Karpatsko-užhorodská operácia

Karpatsko-užhorodská operácia
Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu
Dátum 9. september – 28. október 1944 Miesto Podkarpatská Rus, východné Slovensko Výsledok Víťazstvo Sovietskeho zväzu, no neúspech pri spojení povstaleckých vojsk s Červenou armádou
Protivníci
Sovietsky zväz	Nacistické Nemecko Maďarské kráľovstvo
Velitelia
Ivan Jefimovič Petrov	Gotthard Heinrici Béla Miklós Dezső László
Sila
153 000 mužov, 3 100 diel a 184 tankov	106 000 mužov, 1 790 diel
Straty
13 500 mŕtvych, 50 618 zranených	60 000 mŕtvych, 28 000 zajatých
Historický portál

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Karpatsko-užhorodská operácia bola útočná operácia sovietskeho 4. ukrajinského frontu v dňoch 9. septembra – 28. októbra 1944, súčasť Východokarpatskej strategickej operácie počas Druhej svetovej vojny. Červená armáda oslobodila Podkarpatskú Rus, no nepodarilo sa im preniknúť na východné Slovensko a spojiť sa so silami Slovenského národného povstania.

Celková situácia v oblasti na jeseň 1944

V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na hlavnom varšavsko-berlínskom strategickom smere sa po dosiahnutí hraníc východného Pruska a riek Visla a Narew na poľskom území skončila 19. augusta 1944 bieloruská operácia. V rovnaký deň boli ukončené aj boje v rámci Ľvovsko-sandomierzskej operácie. Na južnom strategickom smere v rovnakom čase prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad, rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu.

Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk.

Predstaviteľom ilegálnej Slovenskej národnej rady sa do začiatku povstania nepodarilo v rokovaniach so sovietskymi politickými a vojenskými predstaviteľmi dosiahnuť konkrétne výsledky. Mohlo za to najmä ich neskoré upovedomenie sovietskej strany. Povstanie v dôsledku unáhlenej činnosti partizánskych vojsk navyše vypuklo predčasne, keď ani sovietske ani povstalecké sily neboli na ozbrojený boj dôsledne pripravené.

Signálom pre začatie povstania bol vstup nemeckých okupačných vojsk na Slovensko v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944. Pre východokarpatskú operáciu bolo rozhodujúce to, že 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády a tak naštrbili základné predpoklady úspechu celého povstania.

Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktorý tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzali v predhorí Karpát. Zhruba v oblasti na severovýchod od čiary Krosno – Sanok. Tieto vojská len mesiac predtým ukončili ľvovsko-sandomierzsku operáciu.

Po prepuknutí bojov na Slovensku v tyle nemeckých armád, velenie Červenej armády uložilo 1. a 4. ukrajinskému frontu uskutočniť vojenskú operáciu na pomoc SNP, prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Česko-Slovenska a spojiť sa s povstalcami.

Plány strán

Vojská 4. ukrajinského frontu mali za úlohu podporovať akcie 1. ukrajinského frontu maršala Sovietskeho zväzu I. S. Koneva, ktorý bol poverený zasadením hlavného úderu vo Východokarpatskej operácii (pozri Karpatsko-duklianska operácia). 4. ukrajinský front mal prekonať Východné Karpaty a dobyť oblasť Mukačeva, Užhorodu, Čopu. Keďže tieto úlohy boli pridelené frontu narýchlo, operačný plán oznámil veliteľ frontu veliteľstvu až 13. septembra - gen. Petrov navrhol rozšíriť útok 1. gardovej armády na útok celého frontu. 18. armáda gen. Žuravleva mala využiť presun nemeckého XXXXIX. horského zboru k 1. tankovej armáde, takže v pásme Užockého priesmyku ostali len maďarské jednotky. Ďalej na východ mali útočiť jednotky 17. gardového zboru cez Jablonický a Tatársky priesmyk na Jasiňu. Stavka s plánom 17. septembra súhlasila a Stalin poslal k 1. a 4. ukrajinskému frontu maršala Žukova v snahe Východokarpatskú operáciu urýchliť. Počítalo sa s prekvapením nepriateľa a pôsobením slovenských jednotiek a partizánskych oddielov v nemeckom tyle.

