Redaktor:PeterKLK/pieskovisko

ME vo futbale

Majstrovstvá Európy vo futbale sú medzinárodná futbalová súťaž európskych národných mužstiev, organizovaná Úniou európskych futbalových asociácií UEFA od roku 1960. Koná sa každé štyri roky**

História

S návrhom usporiadať súťaž pre európske národné mužstvá prišiel už v roku 1927 Henri Delaunay, funkcionár Francúzskej futbalovej fedrácie, jeho myšlienka sa však realizovala po vyše 30 rokoch* V tom čase nemal európsky futbal svoj riadiaci orgán a Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) považovala za svoju prioritu Majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa prvýkrát konali v roku 1930. Po vzniku UEFA v roku 1954 pokračovali snahy o vytvorenie súťaže reprezentačných mužstiev, komisiu, ktorá mala pripraviť návrh tvorili iniciátor myšlienky Henri Delaunay, Belgičan José Crahay a George Graham, tajomník Škótskeho futbalového zväzu. Skôr ako došlo k meraniu síl národných mužstiev, vznikla klubová súťaž Európsky pohár majstrov 1955/56** V roku 1956 sa ustanovila nová komisia, chorého Henriho Delaunaya nahradil jeho syn Pierre, členovia Gusztáv Sebes, Frey, Augustin Pujol, Konstantin Konstantaras, Leszek Rylski. Pôvodný návrh, aby boli ME zároveň kvalifikáciou MS zamietli, prijalo sa rozhodnutie usporiadať šampionát vždy v párnom roku medzi dvomi MS. Proti tomuto projektu vystupovali zástupcovia futbalových zväzov z VB, Talianska, Belgicka, Holandska a NSR, argumentovali nedostatkom termínov, malou atraktivitou navrhovanej súťaže, no hlavným dôvodom boli najmä klubové záujmy** Kongres UEFA v Štokholme v júni 1958 rozhodol o usporiadaní ME 1960, účasť 17 krajín, bez Anglicka, Talianska, NSR, Holandska, Belgicka, záverečný turnaj vo Francúzsku, prvý víťaz ZSSR. Henri Delaunay sa nedožil, zomrel v roku 1955, na jeho počesť je pomenovaná trofej pre majstra Európy Pohár Henriho Delaunaya (Coupé Henri Deleaunay).

V porovnaní s inými kontinentami sa prvý európsky šampionát konal pomerne neskoro** Prvé kontinentálne majstrovstvá sa konali už v roku 1916 v Južnej Amerike, svoje majstrovstvá mali Ázia (1956) a Afrika (1957)* Aj z hľadiska iných športov mal futbal čo doháňať, o európske tituly sa súťažilo už vo viacerých športoch, ako prví korčuliari už v roku 1891, svoje ME mali napríklad plávanie (od 1926), atletika (1934), z kolektívnych športov ľadový hokej (od roku 1910), basketbal (1935) a volejbal (1948).

Do druhého ročníka ME sa prihlásilo už 29 členských krajín UEFA, chýbali len Nemecká spolková republika, Škótsko a Fínsko.

Prvé dva ročníky sa hrali pod názvom Pohár európskych národov, od roku 1968 názov ME. Formát súťaže aj počet účastníkov záverečného turnaja sa niekoľkokrát menil. Prvé dva ročníky sa hrali vyraďovacím systémom doma-vonku, záverečný turnaj 4 mužstvá. Od ME 1968 po ME 1976 sa hrala kvalifikácia, víťazi ôsmich skupín potom hrali play-off štvrťfinále o postup na záverečný turnaj. Usporiadateľom záverečného turnaja bol vždy jeden** V rokoch 1980 - 1992 osem účastníkov, po rozpade Sovietsky zväz a Juhoslávie a rozdelení Československo sa rozrástol počet členských krajín UEFA, z toho dôvodu sa rozšíril počet účastníkov záverečného turnaja na 16**

Prehľad medailistov ME

Krajina	1	2	3
Španielsko	1964, 2008, 2012, 2024	1984	2020
Nemecko	1972, 1980, 1996	1976, 1992, 2008	1988, 2012, 2016
Taliansko	1968, 2020	2000, 2012	1988
Francúzsko	1984, 2000	2016	1996, 2024
Sovietsky zväz	1960	1964, 1972, 1988
Portugalsko	2016	2004	1984, 2000, 2012
Holandsko	1988		1976, 1992, 2000, 2004, 2024
Česko-Slovensko	1976		1960, 1980
Dánsko	1992		1984, 2020
Grécko	2004
Anglicko		2020, 2024	1968, 1996
Juhoslávia		1960, 1968
Belgicko		1980	1972
Česko		1996	2004
Maďarsko			1964
Švédsko			1992
Turecko			2008
Rusko			2008
Wales			2016

Najlepší hráči turnaja ME

Rok	Najlepší hráč
1996	Matthias Sammer
2000	Zinedine Zidane
2004	Theodoros Zagorakis
2008	Xavi
2012	Andrés Iniesta
2016	Antoine Griezmann
2020	Gianluigi Donnarumma
2024	Rodri

