Iliušin Il-2
| Il-2 | |
 Il-2m3 „Šturmovik“ v najrozšírenejšej verzii | |
| Typ | bojové lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Kujbyševský letecký závod č. 1 Stalina Voronežský letecký závod č. 18 Vorošilova Kujbyševský letecký závod č. 18 Vorošilova Moskovský letecký závod č. 30 Leningradský letecký závod č. 380 Nižnotagilský letecký závod č. 381 |
| Konštruktér | Sergej Vladimirovič Iliušin |
| Prvý let | 2. októbra 1939 |
| Zavedený | 1941 |
| Vyradený | 1949 (Česko-Slovensko) 1954 (Juhoslávia a Bulharsko) |
| Charakter | vyradený |
| Hlavný používateľ | Sovietske vzdušné sily Česko-Slovensko |
| Výroba | 1941 – 1945 |
| Vyrobených | 36 183 |
| Varianty | Iliušin Il-10 |
Iliušin Il-2 „Šturmovik“ (po rusky: Ил-2 „Штурмовик“, v kóde NATO: „Bark“) bolo bojové lietadlo používané najmä letectvom Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. Je to jedno z najmasovejšie vyrábaných lietadiel – celkom bolo vyrobených 36 183 strojov všetkých verzií. Stroj drží dodnes prvenstvo ako najviac vyrábané vojenské lietadlo.
Vznik a vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]
Lietadlo Il-2 vzniklo na základe požiadaviek sovietskych vzdušných síl na lietadlo pre spoluprácu s pozemnými silami. Vývoj tohto typu začal v druhej polovici 30. rokov z iniciatívy konštruktéra Sergeja Iliušina.
Prvý prototyp s interným označením CKB-55 (armádne označenie bolo BŠ-2), vzlietol 2. októbra 1939. Unikátom jeho konštrukcie na tú dobu bolo pancierovanie, ktoré sa začínalo pancierovým kužeľom vrtule a končilo až za sedadlom pilota, kde sa neskôr nachádzal strelec guľometu. Krídla boli celokovové a iba zadnú časť trupu tvorilo drevo. Stroj poháňal motor Mikulin AM-35. Napriek slušným letovým vlastnostiam bol stroj armádou kritizovaný za malú rýchlosť a slabú výzbroj. Bol požadovaný jednomiestny, lepšie pancierovaný stroj, s výzbrojou najmenej dvoch kanónov a dvoch guľometov, so zväčšeným doletom a možnosťou niesť bomby. Kabína bola upravená na jednomiestnu a stroj sa musel spoliehať na ochranu sprievodných stíhačiek. Upravený prototyp CKB-57, bol poháňaný silnejším motorom AM-38 a vzlietol 12. októbra 1940. Už pred ukončením skúšok bol uznaný za spôsobilý pre sériovú výrobu a zavedený do výroby. Prvé stroje sa dostali k jednotkám už pred napadnutím ZSSR v máji 1941. Za jediný mesiac, ktorý zostával Sovietskemu zväzu do začiatku vojny nemohlo byť preškolenie pilotov ešte ani poriadne rozbehnuté, čo malo spočiatku spolu s absenciou stíhacej ochrany v prvej fáze bojov za následok katastrofické straty v bojoch so stíhačmi Luftwaffe. Bolo evidentné, že bude opäť nutné zasiahnuť do konštrukcie a spraviť miesto pre zadného strelca, navyše kvôli narastajúcemu nedostatku hliníka sa začal trup a neskôr aj krídla vyrábať z dreva. To však malo za následok zvýšenie hmotnosti a tým aj pokles výkonov. Potreba pasívnej obrany však bola natoľko naliehavá, že ešte pred zavedením modernizovaného Il-2m3 do výroby, bolo nespočetné množstvo jednomiestnych Il-2 v poľných podmienkach upravených tak, aby mohli niesť aj palubného strelca, ovládajúceho veľkorážny guľomet UBT. Počas vojny sa paleta typov ďalej rozširovala. Laborovalo sa najmä s výzbrojou. Na konci vojny bola zavedená modernizovaná verzia Il-10.
Nasadenie a používatelia
[upraviť | upraviť zdroj]
Il-2 si počas svojho nasadenia na sovietsko-nemeckom fronte čoskoro získal dobrú reputáciu. Jeho objavenie sa bolo pre Nemcov nemilým prekvapením. Nehľadiac na to, že taktika nasadenia bojových lietadiel na priamu podporu pozemných vojsk bola iba v plienkach, začali sovietske stroje spôsobovať nepriateľom silné straty a vyvolávať paniku v jeho radoch. Nepriatelia začali strojom Il-2 čoskoro hovoriť „čierna smrť“. V sovietskej armáde bol nazývaný napríklad: „lietajúci tank“, „iliuša“ alebo „hrbatý“. Asi najznámejšou prezývkou sa však stal názov „šturmovik“, ktorý sa stal aj oficiálnym názvom bojových lietadiel a jeho ďalších nástupcov. V Česko-Slovensku boli bojové iľjušiny známe pod prezývkou „kombajn“, kvôli charakteristickému zvuku motora.
