Rudolf Božik

Rudolf Božik
Osobné informácie
Štát	Slovenský štát Česko-Slovensko
Narodenie	10. júl 1920 Hrnčiarovce, Česko-Slovensko (dnešné Slovensko)
Úmrtie	27. jún 2000 (79 rokov) Piešťany, Slovensko
Zostrely
Potvrdené zostrely	11 (1× R-5, 1× P-39 Airacobra, 4× Il-2, 1× LaGG-3, 1× Boston, 1× Bf 110G-2, 1× Ju 88A-5, 1× Fw 189A-2) + 1 v spolupráci (1× Fw 189A-2)
Pravdepodobné zostrely	9 (1× Po-2, 1× P-39 Airacobra, 1× Spitfire, 4× Il-2, 1× P-40, 1× LaGG-3)
Poškodené lietadlá	2 (1× B-17 Flying Fortress, 1× Ju 87)
Vyznamenania
Vyznamenanie Za hrdinstvo 3. stupňa Vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa Pamätný odznak I. stupňa za poľné ťaženie proti ZSSR Železný kríž II. a I. triedy Strieborná frontová letecká spona Rad za letecké zásluhy – zlatý kríž 2× Čs. vojnový kríž 1939 Čs. medaila Za statočnosť Rad Slovenského národného povstania II. triedy Čs. vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR Za víťazstvo nad Nemeckom Za zásluhy o obranu vlasti
Letecký portál  Slovenský portál  Biografický portál

Rudolf „Rudo“ Božik, nesprávne aj Božík (* 10. júl 1920, Hrnčiarovce – † 27. jún 2000, Piešťany), bol slovenský stíhací pilot a letecké eso počas druhej svetovej vojny. Jedenkrát bol nasadený v bojoch na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu. Oficiálne mu ako príslušníkovi Slovenských vzdušných zbraní bolo priznaných deväť zostrelov nepriateľských lietadiel. Počas Slovenského národného povstania ako príslušník Kombinovanej letky zostrelil tri lietadlá Luftwaffe, z toho jedno v spolupráci, čím sa stal najúspešnejším slovenským stíhačom v SNP. Potom slúžil v česko-slovenskom vojenskom letectve. V roku 1958 ho v rámci čistiek prepustili z armády. Následne pracoval ako baník v Handlovej, ale už za krátky čas nastúpil do práce v Lokomotívnom depe Leopoldov ako kandidát na rušňovodiča a potom až do odchodu do dôchodku v roku 1980 bol rušňovodičom-motorvodičom. Zomrel v roku 2000 v Piešťanoch.

Životopis

Mladosť a výcvik

Rudolf Božik sa narodil 10. júla 1920 v Hrnčiarovciach (dnes v okrese Trnava) v chudobnej rodine železničného robotníka. Detstvo prežil v spoločnosti troch bratov a dvoch sestier. V rokoch 1931 až 1934 navštevoval meštiansku školu v Trnave. V roku 1937 absolvoval trojročnú odbornú školu u trnavskej firmy Mannesmann Coburg, pričom sa vyučil za zámočníka. Následne pol roka pracoval u tejto firmy, ale v marci 1938 ho prepustili a nakrátko sa vrátil do rodnej obce, kde pracoval ako poľnohospodársky robotník a kováčsky pomocník. Už od detstva sa zaujímal o letectvo, keďže jeho rodná obec ležala na trase lietadiel z Piešťan do Vajnor. Keď vonku začul hukot motora lietadla, chcel ten stroj vidieť. Časom sa naučil len podľa zvuku motora určiť o aký typ lietadla ide.

Na základe dobrovoľnej prihlášky ho prijali do Školy pre odborný dorast letectva v Prostějove, kam nastúpil 1. októbra 1938. V tom období zrovna prebiehala mobilizácia a spoločne s ďalšími leteckými študentami ho poslali späť do civilu s tým, že ho povolajú neskôr. To sa už nestalo, ale na základe výsledkov prijímacích skúšok do Prostějova ho o niekoľko mesiacov neskôr prijali do Považského aeroklubu v Piešťanoch, kde 1. januára 1939 začal s výcvikom. Po teoretickej časti nasledovalo lietanie. Dňa 23. mája absolvoval prvý let s inštruktorom na cvičnom dvojplošníku Praga E.39 a prvý samostatný let 28. júna, tiež na E.39. Na svoj prvý samostatný let si spomínal: „...Bolo to 28. júna 1939 a počas neho som absolvoval celkovo osem letov. Jeden okruh dvojitého riadenia, dva lety spojené s nácvikom núdzového pristátia v dvojici a jeden let dvojitého riadenia – preskúšavací. To ma skúšal npor. J. Trnka. Uznal, že som schopný samostatne riadiť lietadlo. Potom musela ísť mašinka k hangáru a naplniť sa benzínom. Do zadného sedadla sa posadilo vrece piesku, asi 50 kg ťažké. Muselo sa poriadne zabezpečiť, aby sa nemohlo hýbať. Druhý žiak pomohol pilotovi sa pripútať a sprevádzal ho krokom na štart. V miestach pristávacieho ‚T‘ nastal ten slávnostný okamih. Zdvihol si ruku, že si pripravený na štart. Ruka dovnútra, plný plyn. Štart. Mašinka sa rozbehla. Rýchlejšie a ešte rýchlejšie. Už chce nahor, len jej málinko pomôcť. Už je to. Už neposkakuje po nerovnostiach letiskovej plochy. Už je koniec letiska. Štartoval som smerom na sever. Už som nad poľom, lietadlo stúpa. Robím prvú zatáčku doľava. Nikto mi tu nekáže. Som sám. Preletel som cez rieku a znova zatáčam vľavo vo výške 200 m. Treba ubrať plyn a letieť v horizonte. Dodržiaval som všetko, čo som sa naučil. Aj prístroje som si poctivo kontroloval. Okruh sa rýchlo vypĺňal. Blížil som sa ku tretej zatáčke. Zase som točil doľava a smeroval na kopce. Po chvíli bolo treba vykonať štvrtú zatáčku a nabrať správny smer na pristátie. Včas všetko odhadnúť, priškrtiť plyn a začať kĺzať. Pritom som musel dodržiavať rýchlosť. Stroj som bezpečne viedol na pristátie. Oči som mal ako jastrab. Počasie bolo krásne. Tak som ešte letel v horizonte nad letisko. Až keď som sa dostal za stanicu, potlačil som do kĺzavého letu a ubral – privrel plyn. Motor pracoval na malé obrátky a začalo klesanie. Pri ňom som dodržiaval potrebnú rýchlosť a kontroloval rýchlomer. Takto som sa približoval k zemi. A teraz nastala ďalšia fáza pristátia – podrovnanie. Keď mašinka kĺzala, jej predok bol mierne sklonený k zemi a musel som ho zrovnať do horizontu. Vtedy sa odbrzdila a pristál som na tri body – teda na kolesá a ostrohu. Keďže som svoj prvý samostatný let vykonal perfektne, štartoval som po ňom ešte trikrát na samostatné okruhy. Nakoniec ma musel učiteľ vyhnať z mašiny. Bol som úplne zbláznený, že som lietal úplne sám. Po lete som sa hlásil u inštruktora. Spolu sme let prebrali, pričom mi s úsmevom gratuloval. Akonáhle ma prepustil, vypuklo to. Všetci ostatní na zemi sa na mňa vrhli, váľali sa po mne a dostal som hobla. Suchého priamo na štarte a mokrého pri hangári. A potom sme my, samoletci, v reštaurácii u Levíčka, či u Vrtule, museli zaplatiť zápisné. Jedným slovom, oslavovalo sa.“ Výcvik úspešne dokončil a 9. augusta získal preukaz pilota športových lietadiel. Bol v skupine prvých pilotov vyškolených za samostatného Slovenska. Nasledujúci pol rok opäť pracoval ako poľnohospodársky robotník v rodných Hrnčiarovciach.