Najlepší strelci ME

Rok	Najlepší strelec	Góly
1960	{{}} [[]]	2
1964	{{}} [[]]	2
1968	Dragan Džajić	2
1972	Gerd Müller	4
1976	Dieter Müller	4
1980	Klaus Allofs	3
1984	Michel Platini	9
1988	Marco van Basten	5
1992	{{}} [[]]	3
1996	Alan Shearer	5
2000	Patrick Kluivert Savo Milošević	5
2004	Milan Baroš	5
2008	David Villa	4
2012	Fernando Torres	3*
2016	Antoine Griezmann	6
2020	Cristiano Ronaldo	5*
2024	{{}} [[]]	3

Individuálne ocenenia MS

Rok	Zlatá lopta	Zlatá kopačka	Najlepší brankár
1982	Paolo Rossi	Paolo Rossi (6)	nevyhlasoval sa
1986	Diego Maradona	Gary Lineker (6)
1990	Salvatore Schillaci	Salvatore Schillaci (6)
1994	Romário	Christo Stoičkov (6) Oleg Salenko (6)	Michel Preud'homme
1998	Ronaldo	Davor Šuker (6)	Fabien Barthez
2002	Oliver Kahn	Ronaldo (8)	Oliver Kahn
2006	Zinedine Zidane	Miroslav Klose (5)	Gianluigi Buffon
2010	Diego Forlán	Thomas Müller (5)	Iker Casillas
2014	Lionel Messi	James Rodríguez (6)	Manuel Neuer
2018	Luka Modrič	Harry Kane (6)	Thibaut Courtois
2022	Lionel Messi	Kylian Mbappé (8)	Emiliano Martínez

Prehľad medailistov MS

Krajina	1	2	3
Brazília	1958, 1962, 1970, 1994, 2002	1950, 1998	1938, 1978
Nemecko	1954, 1974, 1990, 2014	1966, 1982, 1986, 2002	1934, 1970, 2006, 2010
Taliansko	1934, 1938, 1982, 2006	1970, 1994	1990
Argentína	1978, 1986, 2022	1930, 1990, 2014
Francúzsko	1998, 2018	2006, 2022	1958, 1986
Uruguaj	1930, 1950
Anglicko	1966
Španielsko	2010
Holandsko		1974, 1978, 2010	2014
Maďarsko		1938, 1954
Česko-Slovensko		1934, 1962
Švédsko		1958	1950, 1994
Chorvátsko		2018	1998, 2022
Poľsko			1974, 1982
USA			1930
Juhoslávia			1930
Rakúsko			1954
Čile			1962
Portugalsko			1966
Turecko			2002
Belgicko			2018

Zlatá lopta

Víťazi podľa krajín

Počet	Krajina	Meno
8	Argentína	Lionel Messi (8)
7	Nemecko	Franz Beckenbauer (2), Karl-Heinz Rummenigge (2), Gerd Müller, Lothar Matthäus, Matthias Sammer
7	Holandsko	Johan Cruyff (3), Marco van Basten (3), Ruud Gullit

Najlepšie umiestnenie hráčov z ďalších krajín

Krajina	Umiestnenie	Meno, rok
Rakúsko	2.	Hans Krankl (1978)
Juhoslávia	2.	Darko Pančev, Dejan Savičevič (1991), Predrag Mijatovič (1997)
Senegal	2.	Sadio Mané (2022)
Nórsko	2.	Erling Haaland (2023)
Wales	3.	John Charles (1959)

Rekordy a zaujímavosti

• Prví traja z jednej krajiny:

1972: Beckenbauer, G. Müller, Netzer, všetci Nemecko

1981: Rummenigge, Breitner, Schuster, všetci Nemecko

1988: van Basten, Gullit, Rijkaard, všetci Holandsko

• Prví traja z jedného klubu:

1988: van Basten, Gullit, Rijkaard, všetci AC Miláno

1989: van Basten, Baresi, Rijkaard, všetci AC Miláno

2010: Messi, Iniesta, Xavi, všetci FC Barcelona

• Najmladší víťaz ankety: 1997, Ronaldo, Brazília, 21 rokov, 92 dní
• Najstarší víťaz ankety: 1956, Stanley Matthews, Anglicko, 41 rokov, 321 dní
• Najväčší bodový náskok víťaza: 2016, Cristiano Ronaldo, Portugalsko získal o 429 bodov viac ako druhý v poradí Lionel Messi
• Najmenší bodový náskok víťaza ankety:

1966, Bobby Charlton, Anglicko získal len o jeden bod viac ako druhý Eusébio

1996, Matthias Sammer, Nemecko získal o jeden bod viac ako druhý Ronaldo

Interkontinentálny pohár

Interkontinentálny pohár
Založený
1960
Zrušený
2004
Organizátor
UEFA/CONMEBOL
Počet tímov
2
Najúspešnejšie kluby
Peñarol (3) 0 Nacional (3) 00 AC Miláno (3) 000 Real Madrid (3) 0000 Boca Juniors (3)
Oficiálna stránka
FIFA Confederations Cup

Interkontinentálny pohár bola medzikontinentálná futbalová súťaž, organizovaná UEFA a CONMEBOL v rokoch 1960 až 2004. V zápase o najlepší klub na svete sa každý rok stretli víťaz Európskeho pohára majstrov/Ligy majstrov a víťaz Copa Libertadores.

