Preskočiť na obsah

Deep Purple

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Deep Purple
Deep Purple Mark II v roku 1971. Sprava doľava: Jon Lord, Roger Glover, Ian Gillan, Ritchie Blackmore a Ian Paice.
Deep Purple Mark II v roku 1971.
Sprava doľava: Jon Lord, Roger Glover, Ian Gillan, Ritchie Blackmore a Ian Paice.
Základné informácie
Pôvod Hertford, Anglicko
Žáner(-re) hard rock, heavy metal, Blues-rock, Progresívny rock
Pôsobenie 1968 – 1976
1984 – súčasnosť
Vydavateľstvá Edel, EMI, BMG, Polydor, Warner Bros. Records, Tetragrammaton
Súvisiace články Rainbow, Whitesnake, Green Bullfrog, Gillan, Paice, Ashton & Lord, Black Sabbath, Blackmore's Night, Episode Six, Screaming Lord Sutch, Captain Beyond, Dixie Dregs, Coverdale and Page, Trapeze, Black Country Communion
Webstránka deep-purple.com
Členovia skupiny
Ian Gillan
Roger Glover
Don Airey
Ian Paice
Simon McBride
Bývalí členovia
Ritchie Blackmore
Jon Lord
David Coverdale
Glenn Hughes
Rod Evans
Tommy Bolin
Joe Lynn Turner
Joe Satriani
Nick Simper
Steve Morse
Deep Purple počas koncertu v Košiciach (7. október 2006)

Deep Purple je britská hardrocková hudobná skupina, ktorá vznikla v Londýne, Anglicku v roku 1967.[1] Napriek tomu, že v priebehu ich kariéry kapela prechádzal v svojom repertoári rôznymi hudobnými žánrami,[2] je v prvom rade považovaná za priekopníkov heavy metalu a moderného hard rocku.[3][4]

Pôvodne vznikli ako skupina, ktorá mala blízko k progresívnemu a ku psychedelickému rocku, ako kapela hrajúca tvrdú rockovú hudbu sa Deep Purple prejavili v roku 1970, kedy vydali svoj album Deep Purple in Rock.[5] Spolu s Led Zeppelin a Black Sabbath, boli Deep Purple označovaní ako „nesvätá trojica britského hard rocku a heavy metalu zo začiatku až polovici 70. rokov 20. storočia“.[6] Po ich koncerte v londýnskom Rainbow Theatre z roku 1972 boli v roku 1975 zapísaní do Guinessovej knihy rekordov ako „najhlasnejšia kapela sveta“[7][8] . Celosvetovo Deep Purple predali viac ako 100 miliónov albumov.[9][10][11]

Členovia Deep Purple prešli v svojej zostave niekoľkými zmenami. Na osem rokov, od roku 1976 do roku 1984, sa skupina rozpadla. Jediným jej stálym členom je bubeník Ian Paice. Prvé štyri zostavy, ktoré boli v rokoch 1968–1976, sú oficiálne označené ako Mark I (1968–1969), Mark II (1969–1973), Mark III (1973–1975) a Mark IV (1975–1976).[12][13] Mark I pozostával zo zakladajúcich členov Deep Purple, Ritchie Blackmore (gitara), Rod Evans (spev), Jon Lord (klávesy), Ian Paice (bicie) a Nick Simper (basgitara). Zostava Mark II bola komerčne najúspešnejšia. Evansa a Simpera nahradili Ian Gillan a Roger Glover. V zložení Mark III bol Gillan a Glover nahradený za Davida Coverdala a Glenna Hughesa, zatiaľ čo v zostave Mark IV Blackmora nahradil Tommy Bolin. Skupina sa rozišla v júli 1976, Bolin o päť mesiacov neskôr zomrel na predávkovanie drogami.

Skupina Deep Purple sa v roku 1984 opäť zišla v svojej najúspešnejšej zostave Mark II. Nahrali spolu dva štúdiové albumy a účinkovali až do roku 1989, kedy Gillana nahradil Joe Lynn Turner. V roku 1992 sa Gillan do Deep Purple vrátil. V nasledujúcom roku od nich definitíne odišiel Ritchie Blackmore, ktorého dočasne nahradil Joe Satriani, potom na dlhú dobu hral v Deep Purple na gitare nový člen, Steve Morse. V roku 2002 od kapely „odišiel do dôchodku“ klavesista Jon Lord, nahradil ho Don Airey a skupina Deep Purple mala najdlhšiu dobu, t.j. dvadsať rokov kedy účinkovala v jednej stabilnej zostave. Bolo to dovtedy, kým v roku 2022 Morse neoznámil svoj odchod z kapely. Krátko po jeho odchode jeho miesto zaujal gitarista Simon McBride. V súčasnosti je teda kapela Deep Purple v zložení: Paice, Glover, Gillan, Airey a McBride.

V programe Greatest Artists of Hard Rock vysielanom na televíznom kanáli VH1 sa Deep Purple umiestnili na 22. mieste,[14] a anketa na digitálnej rozhlasovej stanici Planet Rock ich zaradila na 5. miesto medzi „najvplyvnejšími kapelami všetkých čias“.[15] Na World Music Awards v roku 2008 skupina získala ocenenie za mimoriadne zásluhy, Legend Award. Kapela Deep Purple (konkrétne Blackmore, Lord, Paice, Gillan, Glover, Coverdale, Evans a Hughes) bola v roku 2016 uvedená do Rokenrolovej siene slávy.

História skupiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie pred vznikom (1967 – 68)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1967 sa bubeník Chris Curtis, ktorý bol členom kapely The Searchers obrátil na londýnskeho biznismana Tonyho Edwardsa s nápadom, že by chcel manažovať nápad s hudobnou skupinou, ktorá by nemala stálych členov, ale jej zostava by sa menila podľa aktuálneho hudobného trendu. Bol by to akýsi projekt kolotoča superskupiny hudobníkov. Inšpirovaný týmto plánom Edwards spolu so svojimi dvoma obchodnými partnermi Johnom Colettom a Ronom Hirem (Hire-Edwards-Coletta – HEC Enterprises) sprostredkovali na tento projekt finančnú podporu.[16]

Prvým hudobníkom, ktorý bol pre zostavu vytypovaný bol hráč na organ Hammond, Curtisov spolubývajúci, Jon Lord. Lordov hudobný vkus bol silne ovplyvnený klasickou hudbou. Hrával spolu so spevákom Arthurom (Artom) Woodom (bratom člena The Rolling Stones, Ronnie Wooda) a bubeníkom Keefom Hartleyom v zoskupení Art Woods.[17] Lord, spolu s basgitaristom Nickom Simperom a bubeníkom Carlom Littleom, vtedy hral v aj v sprievodnej kapele vokálnej skupiny The Flower Pot Men (predtým účinkovala pod názvom Ivy League). Simper bol predtým členom zoskupenia Johnny Kidd and the Pirates. V roku 1966 mali autonehodu, pri ktorej sa Kidd zabil. Keď im dvom Lord povedal, že bol pozvaný do projektu Roundabout, Simper s Littlom mu poradili Ritchieho Blackmora, ktorého Lord nikdy predtým nestretol.[18] Simper poznal Blackmora od začiatku 60. rokov, kedy debutoval s jeho prvou skupinou, The Renegades, a približne v rovnakom čase bola na hudobnej scéne aj jedna z Blackmoreových prvých kapiel, The Dominators.[19]

Blackmore v tom čase hrával v Hamburgu. Združenie HEC ho presvedčilo, aby pricestoval na konkurz. Blackmore mal dobré referencie štúdiového hudobníka, bol tiež členom Outlaws. Doporučili ho aj hudobníci ako boli Screaming Lord Sutch a Neil Christian. Chris Curtis mal dosť nevyspytateľné správanie a životný štýl. Bol často pod vplyvom užívania LSD, čo mohlo spôsobiť, že náhle záujem o Roundabout stratil, čím nakoniec vyprovokoval HEC k tomu, aby ho zo skupiny vylúčili. Dvojica Lord a Blackmore sa zdala pre HEC ako zaujímavý výber, preto presvedčili Ritchieho, aby sa z Hamburgu aj druhýkrát vrátil a aby spolu s Jonom pokračovali v nábore, pričom si ponechali Tonyho Edwardsa ako svojho manažéra.[20] Lord presvedčil na miesto basgitaristu Nicka Simpera. Pri bicích nástrojoch sa nezhodovali, či si ponechajú Carla Littlea, alebo Bobbyho Woodmana, ktorého preferoval Jon Lord.[18] Woodman hrával predtým pod menom Bobbie Clarke, v kapele Vince Taylor's Play-Boys.

V marci 1968 sa Lord, Blackmore, Simper a Woodman presťahovali do Deeves Hall, vidieckeho domu v South Mimms, Hertfordshire.[21][22] V dome bol najnovší zosilňovač Marshall a, na Lordovu žiadosť, im manažment zabezpečil aj organ Hammond C3.[16] Podľa Simpera na konkurze mali „desiatky“ spevákov. Bol medzi nimi aj Rod Stewart, či a Woodmanov kamarát Dave Curtiss.[16] Zostavu kolotoča hudobníkov napokon doplnili: spevák Rod Evans a hráč na bicie Ian Paice. Obidvaja boli hudobníkmi z kapely The Maze. Blackmore videl 18-ročného Paicea v roku 1966 na turné s Maze v Nemecku a bol ohromený jeho bubnovaním. Skupina Paiceho vzala narýchlo, lebo Woodman bol nespokojný s výberom speváka.[18][23] Počas krátkeho turné po Dánsku a Švédsku v apríli, na ktorom vystupovali ako Roundabout. Nové meno kapely, Deep Purple navrhol Blackmore. Inšpiroval ho názov obľúbenej piesne jeho starej mamy, „Deep Purple“, ktorú napísal džezový hudobný skladateľ Peter DeRose.[20][24] Druhým návrhom po Deep Purple bol názov „Concrete God“, ktorý sa im zdal príliš drsný na to, aby sa ujal.[25][26]

Mark I (1968–1969) albumy: Shades of Deep Purple, The Book of Taliesyn a Deep Purple

[upraviť | upraviť zdroj]
Deep Purple Mark I v roku 1968.. Stojaci zľava doprava: Nick Simper, Ian Paice, Rod Evans. Sediaci zľava doprava: Ritchie Blackmore, Jon Lord.

V máji 1968 sa skupina presťahovala do Pye Studios (patriaci spoločnosti Pye Records). Štúdio pri londýnskom víťaznom oblúku, Marble Arch obsadili, aby nahrali svoj debutový album Shades of Deep Purple, ktorý vyšiel v Amerike v júli u Tetragrammaton Records a v septembri v Británii u EMI Records.[27] Výrazne v tom čase boli ovplyvnení kapelou Vanilla Fudge. Podľa Blackmoreho slov mali ambície stať sa ich „klonom“.[28]

V Severnej Amerike mali Deep Purple úspech s coververziou piesne „Hush“ od Joea Southa. Do septembra 1968 sa táto skladba dostala na 4. miesto v Billboard Hot 100 v USA a na 2. miesto v kanadskom rebríčku časopisu RPM. Vďaka tomu sa album Shades of Deep Purple v rebríčku popových albumov Billboardu vyšplhal na 24. miesto.[29][30] Nasledujúci mesiac boli Deep Purple pozvaní, aby počas americkej časti turné k albumu Goodbye sprevádzali skupinu Cream.[29]

Druhý album skupiny, The Book of Taliesyn, bol nahraný rýchlo po prvom. V Severnej Amerike vyšiel v októbri 1968 a súčasne s ním nasledovalo koncertné turné. Album obsahoval „Kentucky Woman“ od Neila Diamonda, ktorý sa dostal do Top 40 v USA (38. miesto v rebríčku časopisu Billboard) aj v Kanade (21. miesto v rebríčku RPM)[31][32] aj keď predaje albumu neboli také výrazné: 54. miesto v USA, 48. miesto v Kanade.[33][34] V domovskej krajine Deep Purple album The Book of Taliesyn nevyšiel až do nasledujúceho roka a rovnako ako jeho predchodca, ani tento v rebríčku UK Albums Chart výraznejšie nebodoval.

