Preskočiť na obsah

Spišská Kapitula

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Spišská kapitula)
Spišská Kapitula
miestna časť Spišské Podhradie
Pohľad na Spišskú Kapitulu
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Levoča
Región Spiš
Nadmorská výška 480 m n. m.
Súradnice 49°00′03″S 20°44′27″V / 49,0009127°S 20,7407666°V / 49.0009127; 20.7407666
Rozloha 24,94 km² (2 494 ha) [1]
Obyvateľstvo 3 754 (31. 12. 2023) [2]
Hustota 150,52 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1209
PSČ 053 04
ŠÚJ 543578
EČV (do r. 2022) LE
Tel. predvoľba +421-53
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia
Typ pamiatky mestská pamiatková rezervácia
Rok zápisu
(č. zasadnutia)
2003 (#27)
Rok rozšírenia 2009
Číslo 620
Región Európa a Severná Amerika
Kritériá iv
E-mailová adresa poslať email
Poloha miestnej časti na Slovensku
Poloha miestnej časti na Slovensku
Map
Interaktívna mapa miestnej časti
Wikimedia Commons: Spišská Kapitula
Webová stránka: spisskepodhradie.sk/
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:
Pôvodne samostatná obec Spišská Kapitula od roku 1948 je miestnou časťou Spišského Podhradia.
Svetové dedičstvo UNESCO
Svetové dedičstvo UNESCO

Spišská Kapitula (niekedy označovaná aj: Slovenský Vatikán[3][4]; lat. Capitulum Scepusiense, nem. Zipser Kapitel, maď. Szepeshely alebo Szepes Kaptalan) bolo cirkevné mestečko a ešte stále je sídlom spišského biskupa i centrom Spišskej diecézy. Dnes je súčasťou mesta Spišské Podhradie. Spišská Kapitula bola niekdajšia samostatná obec na východnom Slovensku v Hornádskej kotline. V 11. storočí stál neďaleko Spišskej Kapituly kláštor, založený pravdepodobne benediktínmi. Vznik Spišskej Kapituly súvisí so založením spišského prepošstva zrejme koncom 12. storočia. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1235. Nachádza sa tu románska Katedrála svätého Martina z rokov 1245 – 1273. V 13. storočí tu bola situovaná tzv. kapitulská škola, od polovice 17. storočia jezuitské gymnázium. Až do 18. storočia vyvíjali mnohí panovníci a spišskí prepošti snahy o povýšenie prepoštstva na biskupstvo. Tento zámer sa podaril až v roku 1776 za vlády Márie Terézie, kedy bolo prepošstvo povýšené na biskupstvo a odvtedy je sídlom cirkevnej správy Spiša, Liptova a Oravy. Spišská Kapitula bola jedným z centier cirkevného školstva na Slovensku. V rokoch 1819 – 1950 tu existoval prvý slovenský i uhorský ústav pre výchovu učiteľov základných škôl. V rokoch 1815 – 1849 tu bolo bohoslovecké učilište. V roku 1948 pričlenili Spišskú Kapitulu k mestu Spišské Podhradie a o dva roky neskôr ju vyhlásili za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Od roku 1993 je súčasťou zápisu Levoče, Spišského hradu a pamiatok okolia v Zozname UNESCO.[4]

Vznik spišského prepošstva 11. – 13. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]

Dnešné jadro Spišskej Kapituly je vybudované na vyvýšenine zvanej Mons sancti Martini (Hora svätého Martina). Geografická poloha vzhľadom na okolie, ako je prírodný komplex Sivá Brada, Dreveník, Pažica ako aj blízkosť kráľovského Spišského hradu, bola predurčená stať sa miestom duchovného významu. Dokladom  toho sú zvyšky staršieho opevneného komplexu v blízkosti Spišskej Kapituly za jej západnou hradbou. Archeologický výskum v 60. a 70. rokoch 20. storočia priniesol hypotézu o tom, že stavby pochádzali z 11. storočia a pravdepodobne išlo o kláštor, v ktorom sa dala identifikovať kaplnka, studňa, baptistérium, obytné a aj hospodárske budovy. Dá sa predpokladať, že šlo o benediktínsky kláštor, ktorý bol zasvätený svätému Martinovi. Samotný kláštor ešte v priebehu stredoveku zanikol. Opevnený komplex však nebol jedinou stavbou, ktorá stála pred Katedrálou svätého Martina. Archeologickými výskumami a archívnymi dokladmi sa podarilo identifikovať niekoľko ďalších sakrálnych stavieb na tomto území. Najnovšie merania georadarom potvrdzujú hypotézy o stavebnom vývoji v okolí Katedrály svätého Martina. Dnes chýbajúci priebeh opevnenia kostola na juhovýchodnej a východnej strane, ktorý kopíroval terén v okolí kostola na juhovýchodnej strane, v mieste dnešného vstupu do komplexu Spišskej Kapituly na južnej strane a ďalej pokračovala na východnej strane  severovýchodným smerom k dnešnému biskupskému palácu. Okrem toho v priestore dnešnej Kapituly medzi vežami katedrály a biskupským palácom boli objavené základy okrúhlej stavby-kaplnky svätého Ondreja, ktorá pravdepodobne vznikla v druhej polovici 11. storočia. Stála tu aj druhá kaplnka Panny Márie, známa v druhej polovici 13. storočia ako pútnická.[5][6]

Spišské prepošstvo bolo založené pravdepodobne koncom 12. storočia alebo začiatkom 13. storočia ako súčasť Ostrihomskej arcidiecézy. Spišské prepošstvo malo slúžiť duchovnej starostlivosti najmä o nemeckých osadníkov na Spiši, ale aj o ostatných obyvateľov Spiša. Pôvodná listina o založení prepošstva sa nezachovala, ale v listine uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209, ktorá je zároveň prvou písomnou zmienkou o Spiši, sa spomína spišský prepošt Adolf z významného rodu Andechs-Merano. Kráľ pôvodne daroval spišskému prepoštovi majetky v okolí dnešnej obci Jablonov. Prepošt bol zástupcom arcibiskupa, čoskoro vznikol zbor poradcov, čiže kanonikov (kapitula). Prepoštov zo začiatku dosadzoval kráľ. Neskôr prepoštov volila kapitula a po súhlase panovníka ich investoval ostrihomský arcibiskup. Mnohí z prepoštov zastávali na kráľovskom dvore vysoké funkcie. S vznikom prepošstva vznikla potreba vybudovať chrám a prepoštský palác.[7]

Ústredným objektom v areáli Spišskej Kapituly je Katedrála svätého Martina. Bola postavená v neskororománskom slohu v rokoch 12451273 na mieste staršieho kostola z 12. storočia. Niesla znaky románskej architektúry z nemeckého Bambergu a severovýchodu Talianska, z oblasti Istrie a Friuli. Začali ju stavať ako reprezentatívny chrám spišského prepošstva v súvislosti s usadením Kolomana, syna kráľa Ondreja II. a údelného kniežaťa na Spišskom hrade v roku 1221 a aktivitami uhorského kráľa Ondreja II., ktorý sa výrazne angažoval na Spiši v dôsledku politických záujmov v Haliči a Vladimírsku. Činil tak za výraznej podpory svojej manželky a jej bratov z rodu Andechs-Merano. Keď sa Koloman v roku 1226 stal vojvodom Slavónska, Chorvátska a Dalmácie, jeho podpora výstavby chrámu oslabla, čo malo za následok nedostavanie južnej veže. V roku 1241 Tatári vypálili kostol, pričom najťažšie bol poškodený westwerk. S rekonštrukciou sa začalo až v 70. rokoch 13. storočia, keď prepošt kapituly Mutimír vo svojom testamente odkázal peniaze na túto opravu.[8][9]

