Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana
Súradnice: 48°09′25″S 17°07′01″V / 48,157066°S 17,116882°V
| Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Skratka | SDKÚ-DS |
| Založenie | 18. február 2000 |
| Podpredseda | Jozef Sobčák |
| Najviac poslancov | 31/150 (NR SR 2006) 3/14 (EP 2004) |
| Poslancov | 0 / 150 0 / 14 |
| Volebný výsledok | ▼ 0,02 % Voľby do NR SR 2023 ▼ 7,75 % Voľby do EP 2014 |
| Ideológie | liberálny konzervativizmus kresťanská demokracia pro-europanizmus |
| Politické spektrum | stredopravica |
| IČO | 36060101 |
| Počet členov | ▼ 4 (31.12.2022)[1] |
| Ďalšie informácie | |
| Mládežnícka organizácia | Nová Generácia (do 2014) |
| Sídlo | Zámocká 4771/22 811 08 Bratislava |
| Noviny | Modré správy [2] (nefunkčné) |
| Farby | |
| Web | sdkuds.sk |
Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (skratka SDKÚ–DS) je stredopravicová liberálnekonzervatívna politická strana pôsobiaca na Slovensku. Strana v posledných rokoch však nevykazuje žiadnu politickú aktivitu a funguje len de iure. Vznikla po rozpade Slovenskej demokratickej koalície, ktorá vznikla ako protiváha vtedajšej autoritatívnej vlády Vladimíra Mečiara. Jej dlhoročným predsedom bol Mikuláš Dzurinda, ktorý bol zároveň predsedom vlády SR v rokoch 1998 – 2006. Pôvodne pôsobila pod názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia (skratka SDKÚ). Dňa 21. januára 2006 rozhodli delegáti kongresu SDKÚ o zlúčení strany s Demokratickou stranou a zmene názvu na Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Strana vznikla pod pôvodným názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia začiatkom roku 2000. Založil ju bývalý predseda SDK Mikuláš Dzurinda. Strana vznikla po tom, čo Dzurinda spolu s niektorými ministrami odmietol vystúpiť z účelovo vytvorenej volebnej strany Slovenská demokratická koalícia (SDK) a vrátiť sa podľa pôvodnej dohody do strán, ktoré ju predtým vytvorili.
Politickú deklaráciu SDKÚ podpísali 16. januára 2000 jedenásti signatári: Mikuláš Dzurinda, Eduard Kukan, Milan Kňažko, Ivan Šimko, Milan Hort, Tibor Šagát, Viliam Vaškovič, Ladislav Pittner, Juraj Kopčák, Peter Kresánek a Jozef Macejko.[3] Spolu s Mikulášom Dzurindom vstúpili do SDKÚ viacerí politici SDK – časť členov bola pôvodne z KDH (Dzurinda), časť z bývalej DÚ (Eduard Kukan) a časť z bývalej DS (Ivan Mikloš). Strana bola zaregistrovaná na Ministerstve vnútra SR 18. februára 2000. V auguste 2000 strana pohltila Demokratickú úniu.
18. novembra 2000 sa v Bratislave sa konal ustanovujúci kongres SDKÚ, na čelo ktorej bol zvolený premiér Mikuláš Dzurinda. Podpredsedami SDKÚ sa stali Eduard Kukan, Ľubomír Harach, Milan Kňažko a Juraj Kopčák. Súčasťou úzkeho vedenia sa stala aj bývalá novinárka Zuzana Martináková.[4] Generálnym sekretárom strany sa stal Ivan Šimko.
SDKÚ konštatovala, že sa nemieni etablovať v súčasnom parlamente, zaväzuje sa však podporovať vládu a prevziať zodpovednosť za činnosť siedmich členov kabinetu za SDKÚ. V nadchádzajúcich parlamentných voľbách chce získať toľko hlasov, aby mohla viesť rokovania o zostavení vlády. Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 2002 SDKÚ nečakane uzavrela dohodu o spolupráci s Demokratickou stranou.[5] V parlamentných voľbách v roku 2002 SDKÚ získala 15,09 % hlasov a 28 mandátov, skončila na druhom mieste a spolu s SMK, KDH a ANO vytvorila vládu a spoločne tak táto koalícia začala politiku reforiem.
