Druhá plavba Jamesa Cooka

Plavby Jamesa Cooka: prvá – červená, druhá – zelená, tretia – modrá

Druhá plavba Jamesa Cooka bola námorná prieskumná plavba Jamesa Cooka, dôstojníka britského kráľovského námorníctva, ktorú vykonal v rokoch 1772 až 1775. V júni 1772 dostal James Cook od britskej Admirality príkaz na velenie druhej námornej výpravy. Účelom výpravy bolo potvrdiť či vyvrátiť existenciu mysu Circumcision, oboplávať Zemeguľu po najväčších možných južných zemepisných šírkach s cieľom objaviť predpokladanú južnú pevninu. Podľa možností mal vykonať aj prieskum ďalších, dosiaľ neprebádaných oblastí oceánu. Cook dostal k dispozícii dve lode – H.M. Sloop Resolution a H.M. Bark Adventure. Velením na lodi Adventure bol poverený Tobias Furneaux, ktorý bol Cookovi podriadený a lodi Resolution velil sám Cook. Na výprave sa mal pôvodne zúčastniť významný britský prírodovedec Joseph Banks, ktorý však nakoniec účasť odriekol. Nahradil ho nemecký prírodovedec Johann Reinhold Forster so svojim synom Georgom Forsterom.

Výprava vyplávala 13. júla 1772. Po zástavkách na Madeire a Kapvedských ostrovoch doplával Cook najprv k Mysu dobrej nádeje a odtiaľ sa plavil na juh, aby sa pokúsil nájsť mys Circumcision a Južnú zem. Tu po prvýkrát prekročil južný polárny kruh. Počas plavby východným smerom sa obe lode nechcene odlúčili. Adventure odplávala priamou cestou na Nový Zéland, a Resolution ďalej pátrala v  blízkosti južného polárneho kruhu od zemepisnej dĺžky južnej Afriky až k zemepisnej dĺžke Nového Zélandu. Po zástavke na Novom Zélande prebádal Cook oblasť severovýchodne odtiaľ až k Tahiti. Pri spiatočnej ceste na Nový Zéland navštívil súostrovie Tonga. Potom sa obe lode vrátili na Nový Zéland. Tu však Adventure zaostala v búrke za Resolution a obe lode sa už nestretli, napriek tomu, že pre tento prípad bolo dohodnuté stretnutie na dohodnutom mieste. Adventure odplávala k Mysu dobrej nádeje, Resolution pokračovala v preskúmavaní Južného oceánu a potom zamierila do tropického Tichomoria. Tu Cook najprv navštívil Veľkonočný ostrov, Markézy a potom znovu Tahiti a súostrovie Nové Hebridy. Objavil a preskúmal Novú Kaledóniu a ostrov Norfolk. Potom opustil Tichý oceán a vykonal prieskum Ohňovej zeme. Preskúmal južné oblasti Atlantického oceánu medzi mysom Horn a mysom Dobrej nadeje. Tu objavil Južnú Georgiu a Južné Sandwichove ostrovy.

K technickému vybaveniu lode Resolution patrila presná kópia Harrisonovho námorného chronometra H4, ktorá umožňovala na tú dobu výnimočne presne stanoviť zemepisnú dĺžku.

Po návrate do Anglicka bol James Cook povýšený do hodnosti kapitána a za správu o prevencii proti skorbutu bol vyznamenaný Copleyovou medailou Kráľovskej spoločnosti.

Pozadie prieskumnej plavby

Britské kolónie a zámorské objavy v 18. storočí

Mapa sveta kartografa Rumolda Mercatora, na ktorej je zakreslená Terra Australis, pokrývajúca veľkú časť južnej pologule

V druhej polovici 18. storočia bol britský koloniálny vplyv obmedzený v podstate len na územie východného pobrežia Severnej Ameriky, kde však dochádzalo ku konkurenčným stretom s Francúzmi. Británia sa ďalej úspešne presadzovala na území dnešnej Kanady a Indie. V zámorských objavoch Briti značne zaostávali za Holanďanmi, ktorí už od 17. storočia ovládali strategické územia okolo Mysu Dobrej nádeje a výrazne sa presadzovali vo Východnej Indii, kde sa Batávia stala obchodným centrom Holandskej Východoindickej spoločnosti. V čase, keď anglický moreplavec William Dampier, ako prvý Angličan skúmal oblasť juhovýchodnej Ázie, mali holandskí moreplavci za sebou už najdôležitejšie objavy v oblasti na juhovýchod od Holandskej Východnej Indie. Holanďan Willem Janszoon už v roku 1605 preskúmal západné pobrežie Novej Guinei a v nasledujúcom roku, ako vôbec prvý Európan, zbadal pobrežie Austrálie. Ďalší Holanďan Abel Tasman v roku 1642 objavil Van Diemenovu zem (Tasmániu) a potom aj Nový Zéland. V roku 1643 objavil Abel Tasman Fidži a súostrovie Tonga.

K objavom britských moreplavcov pred Jamesom Cookom patril napríklad Dampierov objav Novej Británie alebo prieskumy Samuela Wallisa a Philipa Cartereta, ktoré priniesli objavy množstva ostrovov a atolov, napr. Whitsunday, Ostrov kráľovnej Charlotty, Egmont, Ostrovy vojvodu z Gloucesteru, Ostrov vojvodu z Cumberlandu, Otahaite, Maitea, Eimeo, Tapamanou, How, Scilly, Boscawen, Keppel, Wallis a Pitcairnov ostrov. Poslednou z málo prebádaných oblastí na Zemi bol Tichý oceán a južná časť Zemegule, kde by sa, ako sa vtedy stále verilo, mal nachádzať rozľahlý južný kontinent – Terra Australis. Predpokladalo sa, že ak by sa podarilo objaviť túto pevninu, znamenalo by to pre každý štát, ktorému by sa to podarilo, mohutný mocenský vzostup. Británia tak nebola v 18. storočí jediným štátom, ktorý sa zameral na objavenie Južnej zeme. V roku 1721 sa ju vydal hľadať holandský moreplavec Jacob Roggeveen. Po objavení Nového Zélandu sa niektorí vedci domnievali, že je súčasťou Terra Australis. V Británii tento názor presadzoval predovšetkým Alexander Dalrymple, škótsky geograf a prvý hydrograf britskej Admirality.

Prvá plavba Jamesa Cooka

V rokoch 1768 – 1771 James Cook vykonal na lodi Endeavour svoju prvú plavbu do Tichomoria. Hlavným cieľom tejto výpravy bolo pozorovanie astronomického úkazu prechodu planéty Venuše cez slnečný disk, ktoré sa uskutočnilo na ostrove Tahiti. Po ukončení pozorovania sa výprava vydala k Novému Zélandu, overiť Dalrympleho názor, že Nový Zéland je západnou časťou Terra Australis. Cook oboplával celý Nový Zéland a dokázal, že Dalrympleho teória bola mylná. Po skončení prieskumu Nového Zélandu sa Cook vydal na západ k Novému Holandsku, a dôkladne zmapoval jeho východné pobrežie. Potom Cook vykonal prieskum v oblasti Korálového mora a cez Novú Guineu, Botáviu a Mys dobrej nádeje sa vrátil do Anglicka.

Aj keď Cook dokázal, že Nový Zéland nie je časťou Terra Australis, otázka jej existencie zostala aj naďalej nezodpovedaná.

Nathaniel Dance: Portrét kapitána Jamesa Cooka, National Maritime Museum, Greenwich, Londýn (okolo 1775)

Príkaz Admirality

V júni 1772 dostal britský námorný dôstojník James Cook, ktorý mal v tom čase hodnosť Master and Commander, od Prvého lorda Admirality Johna Montaga, 4. grófa zo Sandwichu, tajný príkaz, ktorým bol poverený velením ďalšej, v poradí už druhej námornej prieskumnej výpravy, tentoraz do južných morí. V príkaze boli špecifikované ciele výpravy, ku ktorým patril pokus dosiahnuť mysu Circumcision. Výprava mala objasniť, či mys je alebo nie je súčasťou Terra Australis a v prípade objavenia tejto pevniny ju mali starostlivo popísať, hlavne kartograficky, geograficky ale aj prírodopisne a novo objavené kraje zabrať menom Jeho Veličenstva kráľa Juraja. Potom mala výprava pokračovať, podľa Cookovho uváženia, v plavbe západným či východným smerom v najväčších možných južných zemepisných šírkach a preskúmať tieto dosiaľ neprebádané morské oblasti, ak by to stav lode a posádky umožnil.