Donačná listina od kráľa Ondreja II. sa po Tatárskom vpáde stratila. Preto uhorský kráľ Belo IV. v roku 1249 obnovil donačnú listinu spolu s majetkami spišskému prepošstvu. Stavba románskeho chrámu bola dokončená v roku 1273, keď bola postavená druhá veža. Pri prepoštovi vznikla kapitula, ktorá mala pôvodne 4 kanonikov. V roku 1282 prepošt Lukáš ich počet rozšíril na 10. Šlo o kolegiálnu kapitulu na čele s prepoštom, ktorý mal jurisdikciu nad obyvateľstvom Spišskej župy. Kapitula vykonávala aj funkciu takzvaného hodnoverného miesta, teda verejného notárstva. Vydávala a overovala listiny, vyšetrovala majetkové pomery, uschovávala listiny. Zároveň tu už v 13. storočí stála škola. Podľa viacerých dokladov sa tu bohoslužby slúžili v staroslovienskom jazyku.[6][10] Postupne tu vzniklo akési cirkevné mestečko, ktoré okrem prepoštského kostola pozostávalo aj z prepoštského paláca, z domov jednotlivých kanonikov a z niektorých ďalších budov. Najstaršia spodná časť bola už v 13. storočí obohnaná hradbami. V rokoch 1288 – 1289 prerušil práce vpád Neugerov, osobná stráž uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánského, ktorí katedrálu vyplienili a tak bola rekonštrukcia ukončená až koncom 13. storočia. Vyrabovali katedrálu, vlámali sa do sakristie, ktorá slúžila ako archív hodnoverného miesta a zničil listiny, ukradli pečatidlo kapituly. V rámci rekonštrukcie bola dostavaná južná veža, ktorá však po skúsenostiach s Tatármi a Kumánmi dostala na treťom poschodí dve štrbinové strieľne.[8][9][7]

Neskorý stredovek a pokusy o vytvorenie biskupstva 14. – 17. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]
Maľba Petra Pázmanyho, olej na plátne, 17. storočie

V roku 1312 vyplienili Spišskú Kapitulu ustupujúce vojská Matúša Čáka po prehratej bitke v Rozhanovciach. V priebehu 14. storočia sa predpokladá výstavba murovaných kanonických usadlostí s hospodárskymi budovami. Po vyplienení Spišskej Kapituly Kumánmi a neskôr vojskami Matúša Čáka bol archív Spišskej kapituly uložený v Katedrále svätého Martina, kde bol na príkaz jágerského biskupa Šimona Rozgonya prevezený po vpáde husitov. Na konci 14. storočia bol založený mestský špitál v Spišskom Podhradí (Kostol svätého Jána z Boha a kláštor Milosrdných bratov), ktorý pravdepodobne nahradil hospic pri kláštore na Pažici, ktorý pravdepodobne zanikol. Na juhovýchodnej strane Katedrály svätého Martina postavili chudobinec, neskôr bol prestavaný jezuitmi. V roku 1412 Spišské Podhradie sa stalo súčasťou Poľského zálohu, kým Spišská Kapitula zostala pevnou súčasťou Uhorska. Po obsadení Spišského hradu v roku 1433 vojskom Jána Jiskru z Brandýsa sa začína s neskorogotickou prestavbou viacerých kanónií (č. 5, 15, 17), románskej Katedrály svätého Martina a výstavba pohrebnej kaplnky Zápoľských na mieste Kaplnky Tela Kristovho. Rozšírenie a prestavba (južná a západná strana) prepoštského paláca. Počas 14. a 15 storočia prebiehal boj medzi medzi spišskými prepoštmi a ostrihomskými arcibiskupmi o nezávislosť prepošstva od Ostrihomu. Pápež  Pius II. v roku 1458 potvrdil výlučnú právomoc prepošta nad obyvateľmi Spiša a pápež Sixtus IV. ju v roku 1472 rozšíril, keď povolil prepoštom používať na ich území biskupské insígnie.[11]

Od začiatku 16. storočia postupné prestavby kanónií, veže nad stredovekým západným vstupom do areálu Kapituly, spojenú so staršou opevnenou ochodzou. Neskororenesančná prestavba, rozšírenie prepoštského paláca (motív lodžie). Príchodom jezuitov na Spišskú Kapitulu v 17. storočí začala renesančno-baroková prestavba chudobinca na jezuitské kolégium s dostavbou pre novozaložené gymnázium. S prestavbou súvisela aj výstavba opevnenia okolo Kapituly. V roku 1629 arcibiskup Peter Pázmany predložil plán na zriadenie štyroch nových biskupstiev na území Slovenska. Jedným z nich malo byť aj Spišské biskupstvo, do ktorého mali okrem Spiša patriť aj Liptov a Orava. No tento plán sa nepodarilo uskutočniť. S pobytom jezuitov súvisí aj výstavba Spišského Jeruzalema. Pravdepodobne sa inšpirovali výstavbou Kalwarie Zebrzydowskej v Poľsku, ktorá bola postavená analogicky s miestami pobytu Ježiša v jeho posledných dňoch života v Jeruzaleme. Kalváriu pravdepodobne vybudovali v 17. storočí. Postavili niekoľko kaplniek, ktoré majú reprezentovať kalváriu spolu so Spišskou Kapitulou. Pútnici tak mohli prežiť púť. Jezuiti založili v Spišskej Kapitule v roku 1647 školu, viedli morálne a filozofické dišputy v slovenskom jazyku, hrali divadelné predstavenia a mystériá na Pažici. Počiatky kalvárie sú spojené s osmanskou hrozbou, ktorá znemožňovala cestu pútnikom do Svätej zemi, ale aj vlnou reformácií na Spiši a v Uhorsku.[11]

Vznik spišského biskupstva 18. – 19. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]
Erb Spišskej diecézy

Po skončení poľského zálohu v roku 1772 pápež Pius VI. bulou Romanus pontifex z 13. marca 1776, na základe dekrétu Márie Terézie z dňa 15. januára 1776, zriadil nové biskupstvá Banskobystrické, Rožňavské a Spišské vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Zriadením biskupstva sa prepoštský kostol stal katedrálou a kolegiálna kapitula sa premenila na kapitulu sídelnú. Súčasťou nového biskupstva sa stali vtedajšie župy Spiš, Liptov a Orava. V 18. storočí zažíva Spišská kapitula stavebný rozmach kanónií, dostavba hospodárskych objektov, sýpky, humná oddeľujúce hospodárske dvory od úžitkových záhrad najmä v kanóniach na severnej strane sídla. Prístavba barokovej sakristie na severnej strane Katedrály svätého Martina. Výstavba barokovej Hodinovej veže ako vstup do barokovo upravenej prepoštskej záhrady. Barokizácia prepoštskej rezidencie, neskoršieho biskupského sídla. Výstavba altánkov na baštách opevnenia. Strešná krajina zjednotená šindľovou krytinou na valbových a manzardových strechách. Výstavba bastiónu pred východnou bránou. Pius VII. bulou Super universas orbis terrarum Ecclesias z 9. augusta 1804, na základe dekrétu Františka I. z 5. augusta 1804, ustanovil Košické a Satmarské biskupstvo vyčlenením z Jágerského biskupstva, pričom Jáger bol povýšený na arcibiskupstvo. Sufragánmi Jágerskej provincie sa okrem Košíckej stali aj Spišská a Rožňavská diecéza. V roku 1815 tu vznikol kňazský seminár a v roku 1819 najstarší učiteľský ústav v celom Uhorsku so sídlom v rozšírenej budove bývalého jezuitského kolégia. Na konci 19. storočia prechádza Katedrála svätého Martina výraznou regotizáciou a doplnením architektonických článkov (západná balustráda, bočné portály, vitráže, dlažba, interiérová výmaľba od F. Daberta, Jozefa Hanulu).[7][12][11]

