Slovenské národné povstanie v Ružomberku

Povstanie v Ružomberku
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 26. august – 6. september 1944 Miesto Ružomberok Výsledok Povstalci prevzali moc v Ružomberku už 27. augusta 1944, dva dni pred vypuknutím povstania, no udržali ho len do 6. septembra
Protivníci
Menšie jednotky SS Skupina Schäfer	Ružomberská posádka, neskôr súčasť 1. československej armády na Slovensku 1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku
Velitelia
	mjr. Miloš Vesel
Straty
100 – 120 popravených nemeckých vojakov a civilistov v Bielom Potoku 14 – 24 popravených Nemcov v Ľubochni	niekoĺko mŕtvych partizánov
Historický portál

Slovenské národné povstanie
Ružomberok – Brezno – Liptov – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Piešťany – Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná – Vinné – Poľana – Veľký bok

Obsadenie Ružomberka partizánmi 27. augusta 1944, dva dni pred samotným vypuknutím Slovenského národného povstania, bolo prvým prevzatím kontroly nad okresným mestom resp. sídlom župy partizánmi. Prevzatie kontroly nad mestom bolo sprevádzané oslobodením politických väzňov, ale aj násilnosťami a vraždami nemeckých vojakov a civilistov. Z nemeckých dokumentov sa dá usudzovať, že udalosti v Ružomberku boli jedným z posledných impulzov na nemecký vojenský zákrok na Slovensku. Povstalci udržali Ružomberok len 11 dní, dňa 6. septembra mesto prakticky bez boja obsadila nemecká SS skupina Schäfer. Povstalecká obrana sa uchytila až pod mestom, kde líniu opierajúcu sa o výšinu Ostrô bránili povstalci až do októbrovej generálnej ofenzívy nemeckých vojsk.

Predohra

Ružomberok bol sídlom okresu, župy, vojenskej posádky, významným železničným uzlom a zároveň v Rybárpoli počas sídlil Mautnerov závod vyrábajúci delostrelecké lafety pre nemeckú armádu. Veliteľ vojenskej posádky mjr. Miloš Vesel bol zapojený do príprav povstania a bol určený Vojenským ústredím za veliteľa povstaleckej akcie v meste. V meste bola okrem slovenskej posádky v Štefánikových kasárňach ubytovaná jednotka SS v počte 40 mužov a 27. augusta ráno prišla do mesta jednotka gestapa v počte 70 mužov a SS v počte 80 mužov.

Partizánske oddiely Alexeja Jegorova, Michala Sečánskeho a Ernesta Bielika formujúce sa v auguste 1944 v Nízkych Tatrách podobne ako Veličkov oddiel v Turci sa rozhodli ako „Spojené oddiely slovenských partizánov“ začať s obsadzovaním miest a obcí, pričom prvým vyhliadnutým mestom bol Ružomberok, nasledovať mala Banskú Bystricu, Brezno a letisko Tri Duby. V letáku „Roduverní Slováci“ vydanom partizánmi boli vojaci vyzývaní k prechodu k partizánom. Partizánske oddiely riadené z ÚŠPH v Kyjeve neboli zapojené do pripravovanej povstaleckej akcie a nepodriaďovali sa domácim odbojovým orgánom.

August 1944

26. august

26. augusta dostal mjr. Miloš Vesel kuriérom rozkaz od 18. hodiny nariadiť zostrenú pohotovosť posádky a započať otvorený boj proti Nemcom na heslo „Započnite s vysťahovaním“ a oboznámil s týmito rozkazmi spoľahlivých dôstojníkov. Večer vyrazili do Ružomberka partizáni, kam sa dostali bez prekážok a s pomocou npor. Kadúca a rtm. Hruboňa okolo 22:30 oslobodili z väznice Krajského súdu politických väzňov - odbojárov zo skupiny Demec, komunistov (Pavol Kardian a iní) a sovietskych spravodajcov Karla Henrich Fomferru a Hans Schwarza. Zároveň pri akcii v meste chytili kapitána SS – veliteľa v meste ubytovanej jednotky SS a dvoch Nemcov, ktorí boli odvedení na doplňovacie veliteľstvo, kde kapitána SS rtm. Hruboň postrelil do hlavy.

Keď sa major Vesel dozvedel o oslobodení politických väzňov a o zranení nemeckého dôstojníka, v čase, keď ešte z vojenského ústredia neprišiel rozkaz na začatie povstaleckej akcie, chcel o oddialiť udalosti: „Nakoľko heslo k započatiu otvoreného boja proti Nemcom ešte nebolo vydané, dozvediac sa o uvedenom incidente, aby som zachránil situáciu, podnikol som nasledovné: odobral som sa na dopl. veliteľstvo, kde som npor. Kadúca a rtm. Hruboňa vyzval, aby ihneď aj s oslobodenými pol. väzňami odobrali sa do Lúžnej, do tých čias, dokiaľ nezapočne otvorené povstanie, inak ich prídem asi za hodinu úradne zatknúť a to ich tam už nesmiem nájsť." Partizáni spolu s oslobodenými väzňami odtiahli do Liptovskej Lúžnej. Major Vesel informoval zástupcu poraneného veliteľa SS jednotky, že o poraneného je dobre postarané a že nariadil vinníkov zatknúť. Incident mal dohru nasledujúci deň, keď Veselovi volal minister vnútra Alexander Mach a nariadil zatknúť rodiny npor. Kadúca a rtm. Hruboňa.

