In pectore

In pectore (z latinčiny „v prsiach/srdci“) je termín používaný v Katolíckej cirkvi pre činnosť, rozhodnutie alebo dokument, ktorý má byť utajený. Najčastejšie sa používa pri menovaní pápeža do kolégia kardinálov bez verejného oznámenia mena vybraného. Pápež si toto meno vyhradzuje pre seba, hlavne v prípade, že by kardinálovi alebo miestnej Cirkvi mohlo hroziť nebezpečenstvo, prípadne pre iný dôvod. Niekedy sa používa aj talianska verzia frázy in petto. Keď je meno nového kardinála oznámené alebo odtajnené, niekedy sa hovorí, že je zverejnené.

Táto prax sa objavila v 16. storočí, miera jej používania sa však v priebehu storočí značne líšila. Niektorí pápeži k tomuto kroku pristupovali zriedkavo alebo vôbec, zatiaľ čo iní ho používali pravidelne. V prvej polovici 19. storočia pápež Gregor XVI. vymenoval polovicu zo svojich 75 kardinálov in pectore a po svojej smrti ponechal niekoľko mien neznámych. V 20. storočí sa používanie takéhoto rozhodnutia postupne znižovalo. Aktuálne (júl 2024) je posledným pápežom, ktorý vymenoval kardinála in pectore, Ján Pavol II.

V súčasnosti nebol doteraz žiadny slovenský kardinál vymenovaný in pectore. V Česku bol takýmto spôsobom vymenovaný napríklad Štěpán kardinál Trochta alebo František kardinál Tomášek. Zo všetkých takto vymenovaných kardinálov sa pápežmi stali piati z nich: Lev X., Inocent X., Benedikt XIV., Gregor XVI. a Pius IX. Tento dnes už zriedkavý termín pri menovaní kardinálov sa sporadicky vyskytuje aj v beletrii.

Dôvody praxe a postup po zverejnení

Od 15. storočia používali pápeži takéto menovania pri riadení zložitých vzťahov medzi frakciami v rámci Cirkvi alebo v prípade, keď by zverejnenie mena nového kardinála mohlo vyvolať prenasledovanie jednotlivca alebo kresťanskej komunity od miestnej spoločnosti, vládnuceho režimu a pod. Vo väčšine prípadov dochádza k zverejneniu mena po odstránení prekážky alebo hrozby. V priebehu storočí pápeži menovali in pectore s ohľadom na vládne a politické vzťahy v širokej škále národov, od Portugalska a niekoľkých európskych štátov až po Sovietsky zväz a Čínsku ľudovú republiku.

Keď sa zverejní meno kardinála vymenovaného in pectore, jeho kardinálska hodnosť sa počíta od dátumu menovania, nie odtajnenia. Odráža to zásadu, že bol kardinálom od skoršieho dátumu a že členstvo v kolégiu kardinálov závisí od rozhodnutia pápeža, nie od akéhokoľvek obradu alebo rituálu. Zverejnenie umožňuje kardinálovi prijímať a nosiť symboly svojho úradu, používať tituly zodpovedajúce jeho hodnosti a vykonávať funkcie špecifické pre kardinála, medzi ktorými je najdôležitejšou účasť na konkláve. Ak by pápež zomrel bez zverejnenia menovania, ktoré urobil in pectore, menovanie kardinála prepadá.

História

V ranej histórii kolégia kardinálov boli všetky mená nových kardinálov prirodzene zverejňované. Pod tlakom na udržanie jemnej siete spojenectiev v posledných rokoch západnej schizmy, počnúc rokom 1423, pápež Martin V. zamlčal mená niektorých nových kardinálov, čím došlo k prvému menovaniu in pectore. O storočie neskôr Pavol III. vymenoval 22. decembra 1536 Girolama Aleandra za kardinála a jeho meno zverejnil až 13. marca 1538. Ten istý pápež vymenoval ďalších piatich kardinálov in pectore, pričom ich mená boli zverejnené v nasledujúcich rokoch. Pápež Pius IV. ustanovil 26. februára 1561 kardinála in pectore a išlo o prvú situáciu, kedy sa nepodarilo zverejniť toto menovanie pred pápežovou smrťou.

