Preskočiť na obsah

Psychedelický rock

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Psychedelický rock

Pôvod v štýlochrock, blues-rock, folk rock, džez, raga, indická hudba, garage rock, R&B
Kultúrne pozadiepribližne 1964 – Spojené kráľovstvo, Spojené štáty
Typické nástrojegitara, basová gitara, klávesy, bicie, syntetizátory, mellotron, perkusie, sitar
Všeobecná popularitaveľká v 60. rokoch 20. storočia, s malým, ale lojálnym kultom pretrvávajúcim dodnes
Odvodené štýlyprogresívny rock, stoner rock, krautrock, neo-psychedelia, new age, hard rock, heavy metal, jam band, glam rock, shoegazing
Podštýly
acid rock, raga rock, space rock
Zmes štýlov
psychedelický folk, psychedelický pop, psychedelický soul
Regionálne scény
Haight-Ashbury, britský underground
Iné témy
Freak scene, hippies, psychedelická hudba

Psychedelický rock je štýl rockovej hudby, ktorý je inšpirovaný, alebo aj ovplyvnený psychedelickou kultúrou a opakovanými pokusmi o zvýšenie halucinogénnych skúseností užívaním psychedelických drog. Tento hudobný štýl často využíva nové nahrávacie techniky, efekty, získava inšpirácie z nezápadných zdrojov ako sú rágy a dróny v indickej hudbe. Jeho priekopníkmi boli hudobníci ako The Beatles, The Byrds a The Yardbirds. Vyvíjal sa medzi britskými a americkými folk a blues rockovými kapelami niekedy v polovici 60. rokov 20. storočia ako boli Grateful Dead, Jefferson Airplane, The Jimi Hendrix Experience, Cream, The Doors a Pink Floyd. Vrchol dosiahol v rokoch 1967 – 1969, v období masového rozkvetu éry hippies, Leta lásky, rockového festivalu vo Woodstocku. Bol spojený s medzinárodným protestnými postojmi generácie 60. rokov. K poklesu popularity psychedelického rocku dochádzalo postupne spolu s meniacimi sa postojmi ich kľúčových predstaviteľov, s ich návratmi ku koreňom či prechodu do nových hudobných oblastí.

Psychedelický rock ovplyvnil vznik psychedelického popu a psychedelického soulu. Bol zároveň spojením medzi na blues a folku založeným rockom a ďalšími modernejšími žánrami ako je progresívny rock, glam rock, hard rock a sám o sebe ovplyvnil vývoj ich subžánrov, z ktorých sa vyvinul heavy metal. Od konca 70. rokov došlo k jeho oživeniu v rozmanitých formách neo-psychédelie.

Charakteristiky žánru

[upraviť | upraviť zdroj]
Sitar sa často používal v začiatkoch žánru.

Ako hudobný štýl sa psychedelický rock v podstate pokúšal napodobňovať účinky, či zvyšovať halucinogénne skúsenosti z užívania psychedelických drog. Do prezentácií zapájal nové elektronické a nahrávacie efekty, rozšírené sóla a improvizácie. Čiastočne ho ovplyvňoval aj východný mysticizmus, ktorý bol v podstate odrazom využívania exotických nástrojov indického pôvodu, či začlenenia prvkov východnej hudby. Medzi jeho základné vlastnosti patria:

Témy skladieb

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnou témou väčšiny skladieb psychedelického rocku je detstvo, nostalgia, smútok za stratenou nevinnosťou. Psychedelické diela sú silne ovplyvnené surrealizmom. Príkladom môže byť skladba „Living In A Child's Dream“, z roku 1967 austrálskej formácie The Masters Apprentices. Detské hlasy boli použité v mnohých ďalších skladbách tohto žánru ako je napríklad detský dievčenský hlas v hovorenej predohre k skladbe „Hole In My Shoe“ skupiny Traffic.[11]

Názov albumu The Piper at the Gates of Dawn skupiny Pink Floyd pochádza zo siedmej kapitoly Barrettovej obľúbenej knihy Kennetha Grahama The Wind in the Willows. Skladba „Gnome“ na tomto albume je čiastočne inšpirovaná Tolkienovou knihou Pán prsteňov, a je o ceste hobbita Froda za veľkým dobrodružstvom.[12]

Texty iných skladieb tohto žánru meditujú o existenciálnych témach. Vyjadrujú kritický postoj k fetišizácii materiálnych hodnôt západnej konzumnej kultúry ako napríklad v skladbe „Within You Without You“ Georga Harrisona.[13]

Viacstopové nahrávanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Využívanie viacstopového nahrávania v skladbách psychedelického rocku bolo významným medzníkom práce v nahrávacích štúdiách. Ovplyvnilo spôsob produkovania a zvuk celého spektra nahrávok nielen populárnej hudby nasledujúcich rokov až dodnes. Do polovice 60. rokov sa hudobné albumy nahrávali rýchlo a v krátkom čase. Single sa vyrábali naživo a albumy sa väčšinou vyrábali po jednotlivých skladbách za niekoľko hodín. Napríklad prvý album skupiny The Beatles, Please, Please Me (1963) bol nahratý počas jedného dňa, oproti tomu ich album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band bol nahrávaný viac ako šesť mesiacov počas sedemsto produkčných hodín.

Vizuálna prezentácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Psychedélia veľmi významne ovplyvnila vizuálnu prezentáciu populárnych nahrávok špeciálne vzhľad obalov vydávaných hudobných albumov. Do roku 1967 bolo zaužívané pravidlo, že predná strana obalu má obsahovať názov umelca, albumu a jednoduchý portrét. Zadná strana albumu bola čisto textová so zoznamom skladieb a niekoľkými vetami o tvorcoch.

V júni 1967 vydaním albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band skupiny The Beatles sa tento úzus zmenil. Skupina The Beatles spolu so spolupracovníkmi, ktorými boli Robert Fraser (umelecký vedúci), Peter Blake (grafika) a fotograf Michael Cooper vytvorili obal, ktorý nadlho zmenil spôsob prezentácie diel populárnej hudby. Bol to jeden z prvých pokusov o výtvarné zladenie obsahu albumu s jeho obalom.

Detail krycích skiel reflektorov s farebnými kvapalinami. Nezriedka to bol lieh a podľa vyjadrení Nicka Masona v jeho knihe, nebývali menšie požiare počas vystúpení žiadnou zvláštnosťou.

V rámci vizuálnej prezentácie boli pre psychedelické koncerty charakteristické aj svetelné show. V počiatkoch sa na nich používali tzv. „Liquid light show“. Šlo o efekt, ktorý vznikal tak, že sa pred projektor priložili sklá, medzi ktorými sa nachádzala farebná tekutina, ktorá sa aj vplyvom sálavého tepla reflektorov pohybovala a vytvárala na pozadí vystupujúce abstraktné obrazy. Umelci, ktorí sa takýmito efektami zaoberali boli vlastne priekopníkmi moderných pódiových show a niektorí sa časom vypracovali na renomované spoločnosti. Medzi najznámejšie mená z tejto brandže patria The Joshua Light Show/Joe's Lights/Sensefex pochádzajú z NY), Tony Martin (SF, NYC), Elias Romero (SF), Mike Leonard (svetlá pre Pink Floyd) (UK), The Heavy Water Light Show,[14][15] Mark Boyle's Lights/Joan Hill (UK),[16][17] Lymbic System (Mark Hanau) (UK),[18] Glen McKay’s [19] Headlights, The Pig Light Show (NY),[20][21] Lights by Pablo (NY), The Brotherhood of Light (SF),[22] Little Princess 109 (SF),[23] LSD,[24] Abercrombe Lights (SF),[25] and the Single Wing Turquoise Bird light show. (Kalifornia)[26][27][28]

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Termín „psychedelickosť“ použil prvýkrát v roku 1957 anglický psychiater Humphry Osmond ako alternatívny opis pre účinky halucinogénnej drogy v kontexte jej využívania na skúmanie psychiky a psychedelických zážitkov pri experimentálnej psychoterapii.[29] V hudbe sa tento termín použil prvý raz v roku 1964 pri charakteristike piesne „Hesitation Blues“ vo verzii, ktorú nahrala newyorská folková kapela The Holy Modal Rounders.[30]

Prvá kapela, ktorá sa koncom roka 1965 prezentovala tým, že hrá psychedelický rock, pochádzala z Texasu a volala sa 13th Floor Elevators. Prvé noviny, ktoré použili tento termín, boli Austin American Statesman. 10. februára 1966 uverejnili o kapele článok s názvom „Výnimočný výťah, ktorý spôsobil brieždenie psychedelického rocku“. Prvý album kapely 13th Floor Elevators, ktorý vyšiel v auguste toho istého roku mal názov The Psychedelic Sounds of the 13th Floor Elevators.[5]

Spoločne s psychedelickým rockom na hudobnej scéne v San Franciscu sa vyvinul aj hudobný žáner acid rock, ktorý je rovnako ovplyvnený užívaním drog.[31] Obidva pojmy boli od roku 1967 v značnej miere frekventované,[32] a často sa aj navzájom zamieňali.[8] Niektorí komentátori odlíšili vplyvy, ktoré vyvolali rôzne psychedelické drogy. Porovnávali ich s extrémnejším subžánrom, acid rockom, ktorý bol charakteristický tým, že sa špecializoval hlavne na zážitky s užívaním LSD, hudba bola omnoho hlučnejšia, viac využívala skreslenie zvukov a skladala sa z dlhých improvizovaných jam session.[33][34]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Psychedélia a Psychedelická hudba
Bob Dylan a Allen Ginsberg v roku 1975

Od druhej polovice 50. rokov písali bítnickí spisovatelia William S. Burroughs, Jack Kerouac a Allen Ginsberg[35] o tom, ako užívali drogy, vrátane marihuany či benzedrínu, s cieľom popularizovať ich užívanie a zvýšiť informovanosť o nich.[36] V tom čase začal byť v Spojených štátoch a Spojenom kráľovstve ako nádejné liečivo na mentálne poruchy experimentálne používaný, vtedy absolútne legálny dietylamid kyseliny lysergovej, ktorý je dodnes známy pod skratkou „LSD“ (v anglicky hovoriacich krajinách sa používa aj ľudový názov „acid“).[37]

