Preskočiť na obsah

Zdeněk Svěrák

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Zdeněk Svěrák
český dramatik, scenárista, režisér,
herec, textár, spevák a komik
Zdeněk Svěrák
Narodenie28. marec 1936 (88 rokov)
Praha
Známy vďakaDivadlo Járy Cimrmana
Alma materKarlova univerzita
RodičiaFrantišek Svěrák, Růžena Synková
ManželkaBožena Němečková (1959 -)
DetiHanka Jelínková (* 1961),
Jan (* 1965)
PodpisZdeněk Svěrák, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Zdeněk Svěrák

Zdeněk Svěrák (* 28. marec 1936, Praha) je český dramatik, scenárista, režisér, herec, textár, spevák a komik.

Po štúdiu na gymnáziu a Vysokej škole pedagogickej, ktorú dokončil roku 1958, odišiel spoločne so svojou budúcou manželkou učiť do západných Čiech, najprv do Měcholup a potom do Žatca. Po štyroch rokoch ale pedagogickú dráhu opustil a začal pracovať v Československom rozhlase. Tu sa stal jedným z autorov rozhlasového programu Nealkoholická vinárna U Pavouka, v ktorom vznikla postava nedoceneného českého velikána Járu Cimrmana. V rozhlase tiež spoznal hudobníka Jaroslava Uhlířa, s ktorým odvtedy spolupracuje.

Roku 1967 vzniklo Divadlo Járy Cimrmana skúmajúce odkaz Járu Cimrmana. Pre toto divadlo pripravil Svěrák prvú hru pomenovanú Akt a na ďalších trinástich sa potom spoluautorsky podieľal spolu s Ladislavom Smoljakom. Vo všetkých hrách divadla tiež hrá. So Smoljakom začali neskôr písať aj filmové scenáre a v natočených filmoch sa potom obvykle ako herci tiež objavovali. Niektoré scenáre, napríklad pre filmy Vrchní, prchni! alebo Tři veteráni, potom písal aj sám.

Počas osemdesiatych rokov 20. storočia spolupracoval tiež s režisérom Vítom Olmerom, v ktorého niekoľkých filmoch tiež hral. Na začiatku deväťdesiatych rokov začal Zdeněk Svěrák písať scenáre, podľa ktorých filmy nakrúcal jeho syn Jan. Vznikli tak filmy Obecná škola, Kolja, Tmavomodrý svět alebo Vratné lahve. Film Kolja získal okrem iného tiež Oscara za najlepší cudzojazyčný film roka 1996.

Od roku 1994 spolupracuje s Centrom Paraple, ktoré sa stará o pacientov s poranením miechy odkázaných na invalidný vozík. Okrem drám a filmových scenárov píše piesňové texty, ktoré tiež spieva, rozprávky a poviedky. Je tak autorom troch poviedkových kníh nazvaných Povídky, Nové povídky a Po strništi bos. Pripravil tiež televízne večerníčky Radovanovy radovánky. Za svoje dielo získal niekoľko ocenení a to nielen v Česku, ale aj v zahraničí.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa do rodiny Františka Svěráka,[1] pracovníka v rozvodných energetických závodoch na pražskom Bohdalci,[2] a jeho manželky Růženy[3] rodenej Synkovej.[4] Otec sa vyučil za zámočníka a elektrikára,[5] ale vypracoval sa až na vedúceho rozvodne, a to aj napriek tomu, že nebol inžinierom. Dokázal si napríklad sám zostrojiť televízor. Růžena Svěráková bola celý život v domácnosti a jej manžel si zakladal na tom, že dokáže zarobiť toľko finančných prostriedkov, aby jeho manželka mohla zostať doma a starať sa o výchovu ich detí.[1]

Dom na Bohdalci, v ktorom Svěrákovci bývali

Manželia Svěrákovci sa brali v roku 1929 a nastávajúca bola v tej dobe už tehotná. Dieťa sa narodilo ešte v tom istom roku a dostalo meno Zdeněk.[6] V piatich rokoch (roku 1934) ale Zdeněk stupil na hrdzavý klinec a následne zomrel na sepsu.[7] Rodičia stratu ťažko niesli a matka sa zo žiaľu pokúsila i o samovraždu, ale vypumpovali jej žalúdok, čím ju zachránili.[6] Druhé dieťa sa manželom Svěrákovým narodilo v marci 1936 a dostalo tiež meno Zdeněk.[8] Rodičia sa o svojho druhého syna po prežitej skúsenosti s prvým dieťaťom veľmi báli a úzkostlivo dbali, aby sa mu niečo nestalo.[8] Neskôr sa im ešte narodilo tretie dieťa, dcéra Božena, ktorá sa potom v dospelosti živila ako predavačka v potravinách a neskôr sa odsťahovala za Prahu, kde sa stará o svoju domácnosť.[7][9]

Podobizeň staršieho brata rovnakého mena, Zdeňka Svěráka (1929 – 1934), na rodinnom hrobe na Vršovickom cintoríne

Pred druhou svetovou vojnou a na jej začiatku bývala rodina Svěrákových na pražskom Bohdalci,[10] v služobnom byte. Jednému z Nemcov sa však byt Svěrákových páčil a mal oň záujem. Označil preto Zdeňkovho otca za nespoľahlivého.[p 1] V roku 1942 ho tak prepustili zo zamestnania a spolu s tým musel vrátiť užívaný služobný byt. Celá rodina sa preto odsťahovala do otcovho rodiska, do Kopidlna.[11] Po vojne (v roku 1945) sa vrátili späť do Prahy na Bohdalec.[1]

V detstve sa chcel stať vodičom pekárenského auta, neskôr prezidentom, alebo sprievodcom.[p 2] Podľa rád z časopisu Rádce z Předmostí skúšal v mladosti chovať holuby a včely, ale nie s príliš veľkým úspechom.[13]

Keď začal na Bohdalci chodiť do základnej školy, sedel hneď od prvej triedy v lavici so svojím kamarátom a neskorším kolegom z divadla Bořivojom Pencom.[14] Penc je tak jeho najstarším kamarátom.[15] Spolu neskôr hrali aj bábkové divadlo.[16]

V mladosti sa tiež učil hrať na hudobné nástroje. Najprv na husle a potom na akordeón,[7] ale veľmi mu to nešlo.[17] Od mladosti tiež rád čítal. Prvá knižka, ktorú si požičal a prečítal, bola Zvířátka a Petrovští.[18] Doma mali zviazané celé dielo Aloisa Jiráska, doplnené farebnými ilustráciami Adolfa Kašpara. Z neho rodičom nahlas predčítal a asi tam sa, podľa jeho vlastných slov, zrodila jeho túžba niečo prednášať pred publikom.[12] K jeho ďalším obľúbeným autorom patril Karel Čapek a Jan Neruda[19], alebo Fráňa Šrámek, ktorého verš "Rozlomíš chleba, podáš ženě půl" z básne Splav si dal aj na svoje svadobné oznámenie.[12]

Budova gymnázia, do ktorého Svěrák chodil

Po absolvovaní základnej školy pokračoval ďalej na gymnáziu Kodanskej ulici, ale pred maturitou bola jeho trieda premiestnená na iné gymnázium,[20] ktoré sa vtedy volalo Stalinovo[21] (dnes gymnázium Voděradská),[22][23] zatiaľ čo Penc išiel na učňovku.[p 3][15] Na gymnázium o rok nižšie chodil tiež budúci režisér Jiří Menzel.[21] Tunajším Svěrákovým spolužiakom mal byť aj istý Oliverius. Do školy ale nenastúpil a spolužiaci ho tak nikdy nepoznali. Táto postava neznámeho študenta bola následne predobrazom žiaka Hliníka z filmu Marečku, podejte mi pero![25] Na gymnáziu začal písať prvé humorné poviedky, ktorými bavil svojich spolužiakov,[26] lebo zistil, že mu robí radosť, keď sa ľudia smejú.[27] Aby ale sám nebol spolužiakom a kamarátom pre smiech, uvádzal svoje diela pod pseudonymom "Tornillo",[28] čo je španielsky "skrutka".[p 4][30] ("špa. tornillo de banco" potom znamená "zverák"). Pokúšal sa však aj o poéziu.[31] Jedna z prvých básní sa volala Pětačtyřicet minut v husí kůži a popisovala Svěrákovho učiteľa matematiky a deskriptívnej geometrie, ktorého vyučovacie hodiny prebiehali v permanentnom strachu.[32]

Svěrákov otec chcel mať zo svojho syna elektroinžiniera. Zdeněk sa však rozhodol inak.[26] Videl sa v Aloisovi Jiráskovi a vo svojom učiteľovi zo základnej školy Václavovi Mejstříkovi,[p 5] ktorí obaja počas dopoludnia učili v škole a poobede písali knihy.[34][35] Chcel sa teda stať spisovateľom, ale pretože žiadna škola pre tento odbor nebola,[26] začal v roku 1954[2] študovať na Vysokej škole pedagogickej|[p 6] odbor český jazyk a literatúra,[37] aby sa – podľa svojich slov – jednak naučil pravopis a jednak dozvedel, čo už napísali iní.[2] Počas vysokoškolských štúdií vydával so spolužiakom Miloňom Čepelkom školský časopis "Hříbě", do ktorého im básňami nazvanými Vandrácké zpěvy prispieval aj ich starší spolužiak – študent matematiky a fyziky – Ladislav Smoljak. Ten tiež režíroval študentský ochotnícky súbor nazvaný "Dramatický soubor vysoké školy pedagogické", v ktorom Svěrák s Čepelkom hrali.[38] Na prijímacích skúškach pri vstupe do krúžku recitoval Nerudovu báseň Balada rajská.[39] Prvá rola, v ktorej Svěrák hral, bol druhý mladík v dráme Federica García Lorcu Fantastická ševcová.[38] Na škole tiež Zdeněk spoznal svoju budúcu manželku Boženu Němečkovú[2] (* 1936),[40] s ktorou v roku 1958 po dokončení štúdií odišiel učiť do západných Čiech na Žatecko[p 7][5] a o rok neskôr mali svadbu.

Šesťdesiate roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdobená trojpodlažná žlto omietnutá budova. Na streche sa nad vchodom nachádza vežička. Pred budovou sa nachádza kovový plot s murovanou podstienkou a stĺpikmi.
Žatecké gymnázium, na ktorom Svěrák učil

Najprv rok učil na základnej škole v Měcholupoch,[p 8] kde tiež založil ochotnícky spolok a sám ho režíroval. Uviedli napríklad Čiernu vlajku od Františka Pavlíčka.[38] Potom ale prešiel do Žatca na základnú školu v Komenského aleji a následne na gymnázium v tom istom meste.[42] V ním začatej práci v Měcholupoch pokračovala jeho manželka Božena.[43] Začiatkom februára 1961 sa manželom Svěrákovým v Prahe narodilo prvé dieťa, dcéra Hanka (vydatá Jelínková).[44]

Svěrák síce pochádzal z antikomunistickej rodiny, ale ovplyvnený vyučujúcimi z vysokej školy o ktorých si myslel, že ako univerzitní profesori musia mať prehľad a pravdu, vstúpil roku 1961 do Komunistickej strany Československa (KSČ).[45] K vstupu ho presviedčali tiež kolegovia v zborovni v škole, ktorých si vážil, a ktorí už členmi KSČ boli.[p 9] Domnieval, sa že čím bude v strane viac dobrých ľudí, tým ľahšie ju bude možné posunúť k lepšiemu.[45]

Písal tiež texty k piesňam. Najprv textoval nápevy svojho vzdialeného strýka Antonína Ulricha, ktorý hral v Symfonickom orchestri hlavného mesta Prahy FOK a i vo svojom vlastnom sláčikovom orchestri.[46] Pre neho napísal text napríklad k piesňam Mám ráda hajnýho, Kapesníčky alebo Málokdy se vydaří takhle pěkné předjaří. Pretože sa však Svěrákovi tieto texty zdali nehodné jeho mladosti, podpisoval ich radšej pseudonymom Emil Synek.[47] Ten vznikol zložením krstného mena jeho svokra (Emil Němeček) a dievčenského priezviska jeho matky (Ružena Synková).[4] Nevedel však, že osobnosť s takým menom už existovala.[47] Bol ním český dramatik, spisovateľ a novinár, ktorý však pred druhou svetovou vojnou emigroval do zahraničia.[48] Napriek tomu si svoj pseudonym už nechal.[47]

Učiteľská práca v škole ho však príliš neuspokojovala. Chcel totiž učiť a písať, ale namiesto toho sa mu na pracovnom stole hromadili diktáty a slohové práce, ktoré musel opravovať.[49] A hoci napísal niekoľko poviedok,[50] nezostávalo mu na písanie toľko času, koľko by si predstavoval.[49] Zareagoval preto na ponuku a zúčastnil sa konkurzu do armádnej redakcie Československého rozhlasu.[37][51] Uspel a do rozhlasu nastúpil v júli 1962. Už o rok skôr sa členom tej istej rozhlasovej redakcie stal jeho priateľ a spolužiak Miloň Čepelka. Prvou reláciou, ktorú Svěrák v rozhlase pripravoval, bola ranná päťminútovka zameraná na literatúru,[52] reportoval ale aj o ozbrojených silách Československej ľudovej armády (ČSLA) v Prahe,[53] o vystúpení armádnych športovcov na spartakiáde v júli 1965,[52] do ktorého vhodného priblíženie poslucháčom ho zasväcoval športový komentátor Stanislav Sigmund, alebo o juhoslovanských partizánoch.[53] Z tejto doby tiež pochádzajú jeho tri nedeľné rozhlasové rozprávky. Prvá sa volala Tri autá,[28] a Československý rozhlas ju v roku 1963 nahral napríklad s Eduardom Kohútom, Ljubou Hermanovou, Ladislavom Trojanom alebo Rudolfom Deylom mladším.[54] Druhá rozprávka Tiché šlapací království pochádzala z roku 1964[p 10][28][57] a v poslednej, nazvanej Krápník a Františka,[28] nahranej v roku 1965 (prvá stereofónne nahraná hra na území Európy,[57] vystupovali napr. Josef Kemr, Ilja Racek, Jaroslav Satoranský alebo Jana Drbohlavová.[58]

