Preskočiť na obsah

Portál:Byzantská ríša/Vybraný článok/Archív 2024

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


máj 2024

Červený chrám (bulh. Червената църкваČervenata cărkva) sú zvyšky ranokresťanského chrámu pri meste Peruštica v Plovdivskej oblasti v južnom Bulharsku.

V prvotnej podobe bola budova postavená na začiatku, alebo v polovici 4. storočia ako martýrium (antická kultová budova postavená na počesť mučeníkov), pričom išlo o stavbu v podobe tetrakonchy. Koncom 5. a začiatkom 6. storočia bola budova prestavaná na ranokresťanský chrám. Budova bola čiastočne upravená pri prestavbe v priebehu 11. a 12. storočia. Chrám bol využívaný pravdepodobne do 15. storočia.

Ide o jedinú sakrálnu budovu na území Bulharska postavenú v podobe tetrakonchy. V podobe po dokončení prestavby na ranokresťanský chrám budova zasa predstavuje jeden z mála príkladov chrámovej budovy s centrálne uloženou kupolou, jednou apsidou, nartexom a exonartexom na území Bulharska. Celkové rozmery chrámu v tejto podobe dosahovali 32,80x 25,90 metra.

Je bulharskou kultúrnou pamiatkou národného významu.

jún 2024

Konštantín Preslavský, Azbučnaja molitva (slov. Abecedná modlitba), ruská kópia, 12. storočie, Štátne ruské múzeum, Moskva

Konštantín Preslavský (* 9. storočie, asi byzantská Macedónia – † rané 10. storočie/915) bol stredoveký bulharský a veľkomoravský cirkevný spisovateľ a prekladateľ, vedúci predstaviteľ preslavskej literárnej školy, preslavský biskup a žiak svätých Cyrila a Metoda, resp. len Metoda.

Jeden zo zakladateľov bulharskej hymnickej poézie, podľa niektorých názorov tvorca či jeden z tvorcov cyriliky. V literatúre sa niekedy mylne počíta medzi sedmopočetníkov a označuje ako svätý. Jeho meno sa však v prameňoch medzi menami najbližších učeníkov Cyrila a Metoda nenachádza. Neexistujú tiež žiadne dôkazy o úcte voči nemu v období stredoveku. Je po ňom pomenovaná univerzita v bulharskom Šumene a národné humanitné gymnázium vo Varne.

júl 2024

Miniatúra zobrazujúca kráľa Bela III., Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť

Bitka pri Zemune alebo bitka pri Sirmiu (maď. Zimonyi csata) bolo stretnutie 8. júla 1167 medzi Byzantskou ríšou a Uhorským kráľovstvom. Byzantínci dosiahli rozhodujúce víťazstvo a prinútili Uhrov žiadať o mier za byzantských podmienok. Bitka upevnila byzantskú kontrolu nad západným Balkánom.

Od polovice 11. storočia Uhorské kráľovstvo rozširovalo svoje územie a vplyv smerom na juh s cieľom anektovať regióny Dalmácia a Chorvátsko. Toto úsilie a uhorské spojenectvo so srbskými kniežatstvami boli príčinou napätia s Byzantskou ríšou, ktorá považovala uhorskú expanziu za potenciálnu hrozbu byzantskej nadvlády na Balkáne. Byzantínci a Uhri sa navzájom napádali územie a Byzantínci pravidelne pomáhali uchádzačom o uhorský trón (napr. Borisovi Kolomanovičovi). Trenice a vypuknutie otvorených vojen medzi Byzantíncami a Uhrami dosiahli vrchol v 50. a 60. rokoch 12. storočia.

august 2024

Ostrogótske spony (fibuly) v tvare orla, zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), cca. 5. storočie, Metropolitan Museum of Art, New York

Ostrogótske umenie bolo jedným z najranejších prúdov predrománskeho výtvarného umenia. Ako národné umenie germánskeho Ostrogótov bolo spojené predovšetkým s existenciou Ostrogótskeho kráľovstva na území dnešného Talianska, kde sa kmeň usadil v roku 488. Hlavným centrom jeho rozvoja bola Ravenna, bývalé hlavné sídlo rímskych cisárov. Vrchol dosiahlo za vlády kráľa Theodoricha, ktorý financoval rozsiahlu výstavbu a opravu stavieb.

Ostrogótske umenie predstavovalo transformáciu neskoroantického a ranokresťanského umenia na ranostredoveké umenie. V dôsledku historického vývoja umenie Ostrogótov menilo svoj charakter. Z pôvodne pohanského barbarského umenia neskôr vznikol osobitný umelecký štýl prijímajúci početné prvky z kresťanského, a najmä byzantského umenia. Na rozdiel od ortodoxného byzantského umenia, sa však umenie prevažne ariánskych Ostrogótov vyznačovalo čiastočne odlišnou ikonografiou.

september 2024

anonymný autor, Narodenie Matky Božej, palaiológovská byzantská mozaika, 1316 – 1321, Chóra, Istanbul

Narodenie Panny Márie (v kresťanstve konštantínopolskej tradície: narodenie presvätej Bohorodičky) je kresťanstvom predpokladaná udalosť narodenia Márie, matky Ježiša Krista. Opísaná bola po prvýkrát v apokryfnom Jakubovom protoevanjeliu z 2. storočia a jej slávenie bolo uznané cirkevnou tradíciou viacerých kresťanských cirkví. Spomína sa aj v Koráne.

