Vojtech Kéler

Vojtech Kéler
hudobný skladateľ
Narodenie	13. február 1820 Bardejov, Slovensko
Úmrtie	20. november 1882 (62 rokov) Wiesbaden, Nemecko
Odkazy
Commons	Vojtech Kéler
Biografický portál

Vojtech Kéler alebo Béla Kéler (po nemecky Adalbert Paul von Keler; * 13. február 1820, Bardejov - † 20. november 1882, Wiesbaden) bol uhorský hudobný skladateľ a dirigent.

Životopis

Mladosť (1820-1845)

Vojtech Kéler sa narodil 13. februára 1820 v Bardejove, v dome č.41 na Radničnom námestí, do hornouhorskej šľachtickej rodiny ako siedme z pätnástich detí. Kélerovo rodné meno bolo Paul Albert. Ako otec je zapísaný Stephan Kéler, ktorý zastával funkciu zástupcu notára, neskôr senátora - člena bardejovskej mestskej rady a hlavného sudcu. Matka Anna Boothová pochádzala zo Spišského Podhradia.

Kéler sa hudobne vzdelával u regenschoriho Domu sv. Egídia v Bardejove Franza Schiffera, ktorý ho naučil základy hry na husle a na klavír. Kéler navštevoval školu vedľa evanjelického kostola, kde bola vyučovacou rečou nemčina, aj keď v bardejovských uliciach bolo možné počuť aj slovenčinu, resp. tzv. mäkkú šarištinu. Základné vzdelávanie v Bardejove ukončil v roku 1834. V rovnakom roku bol konfirmovaný. V štúdiu pokračoval na Evanjelickom lýceu v Levoči (1834-1835) a následne striedavo na Evanjelickom kolégiu v Prešove a Reformovanom kolégiu v Debrecíne (1836-1840).

Aj keď mladý Kéler už počas svojich štúdií v Prešove dirigoval školský orchester a písal drobnejšie skladby, nebolo možné jasne predikovať jeho budúcu umeleckú kariéru. Kélerovi rodičia uprednostňovali, aby pokračoval v rodinnej tradícii a venoval sa štúdiu práva.

Rozdielnosť predstáv Vojtecha Kélera a jeho rodičov vyústila do situácie, že na ich želanie nastúpil od 1. júla 1840 na ročnú poľnohospodársku stáž na statkoch grófov Schönborn-Buchheim v Mukačeve. Napriek ťažkej fyzickej práci neprestával usilovať o svoju umeleckú budúcnosť. V Mukačeve skomponoval svoje prvé známe dielo, klavírny valčík Friederike, ktorý bol prvýkrát uvedený na prešovskom karnevale v roku 1840 a bol pomenovaný po Kélerovej sestre.

Po skončení stáže v Mukačeve odišiel Kéler pracovať na farmy svojho švagra Ferdinanda Medweya, manžela sestry Amalie Johanny Alexandry, do Haliča a Beskýd. Aj v týchto podmienkach sa ďalej hudobne vzdelával. Cvičil na husle, študoval spisy o generálbase, harmónii a umení hudobného komponovania Johanna Georga Albrechtsbergera a skomponoval viac ako 40 skladieb, oi. Košutov pochod, op.5. V Haliči, kde mal početné príležitosti zahrať svoje nové klavírne skladby pre súkromnú spoločnosť, napísal v roku 1844 Valčík bardejovskej kúpeľnej sezóny 1844, neskôr vydaný pod názvom Romantický život, op.101.

V dôsledku prírodných katastrof a požiarov prišiel Kélerov švagor Ferdinand o svoj majetok. Kéler stratil zamestnanie a vrátil sa do Bardejova. Spolu s rodičmi trávil leto 1844 v ich vile v Bardejovských Kúpeľoch. Ponúkol niekoľko svojich valčíkov dirigentovi tamojšieho kúpeľného orchestra, ktorý ich zaradil do dramaturgie kolonádnych koncertov. Kéler sa počas jesene 1844 sa presťahoval do Prešova, kde krátko vyučoval hudbu a hral v orchestri prešovského divadla.

Huslista v Divadle nad Viedenkou (1845-1854)

V roku 1845 sa Kéler presťahoval do Viedne, kde ho riaditeľ a majiteľ Divadla nad Viedenkou (Theater an der Wien) Franz Pokorný od 28. augusta angažoval na miesto huslistu vo svojom orchestri. Divadlo, ktoré sa dodnes nachádza vo Viedni na ulici Linke Wienzeile, získalo svoj prívlastok podľa riečky Viedenky, ktorá preteká v podzemí vedľa divadla.

Už 30. augusta 1845 zažil Kéler svoju hráčsku premiéru pri otvorení novej divadelnej sezóny operou nemeckého skladateľa Friedricha von Flotow Alessandro Stradella pod dirigentskou taktovkou Jozefa Netzera. V zozname 27-členného divadelného orchestra z roku 1850 bol Kéler uvedený ako štvrtý v poradí pod svojím rodným menom Albert Kéler. Okrem výkonu profesie orchestrálneho huslistu dva roky študoval harmóniu a skladbu u violončelistu Divadla na Viedenke Carla Schlesingera a v rokoch 1851-1853 harmóniu a kontrapunkt u pedagóga viedenského konzervatória, hudobného teoretika, organistu, dirigenta a skladateľa Simona Sechtera, medzi ktorého študentov patrili skladatelia Franz Schubert alebo Anton Bruckner.