20. a 21. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 9. mája 1922 vzala Svätá stolica do vlastnej správy okrem Trnavského biskupstva, Nitrianskeho a Banskobystrického biskupstva aj Spišské biskupstvo. V 20. – 30. rokoch 20. storočia Spišská Kapitula prechádza poslednou výraznou zmenou a to bola výstavba funkcionalistickej budovy učiteľského ústavu (pod vedením architekta J. Šašinka z Popradu), k dvoru rozšíreného jezuitského kolégia, neskôr seminára a prvého sídla učiteľského ústavu v rokoch 1932 – 1934. Vývoj však hrubo zastavili spoločensko-politické udalosti v Československu. Seminár bol zrušený krátko po vypuknutí SNP, nakoľko v seminári bol zriadený nemecký vojenský špitál. Od roku 1948 sa Spišská Kapitula stala mestskou časťou Spišské Podhradie. Komunistický režim po puči vo februári 1948 začal svoj otvorený boj proti katolíckym kňazom a celej cirkvi. V roku 1949 bol dosadený vládny zmocnenec na biskupský úrad a biskup Ján Vojtaššák sa dostal do domáceho väzenia. Seminár a aj učiteľský ústav bol poštátnený. V ich priestoroch bola vojenská, neskôr policajná škola a policajný archív a kanonici boli postupne odstránení. Od roku 1950 je Spišská Kapitula súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie.[13] V 70. rokoch 20. storočia bol urobený archeologický prieskum pod vedením Adriána Vallašeka hlavne v oblasti Katedrály svätého Martina.[8] Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Qui divino 30. decembra 1977 zriadil na Slovensku Trnavské arcibiskupstvo a Spišská diecéza sa stala jej súčasťou. V roku 1989 objekty Spišskej Kapituly prevzala späť Cirkev, opäť vznikol kňazský seminár. Dňa 6. – 11. decembra 1993 deklarovaním v Cartagene sa Spišská Kapitula stala súčasťou Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.[13] Pápež Ján Pavol II. bulou Pastorali quidem permoti z 31. marca 1995 vytvoril Košickú cirkevnú provinciu, Košické biskupstvo povýšil na arcibiskupstvo a sufragánmi sa stali Rožňavské a Spišské biskupstvo. V roku 1995 počas druhej pastoračnej návštevy Slovenska pápež Ján Pavol II. navštívil aj Spišskú Kapitolu v dňoch 2. – 3. júla 1995. Na konci 20. storočia a začiatkom 21. storočia sa začalo so stavebnou obnovou časti kanónií s reštaurátorskými prácami umeleckých architektonických prvkov a výzdoby interiérov. Súčasne došlo k zániku časti hospodárskych objektov kanónií alebo k výstavbe nových objektov na ich mieste.[12] V rokoch 2009 – 2013 sa tu realizoval výskum, ktorý okrem iného odhalil pôvodnú podobu stavby a odkryl staršie hroby pod základmi románskej časti v okolí katedrály. Zároveň stále prebiehajú reštaurátorské práce v celom komplexe Spišskej Kapituly a hlavne na katedrále.[14][11]

Komplex stavieb

[upraviť | upraviť zdroj]
Komplex Spišskej Kapituly: 1. Katedrála sv. Martina, 2. Biskupský palác, 3. Kňazský seminár, 4. Hodinová veža, 5. Kanónia č. 6, 6. Kanónia č. 5, 7. Kanónia č. 3, 8. Kanónia č. 17, 9. Kanónia č. 15, 10. Kanónia č. 14, 12. Nálezy georadarom, č. 13 Kaplnka sv. Ondreja a č. 14 Opevnenie. Sivé časti aj s číslovaním sú stavby ktoré sa dodnes nezachovali.

Katedrála svätého Martina

[upraviť | upraviť zdroj]
Viac informácií nájdete v hlavnom článku Katedrála svätého Martina (Spišská Kapitula).

Katedrála svätého Martina, rímskokatolícka katedrála, v Spišskej Kapitule, miestnej časti mesta Spišské Podhradie v okrese Levoča je katedrálnym chrámom Spišskej diecézy a zároveň aj farským kostolom. Z architektonického hľadiska sa jedná o románsko-gotickú katedrálu, postavenú v prvej tretine 13. storočia ako románsky chrám trojtaktového priestoru s westwerkom na západe.[5] V roku 1963 bola zapísaná do ústredného zoznamu pamiatkového fondu pod číslom 782/1. V roku 1993 bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO ako súčasť súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia. V roku 2003 boli v katedrále uložené telesné pozostatky biskupa Jána Vojtaššáka.[15]

Biskupský palác a záhrada

[upraviť | upraviť zdroj]
Biskupský palác

Biskupský palác sa nachádza oproti katedrále. Vznikol niekoľkými rozšíreniami a prestavbami pôvodne románskeho prepoštského paláca z druhej polovici 13. storočia. Stavba prepoštského paláca začala spolu s Katedrálou svätého Martina počas pôsobenia spišského prepošta Mutimíra, preto sa tento palác v písomných zmienkach označuje ako Mutherianum. V priebehu výstavby sídlil prepošt na Spišskom hrade. Prepoštský palác sa nachádzal severne od katedrály na miernom svahu.[16] Výrazné gotické úpravy boli v 14. a 15. storočí. V roku 1652 bola ukončená renesančná prestavba paláca, ktorá tvorí dodnes jadro paláca. Zachovali sa tu niekoľko miestností zaklenutých krížovou klenbou na stredný stĺp. V rokoch 1753 – 1766 bol palác barokizovaný, túto úpravu reprezentuje schodisko a kaplnka na prízemí. Exteriér má nejednotnú barokovú úpravu a nízku manzardovú šindľovú strechu. Interiér tvorí reprezentačné vstupné schodisko, kaplnka so zvyškami barokovej výzdoby klenieb a priestranná aula s iluzívnou architektúrou. V kaplnke na klenbe sa nachádza maľba Najsvätejšej Trojice s alegorickými postavami Viery, Nádeje a Lásky. Počas opravy kaplnky v roku 1946 nahradili pôvodný barokový oltár novým travertinovým. Nástenné maľby v kaplnke doplnil akad. mal. M. Klimčák modernou, so štylizovanými postavami. Reprezentačné priestory paláca majú na poschodí väčšinou rovné stropy s fabiónmi. V priestoroch paláca bola do roku 1950 umiestnená expozícia Diecézneho múzea, kde boli výtvarne pamiatky Spiša, najmä gotické tabuľové maľby a plastiky, zlatnícke práce a textílie.[17][18]

