Srbochorvátčina
Srbochorvátčina (Српскохрватски језик, Srpskohrvatski jezik) | |
Štáty | Srbsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a Kosovo |
---|---|
Región | Balkánsky polostrov |
Počet hovoriacich | okolo 21 miliónov (vo všetkých variantoch) |
Poradie | 44. |
Klasifikácia | indoeurópske jazyky
|
Písmo | latinka aj cyrilika |
Postavenie | |
Úradný jazyk | Srbsko (ako srbčina) Chorvátsko (ako chorvátčina) Bosna a Hercegovina (ako bosniančina, chorvátčina a srbčina) Čierna Hora (ako čiernohorčina) Kosovo (ako srbčina)[1] Európska únia (ako chorvátčina) |
Regulátor | Inštitút pre chorvátsky jazyk a jazykovedu (v Chorvátsku) Úrad pre štandardizáciu srbského jazyka (v Srbsku) Univerzita v Sarajeve (v Bosne a Hercegovine) |
Jazykové kódy | |
ISO 639-1 | sh (nepoužíva sa) |
ISO 639-2 | scr (nepoužíva sa) |
ISO 639-3 | hbs |
Wikipédia | |
Adresa | sh.wikipedia.org |
Pomenovanie | Wikipedija, slobodna enciklopedija Википедија, слободна енциклопедија |
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Srbochorvátčina (iné názvy pozri nižšie) je podľa niektorých názorov južnoslovanský jazyk, podľa iných názorov len zoskupenie (makrojazyk) južnoslovanských jazykov srbčina, chorvátčina, bosniačtina a čiernohorčina. Vyskytuje sa najmä v Srbsku, Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a v Čiernej Hore.
Srbochorvátčina patrí spolu so slovinčinou do západnej skupiny južnoslovanských jazykov.
Názvy
[upraviť | upraviť zdroj]Tento jazyk resp. táto skupina jazykov sa v literatúre vyskytuje pod týmito názvami:
- srbochorvátčina[2], srbčina-chorvátčina [2][3] alebo zriedkavo chorvátosrbčina[4]: Toto je tradičné pomenovanie spoločného jazyka, ktoré sa používa od 19. storočia. Názov dostal jazyk po národoch Srbov a Chorvátov.
- srbčina-chorvátčina-bosniačtina (srbochorv. skratka SHB, anglická skr. SCB, nemecká skr. SKB)[5], bosniačtina-chorvátčina-srbčina (srbochorv. skratka BHS, angl. skratka BCS, nemecká skr. BKS), bosniačtina-chorvátčina-čiernohorčina-srbčina (srbochorv. skratka BHČS, anglická skr. BCMS, nemecká skr. BKMS)[6]: Toto sú názvy používané až od 90. rokov 20. storočia. Ako vidno, toto pomenovanie výslovne zahŕňa aj bosniačtinu a prípadne aj čiernohorčinu.
- štandardná novoštokavčina [7], štokavčina[8]: Toto je zriedkavý názov srbochorvátčiny ako spisovného jazyka. Názvom štokavčina sa však presnejšie označujú štokavské nárečia.
- centrálny južnoslovanský diasystém (stredojužnoslovanský diasystém)[7]: Toto je výraz, ktorý možno niekedy nájsť v jazykovednej literatúre, a výslovne zahŕňa všetky nárečia (nielen spisovné jazyky).
- stredojužnoslovančina [9], stredné [alebo centrálne] južnoslovanské jazyky[10]
- zastarano: ilýrčina (napr. P. J. Šafárik v polovici 19. stor. [11])
- juhoslovančina alebo juhoslávčina[12], resp. pre dobu pred r. 1918 aj južnoslovančina (po srbochorvátsky: jugoslavenski jezik) [13][14][15]: Tento názov sa občas používal od 19. storočia do (zhruba) 70. rokov 20. storočia.
Úvodný prehľad
[upraviť | upraviť zdroj]Srbochorvátčina má jednoduchú fonológiu, s piatimi samohláskami a dvadsiatimi piatimi spoluhláskami. Gramatika sa vyvinula z praslovanského jazyka, je charakteristická ohýbaním podstatných mien, prídavných mien a zámen. Slovesá majú buď dokonavý alebo nedokonavý vid. Má sedem pádov a flexibilný slovosled. Srbochorvátčina sa píše buď cyrilikou (najmä v Srbsku) alebo latinkou (na všetkých územiach).
Ak sa srbochorvátčina chápe ako jazyk, ide o pluricentrický jazyk so štyrmi navzájom zrozumiteľnými spisovnými varietami, ktorý sa delí z jedného hľadiska na štokavské nárečia, kajkavské nárečia a čajkavské nárečia, z iného hľadiska na ekavské nárečia, ijekavské (=ijekavsko-jekavské, jekavské) nárečia a ikavské nárečia.[16]
Južnoslovanské jazyky historicky tvorili jazykové kontinuum. Vinou turbulentnej histórie tejto oblasti, predovšetkým následkom rozpínania Osmanskej ríše, sa vytvorila rôznorodá zmes nárečových a náboženských rozdielov. Sťahovanie obyvateľstva spôsobilo, že štokavské nárečie sa najväčšmi rozšírilo na západnom Balkáne, kde predtým dominovalo čajkavské a kajkavské nárečie. Bosniaci, Chorváti a Srbi sa napriek jazykovej podobnosti odlišujú vierovyznaním a historicky boli veľakrát ovplyvnení rôznymi kultúrami. Srbochorvátčina sa historicky označovala ako slovanský (historicky: slovenský) jazyk alebo ilýrsky jazyk a jej jednotlivé časti sa označovali ako bosniansky jazyk, srbský jazyk a chorvátsky jazyk a podobne.
Spisovná srbochorvátčina bola kodifikovaná v polovici 19. storočia, čo bolo výsledkom spoločného úsilia chorvátskych a srbských spisovateľov a lingvistov, niekoľko desaťročí pred vznikom štátu Juhoslávia.[17] Už od úplného začiatku existovali drobné rozdiely medzi spisovným srbským a chorvátskym variantom, aj keď boli založené na tom istom štokavskom subdialekte - východohercegovinskom nárečí.