V príkaze Admirality boli tiež určené lode pre expedíciu, Resolution a Adventure, a bol vydaný pokyn na ich náležité vybavenie. Príkazom bol vymenovaný Tobias Furneaux za veliteľa lode Adventure s tým, že bude počas výpravy podliehať Cookovi, ako veliteľovi celej expedície.

Lode a účastníci výpravy

Admiralita zakúpila od kapitána Williama Hammonda, zámorského obchodníka z Hullu, pre výpravu dve lode. Prvou loďou bola Marquis of Grandby s tonážou 462 bm, ktorá po prestavbe na delovú šalupu mala mať 110 člennú posádku. Druhou menšou loďou bola Marquis of Rockingham, bark s tonážou 336 bm s 80 mužmi posádky. Obe lode postavil lodiar Thomas Fishburn z Whitby.

Admiralita lode po kúpe zaregistrovala ako Drake a Raleigh, ale ešte pred vyplávaním ich znovu premenovala na H.M. Sloop Resolution a H.M. Bark Adventure. Obe lode boli náležite vybavené na niekoľkoročnú výskumnú plavbu námornými potrebami a vedeckými prístrojmi, tovarom na obdarovanie a výmenný obchod s domorodcami ako aj potrebnými potravinami, ktoré umožňovali stravovať posádku počas minimálne dvoch rokov.

J. H. W. Tischbein: Portrét Georga Forstera, 1781

James Cook kládol veľký dôraz na prostriedky proti skorbutu, a tak okrem trvanlivej stravy, založenej predovšetkým na suchároch, múke, hrachu a solenom mäse, prikázal zásobiť obe lode množstvom kvasenej a solenej kapusty, horčice, sladu a citrónových a pomarančových sirupov, ktoré sa ale mali vydávať iba výnimočne. Obe lode boli vybavené destilačným prístrojom, ktorý mal slúžiť ako pomocný zdroj pitnej vody. Okrem zásob potravín, na lode dopravili niekoľko živých prasiat, kôz, oviec a hydinu. Na každú loď potom uložili kostru dvadsaťtonového člnu a všetko potrebné na jeho rýchle zostavenie. Resolution bola vyzbrojená dvanástimi a Adventure desiatimi štvorlibrovými delami.

K posádke Resolution okrem Cooka patrili dôstojníci Robert P. Cooper, Charles Clerke, Richard Pickersgill, loďmajster J. Gilbert, delmajster J. Gray, ohňostrojca Robert Anderson, tesár James Wallis, ránhojič James Patten a 6 kadetov, medzi ktorými bol George Vancouver a budúci kontradmirál James Burney. Na Resolution sa plavil aj dvadsaťčlenný oddiel námornej pechoty pod velením poručíka Johna Edgecomba. Celkom bolo na Resolution 112 mužov. Posádka Adventure bola, vzhľad na veľkosť lode, primerane menšia a okrem Tobiasa Furneauxa na nej slúžili dôstojníci Joseph Shank a Arthur Kempe, loďmajster Peter Fannin, delmajster Andrew Gloag, tesár William Offord, ránhojič Thomas Andrews, 4 kadeti a dvanásťčlenný oddiel námornej pechoty pod velením poručíka Jamesa Scotta – celkom 81 mužov.

Účastníkmi výpravy boli aj prírodovedci a ich asistenti. Už pred začatím výpravy ju finančne podporoval Joseph Banks, botanik, dlhoročný člen Kráľovskej spoločnosti a riaditeľ botanickej záhrady v Kew, ktorý sa zúčastnil už prvej Cookovej výpravy a ktorý mal byť na druhej výprave hlavným prírodovedcom. Banksa mal sprevádzať Daniel Solander a maliar Johann Zoffany. Banks a jeho skupina sa však nakoniec odmietli na výprave zúčastniť. Nahradil ho prírodovedec Johann Reinhold Forster na odporúčanie svojho priateľa Dainesa Barrigtona, vplyvného člena Kráľovskej spoločnosti, s tým, že sa výpravy zúčastní ako asistent a kreslič tiež jeho syn Georg Forster. Okrem nich sa na Resolution plavili astronóm William Wales a maliar William Hodges. Na Adventure sa plavil astronóm William Bayly. Plavby z Anglicka na mys Dobrej nádeje sa zúčastnil aj škótsky botanik Francis Masson, ktorého do južnej Afriky vyslal Joseph Banks. Masson na myse Dobrej nádeje vystúpil a až do roku 1775 tu zbieral miestne rastliny.

Po oznámení účelu cesty a pravdepodobného času jej trvania 60 mužov z Resolution a 40 z Adventure dezertovalo. Na ich miesta najali dobrovoľníkov.

Priebeh plavby

K mysu Dobrej nádeje

William Hodges: Mys Dobrej nádeje, 1772

V pondelok 13. júla 1772 vyplávali lode Resolution a Adventure z Plymouthského prielivu a zamierili na juhozápad. Po siedmich dňoch plavby minuli španielsky mys Ortegal. 29. júla dorazili na Madeiru a zakotvili vo Funchalskej rejde, aby doplnili zásoby čerstvých potravín a predovšetkým madeirského vína. 2. augusta lode opustili Madeiru a zamierili ku Kapverdským ostrovom, kam dorazili 9. augusta. Preplávali okolo ostrovov Boa Vista a Maio. 13. augusta lode zakotvili v zátoke Port Praia na ostrove St. Jago (Santiago), kde doplnili zásoby vody pre plavbu k mysu Dobrej nádeje, čo bol značný problém, pretože zdroje vody na Kapverdách sú obmedzené. Počas zastávky v Port Praia námorníci kúpili pre zábavu niekoľko opíc a doniesli ich na Resolution. Keď James Cook zistil, že opice znečisťujú loď, prikázal ich hodiť cez palubu. Zastávka na St. Jago priniesla výprave prvé ľudské obete. 19. augusta sa utopil pomocník tesára z Resolution, ktorý spadol cez palubu. Nezdravé prostredie na ostrove malo za následok ďalšie ľudské straty. 27. augusta na Adventure podľahol horúčkovitému ochoreniu osemnásťročný námorník John Lambrecht, ktorou sa nakazil pri kúpaní na ostrove. 10. októbra 1772 počas plavby k mysu Dobrej nádeje zomrel na Adventure kadet Samuel Kemp na týfus, ktorým sa nakazil tiež na ostrove St. Jago. Keď lode opustili St. Jago, zamierili k mysu Dobrej nádeje.

Územie v okolí mysu Dobrej nádeje bolo od 17. storočia súčasťou Kapskej kolónie, ktorá bola majetkom Holandskej východoindickej spoločnosti. Kapská kolónia vznikla, keď Holanďania odkúpili pozemky od pôvodných obyvateľov – Hotentotov. Centrom kolónie sa stalo Kapské Mesto, ktoré vzniklo na mieste prvej holandskej osady pri prístave v blízkosti mysu Dobrej nádeje. V roku 1772, keď James Cook priplával k mysu Dobrej nádeje, bol zastupujúcim guvernérom Kapskej kolónie barón Joachim van Plettenberg.

Resolution a Adventure dorazili k mysu Dobrej nádeje 30. októbra a zakotvili v Stolovej zátoke. Tu sa výprava zdržala až do 23. novembra. Doplnili si zásoby a vykonali prvé nevyhnutné opravy. Počas zastávky v Stolovej zátoke sa James Cook stretol s guvernérom van Plettenbergom. V Kapskom Meste sa náhodne stretli so švédskym botanikom Andersom Sparrmanom, ktorý tu študoval juhoafrickú kvetenu. J. R. Forster naliehavo požiadal Cooka, aby sa Sparrman mohol zúčastniť výpravy ako jeho asistent, s čím Cook súhlasil.

Hľadanie mysu Circumcision

V januári roku 1739 francúzsky moreplavec Jean-Baptiste Bouvet, veliteľ lode Aigle a Marie, objavil dosiaľ neznámy ostrov, neskôr nazvaný Bouvetov ostrov, ležiaci juhozápadne od mysu Dobrej nádeje. Bouvet celý ostrov neoboplával a tak nebolo zrejmé, či ide o pevninu alebo o ostrov. Navyše sa dopustil chyby pri zápise polohy ostrova a označil ho mylne o 8 stupňov východnejšie, než bola jeho skutočná poloha.

