Údajná poprava 150 maďarských zajatcov vo Vihorlate

Údajná poprava 150 maďarských zajatcov vo Vihorlate 11. novembra 1944 partizánmi
Súčasť Slovenského národného povstania a Karpatsko-užhorodskej operácie
Dátum údajne 11. november 1944 Miesto výcvikový priestor Valáškovce alebo kóta 603
Protivníci
partizánsky oddiel Veža alebo partizánsky oddiel Bogun	2. maďarská horská brigáda
Straty
	niekoľko desiatok popravených, údajne až 150
Historický portál

Údajná poprava 150 maďarských zajatcov vo Vihorlate bol vojnový zločin, ktorého sa mali dopustiť 11. novembra 1944 partizáni vo Vihorlatských vrchoch. Udalosť zmienil tajomník Okresného výboru Konfederácie politických väzňov Slovenska Štefan Pazdera v liste maďarskému veľvyslancovi v ČSFR zo dňa 3. januára 1991, uvádza ju (bez udania zdrojov) Milan S. Ďurica a ďalší.

V októbri a novembri 1944 prebiehali vo Vihorlate boje medzi povstaleckými vojakmi a partizánmi na jednej strane a nemeckými a maďarskými jednotkami na strane druhej. Počas bojov dochádzalo k zajatiu maďarských vojakov (a k údajným popravám – napr. 38 – 40 maďarských zajatcov popravených pri Kaluži) na slovenskej strane a k vypaľovaniu obcí, popravám partizánov a vraždám civilistov na nemeckej a maďarskej strane.

Vyšší počet maďarských zajatcov (150) bol u vojensko-partizánskej brigády Kriváň. Tá ale vstúpila do kontaktu s velením 2. maďarskej horskej brigády a dokonca sa podujala sprostredkovať prechod maďarskej brigády na sovietsku stranu. 10. novembra 24 – členná skupina partizánov sprevádzajúca maďarského npor. Kovácza prešla na sovietsku stranu frontu, no prechod 2. maďarskej horskej brigády a brigády Kriváň sa nepodarilo uskutočniť, lebo tábor brigády Kriváň prepadli 11. novembra Nemci resp. vlasovci, v ten deň prestala brigáda Kriváň existovať ako organizovaný celok a zajatci údajne ušli ku Kamienke, resp. pridali sa k Nemcom (vlasovcom).

Predohra

Od Malej vojny v marci roku 1939 bol východný Vihorlat súčasťou Maďarska. Maďarsko v roku 1944 posilňovalo obranu územia a maďarské jednotky sa zúčastňovali počas Karpatsko-užhorodskej operácie obrany Karpát.

V októbri 1944 operovali vo Vihorlate vojensko-partizánska brigáda Kriváň a partizánske oddiely Borkaňuk, Jastrib, Veža a Bogun. Na nemeckej strane priestor východného Vihorlatu bránila 2. maďarská horská brigáda.

Poprava maďarských zajatcov v Kaluži

Podľa partizánsky oddiel Borkaňuk zajal pri obci Kaluža 38 – 40 maďarských vojakov, postrieľal ich a nechal telá na lúke. Po vojne bola záležitosť údajne vyšetrovaná, pričom obvinení argumentovali blízkosťou frontu, ťažkosťami so zásobovaním a nemožnosťou presúvať sa so zajatcami. Obhajoba partizánov bola uznaná. Záležitosť mala byť v roku 1968 medializovaná v tlači.

Zajatie príslušníkov 2. maďarskej horskej brigády

Na rozkaz štábu partizánskeho hnutia pri 4. ukrajinskom fronte partizáni 28. októbra 1944 obsadili obce na južných a čiastočne aj na severných svahoch Vihorlatu, aby zabránili nemeckým a maďarským vojskám využiť podhorské cesty na ústup počas očakávaného útoku Červenej armády na Michalovce.

Partizánske oddiely odzbrojili 28. a 29. októbra v zemplínskych obciach desiatky najmä maďarských vojakov a ukoristili niekoľko nákladných áut so zbraňami a muníciou. Sovietska ofenzíva sa však zastavila a k spojeniu partizánov s Červenou armádou nedošlo. Nemci 30. októbra partizánov zatlačili naspäť do Vihorlatu a vypálili obec Vinné. 3. novembra nemecké jednotky vypálili Porubu pod Vihorlatom.