Rozloženie síl

Sovietsky zväz

• 4. ukrajinský front. Do začiatku operácie jednotky 4. ukrajinského frontu (velil im generálplukovník, od 26. októbra armádny generál I.J. Petrov) obsadili líniu Sanok, Skole, Krasnojilsk. Sila frontových jednotiek bol 153 000 ľudí, 3 100 diel, 184 tankov.
  • 1. gardová armáda ( generál plukovník A. A. Grečko)
  • 18. armáda (generálporučík J.P. Žuravlev)
  • 17. gardový strelecký zbor (veliteľ generálmajor A. J. Gastilovič)
  • 8. letecká armáda (velil generálporučík V. N. Ždanov)

Nemecko a Maďarsko

Proti sovietskym jednotkám sa postavila časť vojsk 1. nemeckej tankovej armády a 1. maďarskej armády (veliteľ generálplukovník Béla Miklós von Dalnoki, od 16. októbra generálporučík Dezső László), združené v armádnej skupine „Heinrici“ pod velením generálplukovníka Gottharda Heinriciho (zároveň veliteľ 1. tankovej armády). Pozostávalo zo 106 000 ľudí a 1 790 diel. Nemecké a maďarské jednotky mali vybudovanú silnú obranu do hĺbky.

Priebeh

9. septembra 1944 prešla 1. gardová armáda do ofenzívy z oblasti Sanok – Zaluž v smere na Komanču a Ruské sedlo. Po prekonaní tvrdého nepriateľského odporu sovietske jednotky prelomili obranu na fronte až v šírke 30 kilometrov a do 14. septembra postúpili do hĺbky 15 kilometrov. 20. septembra vstúpili jej útvary na územie Slovenska. Tento postup znepokojil nemecké velenie, ktoré narýchlo posilnilo obrannú skupinu - do boja v prvej línii bolo privedených 8 ďalších divízií. Týmto silám sa podarilo prakticky zastaviť postup frontu a boje sa naťahovali.

Sústredením štyroch divízií 18. gardového streleckého na pravom krídle si 18. armáda vytvorila lokálnu prevahu nad maďarským III. armádnym zborom. Už v dňoch 18. – 20. septembra prelomila 161. strelecká divízia obranu maďarskej 6. pešej divízie a prinútila ju k ústupu na juh. Ďalšie útoky 18. gardového streleckého zboru však narazili na húževnatú obranu, pretože maďarské jednotky posilnila časť nemeckej 101. poľovníckej divízie. Ťažké boje boli vedené najmä o 1 024 m vysokú Maguru Lomňanskú, po ktorej dobytí vojakmi 161. strelecké divízie 22. septembra začali jednotky 1. maďarskej armády ustupovať na juh k hlavnému hrebeňu Karpát. Vojská 18. gardového streleckého zboru začali 24. septembra ich prenasledovanie a do 30. septembra postúpili v pásme širokom takmer 30 kilometrov do hĺbky 30-40 kilometrov a v priestore Ustrzyckého priesmyku prekročili hrebeň Karpát. Ako prvé prenikli na územie Československa 25. septembra v priestore Zapovednej Stužice jednotky 66. gardovej streleckej divízie.

Štyri divízie 17. gardového streleckého zboru na ľavom krídle 4. ukrajinského frontu stáli v dĺžke 110 kilometrov proti maďarskému VI. armádnemu zboru, ktorý mal miernu početnú prevahu. Od začiatku septembra však bola polovica maďarských jednotiek (27. divízia a 2. horská brigáda) z tohto úseku stiahnutá. 11. septembra prešli jednotky 17. zboru do útoku a oslobodili Jaremču, Kut Dolinnyj a Petrovec. O deň neskôr zahájili útok smerom ku karpatskému hrebeňu. Za tri dni postúpili v strede o 5-15 kilometrov, na ľavom krídle dokonca o 30-60 kilometrov. Nemecký a maďarský odpor zosilnel až v predpolí Jablonického a Tatárskeho priesmyku v priestore Čiarneho Potoka, a zbor postupoval v ťažkých bojoch len zvoľna. Podľa rozkazov generála Petrova mal 17. gardový strelecký zbor dosiahnuť čiaru Zelenaja – Jasiňa a potom postupovať na Brusturi.

Útočné akcie zboru však nedosiahli 17.-19. septembra úspech a generál Gastilovič ich na jeden deň zastavil, pretože delostrelectvo kvôli nekvalitným a ostreľovaným komunikáciam zaostalo za postupom pechoty. Po prisunutí diel dosiahol 17. zbor v nasledujúcich dňoch určitý úspech a do večera 22. septembra dobyla 138. strelecká divízia Vorochtu, nasledujúci deň vyčistili jednotky zboru cestu Mikuličin – Vorochta a jednotky 8. streleckej a 2. gardovej výsadkovej divízie vstúpili do Tataruva.