V tej dobe bol Svěrák už druhýkrát otcom, keď sa jeho manželke na začiatku februára roku 1965 v Žatci narodil syn Jan.[59]

Do rozhlasového vysielania začal postupne spolu s kolegom Jiřím Šebánkom a jazzmanom Karlom Velebným pripravovať priame prenosy z imaginárnej nealkoholickej vinárne U Pavouka.[60] Prvé vysielanie sa uskutočnilo v pondelok 6. decembra 1965 a bolo súčasťou pravidelného cyklu Večer pro nedeli. Neskôr sa relácia osamostatnila a vysielala sa raz za mesiac[52] na stanici Praha.[61] Niektorí poslucháči nereálnosť celého programu ani nespoznali a zháňali – ako napríklad Jan Werich – adresu vinárne.[60] V relácii sa tiež prvýkrát objavila postava Járu Cimrmana. Stalo sa tak 16. septembra 1966 a predstavený bol ako vodič parného valca v národnom podniku Stavby silnic a železnic v Hradci Králové, ktorý ako amatérsky sochár[52] v nafukovacej hale vinárne U pavouka vystavuje vytvorené naivné exponáty, teda predmety, ktoré zrazil svojím parným valcom. Výstava však vtedy skončila fiaskom, lebo z haly unikal vzduch.[62]

Vila v pražskej Dykovej ulici 14

O mesiac a pol neskôr (29. októbra) sa vo vile vo vtedajšej Hviezdoslavovej[63] (od roku 1990 Dykovej)[64] ulici na pražských Vinohradoch, v dome číslo 14,[65] ktorý patril rozhlasu, konala prvá schôdzka Společnosti pro rehabilitaci osobnosti a díla Járy Cimrmana,[p 11] na ktorej sa rozhodlo o založení Divadla Járy Cimrmana. Zúčastnili sa jej okrem Svěráka aj Jiří Šebánek, Miloň Čepelka a Ladislav Smoljak.[p 12] V predvečer Štedrého dňa, teda 23. decembra, zaznela vo vysielaní z vinárne U pavouka správa, že Evžen Hodvábny[p 13] našiel pri budovaní krbu vo svojej chate v pojizerskej obci Liptákov kovanú truhlu, ktorá však bola pri pokusu o jej otvorenia, ktoré vykonal pyrotechnik Šťáhlavský, zničená výbuchom a jej obsah rozmetaný.[51] V nasledujúcich rokoch tak dochádzalo k objavovaniu a obnovovaniu výbuchom zničeného materiálu, ktorého autorom bol dovtedy neznámy český velikán a všeumelec Jára Cimrman.[67] Pre rozjazd divadla sa rozhodli jeho zakladajúci členovia spísať každý svoju vlastnú jednoaktovú hru. Svěrák napísal drámu Akt.[p 14] Tá mala byť uvedená v rámci jedného predstavenia spolu so Šebánkovou Domácí zabijačkou. Akt už mal Svěrák hotový, lenže Šebánkovo dielo ešte stále nebolo dokončené a termín 19. jún 1967, na kedy bolo dohodnuté predvádzacie predstavenie pre úradníkov, ktorí mali divadlo administratívne zaštítiť, sa blížil.[70] Preto sa divadelníci rozhodli nečakať na dokončenie Domácí zabíjačky a predstavenie doplnili seminárom s prednáškami o živote a diele Járu Cimrmana.[68] Premiéra prvej hry Divadla Járy Cimrmana sa konala 4. októbra 1967 v pražskej Malostranskej besede.[71] Drámu kritika prijala vľúdne a pochvalne.[72] V rovnakých priestoroch mala 8. novembra 1967 premiéru hra Vyšetřování ztráty třídní knihy[73] a 7. februára 1968 tiež Domácí zabíjačka.[74]

Jaroslav Uhlíř, Svěrákov spolupracovník od roku 1967

V armádnej redakcii Československého rozhlasu stretol Svěrák tiež hudobníka Jaroslava Uhlířa, ktorý tam prišiel na pozvanie ako víťaz Armádnej súťaže umeleckej tvorivosti (ASUT). Uhlíř najprv spolupracoval s Miloňom Čepelkom, ktorý písal texty piesní a Uhlíř k nim tvoril nápev.[75] Ich tvorbu Svěrák poznal z rozhlasového programu "Polní pošta".[76] Počas roka 1967 ale oslovil Uhlířa aj Svěrák s otázkou, či by nechcel napísať piesne do detskej relácie Pionýrská jitřenka[77] a zhudobniť aj jeho text. Uhlíř nič nenamietal a začal pracovať na Svěrákovom texte "Strašidýlko Emílek". Výsledok sa Svěrákovi pozdával, a tak ich spolupráca pokračovala ďalej.[78] V roku 1968 sa Svěrák prvýkrát objavil vo filme. Bola to rola prokurátora v snímke Zločin v šantánu režiséra Jiřího Menzela.[50]

V divadle však začalo medzi Šebánkom a Smoljakom dochádzať k umeleckým i osobným sporom, ktoré vyústili v Šebánkov odchod z divadla. Pri ňom z repertoáru divadla stiahol svoju hru, ktorá sa tak dočkala iba 34 repríz.[79]

Počas noci z 20. na 21. augusta 1968 napadli Československo armády piatich štátov (Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharsko a Východného Nemecka),[80] ktoré ukončili spoločenské uvoľňovanie konca šesťdesiatych rokov pomenované Pražská jar.[81] V dobe príchodu armád Svěrák vysielal v rozhlase a kvôli vtedajšiemu vyťaženiu nemal čas sa holiť. Brada mu postupne narástla, a keď sa po asi desiatich dňoch na seba v zrkadle pozrel, zistil, že mu brada pristane, a preto sľúbil, že sa neoholí do tej doby, než okupačné vojská odídu.[p 15][83] Keďže však vo filmoch hrával oholený, fanúšikovia ho na uliciach zvyčajne nepoznávali.[83] Na základe rozladenia z augustovej invázie cudzích armád vystúpil v roku 1969 z Komunistickej strany a opustil tiež miesto v Československom rozhlase.[45] Pred tým, než z rozhlasu odišiel, vytvoril s Miloňom Čepelkom do relácie Meteor niekoľko dielov seriálu Šest na bidýlku, ktorý parodoval hudobné hitparády.[57] Naposledy sa vo vysielaní objavili 28. novembra toho roku.[p 16][84] Od tej doby sa venoval slobodnému povolaniu.[5]

Dňa 17. apríla 1969 mala premiéru prvá hra s cimrmanovskou tématikou, ktorú Svěrák napísal spoločne so Smoljakom.[85] Volala sa Hospoda Na mýtince[86] a stala sa neskôr najhranejším titulom divadla.[p 17][87] V tom istom roku sa Svěrák tiež opätovne objavil vo filme, a síce v epizódnej úlohe funkcionára Ústrednej rady odborov v Menzelovom filme Skřivánci na niti.[88] Literárnou predlohou pre film bola poviedková kniha Bohumila Hrabala Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet, vydaná roku 1965.[89]

Sedemdesiate roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Budova Malostranskej besedy, v ktorej Divadlo Járy Cimrmana začínalo

V polovici mája roku 1970 mala v Divadle Járy Cimrmana premiéru hra Vražda v salonním coupé, ktorú Svěrák napísal s Ladislavom Smoljakom.[84] Malostranskú besedu, kde vtedy divadlo hralo, navštívil dramaturg barrandovských filmových ateliérov Sergej Machonin a ponúkol Svěrákovi so Smoljakom, aby napísali filmový scenár s cimrmanovskou tematikou. Obaja spolu napísali Sedm zásad inspektora Trachty, lenže vzniknuté dielo barrandovských pracovníkov príliš nezaujalo, a film sa tak nenakrútil. Dôvodom nerealizácie filmu bolo aj to, že ho mal režírovať Jiří Menzel, ktorý bol v tej dobe v nemilosti režimu hlavne kvôli filmu Skřivánci na niti. Menzel mohol nakrúcať až v roku 1974, kedy natočil budovateľský film Kdo hledá zlaté dno.[90] Ale jeho časť sa potom stala základom scenára filmu Rozpuštěný a vypuštěný.[91]

Ako Svěrák, tak Smoljak sa toho istého roku (1970) objavili vo filmoch Pane, vy jste vdova! (réžia Václav Vorlíček), kde hrali role kritikov, a tiež ako strážnici v snímke Lucie a zázraky (réžia Ota Koval).[92] Nasledujúci rok, 24. novembra 1971, mala premiéru ďalšia hra dvojice Svěrák – Smoljak Němý Bobeš, ako posledná v Malostranskej besede.[93] Následne sa divadlo presťahovalo do pražskej Reduty, kde mala 3. mája 1973 premiéru hra Cimrman v říši hudby od tej istej autorskej dvojice.[94] Toho roku Svěrák hral učiteľa vo filme 30 panen a Pythagoras režiséra Pavla Hobla.[92]

Potom čo na konci šesťdesiatych rokov 20. storočia opustil Svěrák Československý rozhlas a vysielanie ním podpísaných piesní nebolo žiaduce, vydával svoju piesňovú tvorbu pod svojím už skôr užívaným pseudonymom Emil Synek.[47] Tak napríklad vznikla roku 1973 pre Jiřího Schelingera pieseň "Holubí dům",[95] ktorá skončila v roku 2000 v ankete Českého rozhlasu nazvanej Hit století na treťom mieste,[96] alebo pre Ivana Mládka piesne Láďa jede lodí, Mravenci v kredenci, Švadlenka Madlenka či Dívka s modrou matrací.[97]

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Svěrák sa Smoljakom rozhodli napísať film zo súčasnosti, teda bez odkazu na Járu Cimrmana. Tak vznikol ich prvý spoločný filmový scenár Jáchyme, hoď ho do stroje![91] Režisérom filmu bol Oldřich Lipský a jeho premiéra sa uskutočnila roku 1974.[98] Obaja scenáristi si vo filme tiež zahrali.[92] V tom istom roku 17. októbra sa uskutočnila premiéra ďalšej hry Divadla Járy Cimrmana, ktorú napísali Svěrák so Smoljakom, rozprávky Dlouhý, Široký a Krátkozraký.[99]

Chalupa Zdeňka Svěráka v Růžkových Lhoticiach

Ďalší rok napísali Svěrák spoločne so Smoljakom scenáre k dvom filmom, ktoré mali oba premiéru v roku1976. A vo svojich filmoch si opäť aj zahrali.[92] Prvý z nich Marečku, podejte mi pero! režíroval Oldřich Lipský,[100] a druhý film Na samotě u lesa režíroval Jiří Menzel,[101] opisuje snahu manželov Lavičkových získať rekreačnú chalupu. Takúto stavbu nájdu, ale býva v ňom dedo Komárek, ktorý sľubuje, že predá kravu a že na budúci rok už nezaseje. To však nesplní a budúci rok opäť zaseje.[102] Obdobnú skúsenosť mali aj autori scenára, ktorí vo svojom reálnom živote tiež zháňali rekreačný objekt. Svěrákovci nakoniec chalupu našli pri Melechove a jej majiteľ Josef Lukšíček skutočne Svěrákovým tvrdil, že predá kravu a že na budúci rok už nezaseje, teda presne tak, ako je to zobrazené aj vo filme.[103] Nakoniec si ale Svěrákovci a Smoljak zaobstarali spoločnú chalupu v Růžkových Lhoticiach.[104][105]

V januári 1977 vznikol v okruhu okolo Václava Havla, Petra Uhla a Pavla Kohouta dokument Charta 77, ktorý upozorňoval na skutočnosť, že v Československu, hoci sa k tomu krajina medzinárodnými zmluvami zaviazala, nie sú rešpektované ľudské práva jej občanov.[106] Reakciou na tento akt bolo zo strany vládnucej Komunistickej strany Československa (KSČ) spísanie Provolání československých výborů uměleckých svazů: Za nové tvůrčí činy ve jménu socialismu a míru, neoficiálne označované tiež ako Anticharta, ktorú svojím podpisom podporila väčšina hercov, hudobníkov a ďalších umelcov vystupujúcich v zábavných programoch.[107] Herci Divadla Járy Cimrmana pôvodne tento dokument podpísať neplánovali, ale v Redute oslovil Ladislava Smoljaka režisér, ktorý dokument nepodpísal a vládnuca strana mu preto zakázala kultúrnu činnosť, a tvrdil, že Anticharta je spôsob ako zlikvidovať verejnú kultúrnu činnosť. Kto totiž podľa neho dokument nepodpíše, nebude už môcť ďalej vystupovať. Členovia divadelného súboru sa o celej veci poradili a rozhodli sa dokument podpísať. Zoznamy podpísaných zverejňovalo Rudé právo. Zmienka o Svěrákovom a Čepelkovom podpise Anticharty sa v novinách ešte objavili, ale Smoljak podpísal dokument až po uzávierke periodika a zmienka o jeho podpísaní sa tak už do novín nedostala.[108] Za svoj podpis pod Antichartou sa po nežnej revolúcii Svěrák verejne ospravedlnil.[109]

