Preskočiť na obsah

Snovačka jedovatá

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Snovačka jedovatá
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Latrodectus mactans
Fabricius, 1775
Synonymá
snovačka americká, malmiňata zlovestná, čierna vdova
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Snovačka jedovatá alebo snovačka americká alebo staršie malmiňata zlovestná (Latrodectus mactans), ľudovo „čierna vdova“, je druh veľmi jedovatého pavúka z čeľade snovačkovité a kozmopolitného rodu Latrodectus, pôvodom zo Severnej a Strednej Ameriky. V dôsledku lodnej a inej dopravy sa však ako „čierny pasažier“ rozšíril takmer na všetky kontinenty (okrem Antarktídy), kde žije v miernych a tropických pásmach a vyskytuje sa v mnohých rozličných druhoch, často s veľmi odlišným sfarbením. Dospelú, oveľa väčšiu a jedovatejšiu samicu možno ľahko identifikovať podľa jej charakteristického, okrúhleho a čierneho zadočku s výraznou červenooranžovou škvrnou v tvare presýpacích hodín na spodnej strane zadočku. Samice majú telo dlhé 8 – 15 mm, zatiaľ čo samce sú zvyčajne dlhé len 3 – 6 mm.

Snovačka jedovatá je aktívna najmä v noci. Na teplých, suchých a bezpečných miestach spriada trojrozmernú pavučinu s priemerom 300 – 400 mm a silne lepkavým stredom. Ak sú podmienky menej priaznivé, môže vyhľadávať aj antropogénne prostredie a žije tak v blízkosti ľudských obydlí alebo vnútri domov či iných budov. Živí sa hmyzom, pavúkmi a malými stavovcami.

Obdobie rozmnožovania nastáva na jar alebo v lete. Ku kopulácii dochádza, keď samec zasunie svoje pedipalpy do spermatických otvorov samice. Spermie tu môžu byť uložené a použité aj o dva roky neskôr na oplodnenie niekoľkých znášok, pričom každá znáška obsahuje viac ako 200 vajíčok. Samica ich ukladá do takzvaného kokónu, okrúhleho, priehľadného až bieleho obalu vytvoreného z jemných pavúčích vlákien. Počas obdobia párenia oveľa väčšia samica občas požiera svojho partnera, teda tzv. „ovdovie“– odtiaľ široko známe alternatívum „čierna vdova“.

Snovačka jedovatá je jedným z mála druhov pavúkov, ktorý môžu predstavovať hrozbu pre človeka. Jej jed, ktorý je prevažne neurotoxický, pôsobí na nervový systém a spôsobuje silnú bolesť, svalové kŕče a ťažkosti s dýchaním. Na rozdiel od jedovatých hadov má však len veľmi malú kapacitu jedu, smrteľná otrava je teda u dospelých a zdravých ľudí veľmi zriedkavá. Syndróm systematickej intoxikácie po uhryznutí čiernou vdovou sa nazýva latrodektizmus; začína sa bolesťou v okolí miesta uhryznutia, ktorá postupne naberá na intenzite, šíri sa a môže pretrvávať viac ako 24 hodín. Ďalšími príznakmi intoxikácie sú potenie, nevoľnosť, zvracanie, bolesti hlavy alebo tzv. agitovanosť (ktorá môže naznačovať ťažkú otravu). Lekársku pomoc (monitorovanie alebo preventívnu/podpornú liečbu) je preto potrebné vyhľadať čo najskôr. V prípade život ohrozujúcej intoxikácie sa podáva antidotum.

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Snovačka jedovatá a jej jedovatosť je známa prakticky na celom svete.[1] Pretože sa s pomocou človeka dostala takmer na všetky kontinenty, nesie aj množstvo rozmanitých názvov.[1][2][3] Napríklad v Taliansku je známa pod menom malmignatto (popr. malmignatta) alebo marmignatto – „mramorovaná“,[1] na juhu Ázie si získala prezývku karakurt – „čierny vlk“,[1] v Austrálii jockey spider – „pavúk džokej“,[1] pre domorodcov na Novom Zélande je kapito (alebo skôr katipō[4][5]) – „štípe v noci“,[1] na Haiti nesie prezývku hourglass spider – „pavúk s presýpacími hodinami“ alebo shoe button spider – „pavúk, gombík od topánok“,[1] ale najviac sa uchytil názov black widow, čiže „čierna vdova“, pochádzajúci zo Severnej Ameriky,[1] ktorý je populárny aj v Európe (napr. česky černá vdova, nemecky schwarze witwe).

Alternatívny ľudový názov „čierna vdova“ získala vďaka tomu, že v období párenia oveľa väčšia samica občas požiera samca (pozri na kapitolu Rozmnožovanie).

Vedecké meno pochádza z latinského latro („vojak“ či „zlodej“) a gréckeho dektés („ktorý hryzie“), čo je narážka na jej kanibalizmus. Prívlastok mactans v preklade znamená „popraviť“.[6]

Výskyt

[upraviť | upraviť zdroj]

Domovinou snovačky jedovatej je Severná a Stredná Amerika. Naraziť na ňu možno v Kanade (Britská Kolumbia, Alberta, Saskatchewan, Manitoba, Québec), v Spojených štátoch, v Guatemale, Belize, Hondurase, Salvádore, Nikarague, Kostarike, Paname, v Dominikánskej republike alebo tiež na Havaji.[2][7][8] Kvôli lodnej a inej doprave sa ale dostala aj do iných častí sveta, na všetky kontinenty s výnimkou Antarktídy.[1][2][9]

Vytvára tak niekoľko poddruhov alebo úzko príbuzných druhov, ktoré sa môžu líšiť sfarbením (odtieňom), množstvom fľakov alebo pruhovaním, ale aj jedovatosťou. Líšia sa od seba aj niektorými zvláštnosťami v spôsobe života.[1][10] K roku 2022 odborníci určili celkom 34 druhov snovaček (v rámci rodu Latrodectus).[11][12][13]

