Pierre Abélard

	Pierre Abélard
	Západná filozofia; Stredoveká filozofia
Biografické údaje
Meno	Pierre Abélard
Narodenie	1079, Le Pallet, Francúzsko
Úmrtie	21. apríl 1142, kláštor de Saint Marcel pri Chalon-sur-Saône
Dielo
Škola/tradícia	scholastika
Oblasť záujmu	metafyzika, logika, filozofia jazyka, teológia
Význačné myšlienky	konceptualizmus
	Ovplyvnený Aristoteles, Porfyrios z Tyru, Boethius ;
	Ovplyvnil Ján zo Salisbury ;
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Pierre Abélard; (plné texty diel autora)
	Pierre Abélard; (multimediálne súbory na commons)
	Francúzsky portál; Biografický portál

Pierre Abélard, tiež Pierre Abailard alebo Petrus Abaelardus (* 1079, Le Pallet, Francúzsko – † 21. apríl 1142, kláštor de Saint Marcel pri Chalon-sur-Saône) bol francúzsky filozof a teológ, priekopník racionalizmu.^[1]

V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.^[1]

Životopis

Jeho otec bol šľachtic a vojak. Pierre Abélard sa však nestal vojakom, ako jeho bratia, ale študoval. Jeho prvým učiteľom bol zakladateľ nominalizmu Ján Roscellinus, potom sa učil v Laone (jeho učiteľom tam bol Anselm z Laonu) a v Chartres. V Paríži bol jeho učiteľom realista Viliam zo Champeaux.^[1]^[2]

Viedol pomerne pohnutý život. Známy je jeho milostný vzťah k žiačke Héloise, s ktorou mal syna Astrolabia. Ich románik však po tajnej svadbe skončil nešťastne – Heloisa musela ísť do kláštora a Abélard bol vykastrovaný strýkom Heloisy, Fulbertom, a sám sa stal mníchom. Tento vzťah neskôr zvečnil vo fingovanej korešpondencii s názvom História mojich pohrôm; toto dielo je považované za predchodcu ľúbostnej poézie.

Abélárd sa sám stal učiteľom Petra Lombarda a Jána zo Salisbury, je považovaný za predchodcu Tomáša Akvinského. Svojimi názormi si vyslúžil povesť voľnomyšlienkára a odsúdenie na dvoch cirkevných konciloch: 1121 v Soissons a 1140 v Sense; niektoré jeho názory boli cirkvou odmietnuté ako heretické.^[1]

Abélardovo učenie

Abélardovo učenie obsahuje devízu cognoscere et comprehendere (poznať a pochopiť, čo sa poznáva). Prostriedkom na to má byť dialektika a logika ako vedy odvodené z logu, poskytujúce rozumové prostriedky, ktoré vedú k poznaniu pravdy.

Logika môže systematizovať aj teológiu a umožniť, aby sa v nej dali využívať filozofické pojmy a princípy. Logika má preto dve úlohy: tematicky filozofovať a primerane využívať racionalizovanú metódu. Ide tu o prechod od poznávacej analýzy slov k pochopeniu ich obsahov a cez pochopenie týchto obsahov k poznaniu vecí. Filozofia je dialektika, čiže umenie (ars), ktoré má slúžiť teoretickému i praktickému poznávaniu vecí, komunikovaných človeku pomocou pojmov a slov. Ide jej o pochopenie vyjadrených obsahov, a nie o dosiahnutie ontologických základov reálneho bytia.

Dialektika predpokladá vypracovanie spôsobov a prostriedkov, ktorých úlohou je rozumové skúmanie a určovanie pravdivosti poznania. Nevyhnutnou podmienkou predchádzajúcou skúmanie je pochybovanie a len pochybovaním v procese skúmania možno dospieť k poznaniu pravdy.

Pochybovanie sa týka predovšetkým autentickosti textov a hierarchie autorít, od ktorých pochádzajú materiálové údaje. Pochybovať treba ďalej o obsahu materiálov; to, čo v nich autori povedali, čo chceli povedať a čo neraz sami odvolali ako nezlučiteľné s pravdou, treba podrobiť imanentnej kritike. Táto procedúra umožní vysvetliť a neraz aj odstrániť nejeden rozpor v autoritatívnych materiáloch. Ďalej treba rozlišovať medzi tým, čo má praktický, právno-inštitucionálny charakter, a tým, čo má charakter principiálne meritórny, a teda patrí k všeobecným vedeckým tézam. Treba tiež dôkladne preskúmať zmysel termínov a výrazov, ktoré rozliční autori môžu používať v rozličnom význame. Ak sa zistí rozpor medzi autormi, treba ich tézy zvážiť a porovnať a vysloviť sa za najlepšie opodstatnenú mienku.

Analýza textu má viesť ku schopnosti objaviť a nastoliť problém obsiahnutý v danom pramennom materiáli, vyjadriť ho v presne formulovanej otázke, ktorá má byť kľúčom otvárajúcim cestu k múdrosti. Pochybovanie, vedecká samostatnosť a sloboda kritického prístupu k problému, to sú tri nástroje dialektickej metódy, ktoré majú človeku umožniť poznanie pravdy.