Pohľad na klasicistický altánok – solárium na severe v biskupskej záhrade

Biskupská záhrada má tvar nepravidelného obdĺžnika s rozmermi 129 x 71,5 m. Pozemok záhrady bol pôvodne súčasťou hospodárskej časti prepoštského paláca. Až do konca 17. storočia sa tu nachádzali stajne, stodoly a ďalšie hospodárske časti. V roku 1741 dal spišský prepošt František Barkóci pozemok upraviť do podoby záhrady a od zvyšku stavieb ju oddelil múrmi. Obvod biskupskej záhrady tvoria múry z rozličných období. Na severnej strane je časť pôvodného opevnenia s baštou, ktorá bola v 18. storočí upravená na altánok s exteriérovým vstupom do záhrady. Južný múr oddeľuje záhradu od ulice Spišskej Kapituly. Vznikol v polovici 18. storočia a jeho súčasťou je Hodinová veža s bránou z roku 1741, ktorá tvorí hlavný vstup do biskupskej záhrady. Na západe je biskupská záhrada oddelená od dvora biskupského paláca múrom z 19. storočia. Východný múr oddeľuje park od kanónie č. 7. Ďalšie teréne práce a sadbové úpravy záhrady prebehli na začiatku 19. storočia počas úradu spišského biskupa Jána Antona Révaia. V tomto období bol na bašte nadstavaný klasicistický altánok – solárium. Súčasťou altánku sú nástenné maľby s motívom ideálneho výhľadu do krajiny a iluzívnej architektúry. Biskupská záhrada tvoril francúzsky park s zvýraznenými terasovitými úpravami terénu a výsadbou záhonov. Jeho súčasťou bol aj ovocný sad. V rokoch 2019 – 2020 prebehla úprava biskupskej záhrady, vrátane reštaurátorských prác na altánku a Hodinovej veži v rámci grantového programu INTEREG V-A Poľsko-Slovensko. Dnešný vzhľad záhrady nie je rekonštrukciou jeho historickej podoby. Ide o moderné architektonické riešenie záhrady, ktorá v sebe kombinuje okrasnú časť s ovocným sadom, pričom zvýrazňuje všetky vzácne zachované historické architektonické časti.[19]

Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka

[upraviť | upraviť zdroj]
Kňazský seminár

Kňazský seminár vznikol spolu so vznikom spišskej diecézy. Ešte pred vznikom seminára a diecézy tu existovala počas celého stredoveku a novoveku veľmi významná kapitulská škola. Kapitulskú školu viedol kanonik, lektor a kantor už od čias spišského prepošta Mateja. Od roku 1647 pôsobili v Kapitule jezuiti, ktorí si tu postavili, na darovanom pozemku bývalého hostinca, konvent s gymnáziom. Gymnázium v roku 1673 presťahovali do Levoče. Potreba vzniku spišského seminára začali až po zriadení diecézy na žiadosť cisárovnej Márie Terézie pápežskou bulou Pia VI. Romanus Pontifex z 13. marca 1776. Povinnosť zriadiť diecézny kňazský seminár vyplývala z predpisov Tridentského snemu (1545 – 1563), ktorý nariaďoval každému biskupovi mať vlastný seminár pre diecézu. Potreba zriadenia spišského seminára sa komplikovala ďalšou dôležitou potrebou a síce zriadiť kňazský domov pre starých kňazov. Keďže chýbala budova vhodná na umiestnenie domu pre starých kňazov a seminár, cisárovná Mária Terézia udelila dekrétom z 29. októbra 1779 na tento účel prvému spišskému biskupovi Karolovi Salbeckovi budovu bývalej jezuitského kláštora a jezuitské majetky v Studenci a želiarstvo vo Vyšnom Slavkove.[4][20]

Priečelie vchodu do seminára z roku 1647.

Vznik spišského seminára však prerušilo nariadenia cisára Jozefa II., ktorým zrušil diecézne semináre zriadil tzv. generálne semináre (pre územie dnešného Slovenska bol v Bratislave). Po smrti cisára generálne semináre zanikli a opäť vynorila snaha o vlastný seminár. Spišský biskup Ján Révayi zvolal dňa 24. októbra 1802 kňazskú radu do kaštieľa v Spišskom Štiavniku (letné sídlo spišského biskupa). Rada sa dohodla na vytvorení tzv. seminárskeho fondu aby sa mohlo začať s výstavbou seminára. Po smrti biskupa Jána Révaya prevzal stavebné práce nový spišský biskup Michal Brigia. V roku 1810 poveril riadením stavby seminára kanonika Juraja Paleša (tvorca prvej slovensky písanej pedagogiky). Začiatok stavby prezrádza nápis na tympanóne: FRANCISCUS I. RELIGIONI ET SCIENTIIS MDCCCX. Práce na seminári sťažovala zložitá finančná situácia. Na naliehanie sa práce ukončili pomerne rýchlo a 12. novembra 1815 bolo slávnostné otvorenie spišského seminára, do ktorého prišlo študovať prvých 27 spišských bohoslovcov z trnavského seminára. Patrónom seminára sa stal svätý Ján Nepomucký. Prvým rektorom seminára bol Daniel Udránsky, ktorý dal smer, ako aj personálne obsadenie profesorov. Dňa 17. novembra 1815 rektor otvoril prvý akademický rok. [20]

Neobarokový stĺp so sochou svätého Jána Nepomuckého.z roku 1866.

V rokoch 1810 – 1815 objekt klasicisticky upravili pre potreby novozaloženého seminára a medzi rokmi 1819 – 1950 tu existoval prvý slovenský aj uhorský ústav pre výchovu učiteľov základných škôl. V rokoch 1815 – 1849 tu bolo bohoslovecké učilište. Profesori seminára boli veľmi progresívni a to vďaka vplyvom nemeckých teológov a preto sa často dostávali do konfliktu. V roku 1822 profesor dogmatiky Anton Majdon bol v spore s kardinálom a ostrihomským arcibiskupom Alexandrom Rudnayom v otázke učenia o dedičnom hriechu. Podobne to bolo aj v prípade profesora biblických vied Dominika Bijacovského, ktorý spochybnil autorstvo Izaiáša v 36 – 39. kapitole. Maďarizačnému tlaku zo strán úradov v roku 1841 odporoval rektor seminára Dominik Bijacovský argumentáciou potreby zachovania latinčiny pre terminologickú nepresnosť maďarčiny. Záujem o umenie a pamiatky v druhej polovici 19. storočia podnietili vznik predmetu kresťanskej archeológie, ktorú prednášal Dr. Ján Vajdovský a vznikol aj Krajciarový spolok. Seminárska knižnica do roku 1890 mala 4 000 zväzkov a bola obohatená zbierkou teologických kníh bývalého špirituála a neskôr administrátora vo Vyšnom Slavkove Alojza Kavača, ktorou spišský seminár získal väčšiu časť Migneho patrológie. Biskup Alexander Párvy v roku 1905 zrušil predmet filozofie, ktorý bol zavedený v roku 1858. Po skončení prvej svetovej vojny nastal nová situácia pre seminár, kedy sa novým rektorom stal Ján Vojtaššák, ktorý aj po menovaní na biskupa v roku 1920. Po reforme štúdia v seminári v roku 1922 sa filozofia študovala jeden rok a štyri roky teológia. Na popud pápeža Pia XI., ktorý encyklikou Studiorum Ducem z roku 1923 nariadil zasvätiť deň 7. marca všetkým učiteľom na katolíckych školách. Od roku 1924 zaviedol seminár slávnostnú akadémiu svätého Tomáša Akvinského. Biskup Ján Vojtaššák 12. apríla 1933 nariadil zriadiť seminárnu knižnicu a sústrediť do nej všetky knihy Spišskej Kapituly. Po násilnom zrušení v roku 1950 mala až okolo 30.000 zväzkov, čím sa radila medzi najbohatšie knižnice na Slovensku. V roku 1937 biskup Ján Vojtaššák zadovážil pre seminár nový orgán od firmy Rieger. V roku 1937 vykonal vizitáciu spišského seminára apoštolský vizitátor, profesor Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Olomouci, neskorší olomoucký biskup Josef Matocha. [20]