Začiatkom 60. rokov obhajovali zástancovia používanie LSD a ďalších halucinogénov ako „novú dimenziu vedomia“. Patrili medzi nich Timothy Leary, Alan Watts, Aldous Huxley a Arthur Koestler,[38][39] Ich texty podstatne ovplyvnili aj myslenie novej generácie mladých.[40] Medzi džezovými a bluesovými hudobníkmi bolo na začiatku 60. rokov užívanie peyotu, meskalínu a LSD úplne bežné.[41] V tom čase sa aj v textoch folkových a rockových piesní začali bežne objavovať narážky na drogy.[42]

Medzi prvými, ktorí experimentovali vo svojich textoch s odkazmi na drogy, boli aj najpopulárnejší hudobní umelci tých čias, Bob Dylan a The Beatles. Prvú referenciu na tému drôg môžeme u Dylana počuť v songu „Subterranean Homesick Blues“ (1965), ktorého názov má pôvod v titule knihy Jacka Kerouaca,[43] vrátane časti s textom „Johny je v suteréne a mieša si liek“, či v ďalšej skladbe „Mr. Tambourine Man“ z toho istého roku, v ktorej žiada „vezmi ma na výlet po svojej magickej krúžiacej lodi...“.[32] Dylan sa vyjadril, že fajčil len marihuanu, užívanie tvrdých drog poprel, ale vo svojich textoch zjavne odkazuje aj na drogy.[44]

Potom, ako spolu s Dylanom získali prvé skúsenosti s marihuanou, členovia kapely The Beatles začali v roku 1965 experimentovať s LSD. V tomto období predviedli svojmu publiku aj prvé zvukové efekty psychedélie. Už v roku 1964 využili gitarovú spätnú väzbu v skladbe „I Feel Fine“. Na ich albume z roku 1965 s názvom Rubber Soul počuť v piesni „Norwegian Wood (This Bird Has Flown)“ indický sitar. V roku 1966 skupina vydala singel „Paperback Writer“, na ktorého „B“ strane v skladbe „Rain“ počuť reverznú audio nahrávku.[10] Narážky na užívanie drog sú v ich piesňach „Day Tripper“ (1965), no na albume z roku 1966, Revolver, sú v piesni „Tomorrow Never Knows“ ich slová na túto tému o niečo jasnejšie.[45]

Aj album Pet Sounds (1966) kapely The Beach Boys obsahuje viacero elementov charakterizujúcich psychedéliu aj s jeho rafinovanými experimentami, psychedelickými textami založenými na emocionálnych pohnútkach a pochybnostiach o sebe samom, využívajúc pritom zvukové efekty konvenčných, ale aj nekonvenčných hudobných nástrojov.[46][47][48]

Big Brother and the Holding Company, niekedy v rokoch 1966 – 67: Janis Joplin sedí vpredu.
Furthur – autobus, ktorý používali Merry Pranksters počas tripov.

Od polovice 60. rokov sa psychedelický životný štýl rozvíjal aj v Kalifornii, hlavne v San Franciscu. V meste bola prvá významná továreň na LSD, ktorú založil Owsley Stanley.[32] Vo folkových kluboch v blízkosti Berkeley vznikali nové hudobné scény, kaviarne a nezávislé rozhlasové stanice, ktoré masírovali mienku mládeže a priťahovali slobodomyseľných jedincov do svojho centra.[49] Od roku 1964 sa okolo spisovateľa Kena Keseya vytvárala skupina známa ako The Merry Pranksters, ktorá propagovala užívanie psychedelických drôg. Organizovali partie zvané „Acid Tests“. Šlo o série udalostí, ktoré boli založené na braní dávok LSD, sponzorovaných Stanleyom, sprevádzaných svetelnými show, filmovými projekciami a improvizovanou hudbou známou ako „psychedelická symfónia“.[50][51] Pranksteri napomáhali popularizácii LSD okružnou jazdou po Amerike na psychedelicky vyzdobenom školskom autobuse. Táto kombinácia zainteresovala do distribúcie drôg hlavné postavy beatového hnutia a propagandou zverejnením ich aktivít tak, ako to bolo v prípade vydania Wolfovej knihy The Electric Kool-Aid Acid Test (1968).[44]

The Byrds v roku 1968.

Z kalifornskej folkovej scény pochádzajú aj The Byrds, ale k psychedélii patrili aj britskí bluesoví hudobníci The Yardbirds. Obidve tieto formácie sú dodnes hodnotené ako vplyvné kapely psychedelického rocku.[10] Pokusy s užívaním drog na psychedelickej hudbe posúvali akustickú, na folku založenú interpretáciu smerom k rocku veľmi rýchlo potom, ako v lete roku 1965 The Byrds zelektrizovali Dylanovu pesničku „Mr. Tambourine Man“. Vytvorili tým folk rockový štandard a zároveň ju dostali na vrchol rebríčkov.[52][53][54]

Značný počet na kalifornskej báze odchovaných umlecov nasledovali príklad The Byrds a smerovali k folk rocku, do ktorého prinášali vplyvy psychedélie a vyvinuli tak špecifický štýl označovaný ako „zvuk San Francisca“ („San Francisco Sound“).[10][50] Zvlášť prominentným produktom tohto vývoja boli The Grateful Dead,[51] Country Joe and the Fish, The Great Society, Big Brother and the Holding Company, The Charlatans, Moby Grape, Quicksilver Messenger Service a Jefferson Airplane.[10] V roku 1966 sa The Byrds singlom „Eight Miles High“ rýchlo presunuli od folk rocku k džezu s indickým vplyvom, podfarbeným textovou líniou ktorá bola referenciou k užívaniu psychotropných látok.[10] Výsledkom takejto priamosti bolo obmedzenie vysielania v rádiách, a vznikla podobná reakcia tej, akú mal aj Dylan, ktorý tiež začal používať elektrické hudobné nástroje, aby hral vlastný folk rock v skladbe „Rainy Day Women ♯12 & 35“ s opakujúcim sa refrénom „Everybody must get stoned!“.[55]

V Spojenom kráľovstve sa kapela The Yardbirds s gitaristom Jeffom Beckom pridávaním zvyšujúceho tempa a improvizovaného rozrušeného gregoriánskeho chorálu posúvala do psychedelickej sféry. Prispeli k tomu aj s pomocou world music a čiastočným vplyvom indickej kultúry do ich skladieb akými boli „Still I'm Sad“ (1965) a „Over Under Sideways Down“ (1966). Podobne je tomu u singlov „Heart Full of Soul“ (1965), „Shapes of Things“ (1966) a „Happenings Ten Years Time Ago“ (1966).[46][56][57] Čoskoro boli The Yardbirds nasledovaní aj ďalšími formáciami ako Procol Harum, The Moody Blues a The Nice.[58]

Vývoj v Spojených štátoch

[upraviť | upraviť zdroj]
Bill Graham v roku 1974.

Hudobná scéna v San Franciscu sa v súvisle vyvíjala v kluboch akými vtedy boli The Fillmore, Avalon Ballroom a The Matrix. Začínali tým, že si na nočné vystúpenia najímali lokálne rockové kapely.

Prvý tzv. „Trips Festival“, ktorý podporovali Merry Pranksters sa konal v januári 1966 v Longshoremen's Hall. Vystúpili tam pred 10 000 divákmi The Grateful Dead a Big Brother and the Holding Company. Hrali to, čo sa dnes označuje ako acid rock aj s charakteristickým siahodlhým neštruktúrovaným inštrumentálnym jam session podporovaným fantáziou namiešanou z LSD.[59] Takisto aj kapela Blue Cheer hrala psychedéliou ovplyvnený rock v blues rockovom štýle.[60][61]

Jednou z najvýraznejších postáv, ktorá sa zaslúžila o expanziu psychedelického rocku bol promotér Bill Graham, ktorého prvý rockový koncert v roku 1965 mal na svojom zozname Alana Ginsberga a v tom čase neznámu kapelu Jefferson Airplane. Graham sa stal producentom show v The Fillmore, ktoré zatraktívnili väčšinu význačných kapiel psychedelického rocku. Keď sa mu zdalo, že vo Filmoore dosiahol príliš málo, zorganizoval koncert vo Winterland Ballroome, potom vo Fillmore West (San Francisco) a nakoniec vo Fillmore East (v New York City) kde si prišli zahrať všetci dôležití rockoví umelci z USA a Spojeného kráľovstva. Na týchto podujatiach vzniklo niekoľko významných koncertných albumov.[62]

Hoci San Francisco nesporne bolo centrom americkej psychedelickej hudobnej scény, aj mnoho iných amerických miest významne prispelo k tomuto novému žánru. Prvým psychedelickým singlom, ktorý sa v Spojených štátoch dostal do Top 10 bola v júli roku 1966 pieseň „Psychotic Reaction“ od garážovej kapely Count Five z San Jose.[8] V Los Angeles tiež pôsobilo viacero dôležitých psychedelických zoskupení. Okrem The Byrds k nim patrili Iron Butterfly, Love, Spirit, Captain Beefheart and his Magic Band, The United States of America, The West Coast Pop Art Experimental Band a aj Electric Prunes.[63] no Komerčne sa na najvyššie miesta prebili The Doors,[64] Frank Zappa a jeho kapela The Mothers of Invention, ktorá začlenila psychedéliu do svojich prvých dvoch albumov Freak Out! (1966) a Absolutely Free (1967).[65]

New York tiež na území Štátov prispieval svojimi psychedelickými kapelami, ako boli priekopníci folku The Fugs, The Godz a Pearls Before Swine, no a okrem nich aj Blues Magoos, Blues Project,[66] Lothar and the Hand People[67] a bluesovou hudbou poznačení Vanilla Fudge, ktorí sa stali akousi referenciou pre vývoj začiatkov kapely Deep Purple.[68] V oblasti Detroitu vznikli psychedelické zoskupenia Amboy Dukes, a SRC,[69] a na chcagskej scéne sa vyprofilovali H. P. Lovecraft.[70] Dosť často je v rámci psychedelickej hudobnej scény citovaný Texas, respektíve Austin. Okrem už spomínanej legendy 13th Floor Elevators táto oblasť dala psychedélii umelcov ako sú Bubble Puppy, Lost and Found, The Golden Dawn, The Zakary Thaks a Red Crayola.[71]

Vývoj v Spojenom kráľovstve

[upraviť | upraviť zdroj]
Kapela Cream, jedna z britských psychedelických kapiel ovplyvnených britským blues.