História

V sezóne 1955/1956 sa prvýkrát hral Európsky pohár majstrov (EPM), o štyri roky neskôr vznikla juhoamerická obdoba EPM Copa Libertadores (Pohár osloboditeľov). Víťazi klubových súťaží dvoch futbalovo najvyspelejších kontinentov potom súperili o titul najlepšieho futbalového klubu sveta. Premiérovým držiteľom prestížnej trofeje sa stal v roku 1960 Real Madrid, v tom čase už 5-násobný víťaz EPM, Peñarol Montevideo (0:0, 5:1). Uruguajský klub si o rok zopakoval duel o trofej, tentoraz bol úspešnejší ako jeho európsky súper Benfica Lisabon. V Lisabone prehral 0:1, doma vysoko 5:0 (najvyššie víťazstvo v histórii pohára), podľa vtedajších pravidiel sa musel hrať tretí zápas, nerozhodoval počet gólov, ale bodov** Ďalšie dva ročníky ovládol brazílsky Santos FC s „kráľom futbalu“ Pelém, ktorý je aj najlepším strelcom v histórii súťaže. Prvým európskym dvojnásobným víťazom sa stal Inter Miláno**

Súťaži sa nevyhli aféry, v rokoch 1967 a 1968 boli zápasy argentínskych a britských klubov Racing Club a Estudiantes proti Celticu Glasgow a Manchestru United plné nešportového správania** Vyvrcholilo to v roku 1969 medzi Estudiantes a AC Miláno, v prvom zápase v Miláne vyhrali rossoneri 3:0, odvetný zápas v Buenos Aires sa hral v nepriateľskej atmosfére, hráči Estudiantes brutálnym spôsobom napádali hráčov Milána** Škandalózne správanie hráčov musela riešiť Argentínska futbalová asociácia, traja hráči dostali tvrdé tresty zákazu činnosti**

Aj z týchto dôvodov prišlo v 70. rokoch k určitej degradácii súťaže, európske kluby nejavili záujem o stretnutia najmä na horúcej juhoamerickej pôde, víťazi EPM bojkotovali** V rokoch 1975 a 1978 sa o pohár vôbec nehralo, päťkrát hrali o trofej porazení finalisti EPM. Ajax Amsterdam nahradili v súbojoch o svetový primát Panathinaikos Atény (1971) resp. Juventus Turín (1973), Bayern Mníchov zastúpilo v roku 1974 Atlético Madrid, ktoré ako jediný klub získalo Interkontinentálny pohár z pozície „náhradníka“, FC Liverpool a Nottingham Forest dali šancu Borussii Mönchengladbach (1977) a švédskemu klubu Malmö FF (1979).

Až do roku 1979 sa hralo o pohár systémom doma-vonku. V roku 1980 sa stala sponzorom pohára japonská automobilka Toyota, odvtedy sa hral len jeden zápas v Tokiu, posledné tri ročníky v Jokohame. Víťazný tím získal okrem pôvodného pohára, udeľovaného od roku 1960 aj novú trofej od sponzora Toyota cup.

Posledným víťazom pohára sa stal v roku 2004 FC Porto . Súťaž bola nahradená novým formátom Majstrovstvá sveta klubov FIFA** V roku 2017 uznala FIFA všetkých víťazov Int. pohára za oficiálnych klubových majstrov sveta

Celkom sa odohralo 43 ročníkov, pomer víťazstiev tesne v prospech Južnej Ameriky (22), UEFA (21). Titul získalo 25 klubov z 11 krajín, najúspešnejšie si počínali argentínske kluby, ktoré triumfovali 9x (6 klubov), z Európy sa najviac darilo talianskym klubom, trio AC Miláno, Inter Miláno a Juventus FC vyhrali pohár spolu sedemkrát.

Prehľad víťazov

Rok Víťaz 1960 Real Madrid 1961 Peñarol 1962 FC Santos 1963 FC Santos 1964 Inter Miláno 1965 Inter Miláno 1966 Peñarol 1967 Racing Club 1968 Estudiantes 1969 AC Miláno 1970 Feyenoord 1971 Nacional 1972 Ajax Amsterdam 1973 Independiente 1974 Atlético Madrid

Rok Víťaz 1975 ročník neodohraný 1976 Bayern Mníchov 1977 Boca Juniors 1978 ročník neodohraný 1979 Olimpia Asunción 1980 Nacional 1981 Flamengo 1982 Peñarol 1983 Grêmio 1984 Independiente 1985 Juventus Turín 1986 River Plate 1987 FC Porto 1988 Nacional 1989 AC Miláno

Rok Víťaz 1990 AC Miláno 1991 Crvena zvezda Belehrad 1992 São Paulo 1993 São Paulo 1994 Vélez Sarsfield 1995 Ajax Amsterdam 1996 Juventus Turín 1997 Borussia Dortmund 1998 Real Madrid 1999 Manchester United 2000 Boca Juniors 2001 Bayern Mníchov 2002 Real Madrid 2003 Boca Juniors 2004 FC Porto

