Prvá česko-slovenská republika

Československá republika ↓ 1918 – 1938 ↓ vlajka znak
Hymna: Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska
Motto: Pravda vítězí/Pravda víťazí
Geografia Československá republika v roku 1938
Hlavné mesto	Praha
Rozloha	140 446 km²
Najvyšší bod	Gerlachovský štít (2 654,4 m n. m.)
Najdlhšia rieka	Vltava (430 km)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	14 723 854 (podľa sčítania ľudu z 1. decembra 1930)
Národnostné zloženie	Čechoslováci (t. j. Česi a Slováci), Maďari, Nemci, Poliaci, Karpatorusíni (národnostné menšiny)
Jazyky	čeština, slovenčina, regionálne maďarčina, nemčina, poľština, rusínčina, rómčina, ruština
Náboženstvo	bez štátneho náboženstva, ďalej prevažne rímskokatolícke
Štátny útvar
Štátne zriadenie	demokratická republika
Mena	koruna česko-slovenská
Vznik	28. októbra 1918 (vyhlásením nezávislosti od Rakúsko-Uhorska)
Zánik	1. októbra 1938 (zabratím Sudet Nemeckom na základe Mníchovskej dohody)
Predchádzajúce štáty: Rakúsko-Uhorsko Krajiny českej koruny Dočasná česko-slovenská vláda Huculská republika Nemecké cisárstvo (1871 – 1918) Nástupnícke štáty: Druhá česko-slovenská republika Nacistické Nemecko Druhá poľská republika

Prvá česko-slovenská republika je tradičné označenie úseku dejín Česko-Slovenska od vyhlásenia nezávislosti od Rakúsko-Uhorska dňa 28. októbra 1918 do zabratia Sudet Nemeckom dňa 1. októbra 1938 na základe Mníchovskej dohody. Nasledujúce obdobie až do rozpadu Česko-Slovenska v marci 1939 sa označuje ako druhá republika.

Názov

• dobový oficiálny názov; od 28. 10. 1918 do 14. 11. 1918: Československý štát/Česko-Slovenský štát/Česko-Slovensko/Československo
• od 14. 11. 1918 do 5. 3. 1920: Československý štát/Česko-Slovenský štát/Republika Česko-Slovenská/Republika Československá/Česko-Slovenská republika/Československá republika/Česko-Slovensko/Československo (zaužívané skratky RČS/ČSR/(?) Č-SR)
• 6. 3. 1920 do 22. 11. 1938: Československá republika/Československo (často písané s prehodeným slovosledom republika Československá) (zaužívaná skratka bola ČSR)

Vznik Česko-Slovenska

Zamaľovávanie symbolov monarchie na poštovej schránke v Kolíne dňa 28. októbra 1918

Nezávislosť Česko-Slovenska bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe, ktorého členmi boli štyria Česi a jeden Slovák, tzv. „muži 28. októbra“. Vyhlásená bola v súčinnosti so zahraničnou akciou Česko-slovenskej národnej rady, ktorá sa už o 4 dni skôr vyhlásila za dočasnú vládu nového štátu. Národný výbor presadil v záujme uchovania verejného poriadku kontinuitu zákonov a vládol prostredníctvom dekrétov. Počiatočným problémom bolo zostavenie česko-slovenského parlamentu. Keďže voľby boli zatiaľ nereálne, bol parlament – Revolučné národné zhromaždenie – poskladaný na základe volieb z roku 1911 do rakúsko-uhorského snemu. Slovensko bolo zastúpené 44 menovanými poslancami. Národný výbor odovzdal svoje právomoci na prvom zasadnutí Národného zhromaždenia 14. novembra 1918, kedy bol prezidentom zvolený Tomáš Garrigue Masaryk, predsedom vlády Karel Kramář, ministrom zahraničia Edvard Beneš a ministrom vojenstva Milan Rastislav Štefánik; tiež bol slávnostne zosadený rod Habsburgovcov a bola prijatá dočasná ústava. Nemci nemali v tomto parlamente zastúpenie žiadne (odmietli sa zúčastniť), hoci ich bolo viac ako Slovákov. Na základe povojnovej deklarácie prezidenta USA Woodrowa Wilsona, ktorá hovorí o práve každého človeka na sebaurčenie, sa väčšina sudetských Nemcov hlásila k Nemecku či Rakúsku. Maďari na juhovýchode Slovenska zase k Maďarsku.