Rozšírenie snovačky (resp. blízko príbuzných druhov rodu Latrodectus) naprieč celou Zemou

Výskyt na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku žije približne 970 druhov pavúkov a väčšina je jedovatých, ale nie pre človeka.[14]

Snovačka jedovatá sa na Slovensku, podobne ako v Česku, bežne nevyskytuje, ale môže dôjsť k jej introdukcii. Dostať sa sem môže napríklad v zásielke z cudziny. Tunajšiu zimu by však pravdepodobne neprežila.[15][16][17]

Možno však očakávať, že pokiaľ budú zmeny klímy pokračovať a zimy miernejšie, môže sa snovačka jedovatá (prípadne nejaká jej forma) „zabývať“ aj u nás. Výskyt už bol hlásený napríklad vo Švédsku (nájdená v automobile dovezenom z Kalifornie),[18] v Dánsku (nájdená v automobile dovezenom z Arizony),[19] Belgicku (prvé zdokumentované prípady od roku 1967, zavlečená prevažne v automobiloch pri exporte z Ameriky),[20][21] na severe Poľska (nájdená vo vojenskej transportnej lodi),[22] v Česku (nájdená v drevených prepravkách),[23] Rakúsku, Slovinsku, na juhu Francúzska (tiež na ostrove Korzika), v Španielsku, Taliansku (tiež na ostrove Sardínia), v Chorvátsku, alebo aj v Grécku (rozšírená je však pravdepodobne už na celom Balkánskom polostrove).[17][24][25][26]

Opis

[upraviť | upraviť zdroj]

Snovačka jedovatá je dlhonohý pavúkovec, ktorý má veľký zadoček (abdomen) a výrazne menšie hlavohruď (cephalothorax). Ide o najväčšieho pavúka z čeľade Theridiidae (snovačkovité).[27] Má šesť párov končatín, z ktorých posledné štyri sú nohy, zatiaľ čo prvý pár tvoria klepítka (chelicery alebo hryzadlá) a druhý pár hmatadlá (pedipalpy). Na zadnom páre nôh má snovačka rad silných zahnutých štetiniek – výrazné hrebienky, ktorými si pomáha omotávať korisť pavučinou. Samec má na koncoch hmatadiel pomocné výrastky – apofýzy (bulbus), ktoré vkladá do pohlavných otvorov samice, čím ju oplodní. Chelicery pavúka nesú jedový pazúrik, na ktorého špici ústia jedovej žľazy. Ním usmrcuje korisť, do ktorej potom vypúšťa tráviaci sekrét, vďaka ktorému sa potrava rozpustí (premení na výživnú kašu) a potom jú nasaje do zažívacieho traktu.[12][27][28]

Snovačky majú veľmi slabý zrak. Na komunikáciu preto využívajú vibrácie, ktoré vysielajú aj vnímajú cez svoje siete, vďaka čomu lokalizujú uväznenú korisť alebo sú varovaní pred nebezpečenstvom.

Mláďatá a subadultné jedince majú svetlohnedé, oranžové až biele sfarbenie v podobe postranných pruhov, mohutnejšiu hlavuhruď a kratšie končatiny.[2][27][29] Jed mláďat nie je ešte tak účinný, takže pre dospelého a zdravého človeka nepredstavuje nebezpečenstvo (podobne ako dospelé samce, pozri na kapitolu Jed).[29][30] Snovačka jedovatá sa vyznačuje výrazným pohlavným dimorfizmom, viditeľným ako vo veľkosti tela, tak vo sfarbení.

Samice

[upraviť | upraviť zdroj]

Dospelé samice sú podobne ako u iných pavúkov výrazne väčšie ako samce; bez končatín 8 – 15 mm dlhé, v rozpätí 25 – 50 mm,[1][2][3][10][27][31][32] a môžu vážiť 300 – 500 mg.[33] Majú zvyčajne leskle čierne telo (vo väčšine prípadov sú samice tmavo sfarbené, ale niektoré môžu mať svetlejšie až hnedé alebo dokonca červenkasté telo) s typickou oranžovo až červeno sfarbenou škvrnou na spodnej strane zadočku (dva spojené trojuholníky) pripomínajúce tvar presýpacích hodín. Niektoré samice majú červené fliačky aj na vrchnej strane zadočku. Čím je pavúk starší, tým je kresba výraznejšia. Nápadné sfarbenie na zadočku slúži ako výstraha pre predátorov. Niekedy však môže typické sfarbenie úplne chýbať a sú kompletne čierni (zrejme aj bez „presýpacích hodín“).[1][2][3][10][29] Mláďatá a subadultné samice vyzerajú takmer rovnako ako samce.[29]

  • Vrchná časť tela s červenými fliačikmi na vrchnej stráne zadočku (dnes druh Latrodectus variolus (Kanada/USA))
    Vrchná časť tela s červenými fliačikmi na vrchnej stráne zadočku (dnes druh Latrodectus variolus (Kanada/USA))
  • Spodná časť tela
    Spodná časť tela
  • Postranná časť tela
    Postranná časť tela
  • Sfarbenie mladej samice
    Sfarbenie mladej samice

Samec

[upraviť | upraviť zdroj]

Dospelé samce sú až o polovicu menšie ako samice; meria asi 3 – 6 mm (výnimočné možno až 10 mm[32]), s končatinami 12 – 18 mm,[1][2][27][10][29][31] a môžu vážiť 10 – 15 mg.[34] Obvykle sú tmavo hnedí so žltými či oranžovými pruhmi alebo fľakmi a postrádajú typickú oranžovú až červenú škvrnu na spodnej strane zadočku. Majú tiež menšiu (pretiahnutejšiu) hlavohruď aj zadoček a dlhšie končatiny s oranžovo hnedými kĺbmi (také však môže mať aj samica).[1][2][27][10][29][31]