Predreformačnými cirkvami je narodenie Panny Márie oslavované ako významný nepohyblivý sviatok cirkevného roku. V Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi je jedným z dvanástich veľkých cirkevných sviatkov (dodekaortion), pričom v byzantskom kalendári predstavuje prvý veľký sviatok liturgického roka (začínajúceho 1. septembra).

Katolícke a pravoslávne cirkvi ho slávia 8. septembra (resp. 21. septembra, keď je 8. september podľa juliánskeho kalendára), východná tradícia však k sviatku pripája deň predsviatku a obdobie posviatku (do 12. septembra). Slávia ho aj Arméni, Kopti a Etiópčania.

Cieľom kresťanského slávenia nie je ani tak samotné Máriino narodenie, ako „večné predurčenie a požehnanie tej, ktorá sa jedného dňa stane Matkou Božieho Syna“. Udalosť je teda v pravoslávno-katolíckej tradícii predobrazom sviatku Narodenia Ježiša Krista, čo vidno v podobnej kompozícii ikony aj v texte tropára sviatku.

október 2024

Iluminácia zobrazujúca Barlaama z Kalábrie, rukopis Ludwig XV 9, 1459, fol. 38v, dnes J. Paul Getty Museum, LA

Barlaam z Kalábrie (* okolo 1290, Seminara, Kalábria – † jún 1348 / 1350) bol juhotaliansky byzantský filozof, teológ a matematik, hlavný odporca hésychazmu v 14. storočí. Zúčastnil sa rokovaní medzi Latinskou a Pravoslávnou cirkvou o únii, po víťazstve hésychazmu v Byzancii konvertoval na katolicizmus a stal sa biskupom v Gerace.

Vo svojom myslení narážal na silnú byzantskú tradíciu a vysoko si ctil filozofiu. Platonizmus považoval za zlučiteľný s kresťanstvom a Aristotela za zlučiteľného s platonizmom. Hoci mal rád novoplatónsku literatúru, neprijal jej mystický aspekt a namiesto toho za prostriedok zblíženia s Bohom považoval morálnu očistu a získavanie vedeckých poznatkov. Býva označovaný aj ako „predstaviteľ aristotelizmu západnej scholastiky

november 2024

Pohľad na byzantskú mozaiku v konche apsidy Baziliky San Vitale v Ravenne

Bazilika San Vitale je oktogonálny chrám zo 6. storočia v talianskom meste Ravenna. Ide o jeden z najvzácnejších príkladov ranokresťanskej a byzantskej architektúry v západnej Európe, s typickým centrálnym pôdorysom osemuholníka s kupolou nesenou ôsmimi stĺpmi a s priľahlými poschodovými galériami, ktorá sa stala vzorom pre cisársku palatínsku kaplnku v Aachene. Chrám San Vitale je jedným z väčších chrámov z obdobia cisára Justiniána I., ktorý prežil prakticky neporušený až do súčasnosti. Chrám bol rozšíreným systémom Chrámu svätého Sergia a Bakcha, i keď niektorí odborníci tvrdia že v ňom vidia svojbytnú architektúru, ktorá je prvým dokladom západoeurópskej architektúry ranného stredoveku. Stavba chrámu bola započatá v roku 526 na príkaz ravennského biskupa Ekklésia počas vlády ostrogótskej kráľovnej Amalaswinthy a vysvätený bol v roku 547. Chrám bol zasvätený mučeníkovi svätému Vitálovi Milánskemu, ktorý bol zároveň aj patrónom mesta. Ravenna bola predtým hlavným mestom Západorímskej ríše a hlavným mestom Ostrogótskeho kráľovstva. Výstavba chrámu predznamenala zvýšený záujem Byzantskej ríše o túto oblasť, ktorá vyvrcholila krátko na to zriadením Ravennského exarchátu, bol administratívnou jednotkou Byzantskej ríše na Apeninskom polostrove, na obranu proti rozpínavosti Longobardov. V roku 1960 udelil pápež Ján XXIII. chrámu, ako výnimočnej cirkevnej stavbe historického a cirkevného významu, čestný titul bazilika minor. Spolu s ďalšími ôsmimi pamiatkami v Ravenne bola bazilika zapísaná do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, v rámci lokality Ranokresťanské pamiatky v Ravenne.

december 2024

Detail fresky znázorňujúcej svätého Efréma Sýrskeho, 14. storočie, Athos

Efrém Sýrsky (* okolo 306, Nisibis – † 9. jún 373, Edessa) bol sýrsky básnik (hymnograf), teológ a učiteľ cirkvi (mariánsky doktor), autor početných dogmatických a exegetických spisov. Býva označovaný za najväčšieho zo sýrskych cirkevných otcov a prvého veľkého sýrskeho básnika. Podľa niektorých názorov najväčší teologický patristický básnik či najväčší básnik sýrskej literatúry vôbec. Ako reprezentant aramejsko-mezopotámskeho archaického kresťanstva nezaťaženého gréckymi vplyvmi postavil biblicko-semitskú tradíciu a jej symboly do protikladu kresťanstva ovplyvneného gréckou filozofiou. Jeho dielo bolo preložené do mnohých jazykov a výrazne ovplyvnilo východnú a byzantskú literatúru (napr. Romana Melóda). Jeho výroky sú taktiež súčasťou zbierok apofthegmata tón hagión paterón a Filokalia. Viacerými kresťanskými cirkvami je uctievaný ako svätý. Benedikt XV. ho v roku 1920 prehlásil za učiteľa cirkvi. Niektoré jeho hymny prešli do liturgie západnej i východnej cirkvi.