Preskočiť na obsah

André Bessette

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Brat André C.S.C.
rehoľník, divotvorca a svätec
André Bessette
Štát pôsobeniaKanada Kanada
Biografické údaje
Občianske menoAlfred Bessette
Narodenie9. august 1845 (179 rokov)
Saint-Grégoire-le-Grand, Kanada
Úmrtie6. január 1937 (91 rokov)
Saint-Laurent, Kanada
Svätenia
CirkevRímskokatolícka cirkev
Rehoľník
RehoľaKongregácia Svätého Kríža
Vstup22. november 1870 (25 rokov)
Večné sľuby2. február 1874 (28 rokov)
Svätec
Blahorečenie23. máj 1982 (136 rokov)
Vatikán
Ján Pavol II.
Kanonizácia17. október 2010 (165 rokov)
Vatikán
Benedikt XVI.
Sviatok7. január
Odkazy
Spolupracuj na Commons André Bessette

Alfred Bessette, rehoľným menom brat André C.S.C, v slovenčine niekedy uvádzaný ako Andrej Bessette[1][2] (čítaj [beset]; * 9. august 1845[3], Saint-Grégoire-le-Grand,[1] Quebec, Kanada – † 6. január 1937[3], Saint-Laurent, Quebec, Kanada) bol rehoľný brat a člen Kongregácie Svätého Kríža[1], ktorému sa pripisujú mnohé zázračné uzdravenia. Katolícka cirkev ho uznáva za svätého, keďže bol 17. októbra 2010[3] kanonizovaný pápežom Benediktom XVI. Jeho liturgickým sviatkom je 7. január.[4] Ide o prvého kanadského svätorečeného muža.[5]

Alfred Bessette bol od detstva krehký a často chorý. Celý život trpel tráviacimi ťažkosťami. Hoci bol veľmi zbožný, nič nenasvedčovalo tomu, že by mohol žiť dlho a že by sa stal najslávnejším zasväteným mužom v Quebecu v 20. storočí. [6] Hoci bol takmer negramotný,[1] od konca 70. rokov 19. storočia rástla jeho povesť svätca a divotvorcu.

Jeho kult sa postupne rozšíril po celej Amerike, neskôr v Európe a vo zvyšku sveta. V Montreale sa Andrejovi podarilo vybudovať Oratórium svätého Jozefa, impozantnú baziliku zasvätenú svätému Jozefovi.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Hľadanie cesty

[upraviť | upraviť zdroj]

Alfred Bessette sa narodil v malom, dnes už neexistujúcom dome na Rang Grand-Bois v Saint-Grégoire-le-Grand, dedine ležiacej 40 kilometrov juhovýchodne od Montrealu na východe Kanady (dnešný región Quebec).[7] Hneď na druhý deň bol pokrstený.[7] Jeho rodina pochádzala z chudobných francúzsky hovoriacich pomerov. Jeho otec Isaac Valentin Bessette (* 13. február 1807, Sainte-Marie-de-Monnoir) bol drevorubačom.[5] Oženil sa 27. septembra 1831 ako 24-ročný so 17-ročnou Clothildou Foisy (* 9. august 1814). Alfredova matka sa venovala výchove detí, udržiavaniu domu a pestovateľským prácam. Alfred Bessette bol ôsmym potomkom z celkovo 13 detí (vrátane 4, ktoré zomreli v detstve).[8]

Jeho otec zomrel 20. februára 1855 počas nehody v lese, keď mal Alfred deväť rokov.[5] Rodina vtedy žila už 5 rokov vo Farnhame.[8] V Saint-Césaire, kam sa jeho rodina po tomto nešťastí presťahovala, zomrela jeho matka 20. novembra 1857 na tuberkulózu[5] vo veku 43 rokov. Alfred sa tak vo veku 12 rokov stal úplnou sirotou. Ujala sa ho jedna z jeho tiet z matkinej strany, Rosalie Foisy-Nadeau, u ktorej bol medzi rokmi 1857 až 1860.

Chodil tam na hodiny katechizmu a potom absolvoval prvé sväté prijímanie vo veku 12 rokov (ako bolo zvykom pred rokom 1910, zvyk zmenil pápež Pius X.) a 7. júna 1858 Alfred prijal sviatosť birmovania od monsignora Jeana-Charlesa Princea, prvého biskupa mesta Saint-Hyacinthe. Aldred sa snažil pracovať v rôznych odvetviach, ale žiadne mu neponúkalo zaujímavú budúcnosť, pretože mal veľa zdravotných problémov a bol nízky.