Na rade svojich diel spolupracoval Svěrák s Ladislavom Smoljakom

Od roku 1977 pracoval Svěrák ako scenárista v barrandovských filmových štúdiach.[5] Toho roku napísal scenár k filmovej rozprávke Ať žijí duchové!,[92] ktorú režíroval Oldřich Lipský.[110] V tom istom roku mala 20. apríla premiéru už šiesta spoločná divadelná hra Svěráka a Smoljaka, a to Posel z Liptákova, ktorá sa uskutočnila v pražskom divadle v Braníku.[p 18][114] V spolupráci s Jaroslavom Uhlířom pripravil Zdeněk Svěrák predstavenie pre deti nazvané Všechno máme schovaný. Hralo sa v divadielku Albatros a okrem oboch autorov v ňom účinkovala aj subreta karlínského Hudebního divadla Libuše Cincibusová, ktorú neskôr vystriedala Pavlína Filipovská.[115] Následne Divadlo ABC požiadalo Svěráka, aby s Ladislavom Smoljakom pripravili predstavenie pre deti. Tí vytvorili predstavenie Hrachová polévka z pytlíku, ktorého obsah sa inšpiroval osudom Dalibora z Jiráskových Starých pověstí českých spolu s operou od Bedřicha Smetanu. V predstavení účinkovali okrem autorov aj Jaroslav Uhlíř a Pavlína Filipovská.[115] Premiéra tejto rozprávkovej komédie bola 7. decembra 1977,[116] ale z repertoáru bola stiahnutá už po tridsiatich reprízach.[115]

Roku 1978 režíroval Ladislav Smoljak film Guľový blesk, ku ktorému napísal scenár spolu so Svěrákom a obaja v ňom aj hrali. V roku 1979 hral Svěrák v dvoch filmoch, Věra Plívová-Šimková mu v Brontosaurovi dala rolu Bobra a Věra Chytilová vo filme Kalamita postavu učiteľa.[92]

Ladislav Smoljak v roku 1980 režíroval film Vrchní, prchni! ku ktorému napísal scenár Zdeněk Svěrák. Obaja vo filme aj hrali.[92] Inšpiráciou pre scenár bola Svěrákovi jeho vlastná skúsenosť, keď si ho – oblečeného v tmavom obleku s motýlikom – niekoľko hostí reštaurácie v susedstve pražskej Malostranskej besedy pomýlilo so skutočným vrchným a chceli mu platiť svoju útratu. Svěrák im ich omyl vysvetlil a peniaze neprijal. Spolu potom pre režiséra Zdeňka Podskalského napísali scenár hudobnej komédieTrhák a tiež v nej účinkovali.[92][117]

Osemdesiate roky

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1981 stvárnil vo filme Jako zajíci postavu otecka a vo filme V podstatě jsme normální hral vedúceho školenia.[92] Nasledujúci rok sa mihol v úlohe vedca vo filme Srdečný pozdrav ze zeměkoule.[92] Počas letných prázdnin v roku 1983 sa Divadlo Járy Cimrmana presťahovalo do Divadla Solidarita v Prahe 10. O presune z Braníka a prvých mesiacoch v novom pôsobisku hovorí film Nejistá sezóna[118] natočený ale až v roku 1987 podľa spoločného scenára Svěráka a Smoljaka. Obaja si v ňom aj zahrali. Svěrák ešte účinkoval v roku 1983 vo filme Slavnosti sněženek v roli vodiča trabanta.[119]

Ešte pred natočením filmu Nejistá sezóna napísal Svěrák v roku 1983 scenár k rozprávke Tři veteráni a spolu so Smoljakom aj k filmu Jára Cimrman ležící, spící. V oboch filmoch Svěrák aj hral – v rozprávke ministra a vo filme Jára Cimrman ležící, spící Járu Cimrmana.[119] Toho roku musela byť z rozhodnutia socialistických úradov stiahnutá z repertoáru Divadla Járy Cimrmana hra Lijavec. Derniéra sa uskutočnila 23. októbra 1983 v brnianskej Redute.[120]

V 80. rokoch hral Svěrák vo filmoch režiséra Vít Olmera

V roku 1984 hral Svěrák docenta Zajíca vo filme Jak básníci přicházejí o iluze (réžia Dušan Klein)[121] a spolu s Ladislavom Smoljakom napísali scenár filmu Rozpuštěný a vypuštěný.[119] Pred jeho natáčaním došlo medzi oboma scenáristami k sporu. Námet filmu totiž vychádza z hry Divadla Járy Cimrmana Vražda v salónním coupé. V nej hlavnú postavu, inšpektora Trachtu, alternovali Svěrák so Smoljakom a v postave Hlaváčka sa striedali Miloň Čepelka a Petr Brukner. Herci očakávali, že sa v rovnakých úlohách objavia i vo filme. Smoljak, ktorý film režíroval, však obsadil tieto postavy profesionálnymi hercami. Keď teda Svěrák nehrál Trachtu (hral ho Jiří Zahajský),[122] prisľúbil mu Smoljak rolu hájnika. Toho však nakoniec hral Rudolf Hrušínský a Svěráka presunul do role priemyslového básnika Jelínka. Svěrák síce túto rolu nakoniec vzal, ale rozhodol sa, že sa naučí hrať, aby ho i Smoljak považoval za profesionála. Prijal preto ponuku režiséra Víta Olmera na hlavnú postavu vo filme Co je vám, doktore? (z roku 1984).[123] O Smoljakovom uznaní jeho hereckých kvalít sa Svěrák sprostredkovane dozvedel až po druhom Olmerovom filme, v ktorom hral, Jako jed natočenom v roku 1985.[124]

Toho roku mala premiéru divadelná hra Dobytí severního pólu Čechem Karlem Němcem, ktorú opäť spoločne napísali Svěrák so Smoljakom. Jej premiéra bola v Brne 17. októbra 1985 a až o osem dní neskôr v Prahe.[125]

V roku 1985 napísal Svěrák scenár k filmu Vesničko má středisková.[119] Impulzom k nemu bola účtovná chyba vo filmových ateliérech Barrandov, kedy pri príprave na blížiacu sa revíziu v oddelení scenárov zistili, že Svěrákovi a Smoljakovi pred časom vyplatili finančnú odmenu za dodaný námet k filmu dvakrát. Peniaze už nebolo možné vrátiť a barrandovský dramaturg Karel Cop preto zvoli iné riešenie spočívajúce v napísané nového námetu,[p 19] ktorý sa nikdy nenatočí a založí sa do archívu, čím bude všetko v poriadku. Požadovaný príbeh sa však musel odohrávať na dedine. Ale keď námet vznikol, prišiel Karel Cop s nápadom, že by z textu mohla vzniknúť poviedka. Neskôr Svěrák cestou na zájazdové predstavenie s Divadlom Járy Cimrmana čítal svoj výtvor filmovému režisérovi Jiřímu Menzelovi, ktorý v divadle tiež hral. Tomu sa tak zapáčil, že ho požiadal o vytvorenie filmového scenára.[126] Nakrútený film, v ktorom si rolu maliara Rybu zahral Svěrák, sa divákom zapáčil a bol nominovaný na Oscara za najlepší neanglicky hovorený film roku 1985.[127][128] Čitatelia internetového portálu Novinky.cz ho navyše v roku 2007 v ankete vyhlásili za najlepšiu českú filmovú komédiu.[129]

V roku 1987 si dali Svěrák s Uhlířom sľub, že každý rok vytvoria minimálne osem pesničiek, ktoré sa potom budú na Štedrý deň vysielať v televíznom programe Hodina zpěvu.[130] V ňom pravidelne vystupuje a pesničky spieva detský zbor Sedmihlásek Praha.[131][132] Režisérom je Viktor Polesný, ktorý režijne spracováva i jednotlivé videoklipy stvárňujúce piesne tejto umeleckej dvojice.[p 20][134] Rad nimi vytvorených piesní zľudovel, ale v rádiách sa k roku 2009 hrali len tri skladby, a síce „Severní vítr“, „Holubí dům“ a „Není nutno“.[135] Z vytvorených piesní má ale Svěrák najradšej „Semišku“.[136]

Roku 1987 napísal Svěrák pre televízny Večerníček scenár trinásťdielneho seriálu Radovanovy radovánky.[119] Začiatkom apríla 1987 zomrel herec Divadla Járy Cimrmana Jaroslav Vozáb a pred odjazdom na jeho pohreb do Velvar sa členovia divadla dozvedeli, že v českobudějovickej nemocnici leží ich kolega Jan Kašpar, ktorý si pádom zo stromu spôsobil zranenie chrbtice vedúce k ochrnutiu dolných končatín. S ohľadom na Kašparovo zranenie sa v nasledujúcich hrách začali objavovať postavy ktoré počas predstavenia sedia a divák tak nezistí, že jej predstaviteľ nemôže chodiť.[137]

V polovici roku 1989 vznikla petícia Několik vět. Tu Svěrák so Smoljakom podpísali a podporili tak výzvu za prepustenie väzneného Václava Havla.[108] V novembri 1989 sa Svěrák aktívne zúčastnil nežnej revolúcie, počas ktorej napríklad navštívil študentov libereckej Vysokej školy strojníckej a textilnej (od začiatku roku 1995 Technická univerzita v Liberci),[138] s ktorými diskutoval o prebiehajúcich spoločenských zmenách a predstavil im tiež názor Járu Cimrmana na kontrarevolúciu.[139]

Deväťdesiate roky

[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici mája 1990 mala premiéru jedenásta hra Divadla Járy Cimrmana z pera dvojice Svěrák – Smoljak nazvaná Blaník.[140] Nasledujúci rok (1991) mal premiéru film Obecná škola, teda prvý spoločný film Zdeňka Svěráka a jeho syna Jana. Podnetom k scenáru filmu bolo vyprávanie školských príhod účastníkmi dotočnej k filmu Víta Olmera Jako jed, ktorá sa konala v košickom hoteli Slovan. Následne Olmer Svěráka vyzval, nech z príbehov spíše film o detstve a škole. Scenár vznikol a Svěrák pri jeho písaní použil nielen svoje zážitky, ale aj spomienky Ota Kopřivu, kameramana snímku Jako jed.[p 21] S Vítom Olmerom, ktorý mal film režírovať, už Svěrák vyberal pre jednotlivé postavy vhodných hercov, ale zrazu sa dozvedel, že Olmer dal prednosť natáčaniu filmu Tankový prapor a o Svěrákov scenár už nemá záujem. V barrandovských ateliéroch tak Svěrákovi navrhli, aby film natočil jeho syn Jan. Ten ale vyštudoval filmový dokument a hraný film dovtedy netočil. Hneď ako však začal syn Jan film natáčať, bol Zdeněk Svěrák s kvalitou natáčaného diela spokojný a stratil obavy o jeho výsledok.[6] Film potom získal aj nomináciu na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Toho ale nezískal, hodnotitelia uprednostnili taliansky film Mediterraneo.[142]

Vstup do divadla v Štítneho ulici

V roku 1991 Svěrák opustil zamestnanie scenáristu v Barrandovských ateliéroch a od tej doby je v slobodnom povolaní.[5] Nasledujúci rok sa počas leta presťahovalo Divadlo Járy Cimrmana – tentoraz dobrovoľne, aby bolo bližšie divákom – zo Strašníc na Žižkov do Štítného ulice, lebo výskumy „preukázali“, že Cimrman v tejto ulici kedysi býval.[p 22][144] Prvou premiérou súboru v tejto budove sa 27. marca 1994 stalo predstavenie Záskok o nešťastnej premiére hry Vlasta. Na hry sa spolupodieľali Svěrák so Smoljakom.[145]

Zdeněk Svěrák štartuje jeden z pretekov Běhu pro Paraple (2014)

Roku 1994 spoluzaložil Svěrák s Českou asociáciou paraplegikov Centrum informací a pomoci Paraple, ktoré sídli v Prahe 10.[146] Organizácia pomáha ľuďom, ktorí ochrnuli následkom poškodenia miechy vplyvom úrazu, alebo vinou onemocnenia počas ich života. Venuje sa i rodinám postihnutých v snahe o prekonanie tejto životnej situácie.[147] Pre podporu zhromažďovania potrebných finančných prostriedkov na pomoc takto postihnutým organizuje už od roku 1994 Zdeněk Svěrák Dobročinnou akademii, ktorú v priamom prenose vysiela Český rozhlas i Česká televize. Počas nej na javisku vystupujú umelci a diváci majú možnosť prisľúbiť zaslanie finančných prostriedkov na účet Centra Paraple (a potom čiastku poslať), alebo centrum podporiť zaslaním darcovskej SMS.[148] Okrem akadémie organizuje Svěrák pre Centrum Paraple od roku 2000 benefičnú akciu „Běh pro Paraple“ v ktorej v behu či v jazde na kolobežkách na stometrovej trati spolu zápolia rodičia a deti. Akcie sa zúčastňujú i verejne známe osobnosti.[149]