Najviac titulov

Počet	Klub	Roky
3	Peñarol	1961, 1966, 1982
3	Nacional	1971, 1980, 1988
3	AC Miláno	1969, 1989, 1990
3	Real Madrid	1960, 1998, 2002
3	Boca Juniors	1977, 2000, 2003

Kontinent	Tituly	Tituly podľa krajín
Južná Amerika	22	Argentína (9), Brazília (6), Uruguaj(6), Paraguaj (1)
Európa	21	Taliansko (7), Španielsko (4), Nemecko (3), Holandsko (3), Portugalsko (2), Anglicko (1), Juhoslávia (1)

Pozri aj

• Majstrovstvá sveta klubov FIFA

Externé odkazy

• Intercontinental Club Cup na rsssf.com

Pohár šampiónov CONMEBOL/UEFA

Pohár šampiónov CONMEBOL/UEFA
Založený
1985 - 1993 Pohár Artemia Franchiho obnovený 2022 Pohár šampiónov CONMEBOL/UEFA
Organizátor
CONMEBOL/UEFA
Počet tímov
2
Najúspešnejší tím
Argentína (2 tituly)
Oficiálna stránka

Pohár šampiónov CONMEBOL/UEFA je medzinárodná futbalová súťaž, ktorú organizujú CONMEBOL a UEFA. V zápase o trofej sa stretávajú majstri obidvoch kontinentov, víťaz Copa América a víťaz majstrovstiev Európy vo futbale.

História

Prvé dva ročníky sa konali pod názvom Pohár Artemia Franchiho, na počesť bývalého predsedu UEFA, ktorý tragicky zahynul pri autohavárii. O trofej sa malo hrať pôvodne každé štyri roky. Prvýkrát sa stretli majstri obidvoch konfederácií v roku 1985, majster Európy 1984 Francúzsko vyhralo nad Uruguajom, víťazom Copa América 1983. V roku 1989 sa zápas neuskutočnil, Holandsko, majster Európy 1988 a Uruguaj, juhoamerický šampión 1987 sa nedohodli na termíne zápasu. V roku 1993 bol úspešnejší tím Argentíny, víťaz Copa América 1991, keď na domácej pôde zdolal Dánov, majstrov Európy 1992. Ďalšie stretnutia šampiónov sa neuskutočnili, možno ich považovať za predchodcu Pohára konfederácií FIFA.

V roku 2020 sa CONMEBOL a UEFA dohodli na obnovení tradície, pod názvom Finalissima sa uskutočnil po 29 rokoch duel kontinentálnych šampiónov , Argentína, víťaz Copa América 2021 hladko porazila Taliansko, majstra Európy 2020 .

Prehľad zápasov

Rok	Dejisko	Víťaz	Finalista	Výsledok	Góly
1985	Paríž, Parc des Princes	Francúzsko	Uruguaj	2:0	4. Rocheteau,  56. Touré
1993	Mar del Plata	Argentína	Dánsko	1:1, 5:4 na pk	30. Caniggia –  12. (vlastný gól) Craviotto
2022	Londýn, Wembley Stadium	Argentína	Taliansko	3:0	28. La. Martínez,  45+1. Di María,  90+4. Dybala

Externé odkazy

• Artemio Franchi Trophy and Finalissima na rsssf.com

Pohár konfederácií FIFA

Pohár konfederácií FIFA bola medzinárodná futbalová súťaž reprezentačných mužstiev, organizovaná v rokoch 1992 až 2017. Účastníkmi turnaja boli víťazi kontinentálnych majstrovstiev šiestich futbalových konfederácií, ktoré združuje FIFA.

História

Prvé dva ročníky sa konali v Saudskej Arábii pod názvom Pohár kráľa Fahda, od roku 2017 prevzala organizáciu turnaja FIFA. V roku 1992 sa zúčastnili na turnaji len štyri mužstvá, okrem hostiteľskej Saudskej Arábie Argentína, víťaz Copa América 1991, USA, víťaz Zlatého pohára CONCACAF a Pobrežie Slonoviny, víťaz Afrického pohára národov 1992. V roku 1995 štartovali už piati majstri jednotlivých konfederácií, chýbal len zástupca Oceánie, víťazom Pohára sa stalo mužstvo Dánska, majster Európy 1992.

Počnúc tretím ročníkom, už pod patronátom FIFA sa súťaže zúčastňovali víťazi kontinentálnych majstrovstiev všetkých šiestich konfederácií, počet účastníkov doplnili úradujúci majstri sveta a hostiteľská krajina. V prípade ak bol majster sveta či usporiadateľ zároveň kontinentálnym majstrom, nahradil ho finalista konkrétnych majstrovstiev príslušného kontinentu. V roku 1997 zvíťazila Brazília ako úradujúci majster sveta z roku 1994, vo finále rozdrvila Austráliu 6:0 po hetrikoch Romária a Ronalda. Tretie miesto obsadilo mužstvo Česka , ktoré sa turnaja zúčastnilo ako vicemajster Európy 1996, keď európsky šampión Nemecko odriekol svoju účasť. V roku 1999 sa vzdalo účasti Francúzsko, majster sveta z roku 1998, nahradil ho finalista svetového šampionátu Brazília. Kanárici znovu postúpili do finále turnaja, kde prekvapujúco prehrali s domácim Mexikom 3:4.