Prezentácia psychedelickej hudby v médiách Spojeného kráľovstva v svojich počiatkoch bola obmedzená na rádiá akým bola legenda Radio Luxembourg a na pirátske rozhlasové stanice akou bola napríklad Radio London a hlavne programov, ktoré organizoval ďalší legendárny spíker, DJ John Peel.[72] Nárastu popularity tejto undergroundovej kultúry bol podporený alternatívnymi na týždennej báze vydávanými publikáciami ako napríklad IT (International Times) a OZ magazine, ktoré prezentovali psychedelickú a progresívnu muziku spolu s novými kultúrnymi prúdmi a príslušným životným štýlom. Súčasťou takejto módy boli dlhé vlasy, tričká v divokých farbách zo šopov ako Mr Fish, Granny Takes a Trip, či staré vojenské uniformy z butikov na Carnaby Street (Soho) a Kings Road (Chelsea).[73]

Netrvalo dlho a začali sa aj verejné performácie v psychedelických kluboch ako boli UFO Club na Tottenham Court Road, Middle Earth Club v Covent Garden, The Roundhouse v Chalk Farm, the Country Club (Swiss Cottage) a the Art Lab (tiež na Covent Garden). Hral sa v nich psychedelický rock a na pozadí ich hudby sa prelínala svetelná show efektu vplyvom tepla sa medzi sklami pred svetelným lúčom prelínajúceho farebného minerálneho oleja.[74] Dôležitou postavou v postupe britskej psychedélie bol americký promotér a nahrávací producent Joe Boyd, ktorý sa do Londýna presťahoval v roku 1966. Bol spoluzakladateľom takých klubových lokalít ako UFO Club, no bol aj producentom prvého singlu pod názvom „Arnold Layne“ ktorý naštartoval komerčný úspech kapely Pink Floyd. Boyd bol aj manažérom folkových a folk rockových umelcov ako boli Nick Drake, Incredible String Band a Fairport Convention.[75][76]

Mick Jagger

Britský psychedelický rock mal podobne ako jeho americký príbuzný svoje korene hlavne vo folkovej hudobnej scéne. Vplyvy blues, džezu, hry na východných hudobných nástrojoch a inšpirácie v drogových zážitkoch sa k žánru pripojili niekedy v roku 1964 spolu s tvorbou Daveho Grahama a Berta Janscha.[77] Najväčšia dávka hudobníkov, ktorí sa involvovali do tohto žánru pochádzala od roku 1966 z radov umelcov britskej bluesovej scény, ktorí začali prepadať vplyvom folku, džezu a psychedélii. Boli to hudobníci a hudobné formácie zahŕňajúce osobnosti, ktoré formovali zoskupenia ako Pink Floyd, Traffic, Soft Machine, Cream a The Jimi Hendrix Experience. Kapela The Jimi Hendrix Experience mala síce amerického hudobného lídra, no pôvodne bola produkovaná v Spojenom kráľovstve Chasom Chandlerom zo skupiny The Animals.[58]

Aj ďalšie osobnosti popkultúry sa prikláňali k psychedélii. Kapela The Rolling Stones naráža na tému halucinogénov a psychedélie v roku 1966 v ich singloch „19th Nervous Breakdown“ a neskôr v „Paint It, Black“, kde počuť indické hudobné vplyvy.[10] V roku 1967 vo svojom prvom singli „Here Come the Nice“ sa o drogy pred očami cenzorov obtreli aj The Small Faces[78] a predviedli aj efekt fázovania zvukov v skladbe „Itchycoo Park“.[79]

K britskej psychedélii patrila aj kapela The Crazy World of Arthur Brown, ktorá do tohto žánru pridala surrealistický a teatrálny vplyv. Mala vlastný temný psychedelický až hysterický zvuk. Vizuálnou súčasťou ich vystúpení bol efekt horiacej koruny na hlave speváka, či prejavy trasenia v tranzoch u ostatných hudobníkov.[80] V období druhej polovici 60. rokov 20. storočia bola vzhľadom na históriu modernej kultúry v plnom prúde britská invázia, ku ktorej nesporne patrila postupná akceptácia vplyvov psychedelickej revolúcie. Súčasťou tejto vlny bol bývalý člen The Animals, Eric Burdon, či skupina The Who s ich albumom The Who Sell Out (1967), na ktorom nájdeme nahrávky „I Can See for Miles“ a „Armenia City in the Sky“.[81]

Roky najväčšej slávy

[upraviť | upraviť zdroj]
Syd Barrett (Pink Floyd).

Psychedelický rock dosahoval na vrchol svojej popularity na konci šiestej dekády 20. storočia. V roku 1967 uzrel svetlo sveta singel od skupiny The Beatles na ktorom sa nachádzali dve „A“ strany: „Strawberry Fields Forever“ a „Penny Lane“. V ich úvodoch sa stupňuje britská pastorálna[82] alebo aj nostalgická[10] psychedélia, na ktorú nadviazal projekt, ktorý je najčastejšie označovaný ako ich definitívny psychedelický postoj a vyšiel na albume so súhrnným názvom Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Najvýraznejším dielom albumu je nahrávka „Lucy in the Sky with Diamonds“, ktorá bola vtedy označovaná za „kontroverznú“.[83] V psychedelickej téme „Chrobáci“ pokračovali aj na nasledujúcom EP Magical Mystery Tour a nasledovným singlom na vrcholoch rebríčkov s názvom „Hello, Goodbye“, ktorého „B“ stranou bola pieseň „I Am the Walrus“.[84]

Takisto záhadnou a surrealistickou bola jedna z najvýznamnejších nahrávok „A Whiter Shade of Pale“ od kapely Procol Harum, ktorá 8. júna 1967 dosiahla prvú priečku britských hudobných rebríčkov a zostala tam šesť týždňov.[85] Kapela The Rolling Stones na „Seržanta Peppera“ neskôr v tom istom roku odpovedala albumom Their Satanic Majesties Request a skupina Pink Floyd vydala svoj najlepší psychedelický projekt The Piper at the Gates of Dawn.[10][86] Medzi ďalšie projekty, ktoré patria k príkladom spojenia psychedélie a folku sa radí aj album The 5000 Spirits or the Layers of the Onion, ktorý v roku 1967 vydali The Incredible String Band.[87] V decembri roku 1968 vydali The Pretty Things rockovú operu S.F. Sorrow, v ktorej sú hrané ťažké psychedelické songy ako „Old Man Going“ a „I See You“, ako aj popové hudobné čísla „S.F.Sorrow Is Born“, či „Baron Saturday“.[88][89][90] The Small Faces sa v roku 1968 vydaním albumu Ogdens' Nut Gone Flake stali priekopníkmi tvorby konceptuálneho albumu, keď na jednom LP vydali sériu skladieb, ktoré sa zaoberali jedným príbehom.[91]

Pódium na festivale vo Woodstocku v roku 1969

V Amerike počas Leta lásky v zlatej ére hippies roku 1967 bolo vidno obrovské masy mladých ľudí zo Spojených štátov a aj z celého sveta ako sa presúvajú neďaleko San Francisca do štvrti Haight-Ashbury. Vplyvom tohto pohybu populácia na tomto území v krátkom čase narástla z pôvodných 15 000 na asi 100 000 ľudí.[92] Tomuto dianiu predchádzala januárová udalosť v San Franciscu, ktorá dostala názov Human Be-In a na ňu nadviazal jej vrchol, ktorý sa konal od 16. do 18. júna 1967 a je v povedomí svojej generácie pod názvom Monterey Pop Festival. Tento významný event pomohol predstaviť americkej popkultúre hviezdy akými boli Janis Joplin, vtedy speváčka kapely Big Brother and the Holding Company, Jimi Hendrix a skupina The Who.[93] Zo San Francisca sa vtedy do sveta dostalo viacero kľúčových nahrávok, ako bol album Surrealistic Pillow od Jefferson Airplane. Tento projekt dal na trh dva single: „White Rabbit“ a „Somebody to Love“, a vďaka ich komerčnému úspechu upútal pozornosť nahrávacieho priemyslu smerom na mestskú hudobnú scénu.[94] Nasledoval prvý veľký hit od The Doors, sedem minútová pieseň „Light My Fire“, ktorá sa stala vzorom pre definíciu žánru a nasledujúci album, Strange Days, si v porovnaní s „Light My Fire“ iba trochu užili úspech.[95] Kapela Santana, ktorú viedol gitarista Carlos Santana, využili pre svoju psychedelickú hudbu vplyvy latinskoamerických rytmov.[8]

Svoj vrchol všetky tieto trendy dosiahli v roku 1969 na festivale vo Woodstocku, na ktorom sa predstavila väčšina psychedelických umelcov. Vystúpili tam aj osobnosti ako Jimi Hendrix, Jefferson Airplane a The Grateful Dead.[96] Vo filme sa stal psychedelický rock idealizovaný v snímke Easy Rider (1969), ktorá má v playliste svojho soundtracku skladbu „Born to be Wild“ od kapely Steppenwolf.[8]

Medzinárodná expanzia

[upraviť | upraviť zdroj]
Skupina Bee Gees v roku 1968, v časoch, kedy aj oni patrili k predstaviteľom psychedelickej éry.