Služba u Slovenských vzdušných zbraní

Dňa 28. decembra 1939 sa v Bratislave podrobil dobrovoľnému odvodu a 10. januára 1940 narukoval do slovenskej armády. Po rokoch si spomínal: „Nakoniec som dostal povolávací rozkaz a vo veľkej zime narukoval aj so svojím kufríkom do kostola v Piešťanoch. Bol to dom sedliaka, na ktorého ľavej strane sa nachádzal kostol. Tam sme sa museli v snehu do pol pása umývať. Veliteľa nám robil por. Ľ. Koza. Inštruktorov pešieho výcviku nám robili F. Krähenbiel, ktorý bol aj výkonným rotmajstrom, čat. J. Šari, čat. ašp. L. Zábranský a ešte jeden, na ktorého meno si už nespomínam.“ Nastúpil do Školy leteckého dorastu v Piešťanoch a neskôr v Trenčianskych Biskupiciach. Po absolvovaní základného vojenského a pilotného výcviku, počas ktorého bol 1. decembra 1940 povýšený na slobodníka, bol 17. augusta 1941 slávnostne vyradený, menovaný za pilota-letca a povýšený na desiatnika. Keďže patril medzi najlepších absolventov, ho krátko na to, 9. septembra, zaradili do stíhacieho kurzu. Medzitým ho 10. januára 1942 prijali do zboru poddôstojníkov z povolania a zároveň ho povýšili na čatníka. Stíhací kurz úspešne dokončil 20. júna ako 4. najlepší z 18 frekventantov. Potom sa premiestnil do Piešťan, najprv k tunajšej Cvičnej letke a potom k stíhacej letke 11, ktorá bola vyzbrojená lietadlami Avia B.534. Tu zotrval len krátko, keďže už 30. júna ho poslali na východ Slovenska do Spišskej Novej Vsi, kde sa stal príslušníkom letky 12, tiež vyzbrojenou B.534. Od 1. októbra bol na niekoľko mesiacov zaradený k Leteckému pluku „Generála-letca M. R. Štefánika“ v Trenčianskych Biskupiciach, kde slúžil ako inštruktor pešieho výcviku nováčikov u tunajšej Leteckej školy Slovenských vzdušných zbraní, čo sa mu veľmi nepáčilo. Nakoniec ho 1. apríla 1943 v Piešťanoch zaradili do preškoľovacieho kurzu na stíhačky Messerschmitt Bf 109E, ktorý ukončil 16. júna.

Spoločne s druhou frontovou garnitúrou letky 13 odišiel 23. júna na východný front. Keďže na Slovensku lietala druhá garnitúra iba na starších Bf 109E, absolvovala na letisku Sarabuz na Kryme krátke zaškolenie na Bf 109G-2. Potom odletela do Anapy a zapojila sa do tvrdých obranných bojov nad Kubáňou a Čiernym morom. Rudolf Božik bol veľmi talentovaným pilotom a už pri svojom pätnástom bojovom lete, 26. júla, dosiahol prvé dve vzdušné víťazstvá. Podľa nemeckých archívnych materiálov zostrelil o 10:55 hod. sovietsky prieskumný dvojplošník Polikarpov R-5 neďaleko Mogukorovska a o štyri minúty neskôr stíhačku P-39 Airacobra v priestore východne od Troickaja. Potom mal podľa svojich spomienok zostreliť aj dvojplošník Polikarpov Po-2, ale tento zostrel mu zostal nepotvrdený. Neskôr sa dostal do súboja so skúseným sovietskym pilotom stíhačky Lavočkin La-5. Boj skončil nerozhodne. Božik vzlietol v ten deň z Anapy na Bf 109G-4 ako číslo skúseného vedúceho, rtk. Antona Matúška. Na tento bojový let si po rokoch spomínal: „...Po vystúpaní nahor sme vykonali povinné vyskúšanie zbraní na lodný komín potopenej lode. Nadviazali sme spojenie s Kanónom [volací znak pozemnej stanice], to vždy robil vedúci dvojice alebo štvorice. Kanón volal vždy len vedúceho. Vytiahli nás od Anapy smerom na sever. Tam sme sa dostali do súboja s Airacobrami. Airacobra slúžila k výškovému krytiu od 6 000 m. V tej výške bola vynikajúca. A my sme sa s týmito skvelými strojmi stretli v priestore Temriuku. Naraz sa dostaneš do toho a mašinu ‚lámeš‘ ako každý druhý. Airacobra sa motala v skupine, ktorá robila doprovod. Zaisťovali ho zhora a motali sa, a tak sme sa k nim dostali do chumáča, v ktorom som ju zasiahol. Nehorela. Spadla do bažín. Bol som ale hlúpy a strašne zvedavý. Otočil som teda mašinu a šiel sa pozrieť, kam dopadla. Pritom som sa musel sakramentsky rozhliadať, či po mne niekto nevypáli. Z ‚mojej‘ Airacobry trčal z bažín veľký kus a na jej smerovke stál nejaký človek. Mohol to byť aj pilot, to ale presne neviem. Po tomto súboji sme nabrali výšku a Kanón nás vrátil smerom na juh do priestoru Novorossijska... Potom sme sa dostali nad Čierne more, nad ktorým sme leteli vo výške asi 2 000 m. Tóno ako vedúci začal naraz pomaly klesať a ja ako číslo som ho nasledoval. To sme leteli na východ. Neboli sme ďaleko od pobrežia, pár kilometrov, vo výške 1 000 m alebo menej. Vedúci sa naraz prudko spustil nad more. Ja som ho nasledoval a kryl mu chrbát. Razom sme objavili malý čln. Tóno nemieril priamo na neho, neútočil, ale letel bokom, že si ho prezrie. Ako okolo neho zakrúžil, tak som ho aj ja v jeho ‚mierumilovnom‘ úsilí nasledoval. Točili sme sa okolo neho a pozerali sa, čo je to za tvora. Bol taký malý, asi 20 až 30 metrov dlhý a dosť široký čln. Ako sme tam okolo neho krúžili a priblížili sa blízko k nemu a dostali sa aj nad neho, tak po nás začal strieľať. To nebola žiadna sranda. Paľba bola pomerne presná, až sa mi to znepáčilo. Pritom my sme vôbec nestrieľali a ani sa nesprávali nepriateľsky. Lenže oni to nevzali na vedomie. Videli frickov, a tak strieľali. Táto zábava trvala možno aj desať minút. Vždy sme sa vzdialili mimo dostrel a vracali sa nízko pri hladine a akonáhle sme sa priblížili, čln sa obracal ako divý. Strieľal ako zbesilý a ako prudko manévroval, voda sa okolo neho penila. Ale ničoho nedosiahol. Keď tento cirkus skončil, dali sme sa dohromady a leteli smerom nad pevninu v priestore Tuapse. Tam sme doleteli možno v 1 000 metroch. Bol tam pokoj, veď to bolo 100 až 150 kilometrov za frontom. Tóno nič neoveroval rádiom a len sme leteli a leteli a ja som sa držal vedúceho, boli sme od seba vzdialení tak 200 až 300 metrov. Bol som vpravo od Tóna a pozoroval ľavú stranu za ním, keď sa to stalo. Z ničoho nič sme sa dostali do búrky, mraky boli tak čierne, že za chvíľu bola tma. Ešte som videl, ako vedúci točí vľavo, ale ja som nemohol, pretože som zle videl, a preto som točil doprava... Keď som sa otočil vpravo, zachytil som okraj búrky a úplne vpravo už bolo celkom dobre vidieť. Akonáhle som sa od búrky vzdialil, uvidel som akýsi dom a nad ním vo výške 500 až 1 000 m som krúžil, volal a čakal na Tóna. On sa ale neozýval a ja som dumal, kde som a ako sa dostanem domov. Čas pritom utekal a zásoba benzínu sa tenčila. Môj mozog pracoval perfektne. Bleskovo sa mi premietla trasa celého nášho letu a uvedomil som si, že musím letieť na západ, len tak sa dostanem domov. Vľavo ma ‚nepustí‘ Čierne more, vpravo Azovské more. Tak som sa pustil smerom domov. Presný čas doby, ktorú som bol vo vzduchu, som nevedel, snáď pol hodiny, možno aj viac. Zostal som sám, a tak som sa spustil k zemi. Letel som v malej výške, tak 100 až 200 m, aby som bol krytý a mohol lepšie pozorovať terén pod sebou. Oči som mal na stopkách a pozorne sa rozhliadal. Po kratšom úseku som objavil aeroplán. Ani nie preto, že som ho hľadal, ale len tak sa tam mihol. A ja som nemeškal. Otočil som sa a videl, ako sa tlačí k zemi, akoby chcel pristáť. Naletel som na neho a streliva som mal dosť. Aeroplánik sa spustil a z celkom malej výšky dopadol na zem a prevrátil sa. Nabral som kurz na západ a rezal to najkratšou cestou domov... Pravdepodobne som sa k priblížil k frontu, pretože z ľavej strany som zazrel väčší čierny bod. Letel proti mne, nie priamo – takých 30 až 40 stupňov – a vôbec mi nevenoval pozornosť. Objavil som ho ako malý bod, ktorý sa rapídne zväčšoval. Priblížil som sa k nemu. Videl som bachratý predok – bola to Lavočka, s ktorou som sa na oblohe stretol prvýkrát... Keď ma zazrel, začal si to na mňa hasiť a guľky sa z neho len sypali. Len čo sme sa vyhli, už som to točil späť a on už na mňa letel znova a zase strieľal. Pri treťom útoku som už žiadne strely nevidel. Ani ja som už nemohol strieľať, pretože som už nemal čím. Veru, ťažko sa strieľa čelom proti čelu. Jednak je to malý cieľ, jednak veľmi krátka doba k zamiereniu. Jedno som však vedel isto, že v tej Lavočke sedel sekáč. On to po treťom útoku pustil až na zem a začal točiť doprava. Ja som uvažoval, že už to nie je bezpečné, a tak som začal stúpať do výšky. Naraz som uvidel čierny mrak a smeroval k nemu. Akonáhle som sa k nemu priblížil, zistil som, že je to mrak od rozpraskov protileteckej obrany. Tam, vo výške asi 4 000 metrov sa trhali granáty. Videl som teda, že som nad frontom. Potom som objavil Krymskú a nálada sa mi zlepšila, pretože som vedel, kde som. Tak som to pustil po hlave k zemi a rýchlo domov...“

