Preskočiť na obsah

Predrománske výtvarné umenie

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

O architektúre najmä pozri Predrománska architektúra.
Evanjeliár z Kellsu, Kristus na tróne, 8./9. storočie, Trinitty College, Dublin.

Predrománske výtvarné umenie[1][2] je súborne označenie širokej množiny antikizujúceho a stredovekého umenia, zahŕňajúceho viacero individuálnych umeleckých smerov, prevažne kresťanského charakteru. Rozvíjalo sa v západnej Európe približne medzi 5. storočím až prvou polovicou 11. storočia. Jeho vývoj je úzko spojený s pádom Západorímskej ríše (476). Kým vo Východorímskej ríši umenie kontinuálne nadviazalo na antickú tradíciu a postupne prešlo k osobitnému byzantskému umeniu. Na kresťanskom Západe sa umelecká homogenita rozpadla na viacero lokálnych smerov. Výboje Longobardov, Ostrogótov, Vandalov a ďalších germánskych kmeňov, sťahovanie národov ale aj expanzia kresťanstva. Vytvárajú priestor na vývoj umenia so špecifickými charakteristickým črtami, v ktorom sa spája antická a kresťanská tradícia s umením barbarov. Vznikajú nové štáty (napríklad Ostrogótske kráľovstvo, Longobardské kráľovstvo, Franská ríša, Vizigótska ríša atď...) a kultúrne centrá vybudované na mocenskom, svetonázorovom a jazykovom princípe.[3][4]

Charakteristika a definícia

[upraviť | upraviť zdroj]

Termín predrománske výtvarne umenie sa objavuje prvýkrát v roku 1938 v práci L'Art préroman od Jeana Huberta.[5] Vo francúzskych hovoriacich krajinách sa termínu predrománsky vyhýba a používa sa väčšinou v širšom zmysle, bez štylistického významu. V Taliansku naopak predrománsky označuje krátke obdobie po karolovskom umení a pred románskym umením hlavne obdobie 10. storočia, zatiaľ čo v Španielsku pokrýva rozmedzie od druhej polovice 8. storočia až do konca 10. storočia.[6] Hoci vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku je dnes preferovaný historickejší pojem „raný stredovek“. Označuje veľké umelecké obdobia, ktoré predchádzajú prvej polovici 11. storočia. Termín predrománsky teda zahŕňa karolovské a merovejské umenie, ktoré sú obmedzené trvaním ich dynastií. A priori vylučuje byzantské umenie ako aj vizigótske a mozarabské umenie, aj keď niektorí historici umenia zahŕňajú posledné dve z nich do predrománskeho umenia.[5] Nerovnomerné používanie terminológie je výsledkom vývoja vedeckých poznatkov za posledné polstoročie a uvedomenia si nevhodnosti termínu. Na druhej strane heterogenita umeleckých prejavov v západnej Európy v ranom stredoveku a ich štúdium v ​​národných kontextoch vyústilo do úplnej terminologickej fragmentácie, ku ktorej došlo na samom začiatku 21. storočia. Vecný vedecký obsah pojmu však nie je dlhodobo vyjasnený a je predmetom mnohých diskusií, polemík a pokusov o systemizáciu.[6]

V širšom zmysle predrománske umenie označuje umelecký prejav západoeurópskych krajín (s vylúčením oblastí pod priamym byzantským vplyvom) v období medzi neskoroantickým a ranokresťanským umením a začiatkom románskeho výtvarného umenia, to znamená približne od 6. do prvej polovice 11. storočia. Umenie tohto obdobia známe aj ako „včasný stredovek“, nepochádzalo zo spoločného základu a nebolo vyjadrené ani v jednom štýle. Namiesto toho, ako je prirodzené v období takýchto etnických, politických a ekonomických otrasov predstavujú rozmanitosť výrazov, ktorých prejavy v rôznych regiónoch by sa mali skúmať oddelene. Podrobná štúdia jednotlivých umeleckých oblastí je tu doplnená o všeobecný pohľad, ktorý je o to významnejší. Každá z predrománskych škôl alebo hnutí prispela k formovaniu románskeho umenia, v ktorom západná Európa opäť našla zásadne jednotný výtvarný prejav (pozri aj kap. Periodizácia).[7]

V užšom zmysle predrománske umenie označuje proto-románske umenie v oblasti juhozápadnej Európy od 9. do 10. storočia. Umenie tvorí základné piliere románskeho umenia, predovšetkým v architektúre (vďaka použitiu klenieb v celej budove a tzv. lombardskej výzdobe, ktorá rozdeľuje fasádu lizénami a arkádovými vlysmi). Do architektonického rámca predrománska architektúra zaviedla figurálnu sochársku výzdobu.[8]

Vznik

[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatky predrománskeho umenia datujú jednotliví autori rozlične. Východiskové body pre usporiadanie terminológie a pochopenie štylistických zmien sa nachádzajú v extrémne veľkom počte systematických výskumov neskorých antických a včasnostredovekých pamiatok v posledných dvoch desaťročiach 20. storočia, čo umožnilo vytvorenie nových syntéz a reinterpretáciu starších nálezov. Základným predpokladom je, že všetko umenie neskorej antiky a raného stredoveku, to znamená zo 5. do 10. storočia, by sa malo pozorovať prostredníctvom fenoménu „dlhého trvania“, pričom kontinuita je viditeľná počas celého obdobia. Napriek tomu rozlišovacia línia však môže byť stanovená do neskoroantického obdobia alebo do druhej polovici 7. storočia, keď sa pozorujú nové funkčné, liturgické, morfologické a štylistické definície umenia. Z územného hľadiska je zjednotenie výtvarného prejavu možné vidieť v celej oblasti Franskej ríše počas tzv. karolínskej renesancie a na jej okraji ako je Katalánsko, Chorvátsko, Veľká Morava, Britské ostrovy a iné krajiny mimo hraníc ríše.[6]

Vývoj predrománskeho výtvarného umenia sa spája pozvoľnou, miestne zafarbenou syntézou antického odkazu, abstraktných foriem barbarských kmeňov a podnetov z Byzancie.[9] Uprostred rozkladu antického sveta predrománske umenie nadväzuje na ranokresťanské umenie. Z veľkej časti bolo ovplyvnené umeleckým tradíciami novo usadených národov, ale aj byzantským umením. Okrem ranokresťanského dedičstva v sebe spájalo štylistické pohanské prvky germánskeho a keltského umenia, ktoré siahajú až k ich tradíciám pred prijatím kresťanstva, s jasnými vplyvmi grécko-rímskeho umenia, ale aj skýtskeho umenia z východu. Umenie bolo úplne preniknuté náboženským spiritualizmom. Antický senzualizmus a realizmus úplne zanikol. Až do 10. storočia prevláda náboženské umenie a tvoria výhradne mnísi v kláštoroch. Postupne však dochádzalo k novému zblíženiu s antickými tradíciami - abstrakciu a idealizmus prekonával nový realizmus, najmä z dôvodu nástupu filozofického realizmu, ktorý vplýval na výtvarné umenie (maliarstvo, sochárstvo).[10][11][12] Postupne smerovalo k prvej stredovekej monumentalite. K prejavom predrománskeho umenia patrí anonymita umelcov a výroba či ideologická spojitosť s Cirkvou alebo svetskou mocou.[9]

Historické pozadie

[upraviť | upraviť zdroj]

Ravenna zažíva rozkvet práve v 5. storočí počas vlády ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého. Fresky v Santa Maria a samotné Cividale vznikajú za čias Longobardov a napokon Frankovia dokázali vytvoriť politické a spoločenské štruktúry na základe antického odkazu. Medzi 6. a 8. storočí je Západ rozdrobený, ale nerozpadá sa vďaka Cirkvi, ktorá si zachovala myšlienku jednoty kresťanského sveta okolo Ríma, svätého Petra a jeho nástupcov. Západné elity zostanú pripútané k tomuto mestu ako ku duchovnému centru kresťanstva.[12] To umožnilo, aby sa potom vzchopili. Latinčina sa stala jazykom každodenného života, Cirkvi a písomníctva. Dochádza k asimilácii pôvodného obyvateľstva s barbarskými národmi. Evanjelizácia umožňuje spojenie ľudí, ktorí veria v toho istého Boha.[3] Správna štruktúra si zachovala svoje základy. Obchodné cesty v oblasti Stredomoria fungovali ďalej, ale už neslúžili šíreniu rímskeho umenia na Východ, naopak umožňovali čerpať z Orientu príklady a vzory. Snahy Byzantskej ríše, najmä za vlády Justiniána I., o obnovu rímskeho impéria v jeho niekdajšom rozsahu alebo aspoň získať kontrolu nad Barbarmi. Cirkvi pripadla úloha zachovať kontinuitu západoeurópskej kultúry. Jediný účinný nástroj vytvorili mnísi. Kláštorný život, straniaci sa všetkého svetského ponúkal útočisko pred týmto svetom, ktorý sa inšpiroval umením Orientu. Hlásateľmi evanjelia boli írsky misionári, ktorí stelesňovali naopak kresťanskú vieru prispôsobenú v barbarskom a severskom duchu, a to do tej doby než im v tom benediktínsky rád s prispením Ríma a hlavne pápeža Gregora Veľkého definitívne zabránili. Na konci 6. storočia dochádza k obnove latinskej liturgie a umenia. Gregor Veľký sa rozhodol pre benediktínov, ktorých poveril kresťanskými misiami k pohanom, aby tam ohlásili evanjelium a paralyzovali tak snahy írskych misionárov.[10]

V 7. storočí už jednotný kresťanský svet začala ohrozovať expanzia islamu, ktorý sa šíril od roku 622 do roku 755 svoje územie od Kaukazu po Zaragozu. V rovnakej dobe sa posledná vlna barbarov, Longobardov, postupne osídlila Itáliu. Invázia Vikingov a útoky moslimov na juhu završujú rozdelenie Európy na oslabenú Franskú ríšu. Otrasený Západ sa v 8. storočí zrejme spamätal, barbari sa húfne obracali na kresťanskú vieru. Na začiatku 8. storočia Merovejovci prenechali moc Karolovcom. Karol Martel odrazil Arabov za Pyreneje a zlomil definitívne ich nápor. Jeho syn Pipin Krátky dokončil dobytie Galie a podporil pápeža Štefana II. proti Longobardom, tým že mu v roku 756 daroval územie, ktoré sa stalo základom Pápežského štátu. Karolovci tak vytvoril zväzok medzi Franskou ríšou a Cirkvou. Definitívne sa ustálila situácia v Európe a stala sa základňou budúcich snáh o obnovu rímskeho impéria. Tieto tradície znovu sa zrodili v počas tzv. karolínskej renesancii a boli prijaté na dvore Karola I. Veľkého. Zhromaždil vedcov a umelcov z rôznych častí vtedajšieho sveta a inicioval pokus o zjednotenie umenia v rámci svojej ríše. Jeho krajina bola ovplyvnená vplyvmi antického sveta a ranokresťanského umenia.[10][12] Otonská dynastia nadväzuje na karolínske umenie spolu s ideou obnovy rímskeho impéria na Západe. Tieto snahy ožívajú počas tzv. otonskej renesancii. Bolo silno ovplyvnené antickým umením a byzantským umením.[13][14] Na konci 10. storočia vzniká a vyvíja sa feudálna spoločnosť s pánmi, ktorí sú schopní sa brániť pred nepriateľmi. Vznikajú hrady, kláštorné komplexy a väčšie chrámy, ako napríklad opátstvo v Cluny. Kláštor patril k najvplyvnejším cirkevným organizáciám v 11. a 12. storočí v celej západnej, čiastočne aj strednej Európe, preto malo značný vplyv nielen náboženský, ale aj intelektuálny, politický a umelecký na celý Západ. Zároveň v 11. storočí na Pyrenejskom polostrove zahájili kresťanské kráľovstvá na severe polostrova Reconquistu.[15][3]

Periodizácia

[upraviť | upraviť zdroj]
Územný vývoj v Európe
5/6. storočie – 10/11. storočie
Politická mapa Európy v roku 454.
Politická mapa Európy v roku 500.
Politická mapa Európy v roku 600.
Politická mapa Európy v roku 810.
Politická mapa Európy v roku 900.