V seminári fungovalo viacero spolkov. Medzi najvýznamnejšie patril Literárny spolok svätého Pavla na šírenie teológie v slovenskej reči. V roku 1939 profesorom Jánom Jaloveckým založený Liturgický krúžok svätého Gregora Veľkého, ktorý vydával liturgický časopis Svetlo a Liturgické zošity, ktoré boli priekopníkmi liturgického predkoncilovej reformy na Slovensku. V roku 1935 bola založená aj Mariánska kongregácia bohoslovcov (Congregatio Immaculatae Conceptionis B.V.M et S. Joannis Vianney). Nemeckí bohoslovci sa v roku 1935 zapojili do spolku nemeckých vzdelaných katolíkov Akademische Bonifatius-Einigung zur Pflege des religiösen Lebens katholischer Gebildeter a s ňou spojenú knižnicu, ktorá mala okolo 200 titulov. V seminári bolo aj sídlo redakcie časopisov vysokej kultúrnej úrovne ako: Rozvoj, Kultúra, Obroda, Svetlo, Svätá Rodina, Kráľovná mája a Spišské noviny.[20]

Tento vývoj však hrubo zastavili spoločensko-politické udalosti v Československu. Seminár bol zrušený krátko po vypuknutí SNP, nakoľko v seminári bol zriadený nemecký vojenský špitál. Komunistický režim po puči vo februári 1948 začal svoj otvorený boj proti katolíckym kňazom a celej cirkvi. V roku 1949 bol dosadený vládny zmocnenec na biskupský úrad a biskup Ján Vojtaššák sa dostal do domáceho väzenia. Rektor seminára bol v roku 1950 odvlečený do tábora pre kňazov v Mučeníkoch a vrhnutý do väzenia. Zákonom č. 58/ z 18. 5. 1950 boli kňazské semináre vylúčené z pôsobnosti zákonov o vysokých školách a vládnym nariadením č. 112/ 1950 zo 14. 7. 1950 boli všetky diecézne kňazské semináre zrušené. Jediným seminárom pre bohoslovcov sa stal Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave.[20]

V budove seminára bola spočiatku zriadená vojenská hudobná škola a neskôr škola Verejnej bezpečnosti. Budova najstaršieho učiteľského ústavu v Uhorsku bola zmenená na ústredný archív štátnej bezpečnosti. Po páde režimu sa podarilo obe budovy získať pre znovuobnovenie spišského kňazského seminára. Prvým rektorom znovu obnoveného seminára sa stal Jozef Jarab a vicerektorom Štefan Sečka, neskorší spišský diecézny biskup. Seminár vo období po prevrate zriadil vlastné vydavateľstvo s bohatou publikačnou činnosťou. Veľké úspechy zožal aj zbor Schola cantorum, ktorý vystupoval na viacerých koncertoch doma i v zahraničí. Najväčším úspechom bolo vystúpenie na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1996.[20]

Hodinová veža

[upraviť | upraviť zdroj]
Hodinová veža

Baroková hodinová veža bola postavená v roku 1739. Veža tvorí vstupnú bránu do biskupskej záhrady. Ide o dvojposchodovú hranolovitú stavbu so zaobleným nárožím, ktoré doplňujú vystupujúce štukové pilastre. Stavba je ukončená zastrešením cibuľovitého tvaru s lucernou na vrchu a pokrytá šindľom. Prízemiu dominuje kamenný barokový portál, ku ktorému vedie z hlavnej ulice kamenné schodisko. Nad portálom je prvé poschodie rozdelené na každej strane vysokými oknami so žalúziami, ktoré slúžili ako kazateľnica. Prvé poschodie od druhého oddeľuje profilovaná rímsa. Druhé poschodie je osvetlené oválnymi oknami v kamenných rámoch. Pod strechou sú na všetkých štyroch stranách umiestnené hodiny. Po stranách boli pristavané balkóny, ktoré slúžili ako vyhliadkové terasy.[21] Dnes slúži ako informačné centrum pre turistov.[4] V roku 2019 sa uskutočnila výmena šindľovej krytiny, oprava krovu a latovania.[22]

Kanónia č. 3

Kanonici ako poradný zbor Spišského prepoštstva najprv bývali v prepoštskom paláce. Postupne sa ich počet zvyšoval, s funkciou získali aj oprávnenie na hospodársku činnosť a začali si budovať samostatné kanónie po oboch stranách cesty smerujúcej do Spišského Podhradia. Kanónie mali väčšinou tvar L. Do ulice je orientovaný obytný objekt a vstupná brána, na druhej strane boli priestory pre služobníctvo. Hospodárske budovy sa nachádzali vo dvore. Priečne postavená stodola tvorila zároveň obranný prvok kanónií. Prvé z nich vznikli na konci 14. a začiatku 15. storočia, ostatné zo 17. storočia. Datované portály sú znakom prestavieb v 17. a 18. storočí, no aj tak si zachovali pôvodné stavebné prvky. Výzdobu kanónií tvoria kamenné erby, plastiky a nástenné maľby. Objekty sú ukončené nízkou manzardovou šindľovou strechou.[21] Kanónie zo severnej strany cesty majú rozsiahle záhrady. Pred vybudovaním opevnenie kanóne plnili obrannú funkciu.[23]

Kanónia č. 2

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 2 je zo 14. storočia, upravená v 15. storočí. V roku 1657 ju nechal prestavať kanonik Michal Solesáni. Dnešný barokový charakter získala až v roku 1748. Na kanónií sa nachádzajú rôzne prvky, ktoré dokumentujú architektonický vývoj ako združené okná, gotické portály, renesančné klenby, trámový stropy, barokový portál a manzardová strecha.[24] Pred rokom 2010 prebehla oprava krovu a výmena šindľovej krytiny.[25]

Kanónia č. 3

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 3 je neskororenesančná stavba z roku 1662, ktorú postavil kanonik Ondrej Ondrejkovič. Pôvodne bola postavená na základoch staršej gotickej kanónií. Fasádu dvojpodlažnej kanónií spája s hospodárskou budovou múr, v ktorom je brána pre vozy a malá vstupná bránka.[24] Na fasáde medzi neskororenesančnými oknami je nika s kamennou sochu Panny Márie s Ježiškom.[23] Barokovú úpravu kanónie zdôrazňuje aj manzardová strecha s vikiermi.[24] V roku 2011 sa uskutočnila výmena strešnej krytiny.[26]

