Preskočiť na obsah

Ladislav Čarný

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ladislav Čarný
slovenský výtvarník
Narodenie24. december 1949 (74 rokov)
Žilina, Slovensko
Alma materVysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Prof. Ladislav Čarný, akademický maliar (* 24. december 1949, Žilina), je významný slovenský výtvarník, predstaviteľ konceptuálneho a procesuálneho umenia. Od roku 1992 pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre teórie a dejín umenia. Jeho profesionálne aktivity majú široký záber od výtvarného umenia cez teóriu umenia, organizovanie výstav, sympózií, workshopov až po pedagogiku, didaktiku a publikačnú činnosť. Žije v Bratislave, je ženatý a má tri deti.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Žiline v rodine lekárnika. Počas stredoškolského štúdia navštevoval Základnú výtvarnú školu v Žiline. Po ukončení gymnázia (1968) bol prijatý na VŠVU v Bratislave, odbor maľba, kde v roku 1974 absolvoval u prof. P. Matejku (diplomová práca venovaná komunikácii vo výtvarnom diele, nástenná maľba v detskom mestečku v Zlatovciach).

Po štvorročnom pobyte v Poprade sa v roku 1979 vrátil do Bratislavy. Pre svoju kresťanskú a filozofickú orientáciu a nesúhlas so štátom presadzovanou dogmou socialistického realizmu nesmel pôsobiť na oficiálnej výtvarnej scéne, preto sa profesionálne realizoval väčšinou v rámci alternatívnej kultúry (výstavy v negalerijných priestoroch, súkromných bytoch a pod.). Začal spolupracovať s okruhom výtvarníkov analytických tendencií neskoršej skupiny A-R (K. Bočkayová, M. Bočkay, D. Fischer, V. Kordoš, O. Laubert, M. Meško, I. Minárik, M. Mudroch, D. Tóth), ktorej bol členom a na alternatívnych výstavách v priestoroch SAV, ktoré spoluorganizoval František Mikloško (Ústav technickej kybernetiky, 1978; Smolenice, 1978; foyer SAV, 1979).

V roku 1987 podpísal Vyhlásenie k deportáciám židov na Slovensku, v ktorom spolu s ďalšími významnými osobnosťami slovenskej umeleckej a intelektuálnej komunity (Dominik Tatarka, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Vladimír Jukl, Hana Ponická, Ján Chryzostom Korec, Ján Langoš, Martin M. Šimečka, Milan Rúfus, Eugen Suchoň) vyjadril hlbokú ľútosť nad transportmi Židov do koncentračných táborov v roku 1942. Dva dni po novembrových udalostiach na Národní třídě sa v byte výtvarníka Miroslava Cipára spolu s 10 umelcami podieľal na koncipovaní protestnej rezolúcie proti zásahu polície voči demonštrácii študentov v Prahe. Po roku 1989 sa zúčastnil významných prezentácii výtvarného umenia v Paríži, Dortmunde, Seville, Ulme, Pittsburghu, na Benátskom Bienále a i. Pravidelne vystavuje doma i v zahraničí, jeho tvorba je zastúpená v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Považskej galérie umenia v Žiline, Galérie Jána Koniarka v Trnave, Tatranskej galérie v Poprade, v zbierke Prvej slovenskej investičnej skupiny, Galerie U Bílého Jednorožce v Klatovách (Česko), v Mattress Factory v Pittsburghu (USA) a v súkromných zbierkach.

Tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

V začiatkoch svojej tvorby sa venoval analytickej maľbe a kresbe, iluzívnej maľbe (séria Mimikri), práci so svetlom a tieňom (Svetelný kríž 1987; Pasca na svetlo I a II). V jeho diele je očividná postupujúca minimalizácia a konceptualizácia. Po definitívnom odklone od techniky maľby (Posledné plátno 1989) nastúpilo obdobie intenzívneho zaujatia ilúziou a zrkadlom, do ktorého začleňoval fragmenty reality (výstava Zrkadlové obrazy v Marianke pri Bratislave v r. 1990 – Salvator Mundi; Mystické zrkadlo; séria Masky). Už tu sa prejavil prechod k tvorbe inštalácií, kde do popredia vystupuje komunikácia s prostredím (Svetelná línia 1990; Maľba svetlom 1992).