Messerschmitty Bf 109G so slovenskou trikolórou na vrtuľovom náboji patriace II. skupine Stíhacej eskadry 52 (Jagdgeschwader 52, II./JG 52) na letisku Anapa, jeseň 1943

Dňa 1. augusta Božik havaroval pri vynútenom núdzovom pristátí neďaleko Tamani potom, čo mu pri prelete z Kerča do Anapy vo výške len 200 metrov nad morom zrazu vybuchol motor. Našťastie leteli len necelé tri kilometre od pevniny, kam rýchlo otočil svoj horiaci úplne nový Bf 109G-4 (W. Nr. 14968). Počas neľahkého núdzového pristátia síce krídlom zmietol rumunskú telefónnu ústredňu, na 50% poškodil svoje lietadlo, ale on vyviazol bez ujmy. Ďalšia nehoda sa mu stala len o dva dni neskôr, 3. augusta, kedy pri pristátí v Anape s ťažkosťami ubrzdil svoj pokazený Bf 109G-4 (W. Nr. 19763), ktorému sa vo finále zlomil podvozok. Lietadlo bolo poškodené na 20%. Na poludnie 21. augusta odštartoval na druhý bojový let toho dňa, kedy do priestoru Krymskaja sprevádzali prieskumný Focke-Wulf Fw 189. Vo výške 5 000 m ich prepadli sovietske Airacobry. Nastal vzdušný boj, v ktorom sa Božikovi podarilo o 12:30 hod. zostreliť jednu Airacobru, ale tento zostrel mu nepotvrdili. Dopoludnia 10. septembra sa Božik ocitol v boji proti štyrom P-39 Airacobra a šiestim Spitfirom, pričom sa mu podarilo zostreliť jeden Spitfire. Tento zostrel mu tiež nebol potvrdený. Ráno 14. septembra sa Božik dostal do boja proti šiestim bojovým Il-2 „Šturmovik“ a dvom stíhačkám LaGG-3. Nad Čiernym morom sa mu o 06:38 hod. v priestore juhozápadne od Novorossijska podarilo zostreliť dva Il-2, ale priznaný mu bol len jeden zostrel. Dopoludnia 16. septembra bojoval proti trom Spitfirom, štyrom bombardérom Boston, šiestim Il-2 a dvom Curtissom P-40, pričom zostrelil jeden P-40, ale ani tento zostrel mu nepriznali. Dňa 17. septembra sa letka 13 presunula z Anapy na letisko Tamaň, odkiaľ už nasledujúci deň Božik prvýkrát odštartoval k bojovým letom. Poobede sa so svojím Bf 109G-4 (trupové označenie NV+MS) dostal do súboja s dvoma Il-2, z ktorých jeden zostrelil o 16:26 hod. v priestore Varenikovskaja. Ráno 20. septembra sa pustil do boja proti dvojici Il-2, pričom jedného z nich zostrelil o 06:45 hod. nad Čiernym morom, v oblasti južne od mysu Myschako. Dva zostrely pri jednom bojovom lete sa Božikovi podarili ešte ráno 22. septembra, kedy sa spolu s rtk. Štefanom Martišom stretol v urputnom boji proti presile šiestich Il-2, dvoch bombardérov Boston a ôsmich stíhačiek LaGG-3. Božik zostrelil o 06:45 hod. jednu LaGG-3 v priestore Kurčanskaja a o 07:20 hod. jeden Boston nad Čiernym morom, juhovýchodne od Feodosije. Po takom náročnom boji Božik nedokázal po pristátí povedať, že lietadlá isto zostrelil. Nahlásil zostrely štyroch lietadiel protivníka. Nemecké archívne materiály mu v konečnom sumári priznali spomínané dva zostrely. V slovenských materiáloch má k tomu dňu zostrel dvoch Il-2 a jeden nepotvrdený zostrel Il-2. Dopoludnia 24. septembra bojoval na Bf 109G-4 proti štyrom Il-2 a dvom LaGGom-3. V súboji sa mu o 10:00 hod. podarilo zostreliť jednu stíhačku LaGG-3, ale zostrel mu nakoniec nepotvrdili.

