 Framus Zenith (model 17). Chcel totiž vedieť popri hre na hudobný nástroj aj spievať. Paul McCartney je ľavák. Bolo pre neho ťažké hrať na gitare pre pravákov, ale potom, čo si všimol plagát propagujúci koncert Slima Whitmana, uvedomil si, že Whitman hrá ľavou rukou tak, že si na gitare obráti poradie strún. Svoju prvú pieseň, „I Lost My Little Girl“, Paul McCartney zložil na gitare Zenith, ďalšia z prvých jeho vtedajších melódií, ktorú zložil na klavíri, bola prvotnou verziou piesne „When I Sixty-Four“. Hudobne bol Paul McCartney ovplyvnený americkým rhythm and blues a jeho školským idolom sa stal Little Richard. Prvá pieseň, ktorú Paul McCartney v rámci talentovej súťaže prázdninových táborov Butlin's Filey verejne zahral bola jeho „Long Tall Sally“.

Hudobná kariéra

1957 – 1960: The Quarrymen

Keď mal Paul McCartney pätnásť rokov, dňa 6. júla 1957, sa v kostole sv. Petra vo Wooltone McCartney stretol s Johnom Lennonom a a členmi jeho kapely Quarrymen. The Quarrymen hrali mix rokenrolu a skifflu, čo je druh populárnej hudby s džezovými, bluesovými a folkovými vplyvmi. Krátko po stretnutí členovia McCartneyho do skupiny prizvali. Začal s nimi skúšať hrať na rytmickú gitaru. Spriatelil sa s Johnom Lennonom. Harrison sa v roku 1958 pridal ako hráč na sólovú gitaru, po ňom sa v roku 1960 ku skupine pripojil aj Lennonov priateľ z umeleckej školy, Stuart Sutcliffe. Do mája 1960 skupina vyskúšala niekoľko názvov. Volali sa Johnny and the Moondogs, Beatals, či The Silver Beetles. Meno The Beatles si dali v auguste 1960. Krátko pred hudobným angažmánom, kedy vycestovali hrať v nočných kluboch v Hamburgu prijali do skupiny bubeníka Peteho Besta.

1960 – 1970: The Beatles

McCartney v roku 1964

V roku 1961 Stuart Sutcliffe od The Baeatles odišiel a McCartney sa, bez ohľadu na to či má o to záujem, stal v kapele basgitaristom. Keď boli v Hamburgu, nahrávali po prvý raz aj profesionálne. Na nahrávke singlu „My Bonnie“ od anglického speváka Tonyho Sheridana sú označení ako jeho sprievodná kapela, ktorú nazvali The Beat Brothers. Toto nahrávanie na nich upriamilo pozornosť Briana Epsteina, ktorý sa stal kľúčovou postavou v ich ďalšom vývoji a v napredovaní ich komerčného úspechu. Epstein sa ich manažérom stal v januári 1962. V auguste sa k nim pripojil Ringo Starr a skupina mala svoj prvý hit „Love Me Do“, ktorý sa stal populárnym v Spojenom kráľovstve v roku 1963 a o rok neskôr aj v Spojených štátoch. Hystéria fanúšikov ich kapely sa stala známou ako „Beatlemánia“ a tlač niekedy označovala McCartneyho ako „roztomilého Beatle“. V roku 1963 skupina The Beatles vydala dva štúdiové albumy: Please Please Me a With the Beatles. Ďalšie dva nasledovali v roku 1964: A Hard Day's Night a Beatles for Sale. McCartney bol spolu s Lennonom spoluautorom mnohých ich vtedajších najväčších hitov, napríklad aj „I Saw Her Standing There“, „She Loves You“, „I Want to Hold Your Hand“ (1963) a „Can't Buy Me Love“ (1964).

V auguste 1965 skupina The Beatles vydala McCartneyovu skladbu „Yesterday“, pri ktorej nahrávaní bolo použité sláčikové kvarteto. Skladba sa nachádza medzi skladbami na albume Help!. Táto pieseň bola prvou nahrávkou skupiny, na ktorej použili prvky prevzaté z klasickej hudby a bola aj prvou, pri ktorej bolo zaznamenané autorstvo len od jedného člena kapely. Pieseň „Yesterday“ sa stala skladbou, z ktorej v histórii populárnej hudby vyšlo najviac registrovaných coververzií. Neskôr v tom isto roku, počas nahrávania albumu Rubber Soul, začal v skupine Paul McCartney v dovtedajšej hudobnej dominancii nahrádzať Johna Lennona. Muzikológ Ian MacDonald o tom píše: „Od [1965] ... [McCartney] bol v popredí nielen ako skladateľ piesní, ale aj ako inštrumentalista, aranžér, producent a de facto hudobne riadil skupinu The Beatles.“ Kritici označujú Rubber Soul za významný krok kapely v procese zdokonaľovania a prepracovanosti po hudobnej a aj textovej stránke. Začali medzi nimi vznikať nezhody akou bolo napríklad v spore o skutočné autorstvo hudby k piesni „In My Life“. McCartney o období prípravy albumu povedal: „Mali sme svoje predtým obdobie roztomilých chlapcov a vtedy sme dospeli k názoru, že je čas postúpiť ďalej.“ Nahrávací technik Norman Smith z nahrávania albumu Rubber Soul opisuje náznaky stupňujúcich sa sporov v rámci skupiny: „konflikt medzi Johnom a Paulom bol zjavný... [a] pokiaľ ide o Paula, George [Harrison] podľa jeho názoru nemohol urobiť nič dobré – Paul bol vyberavý.“ V roku 1966 vydali The Beatles album Revolver. Vďaka sofistikovaným textom, štúdiovým experimentom a rozšírenému repertoáru hudobných žánrov, od inovatívnych sláčikových aranžmánov až po psychedelický rock, album bol pre Beatles umeleckým skokom. Prvý z troch po sebe nasledujúcich McCartneyho A-strán, bol prvým singlom vydaným ešte pred albumom skladba „Paperback Writer“. Skupina Beatles k piesni vyrobila krátky propagačný film a ďalší pre jej stranu B, pieseň „Rain“. Filmové snímky, ktoré Harrison označil za „predchodcu videoklipov“, sa v júni 1966 vysielali v programoch Ed Sullivan Show a Top of the Pops. Súčasťou albumu Revolver bola aj McCartneyho pieseň „Eleanor Rigby“, ktorá obsahovala strunový oktet. Podľa Goulda je pieseň „neoklasická tour de force... skutočný hybrid, ktorý sa nezhoduje so žiadnym rozpoznateľným štýlom ani piesňovým žánrom“. Okrem niektorých sprievodných vokálov pieseň naspieval sólovo McCartney, sláčiky aranžoval producent George Martin.

Skupina uskutočnila posledný komerčný koncert na konci svojho amerického turné v roku 1966. Neskôr v tom istom roku McCartney dokončil svoj prvý hudobný projekt, ktorý produkoval nezávisle od skupiny – išlo filmovú hudbu k britskej filmovej komediálnej dráme z roku 1966, The Family Way. Partitúra vznikla v spolupráci s Martinom, ktorý na napísanie jej trinástich variácií použil dve McCartneyho témy. Soundtrack v v hudobných rebríčkoch prepadol, ale McCartney zaň dostal cenu Ivora Novella Award za najlepšiu inštrumentálnu tému.

McCartney (v strede) spolu s ostatnými členmi The Beatles (1964)

Na konci koncertnej kariéry skupiny The Beatles McCartney chcel, aby aby skupina pokračovala aspoň v štúdiovej tvorbe. Výsledkom bol album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktorý je považovaný za prvý skutočný konceptuálny album rockovej histórie. McCartney sa pri ňom nechal inšpirovať nápadom, že vytvoria pre skupinu novú osobnosť, ktorá slúžila ako prostriedok experimentovania a svojim fanúšikom demonštrovala, že hudobne dospeli. Ako McCartney neskôr vysvetlil: „Mali sme dosť toho, že sme Beatles. Skutočne sme nenávideli ten trápny prístup štyroch malých mop-top. Neboli sme už chlapci, boli sme muži ... a [my] sme si mysleli, že sme skôr umelci než iba vystupujúci interpreti.“ Od novembra 1966 začala skupina produkovať album, na ktorého nahrávanie si zvolila experimentálny prístup. Nahrávanie skladby „A Day in the Life“ si vyžadovalo štyridsaťčlenný orchester, pri ktorm sa pri dirigovaní striedali Martin s McCartneyom. Na nahrávaní vo februári 1967 vyrobili dvojitý „A-singel“: „Strawberry Fields Forever“ / „Penny Lane“ album vyšiel v júni toho istého roka. Na motívy náčrtku od McCartneyho obsahoval obal albumu koláž navrhnutú popartovými umelcami Peterom Blakeom a Jannom Haworthom, na ktorej boli Beatles v kostýmoch ako Sgt. Klubová kapela Pepper's Lonely Hearts, ktorá stojí obklopená množstvom vtedajších celebrít. K obalu albumu vznikalo množstvo často šialených analýz.

Po Epsteinovej smrti v auguste 1967 vzniklo v skupine vákuum a začali uvažovať ako pokračovať ďalej.. McCartney sa postupne stal de facto vodcom a obchodným manažérom skupiny. Po tejto zmene vedenia McCartney navrhol, aby skupina zrealizovala plán na výroby televízneho filmu, ktorým sa mal stať Magical Mystery Tour. Podľa Marka Lewisohna bol projekt „v celom priebehu svojej realizácie administratívnou nočnou morou“. McCartney do veľkej miery film režíroval, čo v skupine prinieslo prvé kritické reakcie. Soundrack k filmu bol ale úspešnejší. Vyšiel vo Veľkej Británii ako šesťskladbové EP (Extended Play), v USA pod rovnakým názvom ako album, ktorý bol doplnený piatimi skladbami z predošlých singlov skupiny. Album Magical Mystery Tour dosiahol v tejto kompilácii v prých troch týždňoch od svojho vydania tržbu, vtedajší rekord pre spoločnosť Capitol, 8 miliónov dolárov.

Animovaný film Beatles Yellow Submarine, voľne založený na imaginárnom svete vyvolanom McCartneyho skladbou z roku 1966, mal premiéru v júli 1968. Hoci kritici film pre jeho vizuálny štýl, humor a hudbu obdivovali, album so soundtrackom, ktorý vyšiel o šesť mesiacov neskôr sa s nadšenou odozvou na trhu nestretol. Koncom roku 1968 sa vzťahy v kapele zhoršovali. Napätie rástlo aj počas nahrávania ich eponymného dvojalbumu známeho tiež ako „Biely album“. Napätie sa sa zhoršovalo aj nasledujúci rok počas nahrávania projektu Let It Be. McCartney o tom hovoril: „Boli sme veľmi negatívni, odkedy pán Epstein zomrel... vždy sme tak trochu bojovali proti [jeho] disciplíne, ale hlúpe už potom bolo bojovať proti takejto disciplíne, ak je naša vlastná“.

V marci 1969 sa McCartney oženil so svojou prvou manželkou Lindou Eastmanovou a v auguste sa páru narodilo ich prvé dieťa, ktoré dostalo meno po Paulovej zosnulej matke Mary. Paul si adoptoval Lindinu dcéru z prvého manželstva Heather. Spoločne s Lindou mali tri deti – Mary Annu, Stellu Ninu a Jamese Louise. Obaja manželia tvrdili, že okrem deviatich dní, keď bol McCartney v roku 1980 v japonskom väzení (za držanie marihuany), boli každý deň spolu. Abbey Road bol posledným nahraným albumom skupiny. Martin pri ňom navrhol aby bol „neustále sa rozvíjajúcim hudobným dielom“ a vyzval skupinu, aby pri jeho výrobe uvažovala symfonicky. McCartney súhlasil, Lennon nie. Nakoniec dosiahli kompromis a súhlasili s McCartneyho návrhom: album s jednotlivými skladbami na jednej strane a dlhou prepojenou zmesou na druhej strane vtedajšieho vinylového nosiča. V októbri 1969 sa objavili správy o tom, že McCartney v roku 1966 zomrel pri autonehode a nahradil ho dvojník. To sa však rýchlo vyvrátilo, keď sa na obálke novembrového čísla časopisu Life predstavil Paul a jeho rodina, spolu s nápisom „Paul je stále s nami“.

Paul McCartney bol práve uprostred obchodných nezhôd so svojimi spoluhráčmi, keď 10. apríla 1970 oznámil svoj odchod zo skupiny. Dňa 31. decembra 1970 podal žalobu na formálne rozpustenie skupiny a v marci 1971 súd ustanovil správcu, ktorý mal v budúcnosti dohliadať na financie spoločnosti Apple. Anglický súd potom 9. januára 1975 právoplatne zrušil partnerstvo skupiny Beatles. Sporadické spory proti ich nahrávacej spoločnosti EMI, Klein a navzájom však až do roku 1989 naďalej pretrvávali.

1970 – 1981: Wings

Keď sa The Beatles v rokoch 1969 – 70 rozpadali, McCartney upadal do depresie. Prechádzal krízou a tieto stavy mu pomohla prekonať manželka, ktorá vyzdvihovala jeho skladateľské schopnosti a povzbudzovala ho k ďalšej tvorbe, písaní a nahrávaní nových piesní. Poctu jej vzdal piesňou „Maybe I'm Amazed“,ktoré sa zaoberá jeho stavom po rozpade The Beatles, v slovách jej textu dodáva, že „to bol môj pocit: Možno som ohromený tým, čo sa deje... Možno som muž a možno ty“ si jediná žena, ktorá mi kedy mohla pomôcť; Baby, nepomôžeš mi pochopiť... Možno som ohromený tým, ako si ma vytiahla z času, postavila ma na čiaru, Možno som ohromený spôsobom Naozaj ťa potrebujem.“ a dodal, že „každá milostná pieseň, ktorú píšem, je pre Lindu.“

V roku 1970 pokračoval v svojej hudobnej kariére vydaním svojho prvého sólového albumu, McCartney, ktorý sa dostal na vrchol hudobných rebríčkov v Spojených štátov. Okrem niektorých vokálnych vstupov jeho manželky, Lindy, je McCartney albumom dielom jediného človeka, Paul McCartney naň skomponoval piesne, nahral nástroje, ako ich aj sám všetky naspieval. V roku 1971 spolupracoval s manželkou Lindou a hráčom na bicie nástroje, Dennym Seiwellom na svojom druhom albume, ktorý vyšiel pod názvom Ram. V Spojenom kráľovstve sa tento hudobný nosič dostal na vrchol, v USA bol v rebríčkoch piaty. Singel k tomuto albumu, „Uncle Albert/Admiral Halsey“, bol v amerických rebríčkoch prvý. Neskôr v tom istom roku sa k McCartneyimu a Seiwellovi pripojil bývalý člen skupiny Moody Blues, gitarista Denny Laine a založili spolu kapelu, ktorú nazvali Wings. McCartney k založeniu skupiny povedal: „Wings boli náročným nápadom... akákoľvek skupina, ktorá by mala byť nútená nasledovať [úspech Beatles], by mala ťažkú ​​prácu ... Našiel som sa v tejto polohe, bola to voľba medzi pokračovaním alebo koncom a ja som hudbu miloval príliš na to, aby som s ňou dokázal prestať.“ V septembri 1971 sa McCartneyovcom narodila dcéra. Dostala meno po Lindiných starých mamách, ktoré mali obidve meno Stella.