Alfred potom zostal v rodine Louisa Ouimeta a jeho manželky Zoé Neveu. Louis bol starostom dediny, keď jeho strýko Nadeau odišiel s rodinou hľadať zlato do Kalifornie.[8] Alfred potom vystriedal viaceré zamestnania vo Farnhame, potom v Saint-Jean-sur-Richelieu, vo Waterloo a v Chambly. V roku 1862 sa v Saint-Césaire vyučil za pekára a obuvníka.

Tieto viaceré pracovné skúsenosti nezlepšili jeho stav. Viacerí svedkovia hovorili, že sa stále modlil. Navyše sa Alfred od raného detstva vo Farnhame správal spôsobom, ktorý znepokojoval jeho okolie. Napriek krehkému zdraviu si odriekal dezerty a okolo pása nosil kožený opasok so železnými hrotmi. Jeho modlitby na kolenách boli dlhé, časté a intenzívne. Často mal rozpažené ruky pred krížom, v kostole, vo svojej izbe alebo v maštali.[8]

Potom sa Alfred pripojil k niekoľkým Quebečanom, ktorí emigrovali do Spojených štátov,[1] aby pracovali v bavlnárskych závodoch v Novom Anglicku.[7] V rokoch 1863 až 1867 sa snažil si zarobiť na živobytie v Spojených štátoch.[8] Mimo ďalších miest bol hlavne v Connecticute (v Moosupe, Putname, Hartforde a Killingly), Massachusetts (v North Eastone) a Rhode Island (vo Phoenixe).[8] Aj keď bol málo vzdelaný a vedel sotva čítať a podpísať sa, naučil sa tam anglicky.

Keď bola v roku 1867 vyhlásená nová kanadská konfederácia, vrátil sa ako niektorí ďalší rodáci do svojej rodnej krajiny. Alfred sa najprv usadil v Suttone, kde žila jeho sestra Léocadie a brat Claude. Alfred potom chvíľu zostal u farnhamského farára, otca Édouarda Springera,[1] ktorý mu zveril úlohy, ktoré sa mu zdali viac-menej zvláštne : starostlivosť o koňa, záhradu a ťažká fyzická práca liečiteľa. Alfred to mlčky znášal, nikde sa necítil dobre. Vo Farnhame sa chodil modliť k hrobu svojich rodičov. V roku 1868, keď farnhamského farára preložili inam,[1] sa Alfred vrátil k starostovi Saint-Césaire. Alfred tam navštívil Josepha André Provençala,[1] farára v Saint-Césaire, ktorý si všimol oddanosť a štedrosť mladého muža, ktorý mal čoskoro 23 rokov, a rozhodol sa ho predstaviť Kongregácii Svätého kríža v Montreale. Tento kňaz mu v roku 1869 zveril vedenie lýcea Saint-Césaire, lýcea Saint-Joseph, ktoré prišiel založiť a viesť.

Vstup do komunity

[upraviť | upraviť zdroj]
Socha brata Andreja pred Oratóriom svätého Jozefa.

Vo veku 25 rokov sa 22. novembra 1870 Alfred Bessette predstavil na Collège Notre-Dame v Côte-des-Neiges (dnes súčasť Montrealu), kde Kongregácia Svätého Kríža práve zriadila svoj noviciát. Mesiac predtým napísal kňaz Provençal odporúčací list majstrovi noviciátu Julien-Pierre Gastineauovi, v ktorom mu povedal, že do jeho komunity posiela „svätého človeka“.[1][7] Krátko po tom vyhlásil pápež Pius IX. 8. decembra 1870 svätého Jozefa za „Patróna univerzálnej Cirkvi“. Alfred Bessette spolu s ďalším postulantom prijal rehoľný habit 27. decembra. Keďže išlo o komunitu, ktorá od každého novica žiada, aby si vybral meno svätca, Alfred prijal meno André na počesť farára Josepha André Provençala.

Po noviciáte, ktorý trval dlhšie ako bolo plánované (až tri roky) sa kongregácia, ktorá dovtedy váhala s ponechaním si tohto mladíka pre jeho zdravotné problémy a obmedzené vzdelanie,[5] napokon rozhodla prijať ho do svojich radov po zásahu montrealského biskupa Ignaca Bourgeta. Krátko nato ho nový novicmajster Amédée Guy odporučil slovami : „Ak sa tento mladý muž stane práceneschopným, bude sa aspoň vedieť dobre modliť.“[5][8] Svoje dočasné sľuby zložil 22. augusta 1872 vo veku 27 rokov a večné sľuby 2. februára 1874 vo veku 28 rokov.