27. august

Situácia v Ružomberku sa komplikovala, do mesta pricestovalo rýchlikom 80 príslušníkov SS a prišla sem aj rota SS. Prítomnosť SSákov znervóznila mjr. Vesela, ktorý požiadal člena Okresného revolučného národného výboru Jána Švábenského, aby poslal tri nákladné autá do Liptovskej Osady pre partizánov.

Obsadenia mesta sa zo Sečánskeho oddielu mala zúčastniť časť roty Petra Kubíka o sile 50 mužov pod velením komisára Šagáta. Sečánskeho jednotka mala na mesto zaútočiť zo západu, kde sa nachádzal závod na výrobu komponentov do delových lafiet (zlievareň - tzv. zbrojné oddelenie 614) a ďalšie závody. Vyčlenené skupiny od Jegorova a Bielika útočili na mesto od juhu a severovýchodu.

Partizánov na príkaz mjr. Vesela čakal npor. Štefan Feja, ktorý ich informoval o pripravenosti posádky na likvidáciu nemeckej posádky v meste. Časť partizánov odišla do kasární delostrelcov, kde bola nadšene vítaná. Po príchode partizánov vydal veliteľ mesta mjr. Vesel rozkaz na obsadenie mesta. Akciu riadili vojaci a partizáni vypĺňali ich pokyny.

Sečánskeho partizáni po príchode do mesta okolo 13.00 hod. zosadli z áut a od hotela Čavoj postupovali pešo k Štefánikovým kasárňam, ktoré však nemeckí vojaci po varovaní opustili. Odtiaľto sa vydali vyplniť svoju hlavnú úlohu - obsadenie Mautnerových závodov v Rybárpoli. Továreň strážila malá nemecká jednotka a pôsobilo tu niekoľko nemeckých špecialistov. Partizáni postupovali k továrni z dvoch strán. Asi 25 mužov pod velením komisára Šagáta postupovalo okolo nemocnice mostom cez rieku Váh a do objektu vstúpili hlavnou bránou. Nenarazili na žiaden odpor no nemeckého riaditeľa zlievarne Eduarda Trautenberga sa im zaistiť nepodarilo.

Druhá časť partizánov pod velením Ružomberčana Jozefa Považského postupovala k druhému mostu smerom na Ľubochňu a do objektu chcela vstúpila z druhej strany. Tam však narazila na časť nemeckého osadenstva, ktoré sa pokúšalo uniknúť. 5 Nemcov padlo, zbytok nemeckých vojakov a civilistov stihlo ujsť smerom na Ľubochňu. Straty na strane Sečánskeho boli: dvaja mŕtvi a traja ťažko ranení. V závode sa partizáni zmocnili skladu munície, skladu potravín, zabrali jeden osobný automobil a tri nákladné autá. Komisár Šagát vystúpil pred robotníkmi a po jeho vystúpení časť z nich nastúpila dobrovoľne k partizánom, odišla autami do Revúcej a odtiaľ na Prašivú, ďalšia časť odišla do vojenských kasární.

Po obsadení Mautnerových závodov sa partizáni účastnili revolučných opatrení v meste. Niektorí sa podieľali na obsadení železničnej stanice. Kontrolovali prechádzajúce vlaky a slovenských vojakov posielali na posádku. V dvoch osobných vlakoch pozatýkali nemeckých vojakov a zadržali ľudí nemeckej národnosti. Takisto sa podieľali na očiste mesta od ozbrojených členov nemeckej menšiny a miestnych exponentov ľudáckeho režimu, ktorých v spolupráci s miestnymi odbojovými činiteľmi pozatýkali, vrátane konfidenta Ústredne štátnej bezpečnosti Jozefa Pauera. Z vojenskej nemocnice sa dostal na slobodu stotník Daniel Gonda (zatknutý v máji v Humennom za spolupráci s odbojom) a začal organizovať a ujal sa velenia pešieho práporu.

Mjr. Miloš Vesel informoval po vstupe partizánov veliteľstvo žandárstva, že armáda preberá zodpovednosť a že aj veliteľstvo žandárstva sa má riadiť rozkazmi armády. Z oblastného žandárskeho veliteľstva hlásili vstup partizánov na Hlavné veliteľstvo žandárstva do Štubnianskych Teplíc a na ministerstvo vnútra. Večer mjr. Veselovi telefonoval minister vnútra Alexander Mach, no bol ubezpečený, že armáda má situáciu pod kontrolou a dvaja partizáni boli zabití. O druhej v noci mjr. Vesel volal Machovi a stále predstierajúc, že bojuje s partizánmi, informoval ho o fiktívnom neúspešnom prepade muničného skladu na Kramarisku 5 km od Ružomberka, kde vraj bolo zabitých 14 partizánov.