Kanónia č. 4

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 4 bola prestavaná v 19. storočí z dvoch pôvodne gotických kanónií zjednotením fasád obytnej a hospodárskej časti.[24]

Kanónia č. 5

Kanónia č. 5

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 6 je gotická, renesančne prestavaná stavba z 15. storočia. V roku 1746 bola kanónia bola mierne barokizovaná a neskôr upravená v 18. storočí. Hospodárska časť pochádza z roku 1863.[24] Na kanónií sa nachádzajú rôzne prvky, ktoré dokumentujú architektonický vývoj ako gotické štrbinové strieľne, renesančné okná, valené klenby, baroková brána a manzardová strecha.[27] Na priečelí kanónie sa nachádzajú fragmenty nástenných malieb i obraz svätého Michala z konca 18. storočia.[23] Kanónia bola reštaurovaná v rokoch 1979 – 1981 pre kultúrnospoločenské potreby okresu Spišská Nová Ves.[27] Medzi rokmi 2010 – 2012 prebehli práce na úprave dvora, záhrady, statické zabezpečenie, sanácia, kanalizácia a obnova interiéru i stodoly.[25][26]

Kanónia č. 6

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 6 je renesančná, baroková prestavba z roku 1741. Bola postavená na starších základoch gotickej kanónie. Poschodie šesť osovej renesančnej fasády dodatočne doplnili nikou s barokovou sochou svätého Antona Paduánskeho. Do priestoru kanónie vedie renesančná bránka a baroková brána pre vozy. V súčasnosti kanóniu obývajú kňazi slúžiaci v seminári a miestnej farnosti.[27] V roku 1995 počas návštevy Slovenska tu bol ubytovaný pápež Ján Pavol II.[23]

Kanónia č. 7

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 7 je pôvodne stredoveká, s čiastočne zachovaným obvodovým múrom. V 17. a druhej polovici 18. storočia bola niekoľkokrát prestavaná, doplnená o bohatú plastickú výzdobu klasicizujucého priečelia z roku 1874.[28] Objekt je zastrešený sedlovou strechou s hrebeňom súbežným s fasádou dokresľuje ráz objektu.[27] Medzi rokmi 2012 – 2014 prebehli práce na oprave krovu, klampiarskych prvkov, komína, výmene strešnej krytiny a obnove uličnej fasády kanónie.[26]

Kanónia č. 14 (Lektorská kanónia)

Kostolníkov dom (Kanónia č. 8)

[upraviť | upraviť zdroj]

Kostolíkov dom bol postavený pôvodne ako kaplánsky byt, neskôr známy ako kostolníkov dom. Na jeho stavbu použili koncom 17. storočia hospodársku časť susednej kanónie.[29] V období baroka ho prestavali a dostal novú fasádu s bohato maľovanými slnečnými hodinami z druhej polovice 18. storočia. Na rozdiel od ostatných kanónií nemá hospodársku časť.[27]

Kanónia č. 14 (Lektorská kanónia)

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 14 bola pôvodne gotická stavba zo 14. storočia. V roku 1616 bola renesančne prestavaná, roku 1762 mierne barokizovaná. Počas 19. storočia bola kanónia prefasadovaná. Charakteristickými prvkami sú gotické priestory v suteréne, zamurovaná renesančná arkáda v krídle, datované portály a klasicistické schodisko. Obytná a hospodárska časť je osovo orientovaná po stranách dvora vedúceho do hospodárskeho dvora kanónie.[27] Býval tu väčšinou kanonik alebo lektor, preto sa zvykne označovať ako Lektorská kanónia.[23] V roku 2019 prebehli reštaurátorské práce na drevenej bráne, bránky a obnova interiéru kanónie.[22]

Kanónia č. 15

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 15 bola postavená na základoch gotickej kanónie. Po renesančnej a barokovej prestavbe sa z nej stal palácový typ. V 18. storočí získala barokovú fasádu, ktorá je v prízemí horizontálne členená, poschodie rámované lizénami. Vchod lemuje barokový portál s rozoklaným tympanónom, nad ktorým je erb a nika so súsoším Korunovania Panny Márie. Manzardová strecha zjemňuje strohú fasádu i vzhľad celej kanónie.[27] Dnes sa v týchto priestoroch nachádza hotel.[23] V roku 2019 bola zreštaurovaná hlavná fasáda kanónie. V roku 2019 sa uskutočnili reštaurátorské práce na hlavnej fasáde.[22]

Kanónia č. 17

Kanónia č. 16

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 16 je pôvodne renesančná, roku 1744 barokizovaná stavba pre potreby farského úradu. Pozostáva z dvoch stavieb spojených múrom, v ktorom je brána a bránka. Nad nimi je nika so sochou svätého Michala archanjela. Kanónia je zastrešená šindľovou manzardovou strechou.[24]

Kanónia č. 17

[upraviť | upraviť zdroj]

Kanónia č. 17 je pôvodne gotická stavba zo 14. storočia s renesančnými úpravami v 17. storočí. Zložitý stavebný vývoj dokladá gotické prízemie, renesančné okná, maľovaný strop, datované barokové portály, manzardová strecha, iluzívne maľby na múroch záhrady alebo romantické maľby v salóne na poschodí rizalitu. Vystupujúci rizalit mohol slúžiť pred vybudovaním opevnenia Spišskej Kapituly ako veža pri individuálnej obrane kanónie. Múr s bránou a bránkou spája objekt s hospodárskymi budovami. Rozľahlá záhrada kanónie bola upravená v 18. storočí na spôsob barokových francúzskych záhrad. [24] Územie kanónie ukončuje hradobný múr so zvyškami iluzívnej barokovej maľby, ktoré mala dotvoriť priestor záhrady.[23] Medzi rokmi 1976 – 1980 bol objekt reštaurovaný pre expozíciu výtvarného umenia na Spiši.[24] Kanónia č. 17 je považovaná za najkrajšiu kanóniu v Spišskej Kapitule.[23]

Výstavba opevnenia prebehla v dvoch etapách. Základ fortifikácie tvoril hradobný okruh okolo Katedrály svätého Martina a prepoštského paláca, vo vnútri ktorého sa v minulosti nachádzali dnes už neexistujúce stavby z prvej polovice 13. storočia. Začiatok výstavby súvisel pravdepodobne s gotickou a neskorogotickou prestavbou katedrály a prepoštského paláca v 14. storočí. Opevnenie tvorí jednoduchá hradba s murovanou ochodzou a predprsňou s cimburím. Vstup bol cez jednoduchú bránou, v smere cesty od Levoče a staršej lokality Pažice, s lomeným oblúkom vytvorenou z opracovaných kamenných blokov travertínu. Na základe georadarového prieskumu bolo objavené pôvodné románske opevnenie na južnej strane pri katedrále. Na mieste pri závere chrámu sa nachádzala kaplnka Panny Márie a svätého Valentína, ktorý stál na osi medzi chrámom a prepoštským palácom. Tieto nové poznatky vyvracajú pôvodnú hypotézu o ceste, ktorá mala viesť pomedzi chrám a prepoštský palác. Výstavbou opevnenia sa stala pre verejnosť neprejazdnou, ale aj predmetom sporu so Sasmi zo Spišského Podhradia, riešenom v spomínanej listine z roku 1274. Koncom 16. storočia došlo k menším úpravám, a to dostavaním veže na hornej bráne. Z tohto najstaršieho úseku sa dodnes zachovalo opevnenie s mladšou úpravou už iba v juhozápadnej a západnej časti súčasného opevnenia. V rokoch 1662 – 1665 opevnili celú Spišskú Kapitulu. Opevnenie sa tu skladá z jednoduchého hradobného múru doplneným o strieľne. Malé kruhové bašty boli prístupne priamo zo záhrad jednotlivých kanónií. Na východnej strane je dolná brána, ktorá je prepojená s hlavnou osou mesta. Z juhozápadu je vstup možný menšou bránou prelomenou priamo v hradbe. Neskôr opevnenie stratilo svoj význam a niektorí kanonici prebudovali bašty v záhradách na záhradné altánky.[30][23]