Prvé koncertné turné skupiny Wings začalo v roku 1972 po príchode ďalšieho gitaristu Henryho McCullougha. Ich debutové vystúpenie sa konalo pred sedemsto divákmi v sále na University of Nottingham. Po ňom nasledovalo ďalších desať koncertov. Cestovali na ne v dodávke na neohlásené vystúpenia po univerzitách po Veľkej Británii. Ubytovávali sa skromne a vyplácaní boli z hotovosti, ktorú získali zo vstupného od študentov. Na koncertoch sa pritom bránili hraniu repertoáru kapely The Beatles. McCartney neskôr povedal: „Hlavnou vecou, ​​ktorú som nechcel, bolo prísť na pódium, tvárou v tvár všetkým trápnym prvým piatim radov ľudí z tlače s podložkami s paiermi na písanie. Všetci títo ľudia sa na mňa dívali a hovorili: „No, nie je už taký dobrý aký bol.“ Takže sme sa rozhodli ísť na to univerzitné turné, ktoré ma znervóznilo... na konci tohto turné som sa cítil pripravený na niečo iné, a tak sme sa vybrali do Európy.“ Počas siedmich týždňov a 25 koncetov skupiny Wings po Európe, skupina hrala iba repertoár skupiny Wings a piesne zo sólových albumov Paula McCaertneyiho. Jediná skladba, ktorú hrala skupina Wings a bola aj v repertoári kapely The Beatles bol coververzia piesne Little Richarda „Long Tall Sally“. McCartney chcel, aby sa toto turné vyhlo veľkým miestam. Väčšina malých sál, ktoré hrali, mala kapacitu menej ako 3 000 ľudí.

V marci 1973 mali Wings svoj prvý americký singel číslo jedna. Bola to nahrávka „My Love“, ktorá pochádza z ich druhého albumu Red Rose Speedway, ktorý bol v amerických rebríčkoch číslom jeden a v prvej päťke vo Veľkej Británii. Výsledkom spolupráce McCartneyho s Lindou a s bývalým producentom skupiny Beatles Martinom bola pieseň „Live and Let Die“, ktorá bola ústrednou piesňou pre rovnomenný film zo série príbehov Jamesa Bonda. Táto pieseň nominovaná na Cenu akadémie bola v rebríčkoch USA na druhom a v Spojenom kráľovstve na deviatom mieste. Za orchestrálne aranžmány v skladbe dostal George Martin cenu Grammy. Profesor hudby a skladateľ, Vincent Benitez, označil skladbu za „vzor symfonického rocku“.

McCartney v roku 1976 na koncertnom pódiu spolu s manželkou Lindou

Po odchode McCullougha a Seiwella v roku 1973 nahrali McCartneyovci a Laine album Band on the Run, ktorý bol prvým zo siedmich platinových LP platní kapely Wings. Album bol americkou aj britskou rebríčkovou jednotkou, vlastne prvým ktorý bol v obidvoch týchto hudobných trhoch na vrchole a prvý v histórii časopisu Billboard ktorý sa za rôznych okolností umiestnil v ich rebríčkoch trikrát. Bol to jeden z najlepšie predávaných albumov dekády a v britských rebríčkoch sa držal 124 týždňov. Časopis Rolling Stone ho označil za jeden z najlepších albumov roka 1973. V roku 1975 získal Paul McCartney a kapela Wings za pieseň „Band on the Run“ cenu Grammy za najlepšiu popovú vokálnu nahrávku a Geoff Emerick získal cenu Grammy za najlepšie technicky zvládnuté nahrávanie hudobného albumu. V roku 1974 bola titulná skladba pre Wings jej druhým americkým singlom číslo jeden. Album obsahoval aj ich prvé top-ten hity: „Jet“ a „Helen Wheels“. Časopis Rolling Stone dal album na 413. miesto svojho zoznamu 500 najvlepších albumov všetkých čias. Na úspech albumu Band on the Run Wings nadviazali ďalšími albumami Venus and Mars (1975) a Wings at the Speed ​​of Sound (1976), ktoré sa taktiež dostali na vrcholy hudobných rebríčkov. V roku 1975 sa konalo štrnásťmesačné turné Wings Over the World Tour, ktoré zahŕňalo koncerty v Spojenom kráľovstve, v Austrálii, v Európe a v USA. Na turné po prvýkrát McCartney naživo zahral okrem repertoáru kapely Wings aj piesne od skupiny The Beatles, bolo to týchto päť skladieb: „I've Just Seen a Face“, „Yesterday“, „Blackbird“, „Lady Madonna“ a „The Long and Winding Road“. Po druhej európskej časti turné a systematickom nácviku v Londýne skupina absolvovala ambiciózne turné po amerických športových arénach, z ktorého vznikol ďalší americký rebríčkový vrchol, koncertný trojalbum Wings over America.

V septembri 1977 sa McCartneyovcom narodilo tretie dieťa, syn, ktorému dali meno James. V novembri sa skladba od Wings „Mull of Kintyre“, ktorej spoluautorom bol aj Laine, veľmi rýchlo stala jedným z najpredávanejších singlov v histórii britskýchj hitparád. Najúspešnejší singel McCartneyho sólovej kariéry dosiahol dvojnásobný predaj jeho predchádzajúceho držiteľa rekordu „She Loves You“. Predalo sa z neho 2,5 milióna kópií a bol držiteľom britského rekordu v predaji až do roku 1984, kedy ho predstihol charitatívny singel „Do They Know It's Christmas?“.

McCartney na masterdamskom letisku Schiphol Airport (január 1980)

Ďalší album London Town (1978) priniesol kapele Wings americký singel číslo jedna („With a Little Luck“) a s ním aj naďalej kapela pokračovala v šnúre svojich komerčných úspechov. Album sa dostal do prvej päťky v USA aj vo Veľkej Británii. Odozva kritík na tento album ale až tak priaznivá nebola a ani McCartney s ním spokojný nebol. Pri nahrávaní albumu Back to the Egg (1979) sa v dvoch skladbách predstavila McCartneyho zostava rockovej superskupiny s názvom „Rockestra“. Ku skupine Wings sa pripojili mená hudobníkov ako Pete Townshend, David Gilmour, Gary Brooker, John Paul Jones, John Bonham a ďalší. Aj keď album dostal platinovú certifikáciu, kritika sa k nemu nevyjadrovala priaznivo. Wings dokončili svoje posledné koncertné turné v roku 1979. V Spojenom kráľovstve zahrali dvadsať koncertov, sa konal aj ich koncertný debut piesní Beatles „Got to Get You into My Life“, „The Fool on the Hill“ a „Let it Be“.

V roku 1980 McCartney sám skomponoval, produkoval a aj nahral svoj druhý sólový projekt, McCartney II, ktorý bol na prvom mieste vo Veľkej Británii a na treťom v USA. Album obsahoval pieseň „Coming Up“, ktorej živá verzia zaznamenaná v škótskom Glasgowe v roku 1979 skupinou Wings bola ich posledným vrcholným hitom. V roku 1981 dostal McCartney pocit, že s Wings v tvorbe dosiahol všetko, čo mohol a rozhodol sa, že je čas na zmenu. Skupina prerušila činnosť v apríli 1981 po tom, čo Laine kvôli nezhodám o autorských honorároch a platoch skončil s nimi spoluprácu.

1982 – 1990

V roku 1982 Paul McCartney spolupracoval so Stevie Wonderom na výrobe úspešného hitu „Ebony and Ivory“, ktorý mu George Martin produkoval ako záverečný duet na ďalší McCartneyov album Tug of War. S Michaelom Jacksonom naspieval ďalší duet, „The Girl Is Mine“, ktorý je na albume Thriller. Singel „Ebony and Ivory“ bol McCartneyovým rekordným v poradí 28. singlom, ktorý sa dostal na prvé miesto rebríčka Billboard 100. V nasledujúcom roku spolu s Jacksonom nahrali duet „Say Say Say“, ktorá je tiež McCartneyho americká rebríčková jednotka, ktorá sa nachádza spolu s jeho poslednou britskou jednotkou, titulnou skladbou z albumu toho roka, Pipes of Peace.

V roku 1984 McCartney produkoval a hral ako herec v muzikáli a aj muzikálovom filme, Give My Regards to Broad Street. Kritici sa k projektu stavali odmietavo: magazín Variety film opísal slovami, že je „bez charakteru, bez krvi a bez zmyslu“; a americký filmový kritik, Roger Ebert, mu dal jednu hviezdičku a dodal: „film môžete pokojne preskočiť a pokračovať priamo k jeho soundtracku“. Tento soundtrack si počínal oveľa lepšie. Dosiahol prvé miesto vo Veľkej Británii a vyprodukoval pre americké hitparády hit „No More Lonely Nights“, v ktorom na sólovú gitaru hrá David Gilmour. V roku 1985 Warner Brothers poverili McCartneyho, aby napísal pieseň pre komediálny celovečerný film Spies Like Us. Skladbu na ktorej sa podieľal aj Phil Ramone skomponoval a nahral za štyri dni. Paul McCartney sa zúčastnil koncertu Live Aid, na ktorom vystúpil so skladbou „Let It Be“. Technické problémy spôsobili, že jeho spev a klavír boli v prvých dvoch veršoch sotva počuteľné a prerušované škrípaním spätnej väzby. Technici akcie problémy vyriešili, následne sa k McCartneyimu na pódiu pripojil David Bowie, Alison Moyet, Pete Townshend a Bob Geldof a vystúpenie sa skončilo s nadšenou odozvou publika.

V roku 1986 Paul McCartney spolupracoval s Ericom Stewartom na nahrávaní albumu Press to Play a bol na ňom spoluautorom viac ako polovici piesní. V roku 1988 vydal McCartney album Снова в СССР, ktorý bol pôvodne dostupný len v Sovietskom zväze. Na ablume je osemnásť coververzií, ktoré boli nahrané v priebehu dvoch dní. V roku 1989 sa spojil spolu s Gerrym Marsdenom a Holly Johnsonovou, aby pre nadáciu na pomoc obetiam katastrofy v Hillsborough nahrali aktualizovanú verziu skladby „Ferry Cross the Mersey“. V tomto istom roku vydal McCartney album Flowers in the Dirt, spoločnú nahrávku s Elvisom Costellom, na ktorej s nimi hudobne spolupracoval aj David Gilmour a Nicky Hopkins. McCartney nato založil kapelu, ktorú tvorili on, Linda, Hamish Stuart a Robbie McIntosh, ktorí hrali na gitarách, Paul „Wix“ Wickens na klávesoch a Chris Whitten hral na bicích. V septembri 1989 spolu odštartovali po desiatich rokoch McCartneyove prvé svetové turné. Počas turné vystúpil McCartney 21. apríla 1990 pre najväčšie platiace publikum na štadióne v histórii, keď sa jeho koncertu na štadióne Maracanã v brazílskom Riu de Janeiro zúčastnilo 184 000 ľudí. V tom roku vydal trojalbum Tripping the Live Fantastic, ktorý obsahuje vybrané časti vystúpení tohto jeho úspešného turné.

1991 – 1999

Do orchestrálnej tvorby Paul McCartney sa pustil v roku 1991, keď ho Kráľovská filharmónia v Liverpoole požiadala, či by pri príležitosti osláv jej 150. výročia neprispel aj on svojou hudobnou kompozíciou. Na produkcii výsledného diela, Liverpoolského oratória, spolupracoval so skladateľom Carlom Davisom. Na predstavení hudobného diela, spolu s Liverpoolským kráľovským orchestrom a zborom z Liverpoolskej katedrály, vystúpili operní speváci Kiri Te Kanawa, Sally Burgess, Jerry Hadley a Willard White. Recenzie na projekt boli negatívne. Zvlášť kritickí boli v novinách The Guardian, kde hudbu opísali ako „prejav strachu zo všetkého, čo sa približuje rýchlemu tempu“, a dodali, že skladba má „malé povedomie o potrebe opakujúcich sa tém, ktoré napokon výsledné spoja dielo do celku“. Noviny v reakcii publikovali list, v ktorom McCartney v diele vymenoval niekoľko častí s rýchlejším tempom a dodal: „História našťastie ukazuje, že veľa dobrých hudobných diel sa súdobej kritike nepáčilo, takže som pokojný... nech ľudia moju prácu posúdia sami.“ V The New York Times boli miernejší, keď písali, „V tomto dramatickom zborníku sú chvíle krásy a potešenia... vďaka nevinnej úprimnosti hudby je ťažké ju od jej ambícií odradiť.“ Liverpoolske oratórium, ktoré sa po premiére v Londýne predviedlo po celom svete, sa dostalo na prvé miesto v britskej hitparáde klasickej hudby, Music Week.

V roku 1991 v čisto akustických verziách predviedol McCartney na MTV Unplugged výber piesní a vydal z predstavenia koncertný album s názvom Unplugged (The Official Bootleg). V priebehu 90. rokov McCartney ako hudobné duo „The Fireman“ dvakrát spolupracoval s Youthom z Killing Joke. V roku 1993 títo dvaja vydali spolu prvý album s elektronickou hudbou, ktorý dostal názov Strawberries Oceans Ships Forest. V roku 1993 vydal Paul McCartney aj rockový album Off the Ground. Po ňom nasledovalo turné New World Tour, z ktorého vzišiel neskôr ešte v tom istom roku koncertný album Paul Is Live.

Od roku 1994 si McCartney dal štvorročnú pauzu od svojej sólovej kariéry, keď spolu s Harrisonom, Starrom a Martinom pracovali na projekte Apple's Beatles Anthology. V roku 1995 pre americkú sieť Westwood One nahral rozhlasovú sériul Oobu Joobu, ktorú označil za „širokouhlé rádio“. V roku 1995 mu princ Charles odovzdal čestné spoločenstvo na Royal College of Music. McCartney to komentoval, ako „niečo úžasné pre niekoho, kto nečíta hudbu z nôt“.

V roku 1997 vydal McCartney rockový album Flaming Pie. V piesni z albumu „Beautiful Night“ naspieval vokály a nahral bicie nástroje Ringo Starr. Neskôr v tom roku vydal klasické hudobné dielo Standing Stone, ktoré sa dostalo v britských a amerických klasických hitparádach na prvé miesto. V roku 1998 vydali Rushes, druhý elektronický album The Fireman. V roku 1999 vydal McCartney album Run Devil Run. bol nahrávané jeden týždeň. Spolupracoval s ním na ňom aj Ian Paice a David Gilmour. Šlo predovšetkým o album coververzií s tromi McCartneyho originálnymi skladbami. Takýto album mal naplánovaný roky. Predtým ho k tomu povzbudzovala Linda, ktorá v apríli 1998 zomrela na rakovinu.