Ráno 26. septembra sa Božik vo výške 500 m dostal do súboja proti ôsmim Il-2 a štyrom stíhačkám Jak-9 a o 08:55 hod. zaznamenal zostrel jedného Il-2 v priestore severne od Anapy. Vtedy ešte nemohol vedieť, že je to jeho posledný zostrel na východnom fronte. Ešte v ten istý deň okolo 14:25 hod. mal po rýchlom vzlete na poplach na nerovnom letisku Tamaň v dôsledku poruchy ťažkú haváriu. Pri dopade a niekoľkých následných kotrmelcoch svojho Bf 109G-4 (W. Nr. 14761; žltá 5), ktorý bol poškodený na 90%, čiže na odpis, si vážne zranil chrbticu, čo ho vyradilo z ďalších bojov na východnom fronte. Na posledný bojový vzlet na východnom fronte si spomínal: „Letel som asi s Puškárom, ale nie som si istý, on odštartoval prvý a ja za ním. Odpútal som sa od zeme a zasunul podvozok. Rýchlosť stúpala, zasunul som klapky a bol som už asi v 100 až 150 metroch. Vtedy som pocítil prudké ťahanie mašiny na ľavú stranu. Nič nepomáhalo, ani moja práca kniplom, ani nohami. Nemohol som mašinu vôbec ovládať. Knipel bol natoľko zablokovaný, že som ním nemohol hýbať. Niečo som musel dostať do ľavého krídla. Mašina začala padať doľava a ja som naozaj prežíval strašné okamihy. Nemohol som si pomôcť, nemohol som zabrániť ani tomu nakláňaniu, ani klesaniu. To boli zlomky sekúnd a pritom mi čosi hovorilo, aby som si pritiahol pásy. To som urobil. Odhoď kabínu! Neodletela, ale bola odistená a ja som sa už dotýkal letiskovej plochy. Vrazil som do nej ľavým krídlom a motorom. A viac neviem. Až keď bolo ticho a otvorili kabínu. Až vtedy som sa prebral z krátkeho bezvedomia a šoku. Bolela ma pravá strana hlavy, ako som s ňou narazil o zameriavač. Ešte dobre, že som tie pásy pritiahol. A dobré bolo aj to, že mašina nezačala horieť. Ihneď ma ťahali von pre prípad, keby to buchlo a dodatočne začalo horieť. Položili ma na nosidlá. Nemecký doktor nariadil, aby mi dali napiť koňaku... Keď ma chceli dať do sanitky, požiadal som ich, aby ma odniesli k mašine. Chcel som sa na ňu pozrieť, ako to s ňou vyzerá. Teda tá bola dokrútená! Urobila totiž tri saltá a pri treťom dopade sa jej urval celý motor. Pri prvom sa urval prvý list vrtule, pri druhom druhý, ktorý od toho miesta odletel dobrých 100 metrov, a v tom pokrútenom trupe som zostal ja.“ Deň po nehode ho odviezli na palube nemeckého dopravného Ju 52/3m najprv z Tamani do Kerča a o ďalšie dva dni neskôr ho rumunský Ju 52/3m dopravil do nemocnice v Simferopole. Následne pobýval v Chersone, Nikolajeve, v Glogau pri Berlíne a nakoniec vo Viedni. Dňa 30. októbra sa vrátil na Slovensko, kde sa ešte dva mesiace doliečoval v bratislavskej nemocnici. Počas trojmesačného bojového nasadenia na východnom fronte vykonal celkovo 100 bojových letov a bolo mu priznaných osem zostrelov nepriateľských lietadiel. Pravdepodobne zostrelil ešte deväť ďalších lietadiel, ale tieto zostrely mu zostali nepotvrdené. Pomerne rýchly sled dosahovaných vzdušných víťazstiev mu u nemeckých nadriadených vyniesol podozrenie z toho, že finguje zostrely, čo pochopiteľne tvrdil aj Božik po vojne, ale po roku 1989 až do svojej smrti prezentoval svoje úspechy ako autentické. Tvrdil, že vtedy zostrelil 15, inokedy až 17 lietadiel, ale rozdielna časť zrejme nebola potvrdená. Skutočnosť sa pravdepodobne ukrýva v ruských archívoch. Za svoje výkony získal viaceré slovenské, nemecké a rumunské vyznamenania. K 1. januáru 1944 bol povýšený na rotníka letectva.

Messerschmitt Bf 110 s podvesenými prídavnými nádržami

Po vyliečení začal od 27. januára 1944 postupne opäť lietať a znova sa stal príslušníkom letky 13, formálne od 31. januára. Letka 13 bola vtedy dislokovaná na letisku Vajnory pri Bratislave a určená na plnenie úloh tzv. Pohotovostnej letky, čiže protivzdušnej obrany Slovenska proti prípadným náletom amerických vzdušných síl (United States Army Air Forces, USAAF). S prezbrojením na moderné Bf 109G-6 bola Pohotovostná letka zároveň začlenená do zostavy Stíhacieho veliteľstva Východná marka (Jagdfliegerführer Ostmark), čo znamenalo, že bola podriadená protivzdušnej obrane Ríše (Reichsluftverteidigung). Dňa 7. marca sa letka presunula na piešťanské letisko. Rudolf Božik vykonal u Pohotovostnej letky celkovo 15 štartov na poplach proti avizovaným narušiteľom slovenského vzdušného priestoru. Ostré štarty na poplach sa striedali s cvičnými letmi a až do apríla 1944 prebiehali bez kontaktu s nepriateľom a bez zvláštnych udalostí. Dňa 13. apríla vykonala 15. letecká armáda USAAF mohutný letecký útok. Ciele v Maďarsku a Juhoslávii napadlo 336 bombardérov B-24 Liberator a 196 B-17 Flying Fortress. Sprevádzalo ich pritom 159 stíhačiek P-38 Lightning 1., 14. a 82. stíhacej skupiny (82nd Fighter Group, 82nd FG) a 35 P-47 Thunderbolt 325. stíhacej skupiny. Nemecká protivzdušná obrana reagovala vyslaním dostupných jednotiek. Nad Maďarskom sa rozpútali urputné letecké boje, ktoré čiastočne zasiahli aj južné Slovensko. Priebeh týchto udalostí ovplyvnili aj slovenskí stíhači. O 11:49 hod. vzlietli na Bf 109E z Piešťan po vyhlásení ostrého poplachu rtk. rtm. let. František Hanovec a rtk. Rudolf Božik. Hanovec na Bf 109E-3 a Božik s Bf 109E-2. O dve minúty neskôr ich nasledovali veliteľ Pohotovostnej letky npor. let. Vladimír Kriško a zvk. Pavel Zeleňák. S odstupom času si Rudolf Božik na udalosti toho dňa spomínal: „Pri stúpaní som si nasadil kyslíkovú masku a sledoval som vedúceho a okolitý priestor. Raz pravý, raz ľavý priestor, podľa toho, ako som menil polohu. Popritom som sledoval aj palubnú dosku a činnosť motora. Keď sme dosiahli 8 000 m, tak sme sa v horizonte približovali k Bratislave. Už zďaleka bolo vidno skupiny nepriateľských strojov, ako sa vracajú domov. My sme nemali žiadne zlé úmysly. Za poslednou skupinou sa vliekol jeden stroj, vo vzdialenosti asi 1 až 2 km. Od nás to vyzeralo tak, že sa jedná o veľkú mašinu. Ferovi som len povedal, aby sme sa na ňu išli pozrieť. A aj som išiel. Počas krátkeho okamihu som bol pri nej. Priblížil som sa k nej od severu, pričom ostatní leteli smerom západ-východ. Takže môj uhol priblíženia k nej bol 90°. Hanovec ostal stranou a ja som zistil, že sa jedná o viacmotorový stroj. Štvormotorák. V tom momente sa mi ani nesnívalo, že sa dostanem do súboja, v ktorom zostrelím lietadlo. Veď ja som sa k nemu priblížil s dobrým úmyslom, s tým, že sa na neho len pozriem. On to bral zase akosi inak a spustil na mňa paľbu. No a ja som nečakal ani sekundu. Ani som nerozmýšľal, o koho sa jedná. V tej rýchlosti som do tej chvíle nerozoznal o aký typ lietadla ide a ani som nestačil zaregistrovať jeho výsostné znaky. Priamo zo smeru približovania som na neho zaútočil. Iba čo som na kniple prehodil páčku guľomety a kanóny a spustil som paľbu. Dobre som videl, ako sa moje strely zbiehajú v jeho trupe. To bol prvý útok. Ako som vyberal stroj z útoku a letel nad ním, zdal sa mi akýsi menší. Po jeho prelietnutí som sa zatáčkou doprava pustil za ním. Bol to len okamih. Videl som, že je to štvormotorák. Tak to vyzeralo. Keď som začínal po otočke druhý útok zozadu, pod uhlom asi 15 – 20°, posadil som si do zameriavača jeho ľavé krídlo a začal som páliť do jeho stredu. Odpal všetkých zbraní som držal tak, až ma ruky z toho boleli, ako som ich mal zaťaté. Keď som videl, že svietiace strely miznú v mašine, tak som to do nej sypal, kým zbrane nezmĺkli. Reakcia súperovho stroja na môj útok bola priam ukážková. Zrazu sa kľudne preklopil, ale pomaly, ako keby chcel ísť do strmhlavého letu a v piké sa pustil dolu. Nič iné sa nedialo. Žiadny náznak toho, že je zasiahnutý. Ale pikoval kolmo dole z 8 000 m. Myslel som si, že ide strmhlav bombardovať Bratislavu. Tak som sa pustil za ním s tým, že na neho ešte zaútočím. Neuvedomil som si pritom, že v mojich zbraniach už nemám žiadnu muníciu. Asi v 4 000 m sa zrazu na mašine zablesklo a spozoroval som, ako z nej vyskočil človek a hneď na to sa objavil padák. Až po oblete toho padáka som si uvedomil, že sa niečo stalo, keď musel vyskočiť. Všetko som to poriadne ani nevidel, lebo som mal celú kabínu zarosenú. Popritom som zavolal Ferovi, aby dával pozor. Ten ale pozoroval toho letca na padáku, pričom ho najviac zaujali jeho topánky. Nakoniec mašina padla do mŕtveho ramena Dunaja. Nebohý Ján Hergott mi neskôr hovoril, že taký strašný rev lietadla do tej doby ešte nepočul. Podľa všetkého som zasiahol pilota, ktorý ani plyn nestiahol a s plnými otáčkami v odľahčených motoroch vznikli rozkruty motorov a vtedy vydávajú príšerné zvuky. Tak skončil tento súboj. Pobrali sme sa domov. Cestou sme debatovali o zostrele. Fero sa ma zrazu opýtal, či som si všimol, aké topánky mal obuté ten na padáku. Všetko to bolo také divné. Ktovie, čo som si práve vtedy myslel. Isté je, že som mal žalúdočné ťažkosti. Za druhé som bol hladný ako vlk, lebo sme štartovali pred obedom. Keď sme sa priblížili k letisku, tak som môj stroj trochu vytiahol, urobil nálet a zakýval krídlami – tým dole tak oznámil, že mám zostrel. Po pristátí a zarolovaní pred hangár aeroliniek sa mi Hanovec začal smiať, pričom si rukou prikryl riedke zuby a povedal mi: ‚Rudo, veď to bol Nemec! Nevidel si, že má obuté nemecké topánky a kombinézu?‘ Celý nesvoj som mu povedal, aby nič neprezradil, a on sa chichúňal ďalej. Až vtedy som pochopil, čo sa vo vzduchu stalo a koho som zostrelil. Veliteľovi letky som ale nahlásil, že som zostrelil štvormotorové americké bombardovacie lietadlo. O pol hodinu neskôr doviezol Ľudovít Jasík z Trenčína plk. gšt. Alojza Ballaya. Chcel odo mňa, aby som mu na mape presne ukázal, kde bombardér padol. Keď som mu to ukázal, Ballay mi zagratuloval k zostrelu. Len veliteľ Leteckého pluku pplk. let. Karol Sojček sa k tomu vyjadril, že ‚ešte počkáme‘. Hanovec nič neprezradil, pritom všetci na letisku dobre vedeli, čo sa stalo, ale mlčali. A ja som čakal, čo bude. Nakoniec všetko okolo tohto nešťastného zostrelu ‚objasnil‘ Bordfunker zostrelenej Bf 110, ktorý potvrdil, že ho zostrelil Mustang. Videl, ako ho zostrelil stroj s hranatými krídlami. A tie mali práve Mustangy. Ani vo sne ho nenapadlo, že ho mohol zostreliť Bf 109E, ktoré už v tej dobe boli z bojových jednotiek Luftwaffe vyradené, ale na Slovensku i naďalej operačne lietali. No a iný Nemec, ktorý pristál núdzovo vo Vajnoroch, zase potvrdil, že videl slovenské messerschmitty útočiť na Liberator.“ Zostreleným lietadlom bolo nemecké dvojmotorové ťažké stíhacie lietadlo Messerschmitt Bf 110G-2 patriace II. skupine Ťažkej stíhacej eskadry 1 (II. Gruppe des Zerstörergeschwaders 1, II./ZG 1) zo základne Wels v Rakúsku. Stroj dopadol v priestore Wolfsdrüssel (dnes Kopáčsky les pri Podunajských Biskupiciach). Pilot poručík (Leutnant) William Meilinger bol zasiahnutý strelami a zahynul v kokpite lietadla. Palubný strelec šikovateľ (Feldwebel) Werner Kamke lietadlo v poriadku opustil na padáku. Dôvod, prečo sa Božik a palubný strelec lietadla Bf 110 pomýlili v identifikácii nepriateľského stroja bol taký, že Bf 110G-2 s podvesenými prídavnými nádržami z diaľky naozaj pripomínal štvormotorový americký bombardér B-24 Liberator a Bf 109E sa s hranatými krídlami podobal na americkú stíhačku P-51 Mustang. Celý súboj sa navyše odohral vo vysokej rýchlosti a v krátkom čase. Keď sa ešte vezme do úvahy napätie, stres a chvíľkové vnemy, tak v tej rýchlosti naozaj nebolo možné určiť, o aké lietadlo reálne ide.