8. strelecká divízia dobyla v dňoch 25.-27. septembra Poljanicu Popovičovskú a Jablonicu, prekročila pri Jablonickom priesmyku hlavný karpatský hrebeň a dorazila k prednému okraju hlavného pásma Arpádovej línie. Hlavný uzol obrany pri Jasini 17. zbor obišiel, takže oslabené jednotky maďarskej 1. horskej brigády a 10. pešej divízie ustúpili, aby unikli obkľúčeniu. Tým padol Jablonický priesmyk do rúk Červenej armády. Po obsadení Jasine začali 28. septembra sovietske jednotky obchádzať ďalší uzol obrany, Rachiv.

Útoky 17. a 18. streleckého zboru prinútili generála Heinriciho stiahnuť z podhoria Karpát aj maďarské jednotky (III. armádny zbor) stojace pred 95. streleckým zborom 18. armády, takže aj tento sovietsky zbor prešiel 25. septembra do útoku a postúpil ku karpatským hrebeňom. Prekonať nepriateľskú obrannú líniu na hrebeňoch z chodu sa mu však nepodarilo.

1. októbra nariadila Stavka 4. ukrajinskému frontu, aby pokračoval v útoku cez Karpaty, pričom 1. gardová armáda dostala rozkaz zasadiť hlavný úder smerom na Stakčín a zároveň pokračovať v útoku v smere Medzilaborce-Nižné Čabiny. Potom mali jej jednotky postupovať na Michalovce a Humenné. 18. armáda mala viesť hlavný úder v smere na Sobrance a vedľajší na Svaľavu a potom na Užhorod. 17. gardový strelecký zbor mal pokračovať v smere Rachiv – Sighet a potom sa obrátiť na Mukačevo.

Koncom septembra teda vojaci 18. armády dorazili na viac ako stokilometrovom úseku k hlavnému karpatskému hrebeňu. Jednotky 1. maďarskej armády ustúpili do hlavného postavenia „Arpádovej línie“. Štyri divízie 18. zboru zaútočili v smere Veža – Klenová – Sobrance a obišli Užocký priesmyk, zatiaľ čo úder 95. streleckého zboru v priestore Vereckého priesmyku smeroval na Svaľavu a Mukačevo. Útok 18. zboru zahájený 3. októbra však nedosiahol väčších úspechov. Za šesť dní zaznamenali divízie na pravom krídle len nepatrný postup, zatiaľ čo na ľavom krídle sa nepodarilo prekonať nepriateľský odpor a 66. gardová strelecká divízia musela dokonca pod tlakom silných protiúderov ustúpiť.

Väčší úspech zaznamenal útok 95. streleckého zboru generálmajora Ivana Ivanoviča Melnikova na ľavom krídle 18. armády. Jeho jednotkám sa už prvý deň útoku 3. októbra podarilo dobyť dominujúce výšiny v prvom obrannom pásme nepriateľa, v ďalších dvoch dňoch rozdrviť nepriateľské útvary brániace hranicu a zmocniť sa dôležitej rokádne cesty z Užoku na Polisko, Nižný Verecký a Volovec. Tým sa vytvorili predpoklady pre dobytie Stredovereckého priesmyku. Útok započatý 7. októbra sa však rozvíjal len pomaly, hoci sa do neho o deň neskôr zapojila aj 2. gardová výsadková divízia, pretože nepriaznivé počasie obmedzovalo činnosť letectva a bránilo presunom delostrelectva.

Nenaplnili sa ani nádeje, že by vzhľadom na rokovania maďarskej delegácie jednajúcej o prímerí v Moskve mohli Maďari otvoriť Červenej armáde front. Napriek tomu sa 351. streleckej divízii podarilo dobyť Krásnu Dolinu a 24. strelecká divízia 15. októbra ovládla oporný bod Podplazie, ktorého obrancovia sa vzdali, keď im došla munícia, proviant a voda. Až po prevrate v Budapešti, ktorým Nemci odstavili admirála Horthyho a odovzdali moc Szálasiho fašistickým Šípovým krížom, sa začali maďarskí vojaci vzdávať vo vyšších počtoch. Veliteľ maďarskej 1. armády generál Miklós prešiel 16. októbra s časťou svojho štábu front, dal sa k dispozícii Sovietom a na ich podnet vypracoval rozkaz vojakom svojej armády, aby do rána 19. októbra zastavili boj proti Červenej armáde a obrátili zbrane proti nemeckým okupantom. Miklósov nástupca vo funkcii veliteľa 1. armády generálporučík Deszó László však dokázal udržať svoje jednotky na strane Osi. Podľa niektorých prameňov dokonca odpor maďarských jednotiek po 16. októbri zosilnel. Stavka teda 24. októbra nariadila 2. a 4. ukrajinskému frontu, aby proti maďarským vojskám bojovali rovnako ako proti nemeckým.