Mierová konferencia v Paríži z januára 1919 uzavrela väčšinu územných sporov. Česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a Edvard Beneš. Konferencia schválila vyhlásenie Československej republiky, rozprestierajúcej sa na území historických krajín českej koruny (Čiech, Moravy a Sliezska) a časti Horného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, ktoré Beneš nárokoval na základe príslušnosti Českému kráľovstvu do tridsaťročnej vojny, zostali nemecké. Dohoda potvrdzujúca konferenciu bola podpísaná 10. septembra 1919. Rovnako tak Česko-Slovensko nezískalo ani širšie územie v okolí Bratislavy, dnes patriace Rakúsku, ani rozsiahlejšie oblasti v okolí pohoria Matra a Bükk spolu s mestom Miškovec, ktoré si zachovalo Maďarsko. Do novej republiky tak bolo začlenených 6 etnických skupín s rôznymi historickými, politickými a ekonomickými tradíciami.

Česko-Slovensko do roku 1928

Česko-Slovensko po roku 1928

Problémom boli samotné hranice štátu. S Nemeckom a Rakúskom sa väčšia časť priebehu hraníc vyriešila na základe historického vývoja, saint-germainská konferencia Česko-Slovensku z dôvodu obrany navyše pridelila aj severné svahy Krkonôš (čo sa nakoniec nezrealizovalo). S Maďarskom však žiadne historické hranice neexistovali – tie preto určila spomínaná konferencia v Paríži na základe Benešových 7 memoránd. Aj napriek potvrdeniu zmluvy v Trianone z roku 1920 musela na území zasiahnuť česko-slovenská a rumunská armáda. Vznikol aj spor o územie Tešínska. Z pohľadu historického práva patrilo celé Tešínsko ku krajinám českej koruny, nárok si naň z etnických dôvodov však robilo aj novovzniknuté Poľsko. Po krátkom česko-slovensko-poľskom vojenskom stretnutí bolo Tešínsko rozhodnutím medzinárodnej arbitráže v Spa rozdelené medzi oba štáty. Posledný spor bol ohľadom priemyselne zaostalej Podkarpatskej Rusi, ktorú si nárokovala okrem Česko-Slovenska aj Ukrajinská ľudová republika (1918 – 1919), s ktorou však vtedajšia Podkarpatská Rus vôbec nesusedila (bola oddelená Poľskom a Rumunskom) a tiež Maďarsko. Situáciu opäť musela riešiť česko-slovenská armáda, resp. čs. legionári.

Ďalšie problémy novovzniknutého štátu boli tiež výrazné hospodárske a sociálne rozdiely medzi tzv. historickými krajinami (Čechy, Morava, Sliezsko) a Slovenskom, resp. Podkarpatskou Rusou. Na Slovensko odchádzali českí lekári, učitelia a úradníci. V roku 1919 bola založená Komenského univerzita, v roku 1920 Slovenské národné divadlo. Stále sa však časť Slovákov a najmä viac ako 3 milióny Nemcov a 700-tisíc Maďarov necítili byť rovnocennou súčasťou republiky a postupne tak narastali vnútorné rozpory.

Severne od Slovenska existovala aj tzv. Lemko-rusínska republika, ktorej časť obyvateľov sa chcela časom pripojiť k ČSR. Prezident Masaryk nechcel po spore o Tešínsko kaziť česko-poľské vzťahy. O túto krajinu však nemal veľmi veľký záujem, a v marci 1920 ju preto zabralo Poľsko.

Politika nového štátu

Veľký znak republiky Česko-slovenskej (1920 – 1938)