V odbornej literatúre sa možno stretnúť s viacerými rozličnými členeniami predrománskeho výtvarného umenia. Medzi niektoré delenia, ktoré používajú významné publikácie patri napr.:

Encyclopedia of World Art predrománske umenie delí na 6 veľkých okruhov: Francúzsko (galorímske umenie, merovejské umenie* a karolovské umenie*); Nemecko (merovejské umenie*, karolovské umenie* a otonské umenie); Anglicko (inzulárne umenie); Španielsko (vizigótske a astúrske umenie); Itália (longobardské umenie) a Škandinávia (vikingské umenie).[7]

Dictionary of the Middle Ages predrománske umenie delí iba na: karolínske umenie (v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, Itálii a Španielsku).[16]

Gran enciclopèdia catalana predrománske umenie delí na: karolínske umenie alebo karolínskú renesanciu v rôznych častiach Franskej ríši, na Pyrenejskom polostrove rozlišuje iba astúrske umenie a mozarabské umenie.[17]

Hrvatska enciklopedija predrománske umenie delí na: merovejské umenie, anglosaské umenie, vizigótske umenie, longobardské umenie, karolínske umenie a otonské umenie.[6]

Encyklopedia PWN predrománske umenie delí na 3 veľké etapy: prvá etapa: longobardské umenie (6. – 8. storočie) v severnej Lombardii, vizigótske umenie (5. – 8. storočie) na Pyrenejskom polostrove, merovejské umenie (5. – 8. storočie) vo Franskej ríši, inzulárne umenie (5. – 7. storočie) na Britských ostrovoch; druhá etapa: karolínske umenie (druha polovica 8. – prvá polovica 10. storočia) okrajový vplyv umenia na Veľkej Morave; tretia etapa: otonské umenie (druhá polovica 10. – prvá polovica 11. storočia).[8]

Encyklopedie umění středověku predrománske umenie delí na: barbarské umenie, vikingské umenie, írske umenie, merovejská Galia, longobardská Itália, vizigótske Španielsko, karolínske umenie, otonské umenie a anglosaské Anglicko.[18]

Dějiny umění predrománske umenie delí na: germánske, ostrogótske a merovejské umenie; vizigótske, astúrske a mozarabské predrománske umenie; anglo-írske predrománske umenie a karolínske umenie.[19]

Malá československá encyklopedie predrománske umenie delí na: umenie predkarolínske (5. – 8. storočie) v oblasti longobardskej, vizigótskej a Franskej ríši, ostrovná časť spolu s írskou a anglosaskou či prvé umelecké prejavy v Škandinávii; umenie karolínske (koniec 8.polovica – 10. storočia) v ríši Karola I. Veľkého (karolínska renesancia) a jeho nástupcov v Západofranskej ríši, kde predchádzalo románskemu umeniu; umenie otonské (druhá polovica 10. – polovica 11. storočia) v Rímskej ríše za vlády otonskej dynastie s hlavnými ohniskami v strednom Nemecku a Porýniu – predstupeň románskeho umenia.[9]

Ottova všeobecná encyklopédia predrománske umenie delí na 3 etapy: predkarolínske výtvarne umenie, karolínske výtvarné umenie a otonské výtvarné umenie.[2]

Svetové dejiny umenia predrománske umenie delí na: merovejské obdobie, írske umenie, karolínske umenie a otonské umenie a počiatky románskeho umenia.[20]

Slovenská mutácia Wikipédie, najmä pre prehľadnosť a rôznorodú odbornú terminológiu sa snaží o čo najkomplexnejšie pokrytie celého obdobia. Rozlišuje hlavné 3 etapy a postupne regionálne umelecké štýly, pridržiavajúc sa (ak je to možné) chronologicky, panovníckych dynastií či existenciou ríš či kráľovstiev nasledovne:

Vývoj predrománskeho výtvarného umenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámka: Do vývoja predrománskeho výtvarného umenia sa radi čiastočne aj ranokresťanské umenie, ktoré doznieva v 5/6. storočí v západnej Európe (t.j na území bývalej Západorímskej ríše). Ďalej sa tu radí okrajovo barbarské umenie a vikingské umenie, ktoré sa paralelne rozvíja na prevažne pohanských územiach.

Ranokresťanské umenie (1. – 6. storočie)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranokresťanské umenie
Nástenná maľba Dobrého pastiera, 3. storočie, Kalixtove katakomby, Rím.

Ranokresťanské umenie označuje obdobie od 1. storočia až do začiatku 6. storočia, pričom ide najmä o umenie na území Rímskej ríše. Po uznaní kresťanstva začali vznikať prvé chrámy a umelecké predmety náboženského charakteru. Okrem rozdielov v témach vyzerali kresťanské a pohanské diela takmer rovnako. Prvé formy kresťanského umenia sa objavujú v katakombách s množstvom chodieb, ktoré boli pokryté nástennými maľbami a v nich boli uložené sarkofágy. Odklon od rímskej iluzívnosti, odmietnutím klasických tradícii antického umenia. Ako sa kresťanstvo rozvíjalo, jeho umenie odrážalo prevládajúce neskoré antikizujúce vplyvy. Čiastočná asimilácia antických výrazových prostriedkov, nárast abstraktných a ornamentálnych prvkov vo figurálnom prejavu strnulosť frontálne pojatých postáv na plochom pozadí s popretím obrazového priestoru.[21] Poskytujú dôležitý záznam o niektorých aspektoch vývoja kresťanskej náuky. Najskoršia kresťanská ikonografia mala tendenciu byť symbolická (chiró, ryba ako narážka na Krista, chlieb a víno sa odvolávali na Eucharistiu). V priebehu 3. a 4. storočia začali kresťania na nástenných maľbách v katakombách a v ďalších prejavoch prispôsobovať známe pohanské prototypy novým kresťanský významom. Napríklad rané figurálne zobrazenie Krista, ako dobrého pastiera je priamym prepožičiavaním klasického prototypu Merkúra (Herma). Niekedy bol tiež zobrazovaný ako mytologický boh či hrdina, ako bol Apolón alebo Orfeus. Až neskôr, keď samotné náboženstvo dosiahlo určitú mieru pozemskej moci, získal vznešenejšie atribúty.[22][23] V sochárstve prevláda vedľa figurálnych reliéfoch viazaných predovšetkým na sarkofágy aj drobná plastika[21], najčastejšie sa používa slonovina z alexandrijských a antiochijských dielní. Používajú sa taktiež drahé kovy. Naopak, znižuje sa množstvo priestorových sochárskych diel, nakoľko cirkev už na Prvom nicejskom koncile odmietala idolatriu – uctievanie idolov. Umeleckými centrami ranokresťanského umenia sa stali prvé biskupské obce – Rím, Konštantínopol, Antiochia, Jeruzalem a Alexandria v neskoršom období Miláno a Ravenna.[22][23]

V celej ríši sa čoskoro začali stavať chrámy z ktorých mnohé sponzoroval samotný Konštantín I. Veľký. Základným kresťanským chrámom sa stáva bazilika, jej lokálne stavebné odlišnosti určujú liturgické potreby. Išlo zvyčajne o päťloďové baziliky, ako napríklad stará Bazilika svätého Petra v Ríme alebo o budovy bazilikálneho alebo centrálneho pôdorysu. V Ríme sa rozvíja typ s transeptom pred apsidou. Na východe sa vyvinula forma s pastofóriami a západným dvojvežovým priečelím. Spojením bazilikálneho a centrálneho pôdorysu vznikajú nové kombinácie, ako napríklad Bazilika Božieho Hrobu v Jeruzaleme. S rozvojom pútnictva od vzniká veľké množstvo chrámov a rozvíja sa umenie tvorby mozaiky. Tá sa postupne sťahuje z podláh na steny a klenby, kde symbolizuje vyšší duchovný svet. Výzdoba chrámov nástennými maľbami alebo mozaikami, ktoré majú poučiť veriacich a tiež ilustrovať liturgické knihy a ďalšie rukopisy. Známe pamiatky sú i dodnes zachované Galériov oblúk a rotunda v Solúne zo 4. storočia, či Mauzóleum Gally Placidie.[22][23] Rozvíja sa tiež miniatúrna maľba ako ilustrácia náboženských textov. Naratívne motívy mali spočiatku typologickú povahu, často naznačovali paralely medzi Starým a Novým zákonom, avšak len málo z nich sa zachovalo do dnešných dní a viaceré z nich len ako neskoršie kópie. Najčastejšie motívy zo života Krista boli zázraky a umučenie. Dosková maľba sa ďalej vy vyvíjala vo Východorímskej (Byzantskej) ríši. Od 5. storočia sa stáva novým kultúrnym centrom Ravenna, anticipujúcim miestom stretu novovznikajúceho predrománskeho a byzantského umenia.[21]

Barbarské a vikingské umenie (3. – 11. storočie)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Barbarské umenie a Vikingské výtvarné umenie
Germánska spona (fibula) zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), 5. storočie, Kunsthistorisches Museum, Viedeň.

Barbarské umenie sa spája s obdobím sťahovania národov a umením barbarov. V polovici 2. storočia postupovali Góti od Baltského mora pozdĺž Visly na juh. Tam sídlil už v 2. storočí pred Kr. Sarmati, ktorých postupne vytlačili Skýti na západ. Prvý nájazd barbarov v polovici 3. storočia proti Rímskej ríši súvisel s vojenskou anarchiou. Alamani, Frankovia prenikali až do severnej Itálie a Sasovia sa usadili v Británii. Prestávka v 4. storočí umožnila nadviazanie obchodných stykov a obrátením Gótov na ariánstvo. Barbari boli prijímaní do rímskych légii a stávali sa sa tak spojencami Ríma. Huni a iné nomádske kmene sa valili smerom na západ pod tlakom Mongolov a stretli sa s Ostrgótmi okolo roku 370. Vizigóti sa usadili v Trácii. Zlé životné podmienky ich donútili k povstaniu. V roku 378 zvíťazili nad Rimanmi pri Adrianopole. Neskôr pod vedením Alaricha I. zaútočili na rímske balkánske provincie a vpadli do Itálie. V roku 410 dobyli Rím a v roku 414 prenikli z juhu do Galie, kde sa v roku 451 zúčastnili ako spojenci Ríma bitky na Katalaunských poliach proti Hunom. Koncom 5. storočia sa dostali na Pyrenejský polostrov a založili tam Vizigótske kráľovstvo. Vandali a Svébi spolu s Alanmi spustošili Galiu až k Pyrenejám, neskôr Hispániu aj severnú Afriku. Burgundi a Alamani sa usadili vo východnej časti Galie a Frankovia na severe. Vypovedali poslušnosť Rímskej ríše a rozšírili svoje územie. Huni okolo roku 405 sa usadili v oblasti Panónie a neskôr napadli Konštantínopol. Nato vtrhli na západ a dostali sa až k Parížu, boli odrazení pri Troyes a odtiahli až k Rímu a opäť sa stiahli. Posledný západorímsky cisár bol Romulus Augustus, ktorého v roku 476 Odoaker zosadil z trónu a zabil. Theodorich I. Veľký Odoakera porazil v roku 493. Ostrogótov zahnali Byzantínci cez Balkán do Itálie. Západorímska ríša sa rozkladala a jej miesto zaujali nové barbarské kráľovstva, ktoré sa postupne obracali na ariánstvo, neskôr pričinením Gregora Veľkého obracaním ariánskych barbarov na kresťanskú vieru. Longobardi boli zahnaní od Dunaja Avarmi a neskôr vpadli do Itálie a založili Longobarské kráľovstvo.[24]

Rozvoj barbarského umenia urýchlil úpadok rímskej moci. Od konca 5. storočia hlavne Galii sa miešali barbarské a východné vplyvy. Formy klasického umenia postupne vymizli. Orientálne vplyvy sa dostávali na územie Rímskej ríše postupne ešte pred príchodom Barbarov. Tieto vplyvy pôsobili v sochárstve, maliarstve a zlatníctve. Objavujú sa rastlinné a zvieracie motívy. Od. 5. storočia rovnako do umenia prenikajú barbarské prvky, ktoré vyrovnávajú stredomorské vplyvy. V barbarskom umení prevládajú motívy štylizovaných zvierat, geometrické vzory a menej často samotná ľudská postava na rozdiel od rímskeho umenia, ktoré zobrazuje podobizne bohov, cisárov a vysoko postavených ľudí. Frankovia v Galii, Vizigóti na Pyrenejskom polostrove, Ostrogóti v Itálii oceňujú rímsku architektúru a neskôr na ňu čiastočne nadviažu. V barbarskom umení sa rozvíja hlavne úžitkové umenie. Tieto drobné predmety nachádzame v barbarských nekropolách. Úžitkové umenie sa vyznačovalo ornamentálnosťou a zvieracím tvarom, ktoré majú vzbudiť dojem prepychu. Využíva sa technika cloisonné (priehradkový email). Časté sú spony zdobené technikou cloisonné (priehradkový email) alebo filigránom s vybrúseným zárezmi. Tieto motívy sa šíria po celom Západe. Rovnaké spony nájdeme u Gótov, vo východnom Prusku, u severoafrických Vandalov, ale aj u Anglosasov a Škandinávcov.[24]

Zvieracia hlava nájdená vo vikingskej lode neďaleko Osebergu, 9. storočie, Museum of Cultural History, Oslo.