V 20. storočí tvorilo to, čo dnes nazývame srbochorvátčina, spolu so slovinčinou formálny (de facto neexistujúci) úradný jazyk Juhoslovanského kráľovstva nazývaný „srbsko-chorvátsko-slovinský jazyk“ ("srbochorvátoslovinský jazyk")[18]. Po druhej svetovej vojne bola srbochorvátčina hlavným úradným jazykom Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky. Po rozpade pôvodnej Juhoslávie sa k tomuto jazyku začalo pristupovať na základe etnických a politických hraníc, koncepcia spoločného jazyka nebola ďalej akceptovaná. Po zániku spoločného štátu bol v Bosne a Hercegovine ustanovený samostatný spisovný jazyky pod názvom bosniačtina a o niečo neskôr (na začiatku 21. storočia) bol nový spisovný jazyk ustanovený aj v Čiernej Hore pod názvom čiernohorčina. Srbochorvátčina sa teda minimálne na úrovni oficiálnych kodifikácií rozpadla na jazyky srbčina, chorvátčina, bosniančina a čiernohorčina, ale mnohí jazykovedci naďalej hovoria o srbochorvátčine.[19]
Pluricentrický jazyk
[upraviť | upraviť zdroj]Ak sa srbochorvátčina chápe ako jeden jazyk, ide o pluricentrický jazyk. To znamená, že existuje niekoľko spisovných variant tohto jazyka (podobne ako v angličtine, nemčine a podobne) a niekoľko kultúrnych centier[20]. Ako konštatuje Miroslav Mojžita, slovenský diplomat a spisovateľ, ktorý sa posledných 20 rokov systematicky venuje západnému Balkánu, „cudzincovi na bežnú komunikáciu úplne postačuje, ak ovláda jeden z uvedených jazykov, a zároveň príslušníci každého z národných spoločenstiev ho pochvália, ako dobre hovorí ich vlastným jazykom.“[21] Rozdiely medzi chorvátskou a srbskou spisovnou verziou nie sú väčšie než rozdiely medzi inými pluricentrickými jazykmi.[22] Niektorí jazykovedci tvrdia, že rozdiely medzi spisovnými variantami srbochorvátskeho jazyka sú menšie než rozdiely medzi variantami iných pluricentrických jazykov, napr. medzi variantami anglického, portugalského, španielskeho či nemeckého jazyka.[23]
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]V priebehu histórie sa nárečia a spisovné jazyky Južných Slovanov z rôznych oblastí rozvíjali samostatne. Do 19. storočia sa rôzne nárečia tejto oblasti nazývali pojmami „ilýrsky“, „slovanský“, „slavónsky“, „bosniansky“, „srbský“ alebo „chorvátsky. Počiatkom 19. storočia Srbi i Chorváti používali rôzne verzie spisovného jazyka. V Srbsku sa oficiálne používal slavenosrbský jazyk, archaický jazyk vzdelaných vrstiev silne ovplyvnený ruštinou a cirkevnou slovančinou. Ukážka slavenosrbského jazyka pred jazykovednou reformou:
„ | Весьма бы мени прискорбно было, ако бы я кадгод чуо, что ты, мой сыне, упао у пьянство, роскошъ, безчиние, и непотребное житие. (Vesma by meni priskorbno bylo, ako by ja kadgod čuo, čto ty, moj syne, upao u pjanstvo, roskoš, bezčinie, i nepotrebnoe žitie.) | “ |
– Zdroj: "Slavenoserbski magazin", ktorý vydával Zaharija Orfelin |
Na druhej strane, chorvátski spisovatelia používali hlavne kajkavské náračie a nejednotný systém zapisovania vtedajšieho chorvátskeho knižného jazyka. Ukážka chorvátsko-slovanského jazyka pred jazykovou reformou:
„ | Horvatsko do vezda, ako samo ime pravopisanja zasluži; med vsemi slavenskimi naj zločestejše je, ter potreboču primernoga pboljšanja vre osobe visokeh časti očituvat dostojale jesu... | “ |
– Ljudevit Gaj, Kratka povijest horvatsko-slavenskog pravopisanja (Budim, 1830.) |
Aj napriek tomu, že spisovný jazyk Srbov, Chorvátov i iných Južných Slovanov, sa vyznačoval značným rozličnosťami, mnohí vtedajší slavisti považovali národný jazyk spomenutých národov za jeden jazyk. Významný český lingvista Josef Dobrovský už v roku 1815 použil výraz «srbský alebo chorvátsky». Pojem „srbochorvátsky jazyk“ pravdepodobne prvýkrát použil Jakob Grimm v predhovore nemeckého vydania Vukovej knihy "Pismenice srpskoga jezika" (Gramatika srbského jazyka) v roku 1824.[24] Slovinský jazykovedec Jernej Kopitar tvrdil vo svojej práci z roku 1836, že štokavské nárečie je jednotný jazyk a nazval ho «srbsko-chorvátsky».
Ilyrizmus
[upraviť | upraviť zdroj]Počiatkom 19. storočia sa medzi južnými Slovanmi Rakúskeho cisárstva objavil Ilyrizmus, hnutie, ktorého cieľom bola kultúrna a politická jednota všetkých „Ilýrov“, to jest južných Slovanov. V čase Ilýrskeho hnutia sa objavili myšlienky o vytvorení jednotného spisovného jazyka, ktorý sa v tom čase nazýval zväčša ilýrskym. Vuk i ilýrci sa pokúsili kompletne zjednotiť jazyk i pravopis. Vuk Karadžić v roku 1845 formuloval túto ideu takto:
„ | My všetci musíme tvrdo pracovať, nech to dáme po poriadku, nech je jazyk náš knižný jednotný, nech sa každá kniha môže od slova do slova previesť z latinky na slovanské písmo i zo slovanského písma do latinky, a potom (a iba potom) budeme jeden národ a budeme mať jedno písomníctvo...[25] | “ |
– Vuk Karadžić |
Ilyrizmus sa stretol s uznaním u väčšiny literátov v južnoslovanských krajoch. Hnutie trvalo od roku 1830 do roku 1843 a najväčší rozmach zaznamenalo v Chorvátsku. V Slovinsku sa Stanko Vraz dokonca rozhodol, že bude používať pojem „ilýrsky“ namiesto „slovinský“. Chorvát Ljudevit Gaj povedal: „Sme hrdí a ďakujeme Bohu Velikému, že mi Chorváti s bratmi Srbmi jeden knižný jazyk máme“.[26] Ilýrske hnutie viedlo k stretnutiu vo Viedni, kde bola dosiahnutá dohoda o jednotnom spisovnom jazyku.
Viedenský literárny dohovor
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1850 sa vo Viedni uskutočnil historický dohovor chorvátskych a srbských spisovateľov a jazykovedcov, a boli tak položené základy pre spoločný srbochorvátsky jazyk, ako aj pre moderné spisovné verzie: bosniančinu, chorvátčinu, čiernohorčinu a srbčinu, ktoré vznikli na jej základe. Hlavným signatárom dohody so srbskou stranou bol Vuk Stefanović Karadžić, a s chorvátskou Ivan Mažuranić.[26]
„ | Vediac, že jeden národ má mať jeden spisovný jazyk, a potom so smútkom v očiach sledovať ako je naša literatúra rozštvrtená, nielen písmom, ale i pravopisom, zišli sme sa tu, že sa dohodneme, že teraz spisovný jazyk zostavíme a zjednotíme ako najväčšmi môžeme.[27] | “ |
– Viedenský literárny dohovor |
Zhromaždení južnoslovanskí lingvisti sa zhodli, že netreba miešať nárečia či vytvárať nové, ktoré ľud nepozná, ale treba vybrať jedno ľudové nárečie, ktoré bude spisovným jazykom. Za základ spisovného jazyka bolo zvolené južné nárečie, čiže štokavčina v jekavskej forme, keďže väčšina obyvateľov používala práve toto nárečie, keďže všetky ľudové piesne sú v ňom spievané a keďže stará dubrovnícka literatúra je napísaná v tomto nárečí.[27]
Aby sa väčšmi priblížili spisovnému jazyku, chorvátski spisovatelia sa zriekli prvkov kajkavského nárečia a osvojili si štokavské nárečie ako spisovnú reč. Takisto srbskí spisovatelia sa vzdali slavenosrbského jazyka.[28] Následne, aby sa zblížili aj abecedy, chorvátska latinka i srbská cyrilika boli zreformované na fonetickom princípe.[29]
Rozvoj srbochorvátčiny
[upraviť | upraviť zdroj]V desaťročiach nasledujúcich po viedenskom literárnom dohovore bola srbochorvátčina prijatá vo svetovej lingvistike; a aj ako jazyk chorvátskeho parlamentu (od 1847), po dlhej diskusii, či tento jazyk Chorvátov a Srbov nazývať „chorvátsky“ alebo „chorvátsky alebo srbský“. Nakoniec v roku 1861 sa dohodlo, že sa bude nazývať „juhoslovanský“, čo sa avšak stretlo s nevôľou cisárskej Viedne, takže napokon dostal názov chorvátsky alebo srbský jazyk. Po vzniku samostatného Chorvátsku sa tento fakt zamlčoval.[30] Tento názov bol veľmi rýchlo prijatý v zahraničí, napríklad v Taliansku, kde gramatici Pero Budmani i Giovanni Androvich vo svojich prácach z rokov 1867 a 1908 používajú názov srbochorvátsky jazyk, a v Nemecku slávny slavista August Leskien píše gramatiku srbsko-chorvátskeho jazyka "Grammatik der serbo-kroatischen Sprache", Heidelberg, 1914.[24] Roku 1882 Juhoslovanská akadémia vied a umení vydáva významné Daničićovo dielo Rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika („Slovník chorvátskeho alebo srbského jazyka“).