  • Dospelý samec
    Dospelý samec
  • Mladý samec
    Mladý samec

Správanie a spôsob života

[upraviť | upraviť zdroj]

Snovačka jedovatá je xerofilný (suchomilný) druh, ktorý vyhľadáva suché stepné oblasti a pavučiny spriada tesne nad zemou – pod kameňmi alebo guľatinami, v hromade dreva, hustom kroví av rôznych iných úzkych otvoroch. Ale prílišné sucho alebo chlad ju donúti navštíviť aj antropogénne prostredie alebo priamo ľudské obydlia. V takom prípade sa vyskytuje najmä v podkrovie, v pivniciach, skladoch, v parkoch alebo na záhradách, kde si ľahšie vyhľadá úkryt, zhotoví pavučinu na lapanie koristi a nájde potravu. Výnimočne nájde útočisko napríklad aj v ľudskej topánke alebo sa ukryje v oblečení, ale v domoch sa ukazuje skutočne zriedkakedy.[3][10][27][28][29][32] V Amerike s obľubou vyhľadávala plechovky od konzerv, alebo si budovala siete pod doskami vidieckych záchodov a hryzala tak človeka do pohlavných orgánov, čo bolo kedysi jedno z najčastejších poranení.[1]

Aktívna je hlavne v noci, inak je všeobecne plachá. Sieť opúšťa len zriedka. Pokiaľ snovačka zaútočí, tak vo väčšine prípadov v sebaobrane, napr. pri neopatrnom pritlačení pavúka. Aj keď porušíme pavučinu, snaží sa skôr skryť ako zaútočiť. Agresívnejšie bývajú iba samice, ak len chránia svoj kokón. Podobne ako ostatní pavúkovci žije väčšinu roka samotárskym spôsobom života a partnera vyhľadáva iba v období párenia.[3][10][27][28][29][32]

Potrava

[upraviť | upraviť zdroj]
Snovačka z Austrálie (Latrodectus hasselti) s ulovenou jaštericou

Na chytanie potravy si stavia trojrozmernú sieť s priemerom 300 – 400 mm a silne lepkavým stredom, do ktorej chytá najčastejšie lietavý hmyz; muchy, vošky, kobylky, koníky, mory a motýle alebo osy.[31][32] Lovia však aj pozemné živočíchy, ako napr. mnohonôžky, stonôžky, šťúry, alebo iné druhy menších pavúkovcov.[27][28] Jej pavučina je ale natoľko silná, že dokáže lapiť aj menšie či mladé stavovce, ako sú hady, jašterice alebo myši.[35][33][36][37][38]

Potom, čo sa korisť zapletie do siete, opustí snovačka jedovatá svoj úkryt, svoju korisť zabalí do pevných lepkavých vlákien a nakoniec do nej vpustí jedným uhryznutím vysoko účinný jed s tráviacimi enzýmami, ktorý začne pôsobiť zhruba po desiatich minútach. Kým sa tak stane, svoju obalenú korisť pevne drží svojimi dlhými končatinami. Potom, čo ucíti, že sa jej pulz zastavil, uvoľní ju z pavučiny a odnesie do úkrytu, kde ju pomaly skonzumuje (vysaje). Na väčšiu alebo potenciálne nebezpečnú korisť sa nevrhá okamžite, ale nechá ju niekoľko hodín bojovať s lepkavou pavučinou, kým nie je dostatočne vyčerpaná, aby sa k nej mohla bezpečne priblížiť a ukončiť jej utrpenie.[10][28][39][40]

Napriek svojej povesti je teda veľmi užitočná. Prostredníctvom predácie reguluje populáciu rôznych škodcov a nepríjemného hmyzu, čím sa podieľa na prírodnej rovnováhe.[2][27]

Rozmnožovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie rozmnožovania nastáva na jar alebo v lete.[10] Samica vypúšťa zvláštny výlučok, ktorý priťahuje samcov žijúcich v okolí. Pred párením vytvorí samec malú pavučinku, do ktorej uvoľní svoje spermie, ktoré potom naberá do puzdier na konci hmatadiel. Potom sa priblíži k pavučine samice a opatrne na ňu poklepáva, pričom vytvára rôzne „rituálne vzorce“, aby samica pochopila, že nie je potrava a s akým zámerom ju navštívil.[35] Ku kopulácii dochádza, keď samec zasunie svoje pedipalpy (naplnené puzdrá – bulby – na hmatadlách) do spermatických otvorov samice.[27][10] Po spárení samica samca príležitostne zabije a zožerie (niekedy ho začína požierať už počas kopulácie[41][42]) – takzvane „ovdovie“, kvôli čomu pavúk získal svoj alternatívny názov čierna vdova.[1][10][28][35] V niektorých prípadoch sú samce zožratí dokonca ešte skôr, než vôbec k páreniu dôjde.[43] Na skutočnosť tejto hrozby reagujú aj samotní samci, ktorí dávajú prednosť dostatočne nasýteným samiciam, čo poznajú podľa toho, aké signály (vibrácie) samica cez pavučinu vydáva, alebo na základe feromónovej komunikácie a chemických látok usadených v pavučine (chemotaktilné receptory umožňujú samcom detegovať rozdiely v príjme potravy a hmotnosti samíc).[43][44] Kanibalizmu sa niektorí samci snažia vyhnúť aj tým, že sa pokúšajú oplodniť ešte nedospelú samicu, ktorá sa nachádza v predposlednom instare (pred posledným vyzliekaním a premenou v dospelého pavúka), ale má už plne vyvinuté spermatéky (orgány pre uchovanie spermií), a ktorá samca požiera len výnimočne. Prekážkou je iba to, že vstup do pohlavného ústrojenstva samica je v tejto fáze ešte uzavretý a samce tak musia svojimi pedipalpami preniknúť priamo exoskeletom (vonkajšou kostrou) samice, aby mohli úspešne odovzdať svoje spermie. Tie potom zostanú bezpečne uložené v spermatékach samice a po jej premene na dospelého jedinca môžu zaistiť úspešné oplodnenie.[45]