V roku 1999 Paul McCartney neohlásene vystúpil na benefičnej akcii „Koncert pre Lindu“. Bolo to na počesť jeho manželky, ktorá zomrela o rok predtým po 29 rokoch manželstva. Koncert sa konal 10. apríla 1999 v Royal Albert Hall v Londýne a usporiadali ho dve jej blízke priateľky, Chrissie Hynde a Carla Lane. Počas roku 1999 pokračoval McCartney v experimentovaní s orchestrálnou tvorbou a vydal svoj tretí hudobný album s klasickou hudbou, ktorý dostal názov Working Classical.

2000 – 2009

V roku 2000 spolu so Super Furry Animals a s Youthom vydal McCartney ďalší elektronický album Liverpool Sound Collage. Technicky pri jeho výrobe vychádzal zo spôsobu kombinácie vytvárania hudby z koláží a z musique concrète, ktorým bol fascinovaný ešte v polovici 60. rokov 20. storočia. Skladbou „Nova“ prispel na album klasickej chorálovej hudby, ktorý mal názov A Garland for Linda (2000). Tento album klasickej hudby desiatich súdobých skladateľov bol vo svojom titule venovaný jeho zosnulej manželke a vydala organizácia Garland Appeal, ktorá sa zameriava na boj proti rakovine. V podaní Joyful Company of Singersa pod vedením dirigenta Petra Broadbenta bol nahraný v All Saints Church v Tooting v Londýne..

Po tom, ako sa stal svedkom útokov z letiska JFK zo dňa 11. septembra 2001, bol McCartney inšpirovaný k tomu, aby prevzal vedúcu úlohu pri organizácii koncertu pre New York City. V novembri toho istého roku mu vyšiel aj štúdiový album, Driving Rain, na ktorom sa nachádza pieseň „Freedom“ napísaná ako reakcia na tieto útoky. V nasledujúcom roku McCartney založil koncertnú skupinu s gitaristami: Rustym Andersonom a Brianom Rayom, klávesistom Paulom „Wixom“ Wickensom a hráčom na bicie nástroje bol Abe Laboriel Jr.. V paríli 2002 začalo ich spoločné turné, Driving World Tour, na ktorom vystúpili v USA, v Mexiku a v Japonsku. Výsledkom z tohto spoločného účinkovania je koncertný dvojalbum, ktorý vyšiel pod názvom Back in the US a v roku 2003 vyšiel medzinárodne ako album Back in the World. Tržba z jednotlivých koncertov bola viac ako dva milióny dolárov za noc, celé turné na vstupenkách zinkasovalo od návštevníkov 126,2 miliónov dolárov. Podľa časopisu Billboard to bolo najúspešnejšie koncertné turné roka. Skupina hrá spolu aj naďalej: McCartney hral naživo s Brianom Rayom, Rusty Andersonom, Abe Laborielom Jr. a s Wixom Wickensom už dlhšie, ako koncertoval s kapelou The Beatles.

V júli 2002 sa McCartney oženil s anglickou modelkou, mediálnou osobnosťou, podnikateľkou a aktivistkou Heather Millsovou. V novembri, na prvé výročie smrti Georga Harrisona, vystúpil McCartney na spomienkovom Koncerte pre Georga. Zúčastnil sa Super Bowlu Národnej futbalovej ligy, počas vystúpenia pred zápasom v roku 2002 na Super Bowl XXXVI zahral skladbu „Freedom“ a bol hlavnou hviezdou polčasovej šou Super Bowl XXXIX v roku 2005. Anglická kráľovská heraldická spoločnosť v roku 2002 poctila McCartneyho udelením erbu. Nad hlavným štítom erbu je vták Liver Bird, ktorý je symbolom mesta Liverpool, Vták v pazúroch drží akustickú gitaru. Tieto symboly majú odrážať jeho pôvod v Liverpoole a jeho hudobnú kariéru. Štít obsahuje štyri zakrivené znaky, ktoré pripomínajú chrbáty chrobákov. Pod erbom je motto Ecce Cor Meum, z latinčiny: „Hľa, moje srdce“. V roku 2003 sa McCartneyovcom narodilo dievčatko, Beatrice Milly.

V júli 2005 vystúpil McCartney v Hyde Parku v Londýne na podujatí Live 8. Šou otvoril vystúpením „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band“ (s U2) a ukončil ho „Drive My Car“ (s Georgeom Michaelom), „ Helter Skelter“ a „The Long and Winding Road“. V septembri vydal rockový album Chaos and Creation in the Backyard, na ktorý sám aj nahral väčšinu hudobných nástrojov. V roku 2006 nahral a vydal McCartney album s klasickou hudbou Ecce Cor Meum. Ďalší rockový album, Memory Almost Full, vyšiel Paulovi McCartneyimu v roku 2007. V roku 2008 vyšiel zoskupeniu The Fireman tretí album, Electric Arguments. V roku 2008 mal aj koncert v Liverpole, ktorý sa v tomto roku stal jedným z dvoch Európskych hlavných miest kultúry. V roku 2009 sa po štvorročnej pauze vrátil na turné a odohral na ňom viac ako 80 koncertov. Viac ako štyridsaťpäť rokov po tom, čo sa Beatles prvýkrát objavili v americkej televízii počas Šou Eda Sullivana, sa McCartney vrátil do toho istého newyorského divadla, aby účinkoval v Late Show s Davidom Lettermanom. Dňa 9. septembra 2009 spoločnosť EMI, po štvorročnom úsilí v oblasti digitálneho remasterovania vydala hudobnú videohru s názvom The Beatles: Rock Band..

V roku 2009 bol McCartney pozvaný, ako dlhodobo významná osobnosť otvoril nové priestory. Hral na troch vypredaných koncertoch v novopostavenom komplexe Citi Field a v nových priestoroch v štadióne Shea v newyorskom Queense. Neskôr v tom istom roku z vystúpení vyšiel nový koncertný dvojalbum Good Evening New York City.

2010 – súčasnosť

McCartney na koncerte v Dubline (2010)

V roku 2010 vystúpil McCartney pri otváraní Consol Energy Center v americkom Pittsburghu. V Pitsburghu to bol to jeho prvý koncert od roku 1990 kedy skonštatoval, že pôvodná občianska aréna pri jeho vystúpeniach z logistického hľadiska nevyhovovala. V júli 2011 mal McCartney dva vypredané koncerty v novej newyorskej aréne Yankee Stadium. V recenzii v New York Times po prvom koncerte písali, že McCartney „sa nelúči, ale chodí po štadiónoch a hrá svoje koncertné maratóny“. V tom istom roku McCartneya požiadali o spoluprácu na produkcii pre newyorský mestský balet (New York City Ballet). V septembri 2011 bola uvedená jeho prvá tanečná hudobná kompozícia, ktorú skomponoval pre baletného choreografa, Petra Martinsa a ktorá vyšla aj na piatom McCartneyovom klasickom albume pod názvom Ocean's Kingdom. V roku 2011 sa McCartney oženil s americkou podnikateľkou Nancy Shevellovou. Vo februári 2012 vydal svoj pätnásty štúdiový album, Kisses on the Bottom, z veľkej časti pozostávajúci z coververzií piesní z tradičnej popovej hudby a jazzu. Bolo to v tom istom mesiaci, v ktorom ho Národná akadémia nahrávacích umení a vied ocenila ako „osobnosť roka MusiCares.“ Bolo to dva dni pred jeho účinkovaním na 54. ročníku udeľovania cien Grammy.

McCartney sa stal hudobníkom s najlepším potenciálom pre tržby z koncertných vystúpení. V máji 2012 hral v Mexico City na dvoch koncertoch pred viac ako sto tisíc návštevníkmi a tržba z týchto vystúpení dosiahla takmer šesť miliónov dolárov. V júni 2012 McCartney vystúpil v závere Diamantového jubilejného koncertu kráľovnej Alžbety, ktorý sa konal pred Buckinghamským palácom. Zahral piesne „Let It Be“ a „Live and Let Die“. Dňa 27. júla 2012 zahral v závere otváracej ceremónie letné olympijských hier 2012, ktoré sa konali v Londýne. Zaspieval piesne „The End“ a „Hey Jude“ a vyzval divákov, aby sa k nemu v speve pripojili. Za toto vystúpenie prijal od organizátorov hier symbolickú jednu Britskú Libru.

Dňa 12. decembra 2012 Paul McCartney vystúpil s tromi bývalými členmi skupiny Nirvana (Krist Novoselic, Dave Grohl a Pat Smear). Bolo to v závere benefičnej akcie 12-12-12: The Concert for Sandy Relief, ktorý uvideli približne dve miliardy ľudí na celom svete. Dňa 28. augusta 2013 vydal McCartney titulnú skladbu svojho v tom čase pripravovaného štúdiového albumu New, ktorý vyšiel v októbri 2013. Dňa 27. januára bol nahraný televízny špeciál programu Eda Sullivana, ktorý stanica CBS odvysielala 9. februára 2014. V šou sa predstavili Paul McCartney a Ringo Starr. Šlo o oslavu skupiny Beatles a ich prelomového vystúpenia v The Ed Sullivan Show v roku 1964. Relácia s názvom The Night That Changed America: A Grammy Salute to The Beatles bolo v podaní rôznych umelcov, vrátane McCartneyho a Starra zahraných 22 klasických piesní kapely The Beatles.

V máji 2014 McCartney po infikovaní vírusom zrušil práve naplánované a vypredané turné po Japonsku a turné po USA odložil na október. Turné obnovil 5. júla 2014 trojhodinovým koncertom v Albany v New Yorku. Dňa 14. augusta 2014 vystúpil McCartney na záverečnom koncerte pred jeho zbúraním v Candlestick Park v San Franciscu v Kalifornii. Bolo to to isté miesto, na ktorom The Beatles v roku 1966 odohrali svoj posledný koncert. V roku 2014 McCartney napísal a nahral pieseň „Hope for the Future“ (Nádej pre budúcnosť), záverečnú pieseň pre videohru Destiny. V novembri 2014 vyšiel pod názvom The Art of McCartney „tribute album“ so 42 coververziami McCartneyovych skladieb, ktoré nahrala široká škála umelcov. V tom roku McCartney spolupracoval s americkým rapperom Kanye Westom aj na singli „Only One“, ktorý vydal 31. decembra. V januári 2015 McCartney spolupracoval so speváčkou Rihannou na singli „FourFiveSeconds“. V januári k piesni vyšiel videoklip, a naživo s ním vystúpili 8. februára 2015 na 57. ročníku udeľovania cien Grammy. Paul McCartney, Theophilus London a Allan Kingdom v roku 2015 spolu nahrali singel „All Day“.

McCartney na koncerte v meste São Paulo, Brazília (2019)

Vo februári 2015 vystúpil McCartney s Paulom Simonom v rámci špeciálu Saturday Night Live 40. výročie. McCartney a Simon na akustických gitarách zahrali prvý verš piesne „I Just Seen a Face“ a McCartney neskôr vystúpil so skladbou „Maybe I'm Amazed“. McCartney naspieval vokály na coververzii piesni „Come and Get It“, nahranú superskupinou Hollywood Vampires, ktorú založil Alice Cooper. Pieseň je na ich debutovom albume vydanom 11. septembra 2015. Dňa 10. júna 2016 vydal McCartney kariérnu kolekciu, kompiláciu jeho tvorby, s názvom Pure McCartney. Set piesní obsahuje tvorbu z celej McCartneyho sólovej kariéry a práce s Wings a s The Fireman a je k dispozícii v troch rôznych formátoch (2-CD, 4-CD, 4-LP a aj na digitálne stiahnutie). Verzia pre 4 CD obsahuje 67 skladieb, z ktorých väčšina bola v Top 40. McCartney účinkoval aj v dobrodružnom filme z roku 2017 Piráti z Karibiku: Salazarova pomsta.

V januári 2017 podal McCartney žalobu na okresný súd v USA proti spoločnosti Sony/ATV Music Publishing, ktorá sa od roku 2018 usilovala o opätovné vzatie vlastníctva jeho podielu na katalógu piesní Lennon-McCartney. Podľa zákona USA o autorských právach môže autor pre diela publikované pred rokom 1978 nárokovať autorské práva pridelené vydavateľovi po 56 rokoch. McCartney a Sony sa v júni 2017o spore neverejne dohodli. Dňa 20. júna 2018 vydal McCartney skladby „I Don't Know“ a „Come On to Me“ zo svojho albumu Egypt Station, ktorý vyšiel prostredníctvom vydavateľstva Capitol Records dňa 7. septembra. 2018. Egypt Station sa stal McCartneyho prvým albumom po 36 rokoch, ktorý sa dostal na vrchol rebríčka Billboard 200, ako aj jeho prvým debutom ktorý začal v rebríčku na prvom mieste.

Osemnásty McCartneyho sólový album, McCartney III, vyšiel prostredníctvom vydavateľstva Capitol Records dňa 18. decembra 2020. Dňa 16. apríla 2021 vyšiel pod názvom McCartney III Imagined album „reinterpretácií, remixov a coververzií“.

Hudobný prístup

McCartney je je z veľkej časti hudobník samouk. Jeho prístup opísal muzikológ Ian MacDonald ako „charakter prirodzene priťahovaný k formálnym aspektom hudby, ktorý je však úplne neučený... technicky „hotové“ dielo vyprodukoval takmer výlučne inštinktom, harmonickým úsudkom. založený hlavne na dokonalej výške tónu a ostrom páre uší... je prirodzený melodik – tvorca melódií, ktoré dokážu existovať mimo svojej harmónie.“ McCartney prirovnal svoj prístup k „primitívnym jaskynným umelcom, ktorí kreslili bez tréningu“.

Prvotné vplyvy

Medzi najskoršie McCartneyho hudobné vplyvy patria Elvis Presley, Little Richard, Buddy Holly, Carl Perkins a Chuck Berry. Na otázku, prečo The Beatles nezahrnuli Presleyho do skupiny na obrázok obalu albumu Sgt. Pepper, McCartney odpovedal: „Elvis bol príliš dôležitý a príliš vysoko nad ostatnými, aby tam bol... takže sme ho na zoznam nedali. Bol viac než len popový spevák, bol to Elvis The King.“ McCartney uvádza, že pre svoju basovú linku k piesni „I Saw Her Standing There“ priamo použil Berryho „Talking About You“.

Paul McCartney označil Little Richarda za vzor, ktorého spev vo falzete inšpiroval jeho vlastnú vokálnu techniku. Uviedol, že napísal pieseň „I'm Down“ tak, aby v nej mohol svojím spevom napodobniť Little Richarda. V roku 1971 kúpil McCartney autorské práva na katalóg Buddy Hollyho. V roku 1976, pri príležitosti štyridsiateho výročia Hollyho narodenia, McCartney v Anglicku slávnostne založil každoročnú akciu, nazvanú „Buddy Holly Week“. Súčasťou tohto festivalu sú vystúpenia známych hudobníkov, súťaže v písaní piesní, súťaže v kreslení a špeciálne vystúpenia, ktorými si pripomínajú pódiové šou Hollyho kapely The Crickets.