Škandinávia je jednou z hlavnej oblasti kultúrnych oblastí severnej Európy. Severské germánske kmene sú rozštiepené na menšie územia kmeňov, ktoré hovorili skoro podobným jazykom. Postupne sa vyvinulo Dánsko, Nórsko a Švédsko, ktoré sa jazykovo začínali odlišovať až v 11. storočí. Škandinávska oblasť bol otvorená vonkajším vplyvom z Orientu. Územie dnešného Dánska sa nachádzalo medzi Baltským a Severným morom, kde prenikali vikingské a ostatné vplyvy. Invázia Vikingov na Západ sa prejavovala, na konci 8. a začiatku 9. storočia, prieskumnými výpravami a neskôr v 9. – 10. storočí sústavné nájazdy. V 10. a 11. storočí sa začínali zmocňovať území dnešného Francúzska, Anglicka, ale aj v Itálii a od roku 1016 do 1091 na Sicílii. Vikingovia kolonizovali Island a Grónsko. Nájazdy Vikingov boli po celej Európe. Vznikali vikingské štáty a grófstva na Orknejách, Man, v Írsku a v Anglicku. Na začiatku 10. storočia vojvodstvo v Normandii.[25]

Vikingské umenie je fáza severské výtvarného obdobia medzi 5. – 11. storočí. Pre severské pohanské umenie sú charakteristické predmety vyrobené zo zliatiny bohato zdobenými geometrickými a zvieracími motívmi. Tento zvierací štýl sa začal na Severe rozvíjať, prechádzal podobným vývojom ako u Anglosasov. Vyznačoval sa zložitými plochými ornamentmi zvieracích motívov. Rozvíja sa drevená architektúra. Úžitkové umenie sa sústreďovalo na zlatnícku výrobu šperkov, zbraní, ale aj na výrobu drevených lodí, saní a tesaných náhrobkov. V 7. storočí prevládal v severskom umení nový smer. Pletencové vzory, používané v Byzancii, Itálii, strednej Európe a na Britských ostrovoch, sa tu spojili zoomorfné tvary. U germánskych národov a v Anglicku sa objavujú nové okrúhle a oválne spony v tvare vtákov, levov a hadov. Lineárna kompozícia s veľmi zložitým geometrickým ornamentom. Medzi 8. a prvou polovicou 11. storočia dochádza silným vonkajším vplyvom byzantského umenia, prichádzajúci z Konštantínopolu cez Kyjev a Novgorod, či karolovského umenia z Francúzska a Anglicka. Prevláda stále pohanské umenie, ktoré kombinuje najrôznejšie motívy. K majstrovským dielam patria sane, zvieracie hlavy, výzdoba gokstadkých lodí s zvieracími hlavami nájdená v Borre. Ďalej zlaté ostrohy, masívne prstene, náhrdelníky, náramky a pracky. V 10. storočí dochádza k splynutí dekoratívneho inzulárneho umenia s vikingským umením a postupne dochádza ku christianizácii Severu, pre ktoré sú charakteristické práce z dreva.[25]

Predkarolínske výtvarné umenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Označuje obdobie medzi 5. – 8./9. storočí na území bývalej Západorímskej ríše a okolitých územiach do nástupu tzv. Karolínskej renesancie v štyroch kultúrnych okruhoch: v Itálii sa rozvíja hlavne ostrogótske a longobardské umenie, na na Pyrenejskom polostrove vizigótske umenie, na území dnešného Francúzska, Belgicka a Porýnia merovejské umenie a na britských ostrovoch a v Írsku sa rozvíja inzulárne umenie. Predkarolínske umenie sa vyvíjalo po ukončení veľkých migračných vĺn, tzv. barbarských kráľovstiev, zárodkov feudalizmu a dočasná stagnácia miest. Predkarolínske umenie predstavuje prvý stupeň stredovekého umenia. Predkarolínske umenie vychádza u odkazu antického umenia a barbarského umenia (germánskych a keltských kmeňov), tiahnuceho k dekorativizmu. Predkarolínske umenie charakterizuje silná štylizácia. Polarita medzi abstraktným ostrovným umením a kontinentálnym (benediktínskym) umením. Objednávatelia a stavitelia patria k vyššej cirkevnej a svetskej vrstve. Umeleckými centrami sa stali kláštory a biskupské sídla.[26][27][28]

Merovejské umenie (5. – 8. storočie)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Merovejské umenie
Interiér Baziliky svätého Petra vo Vienne, koniec 5. storočia, Vienne, Francúzsko.

Merovejské umenie je úzko spojené s obdobím vlády merovejovskej dynastie medzi 5. – 8. storočí vo Franskej ríši. Merovejovci si upevnili moc a rozšírili kresťanskú vieru po páde Rímskej ríše v Galii a položili politické a umelecké základy, na ktorom Karol I. Veľký postavil svoju ríšu. Merovejské umenie sa vyznačuje zmesou rímskeho klasického štýlu s pôvodnými germánsko-franskými umeleckými tradíciami, ktoré uprednostňovali abstrakciu a geometrické vzory. Od konca 5. storočia postupne dominoval germánsky štýl. V umení sa postava človeka zobrazovala zriedkavo. Výtvarný ráz merovejského umenia nebol jednotný. Takmer výhradne architektúra a sochárstvo nadväzuje na rímsku tradíciu, ktoré postupne prenikali do stredovekého umenia. Nositeľmi rímskeho odkazu bol hlavne patriciát z galských miest.[29][30][31]

Fréjuska katedrála s baptistériom, 5. storočie, Fréjus, Francúzsko.

V merovejskej architektúre hlavne v oblasti Galie (Arles, Lyon, Tours, Vienne, Paríž a Chartres) sa uplatňuje typ konštantínovskej baziliky. Kostoly sú trojitého typu (biskupské, kláštorné a pútnické). Biskupské kostoly (katedrála) sa skladajú z dvoch kostolov a baptistéria a boli orientované od severu na juh vedľa seba, ako napríklad v mestách Fréjus, Avignon, Nîmes, Vienne, Auxerre, Sens alebo v Ženeva. S výstavbou kláštorov súvisí aj rozvoj mníšstva v Galii v druhej polovici 4. storočia. V 7. a 8. storočí boli vybudované kláštory prevažne na severe a východe Galie. Mali rozmanité pôdorysy a skladali sa z dvoch kostolov. Usporiadanie pripomína dispozíciu východných kláštorov, ale už od 7. storočia sa začali objavovať odchýlky. Pútnické kostoly boli postavené na okrajoch miest a prevažne na vidieku nad hrobom svätého, ako napríklad v Saint-Germain v Auxerre, Saint-Bénigne v Dijone, Saint-Remi v Remeši. Vznikali od 4. storočia do 6. storočia a v Galii mali bazilikálnu dispozíciu s jednou apsidu, ako napríklad Saint-Bertrand v Comminges alebo Saint-Apôtres vo Vienne. Od 6. storočia sa objavuje typ baziliky s tromi apsidami, ako napríklad v Autune, Poreči a záver Katedrály svätého Petra a Pavla v Nantes. Od 5. a 6. storočia sa stavali klenuté kaplnky podobné klenutým kostolom v Malej Ázii. Zavedenie priečnej lode sa objavuje na konci 5. storočia. Krížový pôdorys s kruhovou apsidou pripojenou k priečnej lode, ako napríklad v kostol v Clermonte, Romainmôtier a v Saint-Denis. Krížový pôdorys mala Bazilika svätého Kríža a Chrám svätého Vincenta v Paríži a Notre-Dame v Jumièges. Niektoré vidiecke kostoly alebo kláštory mali jednoduchý obdĺžnikový pôdorys, ako napríklad v Jouarre a v Alise-Sainte-Reine. Zvonice boli osobitou súčasťou merovejských kostolov. Boli umiestňované pred kňazisko alebo pred loď do priečelia, ako napríklad Kostol svätého Martina v Tours a Katedrála svätého Štefana v Paríži. Baptistéria boli postavené prevažne na juhu Galie (Marseille, Frejús, Aix, Riez a Venasque). Tieto baptistéria sa nápadne podobajú chrámom v Malej Ázii, Sýrii a na pobreží Jadranského mora alebo baptistériám v Itálii. Štyri výklenky v rohoch štvorcového priestoru umožňujú prechod od štvorca k osemuholníku. Tento spôsob pochádza z Východu a uplatňoval sa pri stavbe baptistérií a martýrii. Výzdoba chrámov tvorili nástenné mozaiky s biblickými námetmi.[29][30][31]

Iluminácia Gótského misálu z kláštora v Luxeuil-les-Bains, 7. storočie, Bibliotheca Apostolica Vaticana, Rím.

Monumentálne sochárstvo stráca zmysel pre reliéf a zrieka sa antického realizmu v prospech stále rastúcej štylizácii. Kamenné a mramorové sochy sa vyrábali zriedka a merovejská architektúra bola do značnej miery nestála. V oblasti medzi Rýnom a Labe sa zo 7. – 8. storočia zachovali kamenné stély, na ktorých sa striedajú ranokresťanské motívy s pohanskými. Akvitánske sarkofágy z mramoru sa rozšírili po celej Galii. Výzdoba stráca antickú tradíciu, ale uplatňujú sa rastlinné ornamenty a kresťanské symboly. Objavujú sa aj lovecké a pracovné námety.[29][30][31]

Kalich z Gourdonskej pokladnice, 5./6. storočie, Cabinet des Médailles, Paríž.