Po ústupe partizánov do hôr bolo v tábore vojensko-partizánskej brigády Kriváň sústredených okolo 150 maďarských zajatcov najmä z 2. maďarskej horskej brigády, medzi nimi aj Slováci z bývalého slovenského územia. Brigáda asi 25 zajatcov zaradila do svojich radov. Zajatci si museli postaviť vlastné prístrešky alebo využiť vlastné stany.

Hliadka brigády doniesla z Klokočova leták maďarskej 2. horskej brigády s výstrahou, že ak partizáni neprepustia do dvoch dní zajatých maďarských členov brigády a nevrátia materiál, vypáli 2. horská brigáda obce Jovsu, Kusín a Kalužu. Po vypálení Vinného bral veliteľ brigády Kriváň pplk. Jozef Vogl hrozbu vážne a 1. novembra poslal po zajatom čatárovi maďarskej 2. horskej brigáde list, v ktorom uviedol, že východoslovenská vojenská jednotka je súčasťou československých vojsk uznaných Spojencami, má právo na zajatcov a s vojenskými zajatcami zaobchádza podľa Ženevských konvencií. V liste pohrozil, že ak maďarská 2. horská brigáda začne trestať obce, budú maďarskí zajatci zastrelení. Pripojený bol aj list najstaršieho zajatého maďarského dôstojníka npor. Ľudovíta Mogyorosiho, konštatujúci zajatie 7 dôstojníkov, 4 rotmajstrov a 123 mužov a uvádzajúci, že ak zajatci budú zastrelení, slovenská strana po vojne oznámi ich príbuzným, kto nesie zodpovednosť za ich smrť. Spojka maďarského čatára eskortovala na okraj lesa k obci Kusín, kde ho prepustila. Medzitým už maďarské vojsko začalo podpaľovať Kusín, no po obdŕžaní listu sa pustilo do hasenia. O 19. h spojka z Kusína priniesla odpoveď, v ktorom veliteľ 2. horskej brigády oznámil, že Maďari zastavujú trestné akcie proti civilnému obyvateľstvu a že za škody poskytnú náhradu, no žiadajú prepustenie všetkých zajatcov.

Pplk. Jozef Vogl v druhom liste žiadal velenie 2. maďarskej horskej brigády, nech dohodne rozšírenie výmeny zajatcov aj u nemeckého veliteľstva v Michalovciach. Komunikácia brigády Kriváň s veliteľstvom 2. maďarskej horskej brigády vyústila do osobného stretnutia. Maďarský veliteľ prostredníctvom vinianskeho farára a notár J. Ivana dohodol stretnutie pri Rybníku na dňa 7. novembra 1944 o 13. h. Stretnutia sa zúčastnili pplk. Jozef Vogl (s 10 samopalníkmi) a mjr. gšt. Pál Hadváry, náčelník štábu 2. maďarskej horskej brigády, s tlmočníkom npor. Kováczom, spravodajským dôstojníkom brigády. Maďarský major oznámil, že 2. maďarská horská brigáda sa rozhodla zložiť zbrane, ale nemajú spojenie s príslušným veliteľstvom na sovietskej strane. Preto požiadala o sprostredkovanie zloženia zbraní brigádu Kriváň. Zároveň dal prísľub, že 2. maďarská horská brigáda bude zásobovať skupinu Kriváň potravinami. Maďarský veliteľ nežiadal prepustenie zajatcov, okrem npor. V. Mogyorosiho, ktorý bol majorov príbuzný. Pplk. Vogl súhlasil, ale žiadal ako výmenu npor. Kovácza. Po odchode maďarskej delegácie 7. novembra nepriateľ prepadol strážnu službu strážiacu korisť pri Rybníku. Útočníkov zahnala až skupina samopalníkov sprevádzajúca pplk. J. Vogla. Hneď ráno 8. novembra došlo pri Rybníku k výmene npor. Kovácza vybaveného potrebnou dokumentáciou týkajúcou sa prechodu maďarskej 2. horskej brigády k Sovietom za npor. V. Mogyorosiho.

