Preskočiť na obsah

Viačeslav Michajlovič Molotov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Vjačeslav Molotov)
Viačeslav Michajlovič Molotov
Viačeslav Michajlovič Molotov
Viačeslav Michajlovič Molotov, podpis
3. Predseda Rady ľudových komisárov Sovietskeho zväzu
V úrade
19. december 1930 – 6. máj 1941
Predchodca Alexej Rykov Josif Stalin Nástupca
Biografické údaje
Narodenie9. marec 1890
Kukarka, Všeruské impérium
Úmrtie8. november 1986 (96 rokov)
Moskva, Ruská SFSR, Sovietsky zväz
Politická stranaKomunistická strana Sovietskeho zväzu
NárodnosťRus
Rodina
Manželka
Polina Žemčužina
Odkazy
Spolupracuj na CommonsViačeslav Michajlovič Molotov
(multimediálne súbory)

Viačeslav Michajlovič Molotov (rus. Вячеслав Михайлович Молотов), vlastným menom Viačeslav Michajlovič Skriabin (rus. Вячеслав Михайлович Скрябин; * 9. marec 1890, osada Kukurka, Viatská gubernia – † 8. november 1986, Moskva) bol politik a sovietsky štátnik a diplomat. V rokoch 19301941 predseda sovietskej vlády, v rokoch 19391949, 19531956 národný komisár a minister zahraničných vecí ZSSR.

Viačeslav Skriabin sa narodil v osade Kukurka vo Viatskej gubernii v cárskom Rusku. Jeho otec Michail Prochorovič Skriabin bol vedúci obchodu, jeho matka Anna Jakovlevovna rodená Nebogatikovová pochádzala z významnej kupeckej rodiny. Mal desať súrodencov, z ktorých traja zomreli ešte v detstve. Ako školák hrával na husliach a písal básne. Od roku 1902 podobne ako jeho starší bratia navštevoval do roku 1908 Prvé Kazanské reálne gymnázium. V štúdiu pokračoval na Petrohradskom polytechnickom inštitúte, kde však absolvoval iba dva semestre. Už roku 1906 vstúpil do boľševickej strany. V roku 1915 bol poslaný do vyhnanstva do mesta Irkutsk. V tej istej dobe začal používať stranícky pseudonym Molotov. Čoskoro po návrate z vyhnanstva obsadil významné stranícke posty v Petrohrade. Bol zástancom ozbrojeného povstania proti cárovi. Počas októbrovej revolúcie bol členom Petrohradskej Vojensko revolučnej rady. Bol blízkym spolupracovníkom Georgija Jevsejeviča Zinovieva. Neskôr znovu obsadil rôzne stranícke posty v Povolží, Nižnom Novgorode a Ukrajine. V roku 1919 vydal pod pseudonymom Molotov politickú brožúru Ako sa robotníci učia budovať svoje hospodárstvo.

V rokoch 19201921 člen ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny a od r. 1921 do 1930 zároveň aj člen ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Následne vykonával vysoké štátne funkcie, vrátane predsedu výboru ľudových komisárov, čo sa rovnalo funkcii predsedu vlády. Patril medzi blízkych spolupracovníkov J.V. Stalina. Bol jedným z najzanietenejších predstaviteľov čistiek a politických represií v 30. a 50. rokoch. Jeho podpis spolu s ďalšími sovietskymi predstaviteľmi (Stalinom, Berijom, Vorošilovom, Mikojanom, Kalininom a Kaganovičom) schválil likvidáciu zajatých poľských dôstojníkov známu ako Katynský masaker.

V rokoch 19391949 a neskôr v rokoch 19531957 minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu. Ako minister zahraničných vecí nahradil na poste Maxima Litvinova, ktorý bol židovského pôvodu, čo neskôr uľahčilo rokovania s nacistickým Nemeckom. V auguste 1939 podpísal spolu s Joachimom von Ribbentropom pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom, ktorého tajným dodatkom bola dohoda o napadnutí Poľska. Napadnutím Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom stratil tento dokument v roku 1941 zmysel. Ako prvý oficiálny predstaviteľ ZSSR v čase obeda 22. júna 1941 oznámil v sovietskom rozhlase, že krajinu napadlo nacistické Nemecko. Na Jaltskej a Postupimskej konferencii na sklonku druhej svetovej vojny ostro vystupoval proti západným Spojencom. Jeho postoje prispeli k vzniku Studenej vojny. Pre svoj tvrdý a odmietavý postoj k návrhom Západu bol prezývaný „Mister Ňet“[1].

V roku 1957 vystúpil spolu s L.M. Kaganovičom, G. M. Malenkovom a ďalšími proti politickému kurzu nastolenému N.S. Chruščovom. To ho stálo politické funkcie v prezídiu Komunistickej strany. V rokoch 19571962 sa venoval diplomatickej činnosti. Jeho nástupcom vo funkcii ministra zahraničných vecí bol Andrej Gromyko. Zomrel v Moskve. Svoju ženu Polinu Semionovnu Žemčužinovú prežil o šestnásť rokov.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Ilustrovaná encyklopédia ľudskej vzdelanosti. 2. upr. vyd. Bratislava : Reader's Digest Výber Slovensko, 2009. 605 s. ISBN 978-80-8097-034-5. S. 235.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]