Rudolf Božik sa zúčastnil aj prvého a zároveň posledného boja Pohotovostnej letky proti mohutným zväzom amerických bombardérov so stíhacou ochranou. Dňa 26. júna vykonala 15. letecká armáda rozsiahly letecký útok v plnej sile na ciele v okolí Viedne, ktoré napadlo 501 bombardérov B-24 Liberator a 154 B-17 Flying Fortress. Dva z Liberatorov, ktoré sa museli vrátiť predčasne, odhodili svoje bomby na zoraďovaciu stanicu v Győri. Bombardéry sprevádzalo 37 stíhačiek P-51 Mustang 52nd FG, 26 P-38 Lightning 82nd FG, 42 Mustangov 31st FG, 38 Lightningov 1st FG, 39 P-38 14th FG a 35 P-47 Thunderbolt 332nd FG. Nemecká protivzdušná obrana zareagovala vyslaním všetkých jednotiek podriadených 8. stíhacej divízii (8. Jagddivision), ktoré mala k dispozícii. Na výpomoc prileteli aj niektoré útvary 7. stíhacej divízie. Nad západným Maďarskom a potom aj nad juhozápadným Slovenskom a východným Rakúskom sa odohrali veľké letecké boje. Išlo o jednu z najväčších leteckých bitiek nad strednou Európou počas druhej svetovej vojny. Do jej priebehu bojovo zasiahli aj slovenskí piloti. O 08:40 hod. začali z letiska Piešťany smerom na Nové Mesto nad Váhom štartovať na poplach ôsmi stíhači Pohotovostnej letky na Bf 109G-6 pod velením npor. let. Juraja Puškára, ktorý vzlietol ako prvý. Nasledovalo ho jeho číslo rtk. Štefan Ocvirk. V druhej dvojici odštartovali zvk. Jozef Štauder a rtk. Štefan Jambor. Potom vzlietla tretia dvojica rtk. Gustáv Lang a rtk. Karol Geletko. Štart poslednej dvojice sa oneskoril, pretože zvk. Pavel Zeleňák mal na svojom messerschmitte problémy s motorom a rádiom. Jeho číslo rtk. Rudolf Božik zatiaľ čakal, kým sa motor Zeleňákovho lietadla prebral a nakoniec vzlietla aj štvrtá dvojica. Prvá dvojica Puškár a Ocvirk už vtedy letela vo výške 4 000 m nad Trnavou. Puškár pilotom prikázal nasadiť si kyslíkové masky. Zvyšné dve dvojice sa ho snažili dohnať, pričom stúpali do výšky na plný plyn po asi 11 minútach prízemného letu. K prvému roju sa priblížili po 25 minútach, kedy sa nachádzali vo výške 7 650 m. Slovenskí letci mali spolu s nemeckými hliadkovať v priestore Bratislavy. Videli pod sebou Bratislavský hrad, Devín a rieku Dunaj. Potom sa otočili smerom na juhovýchod. Keď prileteli do určeného miesta stretnutia s nemeckými stíhačmi zistili, že tí sa tam nenachádzajú. Naopak si všimli, že americké lietadlá krúžia nad Bratislavou a okolím s 1 000-metrovým prevýšením. Videli tiež, ako od Balatonu letela nad Dolným Považím smerom na sever jedna skupina nepriateľských lietadiel, druhá sa vzďaľovala od Bratislavy k Malackám a tretia bola niekde nad Győrom. Slovenskí stíhači leteli v neucelenej zostave a boli rozptýlení po oblohe. Keď posledná dvojica zvk. Pavel Zeleňák a rtk. Rudolf Božik priletela do určeného priestoru v okolí Bratislavy vo výške 7 650 m, Božik sa priblížil k Zeleňákovmu lietadlu a rukou mu ukázal na rádio, že ho nepočuje. Zeleňák krútil hlavou a kývnutím mu potvrdil, že mu rozumie a rukou ukázal na rádio, že mu nefunguje. Božik mu potom naznačil, že on teda bude vedúci dvojice a Zeleňák to odsúhlasil. Potom sa Božik od Zeleňáka vzdialil doprava na rozpätie 150 m a zaujal pôvodnú polohu. Pozrel sa doľava a Zeleňák tam už nebol, pretože ten mal opäť problémy s motorom. Keď Božik stratil vizuálny kontakt so Zeleňákom, ktorý sa mu nehlásil ani na jeho opakované rádiové výzvy, zostal sám. Videl skupiny letiacich nepriateľských lietadiel a rozhodol sa odpútať, pričom vystúpal do výšky 9 500 m a šiel sa pozrieť na americké stroje. Letel pod jedným zväzom a všimol si, že sú to Mustangy. Aby sa vyhol prípadnému bojovému stretu s presilou, zatočil so svojím lietadlom doprava a odhodil prídavnú nádrž do Karpát. Uvidel pritom skupinu bombardérov letiacich od Bratislavy k Malackám. Na jej konci si všimol osamelú B-17 Flying Fortress, ktorá letela asi 500 m ďalej od skupiny. Božik na ňu zaútočil, pričom videl, ako sa jeho strely zbiehajú v ľavom krídle bombardéra, ktorého ľavé motory začali dymiť. Preletel skupinou lietadiel a znova zaútočil. Po jeho druhom útoku začala B-17 silno dymiť a klesať k zemi. Odohrávalo sa to v priestore Malaciek. Keď však končil útok, spozoroval z pravej strany asi 12 Mustangov, ako sa pustili smerom k nemu. Božik okamžite prešiel do strmhlavého letu, pri ktorom ho už americkí stíhači neprenasledovali. Pri vyrovnávaní letu zacítil silné preťaženie a chvíľu nevidel. Potom letel nízko nad Karpatami smerom na Piešťany. Keď sa blížil k letisku, v okolí Veľkých Kostolian s ním nadviazal spojenie, pričom žiadal o povolenie k pristátiu. Začali na neho kričať, aby nepristával, lebo tam sú nepriateľskí stíhači. Vzápätí uvidel Lightningy, ako letia smerom na Nitru. Okamžite sa otočil smerom na Bradlo a zaletel až nad Moravu. Kopírujúc terén čakal na povolenie pristáť. Na piešťanskom letisku nakoniec so svojím Bf 109G-6 v poriadku pristál o 09:50 hod. smerom od Nového Mesta nad Váhom. Až po pristátí Božik zistil, že pravé krídlo jeho lietadla bolo zasiahnuté troma zápalnými strelami z odvetnej paľby strelcov B-17. Kým ho na tieto zásahy neupozornil šéf zbrojárov zvk. rtm. let. Karol Dubeň, vôbec o nich nevedel.