Štáb brigády Kriváň vypracoval 6-bodový plán:

„

1. Previesť npor. maďarskej armády Kovacza cez front, ako parlamentára 2. maďarskej brigády k 4. ukrajinskému frontu, kde mal odovzdať písomný návrh maďarskej jednotky a podmienky ku kapitulácii. 2. Vyhľadať vhodný priestor pre prechod celej brigády Kriváň k ČA. 3. Informovať veliteľa ruských vojsk o partizánskych jednotkách v tyle nepriateľa v priestore Michalovce – Humenné – Vihorlat, ako aj o ich činnosti. 4. Informovať veliteľa ruských vojsk o situácii nemeckých jednotiek. 5. Vyžiadať si súhlas k prechodu brigády cez front a k tomu náležitú vojenskú podporu. 6. Informovať ruské velenie o situácii a nálade civilného obyvateľstva.

“

24-členná skupina pod velením npor. A. Kolbašovského vyrazila na cestu 9. novembra ráno, nepozorovane prešla cez front a 10. novembra o 2. h ráno sa dostala do obce Ruské Bystré. Odtiaľ bola prevedená na veliteľstvo sovietskej divízie do Podhorode a následne do Užhorodu, kde ju prijal genplk. Lev Z. Mechlis. Npor. Kovácsz bol 11. novembra prevezený na letisko do Mukačeva, odkiaľ mal byť letecky vysadený do priestoru Michaloviec, aby odovzdal informácie o rokovaní veliteľstvu 2. maďarskej horskej brigády. Skupin npor. A. Kolbašovského sa mala vrátiť k brigáde Kriváň a previesť celú brigádu cez front. No medzitým už došlo k prepadnutiu tábora brigády Kriváň.

Dňa 11. novembra ráno okolo 9. h prechádzala cez tábor brigády Kriváň partizánska skupina Veža pod velením zástupcu veliteľa Štefana Smoľaka, ktorá už bola prenasledovaná nepriateľom na pochode k frontu. Štáb brigády Kriváň rozhodol, že aj táto sa 12. novembra v skorých ranných hodinách prebije cez front. Boli zahájené prípravy. O 14. h boli stiahnuté stráže z okraja lesa nad obcami Jovsa, Kusín, Kaluža, Klokočov. Večer/v noci sa neočakával nemecký prepad. Napriek tomu k útoku došlo okolo 16. h. Nepriateľ ( uvádza dátum 10. novembra a pripisuje útok Vlasovcom) sa priblížil niekoľko desiatok metrov metrov a spustil silnú paľbu z ručných zbraní. Nastali chaos a panika. Odpor komplikovali nedostatok streliva a prítmie, neskôr tma. Brigáda sa rozpŕchla do okolitého lesa. a prestala existovať ako organizovaný celok. Zajatci údajne ušli ku Kamienke, resp. pridali sa k Nemcom (vlasovcom).

Pplk. J. Vogl sa po vojne stretol s bývalým npor. maďarskej 2. horskej brigády Kováczom. Ten žil na Slovensku a Jozefa Vogla informoval ho, že veliteľstvo 4. ukrajinského frontu považovalo navrhované kapitulačné podmienky 2. horskej brigády za neakceptovateľné. Npor. Kovácz bol Sovietmi vysadený 12. novembra 1944 padákom do priestoru Úbreže. Nemci ho chytili a odsúdili ho na trest smrti, ale vyžiadalo si ho maďarské velenie. Maďarský vojenský súd ho síce odsúdil na 8 rokov väzenia, no vzápätí mu umožnili útek.

Medializácia udalosti

O údajnej poprave 150 maďarských vojenských zajatcov partizánmi vo Vihorlate informoval tajomník Okresného výboru Konfederácie politických väzňov Slovenska Štefan Pazdera listom maďarského veľvyslanca v ČSFR. List citoval 3. januára 1991 denník Slovenský Východ:

„	Uvedieme iba prípad jednej skupiny Veža, ktorá operovala v okolí Vihorlatu. V roku 1944 pri tzv. kóte 603 členovia tejto skupiny obkľúčili neozbrojených 150 občanov maďarskej národnosti. Zmasakrovali ich tak, že nietorých postrieľali a ďalších, aby ušetrili strelivo, pohádzali za živa do studne a hodili za nimi granát. Táto skupina podľa hodnoverných dôkazov likvidovala aj ďalších maďarských utečencov v jednej pivnici v obci Vinné pri Michalovciach. ... Včera sme si údaje tohto listu overili v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Potvrdili nám, že k podobným udalostiam mohlo dôjsť najmä preto, že maďarská armáda bojovala po boku fašistického Nemecka. Podľa historikov a dokumentov v Banskej Bystrici sa však nepredpokladá až taký veľký počet obetí, ako sa uvádza v tomto liste.	“
– Článok Masaker pod Vihorlatom? List veľvyslancovi Maďarskej republiky v Prahe

Dňa 25. januára 1991 Slovenský Východ uverejnil článok Kataríny Lukáčovej, ktorý spomína popravu 38 – 40 maďarských zajatcov pri obci Kaluža, no uvádza fakty nepotvrdzujúce tvrdenie o poprave 150 zajatcov oddielom Veža::

• 28. októbra obsadil oddiel Veža na rozkaz pplk. Vogla obce Tarnava a Porúbka na západe Vihorlatu, kde neboli maďarské jednotky.
• kóta 603 spomínaná v liste sa nachádza 6 km východne od Trnavy pri Laborci a v jej blízkosti sa nenachádza prameň, voda sa tam musela nosiť.
• Článok prináša informácie o korešpondencii pplk. Vogla s Maďarmi a Nemcami o výmene zajatcov (nie však o plánovanom prechode 2. maďarskej brigády na sovietskeu stranu)

V roku 1996 slovenský historik Milan S. Ďurica obviňuje bez kontextu a udania ďalších zdrojov partizánov z povraždenia maďarských zajatcov, keď vo svojom diele Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí k 11. novembru 1944 konštatuje „V oblasti zaniknutej obce Valaškovce pri Humennom partizáni povraždili asi 150 príslušníkov maďarskej horskej brigády, ktorí sa im vzdali.“

Peter B. Podolský vo svojej publikácii „Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné?“ uvádza:

„	Asi v tom čase, pravdepodobne 11. novembra, vo vojenskom výcvikovom priestore Valaškovce (pri Humennom) na viacerých miestach, napr. Pri vodárni a Valaškovský jarok (Rúbaň potok), partizáni zastrelili asi 150 zajatých maďarských vojakov z 2. horskej brigády, lebo vraj niektorí z nich chceli ujsť, a preto postrieľali aj ostatných. Niektorým z nich sa podarilo uniknúť a zachrániť sa, jeden z nich vraj pochádzal od Veľkých Kapušian. Asi 30 vojakom partizáni dovolili poslať poštou pozdravy blízkym osobám, bez toho, aby sa mohli zmieniť, čo ich čaká. Niektorí vojaci sa asi chceli skryť v studni, ktorá slúžila ako vodný zdroj pre tento výcvikový priestor, a tu boli zavraždení. Neskôr boli exhumovaní a pochovaní na inom mieste. V tejto oblasti pôsobili viaceré partizánske skupiny a nie je isté, ku ktorej patrili vrahovia. Podľa výpovede miestnych obyvateľov sa zdá, že by to mohol byť oddiel Bogun (vl. menom B. Kozlov).	“
–

Peter B. Podolský sa pritom odvoláva z písomných zdrojov iba na vyššie uvedený článok Kataríny Lukáčovej „Bohovia vrhajú tiene“ z denníka Slovenský Východ, ktorý však popravu 150 zajatcov nepotvrdzuje a partizánsky oddiel Bogun vôbec nespomína.

V roku 2011 publikoval časopis Vojenská história rozsiahlu (v tomto článku citovanú) štúdiu Heleny Pažurovej o vojensko-partizánskej brigáde Kriváň, ktorá detailne opisuje plány veliteľa brigády Jozefa Vogla sprostredkovať prechod 2. maďarskej horskej brigády na sovietsku stranu. Tieto plány prekazil len prepad tábora brigády Kriváň (v tábore boli umiestnení aj maďarskí zajatci) vo Vihorlate Nemcami / vlasovcami uskutočnený 11. novembra 1944, v deň, kedy sa mala udiať údajná poprava maďarských zajatcov. Štúdia uvádza, že partizáni z dôvodu prekvapenia a pre nedostatok munície nekládli odpor a konštatuje, že „Zajatci boli opäť zajatí.“