Začiatkom roku 1969 skupina vydala nealbumový singel „Emmaretta“. Pomenovaný bol po Emmarette Marksovej, herečke v tom čase účinkujúcej v muzikále Hair, o ktorú mal Evans záujem.[35] Do marca toho istého roku skupina dokončila nahrávanie svojho tretieho albumu, Deep Purple. Na ňom sa nachádza skladba „April“, ktorá obsahuje sláčikové a dychové nástroje. Tento výber je podmienený Lordovým záujmom o klasických hudobných skladateľov ako je Bach a Nikolaj Rimsky-Korsakov. Tento album bol posledným nahrávaním zostavy Deep Purple Mark I. Severoamerická nahrávacia spoločnosť Deep Purple, Tetragrammaton, odložila vydanie albumu Deep Purple až po skončení amerického turné skupiny v roku 1969. Toto, rovnako ako nevýrazná propagácia takmer skrachovaného vydavateľstva, spôsobili, že sa album nepredával najlepšie. Krátko po vydaní albumu Deep Purple, koncom júna 1969, padlo vydavateľstvo Tetragrammaton. Jeho majetok nakoniec prevzala spoločnosť Warner Bros. Records, ktorá počas 70. rokov vydávala aj nahrávky Deep Purple publokované v USA.

Počas amerického turné v roku 1969 sa Lord a Blackmore stretli s Paiceom. Mali víziu, že by sa kapela mohlo posunúť bližšie k tvrdšiemu rocku. Keďže sa Evans a Simper zhodli, že sa do takéhoto žánru nehodia rozhodli sa o tom, že by v lete mohlo dôjsť k ich výmene.[36] Paice k tomu dodal: „Zmena musela prísť. Ak by neodišli, kapela by sa úplne rozpadla." Simper aj Blackmore si všimli, že Rod Evans už bol jednou nohou z kapely von. Simper povedal, že sa Evans v Hollywoode stretol s dievčaťom a chcel by sa stať hercom. Blackmore to vysvetlil reálnejšie: „Rod len chcel odísť do Ameriky a ostať tam žiť."[37] Evans v USA potom založil kapelu Captain Beyond a Simper v Anglicku skupinu Warhorse.

Mark II (1969–1973): Concerto for Group and Orchestra, In Rock, Fireball, Machine Head, Made in Japan a Who Do We Think We Are

[upraviť | upraviť zdroj]

Skupina Deep Purple Mark II vznikla v lete roku 1969 v Hanwell Community Center v západnom Londýne.[38] Pri hľadaní nového speváka mal Blackmore vytipovaného 19-ročného speváka Terryho Reida. Hoci sa Terrymu ponuka zdala „lichotivá“, bol viazaný exkluzívnou nahrávacou zmluvou so svojím producentom Mickie Mostom a viac mu záležalo na jeho sólovej kariére.[39]

Blackmore preto nemal inú možnosť, len pokúsiť sa hľadať inde. Skupina dostala tip na speváka Iana Gillana z kapely Episode Six, ktorá mala síce vo Veľkej Británii vydaných niekoľko singlov, no nejaký výrazný komerčný úspech s nimi nedosiahla. Bubeník Episode Six, Mick Underwood, ktorý bol starým Blackmoreov známym ešte z čias účinkovania v skupine The Outlaws, Ianovi Gillanovi a basgitaristovi Rogerovi Gloverovi kapelu potom predstavil. Podľa vyjadrenia Nicka Simpera „Gillan by bez Glovera do Deep Purple nešiel."[40] Týmto sa efektívne zlikvidovala skupina Episode Six. Underwood mal dlho potom z toho pocit viny. Trvalo to takmer desať rokov, až kým ho Gillan koncom sedemdesiatych rokov nenaverboval do svojej novej post-Purpleovskej kapely. Podľa Blackmorea sa Deep Purple zaujímal iba o Gillana a nie o Glovera, ale Glovera si na odporúčanie Iana Paicea nakoniec ponechali.[37] Prišiel na skúšku a bol z neho ich basgitarista. Pôvodne sme ho nechceli zobrať, kým Paicey nepovedal: „Je dobrý basgitarista, tak si ho nechajme.ja som povedal, že dobre." povedal Ritchie Blackmore o prijímaní Rogera Glovera.[37]

Nová zostava Deep Purple, fanúšikmi je nazývaná aj „Deep Purple Mark II“, nahrala svoju prvú skladbu s názvom „Hallelujah“ (autori: Roger Greenaway, Roger Cook).[41] V čase nahrávania si Nick Simper stále myslel, že je členom kapely a zavolal Johnovi Colettovi, aby sa informoval o dátumoch nahrávania piesne v štúdiu. Vtedy zistil, že pieseň je už hotová a basovú gitaru do nej nahral Roger Glover. Zostávajúci pôvodní členovia Deep Purple potom poverili vedenie, aby oficiálne informovalo Simpera, že bol nahradený a v kapele skončil.[42] Napriek televíznym vystúpeniam, ktoré singel propagovali, pieseň „Hallelujah“ bola v Spojenom kráľovstve prepadákom.[41] Blackmore pre britský týždenný hudobný denník Record Mirror povedal, že skupina „potrebuje mať komerčnú nahrávku v Británii“ a pieseň opísal ako „niečo medzi tým“ – bol to len kompromis medzi typom nahrávky, aký by kapela normálne hrala a verejným komerčným materiálom.[41]

Ritchie Blackmore v nemeckom Hannoveri, (1970)

V septembri 1969 skupina získala tak veľmi potrebnú publicitu v Spojenom kráľovstve potom, ako nahrala projekt Concerto for Group and Orchestra. Bol to trojdielny epos, ktorý Jon Lord zložil ako sólový projekt a ktorý skupina odohrala v Royal Albert Hall v Londýne s Kráľovským filharmonickým orchestrom, ktorý dirigoval Malcolm Arnold.[29] Popri Days of Future Passed od Moody Blues a Five Bridges od kapely The Nice šlo o jednu z prvých spoluprác medzi rockovou kapelou a klasickým hudobným orchestrom. Tento koncertný album sa stal prvým hudobným nosičom Deep Purple Mark II, ktorý ale v hudobnom rebríčku Veľkej Británii zároveň nezaznamenal akýkoľvek úspech.[43]

Gillan i Blackmore neboli veľmi nadšení tým, že skupina dostala označenie „skupina hrajúca s orchestrami“. Obaja mali pocit, že koncert bol len rozptýlením, ktoré im obmedzovalo snahu rozvíjať hard-rockový štýl, ktorý pôvodne hrať chceli. Lord tiež koncom roku 1970 napísal Gemini Suite, ďalšiu spoluprácu v kombinácii orchester/skupina. Táto nahrávka vyšla až v roku 1993. V roku 1975 Blackmore k tomu uviedol, že si myslel, že projekt Concerto for Group and Orchestra nebol zlý, no nahrávka Gemini Suite bola hrozná a veľmi nesúrodá.[44] Roger Glover neskôr poznamenal, že sa Jon Lord v prvých rokoch ich spolupráce v kapele javil ako ich líder.[45]

Deep Purple Mark II na koncerte v Nemecku (1970)

Krátko po vydaní orchestrálneho albumu pre Deep Purple Mark II začalo naplánované turné a následné nahrávanie. Počas tohto pokračujúceho hektického obdobia si najbližšie štyri roky kapela dala len minimálne pauzy na oddych.

Druhý album a prvý štúdiový album z éry zostavy Mark II, vydaný v roku 1970, bol In Rock. . Jeho názov, po orchestrálnych nahrávkach, poukazoval na to, že sú rocková kapela. Dizajn obalu, ktorý graficky podporil ich rockové smerovanie, bol zjavne inšpirovaný horou Mount Rushmore. Na albume sú nahrávky ich známych diel a úspešných skladieb zo živých vystúpení, ako „Speed King“, „Into The Fire“ a „Child in Time“. Skupina nahrala mimo albumu aj svoj prvý Top-Ten hitparádový hit v Spojenom kráľovstve s názvom „Black Night“.[46] Súhra medzi Blackmoreovou gitarou a Lordovými skreslenými organmi, spojenými so silne znejúcim vokálom Iana Gillana a údernou rytmickou linkou Glovera s Paicem sa stala jedinečnou hudobnou značkou, ktorá spojila hudobný štýl kapely Deep Purple aj v ich ďalších spoločných hudobných projektoch. Zároveň sa táto zostava výrazne odlíšila od predošlých albumov nahraných zostavou označenou ako Mark I.[5] Spolu s albumom Led Zeppelin II od kapely Led Zeppelin a Paranoid od skupiny Black Sabbath je In Rock považovaný za súčasť diel, ktoré kodifikovali vznik heavy metalového hudobného žánru.[3]

O vzniku albumu Blackmore povedal, že jemu hranie s klasickými orchestrami stačilo, Jon mal ku klasike bližšie. Skúsili hrať teraz rock a rozhodli sa preto, v čom sú lepší.[47] Albumu In Rock sa darilo dobre najmä v Spojenom kráľovstve, kde sa dostal na 4. miesto, zatiaľ čo singel „Black Night“ sa dostal na 2. miesto v UK Singles Chart a kapela túto skladbu predviedla naživo v programe televízie BBC, Top of the Pops.[48][49] Okrem zvyšovania predaja v Spojenom kráľovstve si skupina vytvárala meno aj ako koncertujúca skupina. Vychádzalo im to najmä s ohľadom na množstvo ich vystúpení a na improvizačné schopnosti Blackmora a Lorda. Lord k tomu povedal „Boli sme ovplyvnení džezom, staromódnym rokenrolom, a vychádzali sme aj z klasiky. Ritchie a ja sme si navzájom vymieňali hudobné žarty a výzvy. Niečo zahral on, a ja som sa na to musel chytiť tak, aby som sa mu vyrovnal. Tento spôsob hudobnej komunikácie dodal kapele vtip. Boli sme v napätí, čím budeme v hraní nasledovať. nevedeli to diváci a v deviatich prípadoch z desiatich sme to netušili ani my!"[16]

Druhý spoločný album s názvom Fireball zostave Deep Purple Mark II vyšiel v lete roku 1971. Album sa dostal v britskom rebríčku albumov na prvé miesto.[49] Titulná skladba vyšla aj ako singel. Počas nahrávania albumu vznikol aj jeho ďalši singel „Strange Kind of Woman“, ktorý na britskej verzii albumu nebol. Táto skladba nahradila v americkej edícii albumu Fireball nahrávku „Demon's Eye“.[50] Skladba „Strange Kind of Woman“ sa stala ich druhým singlom, ktorý bol v UK v Top 10 (dostala tam na 8. miesto).[49]

Už počas niekoľkých týždňov od vydania albumu Fireball skupina predvádzala skladby plánované pre ďalší album. Na koncertnom turné vznikla v autobuse smerujúcom na predstavenie v Portsmouthe na popud jedného novinára skladba „Highway Star“.[51] Dňa 24. októbra 1971, počas americkej časti turné Fireball, mala skupina hrať v Auditorium Theatre v Chicagu, keď Ian Gillan dostal hepatitídu. Skupina musela hrať bez neho, pričom set spieval basgitarista Glover. Ďalšie termíny koncertov museli byť v USA zrušené a kapela odletela domov.[52]

Grand Hôtel de Territet na okraji Montreux , miesto kde bol album Machine Head, s výnimkou pesne „Smoke on the Water“, v decembri 1971 nahratý