Obdobie 1848-1849 bolo pre Kélera v osobnom živote tragické. V zime 1848 zomrela jeho matka Anna a začiatkom roka 1849 na choleru aj otec Stephan. Obaja boli pochovaní na evanjelickom cintoríne v Bardejove. 2. júla 1849 bol v bojoch pri Komárne zabitý Kélerov brat Peter Sigismund, ktorý slúžil ako kapitán 24. pešieho pluku rakúskej armády.

Kélerovo deväťročné pôsobenie v orchestri Divadla nad Viedenkou oficiálne skončilo 7. mája 1854. Počas tohto obdobia bolo publikovaných jeho prvých desať opusov. Prvým z nich bola skladba Tri uhorské, op.1 vydaná v roku 1846. Zásadnou kompozíciou pre Kélerovu ďalšiu najmä dirigentskú dráhu sa stal valčík Hviezdy nádeje op.17. Johann Benedict Sommer požiadal Kélera o zaslanie tohto valčíka na orchestrálne uvedenie v Sommerových salónoch v Berlíne, ktorých bol vlastníkom. Kéler mu valčík v júli 1853 zaslal.

Dirigent Sommerovho orchestra v Berlíne (1854-1855)

Na základe úspechu valčíka Hviezdy nádeje, op.17 pred berlínskym publikom bol Kéler Johannom Benedictom Sommerom angažovaný na hlavný dirigentský post v jeho 36-člennom orchestri. Koncerty sa konali takmer každodenne v Sommerových salónoch, ktoré sa rozprestierali na mieste dnešnej vlakovej stanice na Postupimskom námestí. Kélerov prvý koncert sa konal 7. mája 1854. 20. mája prvýkrát predviedol Grosser-Sturm-Galopp, op.12. Od 25. septembra do 9. októbra 1854 hosťoval v Hamburgu, kde dirigoval nový valčík Cesty námorníkov, op.43. V rámci jedenásteho koncertu Sommerovho orchestra v Hamburgu uskutočnil 5. októbra 1854 premiéru svojej rozsiahlej vokálno-inštrumentálnej skladby - hudobného obrazu Karpaty. V stredu 3. januára 1855 v Berlíne uviedol premiéru svojho husľového koncertu Concerto dramatique. Sám sa ujal interpretácie sólového partu.

Dirigent Lannerovho orchestra vo Viedni (1855-1856)

Na jeseň roku 1855 sa Kéler rozlúčil s berlínskym orchestrom a opäť sa vrátil do Viedne. Po nečakanej smrti Augusta Lannera v septembri 1855 sa spolu s doterajším koncertným majstrom orchestra Jakobom Haagom ujal riadenia Lannerovho orchestra v sezóne 1855-1856. Vo svojom novom pôsobisku uviedol 2. decembra vo Viedni premiéru hudobného obrazu Noc v Benátkach a valčíku Friedens-Palmen, op.27. Na jednom z posledných koncertov na poste kapelníka Lannerovho orchestra premiérovo uviedol Kongresovú štvorylku, op.130.

Kapelník pluku grófa Mazzuchelliho (1856-1860)

Vo Viedni 1. augusta 1856 bol Vojtech Kéler ustanovený do funkcie kapelníka orchestra 10. pešieho pluku grófa Aloisa Mazzuchelliho. Vojenský pluk postupne prechádzal Viedeň, Debrecín, Budapešť, Belehrad, Sibiu, Portogruaro, Valvasone, Brašov a ďalšie mestá.

Kéler komponoval v rokoch 1856-1860 najmä pochody, polky a čardáše, upravoval skladby pre orchester a hudobným vzdelávaním hráčov zvyšoval jeho úroveň. Orchester, v ktorom boli okrem dychových zahrnuté aj sláčikové nástroje, účinkoval nielen pri vojenských príležitostiach, ale aj na samostatných promenádnych koncertoch, kde boli pochody doplňované skladbami v tanečných formách, zmesami populárnych melódií tzv. potpourri, alebo transkripciami opernej tvorby. Dôkazom Kélerovej kvalitnej práce s orchestrom bolo víťazstvo Mazzuchelliho pochodu, op.22 v súťaži organizovanej rakúskym vojenským kapelníkom Andreasom Leonhardom (1800-1866) v roku 1857.

V polovici marca 1857 vystupoval Kéler so svojím orchestrom v divadle v Debrecíne, ktoré sídlilo v sýpke radcu Gábora Nánássyho, pretože Csokonaiovo národné divadlo bolo otvorené až v roku 1865.

Kélerov prvý koncert v Budapešti sa uskutočnil 3. októbra 1858. Pravidelné koncerty v Budapešti sa pod jeho vedením konali až do konca apríla 1859. Výnimkou bolo krátke obdobie na začiatku roku 1859, kedy Mazzuchelliho pluk pôsobil v Belehrade.

V máji 1859 sa Kéler ako vojenský kapelník spolu s vojnovou výpravou rakúskej armády presunul do Talianska, kde prebiehala tzv. Druhá talianska vojna za nezávislosť medzi rakúskou armádou a sardínsko-francúzskymi vojskami. Počas vojny pôsobil severovýchodne od Benátok v Portogruaro a vo Valvasone. Po skončení tejto vojnovej operácie, resp. porážke rakúskej armády v bitke pri Solferine od sardínsko-francúzskych vojsk, priviedla Kélera vojenská služba do Sibine.