Jednotky 95. streleckého zboru postupovali zatiaľ smerom na Svaľave, po 20. októbri zlomili odpor maďarských vojsk a do večera 25. októbra dobyli Oleňovo, Poljanu a Poroškov. Jednotky 2. gardovej výsadkovej divízie sa zmocnili Holubinného, 351. strelecká divízia dobyla spolu s 15. údernou ženijnou brigádou Svaľavu, kde zajala 4 500 maďarských vojakov, a jej predvoj zahájil prenasledovanie nepriateľa ustupujúceho na Mukačevo.

V oblasti 18. gardového streleckého zboru trval stále tuhý odpor. Keďže pokusy o čelné a bočné útoky na opevnenia v Užockom priesmyku skončili bez úspechu, preniesol zbor na rozkaz generála Žuravljova svoj úder smerom na Stavné, skryto sa sústredil a 16. októbra prešiel do útoku. Postup bol pomerne rýchly. 151. strelecká divízia dobyla Novú Sedlicu, Novú a Starú Stužicu a prenikla k severným svahom hory Stinky, zatiaľ čo 66. gardová strelecká divízia dobyla Záhorb a Stavné a prenikla do priestoru Žornavého a 317. strelecká divízia obsadila Lubňu. Rýchla skupina vytvorená okolo 5. gardovej tankovej brigády prekročila karpatský hrebeň a ohrozila nepriateľské jednotky v Užockom priesmyku. Tým prinútila maďarské vojská k ústupu.

V osemnásťdňových bojoch prekročila 18. armáda hlavný hrebeň Karpát na celom svojom úseku frontu, dobyla najdôležitejšie priesmyky, Užocký a Verecký, a prenikla do hĺbky 5-18 kilometrov na južné a juhozápadné svahy Východných Karpát, čím si otvorila cestu do Veľkej uhorskej nížiny.

Po dobytí Jasine mal 17. gardový strelecký zbor postupovať údolím Tisy smerom na Rachiv a Sighet. Prvé útoky 2. októbra však viedli len k ťažkým bojom, do ktorých sa 8. októbra zapojili útvary maďarskej 24. pešej divízie. Počas desaťdňových tvrdých bojov sa sovietskym jednotkám podarilo postúpiť len nepatrne. Situácia sa zmenila až v polovici mesiaca, keď vojská pravého krídla 2. ukrajinského frontu začali prenikať do priestoru juhozápadne od Užhorodu, čím hrozilo maďarským silám obkľúčenie. Už 16. októbra obsadili jednotky 17. gardového streleckého zboru Rachiv a 18. októbra dobyli Sighet na rieke Tise, čím nadviazali dotyk so 40. armádou 2. ukrajinského frontu. Po neúspešnom pokuse maďarských jednotiek zastaviť postup 17. zboru na prístupoch k dolnému toku Terešvy dobyli jednotky zboru 23. októbra Chust a do 25. októbra dosiahli línii Selce-Sevluš.

Stavka vydala 24. októbra vojskám 4. ukrajinského frontu rozkaz na ďalší útok. 18. mala armáda pokračovať v nápore smerom na Užhorod: 18. gardový strelecký zbor v smere Perečín – Užhorod, 95. strelecký zbor v smere Poroškov – Perečín a záložný 30. strelecký zbor v smere na Mukačevo a potom na Užhorod. Jednotky 18. gardového streleckého zboru dobyli večer 25. októbra Soľ, Čiernohlavu a Bukovec a na ďalší deň obsadili Dubriniče, Záriečoe, Simir a priblížili sa k Perečínu. Vojská 95. streleckého zboru prenasledovali nepriateľa pozdĺž cesty Poljana-Perečín, dobyli 25. októbra Poroškov a nasledujúci deň Turie Remety. Potom sa zaradili do druhého sledu za 18. zbor a postupovali na Užhorod. 30. strelecký zbor útočil pozdĺž cesty Svalova – Mukačevo, obsadili 25. októbra Nižnú Hrabovnicu a na druhý deň dobyli v súčinnosti so 17. gardovým streleckým zborom Mukačevo. Na ďalší deň sovietske vojská prenasledovali nepriateľa k Užhorodu. Zväzky 18. armády postupovali zbiehavo, 18. gardový strelecký zbor pozdĺž cesty Perečín-Užhorod a 30. strelecký zbor pozdĺž cesty Mukačevo-Užhorod. Užhorod bol oslobodený 27. októbra a jednotky 18. armády sa tak priblížili k hraniciam Slovenska.