Ako sa zväčšoval počet dostupných šturmovikov a vzrastali skúsenosti veliteľov začala sa stabilne používať taktika útoku v štvorčlenných poprípade osemčlenných rojoch zostavených z dvojíc strojov. Spôsoby ich nasadenia však boli veľmi rôznorodé. Často sa k svojim cieľom približovali a útočili na ne z malej výšky do 20 m. Účinnou sa ukázala tiež formácia zoradená lineárne šikmo do výšky. Najvyššej presnosti pri útoku na pozemné ciele palubnými zbraňami sa dosahovalo pri útoku z výšky 800 až 1 200 m pod uhlom 20 až 25°. Pri obrane pred stíhačmi nepriateľa zase často vytvárali takzvaný pekelný kruh, kedy aspoň 8 šturmovikov lietalo v kruhu tak, že každý mohol kryť paľbou stroj, ktorý letel pred ním. Počas protiútoku pri Stalingrade operovalo nad touto oblasťou frontu okolo 575 šturmovikov. Práve v tej dobe začalo sovietske letectvo vo veľkej miere používať novú verziu Il-2m3, so zadným streliskom, v ktorom sedel strelec s veľkorážnym guľometom. Táto verzia sa ukázala ako najživotaschopnejšia a bola používaná do konca druhej svetovej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že v určitom období malo sovietske letectvo až 12 000 šturmovikov.[1] Avšak podľa ruských zdrojov mala červená armáda v máji 1945 k dispozícii iba 3289 strojov Il-2 a 146 Il-10.
Na strojoch Il-2 slúžilo alebo získalo vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu mnoho známych letcov ako napríklad Ivan Dračenko, Georgij Aleksejenko, alebo letkyňa Anna Jegorova, ktorá odlietala na strojoch Il-2 260 bojových misií. Stroje sa stali známe a obľúbené medzi posádkami aj vďaka svojim letovým vlastnostiam a najmä veľkej pevnosti draku, ktorý vydržal i veľmi ťažké poškodenie, ktoré denno denne hrozilo týmto strojom pri operačnej činnosti od protilietadlovej obrany a nepriateľského letectva.
Verzie
[upraviť | upraviť zdroj]_at_2017_MAKS.jpg)
- Il-2
- Il-2m3
- Il-2T Torpédonosná verzia
- Il-2I jednomiestny "šturmovik" bez guľometov, s väčším počtom munície do kanónu, používaný na ochranu iných verzií IL-2 pred nepriateľskými stíhačkami.
Špecifikácie (Il-2m3)
[upraviť | upraviť zdroj]Technický popis
[upraviť | upraviť zdroj]Iliušin Il-2m3 bol dvojmiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel bola potiahnutá duralom, drevená kostra chvostových plôch potiahnutá preglejkou. Neskoršie verzie mali chvostové plochy takisto duralové. Trup v prednej časti tvorila pancierová a v zadnej preglejková škrupina. Stroj mal zaťahovací podvozok, hlavné podvozkové nohy sa zatvárali smerom dozadu do zvláštnych gondol, zadné ostrohové koliesko bolo pevné.
Technické údaje
[upraviť | upraviť zdroj]
- Posádka: 2 (pilot a zadný strelec)
- Dĺžka: 11,60 m
- Rozpätie: 14,60 m
- Výška: 4,20 m
- Plocha krídel: 38,50 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 4 360 kg
- Vzletová hmotnosť: 6 160 kg
- Pohonná jednotka: 1 × radový kvapalinou chladený dvanásťvalec Mikulin AM-38 s výkonom 1 285 kW, ktorý poháňal trojlistú nastaviteľnú vrtuľu VIŠ-225
Výkony
[upraviť | upraviť zdroj]- Maximálna rýchlosť: 414 km/h (vo výške 3 000 m)
- Dolet: 720 km
- Dostup: 5 500 m alebo až 7 800 m
- Stúpavosť: 10,4 m/s
- Pomer výkon/hmotnosť: 0,21 kW/kg
Výzbroj
[upraviť | upraviť zdroj]Rôzne varianty výzbroje:
- 2× 20mm kanón ŠVAK v krídlach s 500 nábojmi pre každý a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
- 2× 23mm kanón VJa-23 s 300 nábojmi pre každý v krídlach a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
- 1× pohyblivý 12,7 mm guľomet UBT so 150 nábojmi, ovládaný zadným strelcom
Nesené bomby a rakety:
- 4× 100 kg bomba v bombovnici
- 2× 100 kg alebo 250 kg bomba na vonkajších závesníkoch pod krídlami
- 8× neriadené strely RS-82 alebo RS-132 pod krídlami (v prípade, že neniesol inú podvesenú výzbroj)
Porovnateľné stroje
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Chris Bishop, 2002: The Encyclopedia of weapons of World War II, Barnes & Noble, Inc., ISBN 0-7607-1022-8, s. 346
- Jiří F. Šiška - Rudé hvězdy válečného nebe, Votobia, ISBN 80-7198-297-0
- Václav Němeček - Vojenská letadla 3, Naše vojsko ISBN 80-206-0117-1 (str. 216-220)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Iliušin Il-2
.svg){kind=small}