Pohotovostná letka fakticky prestala existovať a jej členovia sa znova stali príslušníkmi letky 13, v rámci ktorej sa venovali už len výcviku. Po 26. júni 1944 už nikdy nevzlietla proti americkým bombardérom a stíhačkám. V ten deň zahynuli traja piloti a jeden bol ťažko zranený. Z ôsmich nasadených lietadiel boli tri úplne zničené a štyri poškodené, pričom sa podarilo opraviť len jeden. Z deviatich Bf 109G-6, ktoré boli pridelené letke, ostali bojaschopné len tri. V dňoch 1. až 3. augusta bol Božik jedným z pilotov, ktorí preleteli so štyrmi Bf 109G-6 letky 13 z Piešťan k letke 12 na poľnom letisku Išľa pri Prešove. „...Bolo po daždi, keď sme pristáli na letisku Išľa. Boli sme upozornení, že máme pristáť na pristávacie ‚T‘, pretože letisko je mäkké. Tak sme leteli do neznáma. Prileteli sme v štvorčlennom roji a pristávali na plachtu. Po prílete nám dal Hanovec rozchod a sám šiel ako prvý na pristátie. Po ňom Palatický a Geletko. Pristávali sme od severu a hangár sme mali po pravej strane. Dosť ďaleko od pristátia. Keď som pristával ja, Geletko už bol na chrbte a ja som pristával po jeho ľavej strane. Nevidel som, ako sa to stalo, ale v takej situácii stačilo, aby sa spustil z výšky na zem a zaborili sa mu kolesá. Totiž štartovať sa dalo aj v osmičke, ale pristávalo sa po jednom. Ja som toho 3. augusta pristál o 11:05 hod.,“ spomínal si Božik. Letka 12 bola súčasťou Skupiny vzdušných zbraní, určenej na podporu Východoslovenskej armády, ktorá mala brániť Slovensko pred blížiacou sa Červenou armádou.

Účasť v SNP

Po vypuknutí Slovenského národného povstania začali nemecké jednotky odzbrojovanie Východoslovenskej armády a ráno 31. augusta 1944 preleteli príslušníci Skupiny vzdušných zbraní na príkaz plukovníka Viliama Talského z letiska Išľa za sovietske línie. Väčšina lietadiel pristála na letisku v Ľvove, medzi nimi aj Božik s Bf 109G-6. Sovieti sa zaujímali o všetko, čo sa týkalo osôb a života príslušníkov bývalej Skupiny vzdušných zbraní. Fotografovali ich, ale jesť im nedali. Keď tam Božik objavil Airacobry, proti ktorým rok predtým bojoval na Kaukaze, šiel ich s Karolom Geletkom pozrieť: „Na letisku v Ľvove, na druhej strane, stáli aj Airacobry. Šli sme sa na ne s Geletkom pozrieť. Chcel som ich vidieť zblízka. Pritom od nich vyšli dvaja piloti. Pozdravil som a opýtal sa, či môžem ísť k ich strojom. Nadporučík si pritom zložil haubňu a bola to žena s blond vlasmi. Div divúci, že som od prekvapenia nespadol na zem. Aj metále mala. Dovolila nám pozrieť sa do ‚Cobry‘. Nakoniec mi povolila sa do nej aj posadiť. Páčila sa mi aj tá Cobra, aj tá nadporučíčka. Obe boli pekné.“

