Tatranka (časopis)

Tatranka bol literárny časopis, ktorý vydával Juraj Palkovič v bibličtine v Bratislave v takzvaných dieloch po 4 zväzky (diely 1832 – 1837, 1841 – 1842, 1843 – 1847).

Titulný list časopisu Tatranka z r. 1837

Charakteristika doby

Palkovič zakladá Tatranku v dobe formovania sa novodobého slovenského národa, ktorý súvisel s rozvojom meštiackeho živlu v našich krajoch. Stalo sa tak v rokoch reakčnej vlády, ktorej vplyv zosilnel hlavne po spomínanom viedenskom kongrese roku 1815. Knieža Metternich, ktorý stál na čele viedenskej vlády až do roku 1848 bol smutne známy tým, že zaviedol prísnu cenzúru a kontrolu dovozu zahraničnej literatúry, špicľovanie a udávanie, čo vytváralo v rakúskej monarchii ovzdušie strachu.

Maďarská vládnuca trieda už v tejto dobe úspešne bojovala s rakúskymi vládnymi kruhmi o moc v Uhorsku, stavajúc sa proti centralistickej politike Viedne a proti panovníckemu habsburskému dvoru. Vzrastá snaha o postupnú premenu feudálneho Uhorska na buržoáznu krajinu, ktorú podporovali meštiaci, vrstvy inteligencie, ale aj časť liberálnej šľachty. Jej vodcovia Štefan Sečéni, neskôr Fraňo Pulszky a hlavne Lajos Kossuth i básnici Vörösmarty a Kölcsey sa usilovali paralyzovať vplyv konzervatívnej bohatej šľachty a vymôcť si od Viedne hospodárske i politické osamostatnenie Uhorska.

V týchto rokoch sa začínajú rozpory medzi čelnými predstaviteľmi slovenského i maďarského národného hnutia, aj keď snahy o odstraňovanie feudálnych prežitkov, ako aj o hospodárske napredovanie Uhorska, boli vlastencom obidvoch národov veľmi blízke. Rozchádzali sa však v názoroch na riešenie národnostnej otázky. Silná maďarizácia, prevádzaná často aj násilnou formou, stretla sa na slovenskej strane s odporom, aj keď pre celkovú slabosť slovenského národného hnutia bol tento len málo účinným. Šľachta slovenského pôvodu sa rýchlo odnárodnila a národná buržoázia formujúca sa z drobných remeselníkov, kupcov a inteligencie bola ešte málo početná. Chýbala jej predovšetkým spojitosť s ľudovými vrstvami, ako aj náležitá organizovanosť opierajúca sa o vybudované slovenské politické a hospodárske centrá, ako aj o rozvinuté, účinné slovenské novinárstvo.

Vážnym nedostatkom nášho národného hnutia v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia bola nejednotnosť v oblasti slovenského spisovného jazyka, ako aj rozpory medzi stúpencami bernolákovskej slovenčiny a biblickej češtiny. Napriek tomu sa posilňovalo slovanské cítenie podnietené kollárovským hnutím slovanskej vzájomnosti a znásobené rozvojom česko-slovenskej spolupráce. Po opadnutí jozefínskej reformnej vlny poznačenej osvieteneckým racionalizmom sa u nás len hľadá a postupne aj nachádza nový myšlienkový návrh národného hnutia. Jej typickým rysom sa stáva hlavne návrh „slovanského národa“ členeného na kmene. Slovanské a neskôr i slovenské národné hnutie sa stáva potom aj s inými spoločenskými charakteristikami východiskom k štúrovskému hnutiu, ktoré sa prejavuje aj prvými úspešnými pokusmi o aktivizáciu ľudových más a ich zapojenie do slovenského národného pohybu.

Bratislavská katedra reči a literatúry československej na lýceu vedená Jurajom Palkovičom sa významnou mierou podieľala na upevňovaní slovanského i československého povedomia, ako aj na formovaní nášho národného hnutia. Odrazom týchto snáh sa stáva aj Palkovičov literárny časopis - Tatranka.