Horná brána

[upraviť | upraviť zdroj]
Horná brána

Horná brána alebo tzv. západná brána bola prestavaná počas úradu spišského prepošta Martina Petheho v rokoch 1587 – 1593 k staršiemu gotickému hradbovému múru s cimburím. Ide od dvojposchodovú prejazdnú vežu, štvorcového pôdorysu na prízemí s krížovou klenbou. Brána je zastrešená nízkou stanovou šindľovou strechou. Prístup na ňu je po točenom schodisku s portálom datovaným z roku 1593. Z vonkajšej strany lemuje vjazd gotický portál zo 14. storočia a z vnútornej strany je okovaná dvojkrídlová brána. Zachovaná časť ochodze od veži k biskupskému palácu na severnej strane je krytá šindľovou strechou.[31][32] Brána bola reštaurovaná v rokoch 1977 – 1978.

Dolná brána

[upraviť | upraviť zdroj]
Dolná brána

Dolna brána alebo tzv. východná brána bola postavená v rokoch 1662 – 1665 a 18. storočí ju upravili. Ide o dvojposchodovú hranolovú vežu s prejazdom a nízkou manzardovou strechou. Pôdorys má takmer v tvare štvorca. Na prízemí je plytká krížová klena a na poschodí drevený trámový strop. Prístup na ňu je cez bočné schodisko. Zamurované otvory v poschodí viedli predtým z veže na drevenú ochodzu hradieb.[21][33] Brána bola reštaurovaná v rokoch 1976 – 1977[33] a 2017 – 2020, kedy bola obnovená strecha objektu, výmena strešnej krytiny, stropu schodiskovej časti a revitalizácia priľahlého úseku hradieb i cisterny.

Nálezy georadarom

[upraviť | upraviť zdroj]

Georadarový prieskum historického jadra Spišskej Kapituly bol medzi rokmi 2009 – 2013. Interiérové merania v roku 2009 boli vykonané pre potreby archeologického výskumu. Meranie odhalilo viaceré časti základového muriva zo starších stavebných fáz katedrály a niekoľko podzemných krýpt. Sondy odhalili taktiež v západnej časti katedrály zamurovaný priestor so schodiskom, ktorý je vnútri samotnej západnej steny. Exteriérové merania odhalili zaniknuté stavebné objekty okolo Katedrály svätého Martina. Archeologický výskum z roku 1975 odkryl severozápadne od Katedrály svätého Martina časť muriva zaniknutej rotundy a mylne určili ako kaplnku Panny Márie. Podľa nového prieskumu sa jedná o kaplnku svätého Ondreja.[14][30]

Kaplnka Panny Márie sa nachádzala na východe. Základy veže a nadväzujúcich murív kaplnky boli objavene georadarovým prieskumom v roku 2013. Spomína sa v testamente prepošta Mutimíra v roku 1273. Pôvodné patrocínium Panne Márie sa zmenilo na svätého Valentína v súvislosti s prístavbou severnej gotickej kaplnky ku katedrále v prvej polovici 14. storočia. K výrazným stavebným úpravám došlo ešte koncom 17. storočia a podľa jednoduchého popisu mala malú vežičku a tri oltáre. Kaplnka bola zbúraná v roku 1781 kvôli jej schátranému stavu. Prieskum odhalil aj neznámy kruhovitý objekt, ktorý bol postavene východne od katedrály. Jeho funkcia je neznáma. Možno sa jednalo osárium, karner alebo cisternu. Na západe medzi Hornou bránou a katedrálou sa našli fragmenty muriva a hroby.[10]

Na Katedrále svätého Martina bola použitý ďalší georadarový prieskum a to 3D meranie štruktúr v murive alebo štrukturálne skeny pomocou inšpekčného systému CX11 a 1,6GHz antény. Nejednalo sa ucelený prieskum skôr to bolo pokusné testovanie na malých plochách na západnej fasáde katedrály nad portálom. Toto meranie prinieslo niekoľko ďalších poznatkov o stavebnom vývoji katedrály.[14]

Kaplnka svätého Ondreja

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1975 odkryl archeologický výskum vedený Adriánom Vallašekom severozápadne od katedrály časť muriva zaniknutej rotundy. Pri odkrytí bola stavba mylne stotožnená s druhou zaniknutou stavbou, a to kaplnkou Panny Márie datovanú do rozmedzia od polovice 11. storočia až do polovice 13. storočia. Rotunda nachádzajúca sa medzi katedrálou a biskupským palácom je známa zo správy Samuela Matza z druhej polovice 18. storočia. Novým georadarovým prieskumom v rokoch 2009 – 2013 sa podarilo určiť že šlo o jednoduchú valcovú stavbu menších rozmerov (priemer 460 cm s hrúbkou muriva 120 cm) bez apsidy. Pravdepodobne bola postavená z bielych travertínových kvádrov. Jedná sa pravdepodobne o kaplnku svätého Ondreja, ktorá bola postavená v prvej polovici 13. storočia a zbúrali v roku 1780, keď musela ustúpiť stavebným úpravám a rozširovaním biskupského paláca. Novým výskumom boli vyvrátené hypotézy o tom, že kaplnka plnila funkciu karnera. Základy kaplnky sú však položené na starších hroboch.[30][34]

Inštitúcie sídliace v Spišskej Kapitule

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spišská kapitulská knižnica
  • Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka
  • Diecézny katechetický úrad Spišskej diecézy
  • Diecézny školský úrad
  • Spišská katolícka charita
  • Komisia pre mládež v Spišskej diecéze
  • Univerzitné pastoračné centrum Jána Vojtaššáka
  • Katolícka univerzita v Ružomberku (fakulta teológie)
  • Katolícke biblické dielo
  • Katolícke pedagogické a katechetické centrum