Mapa Bouvetovho ostrova, s Cookom hľadaným, ale nenájdeným mysom Circumcision

James Cook sa domnieval, že Bouvetom objavená krajina by mohla byť časťou hľadanej Južnej zeme. 23. novembra 1772 Resolution a Adventure vyplávali zo Stolovej zátoky a zamierili na juh do miest, kde sa podľa Bouveta mal nachádzať mys Circumcision. 10. decembra výprava doplávala do oblasti plávajúceho ľadu a už v polovici decembra bola na miestach, kde teplota vzduchu bola celý deň pod bodom mrazu. S ďalším postupom na juh bola plavba vzhľadom na množstvo plávajúcich krýh a ľadových hôr stále ťažšia a nebezpečnejšia. James Cook vo svojom lodnom denníku zaznamenával nielen kartografické údaje, údaje o počasí a prúdoch, ale aj stretnutia zo živými tvormi. V tejto oblasti sa stretli s množstvom tučniakov, veľrýb a snežného lietajúceho vtáctva; stretávali sa so známymi druhmi, ale aj s druhmi, ktoré Európania dosiaľ nestretli.

20. decembra sa u niektorých námorníkov začali prejavovať príznaky skorbutu a James Cook nariadil vydávať sladovú mladinu a citrusový sirup. Koncom decembra sa nachádzali v oblastiach s takým množstvom ľadu, že hrozilo vážne nebezpečenstvo zamrznutia lodí v ľadovom poli. 3. januára 1773 doplávali do miest, kde sa mal nachádzať Bouvetov mys Circumcision. Okrem plávajúcich ľadových krýh tu však nič nebolo a Cook dospel k záveru, že Bouvet sa zrejme zmýlil a zamenil si plávajúci ľad za pevninu. Cez značné problémy, ktoré im spôsobovalo preplávanie ľadovým poľom, mala táto oblasť pre výpravu jednu významnú výhodu – plávajúci ľad sa stal pre nich ľahkým zdrojom pitnej vody.

17. januára 1773 pred poludním Resolution preplávala južný polárny kruh a stala sa tak prvou loďou, ktorej sa to v dejinách podarilo. James Cook sa potom rozhodol pokračovať v hľadaní Južnej zeme ďalšou plavbou smerom na východ, ktorá trvala až do februára 1773. Expedícia však márne hľadala známky pevniny.

7. februára obe lode vplávali do hustej hmly a stratili vizuálny kontakt. Keď Resolution vyplávala z hmly, nebola už Adventure na dohľad. James Cook vydal príkaz strieľať z diel, ale hoci počuli delá Adventure, ktoré odpovedali streľbou, nepodarilo sa druhú loď aj napriek križovaniu nájsť. Cook mal pre túto situáciu s Furneauxom dohodnutý návrat do miest, kde boli lode naposledy na dohľad a potom trojdňové križovanie, kým sa opäť nestretnú. Ak by sa aj tak nestretli, mali dohodnuté ďalšie miesto stretnutia v prielive kráľovnej Charlotty (Queen Charlotte Sound) na Novom Zélande. Po márnom hľadaní sa Cook 10. februára rozhodol, že Resolution bude ďalej plávať sama. Cook ďalej plával stále na juhovýchod, aj keď smer a veľkosť vĺn nenasvedčovali, že by v blízkosti bola nejaká pevnina. 24. februára sa Resolution dostala do oblasti, kde bolo na dohľad niekoľko desiatok plávajúcich ľadovcov a zrážka s niektorým z nich predstavovala reálne nebezpečenstvo. Cook sa tu rozhodol ukončiť pátranie po Južnej pevnine a otočil loď na sever.

Nový Zéland

Po vymanení sa z oblasti plávajúceho ľadu zamierila Resolution na severovýchod s cieľom doplávať na Nový Zéland, kde James Cook zamýšľal zakotviť v zátoke Dusky Bay. Posádka sa tam mala zotaviť po doterajšej náročnej plavbe, loď potrebovala opravy a bolo treba doplniť zásoby. James Cook mal ďalej v úmysle overiť, či Van Diemenova zem (Tasmánia) je súčasťou Nového Holandska (Austrálie).

28. marca 1773 Resolution zakotvila na toku malej riečky Južného ostrova Nového Zélandu. Posádka sa od prvého dňa dostala do kontaktu s Maormi. James Cook v lodnom denníku opisuje, ako spočiatku odmietali nadviazať kontakt, a boli oveľa menej priateľskí, než obyvatelia Tahiti, s ktorými pri prvej plavbe nadviazal veľmi priateľské vzťahy. Cookovi sa aj cez to podarilo s obyvateľmi Nového Zélandu nastoliť vzájomnú dôveru.

17. mája Resolution dorazila do prielivu kráľovnej Charlotty, kde Cook očakával, že sa stretne s Adventure, k čomu skutočne toho istého dňa došlo. Tobias Furneaux informoval Cooka o tom, že Adventure sem dorazila už 7. apríla, pretože na rozdiel od Resolution plávala k Novému Zélandu priamou cestou. Furneaux tiež informoval Cooka, že cestou na Nový Zéland dorazil 9. marca k juhozápadnému cípu Van Diemenovej zeme a potom zmapoval jeho východné pobrežie. James Cook na základe jeho informácií upustil od zámeru ďalej skúmať Van Diemenovu zem, s Furneauxom sa však dohodli na prebádaní neznámych končín na severovýchod od Nového Zélandu, s tým, že sa na Nový Zéland vráti až skončí zimné obdobie a bude môcť pokračovať v pátraní po Južnej zemi.

Spoločenské ostrovy

William Hodges: Resolution a Adventure v zálive Matavai, 1776

7. júna 1773 obe lode vyplávali z prielivu kráľovnej Charlotty. O deň neskôr preplávali nebezpečnou časťou Cookovho prielivu a zamierili na severovýchod, k ostrovu Otaheite (Tahiti). 29. júla nechal Cook na šírom mori spustil čln a poslal ho k Adventure, aby zistil stav posádky lode. Dozvedel sa, že kuchár na Adventure zomrel na skorbut a zrejme ďalších dvadsať mužov má príznaky choroby.

V prvej polovici augusta výprava preplávala oblasťou s množstvom nízkych, sotva nad hladinu vyčnievajúcich atolov. Plavba bola značne nebezpečná, hlavne v noci, keď mohli prehliadnuť niektorý z ostrovčekov a hrozilo stroskotanie. Cook dal spustiť čln, aby sa plavil pred loďami a dával signály o možnom nebezpečenstve. 14. augusta minuli Reťazový ostrov, ktorý Cook objavil už počas svojej prvej plavby. O deň neskôr zbadali ostrov Otaheite.

Počas prvých dní po pristátí sa James Cook dozvedel, že kráľa Toutaha, s ktorým sa zoznámil počas prvej plavby, pred piatimi mesiacmi zabili v bitke a že na ostrove teraz vládne kráľ Tu (Otou). 26. augusta Resolution vplávala do zátoky Matavai, kde zakotvila. Cook sa potom niekoľkokrát stretol s vládcom Tuom ako aj s bývalou kráľovnou Obareou, ktorú spoznal tiež počas prvej plavby.

2. septembra boli už dokončené potrebné opravy lodí a doplnené zásoby vody. Obe lode zamierili k ostrovu Oahine (Huahine). Na ostrove došlo k incidentu. Botanika Sparrmana prepadli niekoľkí domorodci, keď sa sám prechádzal. Olúpili ho o šaty a niektoré veci, ktoré mal pri sebe. Po zásahu miestneho náčelníka sa však ukradnuté veci skoro vrátili.