Prvý diel

Palkovič podľa všetkého dostal roku 1832 bez väčších ťažkostí povolenie na vydávanie literárneho časopisu, už aj preto, že išlo o nepravidelne vychádzajúce periodikum. Stala sa ním Tatranka s podtitulom „Spis pokračujíci rozličného obsahu zvláště pro Slováky, Čechy a Moravany.“ Časopis sa objavoval veľmi nepravidelne od roku 1832, keď vyšiel „na skúšku“ jeho prvý a druhý zväzok. Sám vydavateľ napísal, že Tatranku nemieni vydávať pravidelne, ale len z času na čas podľa počtu predplatiteľov a záujmu čitateľskej verejnosti. Tretí zväzok vyšiel preto roku 1834 a štvrtý o tri roky neskoršie. Tým bol ukončený prvý ročník Tatranky, ktorej zväzky vychádzali priemerne na 16-tich stranách.

Druhý diel

Palkovič pre nedostatok odberateľov prerušil vydávanie Tatranky a pokračoval v ňom, podľa všetkého, na naliehanie Ľudovíta Štúra, až v máji 1841 - roku, kedy vyšiel prvý zväzok jej druhého ročníka (běhu). Kým vyšli jej štyri zväzky trvalo to dva roky.

Tretí diel

Roku 1843 začal vychádzať tretí ročník, ktorého posledný štvrtý zväzok sa objavil až roku 1847. Tým aj Tatranka zanikla. Od mája 1841 dostal Palkovičov časopis spoluredaktora, ktorým bol jeho „bývalý střídnik [zástupca profesorátu] Vys. učený p. Ludvik Štúr, veľmi umělý a přičinlivý mladý Slovan.“ Spolu teda vyšli tri ročníky Tatranky o dvanástich a nie o siedmich číslach, ako sa predtým častejšie mylne tvrdievalo.

Pôsobenie časopisu

30-te roky

Prvé zväzky Tatranky obsahujú veľa Palkovičových prekladov z antickej literatúry. Boli tu napr. ukážky Sokratových Pamätí od Xenofanta, bitky pri Filipove od Velliusa Paterculusa, Gellia atď. Vedľa takýchto prekladov redaktor zaraďoval bez prirodzeného prechodu napr. úvahy o slobode náboženstva v Amerike i rozličné príspevky o aktuálnych problémoch prevzaté z pražského Časníka, z Časopisu české museum, z novín peštianských i viedenských. S obľubou tiež publikoval články o exotických krajinách, o Jáve, Strednom východe, o Indii, ktoré preberal z druhej ruky.

Len občas uverejnil v Tatranke články o živote slovenského ľudu. Publikoval tu aj rozsiahle pojednanie o roľníckej vzbure v Sedmohradsku roku 1735, ktorej vodcovia Pero, Ján Šebestián, Ondrej Pástor, Štefan Sylasi boli po porážke krutým spôsobom popravení. Palkovič sa o tejto vzbure vyslovil odsudzujúco a varoval pred jej nasledovaním. Napriek negatívnemu vzťahu k ľudovému revolučnému hnutiu mal však veľké pochopenie pre zápas mešťanov proti šľachte. Horlil za politické práva mešťanov aj ako poslanec za mesto Krupinu na uhorskom sneme v Bratislave, aj ako redaktor Tatranky. Dovolával sa zrušenia poddanstva, pravda kompromisnou formou - výkupom - a nie jeho radikálnym likvidovaním bez náhrady.

V rokoch 1832-1837 v Tatranke Palkovič venoval najväčšiu pozornosť polemikám s jazykovedcami novočeskej jungmanovskej školy a článkom národno-obranným. Medzi svetlé stránky jeho novinárskej činnosti patrí dlhoročný zápas o pravdivé vedecké zhodnotenie rukopisu Královedvorského a Zelenohorského (RKZ). V tejto dobe sám zo vzdelaných Slovákov zotrvával verne po boku Josefa Dobrovského, ktorý od počiatku popieral pravosť týchto rukopisov. V týchto polemikách Palkovič preukázal veľké znalosti dejín slovenských a českých, historickej gramatiky i viacerých cudzích jazykov. Palkovič sa v tejto oblasti držal vedeckej pravdy aj vtedy, keď takí uznávaní slavisti, akým bol Jungmann, Palacký a Šafárik, ho preto odsudzovali a vyhlasovali falzifikáty RKZ za pravé a historicky vierohodné.