V období rakúsko-uhorskej nadvlády v rokoch 1878 až 1907 sa tento jazyk v Bosne a Hercegovine oficiálne nazýval bosnianskym. V roku 1890 vyšla Gramatika bosnianskeho jazyka pre stredné školy autora Fraňa Vuletića. Od roku 1907 sa tento jazyk začína oficiálne nazývať srbochorvátskym,[31] a v rokoch 1907 až 1918 sa srbochorvátsky jazyk stáva úradným jazykom Bosny a Hercegoviny. Gramatika pre stredné školy sa od roku 1908 nazývala "Gramatika srbsko-chorvátskeho jazyka ".
Srbochorvátsky jazyk pod názvom „srbsko-chorvátsko-slovinský“ bol úradným jazykom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. V období trvania Juhoslovanského kráľovstva belehradská vláda naliehala na zjednotenie jazyka. Po zániku Kráľovstva Juhoslávie sa rozvoj jazyka začal uberať dvoma smermi. Roku 1941 sa vlády chopili ustašovci a opätovne ustanovili samostatný chorvátsky jazyk ako úradnú reč.[32] Po vojne bola srbochorvátčina jedným z troch úradných jazykov Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie (popri slovinčine a macedónčine).
Novosadský dohovor
[upraviť | upraviť zdroj]„ | Národný jazyk Srbov, Chorvátov i Čiernohorcov[33] je jeden jazyk. A preto spisovný jazyk, ktorý sa rozvinul okolo dvoch hlavných stredísk, Belehradu a Záhrebu, je jednotný, s dvomi variantami, ijekavským i ekavským.[34] | “ |
– Novosadský dohovor |
10. decembra 1954 bol uzavretý Novosadský dohovor medzi hlavnými chorvátskymi a srbskými jazykovedcami ohľadne regulácie a štandardizácie jednotného srbochorvátskeho jazyka. Týkal sa riešenia dlhodobo sporných jazykových otázok. Týmto dohovorom sa chcelo dosiahnuť, aby sa zjednotili spisovná srbčina a chorvátčina, čo sa týka pravopisu, terminológie a iných oblastí. Stanovilo sa desať bodov:
- Chorvátosrbčina je jeden národný jazyk, s dvoma rovnocennými varietami, ktoré vznikli okolo dvoch centier: Belehrad (východný variant) a Záhreb (západný variant).
- Názov jazyka musí odkazovať na oba hlavné národy.
- Obe písma, latinka a cyrilika, sú rovnoprávne.
- Obidva prízvuky – ekavský a ijekavský – majú za každých okolností rovnocenné postavenie.
- Matica srbská a Matica chorvátska budú spolupracovať na vypracovaní nového slovníka spoločného jazyka.
- Treba zriadiť jednotnú terminológiu pre všetky oblasti ekonomického, vedeckého a kultúrneho života.
- Obe strany budú spolupracovať na vypracovaní pravopisu.
- Treba dbať na prirodzený rozvoj srbochorvátskeho jazyka, a treba prestať prekladať texty z jedného variantu do druhého.
- Zloženie komisie pre pravopis a terminológiu určia univerzity v Záhrebe, Belehrade a Sarajeve, a Matica srbská a Matica chorvátska.
- Matica srbská sa bude za výsledky zodpovedať Federálnemu zhromaždeniu, vládam zväzových republík a univerzitám, Matici chorvátskej v Záhrebe, a dennej tlači.
Rezolúciu podpísalo 25 spisovateľov a jazykovedcov (7 z Chorvátska, 15 zo Srbska, 3 z BiH), medzi inými Ivo Andrić, Aleksandar Belić, Mirko Božić, Miloš Đurić, Marin Franičević, Krešimir Georgijević, Josip Hamm, Mate Hraste, Ljudevit Jonke, Jure Kaštelan, Mihailo Stevanović a mnohí iní.[34] K nim sa pripojilo ešte 64 kultúrnych a vedeckých pracovníkov, medzi inými aj Miroslav Krleža.
Na základe týchto rozhodnutí boli roku 1960 zavedené jednotné pravopisné pravidlá, ktoré Matica chorvátska vydala v ijekavskej a latinskej variante pod názvom Pravopis hrvatskosrpskog književnog jezika s pravopisnim rječnikom, a Matica srbská ekavsky a v cyrilike pod názvom Pravopis srpskohrvatskog književnog jezika sa pravopisnim rečnikom (Pravopis chorvátosrbského/srbochorvátskeho spisovného jazyka s pravopisným slovníkom).