Kélerovo pôsobenie vo vojenskom pluku bolo fyzicky veľmi náročné a zrejme sa negatívne podpísalo na jeho neskorších vážnych zdravotných problémoch. Už počas služby absolvoval niekoľko liečebných pobytov v rumunských kúpeľoch Oradea. V roku 1860 zo zdravotných dôvodov požiadal o uvoľnenie z funkcie kapelníka. Bolo mu vyhovené a svoju službu v armáde ukončil 30. septembra 1860.

Kapelník orchestra v Budapešti (1861-1862)

Druhú polovicu roku 1860 a prvé mesiace roku 1861 trávil Kéler v Bardejovských Kúpeľoch, v Prešove a na ďalších miestach svojho rodného kraja. Odtiaľ zamieril do Budapešti, kde spolu s Jozefom Dubezom, ktorý do roku 1860 pôsobil v Haliči ako kapelník 4. pešieho pluku Hoch-und Deutschmeister, založil orchester. Kéler na jeho čele pôsobil od marca 1861 do konca roka 1862. Na úvodnom marcovom koncerte Kéler s Dubezom interpretovali premiéru spoločne skomponovaného husľového dvojkoncertu Umeleckí bratia (Die beiden Kunstbrüder). Orchester účinkoval na slávnostnom koncerte pri otvorení nového Budinského ľudového divadla v Budapešti 14. septembra 1861, na ktorom predviedol Rákociho predohru op. 76.

Ku koncu roka 1862 prišla Kélerovi ponuka od nassauského vojvodu k dlhodobému angažmánu na pozíciu dirigenta orchestra jeho pluku vo Wiesbadene. Keďže Kéler uprednostňoval trvalé zmluvy pred neistým pôsobením na voľnej nohe bez stálych príjmov, rozhodol sa ponuku prijať a ďalej nepokračovať v pôsobení na čele vlastného orchestra v Budapešti.

Hudobný riaditeľ 2. pluku nassauského vojvodu (1863-1866)

Po Benedictovi Stadtfeldovi (1788-1878), ktorý vo svojich 75 rokoch odišiel do dôchodku, sa Kéler 1. januára 1863 ujal funkcie dvorného kapelníka 45-členného orchestra 2. pluku nassauského vojvodu Adolfa vo Wiesbadene, ktorého veliteľom bol plukovník Bruno Neidhardt von Gneisenau (1811-1889).

Najväčšiu časť koncertov Kéler dirigoval v kúpeľnom dome vo Wiesbadene, pretože v tom čase ešte neexistoval stály kúpeľný orchester. Dramaturgia Kélerových koncertov sa skladala nielen z jeho vlastných skladieb a podobne ladených tanečných kompozícií ďalších autorov, ale aj zo symfonickej tvorby Haydna, Mozarta, Beethovena, Mendelssohna-Bartholdyho, Schuberta, Berlioza ai. Neoddeliteľnou súčasťou koncertov boli aj predohry romantických skladateľov - Verdiho, Rossiniho, Gounoda, Donizettiho, Webera a ďalších. Medzi interpretmi Kélerových koncertov nechýbali známi husľoví virtuózi - Henryk Wieniawski, Eduard Reményi, Henri Vieuxtemps alebo koloratúrna sopranistka Adelina Patti.

V rámci hosťovania Kélerovho orchestra v berlínskej Tonhalle v marci 1866 sa uskutočnila premiéra valčíka Berlínske deti, op.77. V apríli 1866 zamieril Kéler z Berlína do Drážďan, kde na spoločných koncertoch vystupoval s tamojším hudobným riaditeľom Moritzom Erdmannom Puffholdtom.

Kéler zažil významnú udalosť v osobnom živote, keď sa mu 23. mája 1866 narodil syn Albert (1866-1953). Jeho matkou bola Amalie Baum, po ktorej nesie Kélerov syn svoje priezvisko.

Vojtech Kéler zotrval v pozícii kapelníka orchestra 2. pluku do novembra 1866, kedy bolo Nassauské vojvodstvo, po porážke Rakúskeho cisárstva v prusko-rakúskej vojne, anektované Pruskom. Vojvoda Adolf bol zbavený trónu a nassauské vojenské oddiely sa začlenili do pruskej armády.

V Mohuči, Bardejove, Amsterdamu (1867-1869)

V rokoch 1867-1870 nemal Kéler stály príjem. Býval v podnájme vo Wiesbadene, najprv na adrese Michelsberg 23, neskôr na Marktstraße. V januári a februári 1867 dirigoval wiesbadenský kúpeľný orchester na karnevalových koncertoch v historickej sále Frankfurter Hof v Mainzi. Každú nedeľu a cez sviatky riadil koncerty vo wiesbadenskom Saalbau Schirmer. V letných mesiacoch, vo svojom voľnom čase, navštívil Svetovú výstavu v Paríži a cestoval po Švajčiarsku.

V júli a auguste 1868 sa Kéler zdržiaval vo svojom rodnom Bardejovskom kraji. 4. augusta 1868 v spolupráci s grófom Ferenczom Szirmayom (1838-1871) zorganizoval v Bardejovských Kúpeľoch benefičný koncert na pomoc obetiam požiaru v Bardejove, pri ktorom zhorelo niekoľko desiatok domov. Kéler s klavírnym sprievodom interpretoval Meditáciu Charlesa Gounoda na podklade Bachovho prelúdia a dve vlastné diela - prvú uhorskú idylu Rozlúčka s Dolnou zemou, op.134/1 a koncertný kus Búrka a pokoj (Tempete et calme), ktorý je nástrojovou verziou pre husle a klavír pôvodnej skladby Concerto dramatique pre husle a orchester.