V decembri roku 1971 skupina Deep Purple odcestovala do Montreux vo Švajčiarsku, kde zrealizovala nahrávanie svojho ďalšieho albumu s názvom Machine Head. Na nahrávanie, ktoré malo najprv prebiehať v kasíne v Montreux, kapela použila mobilné nahrávacie štúdio požičané od skupiny Rolling Stones. Požiar, ktorý vtedy vznikol v jednom zo zábavných komplexov počas koncertu Franka Zappu a jeho Mothers of Invention bol inšpiráciou pre vznik jedného z najväčších hitov kapely Deep Purple a rockovú klasiku s názvom „Smoke on the Water“. Kasíno pri tomto požiari zhorelo do tla. Album Machine Head, s výnimkou hudobnej skladby „Smoke on the Water“, bol preto neskôr nahratý na chodbe v neďalekom prázdnom hoteli Grand Hôtel de Territet. Pieseň „Smoke on the Water“ bola nahratá v prázdnom divadle s názvom The Pavillon ešte predtým, ako ich z tohto divadla pre priveľký hluk posťažnosti obyvateľov vyhodili policajti.[53][54][55] O nahrávke „Smoke on the Water“ Blackmore pre BBC Radio 2 uviedol: „Celú vec sme urobili asi v štyroch záberoch, pretože sme to museli stihnúť. Polícia nám pritom búchala na dvere. Vedeli sme, že je to polícia, ale mali sme v tejto sále dobrý zvuk Pobudili sme všetkých susedov asi na päť míľ v okolí Montreux, pretože hudba sa cez hory ozývala. Práve som dohral poslednú časť riffu, keď dnu vtrhli policajti a rázne zavelili 'musíte skončiť'.[56]

Pokračujúc v progresívnom hudobnom smerovaní z predchádzajúcich dvoch albumov, album Machine Head vyšiel koncom marca 1972 a stal sa jedným z najslávnejších albumov kapely. Bol to druhý album skupiny, ktorý bol v Spojenom kráľovstve číslom 1, zatiaľ čo v Severnej Amerike sa skupina etablovala dosiahnutím 7. pozície v USA a číslom 1 bol album aj v Kanade.[49] Album Machine Head patrí k najslávnejším projektom skupiny. Jeho skladby „Highway Star“, „Space Truckin'“, „Lazy“, či „Smoke on the Water“ sú všeobecne známe a kapela ich na koncertoch s nadšenou odozvou publika hráva dodnes.[46][57] Aj keď Deep Purple Mark II v podstate existovali dokopy iba tri a pol roka, mali za sebou sedem regulárnych štúdiových albumov.

Ian Gillan na koncerte v USA (1972)

V januári 1972 sa skupina opäť vrátila na turné po USA. Potom zamierila do Európy a v marci zas pokračovala v USA. Počas pobytu v Amerike sa hepatitídou tentoraz nakazil Blackmore. Skupina sa pokúsila o jedno vystúpenie vo Flinte v štáte Michigan bez gitaristu, potom skúsili najať Ala Koopera, ktorý s kapelou aj skúšal, než to definitívne vzdal. Na svoje miesto navrhol gitaristu kapely Spirit, Randyho Californiu. California odohral so skupinou jedno vystúpenie 6. apríla v Quebecu, no zvyšok tohto turné bol tiež nakoniec zrušený.[52]

Skupina sa vrátila do USA koncom mája 1972, aby podnikla svoje tretie turné po Severnej Amerike (z celkového počtu štyroch v tom roku). V roku 1972 absolvovali štyri koncertné turné po Amerike a v auguste turné po Japonsku. Počas japonského turné vydali špeciálny koncertný dvojalbum, ktorý mal byť pôvodne iba pre japonský trh. Tento dvojalbum dostal názov Made in Japan. Jeho celosvetové vydanie sa okamžite stalo hitom a v piatich krajinách vrátane USA dosiahol platinový status. Dodnes je Made in Japan od kapely Deep Purple jedným z najpopulárnejších a najpredávanejších živých albumov rockovej hudby.[58]

Zostava Deep Purple Mark II pokračovala ďalej v práci na ďalšom ich spoločnom albume s názvom Who Do We Think We Are (1973). Je na ňom aj nahrávka skladby „Woman from Tokyo“. Album sa dostal v britskej hitparáde na 4. miesto, v americkom rebríčku bol na 15. mieste, pričom status zlatej certifikácie dosiahol rýchlejšie ako ktorýkoľvek dovtedy vydaný album kapely Deep Purple.[59][60] Medzi jej člemi ale v tomto období narastalo napätie a bolo na nich viditeľné vyčerpanie. V mnohých smeroch sa skupina stávala obeťou vlastného úspechu. Vďaka úspechu projektov Machine Head a Made in Japan sa spolu s albumom Who Do We Think We Are stala v Spojených štátoch v hodnotení roku 1973 kapela Deep Purple najpredávanejšou hudobnou skupinou[61][62][63]

V jednom rozhovore v roku 1984 Ian Gillan pripustil, že kapela bol manažmentom tlačená do toho aby dokončila album a vyšla s ním na turné v období keď si jej členovia zúfalo potrebovali oddýchnuť.[64][65] Celé napätie vyvrcholilo počas ich druhého turné po Japonsku v lete roku 1973, kedy pod Blackmoreovým tlakom Gillan skupinu opustil. Roger Glover bol zo skupiny vytlačený spolu s Gillanom.[66][67][68] V rozhovoroch neskôr Lord nazval koniec Mark II, keď bola kapela na svojom vrchole, „najväčšou hanbou v histórii rokenrolu. Boh vie, čo by sme urobili počas nasledujúcich troch alebo štyroch rokov. Písanie nám vtedy šlo od ruky tak veľmi dobre...“[69]

Mark III (1973–1975): albumy Burn a Stormbringer

[upraviť | upraviť zdroj]
Koláž zostavy Deep Purple Mark III (r. 1974): Glenn Hughes (vľavo), David Coverdale (hore), Jon Lord (vstrede), Ian Paice (dolu), Ritchie Blackmore (vpravo).

Glenna Hughesa skupina najala na miesto basgitaristu/speváka z kapely Midlands. Hughes predtým hrával aj so skupinou Trapeze. Podľa Paicea, Glover jemu a Lordovi niekoľko mesiacov pred jeho oficiálnym ukončením povedal, že chce zo skupiny odísť, a tak sa začali zúčastňovať koncertov na Trapeze. Po získaní Hughesa diskutovali o pokračovaní v štvorčlennej zostave, pričom Hughes by bol basgitarista a hlavný spevák.[70][71] Myslel si, že spievať mal pôvodne aj s Paulom Rodgersom zo skupiny Free, no Rodgers v tom čase rozbiehal svoj projekt, kapelu Bad Company.[72] Konkurzy na miesto speváka kapely ale pokračovali. Do úvahy prichádzali dvaja kandidáti: Škót Angus Cameron McKinlay a David Coverdale. Nakoniec sa zhodli na Coverdaleovi, ktorý bol neznámym spevákom zo Saltburnu v severovýchodnom Anglicku. Blackmoreovi sa páčil jeho mužný bluesovo zafarbený hlas.[71]

Deep Purple boli v roku 1974 jedným z headlinerov akcie California Jam. Hrali pre viac ako 250 000 ľudí na Ontario Motor Speedway v Ontáriu v južnej Kalifornii.

V novej zostave kapela Deep Purple pokračovala v roku 1974. Burn, prvý album zostavy Deep Purple Mark III, vyšiel s veľkým úspechom vo februári 1974. V Spojenom kráľovstve bol album tretí, v USA bol v rebríčku na deviatom mieste. Bol druhým, po Machine Head, ktorý sa dostal v rebríčkoch USA tak vysoko.[49] Po jeho vydaní nasledovalo celosvetové turné. Titulná skladba, ktorá otvára album a otvárala väčšinu koncertov počas éry fungovania zostavy Mark III a IV, bola vedomým úsilím skupiny prijať progresívne rockové hnutie, ktoré v tom čase spopularizovali kapely ako Yes, King Crimson, Emerson, Lake & Palmer, Genesis a Gentle Giant. Ďalšou pozoruhodnou piesňou z albumu, ktorá dávala kapele priestor aj na pompézne koncertné improvizácie, bola skladba „Mistreated“.

Deep Purple Mark III sa v čase ich existencie vydali na jarné turné. Dňa 13. marca 1974 hrali v Madison Square Garden v New Yorku a o štyri dni neskôr v Nassau Coliseum.[73] Dňa 6. apríla 1974 hrala na slávnom festivale California Jam v Ontáriu v Kalifornii. Pred viac ako 200 tisícovým publikom tam vtedy účinkovali rockoví giganti 70. rokov ako sú Black Sabbath, Eagles, Emerson, Lake & Palmer, Earth, Wind & Fire, Seals and Crofts, Rare Earth a Black Oak Arkansas.[74] Časti z podujatia boli cez vysielaciu spoločnosť ABC prenášané ďalším divákom. Počas šou Blackmore polial svoje zosilňovače benzínom a zapálil ich, čím vyrobil na javisku dieru.[75] O mesiac neskôr, 22. mája, bolo zaznamenané v Gaumont State Cinema v Kilburn v Londýne vystúpenie skupiny a neskôr vydané v roku 1982 ako koncertný album Live in London.

Štýl kapely v zostave Mark III bol ovplyvnený speváckou harmóniou Hughesa s Coverdaleom a mal funkový aj bluesový nádych. Tieto vplyvy boli ešte citeľnejšie z ďalšieho albumu z konca roku 1974, ktorý vydali pod názvom Stormbringer.[71] Okrem titulnej nahrávky, sú na ňom aj rádiové hity: „Lady Double Dealer“, „The Gypsy“ a hlavne „Soldier Of Fortune“ (v Česko-Slovensku vyšla v roku 1976 podaní Jiřího Schelingera jej coververzia s názvom „Šípková Růženka“). Album dosiahol 6. miesto v Spojenom kráľovstve a 20. miesto v americkom rebríčku časopisu Billboard..[49] Napriek tomuto úspechu Blackmore nevnímal nové smerovanie hudobného štýlu skupiny Deep Purple pozitívne. O albume Stormbringer sa vyjadroval ironicky a komentoval ho slovami:„Nemám rád funky a soul.“[76][77][78] Počas leta 1975 bol zostavený nový živý album Made in Europe, poskladaný z troch vystúpení na turné k albumu Stormbringer, no mal byť vydaný až koncom roka 1976. Výsledkom Balckmoreových názorov nakoniec bolo, že 21. júna 1975 spolu s Ronnie James Diom založil svoju novú skupinu s názvom Ritchie Blackmore's Rainbow, neskôr, po vydaní prvého albumu, zjednodušene nazvanou Rainbow.[79]

Mark IV (1975–1976): Come Taste the Band

[upraviť | upraviť zdroj]
Deep Purple Mark IV v roku 1976. Stojaci zľava doprava: David Coverdale, Ian Paice; sediaci zľava doprava: Glenn Hughes, Tommy Bolin, Jon Lord

Po Blackmoreovom odchode skupina najprv uvažovala o svojom rozpustení, ale napokon sa rozhodla nájsť si iného gitaristu a pokračovať ďalej. Uvažovali nad menami ako Clem Clempson (Colosseum, Humble Pie), Zal Cleminson (The Sensational Alex Harvey Band), Mick Ronson (The Spiders From Mars), či Rory Gallagher, no nakoniec na Blackmoreovoe miesto prišiel gitarista Tommy Bolin, ktorý pochádzal z amerického stredozápadu.[80] Existujú najmenej dve verzie príbehu o Bolinovom nábore: Coverdale tvrdí, že on bol tým, kto navrhol Bolina vyskúšať.[81] „Vošiel. Bol, tenký ako hrable, vlasy mal sfarbené do zelena, žltej a modrej farby s perím. Vedľa neho sa krčilo úžasné havajské dievča v háčkovaných šatách, pod ktorými nemalo na sebe nič. Tommy si zapojil gitaru do štyroch 100-wattových Marshallov. a práca bola jeho." Ale v rozhovore publikovanom Melody Maker z júna 1975 Bolin tvrdil, že prišiel na konkurz na Blackmoreho odporúčanie.[82]

Bolin bol členom mnohých kapiel z konca 60-tych rokov: Denny & The Triumphs, American Standard a v roku 1974 pôsobil v undergroundovej kapele Zephyr, ktorá vydala tri albumy v rokoch 1969 až 1972. Potom z ničoho nič nahradil gitaristu Joea Walsha v kapele James Gang. V Amerike sa takáto zmena považovala za porovnateľné riziko s odvahou nahradiť post gitaristu v kapele Deep Purple. S kapelou James Gang Bolin nahral dva albumy: Bang (1973) a Miami (1974). Ešte významnejším podnetom pre voľbu Bolina bola referencia, že sa Bolin v roku 1973 podieľal na nahrávaní albumu Spectrum z roku 1973 od džez-rockového hudobníka Billyho Cobhama. Na tomto albume jeho hru počul David Coverdale, ktorý ho aj kapele odporučil.[83] Hral tiež s hudobníkmi ako bol Dr. John, Albert King, Alphonse Mouzon, či s kapelami Good Rats a Moxy. V období keď bol prijatý za člena kapely Deep Purple, Bolin pracoval na svojom sólovom albume Teaser.[84]

Tommy Bolin v roku 1975.