Politické rozdelenie jazyka
[upraviť | upraviť zdroj]„ | Väčšina Chorvátov proste chválila moju vynikajúcu „chorvátčinu“, aj keď by som mohol odprisahať, že som hovoril s belehradským prízvukom. ... Keď som v roku 1998 pristál na letisku v Sarajeve, zarozprával som sa z jednou členkou pozemného personálu. Prvé čo spomenula bolo, že bola uchvátená mojimi znalosťami bosniančiny. Úprimne povedané, netušil som, že viem hovoriť po bosniansky, keďže počas mojej predošlej návštevy v Sarajeve roku 1990 som sa otvorene hlásil k tomu, že hovorím srbochorvátsky. ... V teritóriu obývanom bosnianskymi Srbmi som používal ten istý jazyk ako aj deň predtým, avšak s tým rozdielom, že teraz ma považovali za Srba.[35] | “ |
– Robert D. Greenberg |
Po etnických treniciach v 70. rokoch a predovšetkým po rozpade Juhoslávie a po vojne, ktorá nasledovala, väčšina obyvateľov začala opätovne nazývať svoj jazyk srbský, chorvátsky či bosniansky, v závislosti od etnickej či regionálnej príslušnosti. Po rozpade Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia roku 1991 nebol už srbochorvátsky jazyk naďalej používaný na oficiálnej úrovni. Štátotvorní jazykovedci[36] všetkých dotknutých strán pri konštituovaní jazyka trvali na jazykovej čistote a zveličovali vzájomné odlišnosti (ako príklad sa často uvádza výraz kafa-kava-kahva, čiže káva).[37]
Kvôli väčšiemu odlíšeniu od zvyšku Bosny a Hercegoviny a kvôli priblíženiu sa k Srbsku začala Republika srbská v priebehu vojny v Bosne a Hercegovine oficiálne používať ekavský jazykový štandard. V tom istom období srbskí nacionalisti úporne dokazovali, že k nim patria všetci, ktorí vravia štokavskou ijekavicou – Srbi, ale aj Bosniaci a Chorváti.[37] V roku 1998 vyšla v Belehrade, najprv v novinách poplatných režimu Politika, a potom aj ako samostatná kniha s nákladom 300 000 kusov, "Slovo o srpskom jeziku", ktorá tvrdí, že srbochorvátsky jazyk nielen že už neexistuje, ale ani nikdy neexistoval, že chorvátsky jazyk taktiež neexistuje, ale že Chorváti hovoria po Srbsky, len si to sami neuvedomujú, a tým pádom sú Srbi.[26] V Miloševićovej Ústave Srbska z roku 1990 bola ako úradný jazyk stále uvedená srbochorvátčina, a úradným písmom bola stanovená cyrilika i latinka. Až Koštunica v Ústave Srbska z roku 2006 zrušil latinku a vyhlásil srbčinu za oficiálny jazyk.[26] Niektoré srbské kultúrne združenia nazývajú jazyk výrazom srbski namiesto „srpski“.
V Chorvátsku sa jediným úradným jazykom stala chorvátčina a latinka jedinou úradnou abecedou. Oddelenie chorvátskeho jazyka od srbského i ostatných štokavských štandardov sa realizuje jednoducho: ak existujú pre nejaký pojem dva výrazy, jeden sa vyhlási za chorvátsky, a druhé synonymum sa priradí k ostatným trom variantom. Napríklad pojem „gvožđe" (železo) je považovaný za srbský výraz, a chorvátsky pojem je „željezo". Avšak, výraz „gvožđe" sa nachádza v chorvátskom preklade Biblie, v rôznych dielach chorvátskych autorov, v ľudových rozprávkach, atď.; to len poukazuje na svojvôľu takejto jazykovej praxe.[38] V priebehu 90. rokoch chorvátski jazykoví puristi zavádzajú také výrazy ako zrakomlat (helikoptéra), brzoglas (telefón) a tak ďalej.[37] Chorvátska politika jazykového odďaľovania kulminovala roku 1999, keď bol v kinách uvedený film „Rane“ (Rany) režiséra Srđana Dragojevića, ktorý bol otitulkovaný a názov bol preložený ako „Ozljede“ (Úrazy).[38] Zveličovanie jazykových rozdielov sa čoskoro aj v samotnom Chorvátsku stalo predmetom výsmechu.[37][38]
Bosniacki lingvisti vychádzajúc z toho, že „nebezpečný výraz ‘srbo-chorvátsky’ naznačuje, že v Bosne žijú Srbi a Chorváti, a že Bosniakov niet“, jazyk nazvali bosnianskym. Srbskí i chorvátski lingvisti na to reagovali tak, že jazyk nazvali etnickým označením „bosniacky“, vyhýbajúc sa termínu „bosniansky“, ktorý naznačuje, že Srbi a Chorváti žijúci v Bosne hovoria bosnianskym jazykom. Niektorí bosnianski jazykovedci svojbytnosť jazyku dokazujú používaním turcizmov.[37]
V priebehu 1. dekády 21. storočia začali aj Čiernohorci uzákoňovať svoju verziu jazyka – čiernohorčinu – argumentujúc, že „ak je v Čiernej Hore spisovným jazykom srbčina, tak sú Čiernohorci Srbmi“.[37] V Čiernej Hore sa od roku 2009 novouvedený čiernohorský jazyk vyučuje na základe srbochorvátskeho pravopisu.[39]
Súčasná situácia
[upraviť | upraviť zdroj]„ | Keď niekoľko národov alebo štátov používa jeden jazyk, lingvisti nezahŕňajú do názvu jazyka všetky národy, pretože by tak vznikol príliš dlhý názov... V našom prípade jazykovedci vymysleli v 19. storočí dvojdielny názov, a dnešní lingvisti sú ich nasledovníkmi, podobne ako súčasní chemici zdedili chemické názvy, alebo ako americkí lingvisti zdedili názov svojho jazyka. Dvojdielny model slúži na to, aby zahrnul hraničné jazyky, a centrálnu zónu netreba menovať, keď poznáme tieto hraničné jazyky. Tak je to aj v prípade indoeurópskych jazykov, kde názov obsahuje iba hraničné oblasti, a jazyky, ktoré ležia medzi nimi, napríklad arménčina a perzština nie sú zahrnuté v názve. Musím zdôrazniť, že všetky tieto názvy zväzujú iba lingvistov a nie obyčajných ľudí; oni môžu nazývať jazyk, ako chcú, a aj nemusia nijako nazývať.[40] | “ |
– Snježana Kordić o srbochorvátskom jazyku |
Aj keď hovorový jazyk je stále taký istý, používatelia tohto jazyka ho zväčša nenazývajú srbochorvátčinou. Napr. pri sčítaní obyvateľstva v Chorvátsku roku 2001 iba 0,16% obyvateľov uviedlo ako svoj materinský jazyk chorvátosrbčinu, resp. srbochorvátčinu.[41] Napriek rôznym názvom a snahám chorvátskych, srbských, bosnianskych a čiernohorských lingvistov dokázať, že ide o rôzne jazyky, národy si medzi bez problémov rozumejú.[38]
Súčasná jazykoveda považuje srbochorvátčinu za živý makrojazyk pod označením hbs.[42] Aj keď je identifikátor sh považovaný za zastaraný,[43] spoločne z identifikátormi scc i scr.[43] Vo svete sa pojem srbochorvátčina naďalej normálne používa medzi jazykovedcami, prekladateľmi i profesormi lingvistiky.[26] V slavistike sa v súčasnosti okrem názvu „srbochorvátsky“ používa aj názov bosniansko-chorváto-srbský jazyk.[44] Srbochorvátsky jazyk sa i naďalej vyučuje na mnohých vážených svetových univerzitách: Cambridge, Oxford, Sorbonna, Univerzita štátu Arizona vo Phoenixe, atď.[26]
Niektoré medzinárodné inštitúcie, napríklad Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu používali oficiálne názov bosniansky, chorvátsky alebo srbský jazyk (BHS) ako súhrnné označenie jazykov Bosniakov, Chorvátov, Čiernohorcov a Srbov.[45]
Nárečia
[upraviť | upraviť zdroj]Južnoslovanské jazyky sa historicky vyvinuli v jazykové kontinuum, to jest každý dialekt má spoločné prvky so susediacim nárečím, a rozdiely narastajú s narastajúcou vzdialenosťou; platí to samozrejme iba približne.[46] Početné sťahovania obyvateľstva v minulosti, súvisiace z rozširovaním Osmanskej ríše na Balkáne, spôsobili, že sa nárečia v niektorých oblastiach miesia a prestupujú. Sťahovanie obyvateľstva v 20. storočí, spôsobené predovšetkým urbanizáciou a vojnami, sa podpísalo na zredukovaní nárečových rozdielov.