V polovici augusta 1868 sa Kéler vrátil do Wiesbadenu, kde 28. augusta 1868 prvýkrát dirigoval svoj nový, a zrejme najznámejší, valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba, op.83, ktorý bol často porovnávaný s valčíkom Johanna Straussa Na krásnom modrom Dunaji, op.314.

V decembri 1868 Kéler získal od Johanna Eduarda Stumpffa (1813-1879) angažmán na štyri koncerty v Amsterdame. Na prvých troch koncertoch v divadle Frascati dirigoval výhradne vlastné kompozície. Počas štvrtého koncertu, v koncertnej sieni Parkzaal, sa o vedenie orchestra delil s Willemom Stumpffom (1826-1912). Najväčší ohlas v publiku zaznamenal valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba, op.83.

Na začiatku roka 1869 bola klavírna verzia valčíka Na krásnom Rýne spomínam na Teba, op.83 publikovaná v berlínskom vydavateľstve Bote & Bock. Za necelý rok si tento notový materiál kúpilo viac ako 10 000 zákazníkov.

V auguste 1869 Kéler premiérovo predviedol predohru Zasvätenie chrámu, op.95 pri otvorení synagógy vo Wiesbadene, ktorá sa vo štvrti Michelsberg nachádzala do novembra 1938, kedy bola zapálená počas tzv. Krištáľovej noci a následne zničená.

Od októbra 1869 do začiatku mája 1870 bol Kéler dlhodobo hospitalizovaný v nemocnici vo Würzburgu s urologickými problémami, ku ktorým sa následne pripojili aj žalúdočné komplikácie.

Kapelník kúpeľného orchestra vo Wiesbadene (1870-1872)

Kéler sa po sedemmesačnom nemocničnom pobyte vo Würzburgu vrátil 4. mája 1870 do Wiesbadenu, kde si prenajal dvojizbový byt na adrese Emser Strasse 27c.

V dôsledku nasadenia vojenského pluku na francúzske bojisko zostali kúpele bez hudobného telesa, pretože jeho členovia pôsobili zároveň v kúpeľnom orchestri. Pretože odišiel aj doterajší kapelník Josef Kaschte (1821-1878), prijal Kéler ponuku od predstavenstva kúpeľnej spoločnosti na zostavenie a vedenie nového orchestra od 25. júla 1870.

V zimných mesiacoch na prelome rokov 1870/1871 sa promenádne koncerty kúpeľného orchestra konali v hoteli Victoria. Na začiatku apríla 1871 sa koncerty vrátili späť do wiesbadenského kúpeľného domu, ktorý vo vtedajšej podobe už neexistuje. Pôvodná budova bola zbúraná a na jej mieste postavená nová. Počas roku 1871 Kéler dirigoval doteraz najvyšší počet koncertov - 366.

Kéler odišiel z čela kúpeľného orchestra vo Wiesbadene k 31. decembru 1872. Je pravdepodobné, že to súviselo s novým zákonom v Prusku, ktorý nariaďoval uzavrieť všetky herne najneskôr do konca tohto roka, čo so sebou nieslo predpoklad dramatického prepadu návštevnosti celých kúpeľov. Kélerove rozlúčkové koncerty 28. a 31. decembra 1872 prebiehali vo veľkolepom duchu. V preplnenej sále sa prítomní poslucháči lúčili s Kélerom a zároveň aj s prevádzkou miestneho kasína. Tomuto aktu Kéler venoval dve premiéry svojich kompozícií - polky francaise Šťastena, op.99 a valčíku Posledné hodiny šťastia, op.100.

Hľadanie nových príležitostí (1872-1873)

Kéler ďalej pôsobil ako hosťujúci dirigent na voľnej nohe, čo mu umožňovalo častejšie vystupovať v zahraničí a tým sa stať známejším aj mimo teritória Nemecka a Rakúska-Uhorska. Kélerovým trvalým bydliskom zostal aj naďalej Wiesbaden, kde mal prenajatý byt. Na jar 1873 sa zdržiaval v Berlíne a na začiatku leta v Londýne, kde plánoval svoje turné v septembri 1874. V apríli 1873 bol v americkej tlači publikovaný Kélerov záujem o koncertné turné v USA.

Predposledná návšteva rodného Bardejova (1873)

V roku 1873 Kéler navštívil po 5 rokoch svoju Bardejovskú domovinu. Rovnako ako pri každej návšteve Bardejova býval vo svojom dome v Bardejovských Kúpeľoch, ktorý získal v roku 1850 po smrti svojho otca Stephana. Dom dnes už neexistuje, ustúpil novej kúpeľnej výstavbe v 2. polovici 20. storočia. Keďže Kéler pôsobil prevažne v západnej časti Európy, dom väčšinu roka prenajímal kúpeľným hosťom. Správkyňou jeho domu bola Kélerova sestra Emilie Vandráková, ktorá bola druhou ženou Andrása Vandráka, dlhoročného riaditeľa Evanjelického kolégia v Prešove. Na záhrade Kélerovho domu sa nachádzal minerálny prameň, ktorý vyvieral do jeho studne. V súčasnosti sú všetky pramene v Bardejovských Kúpeľoch v novej kolonádnej hale. Kélerov prameň zrejme vyviera pod názvom "lekársky".