Basová gitara

McCartney v roku 2016 s basovou gitarou Höfner 500/1

Paul McCartney, ktorý je známy predovšetkým tým, že pri hre na gitaru uprednostňuje rôzne typy brnkadiel, no občas sa stane, že gitarové struny rozvibruje aj prstami. Silne ho ovplyvnili umelci z Motownu, najmä štúdiový hráč na basovú gitaru. James Jamerson, ktorého McCartney pre svoj melodický štýl označil za svoj vzor. Ovplyvnil ho aj Brian Wilson (The Beach Boys), komentoval to: „preto, lebo šiel veľmi neobvyklou cestou“. Ďalším jeho obľúbeným basgitaristom je džezový hudobník Stanley Clarke. McCartneyho basgitarovú zručnosť uznávali basgitaristi ako je Sting, Mike Elizondo, ktorý hráva s Dr. Drem a Colin Molding z anglickej kapely XTC.

Počas prvých rokov pôsobenia McCartneyho v skupine The Beatles primárne používal basu Höfner 500/1. Od roku 1965 uprednostňoval pri nahrávaní svoju gitaru Rickenbacker 4001S. Bežne používal zosilňovače Vox, do roku 1967 začal na zosilňovanie používať aj značku Fender Bassman. Na konci 80. a začiatkom 90. rokov používal basgitaru Wal 5-string, ktorá podľa jeho názoru hrá silnejšie znejúce basové linky. Je to v kontraste s oveľa jemnejším Höfnerom, ktorý ho inšpiroval k citlivejšej hre, čo považuje za zásadné pre jeho štýl hrania. Z tohto dôvodu sa okolo roku 1990 k značke Höfner vrátil. Na koncertoch používa pre basovú gitaru zosilňovače Mesa Boogie.

Podľa Iana MacDonalda je pieseň „She's a Woman“ prelomovým bodom, v ktorom sa McCartneyho spôsob hry na basovú gitaru začal dramaticky meniť. Životopisec Beatles, Chris Ingham, označil za pokrokový album Rubber Soul, kedy McCartneyho hranie zaznamenalo výrazný posun a to najmä v skladbe „The Word“. Вacon a Morgan zhodne nazvali McCartneyho basový groove „vrcholom v hre pop bass a... prvým dôkazom záznamu jeho vážnej technickej schopnosti v hre na tomto nástroji“. MacDonald označil vplyv amerických skladieb „Papa's Got a Brand New Bag“ od Jamesa Browna a „In the Midnight Hour“ od Wilsona Picketta, amerických soulových nahrávok, z ktorých McCartney vstrebával prvky a čerpal inšpiráciu, keď „vydal svoj doteraz najspontánnejší basový part“.

Bacon a Morgan opísali ako príklad basovú linku pre pieseň „Rain“ od The Beatles ako „úžasný kúsok hrania... [McCartney] uvažujúci z hľadiska rytmu aj „basovej linky“... [výber] oblasti krku ... správne vníma, dá mu jasnosť v melódii bez toho, aby bol jeho zvuk pre groove príliš tenký.“ MacDonald u McCartneya identifikoval vplyv indickej klasickej hudby v „exotických melizmách v basovej časti“ v piesni „Rain“ a hru označil za „tak vynaliezavú, že hrozí že zahltí skladbu“. Naopak, uznal McCartneyho basový part v Harrisonovej skladbe „Something“ ako kreatívnu, ale príliš zaneprázdnenú a „príliš rozrušenú“. McCartney pri albume Sgt. Klub Pepper's Lonely Hearts Club Band hovorí, že obsahuje jeho najsilnejšiu a najinvenčnejšiu hru na basovú gitaru. Za jej vrchol považuje najmä skladbu „Lucy in the Sky with Diamonds“.

Akustická gitara

Paul McCartney aj pri hraní na akustickú gitaru primárne používa brnkadlá, no niekedy jej struny rozoznieva aj priamo prstami. Medzi príklady jeho hry na akustickú gitaru na koncertoch skupiny The Beatles patrili interpretácie v skladbách „Yesterday“, „I’m Looking Through You“, „Michelle“, „Blackbird“, „I Will“, „Mother Nature's Son“ a „Rocky Raccoon“. Samotný Paul McCartney za svoju najobľúbenejšiu koncertnú skladbu označil pieseň „Blackbird“ a svoju techniku, ktorou prezentuje jej gitarovú časť opísal nasledujúcim spôsobom: „Mám svoj vlastný spôsob podvádzania pri brnkaní prstami do strún... Vlastne tak trochu vytiahnem na čas dve struny... snažil som sa tým napodobniť folkových hudobníkov.“ Podobnú techniku ​​použil aj v roku 2005 pri skladbe „Jenny Wren“. Na mnohých svojich akustických nahrávkach hrá na gitare Epiphone Texan, no v niektorých prípadoch použil aj Martin D-28.

Elektrická gitara

McCartney v roku 2009 na koncerte s gitarou Gibson Les Paul

Paul McCartney na sólovej gitare hrá aj v niekoľkých skladbách skupiny The Beatles. Je ich viacej, vrátane tej, ktorú MacDonald opisuje ako „prudko kostrbaté sólové gitarové sólo“ v piesni „Drive My Car“. Sólo v tejto skladbe je zahraté na gitare značky Epiphone Casino. McCartney o tomto nástroji povedal: „Keby som si mal vybrať jedinú elektrickú gitaru, bola by to táto.“ McCartney kúpil Casino v roku 1964. Bol motivovaný názorom, že duté telo gitary bude produkovať zvuk s väčšou mierou spätnej väzby. Túto originálnu gitaru si ponechal až dodnes.. Paul McCartney prispel podľa vyjadrenia MacDonalda „prekvapujúcim gitarovým sólom“ do Harrisonovej piesne „Taxman“ a „vrieskajúcou“ gitarou v skladbách „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band“ a „Helter Skelter“. MacDonald tiež oceňuje McCartneyho „iskrivo pseudoindické“ gitarové sólo v piesni „Good Morning Good Morning“. McCartney tiež hrá na sólovú gitaru v piesni „Another Girl“.

Počas rokov, kedy hrával s kapelou The Wings mal McCartney tendenciu prenechávať hru na elektrickej gitare iným členom skupiny, jedine na albume Band on the Run nahral väčšinu hudobného materiálu, ktorý bol určený pre sólovú gitaru. V roku 1990 na otázku, kto sú jeho obľúbení gitaristi, uviedol mená ako sú Eddie Van Halen, Eric Clapton a David Gilmour, ale dodal, že „Ale aj tak má najradšej Hendrixa“. Na koncertoch Paul McCartney ako primárnu elektrickú sólovú gitaru používa značku Gibson Les Paul.

Okrem týchto gitár je známe, že McCartney používa a vlastní celý rad ďalších elektrických gitár. Ako ďalšiu v poradí zvyčajne uprednostňuje Fender Esquire a jeho následnú inkarnáciu, Fender Telecaster. Na turné s Wings v sedemdesiatych rokoch minulého storočia používal Telecaster v žltej farbe. Vlastní tiež vzácnu gitaru Ampeg Dan Armstrong Plexi, jedinú o ktorej je známe, že je vyrobená pre ľaváka. Tento nástroj je použitý v nahrávke „Helen Wheels“ od skupiny Wings.

Spev

Paul McCartney je známy svojou speváckou všestrannosťou a širokým rozsahom tenorového spevu, ktorý sa tiahne cez štyri oktávy. Časopis Rolling Stone ho dal v svojom zozname najlepších spevákov na jedenáste, čitatelia čassopisu NME ho dali na ôsme miesto. Na webovom portáli Music Radar ho jeho návštevníci umiestnili na desiate miesto zoznamu „30 najlepších spevákov všetkých čias“. V priebehu rokov Paula McCartneya za toho, kto ich ovplyvnil označili speváci Chris Cornell, Billy Joel, Steven Tyler, Brad Delp (zo skupiny Boston) a Axl Rose.

McCartneyho spev prešiel počas svojej kariéry niekoľkými hudobnými žánrami. Podľa Beniteza, v skladbe „Call Me Back Again“, „McCartney žiari ako bluesový sólový spevák“, kým MacDonald nazýva skladbu „I'm Down“ „klasikou rokenrolu“, ktorá „ilustruje McCartneyho vokálnu a štylistickú všestrannosť“. MacDonald značil skladbu „Helter Skelter“ za ranný pokus o heavy metal a „Hey Jude“ za „pop/rockový hybrid“, pričom poukázal na McCartneyho „použitie melizmu v gospelovom štýle“ v piesni a na jeho „pseudo-soulový krik v závere“. Benitez označil skladby „Hope of Deliverance“ a „Put It There“ ako príklady úsilia McCartneyho v oblasti folkovej hudby, zatiaľ čo muzikológ Walter Everett považuje piesne „When I'm Sixty-Four“ a „Honey Pie“ za pokusy o štýl vaudeville. MacDonald oceňuje „swingový rytmus“ piesne skupiny „Beatles“ s dvadsaťštyri taktovým blues „She's a Woman“ ako „najextrémnejší zvuk, aký doteraz vyrobili“, s McCartneyho hlasom „na okraji“, stlačeným na hornú hranicu jeho hrudného registra a každú chvíľu s hrozbou prasknutia hlasiviek.“ V skladbe „I Got Fe Feeling“ MacDonald popisuje McCarneya ako „nadšeného rockera v strednom tempe“ s „robustným a oduševneným“ vokálnym prejavom a „Back in the U.S.S.R.“ ako „posledný z [Beatles] up-tempových rockerov“, McCartneyho vokálov medzi jeho najlepšími nahrávkami od „Drive My Car“, zaznamenanými o tri roky skôr.

McCartney tiež s vtipom vyskúšal klasický spev, a to v skupine Beatles s rôznymi podobami skladby „Besame Mucho“. Počas svojej kariéry po Beatles experimentoval s rôznymi hudobnými a vokálnymi štýlmi. Skladbu „Monkberry Moon Delight“ označil Jayson Greene zo serveru Pitchfork za „absolútne nespútaný hlasový prejav, Paul si polkne a vzlyká priamo pri vašom vnútornom uchu“ a dodáva, že „by to mohlo byť predstavenie Toma Waitsa súčasnosti“.

Klávesové nástroje

Paul McCartney pri hre na klavíri vo východnom krídle Bieleho domu (2010)

Na klavír hrá Paul McCartney v niekoľkých piesňach skupiny Beatles. Sú nimi napríklad „She's a Woman“, „For No One“, „A Day in the Life“, „Hello, Goodbye“, „Lady Madonna“, „Hey Jude“, „Martha My Dear“ „Let It Be“ a „The Long and Winding Road“. Podľa MacDonalda je klavírny part v piesni „Lady Madonna“ inšpirovaný Fatsom Dominom a klavírny rytmus v skladbe „Let It Be“ má korene v gospelovej hudbe. MacDonald nazval McCartneyho mellotronový úvod v skladbe „Strawberry Fields Forever“ „integrálnou súčasťou charakteru piesne“. Na Moogov syntetizátor Paul McCartney hrá v piesni „Maxwell's Silver Hammer“ od skupiny The Beatles a v skladbe „Loup (1st Indian on the Moon)“ od skupiny Wings. Skladby skupiny, Wings „With a Little Luck“ a „London Town“, Chris Ingham označil za „plné tých najcitlivejších dotykov popového syntetizátora“.

Bicie nástroje

V skupine The Beatles Paul McCartney hrá na bicie nástroje v skladbách „Back in the U.S.S.R.“, „Dear Prudence“, „Martha My Dear“, „Wild Honey Pie“ a „The Ballad of John and Yoko“.. Zahral tiež všetky bicie party na svojich sólových albumoch McCartney, McCartney II a McCartney III, ako aj na albume skupiny Wings Band on the Run a väčšinu bicích na ďalšom sólovom albume Chaos and Creation in the Backyard. Bicie nahral aj v nahrávke „And the Sun Will Shine“ od Paula Jonesa (1968), kapele Steve Miller Band v roku 1969 nahral bicie nástroje v skladbách „Celebration Song“ a „My Dark Hour“, a kapele Foo Fighters v roku 2017 na album Concrete and Gold Paul McCartney nahral bicie nástroje v piesni „Sunday Rain“.

Efekty s páskovými slučkami

V začiatkoch kariéry Paul McCartney spoznal v Londýne Johna Dunbara, britského umelca, zberateľa a galeristu prepojeného na umelecké a hudobné scény kontrakultúry 60. rokov. Priniesol mu magnetofónové pásky, ktoré skompiloval na byte spolu so svojou vtedajšou priateľkou, Jane Asherovou. Bola to zmes rôznych piesní, hudobných diel a komentáre v McCartneyho podaní, ktorú pre neho ako ukážku vo forme demonahrávky vyprodukoval Dick James. McCartney, ktorý bol silne ovplyvnený americkým avantgardným hudobníkom Johnom Cageom, tvoril slučky z pásky tak, že na cievkový magnetofón firmy Brenell s modulovateľnou rýchlosťou a smerom prehrávania nahrával hlasy, gitary a bongá a tieto rôzne zvukové slučkyv rôznych variáciách potom spájal. Výsledné dielo nazýval „elektronickými symfóniami“. Otáčal pásky, zrýchľoval ich a spomaľoval, aby z nich vzišli efekty, ktoré neskôr aj v kapele The Beatles použili v piesňach „Tomorrow Never Knows“ a „The Fool on the Hill“.

Osobný život

Kreatívne nadanie

Počas štúdia na školách v 50. rokoch sa Paulovi McCartneyimu darilo aj v iných umeleckých smeroch. Bol učiteľmi uznávaný aj pre svoje výtvarné nadanie, no jeho nedisciplinovanosť v škole negatívne ovplyvňovala výsledky vo vzdelávaní a to obmedzilo aj jeho možnosť dostať sa na oficiálnu umeleckú školu. V 60. rokoch sa venoval vizuálnemu umeniu, zaujímal sa o experimentálnu filmografiu a pravidelne navštevoval filmové, divadelné predstavenia, ako aj koncerty vážnej hudby. Jeho prvý kontakt s londýnskou avantgardnou scénou bol cez umelca Johna Dunbara, ktorý McCartneyho predstavil obchodníkovi s umením Robertovi Fraserovi. Vo Fraserovom byte sa prvýkrát dozvedel o cene umenia. Stretol tam Andyho Warhola, Claesa Oldenburga, Petra Blakea a Richarda Hamiltona. McCartney neskôr kúpil diela René Magritteho, ktorého maľba jablka bola inšpiráciou pre návrh loga hudobného vydavateľstva Apple Records. McCartney sa zapojil aj do obnovenia a propagácie galérie Indica v Mason's Yard v Londýne. Jej spoluzakladateľom bol Barry Miles a v tejto galérii sa John Lennon prvýkrát stretol s Yoko Ono. Miles bol aj pri zakladaní International Times, undergroundových novín, ktorým McCartney v začiatkoch pomáhal priamou finančnou podporou ako aj poskytovaním interview, ktoré mali za cieľ lákať príjmy od komerčných inzerentov. Miles neskôr napísal aj McCartneyho oficiálny životopis Many Years from Now (1997).