Výsledkom spolupráce novej zostavy kapely bez Blackmorea, nazvanej aj Deep Purple Mark IV, bol v roku 1975 album Come Taste the Band. Na tomto albume sú niektoré skladby, na ktorých sa podieľal aj Tommy Bolin: napr. „Dealer“ a „Getting Tighter“, „Oved to G“, no najznámejšou nahrávkou albumu je pieseň „You Keep on Moving“. Napriek rozpačitým recenziám a stredne úspešným predajom (19. miesto v Spojenom kráľovstve a 43. miesto v USA) zbierka jeho skladieb znovu oživila kapelu a priniesla do ich hardrockového zvuku nový extrémny funk.[85] Je v ňom silne cítiť rozhodujúci Bolinov vplyv a s podporou Hughesa s Coverdaleom tento nový gitarista kapely Deep Purple skomponoval veľkú časť materiálu ktorý bol na albume vydaný.

Napriek Bolinovmu talentu začali vychádzať na povrch jeho osobné problémy s tvrdými drogami. Počas turné Come Taste the Band mnohí fanúšikovia otvorene vypískali jeho neschopnosť hrať sóla na porovnateľnej úrovni s Ritchie Blackmoreom., pričom bolo zjavné, že Bolinovi fyzicky bráni jeho závislosť. V tom čase, ako po rokoch priznal v rozhovoroch Hughes, Bolin trpel závislosťou na kokaíne.[86] Dochádzalo u neho k výpadkom, ktoré mali fatálny dopad na prezentáciu kapely hlavne počas koncertných vystúpení. Počas nahrávaní koncertného albumu Last Concert in Japan, ktorým chcel ich hudobný vydavateľ nadviazať na úspech albumu Made in Japan. Bolin strácal pod vplyvom drôg koncentráciu, rozchádzal sa v koncepte a na vystúpeniach sa stávalo, že spoločná hra kapely s gitaristom pod vplyvom drôg vyústila do hudobného chaosu. Bolin býval na pódiu labilný a neprofesionálny. Celé to vyvrcholilo na koncerte v Liverpool Empire, kedy Bolin nedokázal držať s kapelou tempo a po tom ako sa publikum začalo dovolávať Blackmorea stuhol a so slzami v očiach z pódia odišiel.[87] Ich oficiálny rozchod bol nakoniec zverejnený v júli 1976, pričom vtedajší manažér, Rob Cooksey, vydal vyhlásenie: „Skupina spolu ako Deep Purple už nebude nahrávať a ani vystupovať“.[88]

Bolin potom pokračoval v nahrávaní svojho druhého sólového albumu Private Eyes. Dňa 4. decembra 1976, po vystúpení v Miami na podporu Jeffa Becka, bol Bolin jeho priateľkou a kolegami z kapely nájdený v bezvedomí. Nakoľko ho nedokázali zobudiť, urýchlene zavolali záchranárov, no bolo už neskoro. Oficiálnou príčinou jeho smrti bola viacnásobná intoxikácia drogami. Bolin mal vtedy 25 rokov.[84]

Rozpad kapely (1976–1984)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade kapely Deep Purple mala väčšina jej členov značný úspech v množstve ďalších skupín, či vlastných sólových projektov. Jon Lord v tomto období pracoval na projekte nahrávania skladby pre štvorčlennú rockovú kapelu a Maďarský symfonický orchester. Po skončení nahrávania sa spojil s Tonym Ashtonom a založil zoskupenie Paice, Ashton & Lord.

Glen Hughes sa vrátil do kapely Trapeze. Skupinu Rainbow, založil a hral v nej medzi rokmi 1975 – 1984, Ritchie Blackmore a od roku 1979 sa k nemu pripojil aj Roger Glover. Skupinu Whitesnake, ktorá účinkuje od roku 1978 po súčasnosť, založil David Coverdale. Jon Lord bol vo Whitesnake do roku 1984 a Ian Paice v rokoch 1979 až 1982.

Ďalšia kapela, ktorá mala názov po svojom frontmanovi, Gillan, pôsobila v rokoch 1978–1982. Ian Gillan sa tiež od konca roku 1982 do začiatku roku 1984 pripojil ako spevák a nahral jeden štúdiový album s kapelou Black Sabbath. Neskôr v 80. rokoch bol nakrátko v Black Sabbath aj Glenn Hughes.

Aj keď kapela Deep Purple neexistovala, mala v sebe určitý mystický status, koncom 70. a začiatkom 80. rokov jej vychádzali reedície ich albumov, rôzne fanúšikmi zostavené kompilácie a koncertné albumy.[89] To podnietilo množstvo promotérskych pokusov prinútiť kapelu k jej obnoveniu, najmä po oživení hardrockového hudobného trhu koncom 70. a začiatkom 80. rokov. V roku 1980 sa objavila aj koncertná verzia kapely s Rodom Evansom, ktorý na konci roku 1973 opustil Captain Beyond. Bol jediným jej členom ktorý kedy bol v Deep Purple. Všetko nakoniec vyústilo úspešným súdnym konaním zo strany legitímnych členov Deep Purple. Za neoprávnené používanie mena bolo súdom Evansovi nariadené zaplatiť škodu vo výške 672 000 USD.[90]

Mark II: znovuobnovenie (1984–1989), albumy Perfect Strangers a The House of Blue Light

[upraviť | upraviť zdroj]
Deep Purple v Cow Palace, San Francisco, Kalifornia, 31. január 1985
Propagačný plagát na koncert kapely v Mannheime v Nemecku v roku 1985 počas Perfect Strangers Tour

V apríli 1984, osem rokov po zániku Deep Purple, došlo k úplnému (a aj legálnemu) opätovnému stretnutiu v „klasickej“ zostave, Mark II z rokov 1969 – 1973: Jon Lord, Ian Paice, Ritchie Blackmore, Ian Gillan. a Roger Glover.[91][92] Reformovaná kapela podpísala celosvetovú zmluvu s vydavateľstvom PolyGram, pričom v USA albumy vydávala značka Mercury Records, v Spojenom kráľovstve a v ostatných krajinách to bol a Polydor Records.

Nový spoločný album tejto zostavy, Perfect Strangers, bol nahraný vo Vermonte a vyyšiel v októbri 1984. Album bol komerčne úspešný, v Spojenom kráľovstve bol na 5. mieste v rebríčku UK Albums Chart a v americkom Billboard 200 bol dvanásty.[49][93] Album obsahoval single a nové koncertné stálice, skladby „Knockin' At Your Back Door“ a „Perfect Strangers“.[94] Perfect Strangers sa stal druhým albumom Deep Purple, ktorý získal platinu v USA. Prvým bol Machine Head. V roku 1986 by v USA splnil kritériá pre platinovú certifikáciu album Made in Japan a v tom istom roku sa stal album Machine Head dvojnásobne platinový.[95]

Po albume nasledovalo reunion turné, ktoré začalo v Austrálii a prešlo sa naprieč svetom do Severnej Ameriky a potom do nasledujúceho leta prešlo do Európy. Finančne bolo turné tiež mimoriadne úspešné. V USA toto turné v roku 1985 prekonalo všetkých ostatných umelcov okrem Brucea Springsteena.[96] Po návrate domov v Spojenom kráľovstve sa skupina v júni 1985 stala hlavným účinkujúcim festivalu Knebworth Fayre, kde počas prívalového dažďa hrali pred 80-tisíc fanúšikmi, ktorí sa brodili v 15-centimetrovom bahne.[97]

Po Perfect Strangers Deep Purple Mark II vydali v roku 1987 ďalší album nazvaný The House of Blue Light, po ktorom nasledovalo ďalšie podporné svetové koncertné turné, ktoré bolo prerušené potom, ako si Blackmore na pódiu zlomil prst. Stalo sa mu to keď sa snažil chytiť gitaru, ktorú počas hrania vyhodil do vzduchu. V roku 1988 vyšiel nový koncertný album Nobody's Perfect, ktorý bol zložený z niekoľkých nahrávok z koncertov tohto turné. Vo Veľkej Británii bola zostavou Mark II na oslavu dvadsiateho výročia Deep Purple v roku 1988 vydaná aj nová verzia skladby „Hush“.

Mark V (1989–1992): album Slaves and Masters

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1989 bol z kapely vyhodený Ian Gillan. Bolo to potom, ako sa opäť sa zhoršili jeho vzťahy s Blackmoreom. Názorovo sa rozchádzali aj v tom, ako si predstavujú hudobné smerovanie kapely. Pôvodne mal Gillana v kapele nahradiť frontman skupiny Survivor, Jimi Jamison. Po dvoch týždňoch rokovaní s kapelou však Jamison oznámil, že sa k Deep Purple pripojiť nemôže. Dôvodom boli komplikácie s jeho nahrávacou spoločnosťou Scotti Brothers Records.[98][99] Nakoniec, po konkurze niekoľkých vychytených kandidátov, ako napríklad Briana Howea (White Spirit, Ted Nugent, Bad Company), Douga Pinnicka (King's X), Austrálčanov Jimmyho Barnesa (Cold Chisel) a Johna Farnhama (Little River Band), Terryho Brocka (Strangeways, Giant) a Normana "Kala" Swana (Tytan, Lion, Bad Moon Rising) sa kapela zhodla na Joeovi Lynn Turnerovi, ktorý bol predtým spolu s Blackmoreom a s Gloverom členom kapely Rainbow.

Táto zostava, označená ako Mark V, spolu nahrala len jeden album, Slaves and Masters (1990), a väčšinu roka 1991 absolvovala svetové koncertné turné. Album dosiahol mierny úspech, dostal sa na 45. miesto v Spojenom kráľovstve a na 87. miesto v americkom rebríčku časopisu Billboard.[93] Niektorí fanúšikovia a kritici mali pocit, že hudba zostavy Mark V bola štýlovo bližšie k skupine Rainbow ako k Deep Purple.

Druhé spojenie Mark II (1992–1993) a zostava Mark VI (1993–1994): album The Battle Rages On...