Hoci menovania in pectore neboli v 17. storočí nezvyčajné, všetky mená boli čoskoro po oznámení zverejnené. Až Inocent XII. v roku 1699 vymenoval dvoch kardinálov, ktorých mená neboli nikdy zverejnené. Klement XIV. oznámil 26. apríla 1773 až jedenásť kardinálov in pectore, z ktorých žiadny nebol do jeho smrti zverejnený.

Keď sa koncom 18. a 19. storočia stalo antikatolícke nepriateľstvo medzi rôznymi vládami bežným, menovanie in pectore sa stalo oveľa bežnejším. Predtým sa prípady nezverejnených menovaní in pectore vyskytli len vtedy, keď pápež zomrel krátko po vymenovaní kardinála. Postupne však začali pápeži čakať oveľa dlhšie na zverejnenie takýchto menovaní, čím sa zvýšila pravdepodobnosť, že meno zostane nezverejnené. Pápež Pius VI. oznámil 23. júna 1777 dvoch kardinálov in pectore a žil ďalších 22 rokov bez zverejnenia ich mien. V priebehu 23 rokov Pius VII. povýšil dvanástich duchovných do kardinálskej hodnosti in pectore, ktorých mená zverejnil, avšak dve mená zverejnil až po ich smrti. Lev XII. vymenoval len za šesť rokov ôsmych hodnostárov in pectore, pričom všetky mená boli postupne publikované. Keď sa po 19 mesiacoch nečakane skončila vláda Pia VIII., vymenoval spolu šiestich kardinálov a ďalších ôsmich in pectore. Všetky tieto menovania si pápež zobral do hrobu. Gregor XVI. udelil kardinálsky biret 81 prelátom, z ktorých 29 bolo in pectore. Z nich šesť mien nebolo nikdy publikovaných.

Moderná prax

Frekvencia menovania in pectore neskôr v 19. storočí klesla. Pápež Pius IX. vymenoval takto len piatich zo 123 kardinálov a všetky mená boli zverejnené do štyroch rokov od oznámenia. Jeho nástuca Lev XIII. vymenoval iba sedem kardinálov zo 147 in pectore a všetky boli zverejnené.

Jediným menovaním in pectore pápeža Pia X. bol António Mendes Belo, patriarcha Lisabonu. Vtedajšia Prvá portugalská republika (založená v roku 1910) prijala prísne antiklerikálne zákony. Belovo menovanie bolo zverejnené 25. mája 1914, keď Pius X. naposledy vymenoval kardinálov tri mesiace pred svojou smrťou, hoci Svätá stolica uznala vládu Portugalska až v roku 1919.

Piov nástupca Benedikt XV. vykonal v roku 1916 dve menovania in pectore: prvé, pravdepodobne Paul von Huyn, nebolo nikdy oficiálne publikované, a druhým bol Adolf Bertram, nemecký biskup, ktorého krajina bola vtedy vo vojne s Talianskom. Jeho meno bolo zverejnené v decembri 1919 po skončení vojny.

V roku 1933 pápež Pius XI. ustanovil dvoch kardinálov in pectore: Federica Tedeschiniho, nuncia v Španielsku, a Carla Salottiho, sekretára Posvätnej kongregácie obradov. Mená boli zverejnené v konzistóriu 16. decembra 1935. Pápež Ján XXIII. vymenoval 28. marca 1960 tri osoby in pectore a nikdy ich nezverejnil.

Za kardinála in pectore bol vymenovaný aj český biskup Štěpán Trochta.

Pápež Pavol VI. vymenoval štyroch prelátov in pectore. Jeden z nich, Iuliu Hossu, zomrel bez zverejnenia jeho menovania, hoci to hlava Cirkvi prezradila o niekoľko rokov neskôr. Pavol VI. takto in pectore menoval aj českých kardinálov Štěpána Trochtu (28. apríl 1969, zverejnené 5. marca 1973) a Františka Tomáška (24. máj 1976, zverejnené 22. júna 1977). V prípade Vietnamca Josepha Trinh-Nhu-Khuêho ohlásil pápež menovanie in pectore 28. apríla 1976, keď oznámil ďalšie konzistórium. Keď vietnamská vláda udelila Trinh-Nhu-Khuêmu vízum na cestu do Ríma, Pavol VI. prekvapil všetkých prítomných, keď na konzistóriu 24. mája zavolal Trinh-Nhu-Khuêho ako posledného z dvadsiatich kardinálov.