V roku 1994 mal premiéru Akumulátor 1, teda druhý film, ku ktorému napísal Zdeněk Svěrák scenár a režíroval jeho syn Jan. Zdeněk Svěrák si vo filme i zahral.[150] 21. augusta nasledujúceho roku začal Jan Svěrák v strašnickom krematóriu natáčať film Kolja.[151] I k nemu napísal scenár Zdeněk Svěrák, ktorý vo filme hral hlavnú úlohu. Film mal premiéru 15. mája 1996 v pražskom kine Blaník[152] a postupne získal šesť Českých levov[153] a v USA Zlatý glóbus[153] i Oscara.[154]

V polovici novembra 1997 mala premiéru ďalšia spoločná hra Svěráka a Smoljaka, Švestka.[145] Posledný deň toho roku odohralo Divadlo Járy Cimrmana dve predstavenia hry Záskok na doskách pražského Národního divadla. Ich výťažok bol určený na konto Centra Paraple a nadácie Respin pomáhajúcej deťom pri hipoterapii.[155] Počas hudobného festivalu Pražská jar vystúpil 27. mája 1998 Svěrák spolu s ďalšími hercami Divadla Járy Cimrmana s predstavením Cimrman v říši hudby v Dvořákovej sieni pražského Rudolfina.[94] Od toho roku sa začal v televízii vysielať aj diktát, kedy Zdeněk Svěrák diktuje text, ktorý si televízni diváci zapisujú a následne si môžu gramatickú správnosť zapísaného textu skontrolovať. Na tento program, inšpirovaný podobným francúzskym projektom, upozornil českých autorov herec Jan Vala.[156]

Prvá dekáda 21. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]
Svěrákov syn Jan natočil šesť filmov podľa scenárov svojho otca

Na začiatku 21. storočia mal premiéru film Tmavomodrý svět. S písaním jeho scenára začal Zdeněk Svěrák už krátko po natočení filmu Kolja, teda na prelome rokov 1996 a 1997.[157] Film ma byť pôvodne natočený v angličtine,[158] aby sa ľahšie dostal do zahraničných kín,[159] ale nakoniec od tejto predstavy jeho režisér Jan Svěrák upustil, pretože sa do angličtiny český humor a poetika ťažko prekladajú.[158] Film mal premiéru v polovici mája 2001 v pražskom kine Světozor[160] a boli s ním spojené veľké očakávania na zisk Oscara.[161] Toho však nezískal[162] a nepotvrdil ani rolu najväčšieho favorita Českých levov za rok 2001.[163]

V nasledujúcom roku (2002) sa v Divadle Járy Cimrmana konala premiéra hry Svěráka a Smoljaka Afrika[164]. Na ňu o šesť rokov neskôr nadviazala posledná hra tohto súboru České nebe, ktorej premiéra bola 28. októbra 2008.[165]

V tom čase mal už Svěrák za sebou prípravu scenára pre film Vratné lahve, ktorý musel na želanie svojho syna niekoľko razy prepracovať.[166] Časť práce na scenári je zachytená v dokumentárnom filme Tatínek, ktorý o svojom otcovi Jan Svěrák v spolupráci s dokumentaristom Martinom Dostálom v roku 2004 natočil.[167] V snímke je zdokumentovaný život Zdeňka Svěráka od jeho narodenia, detstvo, školské roky, spolupráca s Ladislavom Smoljakom i ich vzájomné spory až po písanie spomenutého scenára.[168] Film Vratné lahve sa ale nakoniec natáčať začal a premiéru mal 7. marca 2007 v pražskom Slovanskom dome.[169] O tri roky neskôr (2010) mal potom premiéru ďalší film Jana Svěráka nazvaný Kuky se vrací o dobrodružstve plyšového medvedíka Kukyho, ktorý sa snaží vrátiť k svojmu pôvodnému majiteľovi, chlapcovi Ondrovi.[170] Zdeněk Svěrák vo filme nahovoril jednu hlavných z bábkových rolí.[171]

Toho roku, v nedeľu 6. júna 2010,[172] podľahol rakovine Svěrákov priateľ Ladislav Smoljak.[173] Svoje posledné divadelné predstavenie, hru České nebe, hral desať dní pred smrťou.[174] Divadlo Járy Cimrmana však svoje predstavenie hrá i ďalej. Ich počet sa ale počas mesiaca znížil na dvadsať. V hre Vražda v salonním coupé hrajú postavu policajného praktikanta Hlaváčka dvaja noví herci, ktorých otcovia už v Divadle Járy Cimrmana pôsobia. Sú to syn Miloňa Čepelku Josef, ktorý inak hrá v královohradeckom Klicperovom divadle, a syn Václava Kotka Vojtěch. K tomu v hre Dlouhý, Široký a Krátkozraký v roli Krátkozrakého vystupuje Miroslav Táborský.[14]

Už od päťdesiatych rokov 20. storočia píše Svěrák poviedky, ale až v roku 2008 ich vybral desať, ktoré vydal knižne pod názvom Povídky.[175] Nasledujúceho roku šesť z týchto poviedok nahovoril spolu s herečkami Danielou Kolářovou a Libušou Šafránkovou na CD nazvané Povídky.[176] Zvyšné štyri vydal na CD Horká neděle aneb Vynechané povídky o šesť rokov neskôr (2015).[177] Roku 2011 vyšla ďalšia zbierka poviedok Nové povídky.[178] Na ne v roku 2013 Svěrák nadviazal zbierkou poviedok inšpirovaných svojimi zážitkami z detstva pomenovanou Po strništi bos.[179] O nich pôvodne uvažoval, že budú základom pre filmový scenár.[180] V roku 2015 vyšla Svěrákovi ďalšia kniha nazvaná Filmové příběhy. Obsahuje štyri poviedky. Tri z nich boli podkladom pre scenáre k už natočeným filmom, a síce Obecná škola, Kolja a Vratné lahve. Podľa poslednej mal Jan Svěrák snímku Po strništi bos ešte len natočiť.[181] Zo svojich piesní zostavil niekoľko knižiek pre deti, napríklad Jaké je to asi v Čudu (2003),[182] Když se zamiluje kůň (2004), Mám v hlavě myš Lenku (2006) nebo Když je pěkné počasí (2011).[183]

Druhá dekáda 21. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 2013 hral Zdeněk Svěrák pod vedením Libora Peška v Smetanově síni pražského Obecního domu na koncerte na violončelo

Od roku 2011 je Svěrák jedným z ambasádorov projektu Čtení pomáhá, ktorý sa snaží o podporu detského čítania a súčasne tiež charitatívne pomáha nemajetným. Zároveň predsedá odbornej komisii tohto projektu.[184] V roku 2012 vyšli na štyroch CD Svěrákove rozprávky Tři auta, Krápník a Františka a Kolo se zlatými ráfky spoločne s Radovanovými radovánkami.[185] Toho roku slávilo divadlo 45 rokov svojej činnosti a 4. októbra – presne v deň výročia – sa uskutočnilo slávnostné predstavenie hry České nebe, ktoré bolo priamym prenosom prenášané do viac než sedemdesiatich kín v Česku.[186] O rok neskôr sa 13. júla 2013 v rámci hudobného festivalu Prague Proms z podnetu členov Českého národného symfonického orchestra konala v Smetanovej sieni pražského Obecného domu premiéra a súčasne tiež derniéra hry Proso.[187] To divákom predstavilo fragmenty z rovnomennej Cimrmanovej operety, z ktorej si ale – ako je uvedené v seminári Divadla Járy Cimrmana k predstaveniu Hospoda Na mýtince – niektoré hudobné motívy rozobrali skladatelia Johann Strauss či Franz Lehár, a využili ich vo svojich skladbách, ktoré ich preslávili.[188] Predstavenie dirigoval Libor Pešek a zahrali si i niektorí členovia súboru Divadla Járy Cimrmana, Zdeněk Svěrák napríklad na violoncello.[189] Z koncertu pod režijným vedením Jana Svěráka vznikol záznam, ktorý mohli sledovať diváci v 54 českých kinách. Výťažok predstavenia bol určený Centru Paraple.[187]

Na začiatku roku 2013 sa v Česku konali prezidentské voľby, v ktorých prezidenta prvý raz priamo volili voliči a nie členovia Parlamentu Českej republiky na spoločnej schôdzi.[190] Pred touto voľbou vyjadril Zdeněk Svěrák podporu Karlovi Schwarzenbergovi[191] a spolu so synom Janom pre jeho kampaň natočili i tri videá v ktorých sa so Schwarzenbergom rozpráva.[192] Schwarzenberg sa síce spoločne s Milošom Zemanom dostal do druhého kola voľby, ale tam prehral.[193] Sám Svěrák o funkcii prezidenta nikdy neuvažoval,[194] hoci sa vo verejných anketách jeho meno tiež objavovalo.[195]

Spolu s Jaroslavom Uhlířom píše Zdeněk Svěrák takzvané minioperky vychádzajúce z rozprávkových príbehov. Vznikli tak minioperky O Budulínkovi, Červená karkulka, O12 měsíčkách či Šípková Růženka.[183] Spojením troch z nich (Šípkovej Růženky, Červenej karkulky a O 12 měsíčkách)[196] pripravil Svěrák filmový scenár pre rozprávku, ktorú natočil pod názvom Tři bratři jeho syn Jan a premiéru mala v lete 2014.[197] Hlavné postavy – trojicu bratov – stvárnili Vojtěch Dyk, Tomáš Klus a Zdeněk Piškula.[198]

V roku sa Svěrák, hoci je netanečník,[199] stal piatym porotcom v siedmom, špeciálnom, diele tanečnej súťaže StarDance …když hvězdy tančí,[200] v siedmom rade programu Českej televízie.[201] Počas vysielania tohto dielu mohli televízni diváci posielať svoje finančné príspevky na Konto Paraple prostredníctvom darcovskej SMS.[199] Špeciálne v deň Svěrákových 80. narodenín (28. marca 2016) uviedli vybrané kiná v Česku i vo svete vyčistenú (remasterovanú) verziu filmu Obecná škola.[202] Na konci apríla 2016 bolo v zámku v Čechách pod Kosířem otvorené Muzeum filmů Zdeňka a Jana Svěrákových, v ktorom sú vystavené exponáty viažuce sa k ich spoločným filmom Obecná škola, Kolja, Tmavomodrý svět, Vratné lahve a Tři bratři. Súčasťou expozície je i písací stroj, na ktorom Zdeněk Svěrák písal svoje texty.[203] V tom istom roku sa v pražskom Kongresovom centre začal uvádzať muzikál Ať žijí duchové! v réžii Antonína Procházku, ktorý vychádzal z niekdajšieho detského filmového muzikálu so Svěrákovými a Uhlířovými piesňami.[204] Toho roku v auguste začal Jan Svěrák natáčať ďalší film podľa scenára svojho otca nazvaný Po strništi bos.[205] Jeho predpremiéra sa konala 2. augusta 2017 v Slavoniciach, kde sa z veľkej časti film natáčal,[206] a 17. augusta mal premiéru v širokej distribúcii.[207] Zdeněk Svěrák už vo filme hrať nemal, ale nakoniec si v scenári pôvodne napísanú postavu učiteľky prepísal na postavu riaditeľa školy a toho si, na želanie režiséra, sám zahral.[55] Súčasne niektoré z rekvizít filmu obohatili Muzeum filmů Zdeňka a Jana Svěrákových v Čechách pod Kosířem.[208]

Dne 28. októbra 2017 sa v pražskej O2 Arene uskutočnil koncert „Trvalky“, ktorý pripomenul päťdesiat rokov spolupráce Svěráka a Jaroslava Uhlířa. Na koncerte, ktorý moderovali Barbora Poláková a Pavel Liška, zaznelo tridsať ich spoločných piesní a interpretov sprevádza i zbor Sedmihlásek Praha.[209]

Začiatkom roku 2018 sa v Česku uskutočnila druhá priama prezidentská voľba.[210] Svěrák patril k podporovateľom Jiřího Drahoša, jeho syn Jan preferoval Pavla Fischera.[211] Drahoš sa s vtedajším prezidentom Milošom Zemanom dostal do druhého kola voľby, v nej ale Miloš Zeman obhájil svoj mandát.[212]

Dňa 25. októbra 2018 mal pod režijným vedením Radka Balaša v pražskom divadle Broadway premiéru muzikál Trhák, inšpirovaný rovnomenným filmovým muzikálom napísaným Svěrákom a Smoljakom.[213][214]

Rodina

[upraviť | upraviť zdroj]
Dom Svěrákovcov na pražskom Smíchove

S manželkou Boženou majú dve deti. Staršia dcéra Hanka, vydatá Jelínková, má s manželom dvoch dospelých synov.[44] Syn Jan má s manželkou Evou[215] tri deti. Dcéru Kateřinu, ktorá sa v roku 2013 vydala a v tom roku sa im po svadbe narodil i syn, a synov Františka, ktorý študuje na Filmovej akadémii Miroslava Ondříčka v Písku fotografiu a strih,[28] a Ondřeja.[215] Celkovo tak má Zdeněk Svěrák k roku 2014 dve deti, päť vnúčat a jedno pravnúča.