V rokoch 2001 a 2003 triumfovalo v Pohári konfederácií Francúzsko, Les Bleus tak po tituloch majstrov sveta a majstrov Európy získali ďalšiu cennú trofej. V roku 2001 vyhrali vo finále 1:0 nad domácim Japonskom. O dva roky neskôr bolo Francúzsko hostiteľom turnaja a zároveň úradujúcim majstrom Európy 2000, nárok na miestenku odriekli finalista EURA Taliansko aj finalista MS 2002 Nemecko, šancu tak dostal tretí tím z MS 2002 Turecko. Tento ročník bol poznamenaný tragédiou, v semifinálovom stretnutí skolaboval priamo na ihrisku Kamerunčan Marc-Vivien Foé, ktorého sa napriek snahe záchranárov nepodarilo oživiť . Francúzsko obhájilo prvenstvo, vo finále s Kamerunom rozhodol o ich výhre 1:0 Thierry Henry .

V nasledujúcich troch ročníkoch dominovala Brazília. V roku 2005 zdolala vo finále svojho juhoamerického rivala Argentínu vysoko 4:1 , o štyri roky neskôr porazili nečakaného finalistu, mužstvo USA (3:2) , ktoré v semifinále vyradilo Španielsko, keď ukončilo jeho rekordnú sériu 35 zápasov bez prehry v medzištátnych zápasoch . Víťazný hetrik zavŕšili Brazílčania v roku 2013 po finálovom víťazstve 3:0 nad úradujúcim svetovým šampiónom Španielskom . Posledným víťazom Pohára konfedrácií sa stalo v roku 2017 omladené mužstvo Nemecka .

Do roku 2005 sa konal turnaj každé dva roky, potom v štvorročných cykloch, vždy rok pred finálovým turnajom MS vo futbale, pričom usporiadateľom podujatia bola hostiteľská krajina nadchádzajúceho šampionátu. Posledný ročník Pohára konfederácií sa konal v roku 2017 v Rusku, v roku 2019 oznámila FIFA jeho zrušenie, nahradí ho rozšírený formát MS klubov FIFA.

Prehľad medailistov

Krajina	1	2	3
Brazília	1997, 2005, 2009, 2013	1999
Francúzsko	2001, 2003
Argentína	1992	1995, 2005
Mexiko	1999		1995
Nemecko	2017		2005
Dánsko	1995
USA		2009	1992, 1999
Austrália		1997	2001
Španielsko		2013	2009
Saudská Arábia		1992
Japonsko		2001
Kamerun		2003
Čile		2017
Česko			1997
Turecko			2003
Taliansko			2013
Portugalsko			2017

Prehľad víťazov podľa konfederácií

Kontinent	Tituly	Tituly podľa krajín
CONMEBOL	5	Brazília (4), Argentína (1)
UEFA	4	Francúzsko (2), Dánsko (1), Nemecko (1)
CONCACAF	1	Mexiko (1)

Individuálne ocenenia

Rok	Najlepší hráč	Najlepší strelec	Najlepší brankár
1992	Fernando Redondo	Gabriel Batistuta (2) Bruce Murray (2)	nevyhlasoval sa
1995	Brian Laudrup	Luis García (3)
1997	Denílson	Romário (7)
1999	Ronaldinho	Ronaldinho (6)
2001	Robert Pires	Robert Pires (2)
2003	Thierry Henry	Thierry Henry (4)
2005	Adriano	Adriano (5)	Oswaldo Sánchez
2009	Kaká	Luís Fabiano (5)	Tim Howard
2013	Neymar	Fernando Torres (5)	Júlio César
2017	Julian Draxler	Timo Werner (3)	Claudio Bravo

Externé odkazy

• Intercontinental Championship and FIFA Confederations Cup na rsssf.com

Vyhrali MS + ME + LM + Pohár konfederácií FIFA

Meno	Krajina	majster sveta	majster Európy	víťaz LM/EPM	Pohár konf.
Franz Beckenbauer	Nemecko	1974	1972	FC Bayern Mníchov 1974, 1975, 1976

Vyhrali MS + Copa América + LM + Copa Libertadores + Pohár konf.

Meno	Krajina	majster sveta	Copa América	Pohár konf.	víťaz LM/EPM	Copa Libertadores
Cafú	Brazília	1994, 2002	1997, 1999	1997	AC Miláno, 2007	FC São Paulo, 1992, 1993
Dida	Brazília	2002	1999	1997, 2005	AC Miláno, 2003, 2007	Cruzeiro, 1997
Ronaldinho	Brazília	2002	1999	2005	FC Barcelona, 2006	Atlético Mineiro, 2013

Vyhrali MS + MS "20"

Krajina	Meno	MS	MS "20"
Brazília	Dunga	1994	1983
	Bebeto	1994	1983
	Jorginho	1994	1983
	Cláudio Taffarel	1994	1985
	Müller	1994	1985
Argentína	Diego Maradona	1986	1979
	Lionel Messi	2022	2005
	Ángel Di María	2022	2007
Španielsko	Iker Casillas	1999	2010
	Xavi	1999	2010
Francúzsko	Paul Pogba	2013	2018
	Samuel Umtiti	2013	2018