Sir Joshua Reynolds: Portrét Omaia, okolo 1776

Pred odplávaním z Huahine komandér Furneaux súhlasil s tým, aby sa s ním na Adventure plavil do Anglicka mladý domorodec Omai. Omai pochádzal z ostrova Ulietea (Raiatea), ktorý musel opustiť, keď ho obsadili ľudia z Bora Bora. James Cook vyslovil pochybnosti o správnosti Furneaxovho rozhodnutia, vziať Omaia na palubu, pretože mladý domorodec sa líšil telesnou stavbou aj farbou pleti od typických obyvateľov Huahine a Cook sa domnieval, že by bolo vhodnejšie vziať so sebou niektorého domorodca z vyššej spoločenskej vrstvy. Podľa Cooka boli domorodci z vyššej spoločenskej vrstvy inteligentnejší a vedeli sa lepšie správať, než ľudia zo strednej vrstvy, ku ktorej patril Omai. Po príjazde do Anglicka, keď sa Cook bližšie s Omaiom zoznámil, však uznal, že sa v úsudku nad Omaiom mýlil, pretože Omai sa prejavil ako čestný človek a mal prirodzené dobré správanie, ktoré umožňovalo, aby mohol byť v Británii uvedený do akejkoľvek spoločnosti. Omaia po príchode do Británie predstavili kráľovi a portrétovali ho maliari sir Joshua Reynolds, William Parry aj William Hodges. Späť na Huahine do Polynézie sa vrátil pri tretej Cookovej plavbe.

Po návšteve Huahine výprava ešte doplávala k ostrovu Ulietay (Raiatea). 18. septembra ukončil Cook pobyt v tejto oblasti a zamieril k ostrovu Amsterdam.

Tongatapu a Eua

Holandský moreplavec Abel Tasman objavil v roku 1643 severne od Nového Zélandu ostrov, ktorý nazval Amsterdam. Ostrov je súčasťou súostrovia Tonga a dnes sa nazýva Tongatapu. James Cook sa rozhodol, že ho pred návratom na Nový Zéland navštívi. 23. septembra výprava minula skupinu troch neveľkých, zalesnených a zrejme neobývaných ostrovov, ktoré Cook najprv pomenoval Sandwichove ostrovy, ale potom premenoval na Herveyove ostrovy, na počesť Augusta Herveya, tretieho lorda z Bristolu a lorda Admirality. 2. októbra lode zakotvili pri ostrove Middleburg (Eua) a posádka s domorodcami ihneď začala čulý výmenný obchod. 3. októbra dosiahla výprava cieľ svojej cesty, ostrov Amsterdam. Cook vo svojom denníku podrobne opísal domorodé obyvateľstvo, ich vzhľad, zvyky, obydlia a spôsob prípravy jedál a nápojov ale aj ich manuálne činnosti, vrátane detailného vzhľadu ich kanoe či spôsobu rybolovu. Na ostrove Tongatapu sa zdržali až do 8. októbra a potom zamierili opäť na Nový Zéland.

Nový Zéland a zmiznutie Adventure

Vzdialenosť z Tongatapu na Nový Zéland predstavuje 1200 námorných míľ a lode ju prekonali za dvanásť dní. 20. októbra bol Nový Zéland na dohľad a nasledujúci deň lode zakotvili. 22. októbra minuli mys Kidnappers, kde ich navštívili domorodci na kanoe a uskutočnil sa výmenný obchod. James Cook v ďalších dňoch minul mys Turnagain, mys Palliser a mys Campbel. Počas týchto dní výpravu sužovala silná víchrica s búrkou a znemožňovala ďalší postup. Adventure zaostávala za Resolution a 30. októbra ju naposledy videli za chrbtom Resolution, vo vzdialenosti niekoľkých míľ. Cook mal pôvodne v úmysle pokračovať stále na juh, ale zmiznutie Adventure ho donútilo doplávať do prielivu kráľovnej Charlotty, kde sa mali lode v prípade rozdelenia stretnúť.

Začiatkom novembra Resolution zakotvila v úžine v blízkosti mysu Terawhiti. Nasledujúci deň doplávala do prielivu kráľovnej Charlotty a do Lodnej zátoky (Ship Cove), kde bolo kotvisko, ale žiadne známky prítomnosti Adventure sa nenašli. 4. novembra posádka postavila na pobrežie niekoľko stanov pre dôstojníka Coopera, pre plachtára a ostatných mužov, ktorí boli potrební na pobreží a začali práce na utesňovaní lode. Cook tu tiež nechal vybudovať vyhňu na opravu kovových súčastí. Počas opráv došlo zo strán domorodcov k niekoľkým krádežiam zo stanov.

12. novembra vykonali na lodi revíziu zásob suchárov a zistili, že viac než polovica suchárov je nejedlých, splesniveli kvôli nevhodného uskladneniu. Toho istého dňa pán Forster s vedeckými kolegami urobil botanický prieskum okolia. 15. novembra sa skupina pánov a dôstojníkov vydala na vrchol blízkeho kopca, aby zhliadli okolie zálivu, či neobjavia stopy po Adventure, ale prieskum nepriniesol o Adventure žiadne informácie. Cook uvažoval o tom, že posádka Adventure už bola unavená plavbou proti juhozápadným vetrom a Furneaux sa preto rozhodol vrátiť k Mysu Dobrej nádeje.

23. novembra objavila skupina námorníkov pozostatky zabitého domorodca s nepochybnými stopami kanibalizmu. Ďalší deň Cook napísal správu o príjazde a pobyte na Novom Zélande a tiež informácie, potrebné pre komandéra Furneauxa. Správu vložil do fľaše, ktorú nechal zakopať medzi korene stromu v dolnej časti Lodnej zátoky a miesto označil tak, aby ho Furneaux alebo iní Európania, ktorí miesto navštívia, mohli objaviť. 25. novembra Resolution zdvihla kotvy a zamierila na juh.

Trasa Cookovej plavby v Južnom oceáne

Druhá cesta za južný polárny kruh

V polovici decembra 1773 Resolution sa dostala do oblasti plávajúceho ľadu. 15. decembra zmenila smer na juhovýchod, pretože tam sa zdala byť plavba s ohľadom na ľad schodnejšia. Cook vo svojom denníku opäť zaznamenával stretnutia s veľkým množstvom fulmarov a tučniakov na plávajúcom ľade. V nasledujúcich dňoch loď často menila smer plavby v závislosti na množstvo ľadu a smeru a sily vetrov. 21. decembra Resolution druhý raz počas celej plavby preplávala južný polárny kruh.

25. decembra na lodi oslávili Vianoce, oslavy však boli tiché, pretože mnoho z mužov, vrátane pána Forstera, bolo chorých. 26. januára 1774 Cook v lodnom denníku zaznamenal, že spozorovali pevniny.

„	O ôsmej hodine sme preplávali po tretíkrát južný polárny kruh. Čoskoro sme videli, že sa medzi východom a juhovýchodom objavuje zem. Zamierili sme k nej, ale zrazu nám zmizla v hmle.	“
– James Cook

Nie je zrejmé, čo posádka v ten deň zbadala; či nejaký ostrov v blízkosti Antarktidy alebo len plávajúci ľadovec. 30. januára dosiahli 71° 10′ južnej šírky a 106° 54′ západnej dĺžky. To bol najjužnejší bod celej Cookovy plavby a súčasne najjužnejšia poloha, ktorú dovtedy nikto iný neprekonal. Onedlho dorazili k nepriestupnému ľadovému poľu, ktoré donútilo Cooka ukončiť prieskum tejto oblasti a otočiť loď na sever.

Veľkonočný ostrov

Po opustení južnej polárnej oblasti sa Cook rozhodol preskúmať oblasť tropického Tichomoria a upresniť polohu niektorých jeho ostrovov, ktoré objavili iní moreplavci, ale o presnej polohe niektorých z nich sa pochybovalo. Jeho prvým cieľom bol Veľkonočný ostrov, objavený holandským admirálom Jacobom Roggeveenom v roku 1722. Počas cesty na sever postihol Cooka žlčníkový záchvat, ktorý ho indisponoval natoľko, že musel velenie lode na niekoľko dní odovzdať prvému dôstojníkovi Cooperovi.

11. marca posádka Resolution zbadala Veľkonočný ostrov. 13. marca zakotvili pri piesčitom pobreží na západnej strane ostrova. Po príjazde lode sa ihneď objavili domorodci, ktorí, aj keď boli ozbrojení, správali sa priateľsky. Podľa niektorých častí európskych odevov, ktoré mali pri sebe, bolo zrejmé, že pred časom k ostrovu priplávala iná európska loď.