Samica vedľa kokónu s vajíčkami

Samica svoje vajíčka ukladá do guľovitého útvaru s priemerom 10 – 12,5 mm z jemných vlákien (do tzv. kokónu), kde sú dobre zamaskované a chránené pred vonkajšími podmienkami.[2] V priaznivých klimatických podmienkach môže počas jedného leta naklásť štyri až deväť znášok, pričom každá môže obsahovať aj viac ako 200 vajíčok (zrejme až 400,[10] 750[29] alebo dokonca 900[12]).[2][27][29] Inkubačná doba trvá obvykle 14 až 30 dní. Aj napriek tomu, že kladie veľké množstvo vajíčok, prežije obvykle menej ako sto mláďat. O úspechu či neúspechu rozhoduje okolitá teplota, množstvo dostupnej potravy, alebo skrátka zvolený typ úkrytu a jeho bezpečnosť. Sčasti však aj rivalita a kanibalizmus medzi mláďatami. Dospelými sa pavúky stávajú po 70 dňoch (samci) až 90 dňoch života (samice). V záverečnom vývojovom štádiu (instare) sa samice dožívajú v priemere 1,5 roka (zriedkavo až 4 rokov), samce len 2 – 5 mesiacov.[2][27][10][29]

Prirodzení nepriatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Osa Chalybion californicum

Snovačka vďaka svojmu účinnému jedu nemá veľa nepriateľov. Jedovaté sú aj jej vajíčka.[46] Kdejakého nezvaného hosťa odradí už samotné výstražné znamenie samíc v tvare presýpacích hodín. Prípady, kedy nejaký väčší živočích snovačku napadne a skonzumuje, najčastejšie končí úmrtím alebo vážnymi zdravotnými problémami. Na obranu snovačka využíva aj svoju sieť. Keď sa potenciálny predátor dostane do kontaktu s pavučinou, obvykle sa do nej zamotá. Toho pavúk využije, dodatočne ho omotá a vstrekne do neho jed.

V Severnej Amerike ju loví napríklad bahenná osa Chalybion californicum alebo vzdialená príbuzná snovačka domová (tzv. falošná vdova, Steatoda grossa). V Austrálii napríklad niektorí pavúky ako trasavka veľká (Pholcus phalangioides), Lampona cylindrata či Lampona murina. Vajíčok sa môžu zmocniť pakudlankovité (Mantispidae).[27][47][48][49]

Jed

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci ide o drobného živočícha, jeho jed je veľmi nebezpečný – patrí k najúčinnejším medzi pavúky (býva dokonca označovaný za silnejší (možno až 15-krát[50]) ako jed štrkáčov, kober alebo iných koralovcov; polovičná smrteľná dávka jedu (LD50) testovaná na laboratórnych myšiach zodpovedá hodnote 0,55 mg/kg, 0,43 – 1,39 mg/kg, alebo rozmedzie 1,20 – 2,70 mg/kg[3][51][52][53]).[27][10][28][54][55] Podobne ako u mnohých jedovatých pavúkov nemá príliš silné a veľké chelicery, ale na prenos jedu postačí, aj keď s nimi prenikne iba len jeden milimeter hlboko do kože. Do tela sa týmto spôsobom dostane taká dávka jedu, ktorá môže usmrtiť človeka aj väčšieho kopytníka. Zvlášť citliví sa ukázali byť bylinožravce (hovädzí dobytok, ťavy a kone).[1][3] Pokusne sa zistilo, že na zabitie koňa stačí dávka jedu od jedinej snovačky.[1] Nebezpečná je treba tiež pre mačky alebo psy. Psy sa však zdajú byť voči jedu snovačky odolnejšie,[3][51] mačky na záchranu života častejšie vyžadujú protilátku.[56] V jednej štúdii zahynulo po uhryznutí snovačky 20 z 22 mačiek, ktoré sa udržali na žive v priemere 115 hodín (necelých 5 dní).[54]

Najmä samice majú silný jed. Výrazne menšie samce majú tiež nižšiu účinnosť jedu a v prípade uhryznutia zvyčajne smrť nehrozí, prípadne nedokážu ani prehryznúť kožu. V jedovej žľaze čiernej vdovy nájdeme asi 0,3 – 0,5 mg väzkého jedu, ktorý pôsobí ako neurotoxín (účinkuje na nervovú sústavu a spôsobuje silné bolesti, svalové kŕče alebo sťažuje dýchanie), pričom najdominantnejšou zložkou je α-latrotoxin.[1][10][28][57][58][59] Častá je tiež mierna až stredná hypertenzia/hypotenzia, bradykardia/tachykardia či srdcová arytmia, zriedkavá napríklad horúčka alebo priapizmus (nekontrolovaná erekcia). Príznaky otravy po uhryznutí snovačkou jedovatou sa volajú latrodektizmus. Vo väčšine prípadov, asi za 48 – 72 hodín (či 72 – 120 hodín, t. j. 3 – 5 dní[2] alebo aj 7 dní[3]), symptómy odznejú, ale menej závažné príznaky ako slabosť, únava, nespavosť alebo miernejšia bolesť (citlivosť) v mieste uhryznutia môžu pretrvávať týždne až mesiace. Napriek tomu môže človek aj zomrieť na ochrnutie dýchacích ciest (udusenie) alebo v dôsledku obehového zlyhania (obehového kolapsu). Prvá pomoc (monitorovanie či preventívna/podporná liečba) by preto mala, pre istotu, prísť čo najskôr (proti nepríjemnej bolesti sa používajú tradičné analgetiká ako acylpyrín a paracetamol, alebo vnútrožilovo aplikované kalcium[24][50]). Väčšie nebezpečenstvo hrozí starším ľuďom, ľuďom s chronickým ochorením (napr. srdce), tehotným ženám, malým deťom a všeobecne alergikom.[12][35][51][54][59][60][61][62] V zriedkavých prípadoch spôsobuje zápal srdcového svalu (myokarditídu).[63][64] Moderná medicína má k dispozícii tiež účinné sérum, ktoré existuje od roku 1956, s prvými pokusmi už v roku 1920.[65] Slúži aj na okamžitú úľavu od bolesti.[59][66] Kvôli možným vedľajším účinkom alebo tiež alergickej reakcii pre zmenu na protilátku (hoci zvyčajne stačí malé množstvo, odporúča sa najprv vykonať kožný test[50][67]) sa podáva väčšinou len rizikovým pacientom, alebo ak sa zdravotný stav postihnutej osoby zhoršil napriek inej primeranej starostlivosti.[54][67][68]