André bol poverený funkciou vrátnika na strednej škole Notre-Dame, ktorú zastával do polovice júla 1909.[8] Práve on vítal ľudí pri vchode do budovy.[7] Neskôr si z toho robil žarty a hovoril, že keď vstúpil do komunity, „ukázali mu dvere“ a on sa ich držal takmer 40 rokov.

Brat André bol tiež zodpovedný za čistotu priestorov,[9] robil nákupy a dával almužny chudobným. Pôsobil aj ako študentský holič a ošetrovateľ chorých študentov, staral sa o poštu, prepravu študentských balíkov a študentov občas sprevádzal na prechádzkach.[7][8]

André bol vždy rád, ak mohol ponúknuť svoje služby a bol pripravený spraviť všetko. Rád sa modlil podľa chuti: pred, počas a po práci; sám, s členmi svojej komunity alebo s návštevníkmi.

Zdravie brata Andrého bolo aj naďalej krehké. Pre sústavné tráviace problémy konzumoval väčšinou len vodu s trochou múky.[1]

Prijímanie chorých a prvé uzdravenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé uzdravenie pripisované bratovi Andréovi pochádza z roku 1877. Išlo o uzdravenie brata Aldérica z Andréovej komunity, ktorý utrpel zranenie nohy.[1] Podobne mal byť uzdravený aj žiak v horúčkach, ktorého lekár držal na lôžku, avšak brat André ho poslal hrať sa von a žiak bol zrazu zjavne v dobrom zdraví.[1]

Chýry o zázrakoch sa rozšírili veľmi rýchlo. Do školy Notre-Dame College čoskoro prišli zmrzačení a chorí z okolia, aby našli toho „malého brata, ktorý lieči všetky neduhy“.[10] Medzi návštevníkmi, ktorých brat André vítal v Notre-Dame College, boli ľudia, ktorí svoju chorobu zverovali do jeho modlitieb. Iní ho pozývali na návštevu k nim domov. Mních sa s nimi modlieval a daroval im medailu svätého Jozefa,[5] ktorému bol tento mních osobitne oddaný[9], ako aj niekoľko kvapiek olivového oleja horiaceho pred sochou svätca v kaplnke kolégia. André im radil, aby sa s dôverou potierali týmto olejom.[5] Čoraz viac ľudí začalo vyhlasovať, že sa im takto podarilo vyliečiť alebo uľaviť od bolestí. Povesť svätého malého brata (bol vysoký asi 152 cm) sa šírilo hlavne ústnym podaním.

Vedenie školy sa začalo obávať rastúceho množstva návštevníkov. Rodičia, kolegovia a dokonca aj školský lekár nahlasovali cirkevným autoritám a zdravotníckym mestským úradom prítomnosť chorých v blízkosti študentov.[5] Niektorí nazývali brata šarlatánom.[5][8]

Na žiadosť rodičov študentov požiadala komunita okolo roku 1900 brata Andrého, aby už neprijímal chorých v škole, ale na zastávke električky, v útulku postavenom oproti škole.[1] Električková spoločnosť sa tomuto spočiatku zdráhala, ale keďže prichádzajúci chorí využívali jej služby, aby sa na tejto linke dostali ku bratovi Andrejovi do Snowdonu, veľmi rýchlo prestala protestovať.

Divotvorca oddaný sv. Jozefovi

[upraviť | upraviť zdroj]
Brat André okolo roku 1920.

Brat André pozýval svojich návštevníkov k modlitbe pred sochou svätého Jozefa, ktorú nainštaloval vo výklenku na hore Mount Royal, kúsok ďalej pred školou.

André v sebe živil projekt postavenia kaplnky (oratória) a chcel v rámci nej vybudovať aj malé sanktuárium zasvätené sv. Jozefovi.[5] Nakoniec sa mu podarilo získať povolenie na výstavbu. Vedenie strednej školy a montrealský arcibiskup Paul Bruchési však upresnili, že vzniknuté výdavky budú znášať žiadatelia.