Na začiatku bol psychedelický rock doménou dvoch hlavných centier: Spojeného kráľovstva a Spojených štátov. Koncom 60. rokov sa však táto hudba šírila po svete vrátane krajín kontinentálnej Európy, Austrálie a Oceánie, Ázie a Strednej a Južnej Ameriky.[97]

Koncom 60. rokov na kontinentálnej Európe vystupovali psychedelické kapely napríklad v Holandsku to boli The Outsiders,[98] v Dánsku boli priekopníkmi žánru Steppeulvene,[99] naproti tomu Nemci sa začali zaoberať fúziou elektronickej hudby psychedélie a avantgardy. V roku 1968 sa v Essene začínali prvýkrát organizovať hudobné festivaly, na ktorých sa hral špecifický Nemecký rock (Internationale Essener Songtage),[100] a v Západnom Berlíne bol Hansom-Joachimom Roedeliusom a Conradom Schnitzlerom založený Zodiak Free Arts Lab, ktorý pomohol nadobudnúť kultový status zoskupeniam ako Tangerine Dream a Amon Düül.[101] Na území vtedajšieho Česko-Slovenska dochádzalo k postupnému uvoľňovaniu totalitnej moci. Politická situácia po roku 1967 sa do histórie zapísala ako Pražská jar. Jej dôsledkom dochádzalo aj ku kultúrnemu uvoľňovaniu a formovaniu psychedelickej hudobnej scény, ktorej najvýraznejšími predstaviteľmi boli The Primitives Group, či The Plastic People of the Universe.

S prienikom beatlemánie vznikali skupiny aj v ďalších krajinách Spojeného kráľovstva ako boli Austrália, či Nový Zéland. Tak ako aj iné vplyvy ani tieto skupiny neobišla inšpirácia britskou psychedéliou.[102] V druhej polovici 60. rokov patrila medzi najúspešnejšie austrálske hudobné skupiny formácia imigrantov z európskych krajín s názvom The Easybeats. Kapela vznikla v Sydney a bola prvou, ktorá v roku 1966 v Londýne nahrala medzinárodný hit „Friday on My Mind“. V tomto meste skupina zostala a nahrávala svoje popové skladby s nádychom psychedélie až do roku 1970, kedy sa definitívne rozpadli.[103] Podobnú cestu nasledovalo aj ďalšie zoskupenie z Brisbane s názvom Bee Gees. Ich album Bee Gees' 1st z roku 1967 nahrali v Londýne. Obsahoval folkové, rockové a psychedelické prvky silne ovplyvnené tvorbou The Beatles a mali na ňom tri dôležité hitové single.[104] Iná formácia, The Twilights, pochádzajúca z Adelaide tiež vykonala cestu do Londýna, nahrala sériu drobných hitov, ktoré mali v sebe absorbované prvky psychedelickej scény. Potom sa vrátili nahrať coververzie piesní The Beatles. Použili na ne sitar. Potom ešte v roku 1968 skompletizovali konceptuálny album Once upon a Twilight.[105] Najúspešnejšou novozélandskou skupinou bola The La De Das. Na motív klasickej rozprávky Oscara Wildeho vyprodukovala v roku 1968 konceptuálny popový album The Happy Prince, ktorý ale vo svete a ani v Spojenom kráľovstve neprerazil.[106]

Aj v Kambodži bola aktívna psychedelická hudobná scéna, ktorá preberala vplyvy psychedelického rocku a soulu odpočúvaného z rozhlasových vysielaní pre intervenčné okupačné vojská vo Vietname.[107] Medzi priekopníkov takejto kmérskej hudby vtedy patrili Sinn Sisamouth a Ros Sereysothea.[108] Na amerických základniach v Južnej Kórei bol považovaný za krstného otca kórejského rocku Shin Jung-Hyeon, rockový gitarista a pesničkár patriaci medzi vedúce osobnosti psychedelickej, pop rockovej kultúry krajiny. Nasledovala ho kapela San Ul Lim (Horská ozvena), ktorá miešala dokopy miestnu ľudovú hudbu a psychedelický rock.[109] Turecko so svojim špecifickým žánrom, známym ako Anatolian rock malo umelca menom Erkin Koray, ktorý kombinoval klasickú tureckú hudbu, témy stredného východu so svojim psychedéliou poháňaným rockom. Pomohol tým s rozbehom tureckej rockovej hudobnej scény s umelcami ako sú Cem Karaca, Mogollar a Baris Manco.[110]

Los Gatos v roku 1967

Aj Latinská Amerika sa stala pre psychedelický rock úrodnou pôdou. V roku 1966 sa v Brazílii sformovala psychedelická kapela Os Mutantes, ktorá sa spočiatku do povedomia publika mimo územie krajiny nedostala, no neskôr sa aj medzinárodne stala kultovou.[111] Koncom 60. rokov vznikali aj v Mexiku, hlavne v jeho severných častiach Baja California a Tijuana kapely, ktoré boli ovplyvnené špecifickým mexickým rockom, funkom a psychedéliou. Medzi významných predstaviteľov tejto vlny patrili Three Souls in my Mind, Love Army, El Ritual[112] a Los Dug Dug's.[113] V Čile medzi rokmi 1967 až 1973, t. j. medzi koncom vlády prezidenta Freia Montalvu koncom vlády Salvadora Allendeho, vznikol kultúrny pokrok, počas ktorého sa sformovalo niekoľko čilských hudobných skupín spájajúcich folklórnu hudbu s ťažkým psychedelickým rockom. V roku 1967 tam Los Mac vydali album Kaleidoscope Men, ktorý sa stal inšpiráciou pre ďalšie kapely ako Los Jaivas a Los Blops. Los Blops neskôr v roku 1971 nadviazali spoluprácu s Victorom Jarom na jeho albume El derecho de vivir en paz.[114] Medzitým v argentínskom hlavnom meste, Buenos Aires, v narastajúcej psychedelickej scéne vznikli tri z ich najdôležitejších rockových kapiel: Los Gatos, Manal a Almendra.[115]

Úpadok

[upraviť | upraviť zdroj]
Hells Angels

S koncom 60. rokov 20. storočia aj vplyv psychedelického rocku postupne upadal. V roku 1966 sa stalo LSD v Spojených štátoch a aj Spojenom kráľovstve ilegálnym.[116] V roku 1969 vrahovia manželky Romana Polańského, Sharon Tate, a ďalších piatich ľudí vo vile, kde bývala, či následne potom manželov LaBiancovcov, t. j. sekta na čele s Charlesom Mansonom krvou svojich obetí okrem iného čmárala po stenách názov skladby „Helter Skelter“ od skupiny The Beatles. Drogy a psychická posadnutosť, ktorá žáner sprevádzala začali odvracať verejnú mienku od neho ako aj od hnutia hippies.[117] V decembri toho istého roku sa konal Festival v Altamonte. Na túto akciu prišlo 300 000 fanúšikov, vystupovali na ňom: Santana, Jefferson Airplane, The Flying Burrito Brothers, Crosby, Stills & Nash a celú akciu mali ukončiť The Grateful Dead. Akciu usporiadali The Rolling Stones, o ktorých sa na nej nakrúcal aj film. Rolling Stones tento festival začínali. O poriadok sa „starali“ členovia motocyklového gangu Hells Angels. Pomáhali si pritom železnými tyčami a nožmi. Ubodali pritom jedného z fanúšikov, osemnásťročného černošského chlapca Mereditha Huntera. Spolu s ním, ako aj s autonehodami a jedným utopeným, si celá táto akcia vyžiadala štyroch mŕtvych.[118]

Psychedélia naberala na zlom obraze v očiach zainteresovaných aj potom ako sa z jej lídrov závislých na LSD stávali stratené existencie, trpiace na duševné poruchy. Prvými obeťami LSD boli Brian Wilson (The Beach Boys),[119][120] Brian Jones líder kapely Rolling Stones, Peter Green z kapely Fleetwood Mac a Syd Barrett, líder a zakladateľ Pink Floyd.[121] Kto z nich neumrel na predávkovanie, zostal po zvyšok života postihnutý schizofréniou a svojim osudom v podstate pomohol ostatným kolegom z kapiel zmeniť ich umelecké smerovanie. Aj ďalšie kapely šli do úpadku. Rozpadli sa Jimi Hendrix Experience a Cream.[122] Jimi Hendrix nahral svoj album Band of Gypsies a krátko na to v septembri roku 1970 zomrel v Londýne na predávkovanie liekmi, v októbri 1970 ho nasledovala s nadmernou dávkou heroínu speváčka Janis Joplinová a nasledujúci rok, v júli 1971, bola vo svojom parížskom byte vo vani nájdená mŕtvola lídra The Doors, Jima Morrisona.[123] Veľa z tých umelcov, ktorí prežili zmenili svoje smerovanie od psychedélie späť k základom rockovej hudby, tzv. „roots rocku“, revivalovému hudobnému štýlu, ktorý mal bližšie ku klasickému rokenrolu, folku, či country. Iní tento žáner pripájali do progresívnej podoby, či dávali dôraz na rífy ťažkého („hard“) rocku.[10]

Jim Morrison (The Doors) v roku 1969

Aj v roku 1966, ešte počas éry psychedélie, bol na čele tých, ktorí chceli návrat ku koreňom Bob Dylan, ktorý vtedy v Nashville nahral album Blonde on Blonde.[124][125] Táto nahrávka a ďalšie dva John Wesley Harding (1967) a Nashville Skyline (1969) sa stali základom pre vznik žánru, ktorý dostal názov country folk.[125] Dylanov príklad nasledovali The Byrds, ktorí spolu Gramom Parsonsom v roku 1968 nahrali album Sweetheart of the Rodeo, ktorý sa stal jedným zo vzorov pre definíciu country rocku.[126] Tento žáner koncom 60. rokov začal ovládať kalifornskú hudobnú scénu a stal sa doménou folk rockových umelcov ako napríklad Hearts and Flowers, Poco a New Riders of the Purple Sage.[126] Ďalší, ktorí sa vracali k hudobným koreňom inou cestou boli populárne kapely ako Kanaďania The Band a pesničkári z Kalifornie, Creedence Clearwater Revival.[127] The Grateful Dead sa ku svojim koreňom vrátili nahrávkami Workingman's Dead a v roku 1970 American Beauty.[128] Superskupina Crosby, Stills and Nash, sformovaná v roku 1968 členmi The Byrds, Buffalo Springfield a The Hollies sa spojila v roku 1970 na podnet Neila Younga aby nahrala projekt Deja Vu, ktorý sa pobral preč od psychedelického klišé a dal dôraz na politické komentáre podfarbené vokálnymi harmóniami.[129]