O maľovanie sa Paul McCartney začal zaujímať potom ako videl pri práci Willema de Kooninga v jeho ateliéri na Long Islande. Maľovať začal v roku 1983 a prvýkrát svoje práce vystavoval v roku 1999 v galérii v nemeckom meste Siegen. Výstava 70 obrazov predstavovala portréty Lennona, Andyho Warhola a Davida Bowieho. Aj keď sa McCartney pôvodne zdráhal svoje obrazy verejne vystavovať, vybral si nakoniec túto galériu, pretože organizátor podujatia, Wolfgang Suttner, prejavil o McCartneyho výtvarné umenie seriózny záujem. V septembri 2000 bola otvorená prvá výstava McCartneyho obrazov vo Veľkej Británii. Obrazy na 500 plátnach boli predstavené v galérii Arnolfini v anglickom Bristole. V októbri 2000 debutovalo McCartneyho umenie v jeho rodnom meste Liverpool. McCartney povedal: „Bola mi ponúknutá výstava mojich obrazov vo Walker Art Gallery... kde sme s Johnom strávili veľa príjemných popoludní. Takže som z toho skutočne nadšený. Nikomu som nepovedal, že som 15 rokov maľoval a až teraz som s tým vyšiel na denné svetlo“. McCartney je hlavným patrónom Liverpoolskeho inštitútu múzických umení, školy ktorá teraz sídli v budove, ktorú predtým obýval Liverpoolsky chlapčenský inštitút.

Keď bol McCartney malý, jeho matka mu čítala básne a povzbudzovala ho, aby čítal knihy. Otec viedol Paula a jeho brata Michaela k tomu, aby s ním lúštili krížovky vraj preto, aby sa u nich podľa jeho vyjadrenia zvýšila „sila slova“. V roku 2001 Paul McCartney vydal zbierku básní a piesňových textov s názvom Blackbird Singing a zorganizoval k nim verejné čítania, ktoré sa konali v Liverpoole a aj v New York City. V predslove knihy píše: „Keď som bol teenager... Mal som obrovskú túžbu mať v školskom časopise uverejnenú báseň. Napísal som preto vtedy niečo hlboké a zmysluplné, no oni mi to okamžite odmietli." Jeho prvú knihu pre deti vydala spoločnosť Faber & Faber v roku 2005. Knižka, ktorá mala názov High in the Clouds: An Urban Furry Tail, vznikla v spolupráci so spisovateľom Philipom Ardaghom a výtvarníkom Geoffom Dunbarom. Je o veveričke, ktorej lesný dom zbúrali developeri. Paul McCartney a Dunbar niekoľko rokov k nemu urobili materiál pre realizáciu animovaného filmu. Denník The Observer ho v svojom článku označil za „antikapitalistickú detskú knihu“. V roku 2018 napísal Paul McCartney spolu s ilustrátorkou Kathryn Durstovou knihu pre deti Hey Grandude!. V septembri 2019 ju vydalo vydavateľstvo Random House Books. Kniha je o dedkovi, jeho troch vnúčatách a o kúzelnom kompase, ktorý navádza na dobrodružstvá.

V roku 1981 McCartney požiadal Geoffa Dunbara, aby režíroval krátky animovaný film s názvom Rupert and the Frog Song. Paul McCartney k nemu napísal scenár, bol jeho producentom a nahral aj niektoré hlasy filmových postáv. Jeho pieseň „We All Stand Together“, ktorá sa nachádza na soundtracku k filmu, sa dostala na 3. miesto britského rebríčka UK Singles Chart. V roku 1992 spolupracoval McCartney s Dunbarom na animovanom filme o diele francúzskeho výtvarníka Honoré Daumiera, ktorý im vyniesol cenu BAFTA. V roku 2004 obaja spolpracovali aj na krátkom animovanom filme Tropic Island Hum. Singel k filmu, „Tropic Island Hum“/„We All Stand Together“, sa vrebríčkoch vo Veľkej Británii dostal na 21. miesto.

Paul McCartney tiež v roku 1985 produkoval a moderoval dokument The Real Buddy Holly Story. Sú v ňom rozhovory s Keithom Richardsom, s Philom a Donom Everlyovcami, s Hollyho rodinou a s ďalšími. V roku 1995 hosťoval Paul McCartney v epizóde Simpsonovcov nazvanej „Lisa vegetariánka“ a režíroval krátky dokumentárny film o skupine Grateful Dead.

Podnikanie

Od roku 1989, kedy noviny The Sunday Times začali zverejňovať svoj zoznam najbohatších ľudí Spojeného kráľovstva, je v ňom Paul McCartney označovaný za najväčšieho boháča z hudobnej brandže. V roku 2015 bol jeho majetok odhadovaný na 730 milliónov Libier. Okrem účasti v spoločnostiach Apple Corps a MPL Communications, ktoré reprezentujú jeho obchodné záujmy, je vlastníkom významného katalógu vydanej hudby a má prístup k autorským právam na viac ako 25 000 hudobných diel vrátane vydavateľských práv k muzikálom Guys and Dolls, A Chorus Line, Annie a Pomáda. V roku 2003 zarobil Paul McCartney 40 miliónov Libier, čo bol v tomto roku v mediálnej brandži v Spojenom kráľovstve najvyšší príjem. V roku 2005 sa jeho ročný príjem ešte vyšplhal na 48.5 milliónov. V roku 2012 McCartneyove On the Run Tour zarobilo 37 milliónov Libier.

Svoju prvú nahrávaciu zmluvu ešte ako člen skupiny Beatles McCartney podpísal v júni 1962 s Parlophone Records, dcérskou firmou spoločnosti EMI. V USA boli nahrávky Beatles distribuované dcérskou spoločnosťou EMI Capitol Records. Na ďalších deväť rokov The Beatles znova podpísali zmluvu s EMI v roku 1967. Potom, čo si v roku 1968 založili vlastnú nahrávaciu spoločnosť Apple Records, boli nahrávky Beatles vydané v reedícii prostredníctvom značky Apple, a to napriek tomu, že ich vlastníkom bolo EMI. Po rozpade skupiny The Beatles bola McCartneyho hudba vydávaná spoločnosťou Apple Records. Bolo to na základe zmluvy o nahrávaní Beatles z roku 1967 s vydavateľstvom EMI, ktorá platila do roku 1976. Po formálnom zrušení partnerstva Beatles v roku 1975, Paul McCartney znova podpísal zmluvu s EMI pre svet a so spoločnosťou Capitol v rámci hudobného trhu v USA, Kanade a Japonska. Ako súčasť tejto dohody získal od spoločnosti EMI vlastníctvo svojho sólového hudobného katalógu. V roku 1979 McCartney podpísal zmluvu s Columbia Records v USA a Kanade. Údajne pri tejto zmluve dostal v svojom odvetví doteraz najlukratívnejšiu nahrávaciu ponuku, pričom svetová distribúcia zostala naďalej v spoločnosti EMI. V rámci svojej dohody spoločnosť CBS ponúkla McCartneymu vlastníctvo spoločnosti Frank Music, vydavateľa katalógu amerického skladateľa Franka Loessera. Predaje albumu Paula McCartneya boli pod úrovňou očakávania CBS a spoločnosť údajne prišla minimálne o 9 milliónov dolárov. Paul McCartney sa v USA v roku 1985 vrátil ku Capitolu a v EMI zostal do roku 2006. V roku 2007 McCartney podpísal zmluvu so spoločnosťou Hear Music a stal sa tak prvým umelcom, ktorý publikoval u tohto vydavateľa. Zostal tam od roku 2012, kedy vydal album Kisses on the Bottom.

V roku 1963 založil Dick James spoločnosť Northern Songs a cez ňu publikoval skladby dvojice Lennon–McCartney.. McCartney bol pôvodne vlastníkom 20% podielu Northern Songs, z čoho mu po verejnej ponuke akcií v roku 1965 zostalo 15%. V roku 1969 James predal majoritný podiel v Northern Songs spoločnosti Associated Television (ATV), ktorú vlastnil britský majiteľ médií a impresario Lew Grade. Potom, aj keď zostali na základe zmluvy so spoločnosťou ATV do roku 1973, Paul McCartney a John Lennon svoje zvyšné akcie predali. V roku 1972 McCartney znova podpísal zmluvu s ATV na sedem rokov v rámci spoločnej vydavateľskej zmluvy medzi ATV a McCartney Music. Od roku 1979 sa piesne Paula McCartneyho vydávali cez MPL Communications.

McCartney a Yoko Ono sa v roku 1981 pokúsili kúpiť katalóg Northern Songs, ale Grade ich ponuku odmietol. Čoskoro potom materskú spoločnosť ATV Music, Associated Communications Corp., prevzal austrálsky podnikateľ narodený v Južnej Afrike, Robert Holmes à Court, ktorý neskôr v roku 1985 predal ATV Music Michaelovi Jacksonovi. McCartney v priebehu rokov kritizoval Jacksonov nákup a manipuláciu s nahrávkami spoločnosti Northern Songs. V roku 1995 Jackson zlúčil svoj katalóg za údajných 95 miliónov dolárov so spoločnosťou Sony a založil spoločnosť Sony/ATV Music Publishing, v ktorej si ponechal polovičné vlastnícke práva. Spoločnosť Northern Songs bola v roku 1995 formálne rozpustená a jej katalóg bol vložený do katalógu Sony/ATV. McCartney dostáva autorské honoráre, ktorých je spolu asi 33 percent z celkového komerčného výnosu v USA a ktoré sa inde pohybujú od 50 do 55 percent. Dve z prvých piesní Beatles - „Love Me Do“ a „P.S. I Love You“ - boli pred podpisom s Jamesom zverejnené dcérskou spoločnosťou EMI, Ardmore & Beechwood. McCartney získal na ne svoje vydavateľské práva od spoločnosti Ardmore v roku 1978 a sú to jediné dve piesne skupiny Beatles, ktoré vlastní spoločnosť MPL Communications.

Drogy

Paul McCartney prišiel prvýkrát do styku s drogami v dobách, keď s kapelou The Beatles hrávali po kluboch v Hamburgu. Často vtedy užívali Preludin ktorý ich mal počas dlhého hrania udržiavať pri silách. Marihuanu im dal v roku 1964 prvýkrát skúsiť Bob Dylan. Bolo to v hotelovej izbe v New Yorku. McCartney spomína, že sa vtedy dostal „tak veľmi vysoko“, že „sa nekontrolovateľne chichotal“. Jeho užívanie drôg sa potom stalo návykovým. Podľa Milesa Paul McCartney v piesni „Got to Get You into My Life“ v slovách „iný druh mysle“ priamo odkazuje na konope. Počas natáčania filmu Help! McCartney cestou do štúdia v aute fajčieval džointy a počas nakrúcania potom často zabúdal svoje repliky. Režisér Richard Lester spomínal dve atraktívne ženy, ktoré Paula nahovárali na heroín, ale on ho od nich odmietol. Robert Fraser McCartneyimu ponúkol kokaín, ktorý potom užíval počas nahrávania albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band a asi rok potom, no prestal s ním, lebo po jeho užití prepadal do silných melancholických stavov.

Užívanie LSD Paul McCartney spočiatku odmietal. Skúsil ho raz koncom roka 1966, neskôri si jeden „acid trip“ spolu s Johnom Lennonom dopriali v štúdiu v marci 1967, potom ako skončili nahrávanie albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Neskôr bol Paul McCartney prvým Beatle, ktorý začal o užívaní drôg diskutovať verejne. Vyhlásil vtedy: „Otvorilo mi to oči... [a] urobilo zo mňa lepšieho, čestnejšieho a tolerantnejšieho člena tejto spoločnosti.“ Svoj postoj ku canabisu zverejnil v roku 1967, keď spolu s ostatnými členmi The Beatles a s Epsteinom pridal svoje meno do júlovej reklamy v denníku The Times, ktorá požadovala jeho legalizáciu, prepustenie tých, ktorí boli za jeho držanie väznení a podporil aj výskum marihuany na jej lekárske použitie.

V roku 1972 uložil švédsky súd McCartneymu pokutu tisíc libier za držanie marihuany. Škótska polícia krátko na to našla na jeho farme rastliny marihuany, čo viedlo v roku 1973 k jeho odsúdeniu za nezákonné pestovanie a k pokute sto libier. V dôsledku jeho obhajovania užívania drôg mu do decembra 1973 americká vláda opakovane zamietala poskytnutie víz. Jeho manželka Linda bola v roku 1975 v Los Angeles zatknutá za držanie marihuany. Vzala vtedy celú vinu na seba a súd obvinenia čoskoro zamietol. V januári 1980, keď skupina Wings odletela do Tokia na cestu po Japonsku, colní úradníci našli v ich batožine približne 5,5 kila kanabisu. Zatkli McCartneyho a uviedli ho do miestneho väzenia, až kým sa japonská vláda nerozhodla, čo ním má robiť. Po desiatich dňoch ho prepustili a deportovali ho z krajiny bez obvinenia. V roku 1984, keď bol McCartney na dovolenke na Barbadose, úrady ho zatkli za držanie marihuany a uložili mu pokutu dvesto dolárov. Po návrate do Anglicka uviedol, že kanabis je menej škodlivý ako legálne návykové látky: alkohol a tabak a že on nimi nikomu neublížil. V roku 1997 Paul McCartney opäť vystúpil na podporu dekriminalizácie marihuany a argumentoval k tomu slovami: „Ľudia aj tak fajčia a robiť z nich pre toto zločincov je nesprávne.“ V roku 2015 s tým, že uviedol, že chce byť dobrým príkladom pre svoje vnúčatá s kanabisom skončil.

Vegetariánstvo a aktivizmus

Vladimir Putin, McCartney a jeho manželka Heather Millsová v Moskve, (Rusko, 2003)

Od roku 1975 je Paul McCartney vegetariánom. Po väčšinu 29-ročného manželstva boli vegetariánmi aj spolu s jeho manželkou Lindou. Mäso sa rozhodli prestať konzumovať potom, ako Paul uvidel na poli jahňatá, ako jedia jahňacie mäso. Krátko nato sa z páru stali aktivisti za práva zvierat. V prvom rozhovore po Lindinej smrti sľúbil, že bude v boji za práva zvierat pokračovať a v roku 1999 investoval tri milióny Libier, aby zaistil, že britská značka potravín špecializujúca sa na vegetariánske a vegánske jedlá, Linda McCartney Foods, zostane bez geneticky modifikovaných prísad. V roku 1995 Paul McCartney nahovoril komentár k dokumentárnemu filmu o globálnych dôsledkoch konzumácie mäsa, Devour the Earth, ktorý napísal Tony Wardle. McCartney je aj podporovateľom organizácie Ľudia pre etické zaobchádzanie so zvieratami (People for the Ethical Treatment of Animals: PETA). Vystupoval v ich skupinových kampaniach a v roku 2009 pre nich McCartney nahovoril video s názvom „Glass Walls“, ktoré sa veľmi kriticky ohradilo voči bitúnkom, mäsovému priemyslu a ich vplyvu na kvalitu života zvierat. McCartney tiež podporuje kampane vedené ďalšími ochranárskymi organizáciami, ako sú Humane Society of United States, Humane Society International, World Animal Protection a David Shepherd Wildlife Foundation.