Volebné obdobie 2002 – 2006
[upraviť | upraviť zdroj]8. októbra 2002 podpísali koaličnú zmluvu predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda, predseda SMK Béla Bugár, predseda KDH Pavol Hrušovský a predseda ANO Pavol Rusko a o 8 dní neskôr – 16. októbra vymenoval prezident Rudolf Schuster novú vládu pod vedením staronového premiéra Mikuláša Dzurindu. Strana bola súčasťou koalície, ktorá presadila zásadné ekonomické reformy. Strana získala ministerstvá obrany, financií, dopravy, sociálnych vecí a rodiny a ministerstvo zahraničia. Vo vzťahu k vývoju v strane bol podstatný neskorší rozpor premiéra s Ivanom Šimkom a kauza „skupinka“. 8. decembra 2003 vystúpila zo strany platforma okolo Ivana Šimka (celkovo sedem poslancov vrátane Zuzany Martinákovej). Táto skupina poslancov neskôr založila stranu Slobodné fórum. Do klubu neskôr pribudol Jozef Banáš (pôvodne ANO).
V roku 2004 strana prehrala prezidentské voľby, keď jej nominant Eduard Kukan nepostúpil do druhého kola o necelých 4-tisíc hlasov.[6] V prvých voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku, ktoré sa konali v júni 2004, strana získala najviac hlasov, čím obsadila v Európskom parlamente tri mandáty.[7] 22. mája 2004 delegáti kongresu SDKÚ v Bratislave zvolili za nových podpredsedov strany Pavla Kuboviča, Pavla Prokopoviča a Juraja Lišku. Okrem uvedenej trojice nimi zostali Ivan Mikloš, Eduard Kukan a Milan Hort. Od 21. januára 2006 sa strana zlúčila s menšou Demokratickou stranou a tak používa dnešný názov SDKÚ-DS.[8] Na začiatku februára 2006 z vládnej koalície odišlo KDH po spore s SDKÚ kvôli zmluvám o výhrade vo svedomí.[9] Pre rozpad vládnej koalície sa v júni 2006 konali predčasné voľby.[10][11] Strana sa vo volebnom období výrazne pričinila o úspechy v zahraničnej politike – vstup Slovenska do NATO a Európskej únie.[12]
Volebné obdobie 2006 – 2010
[upraviť | upraviť zdroj]V parlamentných voľbách v roku 2006 strana získala 18,35 % hlasov a 31 mandátov, skončila na druhom mieste a prešla do opozície. Najviac preferenčných hlasov získala Iveta Radičová (205 538), nasledovaná Ivanom Miklošom (199 801) a Mikulášom Dzurindom (165 729).[13] 17. novembra 2006 delegáti kongresu SDKÚ v Bratislave potvrdili na čele strany Mikuláša Dzurindu. Novou podpredsedníčkou SDKÚ-DS sa stala Iveta Radičová. Staronovými podpredsedami sa stali Pavol Kubovič, Juraj Liška, Ivan Mikloš, Eduard Kukan a Milan Hort. Kongres zároveň rozhodol o zmene generálneho sekretára strany, Ivana Harmana vymenil Štefan Hudec.
8. marca 2008 Prezídium SDKÚ-DS vylúčilo zo strany a pozastavilo práva člena štrnástim signatárom výzvy bratislavskej krajskej organizácie „Nastal čas na zmenu“. Stalo sa tak na návrh predsedu strany Mikuláša Dzurindu. Za toto uznesenie hlasovali z osemnástich členov Prezídia šestnásti, proti bol len bratislavský krajský šéf Valentín Mikuš a zdržal sa podpredseda strany Juraj Liška.[14] Medzi vylúčenými boli aj Mikuš a poslanec Národnej rady SR Martin Kuruc. Dzurinda v ten deň na tlačovej besede uviedol, že signatári flagrantne porušili stanovy a uznesenia Prezídia a išlo o ich demonštráciu vlastnej moci. Podľa neho nešlo signatárom o diskusiu, ale o vytváranie druhého centra moci. 17. marca Valentín Mikuš vyhlásil, že sa nazdáva, že svojím správaním Prezídium SDKÚ-DS porušilo jeho ľudské práva. „Dnes ráno som podal žalobu na Ústavný súd, pretože žiadne stanovy nemôžu byť v rozpore s ľudskými právami,“ oznámil novinárom. Dodal, že mu straníckym súdom ani nebolo umožnené nahliadnuť do spisu.