Vďaka spontánnym peňažným alebo vecným darom (napríklad sochy, vázy, liturgické rúcha, zvon atď.) získali pozemok a 16. októbra 1904 slávnostne otvorili veľmi jednoduchú svätyňu.[5][7] Pre brata Andrého, ktorý mal vtedy 59 rokov, to už bol veľký úspech. Kapacita tejto skromnej kaplnky bola približne 11 ľudí.[5]

Uzdravenia bez zjavného vysvetlenia, ktoré mu ľudia pripisujú, urobili z brata Andrého obľúbeného hrdinu, ktorého povesť rástla.[1] Začali ho prezývať „divotvorca z Mount Royal“ (franc. le thaumaturg du Mount Royal). André však takéto pomenovanie popieral a hovoril, že neuzdravuje on, ale Boh prostredníctvom svätého Jozefa, vďaka modlitbám veriacich.[7]

Rastúci prílev pútnikov bol taký veľký,[7] že rozmery kaplnky museli byť v rokoch 1908 až 1912 štyrikrát zväčšené.

V polovici júla 1909 vedenie školy Notre-Dame prevzalo do správy oratórium. Správcom sa odteraz stal brat André, ktorého z tohto dôvodu uvoľnili z jeho funkcie vrátnika.[1] Od roku 1910 mal dokonca brata-sekretára, ktorý odpovedal na veľké množstvo listov z Kanady i Spojených štátov.[1][5]

Okrem toho od roku 1915 Andrejovi nadriadení dovolili, aby si dvakrát do roka oddýchol. Brat André využil túto príležitosť a navštívil príbuzných a priateľov v Suttone, Saint-Césaire a Quebecu, ale aj v Spojených štátoch (najmä v Novom Anglicku) a v Ontáriu (v Toronte, Sudbury, Ottawe).[8]

Jeho ľudová povesť svätca a divotvorcu ho všade predchádzala. Prednosti staníc oznamovali jeho príchod a ľudia sa tlačili, keď vystupoval z vlaku, pri dverách hotelov alebo fary, kde bol ubytovaný. Stále sa diali aj uzdravovania, o ktorých informovali aj miestne noviny.[8] Brat André sa vracal vždy s milodarmi, ktoré dostal ako poďakovanie za pomoc.

Oratórium svätého Jozefa pri Mount Royal

[upraviť | upraviť zdroj]
Oratórium svätého Jozefa v Montreale.

Aj keď spočiatku neboli Andrého predstavení naklonení jeho zámeru vybudovať oratórium, postupne si ich získal svojou úprimnosťou, jednoduchosťou a presvedčením. K týmto vlastnostiam treba pripočítať jeho veľkú lásku k Bohu, časté čítanie evanjelií, ako aj uctievanie Svätej rodiny a Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Brat André často približoval svojim blízkym priateľom Ježišovo umučenie s takou vierou, že boli dojatí a začali viac veriť. Často sa s nimi modlil a vykonával si pobožnosť krížovej cesty.[8]

V roku 1913 bol na žiadosť laikov a s povzbudením miestneho biskupa Bruchésiho vypracovaný projekt baziliky, ktorej plány nakreslili architekti Alphonse Venne a Dalbé Viau.[5]

Po výstavbe krypty v roku 1917 s kapacitou približne 1 000 osôb[7] sa v roku 1924 na nej, v blízkosti skromných budov, začala výstavba baziliky, nazývanej aj Oratórium sv. Jozefa. Bazilika stojí neďaleko skromnej kaplnky brata Andreja, ktorá existuje dodnes (2023). Základný kameň kostola bol požehnaný 31. augusta 1924.[7]

Peniaze na stavbu jedného z najväčších kostolov na svete a svetového centra úcty k svätému Jozefovi posielali prevažne obdivovatelia brata Andrého, ktorí už boli po celom svete, ako aj pútnici.[7] Združenia a organizácie rôzneho zamerania (sociálne hnutia, odbory, rehoľné rády, chronicky chorí alebo zdravotne postihnutí a iné) si zvyknú robiť púte do tejto baziliky.

Následky finančnej krízy na konci 20. rokov 20. storočia spôsobili spomalenie výstavby baziliky. Pre nedostatok financií nebola stavba koncom roku 1936 zakrytá kupolou. Na obavy kongregácie, že by sa stavba mohla pod vplyvom zimy a snehu zboriť, odvetil brat André: „Toto nie je moje dielo, ale dielo sv. Jozefa. Postavte jednu z jeho sôch doprostred stavby. Ak sa bude chcieť zakryť [strechou], dohliadne na to.“[7] Jej tvar je inšpirovaný bazilikou sv. Petra v Ríme, ale je pretiahnutejšia, menej guľovitá a z rešpektu k rímskej bazilike je o niečo menšia a menej zdobená.