Vlajka Česko-Slovenska v rokoch 1918 – 1920

Vlajka Česko-Slovenska od roku 1920

Nová ústava z 29. februára 1920 nahradila provizórnu ústavu z roku 1918. Česko-Slovensko bolo ustanovené ako parlamentná demokracia, riadená parlamentom, ktorý pozostával zo Senátu a Poslaneckej snemovne. Členovia parlamentu boli volení na základe všeobecnej voľby. Parlament mal ako výkonnú tak aj zákonodarnú moc. Až neskôr prešla výkonná moc na vládu a prezidenta. Ten bol volený parlamentom na 7 rokov a menovaný vládou. Ústava umožňovala vláde pomerne veľké právomoci, najmä pokiaľ ide o lokálne problémy. Podľa ústavy bolo Česko-Slovensko unitárnym štátom. V rokoch 1918 – 1928 bolo Česko-Slovensko administratívne rozdelené na 5 samosprávnych krajín/zemí (Českú zem, Moravskú zem, Sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem. Centrami jednotlivých krajín boli krajinské mesta. Boli to Praha, Brno, Opava, Bratislava a Užhorod. S výnimkou Slovenska a Podkarpatskej Rusi tak ostatné krajiny nadväzovali na predchádzajúci administratívny model existujúci s určitými menšími úpravami už od stredoveku. V roku 1928 bola krajina Sliezska spojená s Moravskou, aby sa oslabil vplyv nemeckého obyvateľstva. V rokoch 1928 – 1939 sa tak ČSR delila na 4 samosprávne krajiny/zeme: Českú zem, Moravsko-sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem. Lokálne problémy si jednotlivé krajiny riešili samy (napríklad súdnictvo). Slovensko a Podkarpatská Rus mali prisľúbenú autonómiu, ktorej sa však v čase tzv. prvej republiky nedočkali, požiadavkám sudetských Nemcov bola vláda ochotná ustúpiť až v roku 1938.

Obyvatelia sa na základe ústavy považovali za príslušníkov „československého národa“ a oficiálnym jazykom bol „československý“. Vytvoriť pojem československý národ a spojiť tak Čechov a Slovákov v Čechoslovákov bolo nutné najmä pre potreby zahraničnej politiky, pretože štát mal oveľa viac obyvateľov hlásiacich sa k národnosti nemeckej než bolo Slovákov. Ústava zaisťovala menšinám, ktoré však tvorili viac ako 20% populácie, úplnú rovnoprávnosť (používanie svojho jazyka v školách, úradné rokovania...). Táto rovnoprávnosť bola však do istej miery narušená, napríklad tvorbou takých volebných obvodov, kde mali prevahu Česi, či prijímaním iba Čechov a Slovákov do niektorých vojenských útvarov a pod.. Nemci aj napriek tomu mali v štátnej správe vysoký počet volených zástupcov, počet nemeckých základných, stredných i vysokých škôl či vydavateľstiev, a tým aj kníh v nemeckom jazyku bol široko-ďaleko v Európe najvyšší. Národnostné menšiny mohli slobodne zakladať organizácie a rôzne spolky, avšak ich požiadavky na autonómiu bola česká vláda ochotná splniť až pod tlakom v krízovom roku 1938. Vzťah štátu a občanov sa nezakladal na národnostnom, ale na občianskom princípe. Česko-slovenská vláda bola známa najmä pre svoju stabilitu. Základ tvorili politické strany, ktorých vedenie sa dokázalo skoro vždy nejako dohodnúť.

Okrem obdobia od marca 1926 do novembra 1929, kedy nebola vytvorená koalícia, tvorilo chrbticu vlády päť zástupcov (tzv. „Päťka“), piatich najznámejších strán, ktoré predstavovali: Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu = Agrárna strana, Česko-slovenská sociálnodemokratická strana, Socialistická strana, Národná demokracia a Ľudová strana. Päťka bola vedená Antonínom Švehlom, ktorý bol premiérom takmer celé 20. roky a točila sa až do roku 1938 okolo známych politikov. Nemeckí zástupcovia sa dostávali do vlády od roku 1926, maďarské strany sa i cez silnú agitáciu susedného Maďarska do vlády nikdy nedostali.