Po smrti manažéra Briana Epsteina a nepopulárnom surrealistickom filme Magical Mystery Tour sa skupina The Beatles vrátila v roku 1968 k svojim koreňom nahrávkou The Beatles. V roku 1969 pokračovali úspešným albumom Abbey Road a nakoniec v roku 1970 pred ich rozpadom aj projektom Let It Be.[130] V roku 1968 naštartovali svoj návrat ku koreňom aj The Rolling Stones albumom Beggar's Banquet a v tomto trende pokračovali až do albumu Exile on Main St. (1972).[10] Skupina Fairport Convention v roku 1969 vydala album Liege and Lief, v ktorom od Amerikou ovplyvneného folk rocku urobila odklon smerom k zvuku založenom na britskom, respektíve keltskom, zvuku založila hudobný žáner electrofolk. Podľa ich vzoru začali fungovať aj ďalšie zoskupenia ako napríklad Steeleye Span a Fotheringay.[131]

Medzi kapely, ktoré si aj po roku 1970 udržali určitý psychedéliou ovplyvnený folkový štýl patria Comus, Mellow Candle, Nick Drake, The Incredible String Band, Forest a Trees. Pri psychedelickom folku zostal pri svojich dvoch sólových projektoch aj bývalý líder kapely Pink Floyd, Syd Barrett.[132]

Vplyv psychedelického rocku

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné žánre

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Psychedelický pop a Psychedelický soul
The Monkees boli najúspešnejšími predstaviteľmi psychedelického popu

Potom ako kapela The Beatles spopularizovala svojimi nahrávkami pre širšie masy psychedéliu, začali sa súčasťou populárnej kultúry stávať módne doplnky v štýle hippie a v hudobnej produkcii začalo byť počuť zvuky sitar, prebudených gitár a páskových efektov.[133] Medzi prvé diela populárnej hudby so zvukom a textom psychedelického rocku patrí singel „Good Vibrations“ od kapely The Beach Boys.[120][134] Škótsky folkový spevák Donovan zelektrizoval svoj hudobný prejav a vydal svoje úspešné single: prvý „Sunshine Superman“ (jednotka v USA aj v Británii), ktorý nasledovali „Mellow Yellow“ (1966) a „Atlantis“ (1968).[10][135] V ich duchu nasledovali aj ďalšie popové zoskupenia vrátane The Electric Prunes, The Blues Magoos a Strawberry Alarm Clock.[136] Na medzinárodnej úrovni boli predstaviteľmi psychedelického popu Bee Gees a The Easybeats.[103][137] Psychedelický zvuk preberali aj pôvodne bublegum popové kapelky The Monkees a The Lemon Pipers.[138]

George Clinton.

Jimi Hendrix bol príkladom pre afroamerických hudobníkov, z ktorých najviac bolo organizovaných pod hudobným vydavateľom Motown Records.[139] Hudobný žáner ovplyvnený psychedéliou 60. rokov, ktorý sa u týchto hudobníkov vyprofiloval bol nazvaný „psychedelický soul“. Témou, ktorá bol v týchto dobách v popredí záujmu tejto generácie bolo hnutie za občianske práva. Oproti acid rocku, bol ich štýl temnejší a mal politicky motivovaný podtón.[139] Stavba žánru na funkovom podklade Jamesa Browna začala niekde v v roku 1968 tvorbou kapiel Sly and the Family Stone a The Temptations. Umelcami, ktorí ich nasledovali boli Supremes, The Chambers Brothers, The 5th Dimension,[140] Edwin Starr a Undisputed Truth.[139]

Projekty George Clintona, zoskupenia s názvami Funkadelic a Parliament, a ich rôzne napodobeniny sa chopili žánru na takej vysokej úrovni, že funky sa stalo jedným z kľúčových vzorov aj pre ďalšie kapely 70. rokov.[141] Vyprodukovali viac ako štyridsať singlov, z ktorých tri sa dostali do amerických Top 10 a nahrali aj tri platinové albumy.[142]

Kým popularita psychedelického rocku koncom 60. rokov upadala, v začiatku 70. rokov sa dostával na svoj vrchol popularity psychedelický soul, ktorý koncom dekády so zmenou žiadaných hudobných trendov zanikal.[139] Umelci ako Earth, Wind and Fire, Kool and the Gang a Ohio Players, ktorí začínali s psychedelickým soulom sa zamerali na funky žáner, ktorý nakoniec nahradili módnou vlnou štýlu disco.[143]

Rocková hudba

[upraviť | upraviť zdroj]
Roxy Music v roku 1973

Veľa kapiel, ktoré boli významné svojim zanietením pre psychedelický rock sa v 70. rokoch stali významnými predstaviteľmi progresívneho rocku. Ako príklad môžeme uviesť Pink Floyd, Soft Machine a členov skupiny Yes. V roku 1969 bol považovaný za príklad prechodu od psychedélii k progresívnemu rocku album In the Court of the Crimson King od kapely King Crimson.[144] Napríklad kapela Hawkwind sa snažila udržať výslovne psychedelický kurz aj počas 70. rokov, no utlmili psychedelické prvky v prospech širšieho experimentovania.[145] Zaradenie džezových vplyvov do hudby skupín ako Soft Machine, tiež prispelo do rozvoja jazz rocku aj u kapiel ako Colosseum, či podobnej slovenskej legendy, ktorú poznáme pod názvom Collegium musicum.[146]

Potom ako sa posúvali od svojich psychedelických začiatkov a pridávali dôraz na efekty elektronického experimentovania, nemecké kapely ako Kraftwerk, Tangerine Dream, Can a Faust rozvinuli charakteristický štýl elektronickej hudby, ktorý vo svojom jazyku nazvali „kosmische musik“, internacionálne skôr známy, či definovaný, ako „krautrock“.[147]

Používanie elektronických syntetizátorov v začiatkoch 70. rokov nemeckou kapelou Popol Vuh spolu s účinkovaním postáv ako je Brian Eno (nejaký čas člen Roxy Music) sa stali základom pre rozvoj hudobného žánru dnes označovaného ako synth rock.[148] V Japonsku v roku 1974 vyšiel Osamu Kitajimovi psychedelický album Benzaiten. Použil na jeho nahrávanie elektronické nástroje ako syntetizátor a elektronické bicie a pri jednej nahrávke spolupracoval s Haruomi Hosonom,[149] ktorý neskôr v roku 1977, ešte pod názvom „Yellow Magic Band“, založil skupinu Yellow Magic Orchestra.[150]

Psychedelický rock so svojimi skreslenými gitarami, komplikovanejšími sólami a smelšími kompozíciami je zjavným mostom medzi blues-rockom a neskorším heavy metalom. Medzi americké skupiny, ktoré hrali hlučný psychedelický rock, ktorý sa postupne vyvíjal do raného heavy metalu patrili Amboy Dukes a Steppenwolf.[8] Anglicko dalo tejto hudbe okrem iných aj dvoch pôvodných členov kapely Yardbirds. Boli nimi Jeff Beck a Jimmy Page, dvaja gitaristi, ktorí založili skupiny The Jeff Beck Group a Led Zeppelin.[151] Veľmi dôležitými umelcami, ktorí začínali ako bluesoví intepreti hrajúci psychedelickým štýlom, boli Black Sabbath, Deep Purple, Judas Priest a UFO.[151][152]

Psychedelický rock patrí tiež k základu, z ktorého pochádza glam rock. Jeho zakladateľ, Marc Bolan, prešiel k tomuto žánru vývojom z psychedelického folku do hudobného zoskupenia, pozostávajúceho väčšinou z dvojice kľúčových hudobníkov, ktorí si dali spoločný názov T. Rex. Od roku 1970 sa stali prvou glam rockovou popstar.[153] Z raných psychedelických nápadov Davida Bowieho sa vyvinul jeho tiež glam rockový projekt postavy menom Ziggy Stardust.[154]

Neo-psychedelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Neo-psychedelia

70. a 80. roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Tame Impala na pódiu V Festivalu v roku 2009

Aj v takzvanom „strednom prúde“ sa stávalo, že sa niektorí hudobníci pokúšali prezentovať ako interpreti neo-psychedélie. V strede 80. rokov to bol napríklad Prince a aj niektoré diela, ktoré nahral v 90. rokoch Lenny Kravitz mali tieto náznaky, no mali v sebe vplyvy alternatívnych, či indie-rockových kapelách.[155] K oživeniu psychedlického rocku prispeli koncom 70. až začiatkom 80. rokov niektoré kapely post-punkovej hudobnej scény. Boli nimi napríklad aj The Teardrop Explodes, Echo and the Bunnymen, The Church, The Soft Boys,[155] Siouxsie and the Banshees,[156][157] The Cure,[158] The Glove,[159] a The Legendary Pink Dots.[160]

V Spojených štátoch sa vďaka hudobnému hnutiu Paisley Underground, ktoré prichádzalo z Los Angeles začiatkom 80. rokov, spojili kapely ako Dream Syndicate, The Bangles a Rain Parade.[161] Kapela XTC, pôvodne hrajúca v štýle New Wave od roku 1985 publikovala nahrávky pod pseudonymom The Dukes of Stratosphear.[162] Dokonca aj gothic rocková kapela The Damned začlenila psychedéliu k svojmu zvuku.[163]

Koncom 80. rokov uzrel v Spojenom kráľovstve svetlo sveta subžáner alternatívneho rocku, shoegazing, ktorý na seba nabral aj inšpirácie z psychedélie 60. rokov.[164] Kritik Simon Reynolds označuje toto kultúrne hnutie za „rozmazanú vyrážku neo-psychedelických kapiel“.[164] So svojim závalom zvukov, v ktorých boli jednotlivé nástroje a dokonca aj spev na nerozoznanie, boli nasledované lídermi žánrov ako boli noise popové a dream popové skupiny My Bloody Valentine (často považovaní za „zakladateľov shoegaze“),[165] The Jesus and Mary Chain a Cocteau Twins.[166] Medzi v Spojenom kráľovstve uznávanými umelcami patria kapely ako Ride, Lush, Chapterhouse a The Boo Radleys.[167]

90. roky do súčasnosti

[upraviť | upraviť zdroj]
Kapela Blur hrajúca na Roskilde Festivale, Dánsko v roku 1999.