Pri zákuse snovačka kontroluje množstvo jedu pomocou svalstva, takže vstrekuje do obete odmerané množstvo látky, podľa potreby. To okrem iného znamená, že ani nemusí dôjsť k intoxikácii – odhadom až 15 % útokov na človeka končí bez aplikácie jedu, alebo sa do tela dostane nepatrné, život neohrozujúce množstvo.[3][12] Na rozdiel od jedovatých hadov disponuje len veľmi malou kapacitou jedu (pozri vyššie).

V prevencii pred uhryznutím môže pomôcť nosenie pracovných rukavíc (napríklad pri manipulácii s drevom), používanie pevné či vyššie obuvi, dôkladné prezretie tmavých miest a raňajšie pretriasanie odevu.[24]

Incidenty

[upraviť | upraviť zdroj]

Úmrtia zdravých dospelých osôb sú však mimoriadne vzácne, bez ohľadu na cca 4 000 incidentov ročne (v Amerike).[69] Od roku 2000 do roku 2006 bolo v celkom 47 amerických štátoch zdokumentovaných takmer 23 500 prípadov uhryznutia, pričom nedošlo k žiadnemu úmrtiu.[69] V roku 2013 Americká asociácia centier pre kontrolu otrav (AAPCC) zaznamenala celkom 1 866 prípadov kousnutia, z ktorých iba 14 bolo vážnejšieho charakteru, ale žiadny nemal smrteľné následky.[70]

Čo sa týka starších dát, kedy ešte nebola k dispozícii lepšia zdravotná starostlivosť alebo protijed, v Európe od roku 1850 do roku 1950 bolo zaznamenaných od 2 do 50 úmrtí na 1 000 prípadov uhryznutia, v Severnej Amerike v rokoch 1920 – 1929 bolo hlásených 50 úmrtí na 1 000 prípadov uhryznutia.[71] V USA v priebehu viac ako 200 let (od roku 1726 do roku 1943) bolo zaznamenaných takmer 1 300 prípadov, z toho 55 smrteľných,[1] a v tom istom federálnom štáte v rokoch 1950 – 1959 celkom 63 úmrtí.[10][12][72] V Austrálii končilo smrťou približne 10 incidentov zo 100,[1] ale od roku 1979, vďaka pokroku v zdravotníctve a dostupnému protijedu,[73][74][75] došlo k úmrtiu iba raz, v roku 2016.[75]

Odraz v kultúre

[upraviť | upraviť zdroj]
Cosplay čierne vdovy (v angl. originále Black Widow), postavy hrdinky z dielne Marvel Comics