V sovietskom zázemí strávil len niekoľko dní, pretože už 6. septembra bol spolu s Františkom Hanovcom poslaný na pomoc SNP. Len niekoľko minút po pristátí dvojice Bf 109G-6 na povstaleckom letisku Tri Duby Božik opäť odštartoval a spolu s Františkom Cyprichom zostrelil o 18:10 hod. v priestore Kremničky nemecké prieskumné lietadlo Fw 189A-2 patriace Kampfbeobachterschule 2, ktoré sa pádom po krídle zrútilo na stromy pod sebou v Kremnických vrchoch, na mieste zvanom Radná polianka. „Po tomto prvom bojovom lete ma už kamaráti piloti, Žálik, Horúcka, Kovalinka, ...čakali. Len čo som sa vysúkal z mašiny, nastalo srdečné podávanie rúk a objímanie nebralo konca. Hovorili, že ich tam ten ficko bombardoval, a že teraz už bude pokoj. Pre mňa to bol taký skok, z jedného sveta do druhého. Tam, odkiaľ sme prišli, bolo mašín ako maku a tu poskromne. A k tomu ešte staré...“ spomínal Božik. V ďalšom priebehu povstania sa Božik stal jednou z legiend Kombinovanej letky. Dvakrát mu počas bojového letu zlyhali zbrane v dôsledku chybného streliva. Prvý raz 9. septembra, kedy vyviazol s poškodením svojho Bf 109G-6 odvetnou paľbou strelca z bombardéra Ju 88, a druhýkrát sa mu to stalo 10. septembra počas nemeckého náletu na letisko Tri Duby. Vtedy nedbal na to, že mu zlyhali zbrane a na nalietavajúce strmhlavé bombardéry Ju 87 Stuka vykonával klamné útoky, vďaka ktorým nemecké bomby minuli cieľ. Božik si na ten nálet spomínal: „Počas 10. septembra 1944 nemecké messerschmitty zaútočili aj na naše kráľovstvo, rezidenciu na severe letiska pri góniu. Stalo sa tak, pretože tam stál jeden náš messer. A ten tam dostrieľali ako sito. V budove gónia to odniesla aj moja slivovica, ktorú mi doniesli predstavitelia národného výboru. Keď sme si z tej darovanej fľaše vypili, ja som ju zaniesol do miestnosti, kde boli vysielače. Dal som ju za jeden blok, smerom ku stene, aby nebola na očiach. A po lete, ktorý som absolvoval 10. septembra, som mal na túto slivovicu chuť, pretože som bol veľmi žíznivý a zle sa mi hovorilo. Vošiel som dovnútra, fľaša bola na mieste. Chytil som ju za hrdlo, nadvihol, zdala sa mi nejaká ľahká. Bola prázdna. Tí miglanci, keď strieľali na toho messera, čo neodštartoval, tak zasiahli aj gónio a jedna guľa vletela po podlahe pod ten blok a udrela do mojej fľaše až praskla a všetka slivovička vytiekla na naolejovanú podlahu a takto smutne skončila.“ Dňa 16. septembra zostrelil o 15:50 hod. v priestore Novej Bane jeden Ju 88A-5 patriaci Kampfbeobachterschule 2. Bombardér sa zachytil o stromy a rozsypal sa v lese. Pri páde na zem sa rozbil, ale nezačal horieť. Pri bojovom lete 4. októbra Božik zostrelil o 10:45 hod. jeden Fw 189A-2 v oblasti južne od Turčianskeho Svätého Martina (dnes Martin). Stroj sa v plameňoch zrútil na zem. Posledný bojový let v SNP vykonal poobede 6. októbra, kedy so svojím Bf 109G-6 vzlietol z Troch Dubov do priestoru Kremnice, kde mu nahlásili, že nemecké Ju 87 Stuka tam útočia na postavenie povstaleckých pešiakov. Božik mal v svojom messerschmitte len malé množstvo nábojov, pretože viacej ich už do povstaleckého Bf 109G-6 na Troch Duboch nebolo. Na jeden útočiaci Ju 87 vypálil krátku dávku a zbrane sa mu odmlčali. Ďalší osud toho lietadla už nesledoval, keďže už bol bez nábojov. V službách povstaleckej Kombinovanej letky vykonal 31 bojových letov a zostrelil celkovo tri nemecké lietadlá (jeden Fw 189A-2 v spolupráci, jeden Ju 88A-5 a jeden Fw 189A-2). Po nociach sa často namiesto spánku dobrovoľne podieľal na odbavovaní pristávajúcich sovietskych dopravných lietadiel Lisunov Li-2 na Troch Duboch. Navečer 7. októbra šiel Božik s kolegom pilotom Augustínom Kubovičom a mechanikom Takáčom na bravčové hody do Badína, kam ich pozvali miestne dievčatá, ktoré pracovali na políčkach v blízkosti letiska Tri Duby. Vracali sa odtiaľ okolo desiatej večer vo veselej nálade a keď prišli na letisko, začali prilietavať sovietske Li-2 a všade pobehovali mechanici s tým, že sa letí do Ruska. V noci na 8. októbra bol Božik s prvou skupinou slovenských letcov a príslušníkov Kombinovanej letky transportovaný na palube Li-2 späť na sovietsku stranu, lebo sa s ním počítalo na preškolenie na sovietsku leteckú techniku, ktorou mala byť vyzbrojená formujúca sa 1. česko-slovenská zmiešaná letecká divízia v ZSSR.

Služba v česko-slovenskom vojenskom letectve

Na letisku Gorodok neďaleko Ľvova pristáli 8. októbra 1944 o 01:05 hod. Po tomto prelete na sovietsku stranu sa Božik už musel podrobiť prísnej sovietskej previerke. Stalo sa tak v Przemyśli v budove bývalej pošty, kde bol ubytovaný. Sovietov zvlášť zaujímalo, ako sa Božik dostal na východný front, aká bola morálka, spolupráca s civilným obyvateľstvom a či sa stretol s diverzantmi. Vzápätí mu začali vyčítať, že prečo už vtedy nepreletel na sovietsku stranu ako jeho traja spolubojovníci, prečo strieľal do Rusov a koľko ich zabil. Potom sa ho opýtali, koľko zabil Nemcov počas povstania a ako bojoval nad Bratislavou proti Američanom, koľko tam mal zostrelov, ako často lietali a koľko mal súbojov. Božik im všetko opatrne vysvetlil a previerka skončila. Raz v noci prišiel na jeho ubytovňu po večierke Rus so samopalom pripraveným k streľbe a povedal niečo v tom zmysle, že chce zabiť človeka, ktorý strieľal Rusov. Služba nikoho neprezradila a Rus odišiel.

Dňa 17. októbra Rudolf Božik vstúpil v hodnosti rotníka do Česko-slovenskej armády v rámci 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR v Przemyśli, kam sa premiestnil z Ľvova. V tom čase sa tu sústreďovali slovenskí letci, prevelení zo Slovenska, pretože tu bolo výcvikové stredisko, ktorému velil škpt. Jan Klán. Prví stíhací piloti tu boli preškolení na sovietske lietadlá La-5, ktoré mali odletieť na pomoc SNP, ale nakoniec nikam neodleteli, pretože na konci októbra bolo povstanie potlačené. Dňa 24. októbra sa Božik stal príslušníkom budovaného 2. česko-slovenského stíhacieho leteckého pluku, u ktorého vďaka svojim skúsenostiam pôsobil ako veliteľ roja a učiteľ lietania. Pluk mal vo výzbroji lietadlá La-5FN a neskôr La-7, ale vzhľadom k tomu, že ako celok nedokončil výcvik, nestihol už zasiahnuť do bojov druhej svetovej vojny. Dňa 1. mája 1945 Božika povýšili do hodnosti rotmajstra. V tom čase mu bola tiež schválená zdravotná dovolenka a 4. mája preletel do Spišskej Novej Vsi a odtiaľ do Košíc. Následne sa vybral domov. Keďže z Košíc nemohol letieť do Piešťan, musel ísť pešo. Cestoval aj na kravách, ale väčšinou pešo. Niekde za Popradom sa k nemu pridali dve dievčatá, o ktoré sa staral a chránil ich. Potom cestoval vlakom do Piešťan a 10. mája prišiel do Moravian za svojím dievčaťom. Nasledujúci deň šiel domov do rodných Hrnčiaroviec. Koniec druhej svetovej vojny strávil so svojimi najbližšími.

