Pythón (maliar)
Pythón (starogr. Πύθων) bol grécky maliar červenofigúrových váz, činný približne v rokoch 350 až 320 pred Kr.[1]
Pythón, grécky maliar váz pôsobiaci v druhej polovici 4. storočia pred Kr. v meste Poseidónia (lat. Paestum[2]) v Kampánii (Magna Graecia), bol žiakom Astea, hlavného predstaviteľa paestskej maliarskej školy (paestská škola vázového maliarstva sa rozvinula okolo polovice 4. storočia pred Kr. na hraniciach medzi Kampániou a Lukániou, jej štýlové korene však siahajú na Sicíliu.[3]). Pythónov štýl je rozpoznateľný podľa usporiadania postáv, podľa vlasov, ktoré sú na čele a na zátylku rozdelené do svetlých prameňov, a tiež podľa výraznej preferencie zvoncovitých kratérov zdobených najčastejšie mainádami, silénmi, satyrmi a bohom Dionýzom.[4] Pripisuje sa mu najmenej 50 váz (sú to takmer výlučne kalichové krátery[5]),[1] z ktorých dve sú signované.[6]
Obaja paestskí maliari, Asteas a jeho o niečo mladší spoločník Pythón, podpísali svoje diela slovom ΕΓΡΑΦΕ (ΠΥΘΩΝ ΕΓΡΑΦΕ – PYTHÓN EGRAFE, Pythón „kreslil, kreslí“), s nedokonavým minulým dejom na rozdiel od aténskych maliarov váz, ktorí pri podpisovaní používali jednoduchý slovesný tvar aorist a podpisovali sa slovom ΕΓΡΑΦΣΕΝ – EGRAFSEN, nakreslil, namaľoval (gréčtina má dva minulé časy, aorist, ktorý vyjadruje dokonavý minulý dej, a imperfektum, ktoré vyjadruje nedokonavý minulý dej – nedovŕšený.[7]). Títo významní umelci, tak údajne naznačili, že ich diela neboli celkom dokončené. Paestskí maliari pravdepodobne prevzali túto myšlienku od „tabuľových maliarov“ (boli to maľby na vybielených doskách, ktoré sa vešali na stenu[8]).[3]
Červenofigúrový zvoncový kratér z Britského múzea v Londýne (British Museum 1890,0210.1[9]), podpísaný maliarom Pythónom, vyrobený v meste Paestum približne v roku 340 pred Kr., na strane signatúry zobrazuje dvoch satyrov, Pana a mladého Dionýza s mainádami. Na druhej strane je zobrazená Alkméné sediaca na oltári. Podľa gréckej mytológie sa Zeus premenil na jej manžela, aby cnostnú Alkménu zviedol. Keď sa jej manžel Amfitryón vrátil domov, za neveru sa jej vyhrážal zabitím. Alkméné preto utiekla a uchýlila sa k oltáru, ale jej muž okolo oltára naukladal polená a zapálil ich. Zeus však nariadil oblakom plamene uhasiť a Amfitryón musel ustúpiť. Alkméné neskôr porodila dvojičky, Herakla, syna Dia, a Ifikla, syna Amfitryóna. Pythónova Alkméné sedí na oltári, ruku má zdvihnutú v prosebnom geste, zatiaľ čo Amfitryón a Anténor horiacimi pochodňami zapaľujú hromadu polien. Zeus, ale mužov zastaví, hodí svoj blesk a na jeho príkaz spustia dva oblaky na plamene dážď. Napravo od tejto scény je Éós, bohyňa úsvitu. Pythónovo zobrazenie príbehu je mimoriadne dramatické, takmer operné a môže odrážať prvky Euripidovej divadelnej hry Alkméné (táto hra sa nezachovala). Pozoruhodný dúhový efekt, ktorý obklopuje Alkméné, možno zrejme chápať ako súčasť ekkyklémy, divadelného zariadenia, ktoré umožňovalo vyviezť Alkméné na oltári na javisko.[3]
Z množstva ďalších jeho nesignovaných váz možno spomenúť červenofigúrový kalichový kratér z parížskeho Louvru (Musée du Louvre N 3157, K 33), objavený v kampánskej obci Sant'Agata de' Goti, datovaný približne do rokov 350 – 340 pred Kr., na ktorom je zobrazený Kadmos s drakom.[10] Takzvaný Kadmos v Louvri, ktorý je celkom určite dielom Pythóna, je jedným z jeho diel štylisticky najbližším k dielam Astea. Spolupráca medzi oboma umelcami bola veľmi úzka. Identita tvaru váz a výrazná štýlová podobnosť ich diel preto často sťažovalo ich diela rozlišovať.[5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Jean Charbonneaux, Roland Martin, François Villard. Classical Greek Art (480-330 B.C.). New York : G. Braziller, 1972. ISBN 978-08-0760-627-8. S. 419.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 173.
- ↑ a b c Dyfri Williams. Masterpieces of Classical Art. Austin : British Museum, 2009. ISBN 978-07-1412-254-0. S. 152.
- ↑ Atti: Parte generale e atti ufficiali. Venezia : L'Istituto, 1965. S. 40.
- ↑ a b Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, PYTHON 2 [1]
- ↑ Marina Cipriani. The Lucanians in Paestum. Pæstum : Fondazione Pæstum, 1996. ISBN 978-88-8688-402-0. S. 74.
- ↑ Jindřich Niederle, Ladislav Varcl, Václav Niederle. Mluvnice řeckého jazyka. Praha : Scriptum, 1993. ISBN 80-85528-24-X. S. 104.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 396.
- ↑ Emily Wilson. A Cultural History of Tragedy in Antiquity. London : Bloomsbury Publishing, 2021. ISBN 978-13-5015-487-2. S. 88.
- ↑ S. Rebecca Martin. The Art of Contact. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 2017. ISBN 978-08-1224-908-8. S. 25.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pythón (maliar)