Polemiky o pravosti týchto “národných pamiatok" len zvýšili napätie a rozpory medzi Dobrovského a Jungmannovými stúpencami. Palkovič ako stúpenec starej veleslavínskej češtiny sa vtedy takto vyslovil o Jungmannovej novočeskej jazykovednej škole: “Tá nová škola našich pomatenců již tak zasýpa češtinu ruštinou, srbštinou, že čtenář spisu jejich potřeboval by k rozumění jim ruského, srbského a poľského slovníka; a tato celá zmatená, spotvořená řeč jejich podobá se, jakoby z té babylonské věže pochádzela." To bolo však neobjektívne hodnotenie vyslovené v zápale polemiky. Nad tento subjektivizmus sa Palkovič dokázal povzniesť, keď hodnotil celkový vedecký prínos Jozefa Jungmanna pre českú jazykovedu. Preto aj roku 1837 nazval Jungmannov Česko-nemecký slovník „znamenitým dielom.“ Na druhej strane treba zdôrazniť, že aj Jungmann nezištne propagoval v Čechách Palkovičov česko-nemecko-latinský slovník, ba sám sa aj pričinil o vydanie jeho prvého zväzku.

Palkovič sa aj v Tatranke miestami pokúšal o nastoľovanie pálčivých sociálnych problémov i o boj proti najhorším feudálnym prežitkom. Staval sa proti nespravodlivej šľachtickej stoličnej justícii, dovolával sa zväčšenia politickej a hospodárskej moci meštiackeho stavu, hospodárskych i sociálnych reforiem propagovaných v Uhorsku grófom Széchenyim, ale aj proti zamedzovaniu nacionálnej rovnoprávnosti. Roku 1837, v štvrtom zväzku prvého ročníka Tatranky, chcel uverejniť svoje pokrokové prejavy na bratislavskom uhorskom sneme, ale cenzor mu to nedovolil. Videl v tom asi útok proti feudálnemu spoločenskému poriadku a kritiku panujúceho režimu, hoci Palkovičova kritičnosť bola vcelku mierna a ani zďaleka nedosahovala intenzity kritiky jeho žiakov - štúrovcov.

Palkovič už vo svojom prejave na uhorskom sneme 21. 9. 1833 sa dovolával prisluhovania spravodlivosti aj pre poddaných sedliakov, ktorí podliehali zemianskym stoličným súdom a nemohli sa preto dožiť pravdy. Presadzoval právo ich odvolania sa proti nespravodlivým rozsudkom a žiadal takú úpravu súdnictva, ktorá by zabezpečovala jeho objektivitu a zachovávala spravodlivosť ku všetkým občanom monarchie bez ohľadu na ich triedny pôvod, sociálne postavenie, pohlavie i náboženské vyznanie. Tu aj otvorene hovoril o nespravodlivosti feudálneho spoločenského poriadku a o neudržateľnom „politickom stave“ väčšiny obyvateľstva. Na adresu uhorskej šľachty vtedy povedal: „Často sem já slyšel zde mluviti o člověčenství, o spravedlnosti, o duchu věku a o veřejném zdání; ukažme tedy aspoň zde ještě k posledku, že to nebyla toliko pustá, jálová slova, než že měla předce nějaký účinek.“ Bolo to však zbytočné očakávanie. Politika uhorskej šľachty nemala humanistický charakter.

Počas svojho účinkovania na sneme, ale aj mimo neho, bol vytrvalým zástancom politických záujmov mladej buržoázie. Bojovali aj za politické práva miest na slovenskom území, ktoré im šľachta v minulosti doslova ukradla a ešte ani v prvej polovici devätnásteho storočia nechcela počuť o zrovnoprávnení s mešťanmi. Preto aj Palkovič odsudzoval reakcionársku šľachtickú politiku a hodnotil ju ako „plod soběctví a těch starodávních času, kteréž dobře známe, pozůstatek.“

Cenzor Palkovičovho časopisu Juraj Dankovský, profesor gréčtiny na bratislavskom gymnáziu, však odmietal dať povolenie nielen na publikovanie Palkovičových snemových prejavov v Tatranke, ale nesúhlasil ani so zverejnením iných, pokrokových článkov. O Dankovského cenzúrnych zásahoch sa môžeme vierohodne presvedčiť z exempláru prvého ročníka Tatranky, ku ktorému sú tiež priviazané rukopisy statí, ktoré sa do časopisu nedostali, pretože boli scenzurované.

Tento autorský exemplár Tatranky je dnes uložený v Lyceálnej knižnici v Bratislave, ktorá je súčasťou knižnice Slovenskej akadémie vied. Dankovský kontroloval rukopisy Tatranky tak prísne, že dokonca neprepustil ani tie články, ktoré boli už predtým uverejnené v maďarských časopisoch. Išlo tu o recenzie dvoch spisov Štefana Sečéniho Hitel (Úver) a Világ (Svet), ako aj o články, v ktorých Palkovič kritizoval politiku náboženskej diskriminácie, uskutočňovanej v minulosti habsburským panovníckym dvorom. V treťom zväzku prvého ročníka Palkovičovho časopisu Tudományos Gyüjtemény /Vedecké zborníky/, v ktorom sa síce kritizuje poddanstvo, ale len mierne. Palkovič pripravil do tlače aj iné články propagujúce evolučný vývoj a nevýbojné hospodárske a sociálne reformy v Uhorsku, no cenzor Dankovský ich nedovolil uverejniť.