Začiatkom apríla 2008 vystúpil Martin Kuruc z parlamentného poslaneckého klubu SDKÚ-DS. 19. júna vystúpil z SDKÚ-DS Juraj Liška. Zároveň sa vzdal členstva v poslaneckom klube strany v NR SR. Svoj odchod odôvodnil slovami: „Dzurinda ako predseda stratil moju dôveru a preto som sa rozhodol k tomuto kroku.“ Neskôr z poslaneckého klubu vystúpil aj Ľuboš Micheľ. Strana rozpustila svoje štruktúry v Bratislavskom kraji a počas leta 2008 vytvorila nové.
V septembri 2008 SDKÚ vypracovala dokument Slovensko má na viac ako programovú alternatívu vlády Roberta Fica.[15]
V roku 2009 strana prehrala súboj o prezidentské kreslo, keď jej nominantka Iveta Radičová prehrala v druhom kole s Ivanom Gašparovičom. V júni 2009 strana získala 16,98 % a 2 mandáty v druhých voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku.
Vo voľbách do VÚC v novembri 2009 SDKÚ-DS získala miesto predsedu BSK, ktorým sa stal Pavol Frešo, v ostatných krajoch jej kandidáti resp. kandidáti koalícií, ktoré SDKÚ-DS podporovala, nezískali mandát.
Vo februári 2010, po zverejnení kauzy financovania strany, sa vzdal postu volebného lídra Mikuláš Dzurinda, v primárnych voľbách následne vyhrala (v súboji s Ivanom Miklošom) a novou líderkou do volieb do NR SR v roku 2010 sa stala Iveta Radičová.
Volebné obdobie 2010 – 2012
[upraviť | upraviť zdroj]V parlamentných voľbách 2010 získala strana 15,42 % hlasov a 28 poslaneckých mandátov a vytvorila spoločne so stranami KDH, MOST-HÍD a SaS vládnu koalíciu. Predsedníčkou vlády sa stala Iveta Radičová. Strana zároveň získala post ministra financií (Ivan Mikloš), školstva (Eugen Jurzyca), zahraničných vecí (Mikuláš Dzurinda) a spravodlivosti (Lucia Žitňanská).
7. novembra 2010 delegáti kongresu SDKÚ v Bratislave potvrdili na čele strany Mikuláša Dzurindu. Novou podpredsedníčkou SDKÚ-DS sa stala Lucia Žitňanská. Staronovými podpredsedami sa stali Ivan Mikloš, Iveta Radičová a Milan Hort. Generálnym sekretárom strany zostal Štefan Hudec.
V komunálnych voľbách 2010 strana nezískala žiadne miesto primátora krajského mesta.
Vládna koalícia nestihla realizovať počas svojho funkčného obdobia žiadne zásadné reformy s výnimkou zvýšenia transparentnosti zverejňovaním zmlúv a rozhodnutí súdov na internete. Po neúspešnom hlasovaní o eurovale vláde dňa 11.10.2011 nebola vyslovená dôvera a následne NR SR schválila skrátenie funkčného obdobia a predčasné parlamentné voľby boli vyhlásené na 10.03.2012. Predvolebnú kampaň najzásadnejšie poznačila Kauza Gorila a následné verejné protesty.