V 90. rokoch 20. storočia uzavrela nahrávacia spoločnosť Elephant 6 zmluvy s kapelami, ktoré hrali eklektický psychedelický rock a folk. Patrili medzi ne The Apples in Stereo, The Olivia Tremor Control, Neutral Milk Hotel, Elf Power a of Montreal.[168] Ďalšie alternatívne zoskupenia, ktoré nasledovali psychedéliu od 90. rokov boli The Brian Jonestown Massacre, Porno For Pyros a Super Furry Animals.[155]

Nový hudobný žáner stoner rock čerpal z psychedelického rocku, blues-rocku a doom metalu. Bežne využíval spomalené tempo a podladené gitary v ťažkých basových zvukoch,[169] s melodickými vokálmi a v retro produkcii.[170] Spopularizovali ho kalifornské skupiny Kyuss[171] a Sleep.[172]

V Spojenom kráľovstve na madchesterskej scéne ovplyvňovali raný zvuk britpopové kapely 90. rokov ako boli Blur.[173] The Verve mixovali psychedéliu 60. rokov s estetikou shoegazingu.[174] Skupina Oasis tiež čerpala z popovej a rockovej psychedélie 60. rokov, zvlášť v roku 2000 pri produkcii albumu Standing on the Shoulder of Giants.[175] V novom miléniu nasledovali neo-psychedéliu kapely, ktoré priamo emulovali zvuk 60. rokov. Patrili k nim The Black Angels,[176] Tame Impala,[177] Pond,[178] a The Essex Green,[179] kým skupiny ako Animal Collective aplikovali experimentálny prístup kombinácie žánrov 60. rokov so súčasnými.[180]