[upraviť | upraviť zdroj]

Po dokončení turné sa skupina pustila do práce na ďalšom albume. Na začiatku nahrávania bol Turner nútený odísť. V roku 1993 bolo 25. výročie založenia kapely Deep Purple. Hlavne z tohto dôvodu Lord, Paice a Glover, ako aj nahrávacia spoločnosť, chceli aby bola pri oslave tohoto jubilea zostava Mark II, v ktorej účinkoval Ian Gillan. Hoci Blackmore uprednostňoval Turnera, napokon ustúpil po tom, čo požiadal a nakoniec aj dostal na svoj bankový účet 250 000 dolárov.[100] V roku 1993 Deep Purple Mark II dokončili a vydali na hudobný trh svoj ďalší, dosť výstižne nazvaný album, The Battle Rages On...(Bitka zúri ďalej...).

Blackmore aj naďalej s rozhodnutím o spojení zostavy Mark II nesúhlasil. Vytváralo to medzi ním a zvyškom kapely, no najmä Gillanom, zvýšené napätie. Medzi spormi najviac vynikalo, že Gillan prerobil väčšinu z materiálu, ktorý bol s Turnerom pre nový album už napísaný. Blackmore mal pocit, že Gillanove prepisy pôvodných verzií boli na úkor ich melodickosti.[101] Kapela začala svoje európske turné, ktoré vyšlo v roku 1994 na koncertnom albume Come Hell or High Water. Z turné bolo s rovnakým názvom zverejnené aj koncertné domáce video, z vystúpenia v Birminghame v Anglicku, na ktorom bolo vidieť veľmi nespokojného Blackmorea, ktorý veľa gitarových partov nepredviedol a v jednom momente z neznámych príčin hodil na kameramana pohár vody. Kompletná show bola nakoniec vydaná v roku 2006 ako Live at the NEC. Táto snímka bola rýchlo stiahnutá po tom, čo sa Gillan verejne ohradil, nakoľko mal pocit, že skupinu neukazuje v tom najlepšom svetle. Komentoval to slovami:[102]„Bol to jeden z najhorších bodov môjho života, vlastne životov nás všetkých."[102]

Blackmore opustil kapelu Deep Purple druhý a už poslednýkrát po koncerte, ktorý sa konal v novembri 1993 vo fínskom hlavnom meste Helsinky.[102] Pre uskutočnenie nasledovných plánovaných vystúpení v Japonsku bol po Blackomreovom odchode kapelou najatý gitarista Joe Satriani, ktorý v decembri v roku 1994 s kapelou zostal aj na ich európskom letnom turné. Dostal vtedy od skupiny návrh, aby sa k nim pripojil natrvalo. Aj keď sa Satriani vyjadril, že mu kapela hudobne perfektne sadla,[103] nakoniec mu jeho záväzky vyplývajúce zo zmluvy s Epic Records v jej prijatí zabránili.[103]

Ako Satrianiho nástupcu skupina potom v auguste 1994 jednohlasne vybrala bývalého gitaristu kapiel Dixie Dregs/Kansas, Američana Steva Morseho.[104]

Zostava Mark VII (1994–2002): Purpendicular a Abandon

[upraviť | upraviť zdroj]

Morseov príchod kapelu kreatívne oživil a v roku 1996 vydali nový album s názvom Purpendicular, na ktorom siedma verzia zostavy kapely Deep Purple predvádza širokú škálu hudobných štýlov. V polovici 90. rokov sa na hudobnej scéne presadzoval žáner post-grunge a tak ani nebolo prekvapením, že tento projekt v americkom rebríčku Billboard 200 tentoraz výrazne neuspel.[93] V roku 1997 vyšiel skupine nový koncertný album Live at The Olympia '96. S prerobeným zoznamom skladieb sa Deep Purple počas zvyšku 90. rokov vybrala na koncertné turné, ktoré pre publikum táto kapela, ako osvedčená hudobná stálica, odohrala s komerčným úspechom. V roku 1998 Deep Purple vydali svoj druhý, už tvrdšie znejúci album Abandon a pokračovali v koncertoch.

V roku 1999 Jon Lord s pomocou holandského muzikológa a hudobného skladateľa, Marca de Goeija, nanovo vytvoril pôvodne stratenú partitúru diela Concerto for Group and Orchestra. V septembri 1999 kompozíciu opäť uviedli v Royal Albert Hall, tentoraz ju pod taktovkou Paula Manna odohral Londýnsky symfonický orchester.[105] Súčasťou koncertu boli aj piesne zo sólovej kariéry každého člena, ako aj krátky set skladieb skupiny Deep Purple. Z tejto akcie potom vyšiel v roku 2000 album In Concert with The London Symphony Orchestra.[105]

V roku 2001 bol vydaný box set The Soundboard Series, ktorý obsahoval koncerty z Austrálskeho turné v roku 2001 a dva koncerty z Tokia v Japonsku.[106]

Veľkú časť nasledujúcich rokov strávila skupina Deep Purple na turné. Pokračovali takto až do roku 2002, kedy zakladajúci člen Jon Lord, ktorý bol fakticky spolu s Paicem jediným členom vo všetkých verziách kapely, oznámil že sa s kapelou v dobrom rozchádza, aby sa mohol venovať osobným projektom (najmä práci s hudobnými orchestrami). Svoj Hammond organ Jon Lord prenechal svojmu náhradníkovi, rockovému klávesovému veteránovi Donovi Aireymu, ktorý predtým, ešte v roku 2001, pomohol raz kapele Deep Purple, keď mal Jon Lord zranené koleno. Airey predtým v rokoch 1979 až 1982 účinkoval s Gloverom v skupine Rainbow. Okrem toho mal Airey za sebou spoluprácu v kapelách ako sú Black Sabbath, či Whitesnake, ale hral aj s Ozzym Osbourneom.

Mark VIII (2002–2022): Bananas, Rapture of the Deep, Now What?!, Infinite, Whoosh! a Turning to Crime

[upraviť | upraviť zdroj]
Roger Glover a Steve Morse jammujú počas predohry k skladbe „Highway Star“

V roku 2003 teraz už ôsma verzia kapely Deep Purple vydala prvý spoločný album Bananas. Po tomto prvom albume po piatich rokoch sa vybrali na jeho podporné koncertné turné. V tom čas hudobné vydavateľstvo EMI Records s nimi odmietlo predĺžiť zmluvu. Dôvodom mohla byť nesplnená očakávaná úroveň predaja hudobných nosičov. V reále album In Concert with The London Symphony Orchestra mal vyšší predaj, než Bananas.[107]

V júli v roku 2005 Deep Purple vystúpili na koncerte Live 8 v Park Place (Barrie, Ontario) a v októbri toho istého roku im vyšiel ďalší štúdiový album Rapture of the Deep, po ktorom nasledovalo Rapture of the Deep Tour. Albumy Bananas aj Rapture of the Deep produkoval Michael Bradford.[108] V roku 2009 Ian Gillan povedal, že „Predaj nahrávok síce neustále klesá, no ľudia sú ochotní veľa platiť za lístky na koncert."[109] Okrem toho Gillan uviedol: „Nemyslím si, že šťastie prichádza s peniazmi."[109]

Deep Purple v roku 2011 absolvovali koncertné turné po 48 krajinách.[110] Na turné Songs That Built Rock Tour využívali 38-členný orchester a mali koncert aj v londýnskej O2 Aréne.[111] Až do mája 2011 sa členovia kapely nevedeli zhodnúť na tom, či urobiť nový štúdiový album. Mali pocit, že by sa to už asi naozaj neoplatilo. Roger Glover mal ale názor, že Deep Purple by nový štúdiový album urobiť mali „aj keď ich to bude stáť peniaze“.[112]

Začiatkom roku 2011 David Coverdale a Glenn Hughes v programe na TV stanici VH1 povedali, že by Deep Purple Mark III radi spojili pri niektorej správnej príležitosti, akou by mohol byť napríklad niektorý benefičný koncert.[113]

Moray McMillin, ktorý bol hlavným zvukovým inžinierom počas deviatich rokov turné vtedajšej kapely, zomrel vo veku 57 rokov v septembri 2011..[114] Po mnohých európskych stretnutiach na ktorý skúšali skladať nové piesne,[115] sa členovia Deep Purple rozhodli, že budú do leta 2012 nahrávať, a oznámli, že svoj nový štúdiový album vydajú v roku 2013.[110] Steve Morse oznámil francúzskemu magazínu Rock Hard, že nový štúdiový album bude produkovať Bob Ezrin.[116]

Glover a Morse v Španielsku v roku 2013.

Dňa 16. júla 2012 zomrel v Londýne vo veku 71 rokov spoluzakladajúci člen skupiny a ich bývalý hráč na klávesové nástroje, Jon Lord.[117][118] V decembri 2012 Roger Glover uviedol, že skupina dokončila práce na 14 skladbách pre nový štúdiový album, pričom 11 alebo 12 z nich má byť na albume, ktorý vyjde v roku 2013..[119][120] Dňa 26. februára 2013 bol oznámený názov devätnásteho štúdiového albumu kapely, Now What?!. Album bol nahraný a zmixovaný v Nashville, Tennessee a vyšiel dňa 26. apríla 2013.[121] Je na ňom aj skladba „Vincent Price“, pomenovaná po hororovom hercovi, ktorý v minulosti spolupracoval aj s Gillanom a s Gloverom.[122]

Deep Purple na akcii Wacken Open Air v roku 2013. Zľava doprava: Ian Paice, Roger Glover, Steve Morse, Don Airey, Ian Gillan.

Dňa 25. novembra 2016 skupina Deep Purple ohlásila Infinite, názov svojho nového, dvadsiateho štúdiového albumu,[115] ktorý vyšiel dňa 7. apríla 2017.[123] Na podporu albumu Deep Purple začali dňa 13. mája 2017 v Bukurešti v Rumunsku svoje The Long Goodbye Tour. V čase ohlásenia turné v decembri 2016 Ian Paice pre web Heavyworlds povedal, že to „môže byť posledné veľké turné“. Turné opísal ako dlhé a povedal: „Neurobili sme si žiadne náročné, plány na rýchle striedanie vystúpení, lebo je zrejmé, že nemôžete ísť na turné v takom tempe, ako keď ste mali 21 rokov. Je to čoraz ťažšie. Ľudia majú v živote iné veci, ktoré si vyžadujú čas, ale nikdy nehovor nikdy."[124] Dňa 3. februára 2017 vydali Deep Purple video verziu piesne „Time for Bedlam“, prvej skladby z nového albumu a prvú novú skladbu Deep Purple za takmer štyri roky..[125]

Dňa 29. februára 2020 bola online vydaná nová skladba „Throw My Bones“ pre nový album Whoosh! , ktorému bolo naplánované vydanie na jún toho istého roku.[126][127] Vydanie plnohodnotného albumu bolo z dôvodu pandémie COVID-19 potom preložené na 7. augusta 2020.[128] Recenzia v britskom hudobnom týždenníku NME uviedla, že album neznel ako súčasná hudba roku 2020, ale dodala, že „je to dobrá vec“.[129] Gillan v rozhovore 4. augusta 2020 potvrdil, že on a ani ostatní členovia Deep Purple odísť do dôchodku aktuálne neplánujú.[130] Dňa 6. októbra 2021 to kapela ja prakticky potvrdila, tým že oznámila plánované vydanie svojho nového albumu s nahrávkami rôznych coververzií, ktorý má názov Turning to Crime, ktorý napokon vyšiel 26. novembra 2021.[131][132]

Mark IX (2022–súčasnosť): =1

[upraviť | upraviť zdroj]
Deep Purple v júli 2022 na koncerte v Nemecku. Zľava doprava: Roger Glover, Ian Paice, Ian Gillan, Don Airey, Simon McBride.
Glover, Gillan a McBride na koncertnom pódiu (r. 2022)

