Preskočiť na obsah

Leonid Iľjič Brežnev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z L. I. Brežnev)
Leonid Brežnev
sovietsky politik a vodca ZSSR v rokoch 1964 až 1982
Brežnev v roku 1972
Brežnev v roku 1972
Leonid Iľjič Brežnev, podpis
3. generálny tajomník ÚV KSSZ
V úrade
8. apríl 1966 – 10. november 1982
Predchodca N. S. Chruščov J. V. Andropov Nástupca
Biografické údaje
Narodenie19. december 1906
Kamenskoje, Ruské impérium (dnešná Ukrajina)
Úmrtie10. november 1982 (75 rokov)
Moskva, ZSSR
Politická stranaKomunistická strana Sovietskeho zväzu
Alma materDneprodzeržinský metalurgický inštitút
Profesiainžinier metalurgie
Národnosťruská/ukrajinská [pozn. 1]
Rodina
Manželka
DetiJurij, Galina
Odkazy
Spolupracuj na CommonsLeonid Iľjič Brežnev
(multimediálne súbory)

Leonid Iľjič Brežnev (rus. Леони́д Ильи́ч Бре́жнев; * 19. december 1906, Kamenskoje (dnes Kamianske, Ukrajina) – † 10. november 1982, Moskva) bol sovietsky politik ruskej národnosti. Od roku 1964 prvý tajomník (od 1966 generálny tajomník – gensek ÚV KSSZ) a predseda Prezídia Najvyššieho sovietu od 1960 do 1964 a tiež od 1977 do roku 1982. V rokoch 1964 – 1982 najvyšší predstaviteľ a vládca Sovietskeho zväzu.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v obci Kamenskoje (rus. Каменское, dnes Kamianske, ukr. Кам'янське) na území dnešnej Ukrajiny v rodine ruského kovorobotníka.[1] Jeho starý otec Jakov, otec Iľja aj matka Nataľja boli Rusi a do Kamenského vo vtedajšej Jekaterinoslavskej gubernii Ruského impéria sa kvôli práci v oceliarni presťahovali z poľnohospodárskej dediny Brežnevo (rus. Брежнево) v Kurskej gubernii. Hoci bol etnickým Rusom, v časti oficiálnych dokumentov (napr. pas z roku 1947)[2] bol uvádzaný ako príslušník ukrajinskej národnosti,[3][4] v časti ako ruskej.[5][6]

Vo svojej knižnej autobiografii z roku 1981 sa identifikoval ako Rus („Таким образом, по национальности я русский, по происхождению – коренной пролетарий, потомственный металлург.“ – „Národnosťou som teda Rus, pôvodom – rodený proletár, dedičný metalurg.“),[7] v biografických slovníkoch a encyklopédiách bol v 80. rokoch aj v 21. storočí rovnako vedený ako Rus.[8][9][10]

Raná kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Začal pracovať ako robotník. Po skončení strednej aj vysokej metalurgickej školy roku 1935 bol inžinierom v metalurgickom závode v Kurskej oblasti. V 17. rokoch vstúpil do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže) a o 6 rokov neskôr do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), kde zastával stranícke funkcie na oblastnej úrovni. V mladosti bol považovaný za sympatického a vtipného človeka. Počas druhej svetovej vojny pôsobil vo funkcii politického komisára na Kaukaze, Kryme, Ukrajine a v Poľsku. Ako politický činiteľ Sovietskej armády sa zúčastnil na oslobodzovaní Česko-Slovenska.

Vzostup

[upraviť | upraviť zdroj]
Brežnev ako politický komisár (1942)

Po vojne pracoval v politickej správe armády a dosiahol hodnosť generálmajora. V politike sa pred ním odvíjala sľubná kariéra. Postupoval v straníckej hierarchii, až sa začiatkom 50. rokov prepracoval do blízkosti Josifa Visarionoviča Stalina a stal sa členom Sekretariátu Ústredného výboru (ÚV) KSSZ. Po Stalinovej smrti v roku 1953 sa podľa niektorých zdrojov podieľal na zatknutí L. P. Beriju. V tomto období však stratil všetky vysoké funkcie a tri roky pracoval v službách strany v Kazachstane. Brežnev sa opäť objavil v Moskve roku 1957 v súvislosti s bojom o Stalinovo dedičstvo v Kremli, z ktorého vyšiel víťazne Nikita Sergejevič Chruščov a jeho ľudia. Brežneva považovali za jedného z nich. V prvej polovici 60. rokov sa v sovietskom štátnom a vojenskom vedení uskutočnilo niekoľko významných zmien, Brežnev sa dostal do úzkeho kruhu Chruščovových spolupracovníkov v júli 1964. V októbri 1964 sa podieľal spolu s A. N. Kosyginom na odstránení Chruščova z vedúcich funkcií v strane.