Súdne spory

[upraviť | upraviť zdroj]

Bauhaus

[upraviť | upraviť zdroj]

Obchodný reťazec Bauhaus vo svojej reklame uverejnenej v septembri 2004 na najmenej 211 billboardoch uviedol slovné spojenie „upeč… třeba zeď“. Podľa Svěráka je text inšpirovaný jeho piesňou „Dělání“ z televíznej inscenácie Princové jsou na draka v ktorej je verš „upeč třeba chleba, postav třeba zeď“.[216] Podal preto žalobu na ochranu svojich autorských práv a Krajský súd v Brne mu dal v decembri 2005 za pravdu.[217] Obchodný reťazec sa však proti tomuto rozhodnutiu odvolal s tvrdením, že danú pieseň vôbec nepozná. O spore v septembri 2006 preto rozhodoval Vrchný súd v Olomouci, ktorý opäť dal Svěrákovi za pravdu s tým, že mu má Bauhaus vyplatiť odškodné vo výške 200 tisíc korun českých a navyše na vlastné náklady uverejniť ospravedlnenie v celoštátne vydávanom denníku.[216]

Proti tomuto rozhodnutiu sa Bauhaus dovolal na Najvyšší súd, ktorý obaja predchádzajúce rozsudky v roku 2007 zrušil.[217][218][219] Vo februári 2010 tak o spore znovu rozhodoval Krajský súd v Brne, ktorý opäť dal Svěrákovi za pravdu a znovu nariadil obchodnému reťazcu uhradiť odškodnenie vo výške 200 tisíc korún a v niektorom z celoštátnych denníkov uviesť ospravedlnenie.[219] Proti rozhodnutiu sa Bauhaus odvolal a na začiatku septembra 2010 rozhodol spor Vrchný súd v Olomouci, keď sa priklonil na Svěrákovu stranu a nariadil zaplatenie požadovaného odškodného spolu s uverejnením ospravedlnenia vo veľkosti jednej osminy strany v niektorom z celoštátnych denníkov.[220] Voči rozhodnutiu olomouckého súdu sa síce obchodný reťazec opäť dovolával k Najvyššiemu súdu, ale ten toto dovolanie odmietol a ponechal v platnosti rozhodnutie súdu z Olomouca.[221][222] Vysúdený finančný obnos plánoval Svěrák venovať na konto paraplegikov.[223]

Metelesku blesku

[upraviť | upraviť zdroj]
Objekty Centra Paraple, ktorému volebné zoskupenie Hlavu vzhůru poslalo ako ospravedlnenie finančný obnos

Pred mimoriadnymi voľbami do Poslaneckej snemovne konanými v roku 2013 začalo uskupenie Hlavu vzhůru – volební blok vedené Janou Bobošíkovou používať ako svoju hymnu skladbu Tomáša Úlehla v ktorej sa bol rým „Metelesku blesku, pojďme pomoct Česku“.[224] Výraz „Metelesku blesku“ sa objevil vo filme Marečku, podejte mi pero! podľa scenára dvojice Svěrák a Smoljak. Svěrák zvažoval, že sa kvôli tomuto použitiu sloganu obráti na súd. Autor piesne Tomáš Úlehla však tvrdil, že sa spojenie „Metelesku blesku“ používa na Morave ako zaklínadlo.[225] Toto tvrdenie však Svěrákovi pripadalo smiešne.[226] Následne začala Bobošíková tvrdiť, že výraz pochádza zestónčiny. Server iDNES.cz overoval jej tvrdenie v estónsko-českom slovníku, ale neúspešne, a spojenie vo svojej rodnej reči nepoznal ani vtedajší estónsky veľvyslanec v Česku Lembit Uibo.[227] Politické zoskupenie nakoniec prestalo tvrdiť, že je to výraz z moravského nárečia alebo z estónčiny, a ako ospravedlnenie poslalo ešte pred podaním Svěrákovej žaloby na účet Centra Paraple čiestku 30 tisíc korun českých.[228] Svěrák následne žalobu nepodal, lebo ako povedal jeho právny zástupca František Vyskočil, hrozil po voľbách rozpad zoskupenia Hlavu vzhůru a výsledok súdneho procesu by tak bol podľa Vyskočila neistý.[229]

Obvinenie zo zneužívaní detí

[upraviť | upraviť zdroj]

V závere roku 2013 sa na sociálnej sieti Facebook objavila skupina pomenovaná „Znásilnil mě Zdeněk Svěrák“, ktorej členovia tvrdili, že ich Svěrák v dobe kedy chodili do detského zboru Sedmihlásek Praha, sexuálne zneužíval.[230] Vo facebookovej skupine sa objavilo aj vyjadrenie sexuológa Radima Uzla, ktoré však v skutočnosti bolo podľa zistenia časopisu Týden podvrhom. Proti obvineniu podal Svěrák trestné oznámenie na neznámeho pachateľa.[231] V skupina sa však objavil aj príspevok, ktorý založenie skupiny prisudzoval novinárovi Jiřímu X. Doležalovi. V príspevku bolo uvedené, že Svěrák nikoho neznásilnil a že facebooková skupina vznikla len pre účely sociálneho experimentu sledujúceho šírenie bulvárnych informácii prostredníctvom tejto sociálnej siete.[232] Doležal však autorom tooto výskumu nebol a páchateľ je tak neznámy.[233]

Ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Literárne

[upraviť | upraviť zdroj]

Za svoju literárnu tvorbu získal niekoľko ocenení. Je trojnásobným nositeľom ceny čitateľov Magnesia Litera. Prvú získal hneď pri jej premiérovom udelení v roku 2004 za publiáciu Jaké je to asi v Čudu.[234] Druhá získal v roku 2012 za knihu Nové povídky[235] a poslednú o dva roky neskôr (2014) za spomienkovú knihu Po strništi bos.[236]

Trikrát úspešný bol aj v ankete Český bestseller. Prvé ocenení, ktoré je v podobe sošky Olbrama Zoubka stvárňujúcej ženu vystupujúcu z knihy, získal v roku 2008 za svoju prozaickou prvotinu Povídky.[237] Ďalší úspechu zaznamenal v roku 2011, kedy uspel s knihou Nové povídky.[238] Posledný úspech v tejto ankete mal Svěrák za rok 2013, kedy dostal sošku za svoju knihu Po strništi bos.[239] Vtedy už bol držiteľom „Ceny pro nejdéle přemlouvaného autora“, ktorú mu vo februári 2011 udelilo nakladateľstvo Albatros, keď sa dočkalo dopísania Svěrákovej rozprávkovej knihy Pan Buřtík a pan Špejlička a mohlo ju knižne vydať.[14] V roku 2014 získal Svěrák na festivale Svět knihy aj Cenu Miloslava Švandrlíka, pre autorov najlepších humoristických kníh vydaných v predošlom roku. Porota takto ocenila publikáciu Po strništi bos.[240]

Filmové

[upraviť | upraviť zdroj]

Je tiež nositeľom niekoľkých filmových ocenení. Získal dvoch Českých levov za najlepší scenár. V roku 1996 za film Kolja[241] a 2007 za film Vratné lahve.[242] V roku 2010 získal aj Českého leva za mimoriadny prínos českej kinematografii.[243]

Film Vesničko má středisková, ku kterému napísal scenár, bol nominovaný na Oscara pre najlepší cudzojazyčný film,[244] ako i Obecná škola, ku ktorej napísal nielen scenár, ale v nej i hral.[245] Ani jeden znich však ocenenie nezískal.[244] Film Kolja, ktorého je scenáristom a vytvořil v ňom hlavnú roli,[246] vyhral Českého leva 1996 pre najlepší film a v tejto ankete i cenu filmových kritikov a cenu časopisu 'Cinema. Film uspel ajna filmovom festivale v Toku, kde v roku 1996 dostal hlavníú cenu Grand Prix a Svěrák ocenenie za najlepší scenár. Ďalšie ocenenie za tento film dostal v španielskom Madride, kde na festivale Madridimagen 1996 dostal cenu za najfotogenickejší objekt. Hollywoodská Asociácia zahraničných novinárov udelila filmu Kolja Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film toho roku a americká Akadémia filmových umení a vied udelila filmu za rok 1996 Oscara za najlepší cudzojazyčný film.[241]

Na Novoměstskom hrnci smíchu, ktorý sa koná v Novom Městě nad Metují,[247] získal v roku 1984 cenu divákov za film Tři veteráni[248] a v roku 1996 cenu Českého filmového a televízneho zväzu (FITES) za najlepší scenár a aj za najlepší mužský herecký výkon vo filme Kolja.[241]

Most Slávy v Trenčianskych Tepliciach

Ďalšie ocenenie na tomto festivalu dostal znovu v roku 2009, kedy dostal cenu za celoživotné dielo.

Rozprávka Tři veteráni priniesla Svěrákovi cenu za najlepší scenár i na medzinárodnom filmovom festivale sci-fi filmov IMAGFIC v Madride.[248] Na jubilejnom 50. ročníku zlínskeho Film festivalu dostal v roku 2010 Uznání za celoživotní dílo ve filmové tvorbě pro děti a mládež.[249] Ocenenie získal aj na Karlovarském mezinárodním filmovém festivalu (MFF KV), kde mu v roku 2008 udelili zvláštne uznanie za scenár k filmu Vratné lahve a film tu vtedy získal aj Cenu divákov.[250] V roku 2014 tu získal Cenu prezidenta festivalu.[251] V roku 2014 dostal v Beroune „Cenu Vladislava Vančury“ za prínos českej kinematografii na miestnych cenách určených tvorcom audiovizuálnej tvorby  Trilobit.[252]

V roku 2011 mu bola na festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach odovzdaná cena „Hercova misia“,[253] ktorú dostávajú herci za ich mimoriadny prínos filmovému hereckému umeniu.[254] So ziskom ocenenia je spojené pripevnenie tabuľky s menom oceneného na Most Slávy v miestnom mestskom parku.[253] Spolu so synom Janom získal toho roku (2011) na bratislavskom Medzinárodnom filmovom festivale cenu za umeleckú výnimočnosť v svetovej kinematografii.[255]

Zvukové

[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotlivé hry vydávalo na zvukových nosičoch vydavateľstvo Supraphon. V roku 2007 prevzalo Divadlo Járy Cimrmana špeciálnu Miliónovou desku Supraphonu udelenú za viac než jeden milión predaných zvukových nosičov.[14] Roku 2014 prevzal Zdeněk Svěrák dvojnásobnú platinovú dosku Supraphonu, ktorá bola udelená za viac než 10 tisíc predaných nosičov s nahrávkami Svěrákových kníh Povídky a Nové povídky.[180]

Spoločenské

[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1995 dostal od nadácie Pangea ocenenie „Za úsilí o nápravu věcí lidských“.[256][257] Dňa 28. októbra 1999 dostal na Pražskom hrade z rúk prezidenta Václava Havla Medailu Za zásluhy za vynikajúce umelecké výsledky.[258][259] V roku 2005 usporiadala Česká televize anketu Největší Čech v ktorej Svěrák obsadil 25. miesto.[260] Úspech v tejto ankete zaznamenal aj Jára Cimrman, ktorý bol pravdaže nakoniec vyradený, pretože sa ankety nemohli zúčastniť fiktívne osobnosti.[261] V roku 2008 sa Svěrák stal čestným občanom Kopidlna, mesta v ktorom ako chlapec býval počas druhej svetovej vojny.[262] V auguste 2013 mu plzenský Pivovar Prazdroj predal ocenenie Honorary Connoisseur udeľované tým, čo šíria dobré meno plzenského piva.[263] O dva roky neskôr v roku 2015 na královohradeckej univerzite získal čestný doktorát udelený za prínos k rozvoji jazykovej kultury.[264] V septembri 2016 sa stal čestným občanom Prahy.[265]

Hodnotenie umeleckej činnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Svěrákovo herectvo, a to ako na divadelnom javisku, tak pred filmovou či televíznou kamerou, vychádza z opravdovosti a vážnosti s akou prezentuje slovné alebo situačné absurdity. V nich prehnane využíva učiteľský výklad a gestikuláciu, i keď hovorí o bežných veciach. Vo svojom herectve postupne získanými skúsenosťami dospel k širokému výrazovému registru,[88] hoci sa sám stále považuje za neherca a v oblasti herectva za samouka.[50] Vo filme sa jeho scenáristické i herecké umenie naplno rozvinulo až počas sedemdesiatych rokov 20. storočia, kedy spolu s Ladislavom Smoljakom vytvárali úlohy podliazavých, úslužných až škodoľubých, ale niekedy i vtipkujúcich epizódnych postáv v ich autorských komédiách. Postupne sa ale Smoljak stále viac od herectva odkláňal k réžii a Svěrák sa venoval tvorbe scenárov. Tie využívajú nielen typické nápadité fabulácie, ale i poetiku spolu s inteligentným humorom. Postupne tak kvalita Svěrákovej autorskej činnosti upozadila jeho herectvo.[50]

Filmový publicista Kamil Fila uvádza, že vo filmoch Na samotě u lesa, Vrchní, prchni!, Guľový blesk či Nejistá sezóna takmer nevystupujú hrdé postavy (ľudia sú trápni, ohnutí či ponížení). Autori filmov tak ukazujú nešváre normalizačnej doby a Fila oceňuje ich schopnosť kriticky vypovedať i v komediálnych filmoch.[266]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Divadelné hry

[upraviť | upraviť zdroj]