Všetky vonkajšie práce na tejto bazilike boli dokončené až v roku 1967. Až do súčasnosti (2023) ide o najväčšiu sakrálnu stavbu na svete zasvätenú sv. Jozefovi.[2]

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci roku 1936 bol brat André v New Yorku, aby požiadal miliardára Johna D. Rockefellera o dar na dokončenie stavby baziliky. Počas cesty mal pravdepodobne od prepracovanosti nevoľnosť,[5] preto sa chcel vrátiť do Montrealu. Do nemocnice Notre-Dame-de-l'Espérance v Saint-Laurent bol prevezený 28. decembra. Jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil 5. januára. V stredu 6. januára 1937 o 00:55 hod. vo veku 91 rokov vydýchol brat André naposledy.[8] Hneď po smrti bol odobraný odtlačok jeho tváre.[chýba zdroj] Lekári mu urobili aj extrakciu srdca, aby bolo posmrtne zachované.[chýba zdroj]

Počas celého nasledujúceho týždňa, napriek nepriaznivému počasiu, si takmer milión veriacich prišiel uctiť jeho vystavené telo.[5][7][11] V Spojených štátoch sa jeho smrti venovalo asi tridsať novín.[chýba zdroj] Mnohí z nich sa zúčastnili aj jeho pohrebu. Dokonca bola k dispozícii aj špeciálna doprava návštevníkov zo Spojených štátov, kde bol brat André veľmi známy. Telo bolo uložené v jednoduchej drevenej rakve. Zádušná sv. omša bola konaná v miestnej katedrále.[5]

Jeho telo bolo uložené o niekoľko rokov neskôr v hrobke z čierneho mramoru v Oratóriu sv. Jozefa, zatiaľ čo jeho srdce, uložené oddelene v tej istej budove, sa stalo objektom zbožnosti. V marci 1973 však bolo ukradnuté. Našli ho v decembri 1974 .[12][13] Pri hrobe v krypte sa nachádza jeho socha.[7]

Uctievanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Blahorečenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Dlhý proces vedúci ku kanonizácii brata Andrého sa začal krátko po jeho smrti, presnejšie 13. novembra 1940, keď monsignor Joseph Charbonneau, arcibiskup z Montrealu, ustanovil cirkevný tribunál na štúdium spisov brata Andrého. Plagát bol potom umiestnený pri vchode do všetkých kostolov v Montreale.

Paralelne s týmto procesom sa 8. októbra 1941 otvoril informatívny proces o cnostiach pod vedením kanonika Adélarda Arboura, ktorý osem rokov skúmal život a cnosti kandidáta na svätosť. Po niekoľkých rokoch stretnutí, analýz a rozhovorov bolo vyšetrovanie uzavreté. V apríli 1958 boli dokumenty zo súdneho procesu predložené kardinálom, ktorí mali určiť, či je možné uviesť kauzu v Ríme. O dva roky neskôr, 8. novembra 1960, pápež Ján XXIII. uviedol prípad na súde v Ríme.[10] Nasledovali dve nové vyšetrovania, ktoré analyzovali prípad brata Andrého viac ako dve desaťročia. Z tohto dôvodu bol 11. septembra 1963 otvorený jeho hrob, aby sa presvedčili o stave zachovania telesných pozostatkov.[5] Telo bolo nájdené neporušené a v určitom stupni mumifikácie.[14]

Napokon 12. júna 1978 pápež Pavol VI. vyhlásil Andreja Bessetta za ctihodného. Keď Rímska cirkev uznala prvý zázrak na jeho príhovor, bol brat André blahorečený 23. mája 1982 pápežom Jánom Pavlom II. pod menom Blahoslavený brat André Bessette.[15] Tento prvý zázrak oficiálne preverený a uznaný cirkvou je zázrak Giuseppe Carla Audina. Tento Američan z Rochesteru v New Yorku trpel rakovinou pečene, ktorá sa rozšírila v roku 1957. Keď sa Audino, ktorý sa často utiekal k bratovi Andrejovi, dozvedel o tejto svojej diagnóze, znásobil svoje modlitby. O niekoľko dní neskôr jeho lekár zaznamenal úplné uzdravenie. Rím predložil Audinov prípad 9 lekárom. Ich správa pozostávala z 966 strán vrátane 150 röntgenových snímok. Odborníci jednomyseľne dospeli k záveru, že samotná medicína nedokáže vysvetliť toto uzdravenie.[10]

Svätorečenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po Andrého blahorečení podpísalo petície za jeho kanonizáciu v priebehu rokov až 10 miliónov ľudí.[16] Na to však rímskokatolícka cirkev vyžaduje uznanie ďalšieho zázraku po vyhlásení za blahorečeného.