Delenie podľa podoby slova čo
[upraviť | upraviť zdroj]V srbochorvátčine existujú tri hlavné nárečia, pomenované podľa opytovacieho zámena, ktoré je v každom nárečí odlišné. Podľa opytovacieho zámena „čo“ teda rozlišujeme v srbochorvátskom jazyku tri hlavné nárečia: [47]:
- štokavské nárečie: Hovorí sa ním v Srbsku, Bosne, Čiernej Hore a v prevažnej časti Chorvátska. Štokavské nárečie je územne najrozšírenejšie.[47] Všetky štyri spisovné varianty používané v Chorvátsku, v Bosne, v Srbsku a v Čiernej Hore sú založené na tomto nárečí. Pozri nižšie poznámku o torlackom nárečí.
- kajkavské nárečie: Toto nárečie je rozšírené v severnom Chorvátsku okolo rieky Kupy a na sever od nej až po rieky Muru a Drávu. Slovu „čo“ zodpovedá „kaj“. Je charakteristické veľkou podobnosťou so západnými nárečiami slovinčiny, no nemá dvojné číslo.
- čakavské nárečie: Týmto nárečím sa hovorí v západnom Chorvátsku, hlavne na Istrii, v Kvarnere a Dalmácii. Slovu „čo“ zodpovedá „ča“. Toto nárečie obsahuje početné výpožičky z taliančiny. Nevšedným rysom čakavského dialektu je jeho archaický prízvuk – spomedzi všetkým slovanských jazykov voľný, pohyblivý a melodický prízvuk v čakavskej chorvátčine sa najviac približuje prízvuku praslovančiny.
Niektorí autori oddeľujú od štokavského nárečia ako samostatnú skupinu torlacké nárečie. Ďalší autori torlacké nárečie nezaraďujú pod srbochorvátčinu, ale ako prechod medzi srbochorvátčinou a východným južnoslovanskými jazykmi alebo ho zaraďujú pod východné južnoslovanské jazyky.
Delenie podľa podoby praslovanskej hlásky jať
[upraviť | upraviť zdroj]Z iného hľadiska sa nárečia delia podľa výslovnosti praslovanskej samohlásky „jať“, ktorá sa časom zmenila a v súčasnosti sa vyslovuje troma rôznymi spôsobmi. Rozoznávame teda:
- ekavské nárečia (=východné nárečia): jať sa zmenilo na e (napr. reka)
- ijekavské nárečia (=jekavské nárečia, jekavsko-ijekavské nárečia, južné nárečia): jať sa zmenilo na je v krátkych slabikách a ije v slabikách dlhých (napr. rjeka, rijeka)
- ikavské nárečia (=západné nárečia): jať sa zmenilo na i (napr. rika)
Napríklad:
Pôvod | ekavsky | ikavsky | ijekavsky |
---|---|---|---|
vrěme | vreme | vrime | vrijeme |
lěp | lep | lip | lijep |
děvojka | devojka | divojka | djevojka |
věran | veran | viran | vjeran |
selo | selo | selo | selo |
trěbati | trebati | tribati | trebati |
grějati | grejati | grijati | grijati |
Štruktúra jazyka
[upraviť | upraviť zdroj]Abecedy a výslovnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Jazyky srbsko-chorvátskeho diasystému sa zapisujú buď latinkou alebo cyrilikou. Srbčina a bosniačtina používa obe abecedy, zatiaľ čo chorvátčina len latinku. Zápis v oboch abecedách je fonetický, a každý znak latinskej abecedy má svoj náprotivok v cyrilike (pričom latinka obsahuje niekoľko dvojznakov). Srbochorvátsku obmenu cyriliky vypracoval v 19. storočí Vuk Karadžić a latinskú obmenu vytvoril Ljudevit Gaj. Písmena srbochorvátskej latinky a cyriliky sa dajú na seba prevádzať viac-menej 1:1, na strane latinky pomocou niekoľkých dvojznakov.
- Srbochorvátčina používa znaky, ktoré prevzala z češtiny: Č, Š, Ž
- Okrem toho má i mäkké Ć (mäkšie než Č, prevzaté z poľštiny) a Đ (výslovnosťou niekde medzi (slovenským) Ď a DŽ; niekedy sa opisuje tiež ako DJ, ale to spôsobuje mnoho nejednoznačností)
- LJ [ľ], NJ [ň] a DŽ sú dvojznaky. Prejavuje sa to na ich radení v abecede (napr. LJ je až po LZ), alebo napríklad v krížovkách, kde sa píše do jedného okienka. Výnimkou sú slova, v ktorých sa k sebe dostalo D a Ž (L a J, N a J) morfologickými procesmi a vyslovuje sa ako dva zvuky namiesto ako jeden. Napríklad slovo nadživjeti (predpona nad-). V cyrilike tento problém odpadá, miesto „наџивети“ sa napíše „надживети“.
- di, ti, ni, li sa vyslovuje vždy tvrdo – dy, ty, ny, ly, napr. ráditi vysl. rádyty – pracovať, rázglednica vysl. rázglednyca a pod.
- Chorvátske H (a srbské Х) sa číta ako naše [ch].
- Е sa nečíta [je], ale [e].
- V srbskej cyrilike oproti ruskej chýbajú písmena Ё, Й, Щ, Ъ, Ы, Ь, Э, Ю, Я.
- Navyše sú písmena Ђ (Đ), Ј (J), Ћ (Ć), Љ (LJ), Њ (NJ), Џ (DŽ).
- J v srbskej cyrilike vypadá rovnako ako v latinke.
- Zahraničné názvy sa v srbčine zapisujú tak, ako sa vyslovia, napr.: Grace Kelly – Grejs Keli, Shakespeare – Šekspir. V chorvátčine sa zase názvy ponechávajú v originálnej forme.
Obidve abecedy, cyrilika (ћирилица/ćirilica) i latinka (latinica), majú zhodne po 30 znakov. Rôznia sa len poradím písmen. Srbochorvátska abeceda vypadá nasledovne:
veľké: malé: |
A | B | C | Č | Ć | D | DŽ | Đ | E | F | G | H | I | J | K | L | LJ | M | N | NJ | O | P | R | S | Š | T | U | V | Z | Ž |
a | b | c | č | ć | d | dž | đ | e | f | g | h | i | j | k | l | lj | m | n | nj | o | p | r | s | š | t | u | v | z | ž | |
srbský ekvivalent |
А | Б | Ц | Ч | Ћ | Д | Џ | Ђ | Е | Ф | Г | Х | И | Ј | К | Л | Љ | М | Н | Њ | О | П | Р | С | Ш | Т | У | В | З | Ж |
а | б | ц | ч | ћ | д | џ | ђ | е | ф | г | х | и | ј | к | л | љ | м | н | њ | о | п | р | с | ш | т | у | в | з | ж |
Poradie srbskej cyriliky je nasledujúce: А а Б б В в Г г Д д Ђ ђ Е е Ж ж З з И и Ј ј К к Л л Љ љ М м Н н Њ њ О о П п Р р С с Т т Ћ ћ У у Ф ф Х х Ц ц Ч ч Џ џ Ш ш
Fonetika a fonológia
[upraviť | upraviť zdroj]V srbochorvátskom jazyku vystupuje 25 spoluhlások. Samohlások je 5 („a“, „e“, „o“, „i“, „u“ – výslovnosť ako po slovensky). Samohlásky sa vyslovujú v podstate tým istým spôsobom ako v slovenčine, iba v dĺžke, predovšetkým v neprízvučným slabikách, sú značné rozdiely. Spolu s tým možno rozpoznať až 10 samohlások.