Po uzavretí manželstva s Heather Millsovou sa k nej Paul McCartney pridal v kampani proti nášľapným mínam a stal sa patrónom spoločnosti Adopt-A-Minefield. Na stretnutí s Vladimirom Putinom, v roku 2003 v moskovskom Kremli, ktoré sa konalo pred koncertom na Červenom námestí, Paul McCartney a Heather Millsová vyzvali Rusko, aby sa ku kampani proti nášľapným mínam pripojilo. V roku 2006 McCartneyovci odcestovali na Ostrov Princa Eduarda, aby na medzinárodnej úrovni poukázali na problém lovu tuleňov. Dvojica sa stretla v programe Larry King Live s Dannym Williamsom, vtedajším premiérom Newfoundlandu a v diskusii uviedla, že rybári by mali prestať tulene loviť a namiesto toho začať podnikať kroky na ich ochranu. McCartney podporuje aj kampaň na zvyšovanie informovanosti o globálnej chudobe a na dosiahnutie zmeny politiky vlád nazvanú Make Poverty History.

McCartney sa aktívne zúčastnil niekoľkých charitatívnych nahrávok a akcií, vrátane koncertov pre ľudí z Kambodže, Ferry Aid, Band Aid, Live Aid, Live 8 a výroby charitatívnej nahrávky piesne „Ferry Cross the Mersey“. V roku 2004 daroval pieseň do albumu na podporu „US Campaign for Burma“ na podporu barmskej nositeľky Nobelovej ceny Aun Schan Su Ťij. V roku 2008 daroval pieseň na CD Aid Still Required, ktoré bolo organizované ako snaha získať finančné prostriedky na pomoc pri zotavovaní v juhovýchodnej Ázii po devastácii spôsobenej v cunami v roku 2004.

V roku 2009 McCartney napísal Tenzinovi Gyatsovi, 14. dalajlámovi otázku, „prečo nie je vegetarián“(?). Ako McCartney vysvetlil: „Daljláma mi vtedy odpísal. Povedal:„ Lekári mi hovoria, že musím jesť mäso. ‘A ja som mu opäť odpísal slovami: Viete, nemyslím si, že je to správne... Myslím, že teraz keď sa hovorí..., že svoje bielkoviny môžme získať niekde inde... Jednoducho sa mi to nezdá- dalajláma na jednej strane hlása: „Hej, chlapci, neubližujte vnímajúcim bytostiam... Ach no a ja, mimochodom, mám na večeru svoj stejk.“ V roku 2012 sa McCartney zapojil do kampane proti ťažbe nekonvenčného plynu a ropy (frakovaniu), Artists Against Fracking. Save the Arctic je kampaň na záchranu Arktídy a medzinárodný protest a obnovené zameranie sa proti rozvoj ťažby ropy v Arktíde. Je v nej zapojených viac ako päť miliónov ľudí. Patria sem Paul McCartney, arcibiskup Desmond Tutu a jedenásť nositeľov Nobelovej ceny za mier. V roku 2015, po rozhodnutí britského premiéra Davida Camerona dať poslancom parlamentu voľnosť pri hlasovaní o zmene zákona proti anglickému tradičnému lovu líšok, Paul McCartney vyhlásil: „Britský ľud stojí za touto vládou konzervatívcov v mnohých veciach, ale drvivá väčšina z nás bude bude proti nim, ak sa tento lov opäť obnoví. Je to kruté a zbytočné a stráca to podporu bežných ľudí a milovníkov zvierat, ako som ja.“ Počas pandémie koronavírusu 2019 - 21 McCartney vyzval na zákaz tzv. „čínskych mokrých trhov“ (ktoré predávajú živé zvieratá vrátane tých voľne žijúcich). Vyjadril znepokojenie nad zdravotnými vplyvmi tejto praktiky, ako aj nad takýmto týraním zvierat.

Meditácie

V auguste 1967 sa v londýnskom hoteli Hilton Paul McCartney stretol s Mahariši Mahéš Jógím. Neskôr odišiel do Bangoru v severnom Walese, aby sa zúčastnil víkendovej iniciačnej konferencie, kde sa spolu s ostatnými členmi kapely The Beatles naučil základy transcendentálnej meditácie. Povedal: „Celý zážitok z meditácie bol veľmi dobrý a stále používam mantru... príde mi to upokojujúce.“ V roku 2009 Paul McCartney a Ringo Starr usporiadali v Radio City Music Hall benefičný koncert, na ktorom vyzbierali tri milióny dolárov pre Nadáciu Davida Lyncha. Nadácia zo zbierky financovala výučbu transcendentálnej meditácie pre rizikovú mládež.

Fotbal

Paul McCartney verejne priznáva podporu Evertonu no je aj priaznivcom Liverpoolu. V roku 2008 ukončil tieto špekulácie o svojej vernosti, keď povedal: „Dohoda je takáto: môj otec sa narodil v Evertone, moja rodina je oficiálne Evertonská, takže ak príde na zápas v derby alebo finále FA Cupu medzi týmito dvoma, musel by som podporovať Everton. No po koncerte vo Wembley som sa trochu spriatelil s Kennym Dalglishom a tak som si povedal: „Vieš čo? Podporím ich oboch. Aj tak je to všetko Liverpool."

Vzťahy

Priateľky

Dot Rhoneová

Prvou vážnou priateľkou Paula McCartneyho bola ešte v Liverpoole Dorothy „Dot“ Rhoneová. Stretol sa s ňou v roku 1959 v klube Casbah. Podľa Spitza Rhoneová mala pocit, že McCartney má nutkanie mať ju pod kontrolou. Často pre ňu vyberal oblečenie aj makeup a nahováral ju, aby si nechala narásť blond vlasy a napodobnila štýl účesu, aký v tom čase mala Brigitte Bardotová. Raz to aj skúsila, no výsledok skončil sklamaním. Pri prvej McCartneyho ceste do Hamburgu s kapelou The Beatles, pravidelne si s Rhonou písal. Rhona v roku 1962 sprevádzala Cynthiu Lennonovú potom, ako kapela bola druhýkrát v Hamburgu, keď tam opäť hrali. Pár mal dva a pol ročný vzťah a až do Rhoninho potratu mali zámer, že spolu uzavrú manželstvo. Podľa Spitza po potrate Paul McCartney, keď mal pocit, že je už „bez záväzkov“, zásnuby zrušil.

Jane Asherová

Paul McCartney sa prvýkrát stretol s britskou herečkou Jane Asherovou dňa 18. apríla 1963. Bolo to po žiadosti fotografa o spolčnú pózu na koncerte The Beatles, ktorý sa konal v londýnskom Royal Albert Hall. Ich vzťah začal hneď po tejto udalosti a už od novembra toho istého roku spolu žili v dome Asherovcov na ulici Wimpole 57 v Londýne. Bývali tam viac ako dva roky, až kým sa pár v marci 1966 nepresťahoval do McCartneyho domu, ktorý sa nachádzal v lodýnskej štvrti St. John's Wood. Počas vzťahu s Asherovou, venoval McCartney svojej priteľke viacero svojich piesní, vrátane „Yesterday“, „And I Love Her“, „You Won't See Me“ a „I'm Looking Through You“, pričom posledné tri boli priamo inšpirované ich milostným vzťahom. Ich vzťah trval päť rokov. Mali v pláne, že sa zoberú, ale Asherová zasnúbenie zrušila potom, ako zistila, že sa Paul McCartney zaplietol s americkou scenáristkou Francie Schwartzovou,, ktorá sa vo veku 23 rokov presťahovala do Londýna. Chcela v tom čase svoj scenár predať skupine The Beatles. Pri stretnutí s McCartneym ju, Paul pozval, aby sa presťahovala do jeho londýnskeho domu. Potom nasledovali okolnosti, ktoré jeho vzťah s Asherovou ukončili.

Manželky

Linda Eastmanová

McCartney s manželkou Lindou (r. 1976)

Linda Eastman bola hudobná fanynka, ktorá kedysi povedala: „Všetky moje tínedžerské roky som trávila s uchom na rádiu“. Občas dokonca vynechala školu, aby mohla vidieť umelcov ako Fabian, Bobby Darin a Chuck Berry. Vďaka svojej vášni sa stala populárnou fotografkou, robila fotky s niekoľkými vtedajšími rockovými skupinami, vrátane Jimi Hendrix Experience, Grateful Dead, The Doors ako aj s The Beatles, s ktorými sa prvýkrát stretla na Shea Stadium v roku 1966. Komentovala to takto: „Na začiatku ma zaujímal John. Bol to môj hrdinský Beatle. Keď som ho však stretla, moja fascinácia skoro vyprchala a škonštatovala som, že sa mi páči Paul.“ V skutočnočnosti sa táto dvojica sa prvýkrát osobne zoznámila 15. mája 1967 na koncerte Georgie Fame, ktorý sa konal v klube The Bag O'Nails. Mala vtedy za úlohu fotografovať rockových hudobníkov v Londýne. Ako si Paul spomína: „V noci, keď sme sa s Lindou stretli, som ju zbadal v preplnenom klube a hoci by som bol pri rozhovore s ňou normálne nervózny, uvedomil som si, že musím... V tú noc sa mi začala pozdávať!“ Linda o tomto svojom stretnutí povedala: „Naozaj som bola nehanebná. Bola som tej noci s niekým iným... no a zazrela som na druhej strane miestnosti Paula. Pripadal mi tak krásny, že som sa odhodlala pokúsiť sa ho zbaliť." Dvojica sa zosobášila v marci 1969. O svojom vzťahu Paul povedal: „Zažili sme spolu veľa zábavy...“ Dodáva: „Boli sme blázni. V noci pred svadbou sme sa poriadne pohádali a takmer sme ju odvolali... je zázrak, že sme to dokázali."

Po rozpade skupiny The Beatles dvojica hudobne spolupracovala a v roku 1971 založili kapelu The Wings. Čelili potom posmeškom od niektorých fanúšikov a od kritikov, ktorí spochybňovali zmysel ich existencie. Lind bola z účinkovania s Paulom nervózna. Paul k tomu dodáva: „Porazila tú nervozitu, pustila sa do toho a mala skutočne odvahu“. Paul obhajoval svoje hudobné schopnosti: „Lindu som naučil základy klávesnice... Zaplatila si pár lekcií a naučila sa hrať zopár bluesových vecí... išlo jej to veľmi dobre a vyzeralo to jednoduchšie, než to bolo v skutočnosti... Kritici na ňu poukazovali: „V skutočnosti ani nehrá“ alebo „Pozrite sa na ňu - hrá jedným prstom.“ Ale oni nevedeli, že niekedy hrala na nástroj nazývaný Minimoog, na ktorý bolo možné hrať len jedným prstom. Lebo to bolo monofónne.“ Ešte k tomu dodal: „Mysleli sme si, že sme v tom pre zábavu... bolo to len niečo, čo sme chceli urobiť, takže ak by sme sa zmýlili - nebol by to veľký problém. Nemuseli sme sa obhajovať.“ Bývalý gitarista skupiny Wings McCullough o spolupráci s Lindou povedal: „Pokúsiť sa dať dohromady veci so študentom v kapele, pokiaľ ide o mňa, to nefungovalo“.

Mali štyri deti - Lindinu dcéru Heather (legálne adoptovanú Paulom), Mary, Stellu a Jamesa. Zostali manželmi až do Lindinej smrti. Zomrela v roku 1998 na rakovinu prsníka. Mala vtedy 56 rokov. Potom, čo Linda zomrela, Paul povedal: „Získal som radcu, pretože som vedel, že budem potrebovať pomoc. Bola vynikajúca, najmä v tom, že mi pomohol zbaviť sa svojej viny o prianí, aby som bol vždy dokonalý... v skutočnosti som bol chrapúň. Ale potom som si povedal, počkaj chvíľu. Sme len ľudia. To bolo na našom manželstve krásne. Boli sme len druhmi, ktorí mali spoločné deti.“

Heather Millsová

V roku 2002 sa McCartney oženil s Heather Millsovou, bývalou modelkou a aktivistkou proti používaniu nášlapných mín. V roku 2003 sa páru narodilo dieťa, dcéra Beatrice Milly, ktoré dostalo mená na počesť Millsovej zosnulej matky a jednej McCartneyho tety. V apríli 2006 sa rozišli a v marci 2008 s mali rozvod. V roku 2004 Paul komentoval nevraživosť médií voči svojim partnerkám: „Britskej verejnosi sa nepáčilo, keď som sa vzdal Jane Asherovej... Oženil som sa s Lindou, rozvedenou newyorkčankou s dieťaťom. Ani to sa im nepáčilo".

Nancy Shevellová

McCartney sa oženil s Newyorčankou Nancy Shevellovou na civilnom obrade na radnici Marylebone v Londýne dňa 9. októbra 2011. Svadba bola organizovaná skromne. Zúčastnila sa jej len skupina asi 30 príbuzných a priateľov. Dvojica bola spolu vo vzťahu od novembra 2007. Shevellová je viceprezidentkou rodinného dopravného konglomerátu, ktorý vlastní spoločnosť New England Motor Freight. Je aj bývalou členkou predstavenstva newyorkského Metropolitného dopravného úradu. Shevellová je asi o 18 rokov mladšia od McCartneyho. Pred svadbou sa poznali asi 20 rokov. V dávnejších dobách sa bežne stretávali, lebo obaja mali domovy v newyorkskej štvrti Hampton.

Vzťahy v skupine The Beatles

John Lennon

McCartney (right) with Lennon in 1964

Napriek tomu, že Paul McCartney mal po rozpade skupiny The Beatles s Johnom Lennonom napätý vzťah, začiatkom roku 1974 sa na krátky čas opäť stretli v nahrávacom štúdiu. Bolo to pri nahrávaní albumu, ktorý bol nakoniec známy ako zbierka bootlegov nazvaná A Toot and a Snore. Okrem dvojice sa popri iných hudobníkoch tohto nahrávania zúčastnila aj Linda McCartneyová, či Stevie Wonder. V neskorších rokoch sa osobné aj kariérne osudy dvojice Lennon-McCartney vyvíjali nezávisle. McCartney sa často pokúšal telefonovať s Lennonom, no mával obavy z jeho reakcií. Počas jedného hovoru mu Lennon povedal: „Všetci ste pizza a rozprávky!“ V snahe vyhnúť sa rozprávaniu o kariére, často hovorili o banálnych témach: o mačkách, deťoch, či o pečení chleba...

Dňa 24. apríla 1976 obaja v Lennonovom dome v Dakote sledovali jednu z častí programu Saturday Night Live. Počas živého vysielania Lorne Michaels vyslovil ponuku, že dá hotovosť vo výške 3 000 dolárov, ak by sa Beatles do talkshow pripojili. Dvojica vážne zvažovala, že do štúdia SNL, ktoré bolo len o pár blokov ďalej pôjdu, no nakoniec sa predsa len zhodli sa, že je už neskoro. Toto ich spoločné osobné stretnutie bolo posledné. Na televíznej stanici VH1 v roku 2000 odvysielali televíznu fikciu o tejto udalosti, ktorú nazvali Two of Us. McCartneyho posledný telefonát s Lennonom bol niekoľko dní predtým, ako Lennon a Ono vydali album Double Fantasy. Ich dialóg bol priateľský. Neskôr o tom McCartney hovoril: „Je pre to mňa utešujúce, pretože som smutný z toho, že sme si nikdy spolu nesadli a nevydiskutovali sme si svoje rozdielne postoje. Našťastie pre mňa bol posledný telefonický rozhovor s Johnom skutočne skvelý a nebol v ňom žiadny konflikt“.