Aj v novom miléniu vznikali moderné festivaly zamerané na psychedelickú hudobnú scénu. Z novodobých podujatí sú to napríklad v roku 2008 Austin Psych Fest v Texase,[181] ale aj Liverpool Psych Fest v Spojenom kráľovstve.[182]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ P. Prown, H. P. Newquist and J. F. Eiche, Legends of Rock Guitar: the Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists (London: Hal Leonard Corporation, 1997), ISBN 0-7935-4042-9, p. 48.
  2. ↑ S. Borthwick and R. Moy, Popular Music Genres: an Introduction (Edinburgh: Edinburgh University Press, 2004), ISBN 0-7486-1745-0, pp. 52 – 4.
  3. ↑ R. Rubin and J. P. Melnick, Immigration and American Popular Culture: an Introduction (New York, NY: New York University Press, 2007), ISBN 0-8147-7552-7, pp. 162 – 4.
  4. ↑ D. W. Marshall, Mass Market Medieval: Essays on the Middle Ages in Popular Culture (Jefferson NC: McFarland, 2007), ISBN 0-7864-2922-4, p. 32.
  5. ↑ a b c M. Hicks, Sixties Rock: Garage, Psychedelic, and Other Satisfactions Music in American Life (Chicago, IL: University of Illinois Press, 2000), ISBN 0-252-06915-3, pp. 64 – 6.
  6. ↑ J. DeRogatis, Turn On Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, Michigan: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, p. 230.
  7. ↑ R. Unterberger, Samb Hicks, Jennifer Dempsey, "Music USA: the Rough Guide", (Rough Guides, 1999), ISBN 1-85828-421-X, p. 391.
  8. ↑ a b c d e f R. B. Browne and P. Browne, The Guide to United States Popular Culture (Popular Press, 2001), ISBN 0-87972-821-3, p. 8.
  9. ↑ G. Thompson, Please Please Me: Sixties British Pop, Inside Out (Oxford: Oxford University Press, 2008), ISBN 0-19-533318-7, p. 197.
  10. ↑ a b c d e f g h i j k l V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 1322 – 3.
  11. ↑ časť niekde medzi 1:30min skladby
  12. ↑ Dolly Rocker: A page dedicated to the legend of Roger Keith Syd Barrett – „The Gnome was inspired by Tolkien's Lord Of The Rings. Published in 1954, the book had taken on a second wind“
  13. ↑ The Beatles Bible – Within You Without You: „And to see you’re really only very small and life flows on within you and without you...“
  14. ↑ Ottawa Citizen, October 25, 1979, "Planetariums Ideal Light Show Medium", captured 12/7/2011 at http://news.google.com/newspapers?nid=2194&dat=19791025&id=iaMyAAAAIBAJ&sjid=4O4FAAAAIBAJ&pg=2496,2310600
  15. ↑ The Lumberton, North Carolina Robesonian, August 29, 1974, "Astronomy, Rock Light Show Combined at Planetarium" captured 12/7/2011 at http://news.google.com/newspapers?nid=2194&dat=19791025&id=iaMyAAAAIBAJ&sjid=4O4FAAAAIBAJ&pg=2496,2310600
  16. ↑ Marc Boyle Light Show. http://www.disco-robertwyatt.com/images/Robert/Days_In_The_Life/index.htm
  17. ↑ Arts | Tripping the lights [online]. [Cit. 2014-05-28]. Dostupné online. Archivované 2012-07-15 z originálu.
  18. ↑ pOoTers pSycheDelic shAcK – Lightshows (Optikinetics) [online]. [Cit. 2014-05-28]. Dostupné online. Archivované 2014-01-18 z originálu.
  19. ↑ Glen McKay. http://www.lightshow.to/abouttheartist.html Archivované 2012-09-05 na Archive.today
  20. ↑ The Pig Light show.http://web.mac.com/aelfric/iWeb/Marc's%20Pages/Welcome.html
  21. ↑ Pig Light Show gallery.http://www.piglightshow.com/Pig%20Light%20Show/Pig%20Light%20Show%20Gallery.html
  22. ↑ pOoTers pSycheDelic shAcK – Lightshows (Brotherhood Of Light) [online]. [Cit. 2014-05-28]. Dostupné online. Archivované 2014-01-18 z originálu.
  23. ↑ pOoTer's pSycheDelic shAcK – Lightshows (Little Princess 109) [online]. [Cit. 2014-05-28]. Dostupné online. Archivované 2014-01-18 z originálu.
  24. ↑ pOoTers pSycheDelic shAcK – Lightshows (Bill Ham) [online]. [Cit. 2014-05-28]. Dostupné online. Archivované 2014-01-18 z originálu.
  25. ↑ pOoTers pSycheDelic shAcK – Lightshows (Abercrombe) [online]. [Cit. 2014-05-28]. Dostupné online. Archivované 2014-01-18 z originálu.
  26. ↑ Light Shows. http://www.hirshhorn.si.edu/visualmusic/lightshows.html Archivované 2008-04-14 na Wayback Machine
  27. ↑ The Single Wing Turquoise Bird
  28. ↑ pOoTer's pSycheDelic shAcK – Lightshows (Single Wing Turquoise Bird) [online]. [Cit. 2014-05-28]. Dostupné online. Archivované 2013-10-23 z originálu.
  29. ↑ N. Murray, Aldous Huxley: A Biography (Hachette, 2009), ISBN 0-7481-1231-6, p. 419.
  30. ↑ M. Hicks, Sixties Rock: Garage, Psychedelic, and Other Satisfactions (University of Illinois Press, 2000), ISBN 978-0-252-06915-4, pp 59 – 60.
  31. ↑ "Logical Outcome of fifty years of art", LIFE, 9 September 1966, p. 68.
  32. ↑ a b c J. DeRogatis, Turn On Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, Michigan: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, pp. 8 – 9.
  33. ↑ "Acid rock" Archivované 2011-06-04 na Wayback Machine, Allmusic. Retrieved 20 March 2012.
  34. ↑ Eric V. d. Luft, Die at the Right Time!: A Subjective Cultural History of the American Sixties (Gegensatz Press, 2009), ISBN 0-9655179-2-6, p. 173.
  35. ↑ J. Campbell, This is the Beat Generation: New York, San Francisco, Paris (Berkeley, CA: University of California Press, 2001), ISBN 0-520-23033-7.
  36. ↑ R. Worth, Illegal Drugs: Condone Or Incarcerate? (Marshall Cavendish, 2009), ISBN 0-7614-4234-0, p. 30.
  37. ↑ D. Farber, "The Psychologists Psychology: The Intoxicated State/Illegal Nation – Drugs in the Sixties Counterculture", in P. Braunstein and M. W. Doyle (eds), Imagine Nation: The Counterculture of the 1960s and '70s (New York: Routledge, 2002), ISBN 0-415-93040-5, p. 21.
  38. ↑ Anne Applebaum, "Did The Death Of Communism Take Koestler And Other Literary Figures With It?", The Huffington Post, 26 January 2010.
  39. ↑ Out-Of-Sight! SMiLE Timeline [online]. 3 November 2008, [cit. 2011-10-30]. Dostupné online.
  40. ↑ L. R. Veysey, The Communal Experience: Anarchist and Mystical Communities in Twentieth-Century America (Chicago IL, University of Chicago Press, 1978), ISBN 0-226-85458-2, p. 437.
  41. ↑ T. Albright, Art in the San Francisco Bay area, 1945 – 1980: an Illustrated History (University of California Press, 1985), ISBN 0-520-05193-9, p. 166.
  42. ↑ J. Shepherd, Continuum Encyclopedia of Popular Music of the World: Media, Industry and Society (New York, NY: Continuum, 2003), ISBN 0-8264-6321-5, p. 211.
  43. ↑ M. Gray, Song & Dance Man III: The Art of Bob Dylan (New York, NY: Continuum, 1999, 2000), ISBN 0-8264-5150-0, p. 83.
  44. ↑ a b J. Mann, Turn on and Tune in: Psychedelics, Narcotics and Euphoriants (Royal Society of Chemistry, 2009), ISBN 1-84755-909-3, p. 87.
  45. ↑ "Though Lennon had yet to launch himself into his fullscale LSD period, he evidently felt sufficiently versed in the "counterculture" associated with the drug to poke fun at those who took it without changing their outlook. The lyric of Day Tripper, he later explained, was an attack on "weekend hippies" – those who donned floral shirts and headbands to listen to "acid rock" between 9-to-5 office-jobs", in I. MacDonald, Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties (London: Vintage, 3rd edn., 2008), ISBN 978-0-09-952679-7, pp. 167 – 8.
  46. ↑ a b R. Unterberger, "British Psychedelic" Archivované 2011-01-01 na Wayback Machine, Allmusic. Retrieved 7 June 2011.
  47. ↑ J. DeRogatis, Turn On Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, Michigan: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, pp. 35 – 40.
  48. ↑ "Pet Sounds, Revolver and The Piper at the Gates of Dawn, relics of the first era of psychedelic rock and shining testaments to what can be accomplished in the recording studio when folks are fueled on the potent drug of rampant imagination" J. DeRogatis, "Milk it!: collected musings on the alternative music explosion of the 90s", ISBN 0-306-81271-1, p. 352.
  49. ↑ R. Unterberger, Eight Miles High: Folk-Rock's Flight from Haight-Ashbury to Woodstock (London: Backbeat Books, 2003), ISBN 0-87930-743-9, pp. 11 – 13.
  50. ↑ a b Show 41 – The Acid Test: Psychedelics and a sub-culture emerge in San Francisco. [Part 1] : UNT Digital Library [online]. [Cit. 2011-05-06]. Dostupné online.
  51. ↑ a b M. Hicks, Sixties Rock: Garage, Psychedelic, and Other Satisfactions Music in American Life (Chicago, IL: University of Illinois Press, 2000), ISBN 0-252-06915-3, p. 60.
  52. ↑ R. Unterberger, Eight Miles High: Folk-Rock's Flight from Haight-Ashbury to Woodstock (London: Backbeat Books, 2003), ISBN 0-87930-743-9, p. 1.
  53. ↑ W. Ruhlmann, "Mr. Tambourine Man: review", Allmusic. Retrieved 15 March 2010.
  54. ↑ Folk Rock: An Overview [online]. [Cit. 2010-03-15]. Dostupné online.
  55. ↑ R. Unterberger, Eight Miles High: Folk-Rock's Flight from Haight-Ashbury to Woodstock (London: Backbeat Books, 2003), ISBN 0-87930-743-9, p. 4.
  56. ↑ Peter Lavezzoli, The Dawn of Indian Music in the West: Bhairavi (New York, NY: Continuum, 2006), ISBN 0-8264-1815-5, p. 154.
  57. ↑ P. Buckley, The Rough Guide to Rock (London: Rough Guides, 3rd edn., 2003), ISBN 1-84353-105-4, p. 1144.
  58. ↑ a b E. Macan, Rocking the Classics: English Progressive Rock and the Counterculture (Oxford: Oxford University Press, 1997), ISBN 0-19-509888-9, p. 20.
  59. ↑ B. Jackson, Garcia: An American Life (London: Penguin, 2nd edn., 2000), ISBN 0-14-029199-7, pp. 94 – 5.
  60. ↑ Blue Cheer – Disc of the day – Mojo [online]. [Cit. 2010-10-21]. Dostupné online.
  61. ↑ Psychedelic rock [online]. [Cit. 2011-06-07]. Dostupné online. Archivované 2011-11-03 z originálu.
  62. ↑ N. Talevski, Knocking on Heaven's Door: Rock Obituaries (Omnibus Press, 2006), ISBN 1-84609-091-1, p. 218.
  63. ↑ P. Buckley, The Rough Guide to Rock (London: Rough Guides, 3rd edn., 2003), ISBN 1-84353-105-4, p. 65.
  64. ↑ J. E. Perone, Music of the Counterculture Era (London: Greenwood Publishing Group, 2004), ISBN 0-313-32689-4, p. 120.
  65. ↑ U. Adelt, Black, white and blue: Racial politics of blues music in the 1960s (ProQuest, 2007), ISBN 0-549-34196-X, p. 69.
  66. ↑ J. S. Harrington, Sonic Cool: the Life & Death of Rock 'n' Roll (Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, 2002), ISBN 0-634-02861-8, pp. 171 – 3.
  67. ↑ A. M. Ashby, The Pleasure of Modernist Music: Listening, Meaning, Intention, Ideology (Woodbridge: Boydell & Brewer, 2004), ISBN 1-58046-143-3, p. 228.
  68. ↑ S. Huey, "Vanilla Fudge", Allmusic. Retrieved 11 February 2012.
  69. ↑ D. A. Carson, Grit, Noise, and Revolution: The Birth of Detroit Rock 'n' Roll (University of Michigan Press, 2006), ISBN 0-472-03190-2, pp. 5 and 173.
  70. ↑ P. Auslander, Performing Glam Rock: Gender and Theatricality in Popular Music (Ann Arbor, MI: University of Michigan Press, 2006), ISBN 0-472-06868-7, p. 76.
  71. ↑ J. DeRogatis, Turn On Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, MI: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, p. 71.
  72. ↑ Pirate Radio Archivované 2008-10-25 na Wayback Machine, Ministry of Rock.co.uk. Retrieved 9 February 2010.
  73. ↑ P. Gorman, The Look: Adventures in Pop & Rock Fashion (Sanctuary, 2001), ISBN 1-86074-302-1.
  74. ↑ C. Grunenberg and J. Harris, Summer of Love: Psychedelic Art, Social Crisis and Counterculture in the 1960s (Liverpool: Liverpool University Press, 2005), ISBN 0-85323-919-3, pp. 83 – 4.
  75. ↑ R. Unterberger, "Nick Drake: biography", Allmusic. Retrieved 7 May 2011.
  76. ↑ B. Sweers, Electric Folk: The Changing Face of English Traditional Music (Oxford: Oxford University Press, 2005), ISBN 0-19-515878-4, p. 86.
  77. ↑ C. Grunenberg and J. Harris, Summer of Love: Psychedelic Art, Social Crisis and Counterculture in the 1960s (Liverpool: Liverpool University Press, 2005), ISBN 0-85323-919-3, p. 137.
  78. ↑ B. Eder, "Small Faces: Biography", Allmusic, retrieved 15 August 2013.
  79. ↑ D. N. Howard, Sonic Alchemy: Visionary Music Producers and Their Maverick Recordings (Hal Leonard, 2004), ISBN 0634055607, p. 132.