V srbochorvátčine, podobne ako v niektorých iných slovanských jazykoch, hláska „r“ je slabikotvorná. Obdobne sa môže v cudzích slovách zachovať hláska „l“ ako aj „n“ (napr. v trojslabikovom výraze „bicikl“, alebo dvojslabikovom „njutn“).
Zaujímavým znakom srbochorvátskeho jazyka je melodický prízvuk. Prízvuk je voľný, t. j. môže byť na ktorejkoľvek slabike slova, a pohyblivý, t. j. môže meniť svoje miesto v rôznych tvaroch toho istého slova. Okrem toho Juhoslovan nezotrváva na jednom tóne, keď vyslovuje prízvučnú samohlásku, ale zvyšuje alebo znižuje hlas. Hovoríme o tzv. klesavej alebo stúpavej intonácii.
Slovná zásoba
[upraviť | upraviť zdroj]Odchýlky v slovnej zásobe sú spôsobené tým, že chorvátčina, rovnako ako čeština, je puristický jazyk (nahradzuje výpožičky neologizmami), zatiaľ čo srbčina, rovnako ako poľština, puristická nie je.[48] Príkladom môže byť chorvátsky zemljopis (zemepis) vs. srbská geografija (geografia). Srbčina nemá problém preberať cudzie slová a bežne ich používať, a to nielen zo západoeurópskych jazykov, ale paradoxne aj z chorvátčiny samotnej.[48] Okrem toho sa množstvo regionálnych variant objavuje taktiež aj v Bosne a Hercegovine, či Čiernej Hore.
V morfológii je niekoľko odchýlok. Študentka sa srbsky povie studentkinja, zatiaľ čo chorvátsky studentica, profesorka sa srbsky povie profesorka, zatiaľ čo chorvátsky profesorica. Chorvátčina (v srbochorvátskej terminológii „západný variant“) má sklony tiahnuť ku germanizmom a používať niektoré slová latinského pôvodu, zatiaľ čo srbčina („východný variant“) používa množstvo turcizmov a slov gréckeho pôvodu, hlavne vďaka náboženským a kultúrnym odlišnostiam.
- Príklad:
Kuchynská soľ je slúčenina sodíku a chlóru.
Kuhinjska sol je spoj natrija i klora. (chorvátsky)
Kuhinjska so je jedinjenje natrijuma i hlora. (srbsky)
Srbochorvátčina prevzala množstvo slov z turečtiny a cez ňu sprostredkovane i z arabčiny a perzštiny; je to dôsledok dlhodobej tureckej nadvlády nad Balkánom.
V menšej miere je slovná zásoba ovplyvnená tiež nemčinou, maďarčinou a gréčtinou.
Gramatika
[upraviť | upraviť zdroj]Srbochorvátčinu charakterizuje bohatá flexia. Má sedem pádov (datív a lokál majú obyčajne identickú formu, z výnimkou rozdielov v intonácii v niektorých jednoslabičných výrazov), jednotné a množné číslo a sedem slovesných časov: prítomný, minulý, imperfektum, predminulý, aorist, budúci a druhý budúci.
Jednotné číslo | Trieda I - Mužský I okno |
Trieda I - Mužský II ac, živých somár |
Trieda I - Stredný obec |
Trieda I - Stredný -e** strom, Mile (meno) |
Trieda II -Ženský žena |
Trieda II - ŽenskýI -ka banka |
Trieda II - Ženský I -ga kniha |
Trieda III -Ženský II láska |
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Nominatív | prozor | magarac | selo | drvo, Mile | žena | banka | knjiga | ljubav |
Genitív | prozora | magarca | sela | drveta, Mileta | žene | banke | knjige | ljubavi |
Datív | prozôru | magârcu | sêlu | drvêtu, Miletu | žêni | bânci | knjizi | ljubâvi |
Akuzatív | prozor | magarca | selo | drvo, Mileta | ženu | banku | knjigu | ljubav |
Vokatív | prozore | magarče | selō | drvō, Mile | ženō | bankō | knjigō | ljubavi |
Inštrumentál | prozorom | magarcom | selom | drvetom, Miletom | ženom | bankom | knjigom | ljubavi, ljubavlju |
Lokál | prozóru | magárcu | sélu | drvétu, Miletu | žéni | bánci | knjizi | ljubavi |
Množné číslo | okná | somáre | dediny | stromy | ženy | banky | knihy | láska |
Nominatív | prozori | magarci | sela | drva | žene | banke | knjige | ljubavi |
Genitív | prózorā | mágarcā | sélā | drvā | ženā | bánkā | knjigā | ljubavi |
Datív' | prozorima | magarcima | selima | drvima | ženama | bankama | knjigama | ljubavima |
Akuzatív | prozore | magarce | sela | drva | žene | banke | knjige | ljubavi |
Vokatív | prozori | magarci | sela | drva | žene | banke | knjige | ljubavi |
Inštrumentál | prozorima | magarcima | selima | drvima | ženama | bankama | knjigama | ljubavima |
Lokál | prozorima | magarcima | selima | drvima | ženama | bankama | knjigama | ljubavima |
Slovesá
Raditi (robiť)
Zámeno | Prítomný (Prezent) | Budúci (Futur) | Minulý (Prošla) | ||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
1 | 2 | Perfektum (Perfekt) | Aorist (Aorist) | Imperfektum (Imperfekt) | Predminulý (Pluskvamperfekt) | ||
Jа (Ja) | radim | ću raditi/radiću/ću da radim | budem radio/la | sam radio/la; radio/la sam | izradih | rad+ih | bio sam radio/bila sam radila |
Ti (Ty) | radiš | ćes raditi/radićeš/ćeš da radiš | budeš radio/la | si radio/la; radio/la si | izradi | rad+iše | bio si radio/bila si radila |
On, Ona, Ono (On, Ona, Ono) | radi | će raditi/radiće/će da radi | bude radio/la/lo | je radio/la/lo; radio/la/lo je | izradi | rad+iše | bio je radio/bila je radila/bilo je radilo |
Mi (My) | radimo | ćemo raditi/radićemo/ćemo da radimo | budemo radili/le | smo radili/le; radili/le smo | izradismo | rad+ismo | bili smo radili/bile smo radili |
Vi (Vy) | radite | ćete raditi/radićete/ćete da radite | budete radili/le | ste radili/le; radili/le ste | izradiste | rad+iste | bili ste radili/bile ste radile |
Oni, One, Ona (Oni, Ony) | rade | će raditi/radiće/će da rade | budu radili/le/la | su radili/radile/radila; radili/le/la su | izradiše | radi+jahu | bili su radili/bile su radile/bila su radila |
Ukážkový text
[upraviť | upraviť zdroj]Nasledujúce príklady, prevzaté z článku 1-6 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, majú demonštrovať rozdiely medzi spisovnými varietami, o ktorým sme pojednávali v tomto článku.