Druhým uznaným zázrakom bol prípad desaťročného dieťaťa, ktoré po tom, čo ho v roku 1990 na bicykli zrazilo auto, utrpelo dve zlomeniny lebky a veľké krvácanie do mozgu. Obeť zostala tri týždne v kóme a bola v terminálnom štádiu života. Avšak keď sa jeden z členov rodiny v Oratóriu svätého Jozefa k blahoslavenému bratovi Andrejovi o uzdravenie, dieťa sa prebralo z kómy a úplne sa uzdravilo. Viacerí lekári a špecialisti vykonali dôslednú analýzu tohto prípadu nevysvetliteľného uzdravenia. Rozsiahla 800-stranová správa bola predložená lekárskej komisii poverenej Vatikánom, ktorá ho jednohlasne potvrdila.[10]

Kongregácia pre kauzy svätých v októbri 2009 tento druhý zázrak oficiálne uznala a pripísala bratovi Andrému, takže blahoslavený teraz musel čakať na rozhodnutie pápeža, aby mohol byť kanonizovaný. Pápež Benedikt XVI. 19. decembra 2009 splnomocnil kongregáciu na vyhlásenie dekrétu o tomto zázraku pripisovanom bratovi Andrému.[17] Išlo o druhého uznaného quebeckého svätca po svätej Marguerite d'Youville (* 1701, Varennes – † 1771, Montreal), zakladateľke komunity nemocničných mníšok, ktorá bola kanonizovaná v roku 1990.

Pápež Benedikt XVI. oznámil 19. februára 2010 počas konzistória, že brat André bude kanonizovaný 17. októbra 2010.[3][18] Pápež ho v ten deň vyhlásil za svätého počas obradu, ktorý sa konal na Námestí svätého Petra pred 50 000 pútnikmi, vrátane viac ako troch tisícok Quebečanov. V Ríme boli prítomné aj rôzne náboženské a politické osobnosti z Montrealu a Quebecu. Pri tejto príležitosti bolo za svätých vyhlásených aj päť ďalších rehoľníkov (Stanislav Kazimierczyk, Julie Salzano, Cándida Mária od Ježiša, Mary MacKillopová a Camilla Battista da Varano).

Na Olympijskom štadióne v Montreale sa 30. októbra 2010 pred takmer 50 000 ľuďmi konala slávnostná omša na počesť kanonizácie brata Andrého. Za prítomnosti kanadského premiéra Stephena Harpera, premiéra Quebecu Jeana Charesta, starostu Montrealau Géralda Tremblaya, ako aj asi šesťdesiatich biskupov z Kanady, Spojených štátov, Haiti a dokonca aj Bangladéša; omšu celebroval kardinál Jean-Claude Turcotte.[19]

Vybrané sochy a pamätníky

[upraviť | upraviť zdroj]
Socha brata Andreja na námestí Place du Frère-André v Montreali (august 2010).
Pamätník brata Andreja v Mont-Saint-Grégoire.

Referencie v populárnej kultúre

[upraviť | upraviť zdroj]
  • V románe 921 Queen Mary Road od Roberta W. Briseboisa sa brat André objavuje ako ústredný hráč v rámci pozemku na mieste budúceho Oratória sv. Jozefa.