Posádka Resolution od domorodcov získala nejaké potraviny ako banány, sladké zemiaky a cukrovú repu výmenou za klince a šatstvo. Domorodci sa však tiež zakrátko prejavili ako čulí zlodeji a vreckári. Cook vyslal na prieskum ostrova výpravu pod vedením pánov Pickersgilla a Walesa. James Cook sa jej nezúčastnil, pretože bol chorý. Výprava prešla, v sprievode domorodcov, väčšiu časťou ostrova. Skoro celý ostrov sa jej javil ako takmer neúrodný a bez vyrastených drevín. Na úrodnejších miestach videli niekoľko polí so zemiakmi a repou. Ostrov nemá žiadne vodné toky a vodu tak mohli získať iba zo studní, v ktorých voda bola takmer všade nekvalitná a poloslaná.

V podstate od prvého okamihu pobytu na ostrove sa stretávali so sochami moai. Sochám venovali značnú pozornosť a niektoré z nich premerali. Videli tiež, že tie, ktoré pôvodne stali na kamenných plošinách, boli už väčšinou zrúcané a mnohé z nich sa pádom rozlomili. Pozornosť venovali aj valcovým ozdobám hláv sôch a navštívili tiež lom, kde boli vyrábané.

Zaznamenali množstvo informácií o domorodcoch, o ich vzhľade, zbraniach, ošatení, zdobení farbou a tetovaní. Opísali ich domy, ktoré mali tvar obráteného lodného trupu. Odhadli, že počet obyvateľov na ostrove nepresahuje sedemsto. Asi dve tretiny domorodcov, ktorých na ostrove zbadali, boli muži. Cook sa domnieval, že niektoré ženy sa pred cudzincami schovali v jaskyniach. Počas výpravy zbadali iba dva alebo tri kríky, ktoré mali kvety podobné hrachoru. Keď chceli ochutnať ich semená, domorodci im ihneď naznačili, že ich majú vypľuť; zrejme ich vtedy pokladali za jedovaté. Išlo o ker toromiro, ktorý rástol na ostrove endemicky a dnes je už v prírode vyhynutý.

Z dôvodu nedostatku vody na ostrove Resolution už 16. marca vyplávala na ďalšiu cestu.

Markézy

Ďalším cieľom Resolution bolo súostrovie Markézy, nachádzajúce sa vo Francúzskej Polynézii, ktoré objavil v roku 1595 španielsky moreplavec Álvaro de Mendaña de Neira. Výprava zbadala Markézy 7. apríla a ďalší deň tu loď zakotvila. Cook navštívil ostrovy St. Christina (Tahuata) a La Dominica (Hiva Oa) a objavil dosiaľ neznámy ostrov súostrovia. Nazval ho po námorníkovi, ktorý ho prvý zbadal, Hoodov ostrov (Futuhuku). Na Markézach došlo k incidentu, keď námorníci zastrelili domorodca, kradnúceho na lodi. Aj cez túto udalosť pokračoval ďalej medzi posádkou Resolution a domorodcami výmenný obchod.

Návrat na Tahiti a Huahine

Z Markéz odplával Cook na Tahiti, kde sa zdržiaval aj predchádzajúci rok, aby doplnil zásoby čerstvých potravin. 22. apríla Resolution zakotvila v zátoke Matavai. Cook sa stretol opäť s kráľom Tuom a posádka začala doplňovať potraviny. Cook sa rozhodol zotrvať na Tahiti dlhšie a vykonať tu nutné opravy lodí.

Počas pobytu na Tahiti došlo k vyvrcholeniu nezhôd medzi kráľom Tuom a jemu podriadeným náčelníkom z blízkeho menšieho ostrova Eimeo (Moorea). Kráľ Tu proti nemu zorganizoval bojovú výpravu. Súčasťou vojsk kráľa Tua bola aj flotila kanoe, ktorá sa zhromaždila v zátoke Matavai. Cook v zátoke napočítal 330 kanoe, z ktorých najväčšie boli schopné uviezť až 40 mužov. Cook predpokladal, že do vojenského stretnutia kráľ Tu povolal viac než 7700 bojovníkov.

15. mája Resolution opustila Tahiti a v ten istý deň zakotvila na blízkom ostrove Huahine. Tu došlo k drobnému incidentu, keď sa traja dôstojníci z Resolution vydali na lov a zajala ich skupina domorodcov. Cook na to reagoval tým, že si vzal ako rukojemníkov niekoľko domorodých náčelníkov a jeho muži boli zakrátko zase voľní. Na Huahine sa Resolution zdržala do 23. mája, potom odplávala západným smerom.

Niue

20. júna Resolution priplávala k osamotenému, pre Európanov dosiaľ neznámemu ostrovu, dnes nazývanému Niue. James Cook sa pokúsil na ostrove trikrát vylodiť, ale vždy neúspešne. Výsadok, ktorý priplával k pobrežiu na člne, domorodé obyvateľstvo ihneď napadlo. Cook nakoniec na vylodenie rezignoval. Takéto správanie domorodcov voči Cookovým mužom bolo úplne výnimočné; Cook obdobné nepriateľské správanie, okamžite pri prvom kontakte s domorodcami, nikde v Tichomorí nezaznamenal. Encyclopaedia Britannica z roku 1911 vysvetľuje správanie domorodcov strachom zo zavlečenia neznámej choroby. Cook po tejto skúsenosti pomenoval ostrov Ostrovom divochov (Savage Island). Tento názov sa však neujal.

William Hodges: Pristátie na ostrove Tanna, olej, cca 1775-76

Nové Hebridy

Ďalším cieľom Jamesa Cooka bolo súostrovie, ku ktorému ako prvý Európan dorazil portugalský moreplavec Pedro Fernandes de Queirós v roku 1606. Queirós objavil najväčší ostrov súostrovia a v domnienke, že ide o pevninu, pomenoval ho La Austrialia del Espíritu Santo (Austrálska zem Svätého Ducha). V roku 1768 ostrov navštívil francúzsky prieskumník Louis Antoine de Bougainville. V okolí objavil ďalšie štyri ostrovy a celé súostrovie nazval Veľké Kyklady. Cook súostrovie premenoval na Nové Hebridy, dnešný názov je Vanuatu.

17. júla Resolution priplávala k súostroviu z východu a najprv sa priblížila k ostrovu Aurora (Maéwo). Oboplávala jeho severný výbežok a pozdĺž západnej strany ostrova preplávala prielivom medzi ním a Ostrovom malomocných (Aoba). Potom minula ostrov Whitsuntide (Pentecost) a ostrov Ambrym.

22. júla Resolution zakotvila pri ostrove Mallicolo (Malakula), kde na severovýchodnej strane našli vhodné prístavisko, ktoré Cook pomenoval Port Sendwich. Do svojho denníka pripísal poznámku ku vzhľadu tunajších obyvateľov:

„	Ľudia tejto zeme sú všeobecne povedané tí najškaredší a najhoršie stavaní ľudia, akých som kedy videl. Ich fúzy rovnako ako ich huňaté vlasy majú farbu medzi hnedou a čiernou. Muži chodia nahí, semenníky majú úplne odhalené, ale okolo penisu si omotávajú kus látky alebo listu, priviazaného k bruchu lanom alebo pruhom látky. Nosnú prepážku majú prepichnutú a nosia v nej ozdobu z kameňa, ktorý sa dosť podobá alabastru.	“
– James Cook

Na ostrove Mallicolo sa Cook tiež stretol, po prvýkrát v Tichomorí, s použitím otrávených šípov. Na niekoľkých hrotoch šípov, ktoré získal od domorodcov výmenou, bola zelená lepkavá látka, ktorú považovali za jed. Felčiar sa dokonca pokúšal overiť účinok jedu na psovi, ale bez preukázateľného účinku.

24. júla sa časť posádky priotrávila červenými rybami pargos, ktoré spomína už Queirós. Nedošlo však k žiadnemu úmrtiu. Resolution ďalej pokračovala na juhovýchod a 4. augusta pristála pri ostrove Erromango. Tu posádku po vylodení napadla veľká skupina domorodcov a šarvátka skončila streľbou z muškiet, pri ktorej boli dvaja domorodci zabití a niekoľko zranených.

Z Erromanga sa Resolution plavila ďalej na juhovýchod a 6. augusta zakotvila pri ostrove Tanna. Tento ostrov je vulkanicky aktívny. Dominantou ostrova je sopka Mount Yasur, ktorá počas pobytu Jamesa Cooka neustále chrlila dym a lávu. Na ostrove posádka opravila kormidlo a 20. augusta Resolution ostrov opustila. Cook sa rozhodol prepátrať súostrovie ešte raz, a to z jeho západnej strany. Plavbou na severozápad sa vrátil k ostrovu Mallicolo a potom oboplával Espiritu Santo, najväčší ostrov súostrovia.