Vyhrali MS + LM/PEM v jednom roku

Rok	Meno	Krajina	Klub
1974	Franz Beckenbauer	Nemecko	Bayern Mníchov
	Gerd Müller
	Sepp Maier
	Paul Breitner
	Hans-Georg Schwarzenbeck
	Uli Hoeness
	Jupp Kapellmann
1998	Christian Karembeu	Francúzsko	Real Madrid
2002	Roberto Carlos	Brazília	Real Madrid
2014	Sami Khedira	Nemecko	Real Madrid
2018	Raphaël Varane	Francúzsko	Real Madrid

Vyhrali MS a Interkont. pohár/MS klubov v jednom roku

Rok	Meno	Krajina	Klub
1962	Pelé, Zito, Mauro Ramos, Mengálvio, Coutinho, Pepe	Brazília	FC Santos
1986	Nery Pumpido, Oscar Ruggeri, Héctor Enrique	Argentína	River Plate
2002	Roberto Carlos, Ronaldo	Brazília	Real Madrid
2014	Toni Kroos, Sami Khedira	Nemecko	Real Madrid
2018	Raphaël Varane	Francúzsko	Real Madrid

Vyhrali ME + LM/PEM v jednom roku

Rok	Meno	Krajina	Klub
1964	Luis Suárez	Španielsko	Inter Miláno
1988	Hans van Breukelen	Holandsko	PSV Eindhoven
	Ronald Koeman
	Berry van Aerle
	Gerald Vanenburg
	Wim Kieft
2000	Nicolas Anelka	Francúzsko	Real Madrid
2012	Fernando Torres	Španielsko	Chelsea Londýn
	Juan Mata
2016	Cristiano Ronaldo	Portugalsko	Real Madrid
	Pepe
2021	Jorginho	Taliansko	Chelsea Londýn
	Emerson
2024	Dani Carvajal	Španielsko	Real Madrid
	Nacho
	Joselu

Víťazi EPM/LM podľa krajín

Krajina	Prvý víťaz - klub	Prvý víťaz - hráč
		Meno	Klub
Španielsko	1956 Real Madrid
Argentína		1956 Alfredo Di Stéfano	Real Madrid
Francúzsko	1993 Olympique Marseille	1957 Raymond Kopa	Real Madrid
Uruguaj		1958 José Santamaría	Real Madrid
Maďarsko		1959 Ferenc Puskás	Real Madrid
Brazília		1960 Canário	Real Madrid
Portugalsko	1961 SL Benfica
Taliansko	1963 AC Miláno
Peru		1963 Víctor Benítez	AC Miláno
Škótsko	1967 Celtic FC
Anglicko	1968 Manchester United FC
Írsko		1968 Shay Brennan, Tony Dunne	Manchester United FC
Nemecko	1974 FC Bayern Mníchov	1969 Karl-Heinz Schnellinger	AC Miláno
Švédsko		1969 Kurt Hamrin	AC Miláno
Holandsko	1970 Feyenoord Rotterdam
Rakúsko		1970 Franz Hasil	Feyenoord Rotterdam
Juhoslávia	1991 FK Crvena zvezda	1971 Velibor Vasović	Ajax Amsterdam
Dánsko		1974 Johnny Hansen	FC Bayern Mníchov
Wales		1977 Joey Jones	FC Liverpool
Zimbabwe		1984 Bruce Grobbelaar	FC Liverpool
Poľsko		1985 Zbigniew Boniek	Juventus FC
San Maríno		1985 Massimo Bonini	Juventus FC
Rumunsko	1986 FC Steaua Bukurešť
Alžírsko		1987 Rabah Madjer	FC Porto
Belgicko		1988 Eric Gerets	PSV Eindhoven
Bulharsko		1992 Christo Stoičkov	FC Barcelona
Chorvátsko		1993 Alen Bokšić	Olympique Marseille
Ghana		1993 Abedi Pelé	Olympique Marseille
Fínsko		1995 Jari Litmanen	Ajax Amsterdam
Nigéria		1995 Finidi George, Nwankwo Kanu	Ajax Amsterdam

Najviac gólov Slovákov vo vybraných kluboch

Klub	Meno	Góly
FC Barcelona	Ladislav Kubala	131
Real Madrid	Peter Dubovský	2
Sporting Gijón	Milan Luhový	22
Middlesbrough FC	Szilárd Németh	23
FC Liverpool	Martin Škrtel	16
SSC Neapol	Marek Hamšík	100
Juventus Turín	Július Korostelev	15
Inter Miláno	Milan Škriniar	10
AC Miláno	Juraj Kucka	4
FC Parma	Juraj Kucka	17
1. FC Nürnberg	Marek Mintál	32
VfL Bochum	Stanislav Šesták	28
Borussia M'gladbach	Igor Demo	15
AS Saint-Étienne	Ľubomír Moravčík	31
Olympique Nîmes	Adolf Scherer	23
Lille OSC	Róbert Vittek	8
MVV Maastricht	Ivan Mráz	31
Vitesse Arnhem	Matúš Bero	20
Feyenoord Rotterdam	Stanislav Griga	9
PSV Eindhoven	Jozef Chovanec	4
{{}} [[]]	[[]]
{{}} [[]]	[[]]
{{}} [[]]	[[]]
{{}} [[]]	[[]]
{{}} [[]]	[[]]

Futbalový zápas Anglicko-Výber sveta (1963)

Futbalový zápas Anglicko-Výber sveta sa usktočnil 23. októbra 1963 v rámci osláv 100. výročia založenia The Football Association, najstaršieho futbalového zväzu na svete.