Vybrané myšlienky od brata Andrého

[upraviť | upraviť zdroj]
  • „Nesnažte sa, aby vás zbavili ťažkostí,“ povedal brat André, „radšej si vyproste milosť dobre ich znášať.“
  • „Keď budem mŕtvy, vrátim sa do neba. Budem oveľa bližšie k dobrému Pánovi, ako som teraz. Budem vám môcť viac pomôcť.“[7]
  • „Aký dobrý je Boh ! Ako sa o nás stará!“
  • „Choďte k svätému Jozefovi, modlite sa k nemu, on vás nenechá padnúť na ceste.“[7]
  • „Dverami do neba je Ježišovo srdce. Kľúčom k týmto dverám je modlitba a láska.“[7]
  • „Je úžasné, že ma ľudia často žiadajú o uzdravenie, ale veľmi zriedkavo o pokoru a ducha viery. Napriek tomu je to také dôležité.“
  • „Svet je hlúpy, keď si myslí, že brat André robí zázraky! Je to dobrý Boh a svätý Jozef, kto vás môže uzdraviť, nie ja. Budem sa za vás modliť k svätému Jozefovi.“[20]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p Andrej Alfréd Bessette, rehoľník z Kongregácie svätého Kríža : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-07-01]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Sv. Andrej Bessette • Zachej.sk [online]. Zachej.sk, [cit. 2023-07-06]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d Saints and Blesseds: André Bessette [online]. www.gcatholic.org, [cit. 2023-07-06]. Dostupné online.
  4. ↑ Saint André Bessette [online]. Nominis, [cit. 2023-07-01]. Dostupné online. (po francúzsky)
  5. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s Homílie.eu - Homiletický web pro kněze [online]. Homílie.eu, [cit. 2023-07-06]. Dostupné online. (po česky)
  6. ↑ Article de Tom Faulkner, L'Encyclopédie canadienne
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r Saint André Bessette. Un saint pour aujourd'hui. [online]. Oratoire Saint-Joseph du Mont-Royal, 2020, [cit. 2023-07-06]. S. 12. Dostupné online. (po francúzsky)
  8. ↑ a b c d e f g h i j k l m n ROBILLARD, Denise. Biography – BESSETTE, ALFRED, named Brother André – Volume XVI (1931-1940) – Dictionary of Canadian Biography [online]. www.biographi.ca, [cit. 2023-07-05]. Dostupné online.
  9. ↑ a b WATKINS, Basil. The Book of Saints. Comprehensive Biographical Dictionary. 8. vyd. Londýn : Bloomsbury, 2016. ISBN 978-0-567-66414-3. S. 828. (po anglicky)
  10. ↑ a b c d LACHANCE, Micheline. Le Frère André : l'histoire de l'obscur portier qui allait accomplir des miracles. Montréal : Les Éditions de l’Homme, 2010 (1. vydanie 1979). ISBN 978-2-7619-0067-6. S. 432. (po francúzsky)
  11. ↑ Bilan du siècle - Décès du frère André (Alfred Bessette) [online]. bilan.usherbrooke.ca, [cit. 2023-07-05]. Dostupné online.
  12. ↑ Bilan du siècle - Découverte du coeur du frère André [online]. bilan.usherbrooke.ca, [cit. 2023-07-05]. Dostupné online.
  13. ↑ Il y a 50 ans disparaissait le cœur du frère André [online]. Radio-Canada.ca, [cit. 2023-07-05]. Dostupné online. (po francúzsky)
  14. ↑ Bienvenue à L'Oratoire Saint-Joseph du Mont-Royal [online]. L'Oratoire Saint-Joseph du Mont-Royal, [cit. 2023-07-04]. Dostupné online. (po francúzsky)
  15. ↑ Saints and Blesseds: André Bessette [online]. www.gcatholic.org, [cit. 2023-07-06]. Dostupné online.
  16. ↑ Frère André sur la voie de la sainteté [online]. Radio-Canada.ca, [cit. 2023-07-04]. Dostupné online. (po francúzsky)
  17. ↑ CAMERON, Daphné. Le frère André bientôt proclamé saint?. La Presse, 2009-12-19. Dostupné online [cit. 2023-07-04]. (po francúzsky)
  18. ↑ ICI.RADIO-CANADA.CA, Zone Aucun thème sélectionné-. Le frère André canonisé le 17 octobre [online]. Radio-Canada.ca, [cit. 2023-07-04]. Dostupné online. (po francúzsky)
  19. ↑ "C'est un très grand saint qui vient d'être canonisé." - Homélie du cardinal Jean-Claude Turcotte au Stade olympique | Sel + Lumière média [online]. slmedia.org, [cit. 2023-07-04]. Dostupné online.
  20. ↑ DUBUC, Jean-Guy. Le frère André et l'oratoire Saint-Joseph du Mont-Royal. [s.l.] : Éd. du Signe, 1995. Dostupné online. ISBN 978-2-87718-245-4. (po francúzsky)

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Frère André (religieux) na francúzskej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=André_Bessette&oldid=7624620“