V. 7 storočí vznikali v kláštoroch iluminované rukopisy zdobené rastlinnými ornamentmi, štylizovaným vtákmi a rybami, ktoré tvorili iniciály, ale aj riadky textu ako napríklad Gótsky misál, Gelasianský sakramentár. Výzdoba rukopisov sa redukuje na štylizovaný ornament pletencov, špirál a prepletených motívov. Postavy sa vyskytujú zriedka a často bývajú jednoduché, ale výrazné. V motívoch a ich usporiadaní sa objavuje silný vplyv orientálny vplyv. Farby sa obmedzujú na niekoľko jasných odtieňov zelenej, žltej, červenej a hnedej. Maľba na skle bola známa už v merovejskom umení od 7. storočia a prevažne sa rozvíjala v kláštoroch. Umelci boli veľmi známi, pretože často pracovali v kláštoroch na britských ostrovoch. Technika mozaiky si udržala kvalitu až do karolínskeho obdobia.[29][30][31]

V úžitkovom umení sa umelecké práce z kovu vyvíjali nepochybne na vysokej úrovni. Často tvorili výzdobu oltárov alebo interiér chrámov, Zlatnícke práce umožnili neskôr rozvoj monumentálneho sochárstva. V zlatníctve a šperkárstve sa rozvíjali dva prúdy: aristokratický farebný inkrustačný štýl ovplyvnený orientálnym umením a ľudový pásikový štýl, ktorý má pôvod v koptskom umení. Uplatnil sa na prackách burgundských a alamanských pohrebísk. Technika cloisonné (priehradkový email) sa do západnej Európy dostala z Perzie cez severný breh Pontu, pravdepodobne Hunmi. Zlatý prsteň s almandínon s vyrytým menom sásánovského kráľa Ardašira I. z Wolfesheimu, meč z Altlussheimu pri Mannheime, ktorý je zdobený technikou cloisonné a alamandínmi alebo v hroboch franských veľmožov. S expanziou islamu klesal aj dovoz almandínov z Orientu a nahradilo ich sklo. Od 7. storočia inkrustáciu nahradilo plátovanie a tauzia. Objavuje sa granulácia, nielo a vruborez. Medzi významné relikviáre patrí relikviár zo Saint-Bonnet v Avalouze a zo Saint-Benoît-sur-Loire. Najslávnejším zlatníkom bol svätý Eligius.[29][30][31]

Ostrogótske a longobardské umenie (5/6. – 8. storočie)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Ostrogótske umenie a Longobardské umenie
Ostrogótska spona (fibula) v tvare orla, zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), cca. rok 500, Germanisches Nationalmuseum, Nürnberg.

Ostrogótska ríša germánskeho kmeňa Ostrogótov sa v polovici 4. storočia rozkladala od Čierneho mora k Baltskému moru a na východe až k Volge. V roku 375 boli Ostrogóti podrobení Hunmi. Po smrti Atilu v roku 453 sa usadili v Panónii a už v roku 488 pod vedením Teodoricha Veľkého obsadili Itáliu. Keď Odoaker zosadil z trónu a zabil Romula Augusta, ktorý bol posledný západorímsky cisár, bola Itália vydaná barbarským kmeňom. Teodorich Veľký odstránil Odoakra a zriadil v Ravenne cisársky dvor. Ostrogótska ríša zahrňovala Sicíliu, Dalmáciu, Panóniu a Noricum. Centrom Ostrogótskej ríše sa stala od roku 493 Ravenna. Theodorich a jeho dcéra Amalaswintha udržiavali styky s Byzantskou ríšou, kým kráľ Vitiges a Totila viedli boje s Byzanciou, ktorá sa usilovala o ovládnutie Ostrogótskej ríše. V roku 552 sa ríša pod tlakom Byzancie rozpadla a jej územie bolo dobyté byzantským vojvodcami Narsesom a Belisarom.[32][33]

Longobardi bol germánsky kmeň z dolného Polabia. V priebehu 5. storočia postupovali pozdĺž Labe a nepatrne cez Čechy do tzv. Rugilandu, kde sa usadili v roku 489. Pri prenikaní k východu postupovali dokonca cez Moravu, kde sa stretli s Herulmi. Od začiatku 6. storočia postupne obsadzovali Panóniu, kde v roku 567 za pomoci nomádskeho kmeňa Avarov porazili Gepidov. Pred Avarmi však už v roku 568 vpadli do Itálie a vytvorili Longobardské kráľovstvo. Zahnali Grékov do Ravenny a ohrozili a obkľúčili Rím. Ich moc sa upevnila a rozšírila na úkor Byzantskej ríše. Ravenna bola dobytá v roku 751. Longobardské kráľovstvo sa v priebehu 7. – 8. storočia dostalo viackrát do vojenského stretu s Rímom, čo bolo jedným z dôvodov dobytia Lombardie franským kráľom Karolom I. Veľkým v roku 774, ktorý sa spolu so svojím otcom Pipinom III. považoval za ochrancu pápeža. Rím ktorý bol na pokraji skazy zachránili Frankovia, spojenectvom medzi pápežom Hadriánom I. a Karlom I. Veľkým. Podporoval pápeža v boji proti Longobardom a po porážke ich kráľa Didiera (773) sám prijal titul longobardského kráľa. Potvrdil pápežovi panstvo nad Ravenským exarchátom a roku 781 sa presne určili hranice Pápežského štátu. Z krajiny Longobardov a Spoletského vojvodstva vzniklo Talianske kráľovstvo ako samostatný celok Franskej ríše.[32][34][35]

Až na Theodorichovo mauzóleum v Ravenne, s obrovskou monolitickou kupolou, bolo ostrogótske a longobardské umenie výlučne dekoratívne. Sochárska výzdoba kamenných zábradlí, okien a cibórií. Bola často prelamovaná a pripomínala spracovanie pletencových pásov alebo prepletaných povrazov výšiviek, ako napríklad svätý Juraj vo Valpolicelle. Ľudská postava je v súdobom repertoári vzácna a neobratne podaná, ako napríklad svätý Martin v Cividale. Z ostrogótskej doby sa zachoval iba ozdobný pancier pripisovaný práve Theodorichovi, kde je použitá rovnaká výzdoba ako na vlyse mauzólea. Predmety nájdené na pohrebiskách, hlavne zo 7. – 8. storočia v Ocera Umbra pri Assisi, Castel Trosino pri Ascoli, ukazujú špirálovité vzory, ktoré sa používali v dobe bronzovej na výzdobu zbraní. Filigránova výzdoba spôn pripomína zase motívy z doby železnej. Na pektorálnych krížoch prevláda pletencový vzor. Poklad kráľa Agilulfa a Theodelindy v katedrále v Monze spája v zlatníckej výzdobe technikou cloisonné (priehradkový email) s vykladanými drahokanmi a antickými gemami.[32][34]

Vizigótske umenie (6. – 7./8. storočie)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vizigótske umenie
Votívna zlatá koruna kráľa Rekkeswintha, 7. storočie, Gaurrazarský poklad, Museo Arqueológico, Madrid.

Vizigóti za vlády rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého sídlili ako rímski spojenci na území severne od dolného toku Dunaja. Cisár Valens im povolil, aby sa usadili v Trácii. Zlé životné podmienky ich donútili k povstaniu. V roku 378 zvíťazili nad Rimanmi pri Adrianopole. Neskôr pod vedením Alaricha I. zaútočili na rímske balkánske provincie a vpadli do Itálie. V roku 410 dobyli Rím a v roku 414 prenikli z juhu do Galie, kde sa v roku 451 zúčastnili ako spojenci Ríma bitky na Katalaunských poliach proti Hunom. Keď sa Vizigóti usadili na Pyrenejskom polostrove, založili tam silné Vizigótske kráľovstvo v roku 466. Kráľ Eurich, jeho zakladateľ, často sídlil so svojím dvorom v Toulouse, v Akvitánskej provincii. Po bitke pri Vouillé bolo kráľovstvo ohrozené Franskou ríšou a oklieštené až k Pyrenejám. Kráľovstvo sa zachránilo pred pádom vďaka Teodorichovej pomoci. Kráľovstvo bolo oslabované neustálymi nepokojmi a bojmi o moc, preto cisár Justinián I. načas obsadil Córdobu a Sevillu. Hlavým mestom kráľovstva sa stalo Toledo. Rekkared I. upustil od arianizmu a pripojil sa k rímskokatolíckej cirkvi, ktorá tu zaviedla účinnú kontrolu. Kvôli stálym nepokojom sa kultúra veľmi rýchlo asimilovala a darilo sa jej to až do vpádu Arabov dovŕšeného v roku 713. Umelecká produkcia ukazuje, že na rozdiel od Frankov prešli Vizigóti východorímskými (byzantskými) a talianskymi územiami, než sa usadili v južnej Galii a na Pyrenejskom polostrove. Udržiavali stále styky s Ostrogótmi, ktorí zostali na Apeninskom polostrove a svojimi zákazkami podnietili činnosť domácich dielní.[32][36]

V severozápadnom Španielsku sa na vidieku stavali chrámy bazilikálneho typu na pôdoryse gréckeho kríža, uzatvorené valenou klenbou na pásoch, ako napríklad v San Juan v Baños, Santa Comba v Bande a San Pedro de la Nave zo 7. storočia. Druhú skupinu tvoria stavby v Katalánsku. Patria sem predovšetkým chrámy v Tarrase (San Pedro, ktorý bol len kaplnkou, San Miguel a Santa Maria) a katedrála spolu s baptistériom v Egare. Chrám Panny Márie bol nepochybne trojloďovou bazilikou s trámovým stropom. Kostol svätého Michala je malá stavba v tvare gréckeho kríža vpísaného do štvorca, s apsidou na východe. Ramená kríža sú zaklenuté krížovou klenbou a nad strednou časťou sa nachádza kupola na trompoch. V rohoch sú kaplnky zaklenuté konchami. Vplyv byzantskej architektúry je veľmi silný. Z iniciatívy Vizigótov bolo vo Francúzsku postavených niekoľko stavieb, obzvlášť Kostol La Daurade v Toulouse. Vizigótsku architektúru charakterizuje podkovovitý tvar apsíd, niektorých archivolt a klenieb. Výzdoba sa člení v obdĺžnikové polia – tak ako v Galii.[32][37]

Hlavice stĺpov sú dvojitého typu. Prvý typ sú rímskokorintské alebo najčastejšie kompozitné hlavice. Na druhom type hlavíc sú zobrazované postavy alebo zvieratá vpísané do medailónov vo veľmi nízkom reliéfe. O nástenných maľbách sa dozvedáme z písomných prameňov. Výjav z Apokalypsy na klenbe Kostola svätého Michala v Tarrase sa zrovnáva s nástennými maľbami v Báwíte. V známom gaurrazarskom poklade sa nachádzajú votívne koruny kráľov Svinthila a Rekkeswintha. Technika korún je byzantská, ale ich tvar a spojenie vypuklých drahokamov a filigránových cloisonné (priehradkový email) sú čisto barbarské.[32][37]

Inzulárne umenie (5. storočie – 1066)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Inzulárne umenie
Evanjeliár z Lindisfarnu, monogram Chiró na začiatku Matúšovho evanjelia, cca. 7/8. storočie, British Library, Londýn.

Inzulárne umenie je všeobecné označenie pre anglo-írske a írsko-anglosaské umenie, ktoré sa od 5. storočia rozvíjali na Britských ostrovoch a Írsku až do normanského vpádu v roku 1066. Írovia, prezývaný aj Scoti, prijali kresťanskú vieru už v 5. storočí. Vytvorili dôležité ohnisko náboženskej a mníšskej kultúry v severozápadnej Európe. Írsky misionári odchádzali ďaleko na pevninu a prispeli ku christianizácií Galie, Nemecka, Nizozemska a Švajčiarska. Svätý Kolumbán založil kláštor v Luxeuil či Burgundsku a neskôr v Bobbiu v Itálii. Svätý Havel (Gallus) zriadil vo Švajčiarsku, na juhu od Bodamského jazera, Opátstvo svätého Havla v Sankt Gallen a svätý Emmerám založil staroškótsku cirkev v Regensburgu.[38][39][40][41] V 9. storočí vystriedal Wessex s hlavným mestom Winchesterom vládu Mercie a Northumbrie. Nájazdy Vikingov začali v roku 835 a dočasne prerušili vývoj umenia na britských ostrovoch. Z vlády Alfréda Veľkého, jeho matka bola dcérou Karola Holého, bol obnovený styk s kontinentom. V 10. storočí ožilo mníšstvo zásluhou troch významných prelátov: svätého Dunstana, svätého Oswalda a svätého Aethelwolda. Toto hnutie malo silný vzťah k Cluny a Fleury. Vznikajú nové kláštory, ako napríklad Westmintsterské opátstvo v roku 960, ale aj Winchesterská katedrála.[42]

Inzulárne umenie sa vyvíjalo na základe germánskeho umenia, ovplyvnené rímskym umením, ranokresťanským umením, koptským umením a neskôr aj karolínskym umením. Došlo k osobitému spojeniu antického odkazu a severného barbarského umenia s ich abstraktnou ornamentikou špirál, pletencov, stočeného trúbkovitého motívu a štylizovaných zvieracích motívov. Reprezentovanom hlavne v umeleckom remesle (kovolejárstvo, knižná maľba a reliéfne zdobené kamenne kríže a stély), ktoré bolo ovplyvnené umením doby sťahovania národov. V architektúre sa využíva pravouhlý pôdorys spravidla pre jednoloďové chrámy so svätyňou a výrazne oddelenou prepážkou.[38][39][40]

Benedikcionár svätého Aethelwolda, Kristov krst, British Library, Londýn.