Dialektická metóda nemá byť len formálnym nástrojom umožňujúcim verbálne správne pestovanie teológie, ale má viesť aj k osamostatneniu filozofie, dávajúc jej možnosť vyslovovať sa a rozhodovať o pravde a omyle v oblasti teologickej problematiky.

Univerzálie Abélard interpretoval z pozície konceptualizmu.Všeobecný pojem je takým výrazom v súde, ktorým sa môžeme vyslovovať o mnohých jednotlivých predmetoch. Všeobecný pojem sa líši od toho, čo je jednotlivé a konkrétne a čím nemožno o ničom vypovedať. Nevyslovuje sa teda vec, ale nejaký termín, slovo, názov. Všeobecný pojem je teda slovo (vocabulum) vytvorené (ex inventione) na označenie jednotlivých a konkrétnych predmetov. Je to reč (sermo), čosi konvenčne a slobodne ustálené ľuďmi (ex hominum institutione) a určené na dorozumievanie sa. Všeobecnosť slova spočíva vo formálno-logickom obsahu, ktorý sa môže vyslovovať o tom, čo je jednotlivé ako subjekt v súde. Preto sa všeobecné pojmy môžu rovnako dobre vzťahovať na veci ako aj na myšlienky, a teda na rozumové obsahy.

Všeobecný pojem vzniká abstrakciou čiže oddelením vlastnosti veci. Podobnosť vecí spočíva v tom, že majú spoločnú vlastnosť. Táto podobnosť nemá iné bytie okrem veci. Podobnosť čiže nomen je to, čo spôsobuje, že nejaká jednotlivina sa určuje menom človek, živočích, rastlina a pod. Každý všeobecný pojem obsahuje teda v sebe čosi z reálneho obsahu danej veci, ale ako logický znak je rozumovým výtvorom, slúžiacim na vyslovovanie súdov. Takto vytvorený všeobecný pojem je presným, i keď nie úplným odrazom jednotlivej veci: presným – pretože všetko, čo sa vyslovuje vo výraze človek, týka sa každého Jána a Petra, neúplným – pretože nie všetko, čo patrí ku konkrétnemu Petrovi a Jánovi, je obsiahnuté a vyslovené vo všeobecnom pojme človeka.

Spojenie viery a rozumu nie je možné ani v oblasti chápania dogmatických formulácií, ani v oblasti možností ich racionálneho a logického formulovania. V teológii možno byť znalcom umenia predstavovať nadprirodzené veci (intelligere), o ktorých hovorí viera (credere), ale nikdy nemožno byť tým, kto poznáva (cognoscit) pomocou údajov vonkajšieho sveta, ktoré poníma (comprehendit) a rozumie ich reálnym obsahom na základe rozumových pojmov. Dogmy viery preto nemožno zladiť s dialektickým poznaním rozumu.

Existuje prirodzená morálka a kresťanská etika je jej svojráznym teologickým pretavením (reformatio legis naturalis). Cieľom etiky je poznanie dobra ako úloha stojaca pred človekom a ukazovanie ciest a prostriedkov, ktoré k nemu vedú. Prostriedkom na dosiahnutie dobra je cnosť ako návyk dobrého konania, podobne ako morálne zlo je návykom opačného konania. V oboch prípadoch podstatná je intencia čiže vedomé rozhodnutie človeka konať tak alebo onak: samo ľudské konanie je morálne indiferentné, jeho dobro a zlo závisí od intencií, takže človek sám je tvorcom svojho morálneho konania a sám sebe zaň zodpovedá. Kritériom morálneho konania je ľudské vedomie alebo svedomie (conscientia), v ktorom spočívajú a stretávajú sa subjektívne kritériá konajúceho (cnosť) a objektívne kritériá v podobe uskutočneného činu. Preto len od človeka závisí morálna hodnota jeho konania.

Dielo

Apologia seu confessio fidei
Dialectica, nap. 1118 – 1137
De unitate et trinitate divina, 1119 – 1120
Sic et non (Áno a nie), asi 1121
Logica, nap. pred 1123
Theologia christiana, 1123
Introductio ad theologiam, 1125
Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129
Nosce te ipsum, po 1125 = Etica seu...
Historia calamitatum mearum, 1132
Opera, I-II, 1849 – 1859
Opera omnia, 1855
De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891
Die Philosophischen Schriften Abaelards 1-3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d Abélard, Pierre. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 21.
↑ Pozn.: Encyklopédia Beliana uvádza namiesto Anselma z Laonu ako Abélardovho učiteľa Anzelma z Canterbury.

Ďalšia literatúra

ZUPKA, Dušan. Mystik kontra dialektik. Konflikt Bernarda z Clairvaux a Pierra Abélarda. In História 2005, roč 5, č.6, s. 32-34.

Pozri aj

Ján Roscellinus – Abélardov učiteľ
Viliam zo Champeaux – Abélardov učiteľ
Dialektika
univerzálie (filozofia)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pierre Abélard
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pierre Abélard

Zdroje

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Peter Abelard zverejneného na anglickej Wikipédii.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre_Abélard na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

[EB-1] Abélard, Pierre. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 21.

[2] Pozn.: Encyklopédia Beliana uvádza namiesto Anselma z Laonu ako Abélardovho učiteľa Anzelma z Canterbury.

[1]

[2]