V júli 1873 vystúpil Kéler ako huslista s klavírnym sprievodom na charitatívnom koncerte neďaleko Bardejova, v kúpeľoch Starý Smokovec, kde interpretoval vlastné skladby. Výťažok koncertu bol venovaný na zlepšenie stavu tatranských ciest.

V Londýne a Manchestri (1874-1875)

V prvom polroku 1874 sa Kéler kompozične pripravoval na svoje anglické turné. Svojmu londýnskemu vydavateľovi J. B. Cramerovi priebežne zasielal nové skladby. V septembri 1874 bol Kéler pozvaný na štyri týždne do Londýna, kde spolu s ďalšími dirigentmi riadil od 5. septembra do 2. októbra stočlenný orchester v Kráľovskom divadle Covent Garden v koncertnej rade Grand Instrumental and Vocal Promenade Concerts. Na úvodnom koncerte 5. septembra uviedol dve premiéry svojich diel s názvami symbolizujúcimi jeho príchod z Wiesbadenu do Londýna. Boli nimi galop Medzi Calais a Doverom, op.105 a valčík V novej vlasti op.112. Okrem pravidelnej koncertnej činnosti sa tu Kéler stretával s mnohými zaujímavými ľuďmi. Medzi nimi boli vydavatelia jeho diel alebo pianista Joseph Rummel (1818-1880), ktorý inicioval Kélerove londýnske hosťovanie.

Kéler sa v priebehu londýnskeho angažmánu dozvedel, že mu švédsky kráľ Oskar II. udelil najvyššie švédske ocenenie v oblasti hudby, dramatického umenia a literatúry Litteris et Artibus. Kéler medailu považoval za najvyššie ocenenie svojej práce. Koncert, na ktorom ju mal prvýkrát pripnutú na hrudi, navštívil vojvoda a vojvodkyňa z Edinburghu - Alfréd, vojvoda Sasko-Kobursko-Gothajský s manželkou Máriou Alexandrovnou Romanovovou, dcérou ruského cára Alexandra II., ktorej Kéler venoval valčík V novej vlasti, op .112.

V závere angažmánu v Londýne prijal Kéler ponuku od Edwarda de Jonga (1837-1920) na hosťovanie v Manchestri vo Free Trade Hall, kde vystúpil na troch koncertoch 17., 19. a 24. októbra v cykle Mr. de Jong's Popular Concerts. Na koncertoch sa v dirigovaní približne 60-členného orchestra Kéler striedal s Jongom.

31. októbra 1874 sa konal večer Uhorskej asociácie v Londýne, na ktorom Kéler, ako huslista, interpretoval s klavírnym sprievodom svoje diela. Podobný večer sa konal aj v polovici marca 1875.

Špeciálne pre Alexandru Dánsku, princeznú z Walesu napísal Kéler v apríli 1875 valčík Ehret die Frauen, op.113.

Do leta 1875 Kéler nezískal v Londýne ďalší angažmán, a tak sa chcel vrátiť do Wiesbadenu a následne niekoľko týždňov stráviť na ozdravnom pobyte v Bad Ems.

V berlínskom Stadtparku (1876)

V druhej polovici roku 1875 a prvej polovici roku 1876 Kéler predovšetkým komponoval.

7. marca navštívil vo Frankfurte svojho bývalého zamestnávateľa, vojvodu Adolfa I. Luxemburského. Odovzdal mu Uhorskú veselohernú predohru, op.108, ktorú dedikoval švédskemu panovníkovi Oskarovi II.

23. apríla oslávil vojvoda Adolf na zámku Hohenburg svoju striebornú svadbu so svojou druhou manželkou Adelaide Máriou Anhaltsko-Desausskou. Kéler sa vzhľadom na veľkú vzdialenosť osláv osobne nezúčastnil a svoj svadobný dar v podobe valčíka Hymens Blumen-Spende, op.122, iba zaslal.

V polovici júla absolvoval Kéler niekoľkotýždňový ozdravný pobyt v Bad Ems. Počas tamojšieho pobytu mu prišla ponuka na 14-dňový angažmán v Berlíne, kam následne, po krátkej zastávke vo Wiesbadene, odišiel. Kéler dirigoval od 30. júla do 12. augusta orchester Berliner Sinfonie-Capelle na šiestich koncertoch v berlínskom Stadtparku. Na poslednom koncerte 12. augusta poctili Kélera svojou návštevou členovia Uhorskej spoločnosti v Berlíne, ktorí mu po skončení premiéry pochodu Das Vaterland hoch, op.126 odovzdali vavrínový veniec so svojím venovaním.

Kéler dosiahol úspechy aj na poli vydávania svojich diel. S berlínskym vydavateľom Johann André - Offenbach am Main uzavrel zmluvu na vydanie I. série uhorských tancov pre štvorručný klavír. V rovnakom vydavateľstve vyšlo v auguste 1877 dvojzväzkové vydanie I. a II. série Uhorských tancov pre štvorručný klavír a pre symfonický orchester. Najneskôr počas októbra 1876 sa Kéler vrátil z Berlína do Wiesbadenu, kde bol 10. decembra angažovaný na koncert v Kurhause.