  80. ↑ "The Crazy World of Arthur Brown", Psychedelic Sight. Retrieved 9 February 2010.
  81. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 29, 1027 and 1220.
  82. ↑ I. MacDonald, Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties (London: Vintage, 3rd edn., 2008), ISBN 978-0-09-952679-7, p. 216.
  83. ↑ I. MacDonald, Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties (London: Vintage, 3rd edn., 2008), ISBN 978-0-09-952679-7, pp. 241 – 2.
  84. ↑ I. MacDonald, Revolution in the Head: The Beatles' Records and the Sixties (London: Vintage, 3rd edn., 2008), ISBN 978-0-09-952679-7, pp. 263 – 73.
  85. ↑ S. Whiteley, The Space Between the Notes: Rock and the Counter-Culture (London: Routledge, 1992), ISBN 0-415-06816-9, p. 61.
  86. ↑ R. Unterberger, "Their Satanic Majesties Request: review", Allmusic. Retrieved 19 November 2007.
  87. ↑ J. DeRogatis, Turn on Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, MI: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, p. 120.
  88. ↑ N. Strauss, "The Pop Life: The First Rock Opera (No, Not "Tommy")", New York Times, 9 March 1998. Retrieved 18 March 2012.
  89. ↑ S. Mason, Pretty Things: I See You: Review, Allmusic. Retrieved 18 March 2012.
  90. ↑ S. Mason, Pretty Things: S.F.Sorrow Is Born: Review, Allmusic. Retrieved 18 March 2012.
  91. ↑ S. Johnstone, "Psychedelic rock" in P. Childs and M. Storry, Encyclopaedia of Contemporary British Culture (London: Routledge, 2013), ISBN 1134755554, p. 434.
  92. ↑ G. Falk and U. A. Falk, Youth Culture and the Generation Gap (New York, NY: Algora, 2005), ISBN 0-87586-368-X, p. 186.
  93. ↑ W. E. Studwell and D. F. Lonergan, The Classic Rock and Roll Reader: Rock Music from its Beginnings to the mid-1970s (London: Routledge, 1999), ISBN 0-7890-0151-9, p. 223.
  94. ↑ P. Frame, Rock Family Trees (London: Omnibus Press, 1980), ISBN 0-86001-414-2, p. 9.
  95. ↑ J. E. Perone, Music of the Counterculture Era (London: Greenwood, 2004), ISBN 0-313-32689-4, p. 24.
  96. ↑ A. Bennett, Remembering Woodstock (Aldershot: Ashgate, 2004), ISBN 0-7546-0714-3.
  97. ↑ S. Borthwick and R. Moy, Popular Music Genres: an Introduction (Edinburgh: Edinburgh University Press, 2004), ISBN 0-7486-1745-0, p. 44.
  98. ↑ R. Unterberger, Unknown Legends of Rock 'n' Roll: Psychedelic Unknowns, Mad Geniuses, Punk Pioneers, Lo-fi Mavericks & More (Miller Freeman, 1998), ISBN 0-87930-534-7, p. 411.
  99. ↑ P. Houe and S. H. Rossel, Images of America in Scandinavia (Amsterdam: Rodopi, 1998), ISBN 90-420-0611-0, p. 77.
  100. ↑ P. Buckley, The Rough Guide to Rock, (Rough Guides, 1999), ISBN 1858284570, p.26
  101. ↑ P. Stump, Digital Gothic: a Critical Discography of Tangerine Dream (Wembley, Middlesex: SAF, 1997), ISBN 0-946719-18-7, p. 33.
  102. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 1341 – 3.
  103. ↑ a b V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 349 – 50.
  104. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 85 – 6.
  105. ↑ T. Rawlings, Then, Now and Rare British Beat 1960 – 1969 (London: Omnibus Press, 2002), ISBN 0-7119-9094-8, p. 191.
  106. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 635 – 6.
  107. ↑ M. Wood, "Dengue Fever: Multiclti Angelanos craft border-bluring grooves" Spin, January 2008, p. 46.
  108. ↑ R. Unterberger, "Various Artists: Cambodian Rocks Vol. 1: review", Allmusic retrieved 1 April 2012.
  109. ↑ KOREAN PSYCH & ACID FOLK, part 1 [online]. [Cit. 2013-02-03]. Dostupné online.
  110. ↑ V. Karaege, Erkin Koray Allmusic. Retrieved 1 April 2012.
  111. ↑ John Bush, "Os Mutantes", Allmusic. Retrieved 2 February 2010.
  112. ↑ G. M. Joseph and T. J. Henderson, ed., The Mexico Reader: History, Culture, Politics (Durham, NC: Duke University Press, 2002), ISBN 0-8223-3042-3, p. 605.
  113. ↑ J. Ankeny, "Dug Dug: Biography", Allmusic, retrieved 6 December 2013.
  114. ↑ B. Keen and K. Haynes, A History of Latin America (Andover: Cengage Learning, 8th ed., 2008), ISBN 0-618-78318-0, p. 592.
  115. ↑ S. Bao, Buenos Aires (Footscray, Victoria: Lonely Planet, 5th ed., 2008), ISBN 1-74104-699-8, p. 248.
  116. ↑ I. Inglis, The Beatles, Popular Music and Society: a Thousand Voices (London: Palgrave Macmillan, 2000), ISBN 0-312-22236-X, p. 46.
  117. ↑ D. A. Nielsen, Horrible Workers: Max Stirner, Arthur Rimbaud, Robert Johnson, and the Charles Manson Circle: Studies in Moral Experience and Cultural Expression (Lanham MD: Lexington Books, 2005), ISBN 0-7391-1200-7, p. 84.
  118. ↑ J. Wiener, Come Together: John Lennon in his Time (Chicago IL: University of Illinois Press, 1991), ISBN 0-252-06131-4, pp. 124 – 6.
  119. ↑ R. Unterberger, "SMiLE The Beach Boys: review", Allmusic. Retrieved 15 March 2012.
  120. ↑ a b J. DeRogatis, Turn On Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, MI: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, pp. 35 – 9.
  121. ↑ "Garage rock", Billboard, 29 July 2006, 118 (30), p. 11.
  122. ↑ D. Gomery, Media in America: the Wilson Quarterly Reader, (Washington DC: Woodrow Wilson Center Press, 2nd edn., 1998), ISBN 0-943875-87-0, pp. 181 – 2.
  123. ↑ S. Whiteley, Too Much Too Young: Popular Music, Age and Gender (London: Routledge, 2005), ISBN 0-415-31029-6, p. 147.
  124. ↑ R. Unterberger, S. Hicks and J. Dempsey, Music USA: the Rough Guide (London: Rough Guides, 1999), ISBN 1-85828-421-X, p. 31.
  125. ↑ a b K. Wolff and O. Duane, Country Music: The Rough Guide (London: Rough Guides, 2000), ISBN 1-85828-534-8, p. 392.
  126. ↑ a b V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, p. 1327.
  127. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 61 and 265.
  128. ↑ B. Jackson, Garcia: An American Life (London: Penguin, 2000), ISBN 0-14-029199-7, pp. 196 – 200.
  129. ↑ F. W. Hoffmann, Encyclopedia of Recorded Sound, Volume 1 (London: CRC Press, 2nd edn., 2005), ISBN 0-415-93835-X, p. 253.
  130. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra, S. T. Erlewine, eds, All Music Guide to the Blues: The Definitive Guide to the Blues (Backbeat, 3rd edn., 2003), pp. 1322 – 3.
  131. ↑ B. Sweers, Electric Folk: The Changing Face of English Traditional Music (Oxford: Oxford University Press, 2005), ISBN 0-19-515878-4, pp. 45 – 9.
  132. ↑ J. DeRogatis, Turn on Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie MI, Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, p. 120.
  133. ↑ "Psychedelic pop", Allmusic. Retrieved 27 June 2010.
  134. ↑ T. Holmes, Electronic and Experimental Music: Technology, Music, and Culture (London: Taylor & Francis, 3rd edn., 2008), ISBN 0-415-95781-8.
  135. ↑ C. Grunenberg and J. Harris, Summer of Love: Psychedelic Art, Social Crisis and Counterculture in the 1960 (Liverpool: Liverpool University Press, 2005), ISBN 0-85323-919-3, p. 140.
  136. ↑ Bruce Eder. Strawberry Alarm Clock – biography. allmusic. retrieved 16-2-2014
  137. ↑ Bee Gees' 1st [online]. [Cit. 2012-03-16]. Dostupné online.
  138. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 646 and 754 – 5.
  139. ↑ a b c d "Psychedelic soul", Allmusic. Retrieved 27 June 2010.
  140. ↑ G. Case, Out of Our Heads: Rock 'n' Roll Before the Drugs Wore Off (Milwaukie, MI: Hal Leonard Corporation, 2010), ISBN 0-87930-967-9, pp. 70 – 1.
  141. ↑ J. S. Harrington, Sonic Cool: the Life & Death of Rock 'n' Roll (Milwaukie, MI: Hal Leonard Corporation, 2002), ISBN 0-634-02861-8, pp. 249 – 50.
  142. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, p. 226.
  143. ↑ A. Bennett, Rock and Popular Music: Politics, Policies, Institutions (Abingdon: Routledge, 1993), ISBN 0-203-99196-6, p. 239.
  144. ↑ J. DeRogatis, Turn on Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, MI: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, p. 169.
  145. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, p. 515.
  146. ↑ A. Blake, The Land Without Music: Music, Culture and Society in Twentieth-Century Britain (Manchester: Manchester University Press, 1997), ISBN 0-7190-4299-2, pp. 154 – 5.
  147. ↑ P. Bussy, Kraftwerk: Man, Machine and Music (London: SAF, 3rd end., 2004), ISBN 0-946719-70-5, pp. 15 – 17.
  148. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, pp. 1330 – 1.
  149. ↑ "Osamu Kitajima: Benzaiten", Discogs. Retrieved 24 February 2012.
  150. ↑ "Harry Hosono And The Yellow Magic Band: Paraiso", Discogs. Retrieved 24 February 2012.
  151. ↑ a b B. A. Cook, Europe Since 1945: an Encyclopedia, Volume 2 (London: Taylor & Francis, 2001), ISBN 0-8153-1336-5, p. 1324.
  152. ↑ J. DeRogatis, Turn on Your Mind: Four Decades of Great Psychedelic Rock (Milwaukie, MI: Hal Leonard, 2003), ISBN 0-634-05548-8, p. 212.
  153. ↑ P. Auslander, Performing Glam Rock: Gender and Theatricality in Popular Music (Ann Arbor, MI: University of Michigan Press, 2006), ISBN 0-472-06868-7, p. 196.
  154. ↑ P. Auslander, "Watch that man David Bowie: Hammersmith Odeon, London, July 3, 1973" in I. Inglis, ed., Performance and Popular Music: History, Place and Time (Aldershot: Ashgate, 2006), ISBN 0-7546-4057-4, p. 72.
  155. ↑ a b c "Neo-psychedelia", Allmusic. Retrieved 2 July 2010.
  156. ↑ J. Marszalek, "Siouxsie & the Banshees reissues", Thequietus.com, 10 April 2009. Retrieved 19 July 2011.
  157. ↑ S. Reynolds, Rip It Up and Start Again: Postpunk 1978-1984 (London: Faber and Faber, 2005), p. 428.
  158. ↑ C. True, "The Cure: The Top: review", Allmusic. Retrieved 23 March 2012.
  159. ↑ B. Swift, "The Glove: Blue Sunshine: review", Allmusic. Retrieved 23 March 2012.
  160. ↑ S. Huey, "The Legendary Pink Dots: Biography", Allmusic. Retrieved 23 March 2012.
  161. ↑ R. Unterberger, S. Hicks and J. Dempsey, Music USA: the Rough Guide (London: Rough Guides, 1999), ISBN 1-85828-421-X, p. 401.
  162. ↑ J. Leckie, Producer John Leckie On The Ten Essential Records He's Worked On Thequietus.com. Retrieved 19 July 2011
  163. ↑ N. Raggett, Phantasmagoria Allmusic. Retrieved 22 March 2012.
  164. ↑ a b P. Sisson, "Vapour Trails: Revisiting Shoegaze Archivované 2014-10-22 na Wayback Machine", XLR8R no. 123, December 2008.
  165. ↑ S. Reynolds, "It's the Opposite of Rock 'n' Roll", SPIN, August 2008, pp. 78 – 84.
  166. ↑ N. Raggett, "Cocteau Twins: Echoes in a Shallow Bay: review", Allmusic. Retrieved 23 March 2012.
  167. ↑ "Shoegaze" Archivované 2014-08-17 na Wayback Machine, Allmusic. Retrieved 26 January 2011.
  168. ↑ D. Walk, "The Apples in Stereo: Smiley Smile", CMJ New Music, Sep 1995 (25), p. 10.
  169. ↑ G. Sharpe-Young, "Kyuss biography", MusicMight. Retrieved 10 December 2007.
  170. ↑ "Stoner Metal", Allmusic. Retrieved 22 May 2009.
  171. ↑ E. Rivadavia "Kyuss", Allmusic. Retrieved 10 December 2007.
  172. ↑ E. Rivadavia, "Sleep", Allmusic. Retrieved 22 May 2009.
  173. ↑ S. Erlewine, "Blur" Allmusic. Retrieved 6 July 2011.
  174. ↑ J. Ankeny, "The Verve: biography", retrieved 30 November 2013.
  175. ↑ S. Erlewine, Standing on the Shoulder of Giants, Allmusic. Retrieved 7 July 2010.
  176. ↑ J. Macgregor, "The Black Angels", Allmusic. Retrieved 26 January 2011.
  177. ↑ J. Macgregor, "Tame Impala", Allmusic. Retrieved 26 January 2011.
  178. ↑ J. Lymangrover, "Pond", Allmusic. Retrieved 15 April 2013.
  179. ↑ J. Ankeny, "The Green Essex", Allmusic. Retrieved 26 January 2011.
  180. ↑ J. C. Monger, "Animal Collective: biography", Allmusic. Retrieved 13 March 2012.
  181. ↑ E. Gossett, "Austin Psych Fest announces 2014 lineup" Archivované 2014-01-23 na Wayback Machine, Paste, 4 December 2013, retrieved 7 December 2013.
  182. ↑ "Liverpool Psych Fest", NME, 30 September 2013, retrieved 7 December 2013.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Psychedelic rock na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Psychedelický_rock&oldid=7897514“