Volebné obdobie 2012 – 2016
[upraviť | upraviť zdroj]V parlamentných voľbách 2012 získala strana iba 6,09 % hlasov a 11 poslaneckých mandátov a prepadla sa z druhého až na piate miesto. Najväčší počet preferenčných hlasov získala Lucia Žitňanská (103 517). Následne predseda strany Mikuláš Dzurinda oznámil, že nebude kandidovať na kongrese.
19. mája 2012 delegáti kongresu SDKÚ vo Zvolene zvolili za nového predsedu strany Pavla Freša. Novými podpredsedami sa stali Ivan Štefanec, Martin Fedor a Viliam Novotný a Jozef Mikuš. Novým generálnym sekretárom strany sa stal Štefan Kužma.[16] Neskôr sa Lucia Žitňanská stala predsedníčkou poslaneckého klubu SDKÚ-DS po odvolaní Ľ. Kaníka.
Predseda Frešo zvolal mimoriadny kongres na 28. jún 2014, nakoniec bol však presunutý na 27. septembra. Na kongrese sa malo riešiť smerovanie strany do roku 2016 a tiež voľba predsedu. Frešo odvolaný nebol, za hlasovalo 160 delegátov, proti 48 a 2 hlasy boli neplatné. Nebola dosiahnutá 3/5 väčšina. Viliam Novotný, Ivan Štefanec a Martin Fedor sa funkcie podpredsedov vzdali a voľba nových sa nekonala. Ondrej Matej sa vzdal funkcie prvého pokladníka strany a Štefan Kužma generálneho sekretára.[17]
Volebné obdobie 2016 – 2020
[upraviť | upraviť zdroj]Strana sa po postupnom rozpade členskej základne zapojila do parlamentných volieb v marci 2016. V nich však získala iba 0,26% hlasov a do parlamentu sa nedostala. Od roku 2017 je strana vo verejnej sfére prakticky nečinná, neobnovuje svoju webstránku ani profily na sociálnych sieťach.
Volebné výsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky
[upraviť | upraviť zdroj]| Rok volieb | počet hlasov | počet hlasov % | počet mandátov | umiestnenie | parlamentné postavenie |
|---|---|---|---|---|---|
| 2002 | 433 953 | 15,09 % | 28 / 150 |
2. | Koalícia so stranami ANO KDH a SMK |
| 2006 | ▼422 815 | ▲18,35 % | 31 / 150 |
2. | opozícia |
| 2010 | ▼390 042 | ▼15,42 % | 28 / 150 |
2. | Koalícia so stranami SaS KDH a Most-Híd |
| 2012 | ▼155 744 | ▼6,09 % | 11 / 150 |
▼5. | opozícia |
| 2016 | ▼6 938 | ▼0,26 % | 0 / 150 |
▼15. | mimo parlamentu |
Voľby do Európskeho parlamentu
[upraviť | upraviť zdroj]| Rok volieb | počet hlasov | počet hlasov % | počet mandátov | umiestnenie | parlamentné postavenie |
|---|---|---|---|---|---|
| 2004 | 119 954 | 17,09 % | 3 / 14 |
1. | účasť vo frakcii EPP-ED |
| 2009 | ▲140 426 | ▼16,98 % | 2 / 13 |
▼2. | účasť vo frakcii EPP |
| 2014 | ▼43 467 | ▼7,75 % | 2 / 13 |
▼3. | účasť vo frakcii EPP |
Mapy volebných výsledkov
[upraviť | upraviť zdroj]-
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2010 -
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2012
Volebné preferencie
[upraviť | upraviť zdroj]Volebné preferencie strany v percentách podľa Štatistického úradu SR od júna 2004 a do marca 2009. (Pozn.: Od júla 2006 do apríla 2007 sa skúmali sympatie k politickej strane.) Do júna 2004 a od apríla 2009 preferencie podľa agentúry Focus. (pozn. referencie podľa agentúry Median SK – júl 2009, august a november 2010, január, apríl a august 2011, júl a október 2012, november a december 2013; roky 2014 až 2015 podľa Focus, Median (marec 2014), Polis a MVK, od 2016 Focus).
Hrubo vyznačené preferencie znamenajú prekročenie hranice 5 % potrebnej na vstup do parlamentu.