Po vojne pokračoval v službe v česko-slovenskom vojenskom letectve. Dňa 22. mája priletel do Prahy, kde sa sústreďovala celá 1. česko-slovenská zmiešaná letecká divízia, a 1. júna ho povýšili na rotmajstra letectva. Do Piešťan sa z Prahy vrátil 8. augusta ako príslušník 2. stíhacieho pluku, ale v tom období vôbec nelietal. Dňa 12. novembra sa v Moravanoch oženil so slečnou Amáliou Lipkovou, s ktorou mal potom dve deti. Znova začal lietať od 29. novembra. Dňa 2. júla 1946 vykonával prelet na cvičnom lietadle C-1.13 (čo bol ukoristený nemecký Klemm Kl 35D) s pilotným žiakom Materným. Z Piešťan do Zvolena preleteli za 55 minút a po krátkom oddychu vzlietli na spiatočný let do Piešťan. Božik si na ten let spomínal: „Počas letu nám vysadil motor. Naraz začal pokašliavať a pritom sa nedalo nikde pristáť. Všade pod nami bol les, ktorému sa nedalo vyhnúť a nám nezostávalo nič iné, než do neho zahučať. A v ňom sme aj náš stroj rozšrotovali. Od miesta havárie nás ľudia, ktorí tam robili drevo, doviezli na voloch do Banskej Belej. Keď som sa dostal na poštu, poštárka mi povedala, že má prestávku. Ja som jej na to povedal, že potrebujem bleskový hovor, lebo som vojenský pilot a preto musím nahlásiť haváriu. Keď som tak urobil, zavolal som aj žene, pričom ma to stálo tri koruny. Poštárke som ale povedal, že to zaplatí vojenská správa. V nemocnici mi zistili, že mám zranený tretí krčný stavec. Od tej doby som mal problémy so stavcami, ktoré mi spôsobila táto havária. Ale svoj podiel na tom isto mala aj tá havária, ktorú som prežil v Tamani, ešte na východnom fronte v roku 1943.“ Dňa 29. augusta bol Božik povýšený na štábneho rotmajstra letectva. V roku 1947 sa mu narodil syn Rudolf a o rok neskôr dcéra Ľubica. U leteckého pluku v Piešťanoch pôsobil do 31. marca 1948. Potom do 1. augusta slúžil u 1. stíhacieho pluku „Zvolenského“. Počas tohto pôsobenia mu bol 1. júla priznaný charakter učiteľa lietania v kategórii „D“. Následne sa opäť stal členom Leteckého pluku 44 Piešťany, kde bol ustanovený za veliteľa 3. letky. Lietal tu prevažne na stíhačkách S-95 a S-97 (čo boli La-5FN, resp. La-7). V roku 1948 vstúpil, ako väčšina pilotov, ktorí počas vojny pôsobili na východnom fronte, do komunistickej strany, ale asi po roku ho z nej vyhodili. Dňa 4. marca 1949 bol povýšený do najnižšej dôstojníckej hodnosti podporučík letectva a 8. apríla mu bol udelený letecký odznak pilota. Od 15. mája slúžil u Leteckého pluku 1 „Zvolenského“. Namiesto dosluhujúcich S-95 a S-97 pluk teraz preberal Avie S-199. Od 22. júna bol u pluku určený k lietaniu v noci.

Od 1. septembra začal skrátené ročné štúdium na Leteckej vojenskej akadémii v Pardubiciach a Hradci Králové, ktorú absolvoval 1. júna 1950 s prospechom „veľmi dobrý“ ako 5. v poradí z 56 frekventantov ročníka, pričom bol slávnostne vyradený v hodnosti poručíka letectva. Potom bol premiestnený do Popradu a následne pridelený k Bezpečnostnému letectvu, konkrétne k leteckej hliadke do Piešťan, kde konal službu až do konca toho roka. Po rozpustení Bezpečnostného letectva bol 31. decembra poslaný k Bezpečnostnej letke do Plzne, kde pôsobil ako veliteľ 3. roja 2. letky. Lietal tu na ochranu západnej hranice predovšetkým na stíhačkách S-99 (Bf 109G a K), či na S-199. Jeho letecká kariéra sa ale v tom čase chýlila ku koncu, pretože stále častejšie trpel následkami svojich zranení. V Plzni absolvoval svoj posledný let ako pilot. K pôsobeniu u Bezpečnostnej letky po rokoch okrem iného povedal: „...Raz ma poslali hore na poplach s tým, že sa na hraniciach nachádza Piper. Odštartoval som a doletel na určené miesto. Ten, ako postrehol, že sa k nemu približujem, rýchlo odletel za hranice, alebo len tak lietal nad nimi. Pritom dobre vedel, že ja hranice prekročiť nemôžem a tým pádom je za nimi v bezpečí. Akonáhle som sa od nich vzdialil tak 20 až 30 km, znova ma volali, že sa vrátil. Musel byť informovaný, kde sa nachádzam. Keď som tam znova doletel, už tam nebol a doma sa mi asi len vysmieval, ako ma prehnal. Nakoniec som v Plzni pristál so svojím Bf 109 bez toho, aby som toho narušiteľa, čo len poriadne na oblohe videl.“

Dňa 1. júla 1951 bol preradený k 6. leteckému školnému pluku do Piešťan, kde pôsobil ako učiteľ teórie lietania. Tu ho 2. apríla 1952 povýšili na nadporučíka. V januári až máji 1953 bol učiteľom taktickej učebnej skupiny u Leteckého učilišťa v Prostějove a od júna 1953 do februára 1954 učiteľom šturmanskej učebnej skupiny tamtiež. Vo februári až apríli 1954 pôsobil ako starší letecký dispečer 33. rádiotechnickej čaty leteckých zabezpečovacích prostriedkov v Piešťanoch. Potom bol do októbra 1955 starším leteckým dispečerom 13. rádiotechnickej čaty leteckých zabezpečovacích prostriedkov tamtiež. Medzitým ho 28. apríla 1955 povýšili na kapitána. Od októbra 1955 do augusta 1957 slúžil u 30. bojového leteckého pluku „Ostravského“ v Piešťanoch ako starší dispečer a potom bol do decembra 1958 náčelníkom dispečerského stanovišťa u toho istého pluku, tiež na piešťanskom letisku. Dňa 23. decembra 1958 bol kpt. Rudolf Božik prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania, s čiastočným výsluhovým dôchodkom. Oficiálnym dôvodom jeho prepustenia do zálohy bolo znižovanie počtov a reorganizácia armády. V skutočnosti ho prepustili v rámci očisty Česko-slovenskej armády od vojakov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny zapojili do bojov proti Sovietskemu zväzu.

Po prepustení z armády

Najprv krátko pracoval ako baník v uhoľných baniach v Handlovej, ale už vo februári 1959 nastúpil do práce v Lokomotívnom depe Leopoldov, strojová stanica Trnava, kde bol kandidátom na rušňovodiča a potom pracoval ako rušňovodič-motorvodič až do odchodu do dôchodku v roku 1980. „Ako rušňovodič som zažil aj paru. Poslednú trasu, ktorú som jazdil pred odchodom do dôchodku v roku 1980, bola trasa Piešťany – Vrbové. To som už býval od roku 1974 v Piešťanoch, kedy sme sa tam presťahovali z Moravian nad Váhom,“ spomínal si Božik. V rámci rehabilitácií ho 15. januára 1970 povýšili na majora, neskôr na podplukovníka a nakoniec na plukovníka vo výslužbe. V roku 1986 mu zomrela manželka, čo ho veľmi zasiahlo. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu ho do posledných chvíľ neopúšťal humor a radosť zo života. Zomrel 27. júna 2000 v Piešťanoch krátko pred svojimi 80. narodeninami. Pochovaný je v Bratislave na Cintoríne Vrakuňa.

Literatúra

• BURSA, Stano. Stíhač Rudo Božik (letecké eso slovenského stíhacího letectva). Cheb : Svět křídel, 2006. 227 s. ISBN 80-86808-32-7.
• HRODEGH, Marian; BURSA, Stanislav; KAŠŠÁK, Peter. 26. jún 1944 : operácie strategického letectva Spojencov v Stredomorí a obranné reakcie letectiev Osi. Prvé. vyd. Bratislava : Degart s.r.o., 2021. 204 s. ISBN 978-80-971891-6-7.
• MAHONEY, Kevin A. Fifteenth Air Force against the Axis: Combat Missions over Europe during World War II. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : The Scarecrow Press, Inc., 2013. 485 s. ISBN 978-0-8108-8494-6.
• RAJLICH, Jiří. Za Boha a národ (stíhací esa slovenských Vzdušných zbraní ve 2. světové válce). Cheb : Svět Křídel, 2006. 239 s. ISBN 978-80-86808-30-7.
• ŠUMICHRAST, Peter; KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939-1944. Bratislava : Magnet-press Slovakia, 2000. 157 s. ISBN 80-968073-6-6.

Pozri aj

• Zoznam slovenských leteckých es

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rudolf Božik

Externé odkazy

• Rudolf Božik na stránkach letka13.sk^{[nefunkčný odkaz]} (po slovensky)
• Rudolf Božik na stránkach gonzoaviation.com Archivované 2024-02-26 na Wayback Machine (po slovensky)
• Rudolf Božik na stránkach forum.valka.cz (po česky)
• Sestřely přiznané příslušníkům slovenské národnosti v létech 1939 – 1945 (po česky)

Letecký portál Slovenský portál Biografický portál