Reakcia na Lennonove zabitie

V roku 1983 McCartney povedal: „Keby som vedel, že Lennon zomrie, asi by som nebol k nemu tak nevšímavý. Určite by som vynaložil viac snahy, aby som sa pokúsil dostať za jeho „masku“ a mať s ním lepší osobný vzťah.“ Deň potom, čo bol Lennon zabitý, sa Paul rozprával s Yoko Ono a prvá vec, ktorú mu povedala, bolo: „John ťa mal naozaj rád.“ Pri poslednom telefonickom rozhovore, ktorý s ním mal, boli stále najlepší kamaráti. John bol vždy veľmi srdečný človek. To, čo niekedy navonok predvádzal bol blaf. McCartney povedal, že tej noci šiel domov, sledoval so svojimi deťmi správy v televízii a väčšinu večera preplakal. V roku 1997 k udalosti dodal, že Lennonova smrť znervóznila aj zostávajúcich bývalých členov skupiny The Beatles. Uvedomili si totiž, že aj im môže reálne hroziť, že môžu byť zavraždení. V roku 2002 povedal v rozhovore pre časopis Mojo, že Lennon je pre neho jeden z najväčších hrdinov. V roku 1981 McCartney naspieval vokály na Harrisonovu poctu Lennonovi, pieseň „All Those Years Ago“. Bicie nástroje do skladby nahral Ringo Starr . McCartney v roku 1982 vydal pieseň „Here Today“, ktorú spisovateľ Walter Everett označil za McCartneyho „mrazivú poctu“ k priateľstvu s Johnom Lennonom.

George Harrison

Paul McCartney a George Harrison v roku 1963

Po Harrisonovej smrti v novembri 2001 Paul McCartney povedal, že George bol „krásny človek a veľmi odvážny muž, ktorý mal úžasný zmysel pre humor“. Ďalej povedal: „Vyrastali sme spolu a prežili sme spolu toľko krásnych chvíľ. Na to budem stále spomínať. Vždy ho budem mať rád, bol to môj mladší brat."

Na prvé výročie jeho smrti McCartney zahral v programe vystúpenia, Concert for George, Harrisonovu skladbu „Something“ na ukulele. Túto verziu piesne potom hrával na mnohých svojich nasledujúcich sólových koncertných turné. Vystúpil aj s piesňami „For You Blue“ a „All Things Must Pass“ a hral na klavíri Claptonove prevedenie Harrisonovej piesne „While My Guitar Gently Weeps“.

Ringo Starr

Počas nahrávania albumu The Beatles ("The White Album") v roku 1968 sa Paul a Ringo pohádali. McCartneyimu sa Nepáčil Starrov výkon pri nahrávaní skladby „Back in the U.S.S.R.“: Hadka medzi nimi vyústila k tomu, že Starr dokonca dočasne kapelu opustil. Starr neskôr o spolupráci s McCartneym povedal: „Paul je nalepší basgitarista na svete. Je však aj veľmi odhodlaný... prísť so svojimi vlastnými predstavami... teda nie je nič neobvyklé, že z času na čas s ním vzniknú hudobné nezhody."

Po rozpade kapely The Beatles, McCartney a Starr spolupracovali na niekoľkých projektoch. Bolo to už v roku 1973, keď McCartney nahral hudobné nástroje a vokály k piesni „Six O'Clock“, ktorú McCartney skomponoval na Starrov sólový album Ringo. Na tom istom albume McCartney použil aj nástroj na skreľovanie spevu, kazoo, v piesni „You’re Sixteen“ z rovnakého albumu. Starr účinkoval (ako vymyslená verzia seba samého) v roku 1984 v McCartneyho filme Give My Regards to Broad Street a hral na bicie nástroje vo väčšine skladieb soundtracku, ktorý k tomuto filmu vyšiel. Sú na ňom aj obnovené verzie niekoľkých piesní skupiny Beatles, ku ktorým písal texty Paul McCartney. Starr nahral bicie a naspieval vokály v piesni „Beautiful Night“, ktorá je na McCartneyho albume Flaming Pie (1997). Dvojica znovu spolupracovala v roku 1998 na Starrovom albume Vertical Man. McCartney k trom piesňam naspieval vokály vokály, k jednej nahral hudobné nástroje. V roku 2009 Paul a Ringo spolu účinkovali „With a Little Help from My Friends“ , na benefičnom koncerte pre Nadáciu Davida Lyncha. V roku 2010 spolupracovali aj na Starrovom albume Y Not. McCartney nahral basgitaru v piesni „Peace Dream“ a naspieval duet so Starrom v skladbe „Walk with You“ Dňa 7. júla 2010 vystupoval Starr v Radio City Music Hall v New Yorku so svojou skupinou All-Starr Band na koncerte, ktorý sa konal pri príležitosti osláv jeho sedemdesiatych narodenín. Po prídavkoch sa na p´diu prepkavipvo objavila aj Paul McCartney a zahral so Starrovou kapelou pieseň „Birthday“ od kapely The Beatles. Dňa 26. januára 2014 na 56. ročníku udeľovania cien Grammy uviedli McCartney a Starr skladbu „Queenie Eye“, ktorá pochádzal z vtedy nového McCartneyho nového albumu New. V apríli 2015 Paul McCartney uviedol Ringa Starra do Rokenrolovej siene slávy. V roku 2017 na Starrovom albume Give More Love nahral na basovú gitaru. Dňa 16. decembra 2018 sa Starr a Ronnie Wood pripojili k McCartneymu na pódiu, aby na jeho koncerte v londýnskej O2 Aréne predviedli pieseň „Get Back“. V júli 2019 Starr priešiel na posledný deň McCartneyho turné Freshen Up Tour, kde vystúpil s piesňami „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (Reprise)“ a „Helter Skelter“.

Odkaz

Úspechy

Ako člen kapely The Beatles bol Paul McCartney uvedený do Rokenrolovej sieni slávy v roku 1988, ako sólového umelca ho do tejto sieni uviedli v roku 1999. V roku 1979 bol v Guinnessovej knihe rekordov uvedený ako „najuznávanejší skladateľ a hudobný interpret“. V tom čase bolo pri jeho mene 60 zlatých platní (43 so skupinou The Beatles, 17 s kapelou The Wings) a, ako člen The Beatles predal viac ako 100 milliónov singlov a 100 milliónov albumov. Ako „najúspešnejší autor piesní“, v rokoch 1962 až 1978 napísal ako spoluautor, či sólovo 43 piesní, z ktorých sa predal milión alebo viac kópií. V roku 2009 Guinnessova kniha rekordov opäť uznala Paula McCartneyho za „najúspešnejšieho skladateľa piesní“. V tom čase mal napísaných, či bol v Spojenom kráľovstve spoluatorom 188 nahrávok, z ktorých sa 91 dostalo do Top-10 a 33 sa dostalo na vrchol rebríčkov..

Paul McCartney a Stevie Wonder spievajú pieseň „Ebony and Ivory“ na koncerte v Bielom dome (2010).

Paul McCartney je autorom alebo spoluautorom 32 singlov, ktoré boli v USA na vrchole rebríčku Billboard Hot 100: dvadsať je od kapely The Beatles, sedem vydal sólovo, alebo so skupinou Wings, je spolautorom singlu „A World Without Love“, ktorý dostal na vrchol britské popové duo Peter a Gordon, je spoluautorom coververzie skladby „Lucy in the Sky with Diamonds“, ktorú úspešne vydal Elton John, ďalej je spoluatorom skladby „Medley“, ktorá vyšla v rámci holandského kompilačného projektu Stars on 45, je aj spoluautor nahrávky „Say Say Say“, na ktorej spolupracoval s Michaelom Jacksonom a jeden z jeho vrcholných singlov, je aj pieseň, duet „Ebony and Ivory“, ktorý naspieval so Stevie Wonderom. RIAA pri jeho mene certifikuje v Spojených štátoch predaných 15,5 milliónov hudobných nosičov plus ďaľších 10 milliónov, ktoré predala skupina Wings. V Spojenom kráľovstve má Paul McCartney najviac zo všetkých umelcov, dvadsaťštyri singlov, ktoré boli na vrchole rebríčkov: sedemnásť nahral s The Beatles, jeden je jeho sólový a po jednom od skupiny Wings, od Stevieho Wondera, a benefičné nahrávky pre akcie ako boli: Ferry Aid, Band Aid, Band Aid 20 a „The Christians et al.“ Je jediným umelcom, ktorý dosiahol britskú jedničku ako sólista („Pipes of Peace“), duo („Ebony and Ivory“ s Wonderom), trio („Mull of Kintyre“ so skupinou Wings), kvarteto („She Loves You“ s The Beatles), kvinteto („Get Back “, Beatles s Billym Prestonom) a ako súčasť hudobného súboru pre charitu (Ferry Aid).

Jeho skladba „Yesterday“ je jednou z najpreberanejších skladieb v histórii hudby: Podľa údajov z BBC má viac ako 2 200 oficiálne nahratých coververzií. Mediálne je v Spojených štátoch prezentovaná ako „skladba, ktorá, ako jediná od britského autora, bola v americkej televízii a rozhlase odvysielaná viac ako sedem miliónov-krát. Spolu s americkou hudobnou produkciou je treťou v poradí, v zozname najhranejších skladieb všetkých čias. Pre 20. storočie bola v USA označená za najhranejšiu pieseň od britského autora“.

McCartneyiho skladba „Hey Jude“, ktorá bola v roku 1968 vydaná s kapelou The Beatles, dosiahla v Spojenom kráľovstve historicky najvyššiu predajnosť. V USA sa v prvých deviatich týždňoch na vrchole hitparád, čo je viac ako ktorýkoľvek iný singel skupiny The Beatles. Bol to tiež najdlhší singel, ktorý skupina vydala a so siedmimi minútami a jedenástimi sekundami bol v tom čase najdlhšou skladbou, ktorá bola číslom jeden.. Singel „Hey Jude“ hneď po svojom vydaní dosiahol predaj viac ako päť miliónov kópií a je najpredávanejším singlom od skupiny The Beatles .

V júli 2005 sa McCartneyho vystúpenie s U2 so skladbou „Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band“ na Live 8 stalo najrýchlejšie vydaným singlom v histórii. Singel bol k dispozícii pre predaj do štyridsiatich piatich minút od jeho záznamu. O niekoľko hodín neskôr, dosiahol vrcholnú pozíciu v oficiálnom rebríčku sťahovania hudobných dát vo Veľkej Británii (UK Official Download Chart). V decembri 2020, vydanie jeho albumu McCartney III a jeho následné zaradenie na 2. miesto v americkom rebríčku Billboard 200, prinieslo McCartneymu úspech ako prvému umelcovi v histórii, ktorý mal v každej z posledných šiestich dekád nový album na prvých dvoch priečkach hudobných rebríčkov.

Ceny a vyznamenania

Dňa 18. júna 2001 Paul McCartney prevzal erb od The College of Arms

V roku 2010 Paul McCartney od amerického prezidenta Baracka Obamu prevzal Gershwinovu cenu

Paul McCartney je držiteľom viacerých cien, pôct a vyznamenaní:

• Je 18-násobným držiteľom cien Grammy Award:
  • Deväť ako člen skupiny The Beatles
  • Šesť ako sólový umelec
  • Dve má ako člen skupiny The Wings
  • Jednu v rámci spolupráce
• Dvakrát ho uviedli do Rock and Roll Hall of Fame:
  • V roku 1988 ako člena The Beatles
  • V roku 1999 ako sólového umelca
• 1965: Je vlastníkom Radu britského impéria
• 1971: Ako člen skupiny The Beatles získal Cenu akadémi (Oscara)
• 1988: Má honorárny titul Doctor of the University na Univerzite v Sussexe
• 1997: Kráľovná Alžbeta II mu za služby pre hudbu udelila rytiersky rád
• 2000: Je členom Britskej akadémie hudobných skladateľov
• 2008: Ma cenu BRIT Award za mimoriadny prínos pre hudbu
• 2008: Má honorárny titul Doctor of Music na univerzite v Yale
• 2010: Od amerického prezidenta Barracka Obamu prevzal úrínos úre populárnu hudbu Gershwinovu cenu
• 2010: Prevzal ocenenia v Kennedyho Centre
• 2012: Bola umiestnená jeho hviezda na Hollywoodskom chodníku slávy
• 2012: Za prínos pre hudbu získal Rad čestnej légie
• 2012: Mu The Recording Academy udelila cenu MusiCares Person of the Year
• 2015: Bol po ňom pomenovaný asteroid 4148 McCartney (Medzinárodná astronomická únia, Centrum pre malé planétky)
• 2017: V roku 2017 k narodeninám bol za zásluhy o hudbu menovaný členom The Order of the Companions of Honour (CH)

Diskografia (mimo Beatles)

So skupinou Wings

Štúdiové albumy

• Wild Life (1971)
• Red Rose Speedway (1973)
• Band on the Run (1973)
• Venus and Mars (1975)
• Wings at the Speed of Sound (1976)
• London Town (1978)
• Back to the Egg (1979)

Živé nahrávky

• Wings over America (1976) UK #8; US #1

Kompilácie

• Wings Greatest (1. december 1978) UK #5; US #29
• Wingspan: Hits and History (2001) UK #5; US #2

Sólo

• McCartney (1970)
• Ram (1971) (with Linda McCartney)
• McCartney II (1980)
• Tug of War (1982)
• Pipes of Peace (1983)
• Press to Play (1986)
• Flowers in the Dirt (1989)
• Off the Ground (1993)
• Flaming Pie (1997)
• Driving Rain (2001)
• Chaos and Creation in the Backyard (2005)
• Memory Almost Full (2007)
• New (2013)
• Egypt Station (2018)
• McCartney III (2020)

Iné

• The Family Way (1967) (soundtrack)
• Thrillington (1977) (Ram instrumental)
• Give My Regards to Broad Street (1984) (soundtrack)
• Снова в СССР (1988) (covers album)
• Run Devil Run (1999) (covers album)
• Liverpool Sound Collage (2000) (with Super Furry Animals & The Beatles archival sound)
• Twin Freaks (2005) (remix album with DJ Freelance Hellraiser)
• Kisses on the Bottom (2012) (covers album)
• McCartney III Imagined (2021) (remix album)

Klasická hudba

• Paul McCartney's Liverpool Oratorio (1991) (with Carl Davis)
• Standing Stone (1997)
• Working Classical (1999)
• Ecce Cor Meum (2006)
• Ocean's Kingdom (2011) (dance score with Peter Martins)

The Fireman (McCartney a Youth)