Politické strany prvorepublikového Česko-Slovenska

• Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (RSZML, Agrárna strana) bola založená v roku 1922 spojením Českej a Slovenskej agrárnej strany. Predsedom bol Antonín Švehla a hlavnými voličmi boli malí a strední poľnohospodári. Švehla kombinoval sociálne a demokratické myšlienky. Strana bola jadrom vládnych koalícií v rokoch 1922 až 1938.
• Československá sociálnodemokratická strana (ČSDSD) nadväzovala na predvojnovú Sociálnu demokraciu. Vo voľbách roku 1920 sa stala najväčšou stranou v Česko-Slovensku. V čase relatívneho rozkvetu však prišiel rozkol v strane. Bola založená vnútrostranícka ľavica, s istým odstupom i pravica, stred zostával dlho neutrálne. Spor nakoniec viedol k odloženiu riadneho termínu zjazdu strany, čo prinieslo skôr sympatie Šmeralovej ľavici. Tá neskôr založila samostatnú Komunistickú stranu Česko-Slovenska-sekciu Tretej Internacionály. Sociálna demokracia bola citeľne oslabená a vo voľbách roku 1925 zažila debakel. Na sile začala naberať až v roku 1929. V čele stál Antonín Hampl, na Slovensku Ivan Dérer. Sociálna demokracia predstavovala jednu zo strán Hradu.
• Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ) vznikla po vyššie popísanom spore vnútri sociálnej demokracie. Spočiatku sa snažila o špecifickú cestu k socializmu, presadzovanou parlamentnou „červenou väčšinou“. Neskôr sa však, v rámci „boľševizácie“, stala stranou extrémne a antisystémovou, plne závislou na Moskve. KSČ predstavovala v relatívnych číslach najväčšiu komunistickú stranu na svete, postupne však členstvo ubúdalo (vylučovanie, štiepenie frakcií, návrat k sociálnej demokracii). Hoci strana stála proti Hradu, udržiavali niektorí jej reformní funkcionári kontakt s prezidentskou kanceláriou. O dohode o toleranciu tzv. červeno-čierne aliancie (ľudovci a socialisti) komunistami sa, napríklad uvažovalo pred prezidentskou voľbou Edvarda Beneša. KSČ si priemerne udržiavala zisk nad 10% voličstva.
• Československá strana národnosocialistická (ČSNS, do roku 1926 Česko-slovenská strana socialistická) bola stredoľavicová strana, obhajujúca tzv. „český socializmus“ (prípadne národný socializmus, český nar. soc. a iné variácie). Na čele strany stál Václav Jaroslav Klofáč, jej členmi boli napr. Edvard Beneš (dočasne) a Milada Horáková. Katolík Edvard Beneš tam vstúpil na odporúčanie Tomáša Garrigue Masaryka. Patrila k stranám Hradu.
• Československá strana ľudová (ČSL) bola zlúčená z Moravsko-sliezskej kresťansko-sociálnej strany, Katolícko-národno konzervatívnej strany a Konzervatívnej ľudovej strany v roku 1918. Strana zastávala kresťanské názory a sociálnu encykliku pápeža Leva XIII. Od roku 1922 bola vedená katolíckym kňazom Janom Šrámkom.
• Československá národná demokracia (ČsND) vznikla po vojne spojením Mladočechov s ďalšími pravicovými a stredovými stranami. Ideologicky by sa dala charakterizovať ako národno radikálna a ekonomicky liberálna strana. Viedli ju Karel Kramář a do svojej predčasnej smrti Alois Rašín. Volená bola vyššími a strednými vrstvami. Podporovala súkromné podnikanie, bankovníctvo a priemysel.
• Slovenská ľudová strana (SĽS) bola po SNS druhá najstaršia a v období I. ČSR najsilnejšia slovenská politická strana. Bola stranou slovenského vidieka, konzervatívnou stranou vychádzajúcou z pápežských encyklík Rerum novarum - o robotníckej otázke a neskôr Quadragesimo anno - O obnovení spoločenského poriadku podľa evanjelia. Okrem volieb v roku 1920 zvíťazila na Slovensku vo všetkých volieb. Viedol ju slovenský katolícky kňaz Andrej Hlinka, po jeho smrti kňaz Jozef Tiso.