Zaznamenané výsledky nad 1 %.
| Rok | I | II | III | IV | V | VI | VII | VIII | IX | X | XI | XII |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 2004 | 5,7 | 5,6 | . | 5,5 | 5,8 | 7,5 | 9,3 | 8,7 | 9,5 | 9,4 | 8,1 | 10,1 |
| 2005 | 9,1 | 10,8 | 12,0 | 8,2 | 9,4 | 9,6 | 9,8 | 10,6 | 7,4 | 9,6 | 8,2 | 8,8 |
| 2006 | 11,1 | 11,1 | 11,5 | 9,7 | 11,4 | 12,7 | 15,2 | 13,0 | 11,8 | 11,1 | 12,8 | 11,8 |
| 2007 | 10,7 | 10,5 | 13,6 | 11,0 | 12,0 | 14,1 | 11,3 | 10,0 | 12,2 | 14,5 | 15,6 | 13,5 |
| 2008 | 14,7 | 12,5 | 14,7 | 15,1 | 14,2 | 13,3 | 9,7 | 12,8 | 11,8 | 13,6 | 13,7 | 11,7 |
| 2009 | 12,8 | 12,9 | 12,5 | 15,5 | 17,8 | 15,8 | 13,9 | 14,3 | 13,4 | 14,4 | 12,4 | 11,5 |
| 2010 | 15,2 | 11,3 | 14,3 | 13,4 | 14,0 | 12,1 | 14,7 | 15,2 | 16,0 | 18,0 | 18,2 | 15,3 |
| 2011 | 16,9 | 15,2 | 16,5 | 17,1 | 12,2 | 13,4 | 12,6 | 17,5 | 12,8 | 12,2 | 11,3 | 10,2 |
| 2012 | 8,3 | 6,1 | 5,1 | 3,3 | 6,9 | 6,5 | 7,0 | 8,1 | 8,3 | 7,9 | 7,6 | 8,4 |
| 2013 | 8,8 | 8,9 | 9,4 | 8,1 | 7,3 | . | . | . | 8,1 | 8,1 | 10,4 | 10,4 |
| 2014 | 5,1 | 7,2 | 7,6 | . | 5,3 | 5,1 | 4,9 | 5,9 | 5,8 | 4,2 | 4,2 | 2,1 |
| 2015 | 2,5 | 2,8 | 2,2 | 3,2 | 2,3 | 2,4 | 1,8 | 2,2 | 2,2 | 2,8 | 3,0 | 2,5 |
| 2016 | 1,7 | 1,0 | 1,0 |
Politici Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej strany
[upraviť | upraviť zdroj]Články o politikoch Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej strany sú uvedené v kategórii Politici SDKÚ.
Predsedovia SDKÚ-DS
[upraviť | upraviť zdroj]- 2000 – 2012 Mikuláš Dzurinda
- 2012 – 2016 Pavol Frešo
Členská základňa
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa oficiálnych údajov [18] mala strana k 31. decembru 2010 6 842 členov. Ku koncu roka 2016 mala strana 396 členov.[19]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Výročná správa [online]. Bratislava: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, [cit. 2023-08-07]. Dostupné online.
- ↑ Modré správy [online]. Bratislava: Ústredná kancelária SDKÚ-DS, [cit. 2018-01-17]. Dostupné online. Archivované 2013-10-05 z originálu.
- ↑ Profil a história politickej strany SDKÚ-DS. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2014-06-04. Dostupné online [cit. 2018-01-17].
- ↑ SITA. História SDKÚ – DS. SME (Bratislava: Petit Press), 2006-11-17. Dostupné online [cit. 2018-01-17]. ISSN 1335-4418.
- ↑ DS volí SDKÚ
- ↑ TASR. Mečiar a Gašparovič postúpili do 2. kola. SME (Bratislava: Petit Press), 2004-04-04. Dostupné online [cit. 2024-03-24]. ISSN 1335-4418.