• Strawberries Oceans Ships Forest (1993)
• Rushes (1998)
• Electric Arguments (2008)

Filmografia

Film

Rok	Názov	Postava	Poznámky
1964	Hard Day's Night A Hard Day's Night	Seba samého
1965	Help!	Seba samého
1967	Magical Mystery Tour	Seba samého / Major McCartney / Red-Nosed Magician (nie je v titulkoch)	Režisér (autor, producent, nie je v titulkoch)
1968	Yellow Submarine	Seba samého (nie je v titulkoch)	Animované, podľa piesne
1970	Let It Be	Seba samého	Dokumentárny film
1977	The Day the Music Died	Seba samého	Dokumentárny film
1980	Concert for Kampuchea	Seba samého	Dokumentárny film
1980	Rockshow	Seba samého	Dokumentárny film
1982	Cooler The Cooler	Kovboj	Krátko, výkonný producent
1982	The Compleat Beatles	Seba samého	Dokumentárny film
1984	Give My Regards to Broad Street	Paul	Scenár, producent
1985	Rupert and the Frog Song	Rupert / Edward / Bill / Boy Frog (voice)	Krátky animovaný film, autor, výkonný producent
1987	Eat the Rich	Banquet Rich	Cameo
1987	The Real Buddy Holly Story	Seba samého	Dokumentárny film, producent
1990	The Beatles: The First U.S. Visit	Seba samého	Dokumentárny film
1991	Get Back	Seba samého	Dokumentárny film
1992	Daumier's Law	žiadna	Krátky animovaný film, hudba, autor, výkonný producent
1997	Tropic Island Hum	Wirral / Froggo / Bison / Various (voice)	Krátky animovaný film, autor, výkonný producent
2000	Shadow Cycle	žiadna	Krátky animovaný film, autor
2001	Tuesday	Seba samého (hlas)	Krátky animovaný film, výkonný producent
2003	Mayor of the Sunset Strip	Seba samého	Dokumentárny film
2003	Concert for George	Seba samého	Dokumentárny film
2008	Tribute This!	Seba samého	Dokumentárny film
2008	All Together Now	Seba samého	Dokumentárny film
2009	Brüno	Seba samého	Cameo
2009	Al's Brain in 3-D	Muž na ulici	Krátko
2010	David Wants to Fly	Seba samého	Dokumentárny film
2010	The Last Play at Shea	Seba samého	Dokumentárny film
2011	The Love We Make	Seba samého	Dokumentárny film
2011	George Harrison: Living in the Material World	Seba samého	Dokumentárny film
2013	Sound City	Seba samého	Dokumentárny film
2013	12-12-12	Seba samého	Dokumentárny film, producent
2014	Finding Fela	Seba samého	Dokumentárny film
2014	Glen Campbell: I'll Be Me	Seba samého	Dokumentárny film
2016	The Beatles: Eight Days a Week	Seba samého	Dokumentárny film
2017	Pirates of the Caribbean: Dead Men Tell No Tales	strýko Jack	Cameo
2018	Quincy	Seba samého	Dokumentárny film
2018	The Bruce McMouse Show	Seba samého	Predtým nepublikovaný koncertný film so skupinou Wings. Sú v ňom animácie vyrobené v rokoch 1972 až 1977. Do kín sa dostal v roku 2019

Televízia

Rok	Názov	Postava	Poznámky
1963–64	Ready Steady Go!	Seba samého	Hudobný program, 3 epizódy
1964	Around the Beatles	Seba samého	Koncertný špeciál
1964	What's Happening! The Beatles in the U.S.A.	Seba samého	Dokumentárny film
1964–65	The Ed Sullivan Show	Seba samého	Variety show, 4 epizódy
1965	The Music of Lennon & McCartney	Seba samého	Variety tribute special
1966	The Beatles at Shea Stadium	Seba samého	Koncertný špeciál
1966	The Beatles in Japan	Seba samého	Koncertný špeciál
1973	James Paul McCartney	Seba samého	TV special
1975	A Salute to the Beatles: Once upon a Time	Seba samého	Dokumentárny film
1977	All You Need Is Love: The Story of Popular Music	Seba samého	Dokumentárny film mini-series
1985	Live Aid	Seba samého	Benefičný koncertný špeciál
1987	It Was Twenty Years Ago Today	Seba samého	Dokumentárny film
1988	The Power of Music	Seba samého, Rozprávač	Dokumentárny film
1995	Simpsons The Simpsons	Seba samého (voice)	Epizóda: "Lisa the Vegetarian"
1995	The Beatles Anthology	Seba samého	Dokumentárny film mini-series
1997	Music for Montserrat	Seba samého	Benefičný koncertný špeciál
2001	Wingspan	Seba samého	Dokumentárny film
2001	The Concert for New York City	Seba samého	Benefičný koncertný špeciál
2005	Live 8	Seba samého	Benefičný koncertný špeciál
2005	Saturday Night Live	Paul Simon	Epizóda: "Alec Baldwin/Christina Aguilera"
2012	30 Rock	Seba samého	Epizóda: "Live from Studio 6H" (East Coast airing only)
2015	BoJack Horseman	Seba samého (voice)	Epizóda: "After the Party"

Pozri aj

• Beatles
• The Wings
• John Lennon
• Ringo Starr
• George Harrison
• Linda McCartney
• Stella McCartney
• Heather Mills McCartney

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paul McCartney

Knižné zdroje

• BARROW, Tony. John, Paul, George, Ringo & Me: The Real Beatles Story. [s.l.] : Thunder's Mouth, 2005. Dostupné online. ISBN 978-1-56025-882-7. ^{[nefunkčný odkaz]}
• BARROW, Tony. Paul McCartney. [s.l.] : Carlton Publishing, 2004. ISBN 978-1-84442-822-9.
• Benitez, Vincent P. (2012). “Ram (1971)” and “Band on the Run (1973).” In The Album: A Guide to Pop Music’s Most Provocative, Influential, and Important Creations, ed. James E. Perone, 147–56; 275–85. Westport, CT: Praeger Publishers. The Album^{[nefunkčný odkaz]}
• DAVIES, Hunter. The Beatles: The Authorized Biography. 3rd revised. vyd. [s.l.] : W. W. Norton & Company, 2009. ISBN 978-0-393-33874-4.
• GAMBACCINI, Paul. Paul McCartney: In His Own Words. [s.l.] : Omnibus Press, 1993. Dostupné online. ISBN 978-0-86001-239-9.
• GAMBACCINI, Paul. The McCartney Interviews: After the Break-Up. 2. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 1996. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-5494-6.
• GRACEN, Jorie B.. Paul McCartney: I Saw Him Standing There. [s.l.] : Watson-Guptill Publications, 2000. Dostupné online. ISBN 978-0-8230-8372-5.
• KIRCHHERR, Astrid; VOORMANN, Klaus. Hamburg Days. Guildford, Surrey : Genesis Publications, 1999. ISBN 978-0-904351-73-6.
• MARTIN, George. All You Need Is Ears. New York : St. Martin's Press, 1979. Dostupné online. ISBN 978-0-312-11482-4.
• MARTIN, George; PEARSON, William. Summer of Love: The Making of Sgt. Pepper. [s.l.] : Macmillan, 1994. ISBN 978-0-333-60398-7.
• PEEL, Ian. The Unknown Paul McCartney: McCartney and the avant-garde. [s.l.] : Reynolds & Hearn, 2002. Dostupné online. ISBN 978-1-903111-36-9.
• RAYMER, Miles. How to Analyze the Music of Paul McCartney. [s.l.] : ABDO Publishing Company, 2010. Dostupné online. ISBN 978-1-61613-531-7.

Exteré odkazy

• Rupert and the Frog [online]. . Dostupné online. Archivované 2005-11-24 z originálu. – Paul McCartney's animation 2005-11-24
• Paul McCartney interview on BBC Radio 4 Desert Island Discs, 26 December 1984

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Paul McCartney na anglickej Wikipédii.

• BABIUK, Andy; BACON, Tony (editor). Beatles Gear: All the Fab Four's Instruments, from Stage to Studio. Revised. vyd. [s.l.] : Backbeat Books, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-87930-731-8.
• BACON, Tony; MORGAN, Gareth. Paul McCartney – Bass Master – Playing the Great Beatles Basslines. 1st. vyd. [s.l.] : Backbeat Books, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-87930-884-1.
• BADMAN, Keith. The Beatles After the Breakup 1970–2000: A Day-by-Day Diary. 2001. vyd. [s.l.] : Omnibus, 1999. ISBN 978-0-7119-8307-6.
• BENITEZ, Vincent Perez. The Words and Music of Paul McCartney: The Solo Years. [s.l.] : Praeger, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-313-34969-0.
• Benitez, Vincent P. (2019). "'That Was Me' in 'Vintage Clothes': Intertextuality and the White Album Songs of Paul McCartney." In The Beatles through a Glass Onion: Reconsidering the White Album, ed. Mark Osteen, 213–29. Tracking Pop Series. Ann Arbor, MI: The University of Michigan Press. ISBN 978-0-472-07408-2.
• BLANEY, John. Lennon and McCartney: Together Alone. 1st. vyd. [s.l.] : Jawbone Press, 2007. ISBN 978-1-906002-02-2.
• BRONSON, Fred. The Billboard Book of Number One Hits. 3rd revised. vyd. [s.l.] : Billboard Books, 1992. Dostupné online. ISBN 978-0-8230-8298-8.
• BROWN, Peter; GAINES, Steven. The Love You Make: An Insider's Story of The Beatles. [s.l.] : New American Library, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-451-20735-7.
• BUK, Askold. Strum Together. Guitar World: Acoustic, 1996.
• CARLIN, Peter Ames. Paul McCartney: A Life. [s.l.] : Touchstone, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-4165-6209-2.
• DOGGETT, Peter. You Never Give Me Your Money: The Beatles After the Breakup. 1st US hardcover. vyd. [s.l.] : Harper, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-06-177446-1.
• EMERICK, Geoff; MASSEY, Howard. Here, There and Everywhere: My Life Recording the Music of The Beatles. [s.l.] : Gotham, 2006. Dostupné online. ISBN 978-1-59240-269-4.
• EVERETT, Walter. The Beatles as Musicians: Revolver through the Anthology. [s.l.] : Oxford University Press, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-19-512941-0.
• The Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll. 2005 revised and updated. vyd. [s.l.] : Fireside, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-9201-6.
• GOULD, Jonathan. Can't Buy Me Love: The Beatles, Britain and America. First Paperback. vyd. [s.l.] : Three Rivers Press, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-307-35338-2.
• GRAFF, Gary. Yesterday & Today. Guitar World, January 2000.
• GLENDAY, Craig (editor). Guinness World Records 2009. [s.l.] : [s.n.], 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-904994-37-4.
• HARRY, Bill. The Beatles Encyclopedia: Revised and Updated. [s.l.] : Virgin, 2000a. ISBN 978-0-7535-0481-9.
• HARRY, Bill. The George Harrison Encyclopedia. [s.l.] : Virgin, 2003. ISBN 978-0-7535-0822-0.
• HARRY, Bill. The John Lennon Encyclopedia. [s.l.] : Virgin, 2000b. ISBN 978-0-7535-0404-8.
• HARRY, Bill. The Paul McCartney Encyclopedia. [s.l.] : Virgin, 2002. ISBN 978-0-7535-0716-2.
• INGHAM, Chris. The Rough Guide to The Beatles. 3rd. vyd. [s.l.] : Rough Guides, 2009. ISBN 978-1-84836-525-4.
• JISI, Chris. He Can Work It Out. Bass Player, October 2005.
• KASTAN, David Scott. Oxford Encyclopedia of British Literature. [s.l.] : Oxford University Press, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-19-516921-8.
• LEVY, Joe (editor). Rolling Stone's 500 Greatest Albums of All Time. First Paperback. vyd. [s.l.] : Wenner Books, 2005. ISBN 978-1-932958-61-4.
• LEWISOHN, Mark. The Complete Beatles Chronicle:The Definitive Day-By-Day Guide to the Beatles' Entire Career. 2010. vyd. [s.l.] : Chicago Review Press, 1992. ISBN 978-1-56976-534-0.
• LEWISOHN, Mark (editor). Wingspan: Paul McCartney's Band on the Run. [s.l.] : Little, Brown, 2002. ISBN 978-0-316-86032-1.
• Most Excellent Order of the British Empire. The London Gazette (supplement), 4 June 1965. Dostupné online [cit. 2010-05-11].
• MACDONALD, Ian. Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties. 3rd (2007). vyd. [s.l.] : Chicago Review Press, 2005. Dostupné online. ISBN 978-1-55652-733-3.
• MCCARTNEY, Paul; MITCHELL, Adrian (editor). Blackbird singing: Poems and Lyrics 1965–1999. [s.l.] : W. W. Norton and Company Inc., 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-393-02049-6.
• MCGEE, Garry. Band on the Run: A History of Paul McCartney and Wings. [s.l.] : Taylor Trade, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-87833-304-2.
• MILES, Barry. Paul McCartney: Many Years From Now. 1st Hardcover. vyd. [s.l.] : Henry Holt & Company, 1997. Dostupné online. ISBN 978-0-8050-5248-0.
• MILES, Barry. The Beatles: A Diary—An Intimate Day by Day History. 2009. vyd. [s.l.] : JG Press, 1998. ISBN 978-1-57215-010-2.
• MILES, Barry. The Beatles Diary Volume 1: The Beatles Years. [s.l.] : Omnibus, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-8308-3.
• MOLENDA, Michael. Here, There, and Everywhere. Guitar Player, November 2005.
• MULHERN, Tom. Paul McCartney. Guitar Player, July 1990.
• ROBERTS, David (editor). British Hit Singles & Albums. 18. vyd. [s.l.] : Guinness World Records Limited, 2005. ISBN 978-1-904994-00-8.
• SANDFORD, Christopher. McCartney. [s.l.] : Carroll & Graf, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-7867-1614-2.
• SHEFF, David; GOLSON, G. Barry (editor). The Playboy Interviews with John Lennon & Yoko Ono. [s.l.] : Playboy Press, 1981. Dostupné online. ISBN 978-0-87223-705-6.
• SOUNES, Howard. Fab: An Intimate Life of Paul McCartney. [s.l.] : Da Capo Press, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-306-81783-0.
• SOUTHALL, Brian; PERRY, Rupert (contributor). Northern Songs: The True Story of the Beatles Song Publishing Empire. [s.l.] : Omnibus, 2006. Dostupné online. ISBN 978-1-84609-237-4.
• SPITZ, Bob. The Beatles: The Biography. [s.l.] : Little, Brown and Company, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-316-80352-6.
• The Beatles. The Beatles Anthology. [s.l.] : Chronicle Books, 2000. Dostupné online. ISBN 978-0-8118-3636-4.
• WENNER, Jann; GEORGE-WARREN, Holly (editor). Lennon Remembers. [s.l.] : Verso, 2000. Dostupné online. ISBN 978-1-85984-600-1.
• WOMACK, Kenneth. Long and Winding Roads: The Evolving Artistry of the Beatles. [s.l.] : Continuum, 2007. ISBN 978-0-8264-1746-6.