V mníchovskej Anglickej záhrade (1877)

5. júna Kéler prišiel do Mníchova, kde získal angažmán od tamojšej spoločnosti Englisches Café. Jeho takmer každodenné koncerty sa uskutočňovali od 10. júna do 30. augusta. Keďže sa koncerty odohrávali v Anglickej záhrade pod šírym nebom, počasie malo zásadný vplyv na návštevnosť koncertov a tým aj na Kélerov príjem, ktorý bol stanovený percentuálnym výpočtom z čistého zisku. 23. júna Kéler premiérovo predviedol valčík Spomienka na ľadovcovú záhradu v Lucerne, op.125 a 7. augusta, v rámci tzv. Talianskej noci, ďalší valčík Pre srdce a dušu, op.118. Celkovo počas dvoch mesiacov v Mníchove dirigoval 86 koncertov.

V Zürichu a Lucerne (1877)

7. septembra sa Kéler presunul z Mníchova do Zürichu, kde mu bol ponúknutý koncertný angažmán na tri koncerty od spoločnosti Das Tonhalle-Orchester Zürich. Prvé tri Kélerove koncerty sa konali od 10. do 12. septembra. Vedenie spoločnosti Tonhalle bolo s Kélerovým umením natoľko spokojné, že mu ponúklo štvrtý a neskôr aj piaty koncert. Na štvrtom koncerte 13. septembra prvýkrát zaznela polka-francaise Pri Zürišskom jazere, op.129. Potom Kéler odchádza do Lucernu, kde vystúpil v nedeľu 23. septembra na koncerte v Hotel du Lac. 27. septembra sa cez Stuttgart vrátil do Wiesbadenu.

V Hamburgu u Georga Stadlyho (1877-1878)

Na odporúčanie Jacoba Cohena bol Kéler angažovaný na mesačný koncertný kontrakt v Hamburgu v spoločnosti Georga Stadlyho - Stadly'sche Etablissement. Vo štvrtok 11. októbra 1877 odišiel do Hamburgu. Pozitívne reakcie na Kélerovo hosťovanie v čele orchestra 2. hanzového pešieho pluku č. 76 predĺžili jeho mesačný záväzok o dva týždne - do 29. novembra. Následne Kéler prijal Stadlyho ponuku na ďalší mesačný koncertný cyklus v januári 1878. Aj keď medzi oboma koncertnými šnúrami bolo niekoľkotýždňové časové oneskorenie, zostal v tomto medziobdobí v Hamburgu. Štedrý večer roku 1877 trávil u Georga Stadlyho. Kéler zostal v Hamburgu i po skončení pracovnej časti svojho pobytu.

Na svetovej výstave v Paríži (1878)

Na začiatku mája 1878 dostal Kéler ponuku na koncertný cyklus v Paríži. Preto 10. mája opustil Hamburg a vydal sa za ďalším umeleckým záväzkom do krajiny galského kohúta. Do Paríža pricestoval 17. mája večer. Pre účely 7. Svetovej výstavy, ktorá sa konala od 1. mája do 31. októbra, tu vznikol 80-členný orchester, ktorý v budove Oranžérie riadil Jean-Baptiste Arban spolu s ďalšími renomovanými dirigentmi. Kéler dirigoval celkovo 30 koncertov medzi 24. májom a 21. júnom. Od 27. júna, šesť dní po poslednom 30. koncerte, bol hospitalizovaný v Nemocnici rádu sv. Jána z Boha. 3. augusta večer opustil parížsku nemocnicu a deň potom v nedeľu 4. augusta prišiel spať do Wiesbadenu.

Tivoli v Hannoveri a Kodani (1878)

Kéler sa vo Wiesbadene dlho nezdržal, pretože hneď 8. augusta odišiel na turné do Kodane, ktoré mu ponúkol umelecký riaditeľ tamojšieho zábavného parku Tivoli Bernhard Olsen.

Prvou Kélerovou koncertnou zastávkou bol však Hannover, kde od 11. do 15. augusta dirigoval orchester 1. hannoverského pešieho pluku č.74 v novootvorenej koncertnej záhrade Tivoli Karla Röpkeho. Až potom zamieril z Hannoveru cez Hamburg, Kiel a Korsør do Kodane.

Kélerove koncerty v Kodani sa konali medzi 24. augustom a 11. septembrom v dodnes existujúcom zábavnom parku Tivoli. Spoluúčinkoval na nich stály dirigent orchestra Tivoli Balduin Dahl (1834-1891). Kéler odišiel z Kodane do Wiesbadenu 21. septembra. Po ceste sa ešte na dlhší čas zastavil v Hamburgu a Kasseli. Po viac ako 1,5 roku sa 1. novembra vrátil na dlhší čas do Wiesbadenu.

Oslava 25 rokov dirigentskej činnosti vo Wiesbadene (1879)

V apríli 1879 pripravoval Kéler oslavu 25. výročia svojej dirigentskej kariéry, ktorej hlavným bodom bol koncert 7. mája v Kurhause vo Wiesbadene. Kélerov jubilejný koncert bol spojený s veľkými poctami a ozvláštnený premiérami dvoch jeho nových skladieb - valčíka Od Rýna k Dunaju, op.138 a prepracovanou verziou Jubiläumsfeier Fest-Ouverture, op.132. Následné oslavy sa konali vo wiesbadenskom Kimo-Kaimo klube, ktorého bol skladateľ dlhoročným čestným členom.

Kéler obdržal veľa listov, telegramov, vencov a kvetín. Medzi gratulantmi boli aj traja z českého územia: hudobný skladateľ a kapelník Jan Pavlis (1819-1880), hlavný dodávateľ dychových nástrojov pre rakúske armádne orchestre, Václav František Červený (1819-1896) z Hradca Králové a český huslista, hudobný skladateľ a dirigent orchestra v Karlových Varoch August Labitzky (1832-1903). Kéler si veľmi cenil blahoprajný list od svojho švagra Andrása Vandráka z Prešova, ktorému prisudzoval zásadný podiel na svojom umeleckom raste.