- ↑ pi, TASR, ČTK. Eurovoľby vyhrala na Slovensku SDKÚ. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2004-06-14. Dostupné online [cit. 2024-03-24]. ISSN 1336-197X.
- ↑ SITA. Kongres rozhodol o zlúčení s DS do SDKÚ-DS. SME (Bratislava: Petit Press), 2006-01-21. Dostupné online [cit. 2024-03-24]. ISSN 1335-4418.
- ↑ TASR. Ak vláda neschváli zmluvu o výhrade vo svedomí, KDH odíde z koalície. SME (Bratislava: Petit Press), 2006-02-04. Dostupné online [cit. 2024-03-24]. ISSN 1335-4418.
- ↑ Redakcia SME. Vláda Mikuláša Dzurindu sa rozpadá. SME (Bratislava: Petit Press), 2006-02-07. Dostupné online [cit. 2024-03-24]. ISSN 1335-4418.
- ↑ SME.sk. Po tvrdej zrážke predčasné voľby. SME (Bratislava: Petit Press), 2006-02-15. Dostupné online [cit. 2024-03-24]. ISSN 1335-4418.
- ↑ SME.sk. Úspešné finále. SME (Bratislava: Petit Press), 2004-03-15. Dostupné online [cit. 2024-03-24]. ISSN 1335-4418.
- ↑ Výsledky preferenčného hlasovania. SME (Bratislava: Petit Press), 2006-06-18. Dostupné online [cit. 2018-01-17]. ISSN 1335-4418.
- ↑ LEŠKO, Ján. Prezídium vylúčilo zo strany viacerých členov z Bratislavy. Korzár (Košice: Petit Press), 2008-03-10. Dostupné online [cit. 2024-03-24].
- ↑ Slovensko má na viac – programová konferencia [online]. Bratislava: Ústredná kancelária SDKÚ-DS, 2008-09-20, [cit. 2018-01-17]. Dostupné online. Archivované 2008-09-30 z originálu.
- ↑ TÓDOVÁ, Monika. SDKÚ: vyhral Frešo a staré tváre. SME (Bratislava: Petit Press), 2012-05-19. Dostupné online [cit. 2018-01-17]. ISSN 1335-4418.
- ↑ Frešo zostáva šéfom SDKÚ, kongres predčasne ukončili [online]. Perex, 27.09.2014, rev. 2014-09-27, [cit. 2014-12-11]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Výročná správa politickej strany Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana za rok 2010 [online]. Bratislava: Národná rada SR, 2011-04-21, [cit. 2018-01-17]. S. 42. Dostupné online.
- ↑ Výročná správa politickej strany SDKÚ-DS za rok 2016 [online]. SDKÚ-DS, [cit. 2019-01-29]. Dostupné online.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- DZURINDA, Mikuláš. Kde je vôľa, tam je cesta: môj maratón. Levice : L.C.A. Levice, 2002. 111 s. ISBN 80-88897-85-8.
- MAŤKO, Martin; HOMOĽA, Kamil et al. 10 rokov vôle a cesty: SDKÚ-DS: 2000 – 2010. Bratislava : Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana, 2010. 89 s. ISBN 978-80-970559-3-6.
- MAŤKO, Martin et al. SDKÚ-DS – Strana reforiem a modernizácie Slovenska. [Bratislava] : Inštitút pre moderné Slovensko, 2012. 226 s. ISBN 978-80-971215-0-1.
- MIKUŠOVÁ, Mária – ŠKUTÉTY, Štefan (eds.). Konferencia SDKÚ Slovensko v európskom kontexte, Prešov, 12. júla 2003. [Bratislava] : Ústredná kancelária SDKÚ, 2003. 38 s. Dostupné online.
- Priestor pre fakty: Slovensko 1998 – 2002. [b. m.] : Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana, [b. r.]. 41 s. Dostupné online.
- Rozumieme reformám? Bratislava : OZ Zelený štvorlístok, 2005. 44 s. ISBN 80-969356-3-1. Dostupné online.
- Modré správy – dvojtýždenník vydávaný Ústrednou kanceláriou SDKÚ-DS Dostupné online.