Dominantnou témou analyzovanou v tvorbe Ladislava Čarného sa stalo skúmanie reality, prejavujúce sa ako dialóg so špecifickým výstavným, ale aj nevýstavným priestorom (inštalácia in-situ) a umeleckými dielami iných autorov (apropriácia, pocta, interpretácia), pričom spoločným menovateľom je vždy snaha o vytvorenie priestoru pre zmysluplnú komunikáciu s divákom. Väčšmi ho zaujíma pozícia tvorcu ako „pozorovateľa“, nie „stvoriteľa“. V súvislosti s ideami konceptuálneho umenia mu nejde o vytváranie konečného umeleckého diela (artefaktu), ale najmä o samotnú myšlienku, ktorú dielo sprostredkúva počas svojej premeny (Transsubstantácia 1995; Putrefactio est omnium rerum mater 1995). Po roku 2000 programovo skúma transformáciu významov, (ne)možnosť porozumenia textu v zmysle vizuálneho a konceptuálneho diela a jeho kontextov v oblasti nových médií – v podobe TV-objektov, video-skulptúr či interaktívnych inštalácií.

Pedagogická a didaktická činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1975 pôsobil ako pedagóg na ľudovej škole umenia, najskôr vo Svite, od roku 1979 v Bratislave v Petržalke. Od začiatku sa aktívne zaoberal aj teoretickou a metodickou reflexiou učebných procesov a spolupracoval s Metodickým ústavom. Jeho pedagogické aktivity vyvrcholili roku 1992 založením pedagogického štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v spolupráci s Ministerstvom kultúry SR pri príprave nových učebných osnov pre Základné umelecké školy. Je autorom učebníc výtvarnej výchovy pre základné školy. Ako člen prípravného výboru sa podieľal na porevolučnej transformácii VŠVU a na príprave koncepcie Katedry teórie umenia Trnavskej univerzity.

Od roku 1992 pôsobí ako učiteľ na Katedre teórie a dejín umenia VŠVU a neskôr aj ako externý učiteľ Katedry dejín umenia a kultúry Filozofickej fakulty TU v Trnave. V rokoch 2000 – 2002 zastával funkciu prorektora pre štúdium VŠVU. V roku 1995 sa habilitoval na umelecko-pedagogický titul docent, v roku 2007 bol menovaný za profesora výtvarných umení (Karlova univerzita v Prahe, odbor intermediálna tvorba). Od roku 1991 pravidelne publikuje v časopise Profil, je členom redakčnej rady.

Samostatné výstavy (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1977 – Klub mládeže, Svit
  • 1977 – Tatranská galéria, Poprad, kurátorka D. Doricová.
  • 1978 – Galéria mladých, Bratislava (so Z. Barčiakovou a D. Badom).
  • 1984 – Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva (predčasne ukončená), kurátor I. Gazdík.
  • 1985 – Mladí bratislavští výtvarníci III. (Laco Čarný a Daniel Fischer), Galerie na Karlovce, kurátor J. Valoch.
  • 1990 – Zrkadlové objekty. Bývalý Paulínsky kláštor, Mariánka pri Bratislave, kurátorka J. Geržová. O výstave bol natočený televízny film.
  • 1991 – Zrkadlové objekty (s Brigitte Kordina), Galéria mesta Bratislavy, kurátorky J. Geržová, I. Baumanová-Havlíčková.
  • 1991 – Galéria Nova, Bratislava, kurátor I. Jančár.
  • 1995 – Obrazy, objekty, inštalácie, 1984 – 1995. Považská galéria umenia Žilina, kurátorka J. Geržová.
  • 1995 – Umenie aury II. Synagóga, Galéria J. Koniarka, Trnava (spolu s D. Zahoranským), kurátorka J. Geržová.
  • 2004 – v.i.p. visual in process. GMB, Pálffyho palác, kurátor V. Beskid.
  • 2006 – Ready Movies. Space for Contemporary Art, Bratislava, kurátor J. Čarný. Samostatná výstava v rámci festivalu Multiplace 2006.
  • 2009 – Hermeneutiká. Galéria Jána Koniarika v Trnave, kurátor Vladimír Beskid.