V populárnej kultúre je označenie čierna vdova spájané so sexuálnym kanibalizmom a využívané formou metafory v mnohých kriminálnych prípadoch, najmä v súvislosti so ženami, ktoré zavraždia svojich partnerov.[76][77][78] Podobne aj povesť pavúčieho jedu inšpirovala niekoľko autorov, preto postavu čiernej vdovy nájdeme tiež v mnohých fiktívnych príbehoch, ako napr. v amerických komiksoch vydávaných nakladateľstvom Marvel Comics – postava Black Widow.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u KŮRKA, Antonín; PFLEGER, václav. Jedovatí živočichové. 1. vyd. Praha : Academia (ČSAV), 1984. S. 48–51. (po česky)
  2. ↑ a b c d e f g h i j k l m EIDEN, Amanda L.; KAUFMAN, Phillip E.. Southern black widow spider [online]. UF|IFAS (University of Florida), [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ a b c d e f g h i j PETERSON, Michael E.; MCNALLEY, Jude. Spider Envenomation. [s.l.] : Elsevier, 2013. Dostupné online. ISBN 978-1-4557-0717-1. DOI:10.1016/b978-1-4557-0717-1.00079-x. S. 817–821. (po anglicky)
  4. ↑ The Katipo or Venomous Spider of New Zealand. Nature, 1872-11, roč. 7, čís. 159, s. 29–29. Dostupné online [cit. 2023-07-28]. ISSN 0028-0836. DOI: 10.1038/007029c0. (po anglicky)
  5. ↑ HORNABROOK, R. W.. Studies in preventive hygiene from the Otago Medical School: the katipo spider. The New Zealand Medical Journal, 1951-04, roč. 50, čís. 276, s. 131–138. PMID: 14853159. Dostupné online [cit. 2023-07-28]. ISSN 0028-8446. (po anglicky)
  6. ↑ HICKMAN, Cleveland P.. Integrated principles of zoology. [s.l.] : Mosby, 1970. (4th edition.) ISBN 978-0-8016-2183-3. S. 388. (po anglicky)
  7. ↑ WANG, Yifu; CASAJUS, Nicolas; BUDDLE, Christopher. Predicting the distribution of poorly-documented species, Northern black widow (Latrodectus variolus) and Black purse-web spider (Sphodros niger), using museum specimens and citizen science data. PLOS ONE, 2018-08-08, roč. 13, čís. 8, s. e0201094. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. ISSN 1932-6203. DOI: 10.1371/journal.pone.0201094. (po anglicky)
  8. ↑ NISHIDA, Gordon M.; TENORIO, Joann M.. What bit me? : identifying Hawai'i's stinging and biting insects and their kin. Honolulu : University of Hawaii Press, 1993. ISBN 978-0-8248-1492-2. S. 9–12. (po anglicky)
  9. ↑ ANTUŠEK, Ivo. druh snovačka kalichová Latrodectus mactans (Fabricius, 1775) [online]. BioLib: Biological library, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po česky)
  10. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p BALABAN, John; BALABAN, Jane; ELLIOTT, Lynette. Species Latrodectus mactans - Southern Black Widow [online]. Iowa State University (Department of Entomology), 2005-07-31, rev. 2022-12-13, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ Gen. Latrodectus (Walckenaer, 1805) [online]. NMBE - World Spider Catalog, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ a b c d e f BARTLETT, Troy; ELLIOTT, Lynette; BARNES,, Jay. Genus Latrodectus - Widow Spiders [online]. Iowa State University (Department of Entomology), 2004-02-16, rev. 2021-08-16, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ ZICHA, Ondřej. rod snovačka Latrodectus (Walckenaer, 1805) [online]. BioLib: Biological library, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po česky)
  14. ↑ BRYJA, Josef; SOLSKÝ, Milič. Zoologické dny, Praha 2018 [online]. Sborník abstraktů z konference 8. až 9. února 2018, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. Archivované 2023-07-26 z originálu. (po česky)
  15. ↑ KLMA. Do Česka se dostaly černé vdovy! Kousnutí může končit smrtí [online]. The Associated Press (AP), TN.cz, 2017-08-29, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. (po česky)
  16. ↑ HAM. Útěk černých vdov do přírody! Jací další pavouci žijí v Česku? [online]. The Associated Press (AP), TN.cz, 2017-08-29, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. (po česky)
  17. ↑ a b PIGULA, Tobi. 10 věcí, které možná nevíte o černé vdově: Jak moc je nebezpečné její kousnutí? [online]. FTV Prima spol. s r.o. (zoom.iprima.cz), 2021-07-30, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. (po česky)
  18. ↑ Black widow spider bites Swede after Atlantic voyage [online]. The Local Europe AB, 2007-07-07, [cit. 2024-08-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ Giftig edderkop ynglede i garage i Ølstykke [online]. Politiken, 2008-01-29, [cit. 2024-08-19]. Dostupné online. (po dánsky)
  20. ↑ Pas op voor zwarte weduwe in België! [online]. NWS, VRT, 2009-08-19, [cit. 2024-08-20]. Dostupné online.
  21. ↑ Zwarte weduwen (Latrodectus spp.) in België [online]. ARABEL - Arachnologia Belgica, 2010, [cit. 2024-08-20]. Dostupné online. Archivované 2011-08-23 z originálu.
  22. ↑ LOSLEBEN, Lukáš. Černé vdovy u Baltu. Na severu Polska se objevili jedovatí pavouci z Ameriky [online]. TV Nova s.r.o. (Associated Press), 2024-07-21, [cit. 2024-08-19]. Dostupné online. (po česky)
  23. ↑ Do Česka se dostaly černé vdovy! Kousnutí může končit smrtí [online]. TV Nova s.r.o. (Associated Press), 2017-08-29, [cit. 2024-08-19]. Dostupné online. (po česky)
  24. ↑ a b c TASR. Po uhryznutí čiernou vdovou je potrebné ranu umyť mydlom a vyhľadať lekára [online]. Petit Press, a.s. (cestovanie.sme.sk), 2003-07-07, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online.
  25. ↑ KOPŘIVA, Jan. Vysílání v Chorvatsku 2009: Černá vdova kousnula mladého chlapce [online]. Radiožurnál, Český rozhlas, 2009-07-06, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. (po česky)
  26. ↑ HONSŮ, Miroslav. Smrtící černé vdovy lezou do chorvatských domů. Protijed místní nemají [online]. FTV Prima spol. s r.o. (zoom.iprima.cz), 2023-07-20, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. (po česky)