Nová Kaledónia

31. augusta James Cook ukončil prieskum Nových Hebríd a zamieril na juhozápad. Na 20° 17' j. š. a 164° 41' v. d. objavil veľký ostrov, ktorý pomenoval Nová Kaledónia. Po kadetovi, ktorý ako prvý zbadal časť ostrova, nazval Cook toto územie mys Colnett.

Mapa Novej Kaledónie od Williama Hodgesa, 1774

4. septembra zakotvil v zátoke, ktorú nazval zátokou Balade (Balade Bay). Preskúmal ostrov a zdolal vrchol hory Mount Vengaya, nachádzajúci sa južne od zátoky Balade. 6. septembra astronóm Wales a poručík Clerke pozorovali na menšom piesočnom ostrove, ktorý sa nachádzal v blízkosti zátoky, zatmenia Slnka. Cook potom tento ostrov pomenoval Observatory Island (ostrov Poudiou).

Cook zaznamenal, že Nová Kaledónia mu pripomína prírodnými podmienkami územie Nového Holandska (Austrália). Ostrov bol skalnatý a pôda vyprahnutá. Zvláštnu pozornosť venoval aj opisu obyvateľov. Podľa neho mali príjemný výzor, boli statní a povahou prívetiví a poctiví.

8. septembra sa James Cook a Forster priotrávili neznámou rybou, ktorú získali od domorodcov. Cook otravou dočasne stratil hmat. Obaja muži použili dávidlo, vďaka ktorému sa im uľavilo. 13. septembra Resolution zdvihla kotvy a zamierila na Nový Zéland.

Ostrov Norfolk a Nový Zéland

10. októbra, pri plavbe na juhovýchod, na 29° 2' s. š. 168° 16' v. d., objavili dosiaľ neznámy ostrov, ktorý Cook pomenoval Norfolk, na počesť vojvodkyne z Norfolku, ženy Edwarda Howarda, 9. grófa z Norfolku. Ostrov bol neobývaný, počas jeho prieskumu Cook zistil, že rastlinstvo na ostrove je značne podobné novozélandskému. Našiel tu hojne rastúci novozélandský ľan a ihličnaté lesy s množstvom mohutných a rovných stromov. Keď Cook o tomto náleze po návrate informoval Admiralitu, vzbudil jeho objav značný záujem, pretože výroba lodí závisela na dodávkach ľanu na plachty a dreva na stavbu. Ďalší deň Resolution pokračovala v plavbe na juhovýchod, pričom v blízkosti ostrova Norfolk objavili ešte dva menšie ostrovy.

17. októbra zbadali vrchol novozélandskej hory Mount Egmont, ktorá sa nachádzala na západnom pobreží Severného ostrova. Ďalší deň Resolution zakotvila v lodnej zátoke. Cook hľadal svoju zakopanú fľašu so správou pre Furneauxa, ale fľaša už bola vykopaná. 10. novembra Resolution vyplávala z prielivu kráľovnej Charlotty a vydala sa k mysu Horn. Cook už nemal v úmysle pátrať v Tichom oceáne v blízkosti južného polárneho kruhu a zamieril k mysu Horn priamo.

Ohňová zem a mys Horn

17. decembra sa priblížili na dohľad od západného pobrežia Ohňovej zeme. Ďalší deň minuli mys Deseada a potom mys Gloucester a ostrov Noir a veľkú zátoku Svätej Barbary, do ktorej ústi Magalhãesov prieliv a objavili nový ostrov, ktorý Cook pomenoval po svojom loďmajstrovi Gilbertov ostrov.

24. decembra sa výprava stretla s prvými domorodcami, ktorých Cook opisuje ako „škaredé, polovyhladované plemeno, najúbohejšie z ľudí, akých kedy videl, žijúcich v jednom z najneprívetivejších podnebí na svete, ktorí nemajú dosť dôvtipu, aby si zaobstarali potrebnosti, ktoré robia ich život príjemnejším.“ Domorodci boli čiastočne zakrytí tuleními kožuchmi, inak boli nahí.

27. decembra Resolution kotvila v prielive, ktorý Cook nazval Vianočným prielivom, ktorý je na dohľad od ostrova Ildefonso. Nasledujúci deň minuli Nepravý mys Horn a potom mys Horn. 31. decembra preplávali okolo ostrova Stavov.

Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy

James Cook: Mapa objavov v južnom Atlantickom oceáne, vykonaných na lodi Jeho Veličenstva Resolution, pod velením Jamesa Cooka (fragment s oblasťou Južnej Georgie), Londýn, 1777

Po opustení oblasti Ohňovej zeme Resolution vplávala do Atlantického oceánu a po plavbe na východ 13. januára 1775 zbadali na juhovýchode menší ostrov, ktorý Cook nazval Williceovým ostrovom. 20. januára Resolution priplávala k rozľahlému skalnatému ostrovu, ktorého obvod Cook odhadol na sedemdesiat námorných míľ. James Cook ho pomenoval na počesť anglického kráľa Georgia (Južná Georgia).

Po ďalšej plavbe na juhovýchod Cook objavil 31. januára niekoľko ostrovov súostrovia, ktoré nazval Sandwichova zem (Južné Sandwichove ostrovy). Najjužnejší z objavených ostrovov nazval Južná Thule. Tu Cook ukončil pátranie v južnej časti súostrovia a potom zmenil smer na sever, kde objavil ešte dva ďalšie ostrovy, ktoré pomenoval Montagu a Saundersov ostrov.

Od Južných Sandwichových ostrovov plával ďalej na východ až do 21. februára, kedy sa dostal na zemepisnú dĺžku, kde na prelome rokov 1772/73 hľadal Bouvetov ostrov. Pretože ďalšia cesta na východ už bola preskúmaná, ukončil James Cook prieskum južnej časti Atlantického oceánu a zamieril späť k mysu Dobrej nádeje.

„	Opísal som široký kruh v južnom oceáne vo vysokých šírkach a prekrížil som oceán natoľko, že neostával priestor pre možnosť, že by tam bol nejaký kontinent, iba ak pri póle a tam, kam sa plávať nedalo.	“
– James Cook

Mys Dobrej nádeje

16. marca zbadali prvé lode smerujúce z Indického oceánu k mysu Dobrej nádeje a 21. marca Resolution zakotvila v Stolovej zátoke. Tu sa stretol s loďou Ceres, patriacej Britskej Východoindickej spoločnosti a jej kapitánovi dal opis svojho denníka a zhotovených máp, aby ich odovzdal Admiralite. V holandskej pevnosti na myse Dobrej nádeje Cookovi odovzdali list od komandéra Furneauxa, v ktorom Cooka informoval o dôvodoch, ktoré mu znemožnili nasledovať Resolution z Nového Zélandu do južného oceánu a prinútili ho vrátiť sa na mys Dobrej nádeje. Cook sa opäť stretol s guvernérom Plettenbergom, ktorý ho prijal veľmi prívetivo. James Cook sa rozhodol, že na myse Dobrej nádeje zotrvá dostatočne dlhý čas, aby bola loď dôkladne opravená a posádka si dostatočne odpočinula. Cook, otec a syn Forsterovci a botanik Sparrman sa ubytovali na pevnine u pána Brantda, ktorý, slovami Jamesa Cooka, „je gentleman, ktorého Angličania dobre poznajú, ochotný im riadne poslúžiť“. Anders Sparrman na myse Dobrej nádeje zotrval, s Resolution sa do Anglicka neplavil.

Plavba Atlantickým oceánom

26. apríla boli dokončené všetky opravy na lodi, ďalšieho dňa Resolution opustila Stolovú zátoku a spoločne s ďalšou anglickou loďou Dutton zamierila na ostrov Svätej Heleny. Na Sv. Helenu Resolution doplávala 15. mája. Tu sa Cook stretol s guvernérom Skottowom. 21. mája Resolution zdvihla kotvy a zamierila na ostrov Ascension. Cook odovzdal kapitánovi Duttona niektoré denníky lodných dôstojníkov, aby ich doručil Admiralite. 31. mája vyplávali od ostrova Ascension a zamierili k brazílskemu pobrežiu. Cook chcel zistiť, aká je presná poloha ostrova Fernando de Noronha. K ostrovu doplával 9. júna, ale nezakotvili tu, ale pokračovali ďalej na sever. 14. júla Resolution priplávala k ostrovu Faial v Azorskom súostroví a odtiaľ nabrala kurz k Anglicku, ktorého brehy zbadali 29. júla 1775. Ďalšieho dňa zakotvili v Spitheade.