Kontinuitu keltského umenia môžeme sledovať od neskorej doby laténskej až po prvé ranokresťanské diela v 5. storočí, ako napríklad kruhové spony, pracky a Petrieova koruna. Umenie knižnej maľby sa rozvíjalo hlavne v druhej polovici 7. storočia, kde sa objavujú pletence, niekedy zo značne štylizovanými ľudskými postavami, ako napríklad Evanjeliár z Durrow. Od začiatku 8. storočia írske umenie splýva s northumbrijským umením, ako napríklad Evanjeliár z Lindisfarnu. O priamych vzťahoch k škandinávskemu umeniu svedčia írske kríže a runové nápisy v Škandinávii. Výrazne sa prejavil i germánsky umelecký vplyv. Írske umenie šírili hlavne po Európe mnísi. Rovnaký štýl sa rozvíjal v kovolejárstve, veľké kruhové spony, kalichy a predmety zdobené technikou cloisonné (priehradkový email). Táto technika ovplyvnila aj výrobu krížov. Po roku 750 sa pletencový vzor sa rozvinul na ilumináciach. Na niektorých stránkach sa objavujú štylizované ľudské postavy. Nájazdy Vikingov prerušili tento vývoj umenia.[38][43][40]

Anglosaské umenie sa vyvíjalo súbežne s írskym umením, došlo však k ešte bližšiemu spojeniu medzi keltským a rímskym umením. Bazilika v Canterbury postavená svätým Augustínom, a opátstvo v Rippone a Hexhame postavenými Wilfriedom, sú prvými dokladmi kamenej architektúry. Až do vpádu Normanov bola architektúra ovplyvnená aj karolínskou architektúrou. Mnohé z raných kostolov boli z dreva, ako napríklad Kostol svätého Ondreja z Greenstedu v Essexe. Väčšie chrámy, boli ovplyvnené francúzskou kláštornou architektúrou, ktoré sa však nezachovali. Z menších kostolov je najúplnejší Kostol svätého Vavrinca v Bradforde na Avone, ktorý bol prestavaný v 10. storočí. Medzi najcharaktickejšie stavby patria veže Earl's Barton, St'Benet's Cambridge a Sompting, kde je zrejmý rýnsky vplyv v originálnom nasadení strechy tzv. helmturm. K najdôležitejším architektonickým prvkom patria lizény, slepé arkády, kužeľovité vyduté drieky a mitrovito uzatvorené okná.[42]

V knižnej maľbe nachádzame byzantské a rímske vplyvy, ktoré sa spojili s vplyvom írskej kaligrafie a škandinávskeho zvieracieho ornamentu, ako napríklad v Canterburskom žaltári. Utrechtský žaltár bol v roku 1000 v Canterbury ovplyvnený winchesterským štýlom, aj keď Winchester nebol jediným skriptóriom. Medzi najznámejšie rukopisy patrí Sakramentár Róberta z Jumièges, Newminsterský evanjeliár a majstrovské dielo školy tzv. benedikcionár svätého Aethelwolda. Zlatnícke práce a rezby zo slonoviny nadväzujú na karolínsku tradíciu, ako napríklad klenot Alfréda Veľkého alebo Godwinova pečať. Z textílii vyniká vyšívaná štóla a manipul biskupa Frithestana z Winchestru, nájdené v hrobe svätého Cuthberta v Durhame.[42] Rovnako anglosaské umenie pôsobilo na vývoj západoeurópskeho umenia, hlavne na karolínsku renesanciu.[38][40]

Karolínske výtvarné umenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Jazdecká soška Karola I. Veľkého z pokladu Katedrály svätého Štefana v Metz, cca. 9. storočie, Louvre, Paríž.

Označuje obdobie za vlády Karola I. Veľkého a jeho syna Ľudovíta Pobožného na konci 8. a začiatku 9. storočia. Karolínske výtvarne umenie či karolínska renesancia nadväzovala na odkaz antického umenia (najmä idea obnovy rímskeho impéria) a bolo silne ovplyvnené byzantským umením v architektúre. V rámci tohto obdobia sa rozvíja umenie na Veľkej Morave. Podporuje sa výstavba cisárskych falcí a palácov (Aachen Ingelheim), kláštorov (Sankt Gallen), chrámy bazilikálneho typu s pravouhlým záverom alebo s troma paralelnými apsidami. Ďalej sa rozvíja typ centrálneho chrámu. Výzdoba chrámov je ovplyvnená interiérovou výzdobou chrámov v Ravenne (nástenné maľby a mozaiky). Návrat ľudskej postavy do maliarstva. Vrcholným prejavom antikizujúceho sochárstva je drobná plastika, plastickosť (materiál slonovina a zlato), ktoré sa stali neskôr podkladom pre monumentálne románske sochárstvo. V kláštorných skriptóriach sa rozvíja knižná maľba so silným vplyvom byzantského umenia.[44]

Karolovské umenie (koniec 8. storočia – začiatok 10. storočia )

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Karolovské umenie
Interér palatínskej kaplnky v Aachene, 8./9. storočie, Aachen, Nemecko.

Karolovské umenie je syntézou rôznych kultúr západnej Európy a tendencií, predovšetkým neskoroantického a inzulárneho umenia. Karolovi predchodcovia, ako napríklad Karol Martel, ktorý zachránil Galiu pred arabským vpádom v bitke pri Poitiers a Pipin Krátky pripravili pôdu pre vznik ríše Karola I. Veľkého, tým že podporoval svätého Bonifáca (šírenie kresťanskej viery vo Franskej ríši). Pipin Krátky dokončil dobytie Galie a podporil pápeža Štefana II. proti Longobardom, tým že mu v roku 756 daroval územie, ktoré sa stalo základom Pápežského štátu. Karolovci tak vytvoril zväzok medzi Franskou ríšou a Cirkvou.[32][1]

Karol I. Veľký bol korunovaný pápežom za cisára v roku 800. Náboženské a kultúrne reformy, ktoré inicioval boli založené na ideách obnovy rímskeho impéria. Konkrétne kresťanského impéria cisára Konštantína I. Veľkého. Karolova ríša siahala od Holštajnska po Barcelonu a Benevento, od Labe až k Atlantickému oceánu. Z hľadiska vývinu výtvarného umenia a architektúry bolo kľúčové obsadenie talianskych teritórií, kde sa zachovalo množstvo príkladov antického umenia slúžiacich ako vzor súdobým umelcom. Hlavným centrom, z ktorého sa šírili nové idey, bol Aachen, kde od 794 sídlil dvor Karola I. Veľkého. K významným umeleckým centrám patrili Metz, Remeš a Reichenau. V kapituláriach dostali všetci občania zákony na jednotných zásadách. Tieto idey zásadným spôsobom ovplyvnili aj výtvarné umenie a architektúru. Architektúra, sochárstvo, maliarstvo, knižná maľba a výroba liturgických predmetov boli vyjadrením politických koncepcií Karola I. Veľkého a významnou formou reprezentácie cisárskeho majestátu. Tieto podnety prežili ešte dlho po Karolovej smrti a dokonca invázií Normanov, aj keď bola ríša rozdrobená.[32][1]

Karolovi nástupcovia ako Ľudovít Pobožný, Karol Holý, Ľudovít Koktavý, Ľudovít III., Karolman a Karol Tučný nedokázali udržať jednotnú ríšu. Úsilie Cirkvi o kontrolu štátnej správy a invázia Normanov, Maďarov a Arabov boli nepochybne hlavnými príčinami rozpadu jednotnej Karolínskej ríše. Na jej troskách sa potom zrodilo Francúzsko, Nemecko a Taliansko.[32][1]

Karolovská architektúra nadväzuje na antickú tradíciu hlavne v architektonickom tvarosloví a v opätovnom zavedení figurálnych motívov (drobná plastika a reliéf). Podporuje sa výstavba falcí, palácov, kláštorov a chrámov bazilikálneho typu s pravouhlým uzáverom alebo s troma paralelnými apsidami tzv. benediktínske apsidy, ako napríklad v Saint-Philibert-de-Grand-Lieu alebo pri kryptách vo Flavigne a Saint-Germain v Auxerre. Väčšinou majú centrálny pôdorys, ako napríklad Palatínska kaplnka v Aachene či kostol v Germiny-des-Prés. Kostoly s predsieňou a kaplnkou na poschodí západného priečelia majú v prízemí voľný priechod do lode. Pod vyvýšenom chóre sa nachádza krypta, ktorá je pretiahnutá smerom na východ. Vzniká tak priestor pre uctievanie ostatkov svätých a pre hroby vysoko postavených osôb. Bola zavedená ochodza, ako napríklad v katedrála v Clermont-Ferrand a kláštorný Kostol svätého Mórica v Agaune. Tieto nové prvky vytvorené v karolínskom období boli neskôr použité v románskej architektúre. V stavebnej technike sa objavujú aj ďalšie prvky ako je rozloženie tlaku. Všetky kostoly boli kryté drevenými stropmi a krovmi až na apsidu. Hranolové piliere a jednoduché stĺpy boli naradené piliermi krížového profilu. V 9. storočí sa v Galii objavujú vežové priečelia. Významné pozostatky cisárskych palácov nájdeme v Aachene a v Ingelheime. Vďaka plánu kláštora v Sankt Gallen z roku 830 si môžeme urobiť predstavu o rozsahu kláštorných stavieb v karolínskom období. Uprednostňuje sa plošný výzdoba pred plastickou. Výzdoba chrámov je ovplyvnená interiérovou výzdobou chrámov v Ravenne (nástenné maľby a mozaiky).[32][45][46][47]

Ebbonovo evanjelárium, miniatúra evanjelistu Marka, 9. storočie, Mestská knižnica Épernay.

Vrcholným prejavom antikizujúcého sochárstva je drobná plastika (slonovina, zlato), ktoré sa stalo východiskom pre monumentálne románske sochárstvo. Kamenné sochárske práce sa zachovali v Lorsch a Aachene. Pozoruhodnú úroveň dosiahla slonovinová rezba, ako napríklad Evanjeliár z Lorsch.[46][47]

Tassilov kalich, 8. storočie, Stift Kremsmünster, Kremsmünster.

V maliarstve sa rozvíja hlavne mozaika, ktorá sa často umiestňovala ako votívne obrazy pri vchodoch do chrámu. Medzi najvýznamnejšiu mozaikovú výzdobu patria v kostole Germiny-des-Prés a palatínskej kaplnke v Aachene. Nástenné maľby sa veľmi nedochovali jedine maľby v krypte Saint-Germain v Auxerre. Tieto maľby sú dokladom pozoruhodného majstrovského riešenia monumentálnej výzdoby. Ďalej v Kostole svätého Juraja v Oberzellu, kaplnka Panny Márie v Castelsepriu. Knižná maľba sa stáva najkrásnejším prejavom karolínskej renesancie. V kláštorných skriptóriach sa rozvíja knižná maľba pod silným vplyvom byzantského umenia. Tento vedomý antikizujúci vplyv spomaľoval významný podiel ornamentu, ktorý vychádzal z írskych a východných tradícii. Obľúbenými motívmi boli postavy evanjelistov, panovnícke portréty, náboženské výjavy, ozdobné iniciály a ornamentálne bordúry. Techniky boli rôzne, používali sa čisté alebo lomené farby, striebra a zlata. Medzi školami vyniká najmä tzv. palácová škola (Aachenský evanjeliár). Ďalšia významná bola tzv. Adinská škola (Gottschalská škola), ktorá sa preslávila tzv. Karolovým evanjeliárom z rokov 781 – 783. Do tejto skupiny patrí aj evanjeliár abatiše Ady. Tourská škola vytvorila najlepšie diela počas celého karolínskeho obdobia, ako napríklad Biblia z Fleury a Biblia Karola Holého. Ďalšie význame školy boli v Remeši, Metz, Saint-Denis, Sankt Gallen a vo Fulde.[46][47]

V úžitkovom umení sa umelecké práce z kovu vyvíjali nepochybne v rímskom odkaze, ako napríklad socha Karola I. Veľkého alebo antikizujúce levie hlavy na dverách v Aachene. V zlatníctve prežíva technika cloisonné (priehradkový email), ako napríklad Tassilov kalich okolo roku 780. K najvýznamnejším dielam z 9. storočia patrí paliotto z milánskej Baziliky svätého Ambrózia, vytvorená zlatníkom Wolwinom na objednávku arcibiskupa Angilberta zo Saint-Riquier. V druhej polovici 9. storočia sa kláštor v Saint-Denis stal významným centrom, kde sa rozvíjala technika tepania vo vysokom reliéfe (basreliéf). Medzi významné zlatnícke práce patrí väzba Zlatého kódexu (Codex aureus), relikviárova socha zo Sainte-Foy v Conques.[46][47]

Veľkomoravské výtvarne umenie (začiatok 9. storočia – 906)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Veľkomoravské výtvarne umenie
Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, pravdepodobne 9./10. storočie.