  27. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o MCCORKLE, Matthew. Latrodectus mactans [online]. Animal Diversity Web (University of Michigan), 2002, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ a b c d e f g h Black Widow Spiders [online]. Animals, National Geographic, 2010-09-10, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. ↑ a b c d e f g h i j k Black Widow Spider | Black Widow Description | Black Widow Bite [online]. DesertUSA, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. ↑ YAN, Shuai; WANG, Xianchun. Recent Advances in Research on Widow Spider Venoms and Toxins. Toxins, 2015-11-27, roč. 7, čís. 12, s. 5055–5067. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. ISSN 2072-6651. DOI: 10.3390/toxins7124862. (po anglicky)
  31. ↑ a b c d STACK, Lawrence B.. Latrodectus mactans. New England Journal of Medicine, 1997-06-05, roč. 336, čís. 23, s. 1649–1649. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. ISSN 0028-4793. DOI: 10.1056/NEJM199706053362305. (po anglicky)
  32. ↑ a b c d e Black Widow Spider [online]. Office for Environmental Programs Outreach Services, University of Kentucky, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. Archivované 2022-07-08 z originálu. (po anglicky)
  33. ↑ a b NYFFELER, Martin; VETTER, Richard S.. Black widow spiders, Latrodectus spp. (Araneae: Theridiidae), and other spiders feeding on mammals. The Journal of Arachnology, 2018, roč. 46, čís. 3, s. 541–548. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. ISSN 0161-8202. (po anglicky)
  34. ↑ FORSTER, Lyn. The behavioural ecology of Latrodectus hasselti (Thorell), the Australian Redback Spider (Araneae: Theridiidae). Records of the Western Australian Museum, 1995, roč. 52, s. 13–24. Dostupné online [cit. 2023-07-28]. (po anglicky)
  35. ↑ a b c d Black Widow Spiders [online]. Missouri Department of Conservation, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. ↑ JOHN, Robert. Black Widows Use Their Silk To Combat Rodents [online]. J&J Exterminating, 2018-05-16, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. ↑ MUTH, Felicity. Black Widows Have More Control Over Their Attacks Than You Think [online]. Scientific American Blog Network, 2014-02-08, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  38. ↑ BROWN, Rachel. Watch a Venomous Spider Kill a Deadly Snake in Rare Attack [online]. Animals (National Geographic), 2017-02-16, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  39. ↑ FOELIX, R.. Biology of Spiders. USA : Harvard University, U.S, 1982. S. 162–163. (po anglicky)
  40. ↑ KNOFLACH, Barbara; PFALLER, Kristian. Kugelspinnen - eine Einführung (Araneae, Theridiidae) [online]. Zoologisch-Botanische Datenbank, 2004, [cit. 2023-07-24]. S. 111–160. Roč. 2004, čís. 0012. Dostupné online. (po nemecky)
  41. ↑ BARUFFALDI, Luciana; ANDRADE, Maydianne C.B.. Female control of a novel form of cannibalism during copulation in a South American widow spider. Behavioural Processes, 2021-07, roč. 188, s. 104406. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. ISSN 0376-6357. DOI: 10.1016/j.beproc.2021.104406. (po anglicky)
  42. ↑ CHADWICK, Jonathan. Female black widow spiders start EATING their partner while mating [online]. Mail Online (Associated Newspapers Ltd), 2021-04-29, rev. 2021-04-30, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  43. ↑ a b JOHNSON, J. Chadwick; TRUBL, Patricia; BLACKMORE, Valerie. Male black widows court well-fed females more than starved females: silken cues indicate sexual cannibalism risk. Animal Behaviour, 2011-08, roč. 82, čís. 2, s. 383–390. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. DOI: 10.1016/j.anbehav.2011.05.018. (po anglicky)
  44. ↑ BARUFFALDI, Luciana; ANDRADE, Maydianne C.B.. Contact pheromones mediate male preference in black widow spiders: avoidance of hungry sexual cannibals?. Animal Behaviour, 2015-04, roč. 102, s. 25–32. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. DOI: 10.1016/j.anbehav.2015.01.007. (po anglicky)
  45. ↑ BIAGGIO, M. Daniela; SANDOMIRSKY, Iara; LUBIN, Yael. Copulation with immature females increases male fitness in cannibalistic widow spiders. Biology Letters, 2016-09, roč. 12, čís. 9, s. 20160516. Dostupné online [cit. 2024-08-20]. ISSN 1744-9561. DOI: 10.1098/rsbl.2016.0516. (po anglicky)
  46. ↑ YAN, Shuai; WANG, Xianchun. Recent Advances in Research on Widow Spider Venoms and Toxins. Toxins, 2015-11-27, roč. 7, čís. 12, s. 5055–5067. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. ISSN 2072-6651. DOI: 10.3390/toxins7124862. (po anglicky)
  47. ↑ BINDMAN, Aaron. Latrodectus hasselti [online]. Animal Diversity Web (University of Michigan), 2013, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. ↑ MINUS, Ashley. Latrodectus hesperus [online]. Animal Diversity Web (University of Michigan), 2001, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  49. ↑ BALABAN, John; BALABAN, Jane; ELLIOTT, Lynette. Species Steatoda grossa - False Black Widow [online]. Iowa State University (Department of Entomology), 2004-09-10, rev. 2015-03-07, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  50. ↑ a b c GONZALEZ, F.. Black widow bites in children. Journal of Osteopathic Medicine, 2001-04-01, roč. 101, čís. 4, s. 229–231. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. ISSN 2702-3648. DOI: 10.7556/jaoa.2001.101.4.229. (po anglicky)
  51. ↑ a b c HODGSON, Ernest. Toxins and Venoms. Zväzok 112. [s.l.] : Elsevier, 2012. Dostupné online. ISBN 978-0-12-415813-9. DOI:10.1016/b978-0-12-415813-9.00014-3. S. 373–415. (po anglicky)
  52. ↑ RAUBER, Albert. Black Widow Spider Bites. Journal of Toxicology: Clinical Toxicology, 1983-01, roč. 21, čís. 4-5, s. 473–485. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. ISSN 0731-3810. DOI: 10.3109/15563658308990435. (po anglicky)
  53. ↑ MCCRONE, J.D.. Comparative lethality of several Latrodectus venoms. Toxicon, 1964-12, roč. 2, čís. 3, s. 201–203. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. DOI: 10.1016/0041-0101(64)90023-6. (po anglicky)
  54. ↑ a b c d GWALTNEY-BRANT, Sharon M.; DUNAYER, Eric; YOUSSEF, Hany. Terrestrial Zootoxins. [s.l.] : Elsevier, 2018. Dostupné online. ISBN 978-0-12-811410-0. DOI:10.1016/b978-0-12-811410-0.00058-1. S. 781–801. (po anglicky)