Posudzovanie, čo je jazyk a čo nárečie, je však prirodzene oveľa komplexnejší problém a jeden odsek na to samozrejme nestačí.
Chorvátsky | Bosniansky | Srbsky | Slovensky | |
---|---|---|---|---|
Opća deklaracija o pravima čovjeka | Opća deklaracija o pravima čovjeka | Opšta deklaracija o pravima čov(j)eka | Všeobecná deklarácia ľudských práv | |
Članak 1. Sva ljudska bića rađaju se slobodna i jednaka u dostojanstvu i pravima. Ona su obdarena razumom i sviješću i trebaju jedno prema drugome postupati u duhu bratstva. | Član 1. Sva ljudska bića rađaju se slobodna i jednaka u dostojanstvu i pravima. Ona su obdarena razumom i sviješću i treba da jedno prema drugome postupaju u duhu bratstva. | Član 1. Sva ljudska bića rađaju se slobodna i jednaka u dostojanstvu i pravima. Ona su obdarena razumom i sv(ij)ešću i treba da jedno prema drugome postupaju u duhu bratstva. | Článok 1. Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní, čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom konať v bratskom duchu. | |
Članak 2. Svakome su dostupna sva prava i slobode navedene u ovoj Deklaraciji bez razlike bilo koje vrste, kao što su rasa, boja, spol, jezik, vjera, političko ili drugo mišljenje, narodnosno ili društveno podrijetlo, imovina, rođenje ili drugi pravni položaj. Nadalje, ne smije se činiti bilo kakva razlika temeljem političkog, pravnog ili međunarodnog položaja zemlje ili područja kojima neka osoba pripada, bilo da je ovo područje nezavisno, pod skrbništvom, nesamoupravno, ili da se nalazi ma pod kojim drugim ograničenjima suverenosti. |
Član 2. Svakome su dostupna sva prava i slobode navedene u ovoj Deklaraciji bez razlike bilo koje vrste, kao što su rasa, boja, spol, jezik, vjera, političko ili drugo mišljenje, narodnosno ili društveno porijeklo, imovina, rođenje ili drugi pravni položaj. Nadalje, ne smije da se čini bilo kakva razlika na osnovu političkog, pravnog ili međunarodnog položaja zemlje ili područja kojima neka osoba pripada, bilo da je ovo područje nezavisno, pod starateljstvom, nesamoupravno, ili da se nalazi ma pod kojim drugim ograničenjima suverenosti. |
Član 2. Svakome su dostupna sva prava i slobode navedene u ovoj Deklaraciji bez razlike bilo koje vrste, kao što su rasa, boja, pol, jezik, v(j)era, političko ili drugo mišljenje, narodnosno ili društveno por(ij)eklo, imovina, rođenje ili drugi pravni položaj. Nadalje, ne sm(ij)e da se čini bilo kakva razlika na osnovu političkog, pravnog ili međunarodnog položaja zemlje ili područja kojima neko lice pripada, bilo da je ovo područje nezavisno, pod starateljstvom, nesamoupravno, ili da se nalazi ma pod kojim drugim ograničenjima suverenosti. |
Článok 2. Každý má všetky práva a všetky slobody, vyhlásené v tejto deklarácii, bez hocijakého rozlišovania najmä pod ľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia Žiaden rozdiel sa nebude robiť na podklade politického, právneho alebo medzinárodného postavenia krajiny alebo územia, ku ktorému osoba prísluší, či je to krajina alebo územie nezávislé alebo pod poručenstvom, nesamosprávne alebo podrobené hocijakému inému obmedzeniu suverenity.
. | |
Članak 3. Svatko ima pravo na život, slobodu i osobnu sigurnost. | Član 3. Svako ima pravo na život, slobodu i ličnu sigurnost. | Član 3. Svako ima pravo na život, slobodu i ličnu bezb(j)ednost. | Článok 3. Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť. | |
Članak 4. Nitko ne smije biti držan u ropstvu ili ropskom odnosu; ropstvo i trgovina robljem zabranjuje se u svim njihovim oblicima. | Član 4. Niko ne smije biti držan u ropstvu ili ropskom odnosu; ropstvo i trgovina robljem zabranjuje se u svim njihovim oblicima. | Član 4. Niko ne sm(ij)e da bude držan u ropstvu ili ropskom odnosu; ropstvo i trgovina robljem zabranjuje se u svim njihovim formama. | Článok 4. Nikto sa nesmie držať v otroctve alebo v nevoľníctve: všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané. | |
Članak 5. Nitko ne smije biti podvrgnut mučenju ili okrutnom, nečovječnom ili ponižavajućem postupku ili kažnjavanju. | Član 5. Niko ne smije biti podvrgnut mučenju ili okrutnom, nečovječnom ili ponižavajućem postupku ili kažnjavanju. | Član 5. Niko ne sm(ij)e da bude podvrgnut mučenju ili okrutnom, nečovečnom ili ponižavajućem postupku ili kažnjavanju. | Článok 5. Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. | |
Članak 6. Svatko ima pravo svugdje se pred zakonom priznavati kao osoba. | Član 6. Svako ima pravo da se svagdje pred zakonom priznaje kao osoba. | Član 6. Svako ima pravo da se svuda pred zakonom priznaje kao lice. | Článok 6. Každý má právo, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť. | |
Zdroje: Bosniansky text je prevzatý z oficiálneho prekladu kancelárie Vysokého komisára OSN pre ľudské práva (ako aj slovenský originál]). Tento bosniansky text bol preložený do chorvátčiny a srbčiny počas seminára na pôde Univerzity v Bonne Archivované 2010-03-18 na Wayback Machine. Oficiálne (srbská a chorvátska) verzie boli preložené nezávisle od bosnianskej, a preto obsahujú hlavne individuálne, skôr než lingvistické, rozdiely. |
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Constitution of the Republic of Kosovo [online]. [Cit. 2012-08-17]. S. 2. Dostupné online.
- ↑ a b slovanské jazyky. In: Encyklopédia jazykovedy 1993, S.
- ↑ https://cs.wikisource.org/wiki/Ott%C5%AFv_slovn%C3%ADk_nau%C4%8Dn%C3%BD/Jihoslovan%C3%A9/Jazyk_srbsko-chorvatsk%C3%BD
- ↑ [1]
- ↑ Serbo-Croat-Bosnian clitics and Word Grammar [online]. UCL Psychology and Language Sciences, [cit. 2013-09-11]. Dostupné online.
- ↑ Thomas, Paul-Louis; Osipov, Vladimir (2012). Grammaire du bosniaque, croate, monténégrin, serbe [Grammar of Bosnian, Croatian, Montenegrin, and Serbian]. Collection de grammaires de l'Institut d'études slaves (in French). 8. Paris: Institut d'études slaves. p. 624. ISBN 9782720404900.