Na čele komunistickej strany

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 15. októbra 1964 bol Brežnev vymenovaný za prvého tajomníka ÚV KSSZ, Alexej Kosygin sa stal predsedom Rady ministrov. V priebehu dvoch rokov sa jeho pozícia postupne upevňovala a v roku 1966 sám seba vymenoval za generálneho tajomníka. Rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce a aj ľud prijal zmenu v Kremli s uspokojením. XXIII. zjazd KSSZ roku 1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu.

Brežnev nebol neobvykle inteligentný, postrádal aj charizmu svojho predchodcu (Chruščova). Jeho kvalitami však boli detailné znalosti o byrokratickom systéme komunistickej strany a politický inštinkt. Na verejnosti vystupoval dobrosrdečne a so značným šarmom.[11]

Brežnevovu éru charakterizoval vzostup ZSSR na pozíciu veľmoci rovnocennej USA. Vedúci politickí predstavitelia ZSSR signalizovali svoju pripravenosť rokovať s USA o znížení stavu vojsk v Európe. Podieľal sa na vedení politiky uvoľnenia (détente). Brežnev sa štyrikrát stretol s americkým prezidentom a medzi najvyššími predstaviteľmi vedúcich krajín znepriatelených blokov boli podpísané zmluvy o obmedzení strategického zbrojenia SALT. Vrcholným výsledkom toho úsilia bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1975 v Helsinkách. Táto konferencia potvrdila platnosť povojnových hraníc v strednej a východnej Európe a v istom zmysle aj legitimizovala sovietsku hegemóniu nad týmto regiónom.[12]

Sovietske politické špičky s nevôľou sledovali plány československých komunistov na odstránenie konzervatívneho prezidenta Antonína Novotného z postu. Novotný v decembri 1967 pozval Brežneva do krajiny no jeho podpory sa v tej dobe nedočkal. Brežnev naopak podporil reformné snahy vyjadrením, „je to vaša vec“. S týmto však zrejme nesúhlasila väčšina Brežnevových spolupracovníkov, tí najprv reformnému krídlu Komunistickej strany Československa na rokovaniach vo Varšave a neskôr v Čiernej nad Tisou naznačovali, že by malo reformný proces zastaviť. 21. augusta 1968 nakoniec došlo s Brežnevovým zvolením k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Na úrovni krajín východného bloku odvtedy presadzoval tvrdú ruku a právo ZSSR zasahovať do vnútropolitických záležitostí týchto krajín ak by bol ohrozený socializmus (tzv. Brežnevova doktrína).

V roku 1975 bol povýšený do hodnosti armádneho generála a už o rok neskôr získal najvyššiu možnú vojenskú hodnosť maršala Sovietskeho zväzu. V roku 1977 nahradil V. N. Podgorného vo funkcii predsedu prezídia Najvyššieho sovietu a dovŕšil tak koncentráciu moci vo svojich rukách.

V decembri 1979 nariadil vstup sovietskych vojsk do Afganistanu, kde sa po palácovom prevrate uskutočnenom komunistami, rozpútal boj medzi stúpencami starej a novej vlády. Nový režim, ktorý ZSSR podporil 100 000 sovietskymi vojakmi, nemal doma oporu, dokonca aj v samotnom Sovietskom zväze bola táto vojna veľmi nepopulárna.

Počas 18 rokov, keď bol Brežnev najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. V 60. rokoch síce životná úroveň sovietskeho obyvateľstva rástla, po dlhšej dobe bolo možné nakupovať spotrebnú elektroniku, zvyšovala sa výstavba bytov. Došlo však tiež k výraznému nárastu sivej ekonomiky, neriešená zostávala dramatická nefunkčnosť sovietskeho poľnohospodárstva a zastarávajúceho priemyslu, ktorý neprodukoval dostatok spotrebného tovaru. Sovietsky systém pod jeho vedením nedokázal adekvátne čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom. Rovnako ako jeho predchodcovi mu chýbala koncepcia rozvoja krajiny. Na sklonku jeho vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a nehybnosť sovietskeho režimu sa skončila až po nástupe Michaila Gorbačova roku 1985.