Prvý krát v histórii sa v jednom mužstve predstavili najlepší svetoví futbalisti pod hlavičkou FIFA ako Výber sveta (uvádza sa tiež názov Zvyšok sveta). Zostavením mužstva bol poverený Fernandno Riera, ktorý viedol reprezentáciu Čile na MS 1962. Výber sveta tvorilo 16 hráčov z 11 krajín, okrem Európy mala zastúpenie Južná Amerika - Djalma Santos a Luis Eyzaguirre** Pozvánku dostal aj najlepší hráč sveta Pelé a jeho krajania Garrincha a Didi, majstri sveta 1962, ale zápasu sa nezúčastnili . Obranca Césare Maldiniho zase neuvoľnil jeho klub AC Miláno. Československo, finalista posledných MS malo vo výbere trojnásobné zastúpenie Josef Masopust, víťaz ankety Zlatá lopta 1962, Svatopluk Pluskal a Ján Popluhár . Kapitánom svetových hviezd bol Alfredo Di Stéfano z Realu Madrid

23. október 1963

Anglicko

2 – 1

Výber sveta

Wembley Stadium, Londýn

14:45

Paine  66. Greaves  90.

(1-1)

Denis Law  82.

Divákov: 87.000 Rozhodca: Bob Davidson

Anglicko

Výber sveta

GK 1 Gordon Banks RB 2 Jimmy Armfield LB 3 Ray Wilson RH 4 Gordon Milne CH 5 Maurice Norman LH 6 Bobby Moore OR 7 Terry Paine IR 8 Jimmy Greaves CF 9 Bobby Smith IL 10 George Eastham OL 11 Bobby Charlton Substitutes: GK 12 Tony Waiters FB 13 Ken Shellito MF 14 Ron Flowers LH 15 Tony Kay CF 16 Joe Baker Manager: Alf Ramsey

GK 1 Lev Jašin Dinamo Moskva RB 2 Djalma Santos Palmeiras RH 3 Svatopluk Pluskal Dukla Praha LB 4 Karl-Heinz Schnellinger AC Mantova CH 5 Ján Popluhár (Slovan Bratislava) LH 6 Josef Masopust Dukla Praha OR 7 Raymond Kopa Stade de Reims IR 8 Denis Law Manchester United CF 9 Alfredo di Stéfano Real Madrid IL 10 Eusébio Benfica Lisabon OL 11 Francisco Gento Real Madrid Substitutes: GK 1 Milutin Šoškić Partizan Belehrad DF 2 Luis Eyzaguirre Club Universidad de Chile DF 6 Jim Baxter Rangers FC FW 9 Uwe Seeler Hamburger SV FW 10 Ferenc Puskás Real Madrid Manager: Fernando Riera

Priebeh zápasu

1:0 Smith 1:1 Di Stéfano prihral Puskásovi, ten vysunul Lawa za anglickú obranu, Law vnikol do šestnástky a z hraice pokutového kopu prekonal Banksa 2:1 Charlton vyviezol loptu z vlastnej polovice až do šestnástky, jeho strelu Šoškič vyrazil a Greaves dal zblízka víťazný gól

Angličania to brali ako prestížnú záležitosť, o ich víťazstve Anglicka rozhodla väčšia zohratosť a dôraznejšia streľba. Svetový tím mal síce viac individualít, ale Di Stéfano a spol. chápali zápas skôr ako exhibíciu, hoci pôsobili technickejším dojmom, chýbal väčší dôraz. Vo Výbere sveta vynikli Lev Jašin, ktorý predviedol niekoľko výborných zákrokov, v obrane hrali veľmi dobre Popluhár a Schnellinger, veľký kus práce odviedol Law, z ostatných útočníkov sa o streľbu pokúšal len Eusébio. Lepším dojmom pôsobili v prvom polčase, v druhom nastúpili so štyrmi zmenami** Santosa nahradil rýchlejší a dôraznejší Eyzaguirre, Masopusta podstatne slabší Baxter, v útoku miesto Eusébia pomalý Puskás, Kopu striedal Seeler**

Podľa Rieru viazla súhra hráčov Realu Di Stéfano-Puskás-Gento. Nesklamal ma nikto, nad moje očakávanie zahrali Jašin, Popluhár, Pluskal a Law, podľa mňa najlepší hráč na ihrisku** Výkony Jašina, Popluhára a Lawa vyzdvihol aj tréner Alf Ramsey** Ak prehráme 0:5, zastrelím sa, burcoval tréner pred zápasom storočia. Legendárny Slovák prišiel bez kopačiek a s desiatimi frankami

Futbalový zápas ČSSR-Výber UEFA

Futbalový zápas ČSSR-Výber UEFA sa uskutočnil 18. augusta 1981 v rámci osláv 80. výročia založenia Medzi hosťami boli aj prezident FIFA João Havelange a prezident UEFA Artemio Franchi**