Veľkomoravské umenie sa spája s obdobím Veľkej Moravy a s prijatím kresťanskej viery. Hlavnými centrami bolo územie Moravy a západného Slovenska. Bol to prvý stabilizovaný výtvarný prejav u Slovanov. Vychádza prevažne z podunajskej kultúry a avarsko-slovanského umenia. Konkrétnym dokladom šírenia kresťanstva na Veľkej Morave sú sakrálne stavby. V počiatkoch výskumov sa predpokladala iba existencia jednoduchých drevených kostolov. Tento typ bol vhodný pre prvotné misionárske aktivity vzhľadom na dostupnosť materiálu, jednoduchú konštrukciu a preto, že nevyžadoval vysvätenie. Kostoly patrili vôbec k prvým kamenným stavbách Slovanov, preto sa pri ich stavbe počíta aj s účasťou zahraničných umelcov. Archeologické náleziská v oblasti Uherského Hradišťa (Staré Město, Modrá a Sady). Približne polovica z doteraz známych kostolov pochádza práve z Mikulčíc. Existenciu viacerých veľkomoravských kostolov je možné predpokladať v Nitre, ktorá si však zachovala významné postavenie aj po zániku Veľkej Moravy a neskoršie prestavby pravdepodobne zrejme viedli k zničeniu viacerých z nich. Kostoly sa väčšinou nachádzajú v areáloch hradísk, resp. dvorcov. V sakrálnej architektúre vidno silný vplyv západného ale aj byzantského umenia, vďaka kresťanským misiám zo Západu a z Východu. Ďalšie vplyvy na veľkomoravskú sakrálnu architektúru malo viacero zdrojov čo súvisí s šírením kresťanstva z rôznych oblastí, ako napríklad vplyv karolovského umenia či dalmátsko-istrijských vplyvoch.[48][49]

Strieborný kríž z Mikulčíc zobrazuje reliéf Ukrižovaného Krista, Slovanské hradiště v Mikulčicích.

Vyvinuli sa tri typy chrámov a to centrála, jednoloďové kostoly s pravouhlým alebo polkruhovým presbytériom alebo trojloďové baziliky. Väčšina veľkomoravských kostolov má jednoduchú konštrukciu, ide o jednoduché jednoloďové kostoly alebo o rotundy s jednou apsidou. Z Mikulčíc je doložená je aj rotunda s dvoma apsidami a rotunda s vnútornou tetrakonchou. Konštrukčne náročnejšími sú trojloďové baziliky z Mikulčíc (kostol III) a z Bratislavy (Hradný vrch). Na Devíne je doložený unikátny jednoloďový kostol s trojlístkovým uzáverom (trikoncha). Kostoly boli stavané z lomového, zriedkavo aj riečneho kameňa, často s použitím materiálu z predslovanského obdobia. Stavby boli zvnútra omietnuté a zdobené freskovou výzdobou, ako napríklad Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, Kostol svätého Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom a Rotunda svätého Juraja nad Nitrianskou Blatnicou.[48][49]

Rozvíja sa aj úžitkové umenie, najmä práca s kovmi (šperkárstvo, zlatnícke práce a kovoremeselné práce). Toto odvetvie reprezentujú meče podobné škandinávskym a karolínskym mečom, nákončia, zámky, kľúče, vedierka a podobne. V oblasti šperkárstva sa vyrábali náušnice, prstene, závesky, gombíky zo striebra, zlata, bronzu, ojedinele zo skla. Rozlišujeme jednoduchý ľudový šperk a tzv. veligradský, nazývaný i byzantsko-orientálny vyrábaný šperkárskymi technikami.[48][49]

Otonské výtvarné umenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Označuje obdobie prevažne na území dnešného Nemecka počas vlády saskej dynastie (Henrich Vtáčnik, Oto I., Oto II. a Oto III.). Otonské umenie alebo otonská renesancia nadviazala na karolínske umenie spolu s ideou obnovy rímskeho impéria na Západe. Bolo silno ovplyvnené antickým umením a byzantským umením. Zároveň sa na Pyrenejskom polostrove rozvíja astúrske umenie a mozarabské umenie. Kultúrnymi centrami sa stávajú cisárske dvory (falce), biskupské sídla a kláštory. Otonské umenie dosiahlo svoj vrchol okolo roku 1000. V prvej polovici 11. storočia sa pomaly prechádza do románskeho umenia. Podporuje sa výstavba dvoj chórových bazilík s viacerými vežami a kryptami. Sochárstvo získalo reliéfny charakter a objavujú sa figurálne drevorezby. Takisto sa rozvíja rezba do slonoviny či bronzová plastika a zlatnícke práce. Nástenná a knižná maľba sa stáva pokročilejšou.[50][13][14]

Otonské umenie (začiatok 10. storočia – 1038)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Otonské umenie
Bazilika svätého Michala v Hildesheime, 11. storočie, Nemecko.

Otonské umenie alebo otonská renesancia bola fázou predrománskeho umenia, ale aj predzvesťou románskeho umenia, ktoré sa rozvíjalo v západnej časti Európy. Nadviazalo na snahy zrodené v karolínskom období (idea obnovy rímskeho impéria na Západe), uplatnili sa v ňom aj antické vzory a byzantské vplyvy. Rozkvet umenia nastal počas otonskej dynastie, založená v roku 919 Henrichom I. Vtáčnikom z Dolného Saska, vládnuca do roku 1024, kedy ju vystriedala sálska dynastia. Organizácia lénneho systému, boj proti barbarom (Slovanom, Vikingom a Maďarom), vytvorenie dynastie a konečné úsilie o obnovu ríše spravovanú nemeckým kráľom. Otovi I. sa podarilo obnoviť cisárstvo a dať sa v roku 962 v Ríme korunovať za cisára. Otonské umenie vyrastalo z tejto obnovy. Otonskí cisári, nadväzujúci na karolínsku politiku, vytvorili pevné zväzky s Itáliou a zaujímali sa o umeleckú a intelektuálnu činnosť. Byzantský vplyv prevažoval za vlády cisára Ota II., ktorý sa oženil s byzantskou princeznou Theofanou, a za vlády ich syna Ota III., ktorého radcovia v Ríme boli biskup Bernward z Hildesheimu a Gerbert z Aurillacu, budúci pápež Silvester II. Kultúrnymi centrami sa stali cisársky dvor, biskupské sídla a veľké kláštory. Tieto kultúrne centrá vznikali v srdci Svätej ríše rímskej, ďaleko od brehov pustošených Vikingami alebo Arabmi. Najdôležitejšími z týchto centier bolo benediktínske opátstvo Reichenau pri Bodamskom jazere, Sankt Gallen, Trevír, Echternach, Kolín nad Rýnom, Augsburg, Regensburg, Tegernsee a Salzburg hrali rovnako významnú rolu. Otonské umenie vyvrcholilo okolo roku 1000 a v prvej polovici 11. storočia. Ťažisko otonského umenia je v architektúre, sochárstve, knižnej maľbe a v zlatníctve.[51][52][53]

Aachenský rukopis, iluminácia Ota III., cca. 990, Domschatzkammer Aachen, Aachen.

V architektúre sú budované stavby dvojchórových bazilík s viacerými vežami a kryptami. Rozvíjala sa hlavne na základoch karolovského umenia. Dominujúce boli baptistéria, mauzóleá s centrálnym pôdorysom a baziliky. Bazilika v Hildesheime sa stala prototypom ranej románskej architektúry v Nemecku. Medzi najzachovalejšie stavby patrí palácová kaplnka v Nijmegen alebo kláštorný Kostol svätého Cyriaka v Gernrode. Sochárstvo malo reliéfny charakter, objavili sa však aj figurálne drevorezby. Rozvinutá rezba v slonovine a bronzová plastika. Vrcholné sochárske diela sú z bronzu a z dreva, ako napríklad Gerov krucifix. Veľdielom otonskej plastiky zo začiatku 11. storočia sú bronzové dvere z Hildesheimu, ktorých autorom bol práve biskup Bernward z Hildesheimu. Na dverách augsburskej katedrály, ktoré sú z roku 1060, sa nachádzajú zmiešané biblické a mytologické motívy. Jediné drevené dvere, ktoré sa dochovali z tohto obdobia, so scénami Nového zákona, sú v Kostole Panny Márie na Kapitole v Kolíne nad Rýnom. Vzťah otonského sochárstva k Byzancii dokladá aj Zlatá madona z Essenu.[51][52][53]

Zlatá madona z Essenu, cca. 980.

Najzachovalejšie maľby nájdeme v Kostole svätého Juraja v Oberzellu a v kaplnke svätého Silvestra v Goldbachu, sú dokladom toho, akú významnú rolu hral kláštor v Reichenau. Z monumentálnej maľby medzi rokmi 950 – 1100 sa nezachovalo takmer nič. Iluminované rukopisy nám umožňujú si urobiť predstavu ako asi vyzerali. Knižná maľba zdôrazňovala germánske prvky. V maľbe dominovala myšlienka politickej moci, ktorá sa vyjadrovala zobrazovaním portrétov cisárov, kráľov, princov a ich manželiek. Inšpirovali sa námetmi byzantského maliarstva. V aachenskom rukopise je Oto III. zobrazený v mandorle, sedí na tróne obklopený symbolmi štyroch evanjelistov ako boží zástupca na zemi. Ženské alegorické postavy znázorňujúce kraje spadajúce pod panovníkovu vládu, ako v mníchovskom sakramentári, kde je zobrazený Henrich II. uprostred provincií, ktoré mu skladajú hold. Najvyznanejším skriptóriom bolo v opátstve Reichenau pri Bodamskom jazere. Z rukopisov vyniká Egbertov kódex, dielo pisárov Keralda a Heriberta pre trevírskeho arcibiskupa Egberta. Ďalej sakramentár kolínskeho arcibiskupa Gerona alebo evanjeliár Henricha II. z Bambergu. Vplyv reichenauskej školy prenikal aj do ostatných centier. Sprostredkovali ho pisári a ich rukopisy. Pôsobili však aj iné vplyvy napríklad evanjeliár Ota III., evanjeliár abatiše Hitdy z Meschede alebo evanjeliár abatiše Uoty z Niedermünsteru, kde je znázornená abatiša podávajúca rukopis Panne Márie. Z ďalších škôl boli významné školy v Trieri, Echternachu a v Kolíne nad Rýnom.[51][52][53]

V úžitkovom umení pokračuje výroba karolínskej tradície slonovinových rezieb. Významnými centrami boli naďalej Méty, ale najväčšie umelecká diela vytvorili zlatníci ako napríklad bazilejské antependium, reliéf v dreve pokrytý tepanou zlatou fóliou, ktoré vzniklo v Reichenau okolo roku 1020. Ďalej Kódex aureus z Echternachu alebo diela zlatníckej školy v Essene, ako napríklad Lotarov kríž v Aachene, kríž Ota a Matildy v Essene, bronzový svietnik a zlatý reliéf s Pannou Máriou a Ježišom. Zo zlatníckych prác sa mnohé zachovali chrámových pokladoch v Aachene, Essene, Quedlinburgu a Hildesheime.[51][52][42]

Astúrske a mozarabské umenie (8. – prvá štvrtina 11. storočia)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Astúrske umenie a Mozarabské umenie
Tzv. Víťazný kríž vo Svätej komore (Cámara Santa), 10. storočie, Španielsko.