40-te roky

Druhý ročník Tatranky začal vychádzať v máji roku 1841. Vychádzal už pravidelnejšie, hoci ani tu sa ešte nedá hovoriť o pevnej periodicite. Časopis sa už vtedy systematickejšie zaoberal aktuálnymi spoločenskými problémami, pestoval slovanskú vzájomnosť, polemizoval s maďarizátormi, propagoval literárny romantizmus, ba pokúšal sa už aj tlmočiť požiadavky nového vedenia národného hnutia reprezentovaného štúrovcami. Prečo tomu tak bolo, o tom bližšie píše Palkovič v Predhovore prvého zväzku druhého ročníka Tatranky 18. mája 1841: “Hlavním pomocníkem při vydávaní tohto zvazku byl Vydavatelovi jeho bývalý střídnik Vysl. učený p. Ludvik Štúr, velmi umělý, horlivý a příčinlivý mladý Slovan."

Začiatkom štyridsiatych rokov teda Štúr preberá vedenie časopisu, aj keď mal i naďalej naň Palkovič veľký vplyv. Tatranka sa takto stáva neoficiálnym orgánom štúrovskej generácie, združenej okolo Ústavu reči a literatúry československej pri bratislavskom ev. lýceu. Vedenie štúrovského strediska národného hnutia prechádzalo od samovzdelávacej činnosti, k zakladaniu spolkov a k verejnému účinkovaniu, ktoré malo celoslovenské zameranie. V súlade s týmto celospoločenským programom nadväzuje spojenie s ľudovými vrstvami a snaží sa ich ovplyvňovať aj prostredníctvom novín a časopisov. Preto mnohí z nich sa zapojili do organizovanej dopisovateľskej činnosti. Prispievajú do Kuzmányho Hronky, do českého Světozoru, Včely, do pražských Květov, ktoré mali aj osobitnú rubriku Ze Slovenska.

Publicistiku štúrovskej generácie posilnili aj študentské literárne zborníky (Plody zboru učenců… Bratislava 1836), ako aj levočská Jitřenka (r. 1840). O rok neskoršie sa pripravuje do tlače prvý ročník Hurbanovej Nitry. Vtedy sa už medzi štúrovcami diskutovalo o možnostiach zakladania slovenských novín a časopisov. Roku 1841 si Ľudovít Štúr podáva prvú žiadosť na vydávanie samostatných politických novín. Pretože počítal s jej dlhým vybavovaním, ochotne sa chopil Palkovičovej ponuky na redigovanie Tatranky a vypracoval aj spolu s ním jej budúci program, ktorý potom zverejnili aj v pražských Květoch. Palkovič túto spoluprácu ponúkol Štúrovi aj preto, lebo v tejto dobe mal veľké pochopenie pre národné i politické účinkovanie svojich žiakov. Štúrovci takto v Tatranke získali vhodnú tribúnu na odrážanie stupňujúcich sa novinárskych útokov maďarskej vládnucej triedy proti slovenskému národnému hnutiu. Išlo tu predovšetkým o kultúrnu a spolkovú činnosť slovenskej študujúcej mládeže, ktorú peštianske noviny označovali nespravodlivo za protištátnu a vlastizradnú. Dokonca tvrdili, že slúži politickým záujmom ruského carizmu.

Štúrovci v druhom ročníku Tatranky uverejňovali svoje básnické a prozaické práce, o ktorých nachádzame zmienky v zápisniciach nazvaných “Dějiny hodín výkonných Učenců řeči a literatúry československé", vo Fejerpatakyho kalendároch, v Květoch, v Hronke a v iných časopisoch. V Tatranke vychádzali české verše Augustína H. Škultétyho, Karola Braxatorisa, Samuela Godru, Pavla Čendekoviča, Sama B. Hroboňa, i subjektívna lyrika Ľudovíta Štúra. Udomácnili sa tu aj preklady zo slovanských literatúr (napr. z poľskej od Janka Kalinčiaka). Nachádzajú sa tu správy o knižných novinkách, informácie o vývoji literatúry a národného života ostatných Slovanov, správy o činnosti osvetových spolkov a nedeľných škôl v našich krajoch. Máločo z toho bývalo predtým v Palkovičovom časopise.