Divadlo Járy Cimrmana

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Akt (1967)
  • Hospoda Na mýtince (1969) – spolu s Ladislavom Smoljakom
  • Vražda v salonním coupé (1970) – spolu s L. Smoljakom
  • Němý Bobeš (1971) – spolu s L. Smoljakom
  • Cimrman v říši hudby (1973) – spolu s L. Smoljakom
  • Dlouhý, Široký a Krátkozraký (1974) – spolu s L. Smoljakom
  • Posel z Liptákova (1977) – spolu s L. Smoljakom
  • Lijavec (1982) – spolu s L. Smoljakom
  • Dobytí severního pólu Čechem Karlem Němcem 5. dubna 1909 (1985) – spolu s L. Smoljakom
  • Blaník (1990) – spolu s L. Smoljakom
  • Záskok (1994) – spolu s L. Smoljakom
  • Švestka]' (1997) – spolu s L. Smoljakom
  • Afrika (2002) – spolu s L. Smoljakom
  • České nebe (2008) – spolu s L. Smoljakom

Jednotlivé hry postupne vychádzali aj na kompaktných diskoch (CD) a niektoré zo začiatku aj na gramofonových platniach (LP). Prvou nahrávkou bola hra Dlouhý, Široký a Krátkozraký, ktorá bola vydaná v roku 1978.[267] Postupne na kompaktných diskoch vychádzali ešte ďalšie záznamy:

  • Cimrman před branami hudby (1997) – „vedecké“ semináre z predstavenia Cimrman v říši hudby[p 23]
  • Zapomenuté věci zapomenutého génia (2001)
  • Posel světla a další: Cimrmanovské texty, na něž se nedostalo (2005)
  • Ze hry do hry (2007) – záznam slávnostného predstavenia ku 40.výročiu založenia divadla
  • Všech 15 her a texty, na které se nedostalo (2010)

Ostatné

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Lochneska (1966) – spolu s L. Smoljakom

Zvuková tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

Piesňové albumy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Hodina zpěvu (1992) – spolu s Jaroslavom Uhlířom
  • Není nutno… (1993) – spolu s J. Uhlířom
  • …aby bylo přímo veselo (1994) – spolu s J. Uhlířom
  • Hlavně nesmí býti smutno…]' (1995) – spolu s J. Uhlířom
  • …natož aby se brečelo (1997) – spolu s J. Uhlířom
  • Zpěvník (1997) – spolu s J. Uhlířom
  • Nemít prachy – nevadí… (1999) – spolu s J. Uhlířom
  • Vánoční a noční sny (2000) – spolu s J. Uhlířom
  • Nemít srdce – vadí… (2001) – spolu s J. Uhlířom
  • Zpěvník (2002) – spolu s J. Uhlířom
  • …zažít krachy – nevadí! (2003) – spolu s J. Uhlířom
  • …zažít nudu – vadí! (2005) – spolu s J. Uhlířom
  • 20 let písniček z pořadu Hodina zpěvu (2007) – spolu s J. Uhlířom
  • Hity a skorohity (2008) – spolu s J. Uhlířom
  • Takovej ten s takovou tou (2009) – spolu s J. Uhlířom
  • Písničky o zvířatech (2010) – spolu s J. Uhlířom
  • Alchymisti (2011) – spolu s J. Uhlířom
  • Jupí (2014) – spolu s J. Uhlířom
  • Operky (2016) – spolu s J. Uhlířom
  • Cirkusový stan (2016) – spolu s J. Uhlířom
  • Ty nejlepší písničky v novém kabátě (2016) – spolu s J. Uhlířom

Hovorené slovo

[upraviť | upraviť zdroj]

Na kompaktných diskoch vyšla ďalej táto Svěrákova tvorba:

  • Tatínku, ta se ti povedla (1991)
  • Podzemnice olejná (1993)
  • Radovanovy radovánky (1995) – Svěrák načítal prepis televízneho večerníčka (večerníček nahovoril Luděk Sobota)[271]
  • Staré pověsti české (1999) – Svěrák načítal Jiráskove povesti
  • Odskok od Cimrmana do lázní Kožich (2000) – spolu s Petrom Bruknerom
  • Posel Hydrometeorologického ústavu a To jeli dva ve vlaku (2007)
  • Povídky (2009)
  • Pan Buřtík a pan Špejlička (2011)
  • Nové povídky (2012)
  • O lidech a lidech (2013) – fejetóny Milana Lasicu číta Zdeněk Svěrák a ich autor,[272] predhovor Zdeňka Svěráka[273]
  • Po strništi bos (2014)
  • Rybí povídky (2014) – Svěrák a ďalší (Miroslav Táborský, Marek Eben, Jiří Lábus) načítali poviedky Ota Pavla ako charitatívny album pre Centrum Paraple[274]
  • Horká neděle aneb Vynechané povídky (2015)
  • Tři bratři (2015)
  • Dětské etudy (2016) – Zdeněk Svěrák načítal knihu Ludvíka Aškenazyho

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Scenáre

[upraviť | upraviť zdroj]

Herecké role

[upraviť | upraviť zdroj]

Literárna tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

Pre deti

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SVĚRÁK, Zdeněk; MALÁK, Jaroslav. Proč malíři nestačí plnovous?. 1. vyd. Praha : Státní nakladatelství dětské knihy, 1964. 23 s.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; SMOLJAK, Ladislav. Lochneska. 1. vyd. Praha : Dilia, 1966. 68 s.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Tři veteráni. 1. vyd. Praha : Filmové studio Barrandov, 1982. 140 s.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Tatínku, ta se ti povedla. 1. vyd. Praha : Albatros, 1991. 58 s. ISBN 80-00-00306-6.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Pohádka o princezně Jasněnce, kterou Luftbaba zaklela v želvu, jak ji Olda vyprávěl Aničkám ve filmu Akumulátor 1. 1. vyd. Praha : Mht, 1994. 10 s. ISBN 80-85861-02-X.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Radovanovy radovánky. 1. vyd. Praha : Knižní klub, 1994. 125 s. ISBN 80-7176-013-7.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Dělání všechny smutky zahání. 1. vyd. Praha : Albatros. 63 s. ISBN 80-00-00476-3.
  • UHLÍŘ, Jaroslav; SVĚRÁK, Zdeněk. Není nutno…. 1. vyd. Praha : Primus, 1998. 47 s. ISBN 80-85625-37-7.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Jaké je to asi v Čudu: pohádky, písničky a povídky pro děti od 8 let. 1. vyd. Havlíčkův Brod : Fragment, 2003. 92 s. ISBN 80-7200-776-9.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Když se zamiluje kůň. 1. vyd. Havlíčkův Brod : Fragment, 2004. 93 s. ISBN 80-7200-910-9.
  • Jiří Žáček. Psí divadlo. In: SVĚRÁK, Zdeněk. 1. vyd. Praha : Albatros, 2004. ISBN 80-00-01382-7.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Mám v hlavě myš Lenku – zpěv a kytara. 1. vyd. Havlíčkův Brod : Fragment, 2006. 93 s. ISBN 80-253-0320-9.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Radovanovy radovánky – jak se Radovan naučil hvízdat a další příhody. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 63 s. ISBN 978-80-253-0542-3.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Radovanovy radovánky – jak vyzrát na motýly a další příhody. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 58 s. ISBN 978-80-253-0543-0.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Zpěvník – největší hity. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 122 s. ISBN 978-80-253-0666-6.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Zpívání. 1. vyd. Praha : Fragment, 2009. = 1 leporelo s piánkom s. ISBN 978-80-253-0660-4.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Pan Buřtík a pan Špejlička. 1. vyd. Praha : Albatros, 2010. 60 s. ISBN 978-80-00-02681-7.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Krávy, krávy. 1. vyd. Praha : Fragment, 2010. ISBN 978-80-253-1027-4.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Mravenčí ukolébavka. 1. vyd. Praha : Fragment, 2010. ISBN 978-80-253-1030-4.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Šupy dupy dup a jiné písničky. 1. vyd. Praha : Fragment, 2011. 8 s. ISBN 978-80-253-1276-6.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Když je pěkné počasí. 1. vyd. Praha : Fragment, 2011. 68 s. ISBN 978-80-253-1252-0.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Dětem. 1. vyd. Praha : Fragment, 2013. 349 s. ISBN 978-80-253-1949-9.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Buřtík a Špejlička – Cesta do Žatce. 1. vyd. Praha : Albatros, 2016. 44 s. ISBN 978-80-00-04454-5.