Plavba lode Resolution trvala tri roky a osemnásť dní.

Plavby odlúčenej lode Adventure

Tobias Furneaux, veliteľ Adventure, okolo roku 1765

Počas celej druhej Cookovej výpravy došlo dvakrát k situácii, keď sa Adventure nechcene odpútala od Resolution a trasa jej plavby sa ďalej nezhodovala s trasou Resolution.

Cesta na Nový Zéland

K prvému odlúčeniu došlo pri hľadaní mysu Circumcision 7. februára 1773, keď sa obe lode rozdelili v hustej hmle. Aj keď mal Cook s Furneauxm dohodnúť pre tento prípad návrat a trojdňové križovanie v mieste posledného vizuálneho kontaktu oboch lodí, tento postup zlyhal aj cez pravidelné štvrťhodinové výstrely z diel. Furneaux po troch dňoch odplával priamym smerom k Novému Zélandu, kde bolo dohodnuté ďalšie miesto stretnutia oboch lodí, a to v prielivu kráľovnej Charlotty. 1. marca posádka Adventure zbadala pobrežie Van Diemenovej zeme (Tasmánie). 11. marca zakotvili u južného konca ostrova vo vhodnej zátoke, ktorú nazvali Adventure Bay. Tu zotrvali 5 dní, ktoré využili na obstaránie dreva a vody. Potom plávali pozdĺž východného pobrežia, s cieľom zistiť, či táto zem je súčasťou Nového Holandska (Austrálie). 16. marca minuli ostrov Maria a ďalšieho dňa ostrov Schouten. V ďalších dňoch objavili na západe dosiaľ neznáme súostrovie, dnes nazývané Furneauxove ostrovy. Adventure plávala ďalej na sever a 19. marca posádka zbadala pobrežie Nového Holandska. Furneaux meraním hĺbky mora medzi Tasmániou a Austráliou dospel k mylnému záveru, že obe zeme nie sú oddelené prielivom, ale že more medzi nimi je iba plytký záliv. Po tomto záveru prestal Furneaux preskúmavať túto oblasť a zmenil kurz k Novému Zélandu. Do prielivu kráľovnej Charlotty doplávali začiatkom apríla 1773. Na Resolution tu čakali viac než mesiac.

Z Nového Zélandu do Anglicka

K druhému odlúčeniu oboch lodí došlo pri Novom Zélande potom, čo sa obe lode vracali z ostrova Amsterdam. Cook mal v pláne spoločne ďalej pátrať na juh od Nového Zélandu plavbou na východ po najväčších južných zemepisných šírkach. V posledných dňoch októbra 1773 obe lode plávali pozdĺž východného pobrežia Severného ostrova. Vtedy ich zastihla niekoľkodňová silná búrka, ktorá lode oddelila. Pre tento prípad boli Cook s Furneauxom dohodnutý na stretnutie v prielivu kráľovnej Charlotty. Z dôvodu mimoriadne obťažnej plavby v búrkach Advendure doplávala do prielivu až 30. novembra; to už byla Resolution päť dní na ceste k južnému polárnemu kruhu.

Posádka Adventure objavila fľašu so správou od Cooka a Furneaux mal sprvu v úmysle nasledovať Resolution plavbou na juh. 17. decembra, keď bola Adventure už opravená a pripravená na ďalšie vyplávanie, čo zamýšľali urobiť ďalšieho dňa ráno, vyslal Furneaux veľký kuter s desiatimi mužmi, pod velením Johna Rowa, pomocníka prvého dôstojníka, nazbierať divoko rastúcu zeleninu. Kuter sa mal vrátiť najneskôr večer, čo sa však nestalo. Ďalšieho dňa objavili rozrezané telesné pozostatky posádky kutra. Všetkých desať členov bolo zabitých domorodcami. Táto tragédia, keď Furneaux prišiel o mnoho dobrých námorníkov a ďalej potom celkovo zlý stav lode, spolu s tím, že v podstate všetky zásoby hrachu, suchárov a múky ktoré splesniveli, donútili Furneauxa k rozhodnutiu vrátiť sa do Anglicka. Spiatočnú cestu vykonali oboplávaním mysu Horn okolo Južnej Ameriky a 19. marca 1774 zakotvili v Stolovej zátoke pri Myse Dobrej nádeje. Tu zotrvali pri nutných opravách až do 16. apríla. 14. júla 1774 dorazili do juhoanglického Spitheadu. Adventure bola prvou loďou v dejinách, ktorá oboplávala Zemeguľu východným smerom.

Vedecké merania a prírodovedecký prieskum

Prenosné astronomické observatórium, ktoré používal William Wales počas druhej plavby Jamesa Cooka (1772-1775)

William Wales a William Bayly

Astronómovia William Wales a William Bayly počas plavby každodenne zapisovali výsledky navigačných meraní a ďalších okolností, týkajúcich sa trasy plavby lodí. Vo svojich denníkoch zaznamenávali údaje o polohe a kurzu lodí, o sile a smeru vetra a o počasí. Podieľali sa tiež na výpočtoch zemepisných polôh a kurzov.

Navigačným príslušenstvom Resolution bola presná kópia Harrisonovho námorného chronometru H4, ktorý vyrobil britský hodinár Larcum Kendall v roku 1769 a ktorá umožňovala na svoju dobu výnimočne presne stanoviť zemepisnú dĺžku, na ktorej sa loď nachádza. Chronometer bol v starostlivosti astronóma Williama Walesa, ktorý ho testoval a jeho čas pravidelne porovnával s časom sledovaným na Adventure. Wales a Bayly sa tiež venovali astronomickým pozorovaniam. Najvýznamnejšie z nich bolo sledovanie zatmenia mesiaca 11. októbra 1772, ktoré pozorovali pri mysu Dobrej nádeje a zatmenie Slnka, ktoré sa udialo 4. septembra 1774 a ktoré Wales sledoval na ostrove Observatory pri Novej Kaledónii. Pre účely astronomických pozorovaní bolo na Resolution prenosné observatórium.

Georg Forster: rastlina Jatropha gynandra, nakreslená v priebehu druhej plavby Jamesa Cooka, Kapverdské ostrovy, 1772

Výsledky svojej práce William Wales a William Bayly zverejnili v roku 1777 v knihe The original astronomical observations, made in the course of a voyage towards the South Pole, and round the world, in His Majesty's ships the Resolution and Adventure, in the years MDCCLXXII, MDCCLXXIII, MDCCLXXIV, and MDCCLXXV. (Pôvodné astronomické pozorovania, vykonané počas plavby k Južnému pólu a okolo sveta, na lodiach Jeho Veličenstva Resolution a Adventure v rokoch 1772, 1773, 1774 a 1775 )

James Cook: Ukážky remeselného spracovania predmetov domorodým obyvateľstvom Nového Zélandu

Johann R. Forster a Georg Forster

Otec a syn Forsterovci si viedli detailné prírodovedecké záznamy všetkého, čo počas plavby uvideli a zhromaždili rozsiahlu zbierku prírodných exponátov. Roku 1778 Johann R. Forster publikoval výsledky prírodovedných pozorovaní z plavby v knihe Observations Made during a Voyage round the World (Pozorovania vykonané počas plavby okolo sveta). Príjmy z tejto publikácie však nestačili pokryť jeho dlhy a preto značnú časť kresieb, ktoré jeho syn Georg počas plavby spravil, musel predať Josephovi Banksovi. Georg Forster počas plavby vyhotovil viac než 270 kresieb so zoologickým námetom a 420 botanických kresieb. Po Banksovej smrti boli kresby od roku 1827 vystavené v Britskom múzeu. Od roku 1881 sú uložené v Prírodopisnom múzeu v Londýne.

James Cook

Hlavná vedecká činnosť Jamesa Cooka spočívala v oblasti kartografie. Cook vytvoril množstvo precíznych máp a mnohé ďalšie opravil. Jeho kartografické dielo bolo v námornej doprave používané ešte desiatky rokov po jeho smrti.