Za Štúrovho redigovania sa Tatranka vysádzaná už modernou latinkou a nie prežitou fraktúrou, postupne zbavovala zastaraného literárneho klasicizmu, jazykovedných polemík a prevahy prekladov z antickej literatúry a stávala sa čoraz viacej nástrojom vedenia slovenského národného hnutia. Miesto polemík o problematike historickej gramatiky sa tu píše proti maďarizácii slovenských stolíc. (Boj Martina Ďurgalu v Trnave za rovnoprávnosť Slovákov, petícia slovenských študentov za zriadenie slovenskej katedry na peštianskej univerzite, odrážanie útokov maďarských časopisov Társalkodó, Világ, Atheneum a Hirnök proti štúrovským slávnostiam na Devíne roku 1836 atď.).

Práve v tejto dobe cenzor Dankovský pravdepodobne na pokyn Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne sprísnil revíziu Tatranky. Odmietal prepustiť napr. výťah z Dumasovej knihy Hora Sinas, ktorá vyšla roku 1842 v Prahe s povolením cenzúry, správu o stavbe reťazového mosta (Lanchhíd) v Pešti, hoci bola už predtým tiež uverejnená, ale predovšetkým polemiky a národno-obranné články proti sústredeným protislovenským útokom peštianskych časopisov.

Palkovič, ktorý v týchto nespravodlivých zásahoch videl prejav nacionálnej nevraživosti a osobných útokov, podal na Dankovského sťažnosť 1. mája 1842 adresovanú Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade, ktorá ju postúpila na vybavenie Ústrednému cenzorskému zboru. Nadriadený úrad nielenže Palkovičovu sťažnosť zamietol, ale ho aj priamo pokarhal.

Dankovský bol potom predsa len k Palkovičovej Tatranke zmierlivejší, čo mu však neposlúžilo, lebo tento časopis sa stal pre maďarskú vládnúcu triedu nepohodlným. Roku 1843 Ústredný cenzorský zbor nariadil zhabať všetky exempláre Tatranky a Dankovského, ako zodpovedného cenzora za prepustenie závadných článkov prísne potrestať. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada dekrétom zo dňa 28. augusta 1844 nariadila Dankovského zbaviť úradu okamžite, len čo sa nájde vhodný nástupca. Stalo sa tak nasledujúceho roku, kedy sa stal cenzorom bratislavských slovenských novín Fridrich Drescher.

Pokrokové a radikálnejšie zameranie Tatranky bolo dielom Ľudovíta Štúra, ktorý v tomto duchu viedol neskôr aj svoje politické noviny. Štúr v Tatranke uverejnil aj výťah za svojho prekladu knihy prezidenta geologickej spoločnosti vo Francúzsku Ami Boué: Turecko v Európe, ktorý sa takto vyjadril o uhorských šľachticoch: “Jejich neznámost je příliš hrubá, jejich smýšlení příliš aristokratické a pravých vlastenců jest příliš málo, než aby se více od nich očekávati mohlo, nežli polovičaté opravy a prostředky...„. Boué tu jednoznačne odsúdil feudálne zriadenie Uhorska, jeho prežité stoličné zriadenie a skorumpované súdnictvo a celý tento feudalizmus nazval “tvrdým a škaredým jarmom“. K jeho výrokom už prekladateľ Ľudovít Štúr nemusel pridávať ani slovo vlastného komentáru, aby bolo jasné, že sám je nepriateľom feudálneho otroctva.

Redigovanie literárneho časopisu, vychádzajúce často zriedkavejšie, ako raz za tri mesiace, nemohlo stačiť Ľ. Štúrovi, ktorý chcel so svojimi stúpencami doširoka rozvinúť slovenské národné hnutie aj pomocou zakladania spolkov, uzákonenia slovenčiny a vytvorenia samostatných politických novín.