V Hannovri, Hamburgu, Drážďanoch, Halle a Lipsku (1879)

Pracovné povinnosti Kélerovi nedovolili, aby si vychutnal dozvuky svojej oslavy a už 9. mája odišiel na tri koncerty do Hannoveru, ktoré sa konali od 11. do 13. mája v miestnom zábavnom zariadení Tivoli, kde koncertoval už v predchádzajúcom roku.

V sobotu 16. mája prišiel Kéler do Hamburgu na trojmesačný angažmán - od 1. júna do 1. septembra v záhrade Labského pavilónu, kde ho pozval riaditeľ hamburského mestského divadla a zároveň aj opery Bernhard Pollini. Väčšinu času Kélerovi zaberala práca s orchestrom. Takmer každý deň s ním dve hodiny skúšal a večer vystupoval na koncertoch, ktoré s prestávkami trvali 4-6 hodín. Podľa zmluvného záväzku musel dvakrát za mesiac uskutočniť benefičný koncert. Prvý z nich, s premiérou valčíka Elbe und Fluth, sa uskutočnil 24. júla 1879. Keďže sa koncerty konali pod holým nebom, bol počet poslucháčov ovplyvnený miestnym prímorským, veľmi nevyspytateľným, počasím. Po koncertoch sa Kéler pravidelne stretával so svojím priateľom Heinrichom Fürstenowom, ktorý na jeho koncertoch spoluúčinkoval ako druhý dirigent.

V auguste 1879 poskytol Kéler hamburským novinám vyjadrenie k situácii, že poslucháči boli na koncertoch v Labskom pavilóne často udivení Kélerovým autorstvom čardáša Spomienka na Bardejov, op.31, ktoré mylne prisudzovali Johannesovi Brahmsovi.

"S prekvapením som zaznamenal, že kedykoľvek som na koncertoch hral svoj uhorský tanec Spomienka na Bardejov, objavila sa otázka, ako došlo k tomu, že sa pod skladbou objavilo moje meno, pretože ľudia sa všeobecne domnievajú, že skladateľom menovaného tanca bol Johannes Brahms. Aby som čelil tomuto omylu, ktorý je v hudobnom svete rozšírený, a aby som chránil svoje autorské práva, som nútený prehlásiť, že som tento uhorský tanec zložil v roku 1858 a tiež svojho času prvýkrát predviedol v Debrecíne. Ešte v tom istom roku tanec vyšiel ako moja klavírna kompozícia opus 31 v hudobnom vydavateľstve Ròzsavölgyi & Co. Niekedy na začiatku roku 1870, tzn. zhruba o 12 rokov neskôr, upravil pán Brahms desať rôznych uhorských tancov, medzi nimi pod č. 5 aj môj vyššie uvedený tanec, pre štvorručný klavír a rovnako pán Brahms, na základe už publikovaných klavírnych vydaní u vyššie spomínanej spoločnosti, upravil aj zostávajúcich deväť tancov pre štvorručný klavír. Hoci zásluhy, ktoré pán Brahms získal úpravou týchto uhorských tancov, sú v hudobnom svete už dlho uznávané, a ja ako Uhor ich oceňujem a vážim si ich o to viac, je potrebné myslieť aj na skladateľov originálnych melódií podľa starého latinského príslovia ´Nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zhynúť svet´."

Po koncertnej šnúre v Hamburgu absolvoval Kéler v prvej polovici novembra 1879 koncertné turné s orchestrom 2. pešieho pluku cisára Viliama I. v Drážďanoch, na ktorom v prvej z troch častí koncertu vystupoval aj kapelník tohto pluku a neskorší šéfdirigent Drážďanskej filharmónie Friedrich August Trenkler. Kéler potom dirigoval v Halle, a na konci novembra v Lipsku. 13. decembra 1879 sa po viac ako siedmich mesiacoch vrátil do Wiesbadenu, kde si prenajal byt na adrese Emser Strasse 65.

Poslednýkrát v Bardejove (1880)

Po siedmich rokoch, v máji 1880, prišiel Kéler poslednýkrát do svojej domoviny. Odtiaľ zamieril v druhej polovici augusta 1880 do Vroclave, kde dirigoval 20 koncertov v Liebichovom divadle. Do Wiesbadenu sa vrátil 25. septembra 1880. 15. októbra tam dirigoval premiéru svojej Koncertnej polky.

V berlínskom Krolle a Vroclave (1881)

Kéler bol na celú letnú sezónu roku 1881, od mája do konca septembra, oslovený majiteľom Krollovej opery Jakobom Engelom na hosťovanie v Berlíne. Na 2. polovicu augusta 1881 dostal ponuku na angažmán v poľskom Vroclave. Kéler usiloval o to, aby koncerty v Berlíne a Vroclave na seba nadväzovali.

5. mája 1881 odišiel Kéler z Wiesbadenu na koncerty do Berlína, ktoré sa konali od 8. mája do 15. augusta. Väčšina z nich sa uskutočňovala pod holým nebom, ale v prípade nepriazne počasia sa presúvali do interiéru. Hlavnou časťou programu neboli Kélerove koncerty, ale predstavenie celovečerných opier, ktoré pred začiatkom a po ich skončení rámovali kratšie Kélerove koncerty s približne 40-členným orchestrom.