V marci 2022 Steve Morse oznámil, že si po tom, čo jeho manželke diagnostikovali rakovinu musí dať od kapely pauzu. Skupina, ktorá sa len krátko predtým vrátila ku koncertným vystúpeniam, pokračovala v turné so Simonom McBrideom, ktorý predtým účinkoval v kapele Sweet Savage. Simon spočiatku len zastupoval Morseho, ktorý v tom momente oficiálne členom kapely naďalej zostával.[133] Dňa 23. júla 2022 bola zverejnená správa, že Morse s hraním natrvalo končí, lebo sa chce sústrediť na starostlivosť o svoju manželku bojujúcu s rakovinou.[134] Neskôr v septembri sa McBride stal oficiálnym členom kapely Deep Purple.[135]

V júni 2022 Gillan oznámil, že skupina po skončení turné Whoosh! plánuje pracovať na svojom dvadsiatom treťom štúdiovom albume.[136] Na deň 19. marca 2024 bolo naplánované turné, ktoré dostalo názov =1 More Time.[137] V Európe je špeciálnym hosťom tohto turné kapela Jefferson Starship, na britskej časti je hosťom kapela Reef.[138] Premiéra nového štúdiového albumu, ktorý je dvadsiaty tretí a prvý s McBrideom, bola vtedy určená na leto 2024.[139] Dňa 24. apríla 2024 bol zverejnený jeho názov =1 a dátum vydania bol upresnený na 19. júl 2024.[140] Je to piaty album Deep Purple, ktorý produkoval Bob Ezrin. Pilotný singel tohto albumu, „Portable Door“, vyšiel dňa 30. apríla 2024.[141]

Odkaz kapely a jej vplyvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Deep Purple sú spolu s kapelami Led Zeppelin a Black Sabbath oficiálne uvádzaní ako priekopníci hard rockového a heavy metalového hudobného žánru.[3][142] BBC uvádza, že tvoria „nesvätú trojicu“ britského hard rocku a heavy metalu počas zlatého veku týchto žánru v období 70. rokov.[56] Skupina je citovaná, že ovplyvnila množstvo rockových a metalových kapiel, vrátane takých ako sú Metallica,[143] Judas Priest,[144] Queen,[145] Aerosmith,[146] Van Halen,[147] Alice in Chains,[148] Pantera,[149] Bon Jovi,[150] Europe,[151] Rush,[152] Motörhead[153] a mnoho kapiel novej vlny britských heavymetalových kapiel ako napr. Iron Maiden,[154], či Def Leppard.[155].

Basgitarista a hlavný skladateľ Iron Maiden, Steve Harris, uvádza, že „tvrdý zvuk“ jeho kapely bol inšpirovaný skladbami kapiel „Black Sabbath a Deep Purple s trochou Led Zeppelinu“.[156] Podľa slov Joe Elliota, speváka z kapely Def Leppard v roku 1971 boli dôležité len tri kapely: Led Zeppelin, Black Sabbath a Deep Purple.[4] Zakladateľ kapely Van Halen, Eddie Van Halen, označil gitarový ríf v skladbe „Burn“ za jeden zo svojich najobľúbenejších.[56] Gitarista skupiny Queen, Brian May, nazval Ritchieho Blackmora za „priekopníka a technicky neuveriteľného – nepredvídateľného vo všetkých možných smeroch...nikdy ste nevedeli, čo bude, keď ste sa išli pozrieť na kocert Párplov“.[157] Bubeník Metallicy, Lars Ulrich, hovorí: „Keď som mal deväť rokov, u mňa to bolo všetko iba o Deep Purple. Môj najobľúbenejším [albumom] je stále Made in Japan."[158] Album Stormbringer z roku 1974 bol prvou nahrávkou, ktorú vlastnil Till Lindemann, spevák nemeckej Neue Deutsche Härte kapely Rammstein.[159]

Ian Paice (na snímke z r. 2017) je na 21. mieste v zoznamu 100 najväčších bubeníkov časopisu Rolling Stone. Tvrdí sa vňom, že „bez tohto jediného nepretržitého člena Deep Purple by žiadne heavy metalové bubnovanie neexistovalo“.[160]

Hoci je hudba Deep Purple stabilne kategorizovaná do hard rocku a heavy metalu, často obsahovala prvky progresívneho a blues rocku. Toto vyprovokovalo kanadského novinára Martina Popoffa, aby raz nazval kapelu „referenčným bodom žánru v metale bez kategorizácie“.[161]

V roku 2000 boli Deep Purple v programe televízie VH1 umiestnení na 22. mieste zoznamu „Stovky najväčších umelcov hard rocku“.[162] Na udeľovaní cien World Music Awards z roku 2008 kapela získala cenu Legend Award.[163] V roku 2011 na Classic Rock Awards 2011 v Londýne získal Deep Purple ocenenie Innovator Award.[164] Čitateľská anketa časopisu Rolling Stone v roku 2012 označila album Made in Japan za šiesty najlepší koncertný album všetkých čias.[58]

V rámci osláv 40. výročia albumu Machine Head (1972) bol v roku 2012 vydaný album Re-Machined: A Tribute to Deep Purple's Machine Head. Túto poctu originálnemu albumu nahrali hudobníci a kapely, ako sú Iron Maiden, Metallica, Steve Vai, Carlos Santana, The Flaming Lips, Black Label Society, vokalista skupiny Papa Roach, Jacoby Shaddix, Chickenfoot (bývalí členovia skupiny Van Halen: Sammy Hagar a Michael Anthony, gitarista Joe Satriani a Chad Smith z Red Hot Chili Peppers) a superskupina Kings of Chaos (spevák Def Leppard Joe Elliott, Steve Stevens a bývalí členovia Guns N' Roses Duff McKagan a Matt Sorum).[165]

V roku 2007 boli Deep Purple jedným z hlavných umelcov vo štvrtej epizóde série BBC/VH1 Seven Ages of Rock – epizóde, ktorá sa zamerala na heavy metal.[166] V máji 2019 skupina od Britskej akadémie skladateľov a autorov získala cenu Ivor Novello Award za medzinárodný úspech.[167]

Rokenrolová sieň slávy

[upraviť | upraviť zdroj]

Skupina Deep Purple bola nominovaná do Rokenrolovej siene slávy dvakrát, v rokoch 2012 a 2013,[168][169] no napriek tomu, že sa umiestnili na druhom mieste v hlasovaní verejnost a získali od fanúšikov viac, ako pol milióna hlasov, výbor Rokenrolo siene ich nakoniec neuviedoll.[170] Nad neuvedenie sa pozastavovali osobnosti, ako Gene Simmons (skupina Kiss),[171] či Geddy Lee (Rush),[172] Steve Lukather ( Toto),[173] Slash (Guns N' Roses, Velvet Revolver),[174][175] James Hetfield, Lars Ulrich a Kirk Hammett (Metallica),[176][177][178] či Chris Jericho (Fozzy).[179]

Až v októbri roku 2015 potom, ako skupinu Deep Purple umiestnili na vrchol zoznamu v aprílovej ankete o hudobníkoch, ktorí by mali byť uvedení do Siene slávy v roku 2016 čitatelia časopisu Rolling Stone,[180] bola kapela nominovaná tretíkrát.[181] V decembri 2015 bola kapela vyhlásená za členov Siene slávy pre rok 2016, pričom sa v tejto správe uvádzalo: „Nezačlenenie skupiny Deep Purple do siene je priepastná diera, ktorá sa teraz musí zaplniť“ s dodatkom, že spolu s ďalšími predstaviteľmi, ktorými sú kapely Led Zeppelin a Black Sabbath, skupina Deep Purple tvorí „Svätú trojicu hardrockových a metalových kapiel.“[182]

Kapela bola napokon oficiálne uvedená dňa 8. apríla 2016. Sieň slávy oznámila, že ako uvedení členovia boli zaradení: Ian Paice, Jon Lord, Ritchie Blackmore, Roger Glover, Ian Gillan, Rod Evans, David Coverdale a Glenn Hughes. Uvedení neboli: Nick Simper, Tommy Bolin, Joe Lynn Turner, Joe Satriani, Steve Morse a Don Airey.[183] Zo siedmich žijúcich menovaných členov sa uvedenia zúčastnilo päť: nezúčastnil sa Blackmore,[184] neprišiel ani Evans, ktorý pred viac ako tromi desaťročiami z hudobnej scény zmizol. Keďže Lord zomrel v roku 2012, ocenenie v jeho mene prevzala jeho manželka Vickie.[185]

Členovia

[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálni členovia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Ian Gillan – vokály (1969 – 1973, 1984 – 1989, 1992 – súčasnosť)
  • Roger Glover – basgitara (1969 – 1973, 1984 – súčasnosť)
  • Don Airey – klávesy (2002 – súčasnosť)
  • Ian Paice – bicie (1968 – súčasnosť)
  • Simon McBride – gitara (2022 – súčasnosť)

Pôvodní členovia

[upraviť | upraviť zdroj]

Iní členovia

[upraviť | upraviť zdroj]


Diskografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy

[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie a nahrávky z koncertov

[upraviť | upraviť zdroj]

Tribute albumy

[upraviť | upraviť zdroj]

Najlepšie single

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1968 „Hush“ #4 US
  • 1968 „Kentucky Woman“ #38 US
  • 1970 „Black Night“ #2 UK
  • 1971 „Strange Kind of Woman“ #8 UK
  • 1971 „Fireball“ #15 UK
  • 1972 „Never Before“ #35 UK
  • 1973 „Smoke on the Water“ #21 UK (1977 release), #3 US
  • 1977 „New Live and Rare EP“ #31 UK

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]
Vstupenky na koncert Deep Purple v Košiciach, 14 september 1991