Po obsadení Užhorodu pokračoval 18. gardový strelecký zbor v postupe smer Sobrance – Michalovce, zatiaľ čo 30. strelecký zbor sa držal osi postupu v smene Pavlovce nad Uhom-Budkovce-Trebišov. Jednotky 18. zboru postúpili o 6 kilometrov na severozápad a prenikli k Vojnatine. V posledných dňoch októbra potom dorazili na čiaru obrany, vybudovanú pozdĺž Sobraneckého potoka v úseku Tibava-Sentuš. Pokus sovietskych jednotiek obísť uzol obrany Sobrance a prekročiť potok západne od Sentuša stroskotal.

Jednotky 30. streleckého zboru zlomili po obsadení Užhorodu 28. októbra odpor maďarských vojsk na medziľahlej čiare Bežovce – Lekárovce – Palov a postúpili o 8 kilometrov. Dobyli obce Vysoká, Pavlovce nad Uhom, Bajany, Vajkovcami a Palov a priblížili sa na necelé dva kilometre k Veľkým Kapušanom. Tam sa rozpútali ťažké boje, v ktorých sovietski vojaci odrážali silné protiútoky nemeckých a maďarských vojsk. 351. strelecká divízia musela 29. októbra vypratať Pavlovce nad Uhom.

Po oslobodení Mukačeva 17. gardový strelecký zbor pokračoval v útoku dvoma smermi: 237. strelecká divízia začala už 26. októbra útok smerom na Čop, postúpila o 14 kilometrov a dobyla Strabičovo, 136. strelecká divízia postúpila dobyla Berehovo, zatiaľ čo 8. strelecká divízia prenikla k ceste Mukačevo – Berehovo. O deň neskôr postúpila 237. divízia o ďalších 25 kilometrov a priblížila sa k Čopu, zatiaľ čo ďalšie dve divízie narazili na značný odpor. Dňa 28. októbra dobyla 237. divízia Čop, neudržala však mesto proti silným protiútokom a musela ho 29. októbra vypratať a stiahnuť sa niekoľko kilometrov na sever a na východ. Pretože ďalší sovietsky postup k severozápadu na Michalovce a Humenné ohrozoval ústupové cesty nemeckej 1. tankovej armády, presunulo nemecké velenie do oblasti Čop – Užhorod 8. poľovnícku a 15. pešiu divíziu. Na čiare Sobrance – Sobranecký potok – Senné-Stretava-Čepeľ-Čop potom nemecké a maďarské jednotky ďalší postup vojsk 4. ukrajinského frontu na západ zastavili.

Dohra

Celá Východokarpatská operácia bola však oficiálne ukončená už 28. októbra 1944. Ďalšia ofenzíva sovietskych vojsk bola na línii západne od Komanče – Snina pozastavená pre únavu vojsk a porážku Slovenského národného povstania, s pomocou ktorého Východokarpatská operácia začínajúca bez dostatočnej prípravy počítala.

Jednotky 4. ukrajinského frontu počas operácie plne nesplnili úlohy, ktoré im boli zverené. Ale dokázali prekonať ťažko dostupné oblasti Karpát a spôsobiť nepriateľovi ťažké straty. Utrpela najmä 1. maďarská armáda, ktorá bola v podstate úplne porazená. Oslobodená bola Podkarpatská Rus a zo severu bolo poskytnuté krytie pre sovietsku ofenzívu v smere na Budapešť.

Straty

Podľa sovietskych údajov straty nemecko – maďarských jednotiek predstavovali až 60 000 zabitých a 28 000 zajatých. Pokiaľ ide o sovietske straty, údaje si navzájom odporujú: podľa G. F. Krivošejeva straty frontových jednotiek predstavovali 64 197 ľudí, z ktorých 13 500 bolo mŕtvych a 50 618 bolo ranených. Podľa vydania Vojenskej encyklopédie z roku 2005 celkové straty dosiahli 56 800 ľudí, z toho 41 500 bolo zabitých a zranených, 1 800 nezvestných, 13 500 chorých a omrznutých.

Literatúra

GREČKO, Andrej Antonovič. Cez Karpaty. [s.l.] : Pravda, 1973.

Pozri aj

• Schéma Karpatsko-užhorodskej operácie na stránke ВОВ-60

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Карпатско-Ужгородская операция na ruskej Wikipédii.