Po skončení svojho záväzku v Berlíne, odišiel do Vroclavu, kde dirigoval vlastné celovečerné koncerty. 4. septembra 1881 tu svoje vystúpenia zakončil.

Posledné koncerty v Zürichu, Frankfurte a Kolíne (1882)

Kéler sa na začiatku roka 1882 naposledy presťahoval - z bytu Emser Strasse č. 65 na Emser Strasse č. 61.

Od 22. do 28. augusta dirigoval 7 koncertov v Zürichu. Odtiaľ odcestoval do Frankfurtu nad Mohanom, kde vystúpil na charitatívnom koncerte v miestnej zoologickej záhrade. 31. augusta sa vrátil do Wiesbadenu.

Od 26. do 29. októbra ešte dirigoval v Kolíne nad Rýnom orchester streleckého pluku č. 40, s ktorým uskutočnil premiéru svojho posledného dokončeného valčíka Der Musen Rheinfahrt. V nedeľu 29. októbra 1882 dirigoval Vojtech Kéler v Kolíne nad Rýnom svoj posledný koncert.

Úmrtie (1882)

Od 12. novembra 1882 ležal vážne chorý Kéler v mestskej nemocnici vo Wiesbadene. Až do poslednej chvíle bol plne pri vedomí a poveril svojho blízkeho priateľa a zároveň právneho zástupcu Heinricha Heubela vykonaním všetkých detailov svojho pohrebu a rozdelením svojho majetku.

Vojtech Kéler zomrel vo Wiesbadene 20. novembra 1882. Na svoj pohreb, ktorý sa konal 23. novembra 1882 o 15 hodine, si napísal pochod s názvom Smútočný pochod na vlastný pohreb. Jeho predvedenie zveril svojmu priateľovi a kolegovi kapelníkovi Munchovi, ktorý pochodoval na čele pohrebného sprievodu s orchestrom Fusilier-Regiment "von Gersdorff" č. 80. Na Kélerovom pohrebe boli zastúpené rôzne wiesbadenské združenia a spolky, kráľovské divadlo, kúpeľný orchester, spevácke zbory a dva nassauské pešie pluky. Kélerovu truhlu sprevádzali priatelia, známi, obdivovatelia a ďalší smútiaci. Pohrebnú reč predniesol nassauský dvorný kazateľ Köhler. Následne bol Kéler pochovaný na cintoríne Nordfriedhof vo Wiesbadene.

V Bardejove je Vojtech Kéler pripomínaný mramorovou pamätnou doskou s reliéfnou bustou na jeho rodnom dome, ktorá bola slávnostne odhalená 19. augusta 1906. Autorom diela je sochár a keramik Béla Markup. Pri slávnostnom odhalení predniesli prejavy bardejovský rodák Álmos Jaschik (1885-1950), riaditeľ gymnázia Antal Vas (1851-1916), ktorí sa v tejto veci veľmi angažovali, a starosta Bardejova Alajos Rhody. Hudobný program zaisťoval kapelník Dezső Kövér (1873-1933) zo Satu Mare, ktorý v rovnaký deň po obede vystúpil so svojím vojenským orchestrom v Bardejovských Kúpeľoch s koncertom výhradne z diel Vojtecha Kélera. V rámci spomienkového ceremoniálu bol stručne zhrnutý aj Kélerov umelecký život a spomenutý odkaz vo forme hudobnín a ďalších listinných dokumentov, ktoré v testamente zanechal svojmu rodnému mestu.

Dielo

Kélerove skladby vydalo už počas jeho života dvanásť nakladateľstiev v celej Európe. Počtom 48 skladieb je na prvom mieste Bote & Bock v Berlíne. Samotná rozsiahla edičná činnosť svedčí o veľkom skladateľskom úspechu, o kvalitách a obľúbenosti jeho diel. Na prvých miestach dominuje 27 rozsiahlych valčíkov a 27 pochodov, nasleduje 20 čardášov, 18 poliek, 15 piesní, 13 galopov, 10 ouvertúr atď. Množstvo skladieb sa nezachovalo alebo sú nezvestné. Celý skladateľský odkaz, ktorý Kéler odkázal mestu Bardejovu, je zachovaný v zbierkach Šarišského múzea a tvorí ho 263 titulov.

Karpaty (1854) - najzávažnejšie a rovnako najrozsiahlejšie z Kélerových diel pre tenor, mužský zbor, orchester a recitátora. Aj keď v názve takmer hodinovej kompozície figuruje pohorie Karpaty, skladateľ čerpal inspiráciu iba v prostredí Vysokých Tatier, ktoré sa nachádzajú v blízkosti jeho rodiska. Po predohre a úvode nasleduje 5 hudobných obrazov v poradí Lomnický štít, Popradské pleso, Železorudné hámre, Poľovačka a V Starom Smokovci. Ukazuje sa, že Karpaty sú prvým programovým dielom, ktoré je inšpirované slovenskými prírodnými krásami i bežným životom, ktorý sa v ich okolí odohrával. Digitálny prepis diela, ktorý sa nachádza v notovej knižnici Petrucci Music Library, z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojtech Kéler

Externé odkazy

• Záznam o narodení Bélu Kélera v matrike evanjelickej cirkvi v Bardejove
• Stránka Spoločnosti Bélu Kélera
• Voľne prístupné partitúry diel Bélu Kélera v projekte IMSLP
• Článok o Bélovi Kélerovi