Keď Štúr a jeho stúpenci roku 1843 vystúpili so spisovnou slovenčinou, Palkovič ako radikálny zástanca jednoty spisovného jazyka Čechov, Moravanov a Slovákov, so štúrovcami nemohol súhlasiť, aj keď mal s nimi veľa spoločného. Ich cesty sa začali rozchádzať. Štúr zaneprázdnený prípravami na vydávanie politických novín a nepochybne aj znepriatelený s Palkovičom, prestal redigovať Tatranku. Palkovič po prestávke v apríli roku 1845 už ako 76-ročný starec vydáva sám tretí zväzok svojho časopisu. V predhovore k tomuto zväzku sa starý slovenský novinár zmieňuje, že o spisovnej slovenčine sa dozvedel až v máji roku 1844, keď sa mu dostala do rúk knižôčka veršov Janka Fracisciho: „Svojim vrstovňíkom na pamjatku“, určená len úzkemu, dôvernému kruhu čitateľov. „Toto nám ještě scházelo“, sťažuje sa Palkovič, „ v tomto osudném čase, takové rozdvojení nás Slováků a od Čechů odtržení, toto rozkolnictví, tento zmatek v řeči a zpátky upadaní ze vzdělané, do té staré, nevzdělané...“

K tomuto zväzku Tatranky Palkovič pripojil aj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla Tatranského, a to v štúrovskej slovenčine. Aj z toho vidieť, že Palkovič mal výhrady len proti spisovnej slovenčine, no s politickými a ľudovýchovnými akciami štúrovcov súhlasil. Preto aj počas revolúcie roku 1848 odmietol kategoricky návrhy Jána Kollára, aby prijal redaktorstvo pripravovaných protištúrovských novín.

Roku 1847 Tatranka zaniká. Zapríčinila to, okrem vysokého veku jej vydavateľa aj skutočnosť, že slovenské meštiactvo i dedinská inteligencia sa už v tejto dobe orientujú iným smerom a odlišne posudzujú aj sociálny a politický život v Uhorsku ako starý Palkovič, ktorý dostatočne nepostihol proces konštituovania sa moderného slovenského národa a vytváranie národnej kultúry vo vlastnej spisovnej reči. Jeho novinárska činnosť, ktorou v predchádzajúcich desaťročiach vykonal veľa pozitívneho pre slovenské národné hnutie, v búrlivých predrevolučných rokoch už nestačila a bola vystriedaná radikálnejšou a revolučnejšou publicistikou štúrovcov.

Hodnotenie

Hodnotenie tohto literárneho časopisu nebolo v minulosti veľmi lichotivé. Jaroslav Vlček hovoril, že Palkovič v Tatranke “mechanicky vyberal väčšinou zostárlu zmes nečasových a nezaujímavých poučení." Aj v novšom hodnotení sa Tatranke vyčíta jej odtrhnutosť od skutočného života a pokrokového spoločenského vývoja. Tieto zamietavé súdy možno považovať za oprávnené len čiastočne. Medzi negatívne stránky Tatranky patrí jej veľmi zriedkavé vychádzanie a tým aj značne oneskorené reagovanie na aktuálne potreby slovenského národného hnutia, prílišná orientácia Palkoviča, ako redaktora na preklady zo starovekej gréckej a rímskej literatúry, zdĺhavé a niekedy aj škodlivé polemiky s Jungmanovou jazykovednou školou, ale aj publikovanie tzv. únikových materiálov na úkor článkov zaoberajúcich sa bezprostrednými potrebami slovenského národného i sociálneho života.

V Tatranke, a to tiež nemožno zamlčovať, sa Palkovič pokúsil písať aj o aktuálnych otázkach, ktorých riešenie si vynucoval spoločenský život. Išlo tu nielen o upevňovanie slovanského a slovenského povedomia, ale aj o protifeudálny zápas, s ktorým sympatizovala prevažná väčšina obyvateľstva na Slovensku i o napomáhanie procesu formovania sa buržoázneho slovenského národa opierajúceho sa o tesnú spoluprácu s národom českým. Palkovič v súlade s národno-obrannými tendenciami bol v Tatranke prinútený polemicky vystupovať aj proti tým maďarským novinám a časopisom, ktoré stáli v službách nacionálneho šovinizmu. Táto národno-obranná tendencia sa ešte zväčšila v tých zväzkoch Tatranky, ktoré redigoval Ľudovít Štúr. Na druhej strane Palkovič dokázal objektívne hodnotiť a vyzdvihovať aj pozitívne stránky súčasného maďarského novinárstva a oceňovať aj tie diela maďarskej umeleckej a vedeckej spisby, ktoré boli prínosom.

Časopis v elektronickej podobe

• Tatranka - dostupné v Digitálnej knižnici UKB

Zdroj

• TATRANKA. In: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Zost. Michal Potemra. Martin : Matica slovenská, 1958. 145 s.