Vizigótske kráľovstvo bolo rozvrátene po vpáde Arabov na Pyrenejský polostrov v roku 711, keď dobyli celý polostrov a časť južnej Galie. Na severozápade polostrova sa časť obyvateľstva, ale aj pozostatky vizigótskej šľachty a armády uchýlila do hôr. Tam sa podarilo vizigótskemu šľachticovi Pelayovi spojiť s Kantábrijčanmi a v rokoch 718 – 722 sa im podarilo získať malé nezávislé územie na severe Pyrenejského polostrova a vytvoriť tak Astúrske kráľovstvo. Zaberalo západné a stredné územie Kantábrijských vrchov, časť Galície a centrálnu oblasť Astúrie. Toto územie sa postupne rozrastalo. Astúrski králi sa však naďalej považovali za nástupcov vizigótskych kráľov v Hispánii. Toto nezávislé územie spočiatku nemalo žiadne sídelné mesto, ale neskôr sa ním stalo Oviedo. V 10. storočí po dočasnom rozdelení a presunutí kráľovské dvora v roku 924 do Leónu sa pretvorilo na Leónske kráľovstvo. V Astúrskom kráľovstve rastie vojenská a duchovná podpora na znovu dobytie územia. Rozširuje sa tu aj kult kríža, ako symbol Kristovho víťazstva, nadobúda značný význam a stáva sa symbolom obrany kresťanskej viery.[54][55]

Kostol Santa Maria del Naranco neďaleko Ovieda, 9. storočie, Španielsko.

Astúrske umenie označuje obdobie od konca 8. storočia až do začiatku 10. storočia. Na konci 8. storočia sa vytvára miestna škola, ktorá priamo nadväzuje na vizigótsku tradíciu a pokračuje vo výstavbe chrámov. Dochádza k znovuzrodeniu chrámového typu baziliky s mierne vyčnievajúcou priečnou loďou s trojstranným chórom a strednou loďou podopretou stĺpmi. Výstavba týchto chrámov prebieha s výraznou podporou astúrskych kráľov Alfonza II. a jeho syna Ramira I. Alfonz II. bol súčasníkom Karola I. Veľkého, s ktorým udržiaval diplomatické styky. V Oviede postavil kaplnku zvanú Svätá komora (Cámara Santa), kde bol uchovaný relikviár prevezený po páde Toleda a Kostol San Tirso. Rovnako v Oviede postavili kráľovský palác, Katedrálu San Salvador s mariánskou kaplnkou a baptistérium. Neďaleko Ovieda dal postaviť Kostol San Julian de los Prados, Iglesia de Santullano, Santa Maria de Bendones a San Pedro de Nora. Medzi najlepšie zachované chrámy z 9. storočia patrí Santa Maria del Naranco, ktorý pravdepodobne slúžil ako kostol alebo kráľovská sála čí sídlo (aula regia) kráľa Ramira I. a Chrám San Miguel de Lillo. Významnou pamiatkou je kostol v benediktínskom Kláštore San Salvador de Valdediós u Villaviciosy. V architektúre sa objavujú aj prvky vikingského umenia, čo pravdepodobne súvisí s nájazdami Vikingov na astúrskom a galícijskom pobreží. Interiér stavieb je vyzdobený nástennými maľbami, mobiliárom či relikviami. Ikonografický motív nástenných malieb sa podobá nástenným maľbám v Lorsch a ich expresionistický štýl sa neskôr objaví v mozarabskej knižnej maľbe.[9][55]

V úžitkovom umení sa veľmi výrazne sa rozvíja zlatnícka práca. Najstaršou ukážkou je tzv. Anjelský kríž, ktorý nechal zhotoviť Alfonz II. v roku 808 pre katedrálu v Oviede. Ďalšou významnou zlatníckou prácou je tzv. Víťazný kríž, ktorý nechal zhotoviť Alfonz III. v roku 908 pre katedrálu v Oviede. Ramena zlatého kríža a stredový medailón bol osadený polodrahokamami a perlami a vyzdobený technikou cloisonné (priehradkový email). Podobnou technikou je vyrobený skrinkový relikviár, ktorý dal vyrobiť Alfonz III. pre katedrálu v Astorze. Významnou ukážkou zlatníckeho filigriánu je Achátová skrinka, ktorú venoval pre katedrálu v Oviede astúrsky a leónsky kráľ Fruela II. Astúrsky. Na skrinke nájdeme žilkovaný ónyx, email v dvoch odtieňoch modrej a rubínovej farbe, drahokamy a kovové reliéfy evokujú barbarský luxus, ktorý ho viaže k vizigótskej tradícii.[9][55]

Kláštor San Miquel de Escalada neďaleko Leónu, 10. storočie, Španielsko.

Mozarabské umenie sa spája s obdobím od vpádu Arabov na Pyrenejský polostrov od 8. až do prvej štvrtiny 11. storočia a predovšetkým s jazykovo poarabštenými kresťanmi (Mozarabi) na väčšej časti Pyrenejského polostrova pod arabskou a maurskou nadvládou. Mozarabské umenie je syntézou rímskeho a vizgótskeho umenia s charakteristickými prvkami islamského umenia.[56] Kresťania prijali niektoré arabské zvyky bez toho, aby prešli na islam, pričom si zachovali svoje náboženstvo a určitú cirkevnú a súdnu autonómiu. Na okupovanom juhu Arabmi boli remeselníci v kresťanských komunitách nositeľmi mozarabského umenia. Tieto komunity boli zriedka schopné stavať nové chrámy aj keď existovala určitá náboženská tolerancia. Povolenia na výstavbu nového chrámu boli veľmi prísne. Väčšinou sa stavali vidiecke kostoly menších rozmerov. Architektúra bola rovnako ovplyvnená islamským umením, najmä používaním podkovovitého oblúku a rebrovanej kupoly. Dochádza k miernemu úpadku architektúry. Medzi vrcholné architektonické a sochárske diela (napr. mramorové hlavice) patria chrámy v Escalade, Penalbe a Celanove a pozoruhodný je najmä chrám v Berlange. Najväčším dochovaným príkladom mozarabskej architektúry je Kláštor San Miguel de Escalada neďaleko Leónu, ktorý založili mnísi z Córdoby a vysvätili ho v roku 913.[57][58]

Beatov komentár k Apokalypse, iluminácia adorácia Baránka Božieho na vrchu Sion, 11. storočie, Biblioteca Nacional, Madrid.

V úžitkovom umení (slonovina, bronz) umožňuje rozlíšiť mozarabskú produkciu od produkcie Córdobského emirátu len náboženská tematika. Súvislejší vývin je práve v knižnej maľbe. K najcharakteristickejším dielam patrí séria rukopisov z 8. storočia tzv. Beatov komentár k Apokalypse, ktorá je verná tradíciám neskorého staroveku. V 10. storočí sa v mozarabských ilumináciách objavujú vizigótske či karolínske vplyvy. V leónskej Biblii z roku 920 sa na prvej strane nachádza tzv. Oviedský kríž, symbol víťazstva kresťanov nad Arabmi. V ilumináciách prevláda monumentálny charakter a dvojrozmernosť, iniciály boli väčšie a samotné preklady textov boli inšpirované školami v Tours. Postupný vplyv arabského umenia na knižnú maľbu tvorí posun od byzantsko-merovejského k arabsko-karolínskemu vplyvu.[57][58]

V 11. storočí zahájili kresťanské kráľovstvá na severe polostrova Reconquistu, niektorí Mozarabi sa rozhodli emigrovať smerom na tieto územia, kde im bola ponúknutá pôda. Na týchto znovu dobytých územiach bol mozarabský obrad a liturgia svätého Izidora zo Sevilly nahradený rímskokatolíckym obradom pod vplyvom Opátstva Cluny. V oblasti architektúry sa pozornosť obrátila k francúzskym chrámom. Čiastočne kvôli mozarabskej migrácii sa arabský vplyv dostal na sever Európy.[57][58] Na znovu dobytých územiach hlavne v povodí rieky Douro a náhornej plošiny Meseta, ale aj na území kresťanských kráľovstiev na severe Pyrenejského polostrova na konci 9. a začiatku 11. storočia dochádza vytvoreniu špecifickej fázy umenia tzv. Repoblación.[59][60][pozn. 1] Spája v sebe mozarabské a astúrske prvky umenia. Hlavný prejav sa dosahuje v architektúre, ktorá je nehomogénnou zmesou prvkov, takže niekedy prevažujú prvky ranokresťanskej, vizigótskej, astúrskej alebo islamskej architektúry.[59][60]

Mozarabské umenie je rozlíšiteľné iba v náboženskom umení. Islamské prvky pokračovali už len v ľudovom a úžitkovom umení, najmä na textíliách a keramike (keramické dlaždice a keramika), že iba kresťanská tematika umožňuje dospieť k záveru, že umelci neboli Arabi. V knižnej maľbe je súvislejší vývin, a tak mnohé mozarabské rukopisy sa stanú neskôr vzorom pre románsku knižnú maľbu na Pyrenejskom polostrove.[57][58]

Význam predrománskeho výtvarného umenia a dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Bronzové dvere (Bernwardové dvere) v Katedrále Panny Márie, 1015, Hildesheim, Nemecko.

Na utváraní stredovekého umenia pôsobilo viacero veľmi rozmanitých zložiek. V knižnej maľbe zo začiatku 8. storočia nájdeme veľa prvkov, ktoré sa navzájom prelínajú. Scény vytvorené pred tritisíc rokmi v Mezopotámii prešli zo severného Iránu do stepí a prostredníctvom barbarských nájazdov sa dostali na Západ. Postupne nadobudli podobu barbarského umenia, ktorého sa chopilo neskôr predrománske umenie. Keltské umenie zaznamenalo svoj vrchol v Írsku a Northumbrii, prispelo špirálovitými závitnicami a pletencovými vzormi prenesenými z koptského umenia. V tomto období Byzantská ríša zastáva rolu najvýznamnejšieho kultúrneho centra.[62]

Predrománske maliarstvo ťaží z ornamentálnych (úponky, pletence a závitnice) barbarských vzorov a kresťanskej tematiky. Prevládajú dve tendencie: pravidelné a symetrické ornamenty či pletence z tradície byzantského umenia a zložité a dynamické z tradície barbarského umenia. Dokonalým príkladom sú anglo-írske a írsko-anglosaské rukopisy. V oblasti Stredomoria je miniatúra síce rovnako zložitá, ale nie je ovplyvnená barbarským či severským umením. Naopak figurálne a zoomorfné postavy, prenesené z Byzancie, vďačia svojmu dvojitému prameňu, antickému a orientálnemu. Figurálne námety sa podriadili racionálnym zákonom. Predovšetkým si svoj význam uchovali neskôr v aj v románskom sochárstve. Pravdepodobne tieto antické a orientálne vplyvy prenikali najprv na Pyrenejský polostrov, ďalej na juhozápad dnešného Francúzska a postupne začali tieto dve tendencie splývať. Severský lineárny štýl a stredomorský zmysel pre geometrickosť sa spojila až v románskom umení.[63][64]