Pre dospelých

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Texty. Praha : [s.n.], 1968.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk; ŠEBÁNEK, Jiří. Jára da Cimrman. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1970. 179 s.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Jára Cimrman. 1. vyd. Praha : Filmové studio Barrandov, 1982. 191 s.
  • TAUSSIG, Pavel. Filmový smích Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka. Praha : Československý filmový ústav, 1987.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; SMOLJAK, Ladislav; JUST, Vladimír. Divadlo Járy Cimrmana. Praha : Melantrich, 1987.
  • KUBÍKOVÁ, Pavlína. Ladislav Smoljak – Zdeněk Svěrák. Praha : Československý filmový ústav, 1988.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; SMOLJAK, Ladislav. Filmové komedie Zdeňka Svěráka a Ladislava Smoljaka. 1. vyd. Hradec Králové : Kruh, 1991. 191 s. ISBN 80-7031-504-0.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Akt. 1. vyd. Praha : [s.n.], 1992. 80 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 1.) ISBN 80-85192-20-9.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Vyšetřování ztráty třídní knihy. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 56 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 2.) ISBN 80-85192-21-7.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Hospoda na mýtince. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 3.) ISBN 80-85192-25-X.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Vražda v salónním coupé. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 4.) ISBN 80-85192-23-3.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Němý Bobeš aneb Český Tarzan. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 5.) ISBN 80-85192-46-2.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Cimrman v říši hudby. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 56 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 6.) ISBN 80-85192-42-X.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Dlouhý, Široký a Krátkozraký. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 7.) ISBN 80-85192-26-8.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Posel z Liptákova. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. = 72 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 8.) ISBN 80-85192-41-1.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Lijavec. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 9.) ISBN 80-85192-22-5.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Dobytí severního pólu Čechem Karlem Němcem 5. dubna 1909. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 74 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 10.) ISBN 80-85192-52-7.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Blaník – jevištní podoba historického mýtu. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 11.) ISBN 80-85192-27-6.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; TROUSIL, Jaroslav. Obecná škola – filmová povídka. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 138 s. ISBN 80-901091-7-9.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. To nejlepší ze Smoljaka, Svěráka a Járy Cimrmana. 1. vyd. Praha : Exact Service, 1992. 251 s. ISBN 80-901380-0-4.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Historie Divadla Járy Cimrmana. 1. vyd. Praha : Paseka, 1993. = 140 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 12.) ISBN 80-85192-62-4.
  • SLOVÁK, Jan; SVĚRÁK, Jan; SVĚRÁK, Zdeněk. Akumulátor 1. Praha : Mht, 1994. 122 s. ISBN 80-85861-01-1.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Záskok – Cimrmanova hra o nešťastné premiéře hry Vlasta. 1. vyd. Praha : Paseka, 1994. 80 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 13.) ISBN 80-85192-84-5.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Vesničko má středisková. Praha : Primus, 1995. 88 s. ISBN 80-85625-49-0.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; TAUSSIG, Pavel. Kolja. 1. vyd. Praha : Primus. 135 s. ISBN 80-85625-63-6.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Švestka – jevištní sklerotikon. 1. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1998. 74 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 14.) ISBN 80-7185-181-7.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk; JUST, Jiří. To nejlepší ze Smoljaka, Svěráka a Járy Cimrmana (2. díl). 1. vyd. Praha : První Nakladatelství Knihcentrum, 1998. 292 s. ISBN 80-86054-63-2.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; ŠEBÁNEK, Jiří. Vinárna U Pavouka – výbor scénářů a textů stejnojmenného rozhlasového pořadu. 1. vyd. Praha : Český rozhlas, 1998. 212 s. ISBN 80-86212-01-7.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Tmavomodrý svět – filmová povídka. 1. vyd. Praha : Primus, 2001. 146 s. ISBN 80-86207-32-3.
  • SVĚRÁK, Zdeněk, a kol. Usměj se, Lízo. 1. vyd. Jihlava : Listen, 2004. 155 s. (Česká povídka.) Povídka Natáčecí den. ISBN 80-86526-09-7.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Vratné lahve – literární filmový scénář. 1. vyd. Praha : Fragment, 2007. 96 s. ISBN 978-80-253-0403-7.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Povídky. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 106 s. ISBN 978-80-253-0761-8.
  • SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk; RUT, Přemysl. Hry a semináře – úplné vydání. 1. vyd. Praha a Litomyšl : Paseka, 2009. 565 s. ISBN 978-80-7185-973-4.
  • SVĚRÁK, Zdeněk; WEIGEL, Jaroslav; WEIGEL, Michal. Ladislav Smoljak hrající, bdící. 1. vyd. Praha : Fragment, 2010. 60 s. ISBN 978-80-253-1157-8.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Nové povídky. 1. vyd. Praha : Fragment, 2011. 118 s. ISBN 978-80-253-1233-9.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Po strništi bos. 1. vyd. Praha : Fragment, 2013. 92 s. ISBN 978-80-253-1820-1.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Filmové příběhy. 1. vyd. Praha : Fragment, 2015. 344 s. ISBN 978-80-253-2465-3.
  • SVĚRÁK, Zdeněk. Strážce nádrže. 1. vyd. [s.l.] : Grada, 2018. 96 s. ISBN 978-80-247-4184-0.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ František Svěrák, hoci vedel nemecky, odmietal zdraviť Heil Hitler a navyše tvrdil, že nemčine nerozumie.[11]
  2. ↑ Ako sprievodca v električke si potom ako študent skutočne privyrábal.[12]
  3. ↑ Po vyučení sa živil ako nástrojar a od roku 1983 hrá v Divadle Járy Cimrmana.[24]
  4. ↑ „Svěrák“ je v španielčine „špa. tornillo de banco“.[29]
  5. ↑ Mejstřík je spodobnený vo filme Obecní škola ako Igor Hnízdo.[33]
  6. ↑ Tak sa v rokoch 1953 až 1959 menovala súčasná Pedagogická fakulta Karlovej univerzity.[36]
  7. ↑ Svěrákova manželka učila český jazyk a dejepis.[41]
  8. ↑ V mecholupskej škole bol podľa svojich vyjadrení nešťastný, lebo si ako mladý, začínajúci učiteľ nedokázal v triede pri výučbe zabezpečiť pokoj a poriadok.[42]
  9. ↑ A neskôr, v jeho zamestnaní v rozhlase, patril medzi takých ľudí napríklad spisovateľ Ludvík Vaculík.[45]
  10. ↑ Rozprávku Tiché šlapací království nahral rozhlas pod režijným vedením Jana Fuchsa. Keď ale Fuchs i Svěrák po událostiach v auguste 1968 rozhlas opustili, bola nahrávka zničená. Znovu ju nahral až režisér Karel Weinlich po roku 1989 pod názvom Kolo se zlatými ráfky.[28] Dva mesiace pred nežnou revolúciou navyše získal cenu na Prix Bohemia Radio.[55] V nahrávke účinkujú napríklad Josef Kemr, Boris Rösner, Antonín Hardt či Jaroslava Adamová.[56]
  11. ↑ Prezidentom spoločnosti sa stal spisovateľ Josef Škvorecký, ktorý začínal každú premiéru divadla položením základného kameňa, keď dlažobnú kocku s rachotom hodil do divadelného prepadliska.[66] Členmi spolku boli okrem Zdeňka Svěráka, Jiřího Šebánka a Karla Velebného, aj rozhlasoví pracovníci Miloň Čepelka a Oldřich Unger spolu s Ladislavem Smoljakom, ktorý pracoval v nakladateľstve.[57]
  12. ↑ Svěrák i Čepelka so Šebánkovým nápadem súhlasili, ale Smoljak nie. Tvrdil "nač zakládat divadlo, když úspěšně funguje Semafor" a odišiel radšej do kina.[65]
  13. ↑ Evžen Hedvábný bol vo vysielaní z vinárne pseudonym Karla Velebného.[51]
  14. ↑ Ladislav Smoljak je autorom Vyšetřování ztráty třídní knihy a Jiří Šebánek Domácí zabijačky.[68] Horor o pohřebním ústavu písal aj Miloň Čepelka, ale výsledok podľa jeho slov nebol dobrý, a tak nikdy nebol realizovaný.[69]
  15. ↑ Keď potom na konci júna 1991 okupačné vojsko odišlo,[82] už si bradu nechal, lebo sa – podľa svojich slov – bez brady nepáči ani sebe, ani svojej manželke.[83]
  16. ↑ V programe už ale obaja vystúpili pod vymyslenými menami.[84]
  17. ↑ Úplne prvá hra, ktorú Svěrák so Smoljakom napísali, sa menovala Dva slušní mladíci, nikdy sa však nedočkala realizácie.[39] Ich druhým spoločným dielom sa stala Lochneska určená deťom.[14] Toto predstavenie s piesňami zinscenoval ochotnícky súbor zo Znojma.[39] Hospoda na mýtince tak bola až treťou spoločnou hrou tejto autorskej dvojice.[14]
  18. ↑ Nebolo to však v Branickom divadle (sídliacom v Branickej ulici číslo 411/63),[111] ale v priestoroch domu v Branickej ulici číslo 145/41, kde bol sála pre 150 divákov.[112] K roku 2014 využívalo tieto priestory konzervatórium Duncan Centre.[113]
  19. ↑ Námet filmu predstavuje približne sedem strán textu.[126]
  20. ↑ Prvou spracovanou piesňou bol „Elektrický valčík“, ktorý sa pôvodne menoval „Zavedení elektrického proudu do obce Malá Paseka“.[133]
  21. ↑ Od Kopřivu napríklad pochádza príhoda s lízaním namrznutého zábradlia.[141]
  22. ↑ Súbor sa sťahoval do Žižkovského divadla T.G. Masaryka. V roku 1996 bolo divadlo premenované na Žižkovské divadlo Járy Cimrmana, a objekt v ktorom sídlí sa od tej doby menuje Masarykov dom.[143]
  23. ↑ Jan Klusák, autor hudby k opere Úspěch českého inženýra v Indii, ktorá je súčasťou predstavenia,[268] nedal v dobe kedy divadelný súbor opúšťal, súhlas na použitie hudby na zvukových nosičoch.[269] Neskôr však povolenie udelil a v roku 2004 mohla byť na CD vydaná celá hra, teda aj s Klusákovou operou.[270]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c ČERMÁKOVÁ, Dana. Génius Zdeněk Svěrák. Praha : Imagination of people, 2009. 175 s. [ďalej len Čermáková]. ISBN 978-80-904214-4-8. S. 10.
  2. ↑ a b c d SCHREIBEROVÁ, Jarmila; SCHREIBER, Hugo. Slavné osobnosti v dějinách Prahy 5 – příběhy nevšedních životů. 1. vyd. Díl 3.. Praha : Perseus, 2010. 492 s. [ďalej len Schreiberová, Schreiber]. ISBN 978-80-904757-0-0. Kapitola Zdeněk Svěrák, s. 400.
  3. ↑ FORMÁČKOVÁ, Marie. Zdeněk Svěrák. Čechtice : BVD. [ďalej len Formáčková]. ISBN 978-80-87090-02-2. S. 259.
  4. ↑ a b POSPÍŠILOVÁ, Sylvie; PODSKALSKÁ, Jana. Pohled na svět podle Zdeňka Svěráka. Deník, 2011-03-28. Dostupné online [cit. 2014-07-29].
  5. ↑ a b c d e FIKEJZ, Miloš. Český film: herci a herečky. 1. vyd. Diel 3. Praha : Libri, 2008. 907 s. [ďalej len Fikejz]. Dostupné online. ISBN 978-80-7277-353-4. Heslo Svěrák Zdeněk, s. 277. Archivované 2019-02-18 z originálu.
  6. ↑ a b c HRBEK, David. Všechno je sázka. Praha : Máj, Švandovo divadlo na Smíchově, Dokořán, 2006. 223 s. [ďalej len Hrbek]. ISBN 80-7363-093-1, 80-86643-20-4. Kapitola Zdeněk Svěrák – Věty si kroužím, jak mi chutnají, s. 80.
  7. ↑ a b c Čermáková, s.11
  8. ↑ a b Hrbek, s.81
  9. ↑ Pozdrav Zdeňka Svěráka organizátorce akce Během Třebotovem [online]. Třebotov: Obecní úřad, 2016-09-14, [cit. 2017-08-02]. Dostupné online. Archivované 2017-08-03 z originálu.
  10. ↑ AUGUSTA, Pavel. Kniha o Praze 3. Praha : Milpo, 1994. 138 s. ISBN 80-901749-0-6. Kapitola Cimrman na Žižkově, s. 83.
  11. ↑ a b Čermáková, s. 113
  12. ↑ a b c Hrbek, s.84
  13. ↑ PILÁTOVÁ, Agáta. Prožít půl dne v blbé náladě je hřích. Týdeník Rozhlas, 2017, roč. 27, čís. 32, s. 13.
  14. ↑ a b c d e f KEILOVÁ, Věra. Zdeněk Svěrák: Pětasedmdesátka je cifra hrozivá. Novinky.cz, 2011-04-03. Dostupné online [cit. 2014-07-27].
  15. ↑ a b Hrbek, s.79
  16. ↑ VOJNAROVÁ, Dita. Jsem u Cimrmanů krátce. Jen třiatřicet let, směje se Bořivoj Penc [online]. Olomouc: Český rozhlas, 2017-07-24, [cit. 2018-06-28]. Dostupné online.
  17. ↑ Čermáková, s.19
  18. ↑ Čermáková, s.12
  19. ↑ Hrbek, s.85
  20. ↑ DUDEK, Martin. Scénárista Zdeněk Svěrák: „Je mi smutno ze strahovského stadionu“. Naše Praha 9, 6. október 2017, s. 8. Dostupné online [cit. 2019-02-18]. Archivované 2017-10-11 z originálu.
  21. ↑ a b Hrbek, s.87
  22. ↑ Historie školy – od počátku k dnešku [online]. Praha: [cit. 2014-07-27]. Dostupné online.
  23. ↑ Průvodce po pražských gymnáziích. Praha : [s.n.], 1993. ISBN 80-901023-8-7. S. 71.
  24. ↑ Bořivoj Penc [online]. Divadelní agentura Echo, [cit. 2014-08-05]. Dostupné online. Archivované 2014-08-08 z originálu.