Výber UEFA

Zostavením Výberu Európy boli poverení Jupp Derwall a Konstantin Beskov, reprezentační tréneri Nemeckej spolkovej republiky a Sovietskeho zväzu. V pôvodnej nominácii boli napríklad najlepší futbalista Európy 1980 Karl-Heinz Rummenigge, jeho spoluhráč z Bayernu Mníchov Paul Breitner či Bernd Schuster, hviezda FC Barcelona , no nakoniec sa v mužstve Európy neobjavili. Vo Výbere chýbali tiež futbalisti z Anglicka, Holandska a Španielska, napriek tomu sa v Prahe na Štadióne Evžena Rošického predstavili zaujímavé mená. Najväčšími osobnosťami tímu Európy boli Oleg Blochin (Dynamo Kyjev), víťaz ankety Zlatá lopta 1975, rakúsky kanonier Hans Krankl, držiteľ Zlatej kopačky, Giancarlo Antognoni, tvorca hry squadry azzuri, Bruno Pezzey, považovaný za najlepšieho libera Bundesligy a Manfred Kaltz, majster Európy 1980

ČSSR

Mužstvo Československa bolo zložené zo skúsených hráčov, ktorí rok predtým získali bronzové medaily na ME 1980 a doplnené zlatými olympionikmi z Moskvy 1980. Štyria hráči Antonín Panenka, Zdeněk Nehoda, Marián Masný a Ladislav Jurkemik si pamätali aj zlatý triumf na ME 1976 v Belehrade.

Priebeh zápasu

Úvod zápasu patril hráčom Výberu Európy v žltých dresoch, čs. reprezentanti mali pred mužstvom hviezd až prílišný rešpekt. Naša stredová formácia sa len ťažko presadzovala najmä proti technicky skvele vybavenej trojici Antognoni, Kipiani, Šurjak. Po pravej strane prenikal útočný obranca Kaltz, rýchlosťou vynikal Blochin. Prvú strelu na bránu Jurkemik v 30. minúte** Mužstvo ČSSR vychádzalo zo zabezpečenej obrany, dirigovanej Vojáčkom do rýchlych protiútokov. V 34. minúte získal loptu Vízek, prihral Nehodovi, ten narazil Kozákovi, ktorý prízemnou strelou od žrde strelil prvý gól.

V 69. minúte zvýšil po prihrávke Vízka Nehoda na 2:0, o štyri minúty pridal tretí gól opäť Nehoda, tentoraz po úniku a prihrávke Bičovského. Skóre uzavrel v Kozák, po Nehodovom pase falšovanou strelou z rohu šestnástky trafil horný roh Panteličovej brány.

Najlepšími hráčmi Výberu Európy boli kapitán tímu, ofenzívny obranca Bruno Pezzey, elegantný Antognoni, technický Prohaska a v útoku kyjevský rýchlik Blochin.

18. august 1981

Česko-Slovensko

4 – 0

Výber Európy

Stadion Evžena Rošického, Praha

20:00

Ján Kozák  34.,  80. Zdeněk Nehoda  69.,  73.

(1-0)

Divákov: 35.000 Rozhodca: Gerard Geurds

Česko-Slovensko

Výber Európy

B 1 Stanislav Seman (Lokomotíva Košice) 46' S 2 Luděk Macela (Dukla Praha) 37' O 3 Rostislav Vojáček (Baník Ostrava) O 4 Ladislav Jurkemik (Inter Bratislava) O 5 Jozef Barmoš (Inter Bratislava) O 12 Ján Kozák (Dukla Praha) S 7 Přemysl Bičovský (Bohemians Praha) 46' S 8 Antonín Panenka (Rapid Viedeň) 46' Ú 17 Ladislav Vízek (Dukla Praha) Ú 11 Zdeněk Nehoda (Dukla Praha) Ú 10 Marián Masný (Slovan Bratislava) 46' Striedania: O 6 Jan Berger (Sparta Praha) 37' Ú 16 Jaroslav Netolička (Dukla Praha) 46' O 6 Josef Mazura (Zbrojovka Brno|) 46' Ú 16 Libor Radimec (Baník Ostrava) 46' O 6 Petr Němec (Baník Ostrava) 46' Tréner: Jozef Vengloš

B 1 Friedrich Koncilia 46' O 5 Manfred Kaltz Hamburger SV 46' O 2 Bruno Pezzey Eintracht Frankfurt O 3 Nenad Stojkovič Partizan Belehrad O 4 Velimir Zajec Dinamo Záhreb S 6 David Kipiani Dinamo Tbilisi S 7 Humberto SL Benfica 46' S 8 Giancarlo Antognoni AC Fiorentina Ú 10 Ivica Šurjak Paris SG 46' Ú 9 Oleg Blochin Dynamo Kyjev Ú 11 Hans Krankl Rapid Viedeň 46' Striedania: B 15 Dragan Pantelič Girordins Bordeaux 46' O 14 Henri Michel FC Nantes 46' S 15 Herbet Prohaska Inter Miláno 46' S 14 Tibor Nyilasi Ferencváros 46' Ú 15 Thomas Mavros AEK Atény 46' Tréner: Jupp Derwall