Nemecké strany

• Nemecká sociálnodemokratická strana robotnícka v ČSR (DSAP, Deutsche sozialdemokratische Arbeiterpartei), ktorá v prvých parlamentných voľbách dostala takmer 590 000 hlasov, čo predstavovalo vyše 43,5% nemeckých hlasov a 11,1% všetkých česko-slovenských hlasov a 31 mandátov. Strana sa tak stala tretím najsilnejším subjektom na území celej krajiny. Aj keď táto strana naďalej trvala na negatívnom postoji k ČSR, pojaté ako dominantne český štát s tzv. menšinami, zabránila ústavnej kríze: umožnila vznik prvej vlády, keď pri hlasovaní o dôvere novej vláde opustili poslanci tejto strany snemovňu a nezabránili tak tesnému zvoleniu vlády. Rovnako ako Česká sociálna demokracia doplatila na rozkol v strane. Komunistické krídlo opustilo stranu v januári roku 1921 potom, čo prehralo boj o vedenie strany. Na to doplatila strana pri druhých parlamentných voľbách v roku 1925. Volebný výsledok predstavoval iba 6% a 17 mandátov.
• Nemecký zväz poľnohospodárov (BdL, Bund der Landwirte) bola dôležitou aktivistickou stranou nemeckých poľnohospodárov v Česko-Slovensku. Bola súčasťou niekoľkých česko-slovenských vládnych koalícií. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Franz Spina, poslanec parlamentu, ktorý bol tiež opakovane ministrom. Strana zanikla zlúčením so Sudetonemeckou stranou v marci 1938.
• Nemecká kresťansko sociálna strana ľudová (DCV, Deutsche Christlichsoziale Volkspartei) predstavovala ďalšiu nemeckú aktivistickú stranu v Česko-Slovensku. Bola katolíckou stranou a bola tiež súčasťou niekoľkých česko-slovenských vládnych koalícií. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Robert Mayr-Harting. Strana sa rozpadla pod tlakom SdP v roku 1938.
• Sudetonemecká strana (SdP, Sudetendeutsche Partei) bola krajne pravicová nacionalistická strana. Založil ju 1. októbra 1933 Konrad Henlein, ktorý bol tiež jej jediným predsedom až do zlúčenia tejto strany s Hitlerovou NSDAP po mníchovskom diktáte v roku 1938. Vo voľbách v roku 1935 získala strana najväčšie percento hlasov zo všetkých uchádzajúcich strán, na vláde sa však nepodieľala. Strana bola silne v opozícii k česko-slovenskej vláde a pod jej tlakom sa následne rozpadli či sa s ňou zlúčili všetky vtedajšie významné nemecké politické strany (DSAP, BdL, DCV).

Zahraničná politika

Edvard Beneš, česko-slovenský minister zahraničia v rokoch 1918 – 1935 a neskoršie prezident, spolupracoval so sústavou demokratických západných štátov, ktoré podporovalo Česko-Slovensko na medzinárodnej pôde do roku 1938. Beneš veril v Spoločnosť národov, ktorá propagovala povojnový status quo, mierový rozvoj Európy a zaručovala bezpečnosť tých krajín, ktoré vznikli na jeseň roku 1918.

Štáty Malej dohody (1921–1938)

Vyjednal tiež spojenectvo s Rumunskom a Juhosláviou, ktoré bolo neskôr známe ako Malá dohoda. Tá mala zabrániť maďarskej snahe o získanie svojho pôvodného vplyvu a moci, ktorý ohrozoval všetky tri štáty. Maďarsko nieslo prvé medzivojnové roky ťažko, jeho ekonomika bola ťažko poničená prerušením stáročných väzieb a väčšinu svojho historického územia muselo odstúpiť. Preto sa jeho vláda upínala k fašistickým a revanšistickým snahám.

Minister Beneš orientoval politiku krajiny na Veľkú Britániu a hlavne Francúzska, ktoré bolo aj v mnohých iných ohľadom vzorom prvej republiky. Kým Veľká Británia udržiavala politiku izolácie, pretože považovala Česko-Slovensko za príliš vzdialenú krajinu, s Francúzskom sa spolupráca rozvíjala oveľa otvorenejšie.

V roku 1925 bolo v Locarne podpísané niekoľko dokumentov, na základe ktorých bolo Nemecko zrovnoprávnené s ostatnými európskymi štátmi z mnohých politických hľadísk. Na základe týchto zmlúv bolo Nemecko prijaté do Spoločnosti národov. Nemecká vláda sa zaručila garantovať západné hranice s Francúzskom a Belgickom, riešenie hraníc s Česko-Slovenskom a Poľskom sa však odsunulo do budúcnosti a riešiť to mala prípadná medzinárodná arbitráž. Francúzsko uzavrelo s Česko-Slovenskom a Poľskom následne vojenské zmluvy o prípadnej pomoci, ak obe krajiny budú Nemeckom napadnuté.