Literatúra o Deep Purple

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Deep Purple na anglickej Wikipédii.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ History of Deep Purple, Ritchie Blackmore Meets Jon Lord (True)) [online]. . Dostupné online.
  2. ↑ WRIGHT, Jeb. The Naked Truth: An Exclusive Interview with Deep Purple's Ian Gillan. Classic Rock Revisited, 2009. Dostupné online.
  3. ↑ a b c WASLER, Robert. Running with the Devil: power, gender, and madness in heavy metal music. [s.l.] : Wesleyan University Press, 1993. Dostupné online. ISBN 9780819562609. S. 10.
  4. ↑ a b CAMPBELL, Michael; BRODY, James. Rock and Roll: An Introducction. [s.l.] : Cengage Learning, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0534642952. S. 213.
  5. ↑ a b Charlton, Katherine (2003). Rock Music Styles: A History. p. 241. McGraw Hill.
  6. ↑ McIver, Joel (2006). "Black Sabbath: Sabbath Bloody Sabbath". Chapter 12, p. 1.
  7. ↑ MCWHIRTER, Ross. Guinness Book of World Records. 14. vyd. [s.l.] : Sterling Pub. Co., 1975. Dostupné online. ISBN 978-0-8069-0012-4. S. 242.
  8. ↑ Jason Ankeny. Deep Purple [online]. AllMusic. Dostupné online.
  9. ↑ "Jon Lord, keyboard player with seminal hard rock act Deep Purple, dies". CNN. Retrieved 25 July 2012
  10. ↑ "Deep Purple keyboard player Jon Lord dies aged 71". The Telegraph. Retrieved 25 July 2012
  11. ↑ "Deep Purple's Jon Lord dies at 71" . MSNBC. Retrieved 25 July 2012
  12. ↑ Deep Purple reviews [online]. . Dostupné online.
  13. ↑ Deep Purple Mark I & Mark II [online]. . Dostupné online.
  14. ↑ VH1 Counts Down the '100 Greatest Artists of Hard Rock' In Five-Hour, Five-Night Special [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-10-25 z originálu.
  15. ↑ "Planet Rock: Most Influential Band Ever – The Results". Planet Rock. Retrieved 25 February 2013
  16. ↑ a b c d THOMPSON, Dave. Smoke on the Water: The Deep Purple Story. [s.l.] : ECW Press, 2004. Dostupné online. ISBN 9781550226188.
  17. ↑ Eder, Bruce. The Artwoods Allmusic. Retrieved 12 December 2011
  18. ↑ a b c ROBINSON, Simon. Nick Simper Interview from "Darker than Blue", July 1983 [online]. Nick Simper official website, July 1983. Dostupné online.
  19. ↑ Thompson, Dave (2004). "Smoke on the Water: The Deep Purple Story" p.5. ECW Press
  20. ↑ a b Thompson, Dave. Chris Curtis Biography AllMusic. Retrieved 12 December 2011
  21. ↑ Dafydd Rees, Luke Crampton (1999). "Rock stars encyclopedia" p.279. DK Publishing.
  22. ↑ Frame, Pete (2000). "Pete Frame's Rocking Around Britain" p.54. Music Sales Group, 2000
  23. ↑ Welch, Chris. "The Story of Deep Purple", in Deep Purple: HM Photo Book, copyright 1983, Omnibus Press.
  24. ↑ Jerry Bloom. Black Knight: Ritchie Blackmore. [s.l.] : Omnibus Press 2008, 2006. Dostupné online. ISBN 9781846097577.
  25. ↑ Rock Formations: Categorical Answers to How Band Names Were Formed p.53. Cidermill Books. Retrieved 29 April 2011
  26. ↑ Tyler, Kieron On The Roundabout With Deep Purple Retrieved 29 April 2011
  27. ↑ Thompson, Dave (2004). "Smoke on the Water: The Deep Purple Story" pp.41–42. ECW Press. Retrieved 19 February 2012
  28. ↑ Ritchie Blackmore, Interviews [online]. Thehighwaystar.com. Dostupné online.
  29. ↑ a b c Miles, Barry (2009) The British Invasion: The Music, the Times, the Era p.264. Sterling Publishing Company, Inc., 2009
  30. ↑ The RPM 100: Deep Purple Library and Archives Canada. Retrieved 12 November 2011
  31. ↑ The Book of Taliesyn Billboard Singles [online]. AllMusic. Dostupné online.
  32. ↑ Top Singles – Volume 10, No. 16, December 16, 1968 [online]. Library and Archives Canada, 16 December 1968. Dostupné online.
  33. ↑ The Book of Taliesyn Billboard Albums [online]. AllMusic. Dostupné online.
  34. ↑ Top Albums/CDs – Volume 11, No. 2, March 10, 1969 [online]. Library and Archives Canada, 10 March 1969. Dostupné online. Archivované 2014-02-19 z originálu.
  35. ↑ Thompson, Dave (2004). Smoke on the Water: The Deep Purple Story, p. 324. ECW Press
  36. ↑ Joel Whitburn (2007). The Billboard Albums: Includes Every Album That Made the Billboard 200 Chart, p. 227. Record Research Inc., 2007
  37. ↑ a b c Steve Rosen Interview with Ritchie Blackmore, 1974 Retrieved from YouTube "Ritchie Blackmore, Guitar God|Part 1/5" on 14 January 2014.
  38. ↑ Deep Purple: specials/hcc/index.html [online]. . Dostupné online.
  39. ↑ Interview: Singer and guitarist Terry Reid. The Independent, 7 March 2007. Dostupné online [cit. 2015-06-23].
  40. ↑ ANASONTZIS, George. Rockpages.gr interview with Nick Simper [online]. Rockpages. Dostupné online. Archivované 2014-09-01 z originálu.
  41. ↑ a b c Bloom, Jerry (2008). Black Knight: Ritchie Blackmore, p. 128. Omnibus Press, 2008
  42. ↑ Simper recalls pain of Purple sacking [online]. [Cit. 2020-03-21]. Dostupné online.
  43. ↑ Deep Purple The Official Charts Company [online]. Official Charts Company. Dostupné online.
  44. ↑ Steven Rosen. Ritchie Blackmore Interview: Deep Purple, Rainbow and Dio [online]. 1975. Dostupné online. Archivované 2011-12-22 z originálu.
  45. ↑ A Highway Star: Deep Purple's Roger Glover Interviewed [online]. 20 January 2011. Dostupné online.
  46. ↑ a b Roberts, David (2006). British Hit Singles & Albums. London: Guinness World Records Limited
  47. ↑ Steve Rosen Interview with Ritchie Blackmore, 1974 Retrieved from YouTube "Ritchie Blackmore, Guitar God|Part 2/5" on 14 January 2014.
  48. ↑ Jerry Bloom (2007). Black Knight, p. 139. Music Sales Group.
  49. ↑ a b c d e f g "Deep Purple: UK Charts". Official Charts Company. Retrieved 27 February 2015
  50. ↑ Deep Purple: Fireball, AllMusic. Retrieved 12 November 2011
  51. ↑ Highway Stars [online]. 15 September 2005. Dostupné online. Archivované 2005-09-15 z originálu.
  52. ↑ a b Frequently Asked Questions [online]. . Dostupné online.
  53. ↑ Deep Purple revient sur le lieu où est né "Smoke on the Water". Tribune deGeneve. Dostupné online [cit. 2020-04-10].
  54. ↑ How Deep Purple created their best hit 'Smoke on the Water'. The Independent. Dostupné online [cit. 2020-04-10].
  55. ↑ Deep Purple release 'Machine Head' BBC. Retrieved 19 October 2011
  56. ↑ a b c Six solid reasons Deep Purple are the ultimate rock band [online]. [Cit. 2019-08-03]. Dostupné online.
  57. ↑ Billboard – Machine Head, AllMusic. Retrieved 12 November 2011
  58. ↑ a b "Readers' Poll: The 10 Best Live Albums of All Time" Archivované 27 november 2012 na Wayback Machine. Rolling Stone. Retrieved 22 November 2012
  59. ↑ The Official Charts Company – Who Do We Think We Are [online]. The Official Charts Company, 5 May 2013. Dostupné online.
  60. ↑ Who Do We Think We Are on Billboard' [online]. Billboard. Dostupné online.
  61. ↑ RIAA Gold & Platinum database [online]. [Cit. 2011-06-13]. Dostupné online.
  62. ↑ "Smoke on the Water: The Deep Purple Story". p.154.
  63. ↑ RIAA Gold & Platinum database [online]. . Dostupné online.
  64. ↑ Deep Purple: The Interview. Interview picture disc, 1984, Mercury Records.
  65. ↑ Deep Purple: The Interview. Interview picture disc, 1984, Mercury Records.
  66. ↑ Peter Buckley (2003). The Rough Guide to Rock p.279. Rough Guides. Retrieved 1 March 2012
  67. ↑ Mike Clifford, Pete Frame (1992). The Harmony Illustrated Encyclopedia of Rock, p.41. Harmony Books. Retrieved 1 March 2012
  68. ↑ Whitburn, Joel (2008). Joel Whitburn's Top Pop Singles 1955–2006, p.227. Record Research
  69. ↑ Deep Purple People [online]. BBC 2, 8 July 1995. Dostupné online.
  70. ↑ Liner notes for the 30th anniversary edition of Burn.
  71. ↑ a b c Van der Lee, Matthijs. Burn review at sputnikmusic.com
  72. ↑ "The Glenn Hughes Interview at VintageRock.com [online]. [Cit. 2010-11-04]. Dostupné online. Archivované 2010-11-13 z originálu.
  73. ↑ Smoke on the Water: The Deep Purple Story. p.158.
  74. ↑ Deep Purple's Glenn Hughes digs into his past. Sydney Morning Herald. Dostupné online [cit. 2019-09-25].
  75. ↑ Ritchie Blackmore celebrating The California Jam (Part 2)|websource=https://www.https Archivované 19 august 2013 na Wayback Machine://www.youtube.com/watch?v=3fFlvPYpdNI
  76. ↑ "History" track on the "Deep Purple: History and Hits" DVD.
  77. ↑ Mike Jefferson. Deep Purple – Stormbringer [online]. 1 April 2009. Dostupné online. Archivované 2021-04-11 z originálu.
  78. ↑ Steven Rosen. Ritchie Blackmore Interview [online]. 1975. Dostupné online. Archivované 2011-12-22 z originálu.
  79. ↑ Dafydd Rees, Luke Crampton (1991). Rock Movers & Shakers, Volume 1991, Part 2. p.419. ABC-CLIO, 1991
  80. ↑ Thompson, Dave (2004). Smoke on the Water: The Deep Purple Story, pp.179–180.
  81. ↑ liner notes in the Deep Purple 4-CD boxed set:
  82. ↑ Deep Purple Appreciation Society. 1975 Tommy Bolin interview [online]. Deep-purple.net, 28 June 1975. Dostupné online.
  83. ↑ Dave Thompson: Deep Purple Smoke on the water, ISBN 978-80-7381-565-3 str. 184
  84. ↑ a b Nick Talevski (2006). Knocking on Heaven's Door: Rock Obituaries p.42-43. Omnibus Press, 2006
  85. ↑ MOFFITT, Greg. BBC – Music – Review of Deep Purple – Come Taste the Band: 35th Anniversary Edition [online]. . Dostupné online.
  86. ↑ Gettin' Tighter: The Story Of Deep Purple Mk. IV [online]. YouTube. Dostupné online. Archivované 2017-04-06 z originálu.
  87. ↑ Bloom, Jerry (2008) Black Knight: Ritchie Blackmore p.198. Omnibus Press. Retrieved 23 October 2011
  88. ↑ Smoke on the Water: The Deep Purple Story p. 191. Retrieved 23 October 2011
  89. ↑ Deep Purple #4 June 1975 – March 1976 [online]. . Dostupné online.
  90. ↑ Hartmut Kreckel. Rod Evans: The Dark Side of the Music Industry [online]. 1998. Dostupné online. Archivované 2012-03-13 z originálu.
  91. ↑ Billboard (18 May 1985). Deep Purple: 'Surprise Of The Year' Billboard. p.41. Retrieved 2 March 2012
  92. ↑ Pete Prown, Harvey P. Newquist (1997). Legends of rock guitar: the essential reference of rock's greatest guitarists p.65. Hal Leonard Corporation. Retrieved 2 March 2012
  93. ↑ a b c Billboard album listings for Deep Purple [online]. AllMusic.com. Dostupné online.
  94. ↑ Deep Purple: Perfect Strangers, AllMusic. Retrieved 2 March 2012
  95. ↑ Deep Purple & A Momentous Mark II Reunion [online]. udiscovermusic.com. Dostupné online.
  96. ↑ Jon Lord Interview at www.thehighwaystar.com [online]. Thehighwaystar.com, 12 February 1968. Dostupné online.
  97. ↑ Deep Purple – Knebworth 1985 [online]. . Dostupné online.
  98. ↑ Interview: Jimi Jamison [online]. aor.nu. Dostupné online. Archivované 2011-07-24 z originálu.
  99. ↑ 25 Years of Deep Purple The Battle Rages On...:Interview with Jon Lord [online]. pictured within.com. Dostupné online. Archivované 2010-05-17 z originálu.
  100. ↑ George Anasontzis. Ian Gillan Interview [online]. . Dostupné online. Archivované 2008-10-22 z originálu.