- ↑ a b KREJČÍ, P. SRBOVÉ, CHORVATI, BOSŇÁCI A ČERNOHORCI A JEJICH JAZYK/JAZYKY JAKO PŘEDMĚT UNIVERZITNÍ VÝUKY [2]
- ↑ (:-) ŠTOKAVSKI JEZIK (-:) [online]. govori.tripod.com, [cit. 2021-10-30]. Dostupné online.
- ↑ NOSKOVÁ, M. MATEJ ŠEKLI (ed.): MEZI SLOVANY ALIČ T. ET AL.: MED SLOVANI Ljubljana, Univerza v Ljubljani, Filozofska fakulteta 2017, 83 p.. In: LINGUA VIVA ODBORNÝ ČASOPIS PRO TEORII A PRAXI VYUČOVÁNÍ CIZÍM JAZYKŮM A ČEŠTINĚ JAKO CIZÍMU JAZYKU - ROČNÍK XIV/ 2018/ ČÍSLO 27
- ↑ Morphologies in Contact [online]. fb10.uni-bremen.de, [cit. 2021-10-30]. Dostupné online.
- ↑ https://www.juls.savba.sk/ediela/sr/1995/3/sr1995-3-lq.pdf
- ↑ DVONČ, L. K otázke termínov Juhoslovan (-ia), juhoslovanský. In: Slovenská reč 4 1957 [3]
- ↑ Istorija Jugoslavije. [s.l.] : Prosveta, 1973. 606 s. Dostupné online. S. 310.
- ↑ FISHMAN, Joshua A.; GARCÍA, Ofelia. Handbook of Language & Ethnic Identity. [s.l.] : Oxford University Press, 2010. 584 s. Dostupné online. ISBN 978-0-19-537492-6. S. 63.
- ↑ WENDEL, Hermann. Der Kampf der Südslawen um Freiheit und Einheit. [s.l.] : Frankfurter Societätsdruckerei g.m.b.h., 1925. 798 s. Dostupné online.
- ↑ MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 64 a nasl.
- ↑ Blum 2002, str. 130–132.
- ↑ BUSCH, Birgitta; KELLY-HOLMES, Helen. Language, Discourse and Borders in the Yugoslav Successor States. [s.l.] : Multilingual Matters. Dostupné online. ISBN 978-1-85359-732-9. S. 26.
- ↑ "The same language [Croatian] is referred to by different names, Serbian (srpski), Serbo-Croat (in Croatia: hrvatsko-srpski), Bosnian (bosanski), based on political and ethnic grounds. [...] the names Serbian, Croatian, and Bosnian are politically determined and refer to the same language with possible slight variations." (Brown & Anderson 2006, str. 294.)
- ↑ Blum (2002), str. 124
- ↑ MOJŽITA, Miroslav. Sarejevo, čakanie na lastovičky. [s.l.] : Kalligram, 2010.
- ↑ Blum (2002), str. 134
- ↑ Badurina, Pranjković (2009), str. 86
- ↑ a b Bečka kuća srpskohrvatska
- ↑ Pavle Ivić: O BEČKOM KNJIŽEVNOM DOGOVORU
- ↑ a b c d e f Novacic Dejan. [4] Mladina, Ľubľana, 13. septembra 2007. Prístup: 23. augusta 2015.
- ↑ a b Bečki književni dogovor
- ↑ Miodrag Popović, Vuk Stef. Karadžić (str. 318), NOLIT, Belehrad, 1987.
- ↑ Miodrag Popović, Vuk Stef. Karadžić (str. 322), NOLIT, Belehrad, 1987.
- ↑ Pseudoznanost [online]. [Cit. 2015-08-09]. Dostupné online. Archivované 2016-10-23 z originálu.
- ↑ Nariadenie Provinčnej vlády z 4. 10.1907 stanovuje, že „sa má prestať používať názov 'bosniansky jazyk' a jazyk provincie sa bude nazývať 'srbsko-chorvátsky jazyk'."
- ↑ Hrvatski i srpski jedan jezik? [online]. [Cit. 2015-08-09]. Dostupné online. Archivované 2011-05-22 z originálu.
- ↑ V texte sa nespomínajú Bosniaci, ani Moslimovia, keďže neboli považovaní za svojbytný národ.
- ↑ a b Tekst Novosadskog dogovora
- ↑ Greenberg (2008), str. 2-3
- ↑ Ironický názov Sinana Gudževića
- ↑ a b c d e f Novi jezici: Govorite li našili
- ↑ a b c d Uzalud vam trud, lingvisti [online]. [Cit. 2015-08-11]. Dostupné online. Archivované 2010-10-08 z originálu.
- ↑ Crnogorski jezik prema udžbenicima srpskohrvatskog
- ↑ Jezik, nacija i laži
- ↑ DZS: Stanovništvo prema materinskom jeziku... [online]. [Cit. 2015-08-08]. Dostupné online. Archivované 2006-05-01 z originálu.
- ↑ Documentation for ISO 639 identifier: hbs
- ↑ a b
ISO 639-2/RA Change Notice ISO
639-1
CodeISO
639-2
CodeEnglish
name of
LanguageFrench
name of
LanguageDate
Added or
ChangedCategory
of ChangeNotes [-sh] (none) Serbo-Croatian serbo-croate 2000-02-18 Dep This code was deprecated in 2000 because there were separate language codes for each individual language represented (Serbian, Croatian, and then Bosnian was added). It was published in a revision of ISO 639-1, but never was included in ISO 639-2. It is considered a macrolanguage (general name for a cluster of closely related individual languages) in ISO 639-3. Its deprecated status was reaffirmed by the ISO 639 JAC in 2005.
sr srp [scc] Serbian serbe 2008-06-28 CC ISO 639-2/B code deprecated in favor of ISO 639-2/T code hr hrv [scr] Croatian croate 2008-06-28 CC ISO 639-2/B code deprecated in favor of ISO 639-2/T code Referenca: http://www.loc.gov/standards/iso639-2/php/code_changes.php
- ↑ Bosnian/Croatian/Serbian [online]. [Cit. 2015-08-08]. Dostupné online. Archivované 2013-05-21 z originálu.
- ↑ MKSJ
- ↑ Togner (1964), str. 8
- ↑ a b Togner (1964), str. 6
- ↑ a b RADOVANOVIĆ, Milorad. Planiranje jezika. Novi Sad : Izdavačka knjižarica Zorvana Stojanovića Sremski Karlovci, 2004. ISBN 86-7543-088-4. Kapitola O evropeizaciji u eksternoj ravni, s. 59. (srbčina/srbochorvátčina)
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Badurina, Lada a Pranjković, Ivo (2009). Jezični varijeteti i nacionalni identiteti. Disput, Záhreb.
- Blum, Daniel (2005). Sprache und Politik. Ergon, Heidelberg.
- Greenberg, Robert D. (2008). Language and Identity in the Balkans. Serbo-Croatian and its Disintegration. Oxford University Press, New York.
- Kordič, Snježana (2010). Jezik i nacionalizam. Durieux, Záhreb.
- Togner, Vladimír (1963). Cvičebnice srbocharvátštiny. Státní pedagogické nakladatelství, Praha.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Serbo-Croatian na anglickej Wikipédii, Srpskohrvatski jezik na neurčenej Wikipédii a Srbochorvatština na českej Wikipédii.