Potom, čo sa v Nemecku dostali k moci nacisti a ich sympatie začali rásť aj v pohraničných oblastiach západnej polovice ČSR sa začal tlak na prípadnú úpravu hraníc zvyšovať. Česko-slovenská diplomacia preto začala hľadať nových spojencov. Beneš sa teda obrátil k Sovietskemu zväzu a v roku 1935 uzavrel francúzsko-sovietske spojenectvo, ktoré obsahovalo dohodu, že pomoc Červenej armády príde iba v prípade, že prvé vykoná vojenský zásah Francúzsko.

Česko-slovenskú reprezentáciu však ostro schladili snahy západných spojencov riešiť stále akútnejší problém česko-nemeckého spolužitia v pohraničných Sudetoch odstúpením problémových území. Západné štáty mali z prípadnej vojny obavy a chceli sa prípadnému konfliktu vyhnúť akoukoľvek cestou.

Vláda

• prvý česko-slovenský prezident Tomáš Garrigue Masaryk (14. 11. 1918 – 14. 12. 1935)
• prvý premiér Karel Kramář (do 8. júla 1919)
• minister financií Alois Rašín (zavraždený v roku 1923)
• minister zahraničia Edvard Beneš
• minister vojenstva Milan Rastislav Štefánik (zahynul 4. mája 1919)
• druhý česko-slovenský prezident Edvard Beneš (zvolený v roku 1935)

Národnostné zloženie v roku 1921

Národnostné zloženie podľa sčítania z roku 1921:

Krajina	„Čechoslováci“ (Česi a Slováci)	Nemci	Maďari	Rusíni	Židia	iní	celkom obyvateľov
Čechy	4 382 788	2 173 239	5 476	2 007	11 251	93 757	6 668 518
Morava	2 048 426	547 604	534	976	15 335	46 448	2 649 323
Sliezsko	296 194	252 365	94	338	3 681	49 530	602 202
Slovensko	2 013 792	139 900	637 183	85 644	70 529	42 313	2 989 361
Podkarpatská Rus	19 737	10 460	102 144	372 884	80 059	6 760	592 044
ČSR	8 760 937	3 123 568	745 431	461 849	180 855	238 080	13 410 750

Dôležité udalosti

• Česko-slovenská menová reforma (1919) – zavedenie koruny česko-slovenskej
• Mníchovská dohoda – 30. septembra 1938, odstúpenie pohraničného územia nacistickému Nemecku k 1. októbru 1938

Územia

Krajinská mapa Česko-Slovenska v rokoch 1928 až 1938 s vyznačenými krajinskými hlavnými mestami

Za prvej republiky patrili pod ČSR tieto územia:

• Čechy (Česká zem)
• Morava (Moravská zem)
• České Sliezsko (Sliezska zem)
• Slovensko (Slovenská krajina)
• Podkarpatská Rus (Podkarpatskoruská zem; dnes ukrajinská Zakarpatská oblasť)

Práve Podkarpatská Rus (východný sused Slovenska) bola v roku 1939 odtrhnutá od ČSR. 29. októbra 1944 bolo jej územie obsadené vojskami ZSSR. Po skončení druhej svetovej vojny potom na krátky čas opäť formálne patrila k ČSR ako bola s výnimkou (dnes slovenskej) obce Lekárovce spolu s malým pásom území vtedajšieho východného Slovenska odstúpená 29. júna 1945 česko-slovenskou vládou ZSSR, ktorý ju 22. januára 1946 začlenil ako Zakarpatskú oblasť do Ukrajinskej SSR.

Literatúra

• DEJMEK, Jindřich, a kol. Československo : dějiny státu. 1. vyd. Praha : Libri, 2018. 951 s. ISBN 978-80-7277-572-9. S. 98 – 255.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvá česko-slovenská republika

Externé odkazy

• HODŽA, Milan. Slovenský rozchod s Maďarmi roku 1918, : dokumentárny výklad o jednaniach Dra Milana Hodžu ako čsl. plnomocníka s Károlyiho maďarskou vládou v listopade a prosinci 1918 o ústup maďarských vojsk zo Slovenska.(Odtisky zo "Slovenského Denníka".). Bratislava: Red. Slov. denníka, 1929. 206 s., [1] príl. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku První republika na českej Wikipédii.