  101. ↑ GILLAN, Ian; COHEN, David. Child in Time: The Life Story of the Singer from Deep Purple. [s.l.] : Smith Gryphon Limited, 1993. ISBN 1-85685-048-X. Chapter 14.
  102. ↑ a b c Deep Purple live album withdrawn BBC News. Retrieved 2 March 2012
  103. ↑ a b SHRIVASTAVA, Rahul. Joe Satriani Interview [online]. BBC. Dostupné online. Archivované 2007-10-12 z originálu.
  104. ↑ Daniel Bukszpan, Ronnie James Dio (2003).The Encyclopedia of Heavy Metal p.56. Barnes & Noble Publishing. Retrieved 1 March 2012
  105. ↑ a b Buckley, Peter (2003). The rough guide to rock. p.280. Rough Guides. Retrieved 23 October 2011
  106. ↑ "Soundboard Series: Australian Tour 2001". AllMusic. Retrieved 4 November 2012
  107. ↑ Garry Sharpe-Young. Roger Glover interview. Rockdetector, 10 November 2005. Dostupné online.
  108. ↑ deep purple michael bradford. [s.l.] : Billboard, 15 June 2002. Dostupné online. S. 12.
  109. ↑ a b Mark Anstead. Deep Purple's Ian Gillan talks money. The Daily Telegraph, 12 March 2009. Dostupné online.
  110. ↑ a b Deep Purple To Release New Studio Album Next Year [online]. 22 January 2012, [cit. 2013-03-05]. Dostupné online.
  111. ↑ "Gig Of The Week: Deep Purple". Classic Rock Magazine. Retrieved 7 February 2014
  112. ↑ Matt Wardlaw. Deep Purple's Roger Glover Says Band Disagrees on the Importance of Recording New Albums. Contactmusic.com, 3 June 2011. Dostupné online.
  113. ↑ Glenn Hughes Up For Deep Purple Mk. III Reunion [online]. 2 May 2011. Dostupné online. Archivované 2011-05-08 z originálu.
  114. ↑ Lee Baldock. Moray McMillin loses battle with cancer [online]. 22 September 2011. Dostupné online. Archivované 2015-12-08 z originálu.
  115. ↑ a b Deep Purple: New Album Title Revealed – Feb. 26, 2013 [online]. Roadrunner Records, 26 February 2013. Dostupné online. Archivované 2020-02-26 z originálu.
  116. ↑ Mathieu Pinard. Album producer chosen? [online]. 13 April 2012. Dostupné online.
  117. ↑ "Jon Lord, founder of Deep Purple, dies aged 71". BBC News. Retrieved 16 July 2012
  118. ↑ Deep Purple Keyboardist Jon Lord Dead at 71 Archivované 7 november 2017 na Wayback Machine. Rolling Stone. Retrieved 16 July 2012
  119. ↑ "Deep Purple: Quality Toulouse Footage Available – Dec. 7, 2012". Blabbermouth.net. Retrieved 24 December 2012
  120. ↑ "Deep Purple Confirm New Album". Ultimate Guitar.
  121. ↑ "DEEP PURPLE Completes Recording New Album". Blabbermouth. Retrieved 10 December 2017
  122. ↑ Ian Gillan: 'New Song Vincent Price Is Just A Bit Of Fun' [online]. 29 May 2013. Dostupné online.
  123. ↑ Deep Purple Unveils 'InFinite' Album Artwork, Releases 'Time For Bedlam' Single. Blabbermouth.net, 14 December 2016. Dostupné online [cit. 2016-12-14].
  124. ↑ Ian Paice: Deep Purple Hasn't Decided Yet If 'Long Goodbye' Will Be Band's Last Big Tour – Blabbermouth.net. 20 January 2017. Retrieved 22 January 2017.
  125. ↑ "DEEP PURPLE Unveils 'InFinite' Album Artwork, Releases 'Time For Bedlam' Single". Blabbermouth. Retrieved 10 December 2017
  126. ↑ Deep Purple Announce New Album 'Whoosh!' [online]. 29 February 2020, [cit. 2020-02-29]. Dostupné online.
  127. ↑ Deep Purple announce new album Whoosh! and European tour [online]. 29 February 2020, [cit. 2020-03-11]. Dostupné online.
  128. ↑ Deep Purple push back release of new album Whoosh!. Louder Sound. Dostupné online [cit. 2020-04-14].
  129. ↑ Deep Purple – 'Whoosh!' review: rockers' 21st record is stupidly fun and outrageously silly [online]. 6 August 2020. Dostupné online.
  130. ↑ DEEP PURPLE Has No Plans To Retire: 'We've Got A Bit To Go Yet,' Says IAN GILLAN [online]. 4 August 2020. Dostupné online.
  131. ↑ Deep Purple Announce 'Turning to Crime' Covers Album [online]. 6 October 2021. Dostupné online. (po anglicky)
  132. ↑ Deep Purple Stream New Album 'Turning To Crime' [online]. . Dostupné online.
  133. ↑ Deep Purple's Steve Morse Announces Hiatus From the Band Following Wife's Cancer Diagnosis | Music News @ [online]. Ultimate-guitar.com, 31 March 2022, [cit. 2022-07-14]. Dostupné online.
  134. ↑ Steve Morse Officially Quits Deep Purple To Care For Ailing Wife [online]. 23 July 2022. Dostupné online.
  135. ↑ Deep Purple Officially Welcomes Guitarist Simon McBride As Permanent Member [online]. 16 September 2022. Dostupné online.
  136. ↑ Deep Purple – To Start Writing Next Album In 2023 [online]. Metal Storm, 29 June 2022. Dostupné online.
  137. ↑ Deep Purple announce ‘One More Time’ UK tour with Reef. NME. 19 March 2024. Retrieved 20 March 2024
  138. ↑ [https://deeppurple.com/blogs/news/1-more-time-tour =1 More Time Tour. Deep Purple. 19 March 2024. Retrieved 20 March 2024.
  139. ↑ Deep Purple’s Ian Gillan: ‘We were a drinking band – I smoked my first joint at 38’. The Telegraph. 31 March 2024. Retrieved 2 April 2024.
  140. ↑ It all adds up to 1 – Deep Purple [online]. 24 April 2024. Dostupné online.
  141. ↑ https://www.loudersound.com/news/deep-purple-portable-door. Classic Rock. 30 April 2024. Retrieved 30 April 2024.
  142. ↑ Eduardo Rivadavia. "Deep Purple: Machine Head" Allmusic. Retrieved 6 March 2013
  143. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Metallica AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  144. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Judas Priest AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  145. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Queen Retrieved 22 February 2012
  146. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Aerosmith AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  147. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Van Halen AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  148. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Alice in Chains AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  149. ↑ Birchmeier, Jason. Pantera AllMusic. Retrieved 26 February 2012
  150. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Bon Jovi AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  151. ↑ Europe – Interview with Joey Tempest [online]. 9 January 2013. Dostupné online.
  152. ↑ Ankeny, Jason. Rush AllMusic. Retrieved 26 February 2012
  153. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Motorhead AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  154. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Iron Maiden AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  155. ↑ Erlewine, Stephen Thomas. Def Leppard AllMusic. Retrieved 22 February 2012
  156. ↑ IRON MAIDEN Bassist Talks About His Technique And Influences [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-05-26 z originálu.
  157. ↑ Brian May 'My Planet Rocks' Interview [online]. 19 January 2014, [cit. 2020-04-10]. Dostupné online.
  158. ↑ Mick Wall (2010). "Metallica: Enter Night: The Biography". Hachette UK. Retrieved 17 November 2013
  159. ↑ Sex, schnapps, and German repression: meet Lindemann, the most politically incorrect men in rock. The Telegraph. Dostupné online [cit. 2020-03-03].
  160. ↑ 100 Greatest Drummers of All Time. #21. Ian Paice. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2020-04-13].
  161. ↑ POPOFF, Martin. The Collector's Guide to Heavy Metal: Volume 2: The Eighties. Burlington, Ontario, Canada : Collector's Guide Publishing, 1 November 2005. ISBN 978-1894959315. S. 90–91.
  162. ↑ VH1: '100 Greatest Hard Rock Artists': 1–50 Rock on the Net. Retrieved 22 February 2012
  163. ↑ World Music Awards: Legends [online]. . Dostupné online.
  164. ↑ "CR Awards: The Winners". Classic Rock Magazine. Retrieved 17 June 2012
  165. ↑ Re-Machined Deep Purple Tribute [online]. Eagle Rock Entertainment. Dostupné online. Archivované 2012-09-15 z originálu.
  166. ↑ Seven Ages of Rock [online]. [Cit. 2019-08-02]. Dostupné online.
  167. ↑ The Bittersweet Symphony dispute is over [online]. [Cit. 2019-05-23]. Dostupné online.
  168. ↑ "Rush, Deep Purple, Public Enemy Nominated for Rock Hall of Fame". Billboard. Retrieved 11 October 2012
  169. ↑ Andy Greene (4 October 2012). "Rush, Public Enemy, Deep Purple Nominated for Rock and Roll Hall of Fame" Archivované 2 február 2013 na Wayback Machine. Rolling Stone. Retrieved 11 October 2012
  170. ↑ "Rush, Randy Newman, Donna Summer among 2013 Rock Hall inductees". Los Angeles Times. Retrieved 12 December 2012
  171. ↑ Martin Kielty. Rush, Deep Purple finally nominated for Rock and Roll Hall of Fame. Classic Rock, 4 October 2012. Dostupné online.
  172. ↑ Geddy Lee on Rush's Rock and Roll Hall of Fame Induction: 'We'll Show Up Smiling [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-12-11 z originálu.
  173. ↑ "Toto told Jann Wenner to stick it up his" Future Rock Legends. Retrieved 22 February 2012
  174. ↑ Jane Stevenson (23 March 2012). "Slash plays to Canadian Crowd". Toronto Sun. Retrieved 27 April 2012
  175. ↑ "Slash on Closing the Book on Guns 'N' Roses at the Hall of Fame" Archivované 24 október 2017 na Wayback Machine. Rolling Stone. Retrieved 27 April 2012
  176. ↑ "Metallica Want to Avoid "Drama of a Van Halen" at Rock and Roll Hall of Fame Induction" Archivované 24 október 2017 na Wayback Machine. Rolling Stone. Retrieved 28 February 2012
  177. ↑ Metallica Guitarist: 'Deep Purple Definitely Belongs in the Rock and Roll Hall of Game' [online]. 17 October 2012. Dostupné online.
  178. ↑ GROW, Kory. Metallica's Lars Ulrich on the Rock Hall – 'Two Words: Deep Purple' [online]. rollingstone.com, 9 April 2014, [cit. 2015-10-15]. Dostupné online.
  179. ↑ Chris Jericho huge Hall of Fame rant 2015 [online]. 19 October 2015. Dostupné online.
  180. ↑ GREEN, Andy. Readers Poll: 10 Acts That Should Enter the Hall of Fame in 2016 [online]. rollingstone.com, 29 April 2015, [cit. 2015-10-15]. Dostupné online.
  181. ↑ Vote for the 2016 Rock and Roll Hall of Fame Inductees [online]. 8 October 2015. Dostupné online. Archivované 2015-10-30 z originálu.
  182. ↑ NWA, Deep Purple and Chicago enter Hall of Fame [online]. BBC, 17 December 2015. Dostupné online.
  183. ↑ REED, Ryan. Deep Purple Singer: Rock Hall Band Member Exclusions Are 'Very Silly' [online]. rollingstone.com, 21 December 2015. Dostupné online. Archivované 2016-04-14 z originálu.
  184. ↑ GREENE, Andy. Deep Purple Guitarist Ritchie Blackmore Won't Attend Hall of Fame Ceremony [online]. 16 February 2016. Dostupné online. Archivované 2016-07-22 z originálu.
  185. ↑ "Deep Purple Rocks Hall of Fame With Hits-Filled Set" Archivované 6 máj 2016 na Wayback Machine. Rolling Stone. Retrieved 19 October 2016
  186. ↑ It all adds up to 1 – Deep Purple [online]. 2024-04-24, [cit. 2024-05-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  187. ↑ Metallica, Iron Maiden, The Flaming Lips to feature on new Deep Purple tribute album [online]. NME.com, 2012-08-9, [cit. 2012-08-25]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Deep Purple

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Deep_Purple&oldid=7899892“