Vedľa povinností veliteľa výpravy a veliteľa Resolution mal Cook zreteľné prírodovedecké a etnografické záujmy, ktoré sú doložené ako zápisy v jeho denníkoch, tak aj množstvom popisov a kresieb domorodého obyvateľstva, remeselných artefaktov, zvierat, rastlinstva ale aj neživej prírody. James Cook nemal žiadne prírodovedné vzdelanie. To, že jeho prírodopisné popisy sú laické si plne uvedomoval, o čom svedčí napr. jeho zápis z 3. januára 1775, keď popisoval faunu Ohňovej zeme:

„	Toto veľmi nedokonalé licenčne podávam skôr preto, aby som pomohol vlastnej pamäti, než predal poznatky ostatným. Nie som ani botanik ani prírodovedec, chýbajú mi slova k opísaniu diela prírody, či je už z toho odvetvia alebo z iného.	“
– James Cook

Straty posádky

Počas plavby zomreli na Resolution štyria ľudia, z toho len jeden v dôsledku choroby. K prvému úmrtiu došlo 19. augusta 1772, keď tesárov pomocník Henry Smook spadol cez palubu a bol vtiahnutý pod lodný chrbát. Všetky úsilia o jeho záchranu bolo márne. 24. augusta 1773 zomrel jeden z námorníkov po dlhšej chorobe. 6. septembra 1774 zomrel rezník Simon Monk na následky zranení, ktoré utrpel predchádzajúceho dňa po páde do predného lodného prielezu. Od 22. decembra 1774 nebol k objaveniu námorník William Wedgeborough, zrejme spadol cez palubu a utopil sa.

Straty na Adventure boli väčšie kvôli masakre, ktorá sa udiala v decembri 1773 na Novom Zélande, pri ktorej bolo zabitých desať mužov domorodcami. Zabití boli títo muži: pomocník prvého dôstojníka John Rowe, kadet Thomas Woodhouse, pomocník kormidelníka Francis Murphy a námorníci William Facey, Thomas Hill, Michael Bell, Edward Jones, John Cavanaugh, Thomas Milton a James Sevilley. Cookov životopisec Arthur Kitson informuje o tom, že v Yorkshire Gazette zo dňa 4. júna 1887 bola uvedená správa, že kadet z desaťčlenného zmasakrovaného oddielu námorníkov prežil a po strastiplnej ceste sa v roku 1777 vrátil do Anglicka. Kitson túto skutočnosť pokladá za nepravdepodobnú a pokiaľ by to tak bolo, potom by prežitým človekom bol Thomas Woodhouse, jediný kadet v oddieli.

Okrem tejto tragédie zomrelo na Adventure niekoľko mužov na choroby. 27. septembra 1772 zomrel John Lambrecht, osemnásťročný námorník, na horúčkovú chorobu, ktorou sa nakazil pri kúpaní na ostrove St. Jago. 10. októbra 1772 zomrel kadet Samuel Kemp na týfus, ktorým sa nakazil na ostrove St. Jago. Na Adventure vedľa toho došlo tiež k úmrtiu na skorbut. Zomretým bol lodný kuchár Mortimer Mahoney, známy ako Murduck Mahoney. Niekoľko dní po smrti Henryho Smooka spadol tiež cez palubu Adventure nemenovaný námorník, ktorý bol ihneď napadnutý a zabitý žralokom.

Dôsledky výpravy

Návrat Cooka do Anglicka a zverejnenie správ z jeho plavby prinieslo podstatné zmeny geografických a kartografických znalostí. Cook predovšetkým dôkladne zmapoval južnú polárnu oblasť oceánu a na vzdialenosť 120 km sa priblížil k pevnine Antarktídy. Na mapách z neskoršej doby sa už Južná zem prestala objavovať a miesto nej sa zakresľovala plocha mora až k pólu. Cook objavil množstvo nových ostrovov a pri mnohých ostrovoch objavených inými moreplavcami upresnil ich polohu. Objavil rad nových vhodných námorných trás, nové náleziská prírodných surovín a bohaté loviská veľrýb a tuleňov, ktoré sa však zanedlho stali predmetom rozsiahleho drancovania.

James Cook bol 9. augusta 1775 povýšený do hodnosti kapitána (Post-captain). Za správu o prevencii proti skorbutu bol vyznamenaný Copleyho zlatou medailou Kráľovskej spoločnosti. Bol menovaným Štvrtým kapitánom Greenwichskej Royal Hospital, čo v podstate znamenalo lukratívne penzionovanie s ročným príjmom £230 a bezplatným ubytovaním. 29. februára 1776 bol jednomyseľnou voľbou prijatý za člena Kráľovskej spoločnosti.

Pokojný život v Royal Hospital však trval len krátko. Už následujúceho roku bol James Cook vyslaný na tretiu námornú prieskumnú výpravu.

Referencie

Pramene

• COOK, James; FURNEAUX, Tobias. A Voyage Towards the South Pole and Round the World, svazek I., [online]. 2005-05-07, [cit. 2009-09-24]. (Project Gutenberg.) Opis textu diela A Voyage Towards the South Pole, and Round the World; performed in His Majesty's ships The Resolution and Adventure, in the years 1772, 3, 4, and 5. Written by James Cook, commander of the Resolution. In which is included captain Furneaux's narrative of his proceedings in the Adventure during the separation of the ships. In two volumes. Illustrated with maps and charts, and a variety of portraits of persons and views and places, drawn during the voyage by Mr. Hodges, and engraved by the most eminent masters. Vol. I., vydaného v roku 1777 v Londýně vydavateľom W. Strahan and T. Cadell in the Strand.. Dostupné online. (anglicky)

• COOK, James; FURNEAUX, Tobias. A Voyage Towards the South Pole and Round the World, svazek II. [online]. 2005-05-20, [cit. 2009-09-24]. (Project Gutenberg.) Dostupné online. (anglicky)

• SPARRMAN, Andrew. A Voyage to the Cape of Good Hope: Towards the Antarctic Polar circle, and Round the world: But chiefly Into the Country of the Hottentos and Caffres, from the Yaer 1772, to 1776. London: G.G.J. and J. Robinson, Pater-noster-row.

Literatúra

• AUGHTON, Peter. Na palubě Resolution. Praha: BB/Art. ISBN 978-80-7381-148-8.

• BEAGLEHOLE, John Cawte. The Life of Captain James Cook. Stanford: Stanford University Press. ISBN 0-80472-009-6. (anglicky)

• COOK, James. Cesta kolem světa. Praha: Panorama.

• COOK, James. The Journals. London: Penguin Classics. ISBN 0-14043-647-2. (anglicky)

• FORSTER, Johann Reinhold. Obsarvations made during a voyage round the world. Honolulu: University of Hawaii Press. ISBN 978-08-2481-725-1.

• FORSTER, Georg. Cook, the Discoverer, facsimile. Sydney: Hordern House. ISBN 978-18-7556-749-2.

• FORSTER, Georg. A Voyage round the world, edited by Nicholas Thomas a Oliver Berghof. Honolulu: Hawai'i Press. ISBN 978 08-2482-091-6. (anglicky)

• HOUGH, Richard. Captain James Cook: A Biography. New York: W.W. Norton & Co.. ISBN 0-39303-680-4. (anglicky)

• KITSON, Arthur. The Life of Captain James Cook. Whitefish: Kessinger Publishing. ISBN 1-41916-947-5. (anglicky)

• MILLS, William james. Exploring polar frontiers: A Historical Encyclopedia. Santa Barbara;: ABC-CLIO. ISBN 1-57607-422-6. (anglicky)

• THOMAS, Nicholas. Cook : The Extraordinary Voyages of Captain James Cook. New York: Walker & Company. ISBN 0-80271-412-1 . (anglicky)

Externé odkazy

• DICKINSON, Michael. A Voyage towards the South Pole [online]. 1999, [cit. 2009-09-24]. Dostupné online. (po anglicky)
• KERL, Nate. Captain James Cook; a life full of adventure, triumph, and struggle [online]. 1998, [cit. 2009-09-24]. Dostupné online. (po anglicky)
• PARK, Stewart. Captain James Cook 1728–1779 [online]. [Cit. 2009-09-24]. Dostupné online. Archivované 2009-07-10 z originálu. (po anglicky)
• The Captain Cook Society [online]. [Cit. 2009-09-24]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj

• James Cook
• Britské impérium
• Zámorské objavy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Druhá plavba Jamese Cooka na českej Wikipédii.