Kolektívne výstavy na Slovensku a v Česku

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1979 – I. celoslovenská výstava kresby. Považská galéria umenia, Žilina, kurátorka D. Doricová.
  • 1979 – Slovenská akadémia vied, Bratislava, kurátor J. Valoch, organizátor F. Mikloško.
  • 1987 – Hostia Galérie H, Galerie H, Kostelec n. Č. Lesy, organizátori bratia Hůlovci.
  • 1987 – Nový slovenský obraz. Slovenský rozhlas, Bratislava, kurátorka Z. Bartošová.
  • 1991 – Interpretácie – reinterpretácie. Galerie Václava Špály, Praha, kurátorka J. Geržová.
  • 1992 – A-R. Dom kultúry, Bratislava.
  • 1992 – Laboratórium 92. Renesančný dom Prešov, kurátor V. Beskid.
  • 1993 – Blízke stretnutia. Galéria mesta Bratislavy, kurátor I. Jančár.
  • 1993 – Labyrinty. Galéria J. Koniarka v Trnave, kurátorka J. Geržová.
  • 2000 – 20. storočie. Slovenská národná galéria, Bratislava.
  • 2002 – Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985. Slovenská národná galéria, Bratislava, kurátor A. Hrabušický a kol.
  • 2002 – Výstava skupiny A-R. Slovenský inštitút, Praha.
  • 2004 – V.I.P. Miesto a čas. GMB, Pálffyho palác, kurátor V. Beskid.
  • 2005 – IV. Nový zlínský salon 2005. Krajská galerie výtvarného umění ve Zlíně a Zlínský kraj, kolektív kurátorov.
  • 2006 – Autopoiesis. SNG, kurátorka Z. Rusinová.
  • 2006 – Kalendáře pro Jindru Štreita. Dům umění Ostrava, kurátor Jiří Jůza.
  • 2006 – Svet galérie – svet umenia (výročná výstava z prírastkového fondu galérie k 30. výročiu jej založenia). GJK Trnava, kurátor V. Beskid.
  • 2007 – Zrkadlo ako nástroj ilúzie. Nitrianska Galéria, Nitra. Kurátorka Barbora Geržová.
  • 2007 – Príbeh skupiny AR. Nitrianska galéria, Nitra, kurátori Mgr. Barbora Bodorová, prof. Peter Zajac.
  • 2008 – 1960 – súčasnosť. Slovenské umenie + čeští hosté. Galerie města Prahy, Dům u Zlatého prstenu, kurátorka Z. Bartošová.
  • 2009 – Osemdesiate. Slovenská národná galéria, Bratislava, kurátorka B. Jablonská.

Zahraničné výstavy (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1988 – Česká a slovenská maľba a plastika. Radnica Paríž, 1988, kurátorka D. Doricová.
  • 1988 – Trienále kresby. Wroclaw, kurátorka D. Doricová.
  • 1990 – 40 českých a slovenských umelcov. Coupole Haussmann (Printemps) Paríž, kurátor slovenskej časti E. Cornevin.
  • 1991 – Ladislav Čarný. Galéria Maszachaba, Krakov, kurátor W. Markowski.
  • 1995 – Artists of Central and Eastern Europe. Mattress Factory Pittsburgh, kurátori M. Olijnyk, B. Luderowski.
  • 1996 – Aprés le miroir. Ocre d’art, Chateauroux, Francúzsko, koncepcia E. Cornevin.
  • 2001 – A-R Group. Ludwig Museum Budapest – Museum of Contenporary Art, kurátor R. Fila.
  • 2001 – Uncaptive spirits. Embassy of The Slovak republic, Washington D.C., kurátorka Z. Bartošová.
  • 2001 – Exhibition of Contemporary Slovak Art. Rezidencia veľvyslanca USA, kurátor I. Jančár.
  • 2002 – A-R. Kulturni center Srečka Kosovela, Sežana, Slovinsko, koncepcia autorov.
  • 2003 – Výstava skupiny A-R. Veľvyslanectvo SR, Rím, otvárací prejav Peter Zajac.
  • 2003 – Výstava skupiny A-R. Galeria Via Larga, Florencia.
  • 2004 – Współczesna sztuka słowacka 1960 – 2000 ze zbiorów Pierwszej Słowackiej Grupy Inwesycyjnej. Galéria Medzinárodné centrum kultúry, Krakov, kurátorka Z. Bartošová.
  • 2005 – Kortárs szlovák képzőművészet 1960 – 2000. Ernst Múzeum Budapešť, kurátorka Z. Bartošová.
  • 2007 – Súčasné slovenské výtvarné umenie zo zbierok PSIS. Mestské múzeum Győr, repríza Mestská galéria Ľubľana, Múzeum moderného umenia Bukurešť. Kurátorka Z. Bartošová.
  • 2009 – Mesiáš. Modem, Debrecín, kurátor G. Gábor.

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Jana Geržová: Medzi rekonštrukciou a interpretáciou. In: Ladislav Čarný: Obrazy objekty inštalácie. Katalóg vydaný pri príležitosti výstavy v Považskej galérii umenia v Žiline, 1995.
  • Ladislav Čarný na stránkach www.crazycurators.com
  • Daniela Čarná: Umenie zblízka 2[nefunkčný odkaz]. Galéria mesta Bratislavy, 2007.
  • Slovenská virtuálna galéria
  • Vladimír Beskid: Ladislav Čarný - Hermeneutiká. Text k výstave v galérii Jána Koniarka.
  • Jana Geržová: Ladislav Čarný – Vysávanie pre mužov. In: Profil 2021, č. 3, s. 90-95.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Čarný&oldid=7717109“