Sochárstvo kolísalo medzi dvoma tendenciami: ornamentálna, kde prevládajú línie a plocha alebo skulptúrna, zdôrazňujúca hmotu a objem. Nachádzame rôznorodé vplyvy orientálneho a islamského umenia, ktorý pomaly prenikal na Pyrenejský polostrov a šíril svoj vplyv po Európe prostredníctvom mozarabských rukopisov. Obrodzovala sa v sochárskej výzdobe chrámov. Námety ktoré légie rozšírili po celej ríši, poskytli vzory, ktoré boli opakované a prispôsobované kresťanskej ikonografii.Oslabenie antickej tradície a posilnenie barbarského umenia spôsobilo, že sochárstvo bolo skôr lineárne než plastické, a to dokonca vo figurálnych výjavoch. Zdôrazňovala sa kresba, a tak si zachovalo lineárnu tradíciu s charakteristickými motívmi.[62][65]

V zlatníctve dochádza k veľkému obrodeniu za vlády Karola I. Veľkého, ktorý sa usiloval aby bolo oživené a neupadlo v zabudnutie. Kovolejári bronzu sa vrátili k plastickej tradícii rímskeho umenia. Zlatnícke a kovolejárske práce karolínskej či otonskej renesancie sa tak stali základom a prameňom, z ktorého čerpali umelci ešte v 12. storočí.[66]

Táto skutočnosť zmenila kontúry vývoja umenia. Historici dlho považovali za obdobie temna a úpadku. Dnes však toto obdobie je vnímane v inom svetle. Následné storočia boli obdobím otrasov a zmätkov a postupne zanikala celá jedna veľká civilizácia starovekého Ríma. Vystriedali ju však iné a nové kultúry, ktoré definitívne rozhodli o ďalšom vývoji Európy.[12][62]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Termín Repoblación označuje znovu osídlenie vojnou spustošené a vyľudnené pohraničné oblasti v povodí rieky Douro a náhornej plošiny Meseta. Podľa odborníkov šlo skôr o demografickú reorganizáciu dobytých území. Tento sporný termín ostáva predmetom debát, preto niektorí historici umenia stále nepovažujú umenie tzv. Repoblaciónu za samostatnú fázu predrománskeho umenia na Pyrenejskom polostrove, ale radia ju ako špecifickú súčasť mozarabskeho umenia.[61]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d karolovské umenie In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-01-05]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. ↑ a b predrománske výtvarné umenie In: Ottova všeobecná encyklopédia M-Ž. Zväzok 2. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-4-0. S. 271.
  3. ↑ a b c ATROSHENKO, Vasiliĭ Ivanovich; COLLINS, Judith. The Origins of the Romanesque: Near Eastern Influences on European Art, 4th-12th Centuries. New York : Overlook Press, 1986. ISBN 9780879512477. S. 48.
  4. ↑ ODEHNALOVÁ, Alena. Vybrané kapitoly z dějin kultury. Brno : Akademické nakladatelství CERM, 1997. Ďalej len Vybrané kapitoly z dějin kultury. ISBN 80-7204-058-8. Kapitola Pŕedrománské umění, s. 106.
  5. ↑ a b PRE-ROMANESQUE ART In: Encyclopedia of the Middle Ages. Vol. 2. Cambridge : James Clarke & Co, 2002. ISBN 9780195188172. S. 1182.
  6. ↑ a b c d predromanika In: Hrvatska enciklopedija [online]. Leksikografskj zavod Miroslav Krleža, [cit. 2021-08-25]. Dostupné online. (po chorvátsky)
  7. ↑ a b PRE-ROMANESQUE ART In: Encyclopedia of world art. Vol. 11. New York : McGraw-Hill, 1959. S. 638.
  8. ↑ a b przedromańska sztuka In: Encyklopedia PWN [online]. [Cit. 2021-08-25]. Dostupné online. (po poľsky)
  9. ↑ a b c d e předrománské umění In: Malá československá encyklopedie. Zväzok 5. Praha : Academia, 1987. S. 156.
  10. ↑ a b c Encyklopedie umění středověku : Umění a lidstvo Larousse. Praha : Odeon, 1969. (Světové dějiny.) Ďalej len Encyklopedie umění středověku. S. 240.
  11. ↑ Encyklopedie umění středověku, str. 243.
  12. ↑ a b c d CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. Praha : Ottovo nakladatelství – Cesty, 2004. Ďalej len Svetové dejiny umenia. ISBN 80-7181-937-9. S. 249.
  13. ↑ a b DEBICKÝ, Jacek a kolektív. Dějiny umění. Praha : Argo, 1998. ISBN 80-7203076-0. S. 319.
  14. ↑ a b ČERNÁ, Marie. Dějiny výtvarného umění. Praha : IDEA Servis, 1999. ISBN 80-85970-26-0. S. 216.
  15. ↑ DURLIAT, Marcel. Des barbares à l'an mil. Paríž : Mazenod, 1985. ISBN 978-2-85088-015-5. S. 618.
  16. ↑ Joachim E. Gaehde. PRE-ROMANESQUE ART. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 10. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 9780684182766. S. 96 – 116.
  17. ↑ preromànic In: Gran enciclopèdia catalana [online]. [Cit. 2021-08-26]. Dostupné online. (po katalánsky)
  18. ↑ Encyklopedie umění středověku, str. 472.
  19. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění. Praha : Odeon, 1978. (Světové umění; zv. 3.) S. 5.
  20. ↑ Svetové dejiny umenia, str. 3.
  21. ↑ a b c raně křesťanské výtvarné umění In: Malá československá encyklopedie. Zväzok 5. Praha : Academia, 1987. S. 261.
  22. ↑ a b c Encyklopedie umění středověku, str. 40 – 42.
  23. ↑ a b c Early Christian art In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-02-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ a b Encyklopedie umění středověku, str. 110.
  25. ↑ a b Encyklopedie umění středověku, str. 116 – 117.
  26. ↑ predkarolínske výtvarné umenie In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž, str. 270.
  27. ↑ předkarolínské umění. In: BLAŽÍČEK, Oldřich; KROPÁČEK, Jíři. Slovník pojmů z dějin umění. Praha : Odeon, 2013. ISBN 9788072991044. S. 209.
  28. ↑ Doba předrománska. In: SYROVÝ, Bohuslav. Architektura oborový slovník. 70. vyd. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1972. S. 151.
  29. ↑ a b c d e Encyklopedie umění středověku, str. 269 – 270.
  30. ↑ a b c d e merovejské umenie In: NOVOTNÝ, Bohuslav. Encyklopédia archeológie. Bratislava : Obzor, 1986. S. 540.
  31. ↑ a b c d e Merovingian art In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-02-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. ↑ a b c d e f g h i j Encyklopedie umění středověku, str. 270.
  33. ↑ Ostrogótska ríša In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž, str. 180.
  34. ↑ a b Longobardské umenie In: VANČO, Martin. Arslexicon [online]. Príprava vydania Barbara Balážová, Bibiana Pomfyová. [Cit. 2021-01-26]. Dostupné online.
  35. ↑ Longobardské kráľovstvo In: Ottova všeobecná encyklopédia A-L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-3-2. S. 738.
  36. ↑ Vizigótska ríša In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž, str. 617.
  37. ↑ a b Visigothic art In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  38. ↑ a b c d Encyklopedie umění středověku, str. 83.
  39. ↑ a b inzulárne umenie In: Ottova všeobecná encyklopédia A – L, str. 546.
  40. ↑ a b c d Anglo-Saxon art In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. ↑ inzulárny In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-01-27]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  42. ↑ a b c d Encyklopedie umění středověku, str. 279.
  43. ↑ Svetové dejiny umenia, str. 254 – 255.
  44. ↑ karolínske výtvarné umenie In: Ottova všeobecná encyklopédia A – L, str. 610.
  45. ↑ Encyklopedie umění středověku, str. 271 – 273.
  46. ↑ a b c d Encyklopedie umění středověku, str. 275 – 276.
  47. ↑ a b c d Carolingian art In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-02-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. ↑ a b c BOTEK, Andrej. Veľkomoravské kostoly na Slovensku a odraz ich tradície v neskoršom období. Bratislava : Post Scriptum, 2014. 200 s. ISBN 978-80-89567-37-9.
  49. ↑ a b c veľkomoravské výtvarné umenie In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž, str. 599.
  50. ↑ otonské výtvarné umenie In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž, str. 182.
  51. ↑ a b c d Encyklopedie umění středověku, str. 276 – 277.
  52. ↑ a b c d otonské umenie In: Encyklopédia archeológie, str. 649
  53. ↑ a b c Ottonian art In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-02-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  54. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 177 – 186.
  55. ↑ a b c Asturian Pre-Romanesque In: ArS Artistic Adventure of Mankind [online]. [Cit. 2021-02-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  56. ↑ mozarabské výtvarné umenie In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž, str. 99.
  57. ↑ a b c d mozarabské umenie In: Encyklopédia archeológie, str. 579 – 580
  58. ↑ a b c d Mozarabic art In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-02-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  59. ↑ a b DODDS, Jerrilynn Denise. Architecture and Ideology in Early Medieval Spain. [s.l.] : Penn State University Press, 1990. ISBN 978-0271006710. S. 118.
  60. ↑ a b Arte mozárabe (ARTEGUIAS) [online]. [Cit. 2021-02-19]. Dostupné online.
  61. ↑ CHALUPA, Jiří. Dějiny Španělska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2017. (Dějiny států.) ISBN 978-80-7422-525-3. S. 109 – 111.
  62. ↑ a b c Encyklopedie umění středověku, str. 245.
  63. ↑ Encyklopedie umění středověku, str. 247.
  64. ↑ Encyklopedie umění středověku, str. 251.
  65. ↑ Encyklopedie umění středověku, str. 249.
  66. ↑ Encyklopedie umění středověku, str. 255.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Heslá v encyklopédiách

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Joachim E. Gaehde. PRE-ROMANESQUE ART. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 10. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 9780684182766. S. 96 – 116.

Monografie, štúdie, zborníky, etc.

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Migration Art, A.D. 300-800. New York : Metropolitan Museum of Art, 1995. ISBN 9780870997501.
  • CHARLES, Victoria; CARL, Klaus H.. Romanesque Art. New York : Parkstone Press International, 2008. ISBN 978-1-78042-813-0.
  • FOCILLON, Henri. The art of the West in the Middle Ages. Vol. 1. Londýn : New York Graphic Society Publishers; Phaidon Publishers, 1963.
  • WEITZMANN, Kurt. Age of spirituality: Late antique and early Christian art, third to seventh century. New York : Metropolitan Museum of Art, Princeton University Press, 1979. ISBN 9780870991790.
  • POMFYOVÁ, Bibiana. Karolínska architektúra - k otázkam jej vplyvu a recepcie. In: TURČAN, Vladimír. Karolínska kultúra a Slovensko : štúdie. Bratislava : Slovenské národné múzeum - Archeologické múzeum, 2011. ISBN 978-80-8060-264-2. S. 53 – 69.
  • PIJOAN, José. Dějiny umění. Praha : Odeon, 1983. (Světové umění; zv. 3.)
  • PRE-ROMANESQUE ARCHITECTURE. In: The Art of medieval Spain, A.D. 500 – 1200. New York : The Metropolitan Museum of Art, 1993. ISBN 0870996851.
  • LAUBE-ROSENPFLANZER, Annett; ROSENPFLANZER, Lutz. Kirchen, Klöster, Königshöfe: vorromanische Architektur zwischen Weser und Elbe. Halle : Mitteldeutscher Verlag, 2007. ISBN 3-89812-499-1.
  • FELTMAN, Jennifer M.; THOMPSON, Sarah. The Long Lives of Medieval Art and Architecture. New York : Routledge, 2019. ISBN 978-1-351-18112-9.
  • PRE­ROMAN­ESQUE In: MURRAY, Peter; MURRAY, Linda. The Oxford Companion to Christian Art and Architecture. Oxford, New York : Oxford University Press, 1996. ISBN 9780198602163.
  • BUSCH, Harald; LOHSE, Bernd. Pre-Romanesque Art. New York : Macmillan, 1966. (Buildings and sculpture of Europe.)
  • MILLER, Frederic P.; VANDOME, Agnes F.; MCBREWSTER, John. Iberian Pre-Romanesque art and architecture. [s.l.] : Alphascript Publishin, 2010. ISBN 978-613-2-90166-8.
Portal Umelecký portál

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Predrománske_výtvarné_umenie&oldid=7816198“