Pápež Ján Pavol II. vymenoval štyroch kardinálov in pectore, z ktorých troch neskôr odhalil: Ignatius Kung Pin-Mei, biskup zo Šanghaja (ohlásený in pectore 30. júna 1979, zverejnený 29. mája 1991), Marian Jaworski, arcibiskup Ľvova, a Jānis Pujāts z Rigy (obaja boli vymenovaní in pectore 21. februára 1998 a obaja boli zverejnení 29. januára 2001). Ján Pavol II. oznámil aj štvrtú nomináciu v roku 2003, ale keďže nikdy neprezradil kardinálovo meno, tak jeho menovanie vypršalo s pápežovou smrťou. Ak by sa meno objavilo v pápežovom testamente, takéto „posmrtné zverejnenie“ by to nezmenilo.

Pápeži z kardinálov in pectore

Päť kardinálov, ktorí boli vymenovaní spočiatku ako in pectore, sa neskôr stalo pápežmi. V každom prípade zverejnenie nasledovalo tesne po ich vymenovaní. Títo kardináli boli:

• Lev X., rodným menom Giovanni di Lorenzo de' Medici, vymenovaný za kardinála in pectore 9. marca 1489 pápežom Inocentom VIII. a zverejnený 23. marca 1492;
• Inocent X., rodným menom Giovanni Battista Pamphili, vymenovaný za kardinála in pectore 30. augusta 1627 pápežom Urbanom VIII. a zverejnený 16. novembra 1629;
• Benedikt XIV., rodným menom Prospero Lorenzo Lambertini, vymenovaný za kardinála in pectore 9. decembra 1726 pápežom Benediktom XIII. a zverejnený 30. apríla 1728;
• Gregor XVI., rodným menom Bartolomeo Alberto Cappellari, vymenovaný za kardinála in pectore 21. marca 1825 pápežom Levom XII. a zverejnený 13. marca 1826;
• Pius IX., rodným menom Giovanni Maria Mastai-Ferretti, vymenovaný za kardinála in pectore 23. decembra 1839 pápežom Gregorom XVI. a zverejnený 14. decembra 1840.

V popkultúre

V románe The Shoes of the Fisherman (1963) od Morrisa Westa prichádza Ukrajinec Kiril Pavlovič Lakota do Ríma a je odhalené, že ho predchádzajúci pápež vymenoval za kardinála in pectore.

V diele Vatikán (1986) od Malachia Martina pápež na smrteľnej posteli odhaľuje, že ústrednú postavu Richarda Lansinga vymenoval za kardinála in pectore.

V diele Father Elijah od Michaela D. O'Briena je titulná postava vymenovaná za biskupa in pectore a poslaná do svojej novej, vzdialenej diecézy, aby sa takto vyhol zatknutiu za zinscenovanú vraždu svojho priateľa.^{[chýba zdroj]}

V diele The Secret Cardinal (2007) od Toma Gracea pápež poveruje kardinálovho krstného syna, bývalého námorníka Nolana Kilkennyho, aby z čínskeho väzenia zachránil preláta, ktorý bol pred dvadsiatimi rokmi vymenovaný za kardinála in pectore.^{[chýba zdroj]}

V románe Konkláve (2016) od Roberta Harrisa, v ktorom Filipínec Vincent Benítez, slúžiaci ako arcibiskup Bagdadu, prichádza tesne pred začiatkom konkláve s dokumentom, ktorý dokazuje, že ho zosnulý pápež vymenoval za kardinála in pectore. Aby Harris vysvetlil tento nezvyčajný postup, dekan kolégia kardinálov pripomenul kardinálovi, že zosnulý pápež „krátko pred smrťou zrevidoval kánonické právo o menovaní in pectore“.

Pozri aj

• Zoznam latinských fráz
• Zoznam žijúcich kardinálov

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku In pectore na anglickej Wikipédii.