  55. ↑ WEISBERGER, Mindy; SZALAY, Jessie. Black Widow Spider Facts [online]. Live Science (Future US Inc), 2021-12-07, [cit. 2023-07-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  56. ↑ Spider Bite [online]. Australian Venom Research Unit, [cit. 2023-07-26]. Dostupné online. Archivované 2015-02-17 z originálu. (po anglicky)
  57. ↑ HOLZ, George G; HABENER, Joel F. Black widow spider α-latrotoxin: a presynaptic neurotoxin that shares structural homology with the glucagon-like peptide-1 family of insulin secretagogic hormones. Comparative Biochemistry and Physiology Part B: Biochemistry and Molecular Biology, 1998-10, roč. 121, čís. 2, s. 177–184. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. DOI: 10.1016/S0305-0491(98)10088-3. (po anglicky)
  58. ↑ DEL BRUTTO, Oscar H.. Neurological effects of venomous bites and stings. Zväzok 114. [s.l.] : Elsevier, 2013. Dostupné online. ISBN 978-0-444-53490-3. DOI:10.1016/b978-0-444-53490-3.00028-5. S. 349–368. (po anglicky)
  59. ↑ a b c DAŞ, Murat; AKDUR, Okhan; CANAN, Akman. Black Widow Spider Envenomation with Elevated Troponin I Levels. Journal of Emergency Medicine Case Reports (Department of Emergency Medicine, Canakkale Onsekiz Mart University, Canakkale, Turkey), 2018-07-16, roč. 9, čís. 3, s. 55–57. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. DOI: 10.5152/jemcr.2018.2163. Archivované 2018-09-02 z originálu. (po anglicky)
  60. ↑ USHKARYOV, Y.A.; VOLYNSKI, K.E.; ASHTON, A.C.. The multiple actions of black widow spider toxins and their selective use in neurosecretion studies. Toxicon, 2004-04, roč. 43, čís. 5, s. 527–542. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. DOI: 10.1016/j.toxicon.2004.02.008. (po anglicky)
  61. ↑ Nature Notes Red-backs and Black Widow. Morning Bulletin (Rockhampton, Queensland), 1954-03-02. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. (po anglicky)
  62. ↑ JAK. Tři děti se nechaly pokousat prudce jedovatým pavoukem. Myslely si, že z nich bude Spider-Man. Lidovky.cz (Praha: MAFRA, a.s.), 2020-05-31. Dostupné online. ISSN 1213-1385. (po česky)
  63. ↑ SARI, Ibrahim; ZENGIN, Suat; DAVUTOGLU, Vedat. Myocarditis after black widow spider envenomation. The American Journal of Emergency Medicine, 2008-06-01, roč. 26, čís. 5, s. 630.e1–630.e3. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. ISSN 0735-6757. DOI: 10.1016/j.ajem.2007.09.012. (po anglicky)
  64. ↑ PISCOPO, A.; MASSARI, F.; SCICCHITANO, P.. Acute Myocarditis After Black Widow Spider Bite: A Case Report. Cardiology and Therapy, 2020-12-01, roč. 9, čís. 2, s. 569–575. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. ISSN 2193-6544. DOI: 10.1007/s40119-020-00178-3. (po anglicky)
  65. ↑ SULAEMAN, Siba J; GRAUDINS, Andis. Evolution in the choice of therapies used to treat latrodectism: Redback spider antivenom or standard analgesic medications. Nothing to rave about. Emergency Medicine Australasia, 2023-08, roč. 35, čís. 4, s. 630–635. Dostupné online [cit. 2023-07-28]. ISSN 1742-6731. DOI: 10.1111/1742-6723.14182. (po anglicky)
  66. ↑ ISBISTER, Geoffrey K.; PAGE, Colin B.; BUCKLEY, Nicholas A.. Randomized Controlled Trial of Intravenous Antivenom Versus Placebo for Latrodectism: The Second Redback Antivenom Evaluation (RAVE-II) Study. Annals of Emergency Medicine, 2014-12, roč. 64, čís. 6, s. 620–628.e2. Dostupné online [cit. 2023-07-24]. DOI: 10.1016/j.annemergmed.2014.06.006. (po anglicky)
  67. ↑ a b BALENTINE, Jerry R.; STÖPPLER, Melissa C.. How Serious Is a Black Widow Spider Bite? Symptoms & Treatment [online]. eMedicineHealth, [cit. 2023-07-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  68. ↑ HOYTE, Christopher O.; CUSHING, Tracy A.; HEARD, Kennon J.. Anaphylaxis to black widow spider antivenom. The American Journal of Emergency Medicine, 2012-06, roč. 30, čís. 5, s. 836.e1–836.e2. Dostupné online [cit. 2023-07-27]. DOI: 10.1016/j.ajem.2011.03.017. (po anglicky)
  69. ↑ a b MONTE, Andrew A; BUCHER-BARTELSON, Becki; HEARD, Kennon J. A US Perspective of Symptomatic Latrodectus spp. Envenomation and Treatment: A National Poison Data System Review. Annals of Pharmacotherapy, 2011-12, roč. 45, čís. 12, s. 1491–1498. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. ISSN 1060-0280. DOI: 10.1345/aph.1Q424. (po anglicky)
  70. ↑ PETERSON, Elizabeth. Black Widows' Bad Rap: 4 Misconceptions About the Spider [online]. Future US, Inc. (livescience.com), 2015-05-29, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  71. ↑ BETTINI, Sergio. Epidemiology of latrodectism. Toxicon, 1964-10, roč. 2, čís. 2, s. 93–102. Dostupné online [cit. 2023-07-25]. DOI: 10.1016/0041-0101(64)90009-1. (po anglicky)
  72. ↑ MACWELCH, Tim. The 10 Most Dangerous Spiders in the World [online]. Outdoor Life, 2019-11-11, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  73. ↑ Spider facts [online]. The Australian Museum, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  74. ↑ SALVEMINI, Nico. Australia: The Dangers and The Myths! [online]. Ultimate Adventure Travel Pty Ltd, 2023-03-13, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  75. ↑ a b HUNT, Elle. Sydney man dies after redback spider bite, although not yet clear bite to blame. The Guardian, 2016-04-12. Dostupné online [cit. 2023-07-28]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  76. ↑ VOJTOVÁ, Tereza; DUCHKOVÁ, Anna. Černá vdova. Případ jako ze špatné krimikomedie [online]. Dvojka (Český rozhlas), 2019-09-25, [cit. 2024-08-20]. Dostupné online. (po česky)
  77. ↑ Japonská „černá vdova“ vraždila partnery pro peníze, čeká ji poprava [online]. iDNES.cz (MAFRA, a. s.), 2021-06-29, [cit. 2024-08-20]. Dostupné online. (po česky)
  78. ↑ JANATA, Václav. Černá vdova Miroslava Kukačková si objednala smrt svého pátého muže. Vrahy ale potkala smůla [online]. CNN Prima NEWS (FTV Prima spol. s r.o.), 2024-06-04, [cit. 2024-08-20]. Dostupné online. (po česky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Snovačka_jedovatá&oldid=7928738“