Posledné roky a smrť

[upraviť | upraviť zdroj]
Karikatúra Brežneva na Berlínskom múre

Posledné dva roky sa Brežnev v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu prakticky nepodieľal na riadení krajiny. Jeho zdravotný stav sa zhoršil cez zimu na prelome rokov 1981/82. Krajinu medzitým riadilo vrcholné politické vedenie Politbyra, hlavne Andrej Andrejevič Gromyko, Dmitrij Ustinov, Michail Suslov a Jurij Andropov. Za Brežnevovho nástupcu bol považovaný M. Suslov, ale ten zomrel v januári 1982 vo veku 79 rokov. Následne začal skrytý boj o moc, ktorý sa podarilo vyhrať vtedajšiemu šéfovi KGB J. Andropovovi.

Brežnev sa na verejnosti v priebehu jari až jesene 1982 objavoval iba zriedkavo. Sovietske komunikačné prostriedky síce tvrdili, že nie je vážne chorý, ale už v tej dobe bol obklopený lekármi. V máji 1982 ho postihla mŕtvica, ale napriek tomu sa odmietol vzdať úradu. Ešte 7. novembra 1982 sa napriek zhoršujúcemu zdraviu ukázal počas prehliadky pri príležitosti Októbrovej revolúcie na Červenom námestí, bolo to však jeho posledné verejné vystúpenie. O tri dni neskôr 10. novembra 1982 zomrel na srdcový infarkt. Bol pochovaný na pohrebisku pri Kremeľskom múre na Červenom námestí.[13]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pozri sekciu Pôvod

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Dějiny Ruska 20. století. Ed. Andrej Borisovič Zubov; preklad Libor Dvořák et al. Vyd. 1. Zväzok II. : 1939-2007. Praha : Argo, 2015. 769 s. ISBN 978-80-257-0964-1. S. 369.
  2. ↑ Памяти великого украинца днепропетровца Леонида Брежнева [online]. Преступности НЕТ. Dostupné online.
  3. ↑ Наградной лист на заместителя начальника Политуправления Черноморской Группы войск Северо-Кавказского фронта полковника Брежнева Леонида Ильича на награждение приказом Северо-Кавказского фронта № 53/н от 16 марта 1943 года орденом «Красная Звезда». [online]. liders.rusarchives.ru. Dostupné online.
  4. ↑ Учетно-послужная карта на Л.И. Брежнева из картотеки учета политсостава Советской Армии. | Брежнев. К 110-летию со дня рождения. [online]. liders.rusarchives.ru. Dostupné online.
  5. ↑ Наградной лист на начальника политотдела 18-й армии полковника Брежнева Леонида Ильича на награждение Указом ПВС СССР от 18 сентября 1943 года орденом «Отечественная война» I степени. [online]. liders.rusarchives.ru, [cit. 2017-12-08]. Dostupné online.
  6. ↑ Приписная книжка допризывника Л.И. Брежнева. 5 октября 1928 г. [online]. liders.rusarchives.ru, [cit. 2017-12-08]. Dostupné online.
  7. ↑ БРЕЖНЕВ, Леонид Ильич. Воспоминания : Жизнь по заводскому гудку. Чувство родины. Москва : Изда́тельство полити́ческой литерату́ры, 1981. 44 s. Dostupné online. S. 7. (po rusky)
  8. ↑ ЗЕНЬКОВИЧ, Н. А.. Самые закрытые люди: энциклопедия биографий. Москва : Олма-Пресс, 2002. Dostupné online. (po rusky)
  9. ↑ ГОРЯЧЕВ, Ю.В.. Центральный комитет КПСС, ВКП (б), РКП (б), РС Д РП (б). Историко-биографический справочник. М. : Граница, 2015. (po rusky)
  10. ↑ ШКАДОВ, И. Н.. Герои Советского Союза: Краткий биографический словарь в двух томах, 1987 – 1988. — Т. 1 /Абаев — Любичев/. М. : Воениздат, 1987. (po rusky)
  11. ↑ VYKOUKAL, Jiří; TEJCHMAN, Miroslav; LITERA, Bohuslav. Východ : vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku 1944–1989. 1. vyd. Praha : Libri, 2000. 860 s. (Historická řada.) ISBN 80-85983-82-6. S. 337 – 338.
  12. ↑ de Graaf, B., 2008, Brezhnev, Leonid. in Tucker, S. C. (Editor) Cold War. A Student Encyclopedia. Vol. I-V. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 322-324
  13. ↑ Service, R., 2009, History of Modern Russia: From Tsarism to the Twenty-first Century (3 ed.). Penguin Books Ltd., s. 426

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Leonid_Iľjič_Brežnev&oldid=7922213“