Od 27. septembra bol Ružomberok v povstaleckých rukách.

„	Očistený Ružomberok odovzdali partizáni miestnej vojenskej posádke. Nový oblastný národný výbor, ktorý sa utvoril v Ružomberku, poslal rádiogram súdruhovi Stalinovi, Benešovi a súdr. Slánskemu, v ktorom vyhlásil, že v začatom boji proti fašistom budú pokračovať až do konečného víťazstva. Oblastný národný výbor v Ružomberku vyjadril aj svoju vďaku partizánom a komisárovi súdr. Šagátovi za očistenie mesta od nenávidených nemeckých fašistických okupantov a uistil ich, že obyvateľstvo mesta nikdy nezabudne na partizánov a na ich boj s fašistami v meste. Za boja Nemci nepoškodili mesto Ružomberok.	“
– Zo správy o bojovej činnosti partizánskej brigády Jána Nálepku (M. Sečanský)

Povstalecké zločiny

Obsadenie Ružomberka bolo sprevádzané viacerými excesmi. Pri pacifikácii nemeckej strážnej služby Mautnerových závodov v Rybárpoli (výroba častí delostreleckých lafiet), príslušníkov gestapa a nemeckých vojakov nachádzajúcich sa v Ružomberku na krátkom odpočinku alebo cezeň prechádzajúcich bolo zneškodnených 47 vojakov SS, 22 bolo zajatých. 67 členov gestapa bolo pochytaných.

Podľa správy mjr. Miloša Vesela 24 príslušníkov SS utieklo do Ľubochne, kde sa zabarikádovali vo vile Rosa a následne boli zlikvidovaní jednotkou kpt. Gondu V realite bola v Ľubochni jednotkou kpt. Gondu obliehaná vo vile Andrej vojenská ostraha tábora nemeckých detí sídliaceho v Ľubochni (deti už boli evakuované) v počte 14 resp. 20 vojakov, vrátane jednej ženy, nešlo o príslušníkov SS. Potom, ako sa Nemci vzdali, boli jednotkou kpt. Gondu 28. septembra postrieľaní. Následne boli viaceré vily v Ľubochni povstalcami vyrabované.

28. septembra bolo zároveň partizánmi popravených pri Bielom Potoku 100 – 120 Nemcov zajatých predchádzajúci deň v Ružomberku.

„	Nemci nechali na bojisku 27 mŕtvych, medzi nimi dvoch dôstojníkov. Bolo rozbité jedno nepriateľské nákladné a jedno osobné auto. Zmocnili sme sa skladu streliva nemeckej ochrany závodu č. 614, skladu potravín, 3 nákladných áut a jedného osobného auta. Ochrana závodu spolu s nemeckými pozorovateľmi v počte 100-120 ľudí bola zajatá a potom postrieľaná pri dedine Biely Potok. ... Na železničnej stanici v Rybárpoli naša rota zdržala dva osobné vlaky. V týchto vlakoch zajali 50 nemeckých vojakov a dôstojníkov. Aj pri kontrole dokumentov zadržali a zatkli asi 30 ľudí nemeckej národnosti. Očistený Ružomberok odovzdali partizáni miestnej vojenskej posádke.	“
– Zo správy o bojovej činnosti partizánskej brigády Jána Nálepku (M. Sečanský)

September 1944

Nemecká Skupina armád Severná Ukrajina vyčlenila úderný pluk pod vedením plukovník Schmidta s rozkazom preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. Z neho bola 2. septembra 1944 v Poprade vyčlenená bojová skupina Schäfer, ktorej veliteľom bol Ernst Schäfer, s úlohou obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen. Pre Nemcov bola v tomto období popri ružomberskom Mautnerovom závode vyrábajúcom delostrelecké lafety dôležitým cieľom železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu.

Liptovský Svätý Mikuláš obsadila bojová skupina Schäfer už 5. septembra. Veliteľstvo 2. obrannej oblasti (VOO-2) sídliace v Liptovskom Mikuláši, reagovalo na príchod Nemcov k Mikulášu „bezhlavo, neorganizovane a panikársky.” Za toto zlyhanie bol zodpovedný v prvom rade veliteľ 2. obrannej oblasti pplk. Bodický, ktorý takmer 3 tisíckam vyzbrojených vojakov vydal rozkaz, aby sa „sa rozutekali, aby sa každý zachránil ako môže, lebo sa Nemci približujú.”

5. septembra bol Ružomberok bombardovaný jedným nemeckým lietadlom, výsledkom bolo 16 mŕtvych civilistov na železničnej stanici.

6. septembra obsadila skupina Schäfer Ružomberok prakticky bez boja, čím skončila povstalecká epizóda v prvom povstaleckom meste. Zodpovedným za zlyhanie obrany bol mjr. Vesel. Povstalecká obrana sa uchytila až pod mestom, kde líniu opierajúcu sa o výšinu Ostrô bránili povstalci pod velením pplk. Jána Černeka až do októbrovej generálnej ofenzívy nemeckých vojsk.