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
  3. ŠPIRKO, Jozef. Dejiny a umenie očami historika. Ed. Július Pašteka. Bratislava : Lúč, 2001. ISBN 80-7114-359-6. S. 355.
  4. a b c d KUCHARÍK, Juraj. Spiš. Bratislava : Dajama, 2018. ISBN 978-80-8136-082-4. S. 60.
  5. a b Stavebný vývoj Katedrály sv. Martina a jej okolia v Spišskej Kapitule. Prešov : Krajský pamiatkový úrad Prešov, 2013. (Sanace dřevěných konstrukcí.). ISBN 978-80-87427-97-2. Kapitola Sborník příspěvků k odborně-metodickému semináři: s praktickou ukázkou horkovzdušné sanace části objektu národní kulturní památky - kanónie č. 8 ve Spišskej Kapitule - Spišskom Podhradí, s. 6 – 13.
  6. a b KOZSTA, Lázsló. Benediktínsky kláštor z 11. storočia na Spiši?. Historický časopis (Bratislava: Historický ústav SAV), 2009, roč. 57, čís. 2, s. 339 – 345. ISSN 0018-2575.
  7. a b c História Spišskej Kapituly In: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie [online]. Spišské Podhradie: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie, [cit. 2020-05-31]. Dostupné online.
  8. a b c JANOVSKÁ, Magdaléna. Výsledky architektonicko-historického výskumu Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule (so zameraním na stredovekú podobu). Monumentorum tutela (Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky), 18.10.2019, roč. 2019, čís. 29, s. 199 – 211. ISSN 1336-4820.
  9. a b MENCL, Václav. Stredoveká architektúra na Slovensku. Praha : Československá grafická Unie, 1937. S. 256 – 264.
  10. a b JANOVSKÁ, Magdaléna; OLEJNÍK, Vladimír. Nové zistenia o stavebnom vývoji Spišskej Kapituly. Z minulosti Spiša (Levoča: Spišský dejepisný spolok), 2019, roč. 27, s. 7 – 37.
  11. a b c d LALKOVÁ, Jara; URBANOVÁ, Norma; VAŠČÁK, Martin. Pamiatková rezervácia Spišská Kapitula [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2004, [cit. 2020-07-01]. S. 10 – 18. Urbanisticko-historický výskum územia a zásady ochrany obnovy a prezentácie hodnôt pamiatkového územia. Dostupné online.
  12. a b Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie [online]. Spišské Podhradie: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie, [cit. 2020-07-03]. Dostupné online.
  13. a b História biskupstva Spiš [online]. KBS, [cit. 2020-07-03]. Dostupné online.
  14. a b c Spišská kapitula [online]. [Cit. 2020-05-30]. Dostupné online. Archivované 2020-01-06 z originálu.
  15. Levoča, Spišský Hrad and the Associated Cultural Monuments [online]. UNESCO, [cit. 2020-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. JANOVSKÁ, Magdaléna; OLEJNÍK, Vladimír, Nové zistenia o stavebnom vývoji Spišskej Kapituly. Z minulosti Spiša, s. 15.
  17. FRICKÝ, Alexander. Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1986. Kapitola SPIŠSKÁ KAPITULA, s. 186 – 187.
  18. BISKUPSKÝ PALÁC. In: PUŠKÁROVÁ, Blanka; PUŠKÁR, Imrich. Spišská Kapitula: pamiatková rezervácia. Zväzok 5. Bratislava : Tatran, 1981. (Pamiatky mestských rezervácií.) S. 107.
  19. Biskupská záhrada In: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie [online]. Spišské Podhradie: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie, [cit. 2023-08-01]. Dostupné online.
  20. a b c d e f Dejiny spišského seminára [online]. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule, [cit. 2020-05-23]. Dostupné online.
  21. a b c FRICKÝ, Alexander. Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku. s. 188.
  22. a b c BIZOŇOVÁ, Monika; ULIČNÝ, Marián, et al. Obnova Spišskej Kapituly a jej okolia v 21. storočí. In: Dejiny: internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove s. 138.
  23. a b c d e f g h i KUCHARÍK, Juraj. Spiš. s. 61.
  24. a b c d e f g h FRICKÝ, Alexander. Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku. s. 191.
  25. a b BIZOŇOVÁ, Monika; ULIČNÝ, Marián, et al. Obnova Spišskej Kapituly a jej okolia v 21. storočí. Dejiny: internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove (Prešov: Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, UNIVERSUM-EU, Historická spoločnosť kráľovského mesta Prešov), 2022, roč. 18, čís. 1, s. 135. ISSN 1337-0707.
  26. a b c BIZOŇOVÁ, Monika; ULIČNÝ, Marián, et al. Obnova Spišskej Kapituly a jej okolia v 21. storočí. In: Dejiny: internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove s. 136.
  27. a b c d e f g FRICKÝ, Alexander. Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku. s. 192.
  28. KANÓNIA číslo 7/659. In: PUŠKÁROVÁ, Blanka; PUŠKÁR, Imrich. Spišská Kapitula: pamiatková rezervácia. s. 95.
  29. DOM číslo 8/660. In: PUŠKÁROVÁ, Blanka; PUŠKÁR, Imrich. Spišská Kapitula: pamiatková rezervácia. s. 96.
  30. a b c JANKOVSKÁ, Magdaléna; OLEJNÍK, Vladimír. Príspevok k budovaniu opevnení po mongolskom vpáde na Spiši. Archaeologia historica (Brno: Muzejní a Vlastivědná Společnost), 2015, roč. 2015, čís. 2, s. 625 – 630. ISSN 2336-4386.
  31. FRICKÝ, Alexander. Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku. s. 187 – 188.
  32. VSTUPNÁ BRÁNA S VEŽOU číslo 10/662. In: PUŠKÁROVÁ, Blanka; PUŠKÁR, Imrich. Spišská Kapitula: pamiatková rezervácia. s. 92.
  33. a b VSTUPNÁ BRáNA S VEžOU číslo 1/653. In: PUŠKÁROVÁ, Blanka; PUŠKÁR, Imrich. Spišská Kapitula: pamiatková rezervácia. s. 91.
  34. VANČO, Martin. Stredoveké rotundy na Slovensku. Bratislava : Chronos, 2000. ISBN 80-89027-00-8. S. 144.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HLEBA, Edmund. Spišská Kapitula: prameň viery, literatúry a kultúry. 1. vyd. Košice : Slovo, 1993. ISBN 9788085291117.
  • HLEBA, Edmund. Školy na Spiši 1918 – 1938: Levoča, Spišská Nová Ves, Kežmarok, Spišská Kapitula. Bratislava : Podnik výpočtovej techniky pre Regionálne kultúrne Spiši, 1994. ISBN 9788096703142.
  • GLEJTEK, Miroslav. Pečate spišských prepoštov od polovice 15. storočia do roku 1776. Edit. Ľuboslav Hromják. Studia theologica Scepusiensia: Z dejín Spišského prepoštstva (Spišské Podhradie: Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka), 2010, s. 251 – 271. Zborník z medzinárodnej konferencie pri príležitosti 800. výročia prvej známej písomnej zmienky o Spišskom prepoštstve.
  • JIROUŠEK, Ladislav; CHALUPECKÝ, Ivan. V srdci Spiša. Spišský hrad, Spišská Kapitula a okolie. 2. vyd. Spišská Nová Ves : Lubafotopress, 2010. ISBN 978-80-969302-6-5.
  • GLEJTEK, Miroslav. Nové poznatky k stredovekým pečatiam členov Spišskej Kapituly. Edit. Mária Novotná. Acta Musaei Scepusiensis 2010 – 2011 (Levoča: Slovenské národné múzeum – Spišské múzeum v Levoči), 2012, s. 6 – 21.
  • LABANC, Peter; GLEJTEK, Miroslav. Spišské prepošstvo na prelome stredoveku a novoveku. Trnava, Kraków : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Towarzystwo Slowaków w Polsce, 2015. Príspevok k náboženským dejinám Spiša. ISBN 978-83-7490-879-5.
  • Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule. Ed. Magdaléna Janovská, Vladimír Olejník. Spišské Podhradie : Rímskokatolická cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie, Spišská Kapitula, Štúdio J+J, 2017. 389 s. ISBN 978-80-971341-5-0.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]