  25. ↑ LAUDIN, Radek. Do Humpolce přesadili Hujerovu švestičku. A Hliníkovi tam chodí dopisy. iDNES.cz, 2014-04-03. Dostupné online [cit. 2014-07-27].
  26. ↑ a b c Čermáková, s.13
  27. ↑ JAŘAB, Josef. Večerní rozmluvy s hosty Univerzity Palackého 1991–1996. Olomouc : Votobia, 1998. 313 s. [ďalej len Jařab]. ISBN 80-7198-301-2. Kapitola Zdeněk Svěrák, s. 134.
  28. ↑ a b c d e f ŘÍHOVÁ, Klára. Zdeněk Svěrák: Pohádky jsou literatura se šťastným koncem. Novinky.cz. Dostupné online [cit. 2014-07-27].
  29. ↑ HOLÁ, Zuzana. Česko-španělský odborný slovník. Brno : Computer Press, 2009. 2 zv. (791 s.) ISBN 978-80-251-2256-3. Heslo Svěrák, s. 427.
  30. ↑ HOLÁ, Zuzana. Česko-španělský odborný slovník. Brno : Computer Press, 2009. 2 zv. (791 s.) ISBN 978-80-251-2256-3. Heslo Šroub, s. 451.
  31. ↑ Čermáková, s.17
  32. ↑ Hrbek, s.89
  33. ↑ Hrbek, s. 88
  34. ↑ Čermáková, s.20
  35. ↑ Scio. Zdeněk Svěrák: Učitel? Krásné povolání. Novinky.cz. Dostupné online [cit. 2014-06-07].
  36. ↑ Historie a poslání [online]. Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy, [cit. 2014-02-08]. Kapitola Historie. Dostupné online. Archivované 2011-07-06 z originálu.
  37. ↑ a b BEZECNÁ, Vlaďka. Cesta za Oscarem. 1. vyd. Praha : Duel, 1997. 116 s. [ďalej len Bezecná]. ISBN 80-902324-2-6. S. 97.
  38. ↑ a b c TICHÝ, Zdeněk A.; JEŽEK, Vlastimil. Šest z šedesátých. 1. vyd. Praha : Radioservis, 2003. 307 s. [ďalej len Šest z šedesátých]. ISBN 80-86212-31-9. Kapitola Ladislav Smoljak, Zdeněk Svěrák, s. 219.
  39. ↑ a b c Hrbek, s.92
  40. ↑ CIBOROVÁ, Kateřina. Zdeněk Svěrák: Smích je důstojná obrana. Naše rodina, roč. 45, čís. 1. Dostupné online [cit. 2014-03-09].
  41. ↑ KOMŮRKOVÁ. Bez slavného jména je mi líp. Ona Dnes, 17. február 2014, čís. 7, s. 11.
  42. ↑ a b KASSAL, Tomáš. Říkali mi přítel Bobulka, svěřil se Svěrák na gymnáziu, kde kdysi učil. iDNES.cz, 2012-12-19. Dostupné online [cit. 2014-03-03].
  43. ↑ Čermáková, s.14
  44. ↑ a b Komůrková, s.13
  45. ↑ a b c d Čermáková, s.115
  46. ↑ FILIPOVSKÁ, Pavlína. Trubte nám, trumpety – 8.1. [online]. Praha: Český rozhlas, 2007-01-08, [cit. 2014-09-08]. Dostupné online.
  47. ↑ a b c d GÖTH, Jindřich. Holubí dům. Instinkt, 2006-08-10, čís. 32. Dostupné online [cit. 2014-07-30]. ISSN 1213-774X. Archivované 2014-08-26 z originálu.
  48. ↑ ČTK. Výstava v Opočnu ukazuje méně známé podoby Josefa Čapka. Lidovky.cz, 2013-05-27. Dostupné online [cit. 2014-07-30]. ISSN 1213-1385.
  49. ↑ a b Čermáková, s.16
  50. ↑ a b c d VÍTKOVÁ, Radana. Hvězdy českého filmu. Havlíčkův Brod : Fragment, 2003. 63 s. ISBN 80-7200-636-3. Kapitola Zdeněk Svěrák.
  51. ↑ a b c Čermáková, s.24
  52. ↑ a b c d Svěrák Zdeněk [online]. Praha: Český rozhlas, [cit. 2014-02-08]. Dostupné online.
  53. ↑ a b Hrbek, s.91
  54. ↑ SVĚRÁK, Zdeněk. Pohádky. vybrala a sestavila Naďa Dvorská. Praha : Supraphon, 2012. 8 s. [ďalej len Pohádky]. S. 2.
  55. ↑ a b Pilátová, s. 14.
  56. ↑ Pohádky, s. 4
  57. ↑ a b c d Svěrák Zdeněk [online]. Praha: Český rozhlas, [cit. 2014-07-29]. Dostupné online.
  58. ↑ Pohádky, s.3
  59. ↑ KINŠT, Petr. Před 49 lety se v Žatci narodil Jan Svěrák. Deník, 2014-02-06. Dostupné online [cit. 2014-03-09].
  60. ↑ a b Bezecná, s.98
  61. ↑ Role doc. Jiřího Šebánka v dějinách Divadla Járy Cimrmana [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2014-02-09]. Dostupné online.
  62. ↑ Čermáková, s.25
  63. ↑ VRBOVÁ, Daniela. Dykova 14 [online]. Praha: Český rozhlas, 2011-10-01, [cit. 2014-07-28]. Dostupné online.
  64. ↑ LAŠŤOVKA, Marek; LEDVINKA, Václav, a kol. Pražský uličník: encyklopedie názvů pražských veřejných prostranství. 1. vyd. Díl 1. Praha : Libri, 1997. 604 s. ISBN 80-85983-24-9. Heslo Dykova, s. 162.
  65. ↑ a b Divadlo Járy Cimrmana slaví 40. narozeniny. Deník, 2007-10-04. Dostupné online [cit. 2014-03-04].
  66. ↑ KROC, Vladimír. 1. díl Akt [online]. Praha: Český rozhlas, 2001-10-06, [cit. 2014-03-05]. Dostupné online.
  67. ↑ Čermáková, s.26
  68. ↑ a b Čermáková, s. 27
  69. ↑ Čermáková, s. 29
  70. ↑ SVĚRÁK, Zdeněk; BERÁNEK, Jan; MONÍK, Miloš. Historie Divadla Járy Cimrmana. Litomyšl a Praha : Paseka. [ďalej len Historie Divadla Járy Cimrmana]. ISBN 80-7185-604-5. S. 9.
  71. ↑ Čermáková, s.36
  72. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.11
  73. ↑ SVĚRÁK, Zdeněk; WEIGEL, Jaroslav; WEIGEL, Michal. Ladislav Smoljak hrající, bdící. Praha : Fragment, 2010. ISBN 978-80-253-1157-8. S. 7.
  74. ↑ Historie divadla [online]. [Cit. 2014-03-06]. Dostupné online.
  75. ↑ Čermáková, s.142
  76. ↑ Jařab, s.138
  77. ↑ Formáčková, s.261
  78. ↑ HEJDOVÁ, Kateřina. Jak Svěrák před čtyřiceti lety ukradl Uhlíře. iDNES.cz, 2007-09-29. Dostupné online [cit. 2014-04-02].
  79. ↑ KROC, Vladimír. 3. díl Hospoda na mýtince a Domácí zabijačka [online]. Praha: Český rozhlas, 2007-10-20, [cit. 2014-03-06]. Dostupné online.
  80. ↑ HOLUB, Petr. Historici: Invaze 1968 se Sovětům opravdu povedla. Aktuálně.cz, 2008-08-20. Dostupné online [cit. 2014-03-09].
  81. ↑ PŘÍBRAMSKÁ; STEHLÍK, Michal; PAVLÍČKOVÁ, Tereza. 1967/1968 – Pražské jaro a vojenská okupace Československa [online]. Praha: Český rozhlas, 2011-02-21, [cit. 2014-03-09]. Dostupné online.
  82. ↑ SMATANA, Ľubomír. Poslední sovětský voják? Prý charakter a správný chlap [online]. Praha: Český rozhlas, 2011-06-21, [cit. 2014-07-28]. Dostupné online.
  83. ↑ a b c Hrbek, s. 78
  84. ↑ a b c KROC, Vladimír. 4. díl Vražda v salónním coupé [online]. Praha: Český rozhlas, [cit. 2014-04-02]. Dostupné online.
  85. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.16
  86. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.15
  87. ↑ Čermáková, s.39
  88. ↑ a b Fikejz, s.278
  89. ↑ Čermáková, s.68
  90. ↑ VITVAR, Jan H.. Národní anticharta. Respekt, 1 2017, roč. 28, čís. 4, s. 18. Dostupné online. ISSN 0862-6545.
  91. ↑ a b Šest z šedesátých, s.242
  92. ↑ a b c d e f g h i j SVĚRÁK, Zdeněk; SMOLJAK, Ladislav. Filmové komedie. 1. vyd. Hradec Králové : Kruh, 1991. 192 s. [ďalelj len Filmové role]. ISBN 80-7031-504-0. Kapitola Ladislav Smoljak a Zdeněk Svěrák: Roky a filmy, s. 189.
  93. ↑ KROC, Vladimír. 5. díl Němý Bobeš [online]. Praha: Český rozhlas, 2007-11-03, [cit. 2014-04-02]. Dostupné online.
  94. ↑ a b Čermáková, s.42
  95. ↑ Připomeňte si na CD největší hity roku 1973. iDNES.cz, 2008-06-27. Dostupné online [cit. 2014-07-31].
  96. ↑ Metro; ČTK. Hitem století se stala Škoda lásky. Metro, 10. 1 2010, s. 10.
  97. ↑ ŘÍHOVÁ, Klára. Ivan Mládek: Není nic trapnějšího než žertující manželé. Novinky.cz, 2013-07-20. Dostupné online [cit. 2014-07-31].
  98. ↑ Čermáková, s.69
  99. ↑ Čermáková, s.44
  100. ↑ TAUSSIG, Pavel. „Marečku, podejte mi pero!“. Instinkt, 2010-05-10, roč. 08, čís. 24. Dostupné online [cit. 2014-04-02]. ISSN 1213–774X. Archivované 2014-08-10 z originálu.
  101. ↑ Čermáková, s.72
  102. ↑ Na samotě u lesa [online]. Praha: POMO Media Group, [cit. 2014-08-04]. Dostupné online.
  103. ↑ DONÁTOVÁ, Uljana. Zdeněk Svěrák a Dana Kolářová. Xantypa, 2007-02-15. Dostupné online [cit. 2014-07-29]. Archivované 2014-08-10 z originálu.
  104. ↑ KOPECKÝ, Milan. Vysočina učarovala i slavnému herci a scénáristovi [online]. Praha: Český rozhlas, 2012-06-22, [cit. 2014-07-29]. Dostupné online.
  105. ↑ KÁBRT, Jan. Svěrák o Smoljakovi: Říkal mi, že se koncem června vrátí [online]. 2010-06-07, [cit. 2014-07-29]. Dostupné online.
  106. ↑ MAŠEK, Martin; KRÁL, Petr; DVOŘÁKOVÁ, Marína. Charta 77 byla hnutím usilujícím o lidská práva. Slaví 35 let [online]. Praha: Český rozhlas, 2012-01-01, [cit. 2014-07-31]. Dostupné online.
  107. ↑ ČT24. Anticharta – protest umělců proti Chartě 77 [online]. Praha: Česká televize, 2012-01-28, [cit. 2014-07-31]. Dostupné online.
  108. ↑ a b Šest z šedesátých, s.234
  109. ↑ Herci a spol. šli do Národního. Na hanbu. Aktuálně.cz, 2007-01-28. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  110. ↑ BEZR, Ondřej. Ať žijí duchové bude hrát divadlo. Leontýnka i trpaslíci budou loutky. iDNES.cz, 2012-02-07. Dostupné online [cit. 2014-04-02].
  111. ↑ Kontakt [online]. Praha: Branické divadlo, [cit. 2014-04-28]. Dostupné online.
  112. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s. 26
  113. ↑ Kontakt [online]. Praha: Duncan Centre, [cit. 2014-04-28]. Dostupné online.
  114. ↑ Čermáková, s.45
  115. ↑ a b c Šest z šedesátých, s.241
  116. ↑ Šest z šedesátých, s.255
  117. ↑ SPÁČILOVÁ, Tereza. Nech brouka žít, zapěje ve Varech tvář Okresního přeboru. Pro Smoljaka. iDNES.cz, 2011-05-25. Dostupné online [cit. 2014-04-03].
  118. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.39
  119. ↑ a b c d e Filmové role, s.190
  120. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.43
  121. ↑ Jak básníci přicházejí o iluze [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2014-08-03]. Dostupné online.
  122. ↑ Česká tisková kancelář. Zemřel Jiří Zahajský, filmový inspektor Trachta. Týden, 2007-07-19. Dostupné online [cit. 2014-07-31].
  123. ↑ Hrbek, s.94
  124. ↑ Hrbek, s.95
  125. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.44
  126. ↑ a b DVOŘÁK, Stanislav. Svěrák: Postavy Vesničky střediskové vznikly podle skutečných lidí. Novinky.cz, 2007-01-19. Dostupné online [cit. 2014-07-22].
  127. ↑ HEJDOVÁ. ANKETA: Vítězem 80. let je kochající se Rudolf Hrušínský. Týden, 2010-06-21. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  128. ↑ Největší nefilmovou hvězdou festivalu ve Varech bude polský exprezident Lech Wałęsa. Reflex, 2014-04-28. Dostupné online [cit. 2014-07-23]. ISSN 1213-8991.
  129. ↑ DVOŘÁK, Stanislav. Čtenáři: Nejlepší česká komedie je Vesničko má středisková. Novinky.cz, 2007-01-18. Dostupné online [cit. 2014-07-22].
  130. ↑ Čermáková, s.143
  131. ↑ Na co rádi vzpomínáme [online]. Praha: Sedmihlásek Praha, [cit. 2014-08-28]. Dostupné online. Archivované 2013-11-15 z originálu.
  132. ↑ Hodina zpěvu [online]. Praha: Česká televize, 2008, [cit. 2014-08-28]. Dostupné online.
  133. ↑ Formáčková, s. 263
  134. ↑ Čermáková, s.145
  135. ↑ Čermáková, s.144
  136. ↑ Čermáková, s.159
  137. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.46
  138. ↑ Historie fakulty [online]. Liberec: Fakulta strojní Technické univerzity v Liberci, 2012, [cit. 2014-08-18]. Dostupné online.
  139. ↑ Causa Liberec: Jára Cimrman a Zdeněk Svěrák o kontrarevoluci… na YouTube
  140. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.47
  141. ↑ Transplantace nutná! [online]. Praha: Petr Jedinák, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online.
  142. ↑ Premiéru měl film Obecná škola (1991) [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online.
  143. ↑ ŠVANDA, František; ČVANČARA, Miroslav; PAZDERNÍKOVÁ, Jana. Historie budovy ve Štítného ulici 520/5 [online]. Praha: Žižkovského divadla Járy Cimrmana, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online. Archivované 2014-08-12 z originálu.
  144. ↑ Historie Divadla Járy Cimrmana, s.49
  145. ↑ a b KROC, Vladimír. 12. díl Záskok a Švestka [online]. Český rozhlas, 2007-12-22, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online.
  146. ↑ Historie organizace 1990–2010 [online]. Praha: Česká asociace paraplegiků, [cit. 2019-02-18]. Dostupné online. Archivované 2014-08-10 z originálu.
  147. ↑ PROCHÁZKA, Libor; MAŇOUROVÁ, Lucie. Zdeněk Svěrák zve na akademii Centra Paraple. Odvysílá ji i Radiožurnál [online]. Český rozhlas, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online.
  148. ↑ ŠEFL, Milan. Dobročinná akademie: Pomozte držet Paraple!. Týdeník Rozhlas, 2012, čís. 43. Dostupné online.
  149. ↑ Už pošesté se běžci vsadí pro Paraple. iDNES.cz, 2005-06-01. Dostupné online [cit. 2014-07-26].
  150. ↑ Akumulátor 1 [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online.
  151. ↑ Bezecná, s.59
  152. ↑ Bezecná, s.72
  153. ↑ a b Bezecná, s.81
  154. ↑ Bezecná, s.82
  155. ↑ ČTK. Cimrman se hrál v Národním!. iDNES.cz, 2000-12-27. Dostupné online [cit. 2014-07-26].
  156. ↑ Diktát [online]. Praha: Česká televize, 2010, [cit. 2014-08-03]. Dostupné online.
  157. ↑ Čermáková, s.102
  158. ↑ a b Čermáková, s.105
  159. ↑ Jan Svěrák, filmový režisér. [s.l.] : BBC. [Cit. 2014-07-26]. Dostupné online.
  160. ↑ Čermáková, s.118
  161. ↑ Čermáková, s.119
  162. ↑ Čermáková, s.121
  163. ↑ Čermáková, s.122
  164. ↑ KROC, Vladimír. 13. díl Afrika [online]. Český rozhlas, 2007-12-29, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online.
  165. ↑ EFLER, Vojtěch. Velikáni z Cimrmanova Českého nebe budou od podzimu diskutovat i na CD. iDNES.cz, 2009-04-06. Dostupné online [cit. 2014-07-26].
  166. ↑ SPÁČILOVÁ, Mirka. Vratné lahve si užijeme, plánuje Jan Svěrák. iDNES.cz, 2006-02-25. Dostupné online [cit. 2014-08-02].
  167. ↑ Tatínek [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2014-08-02]. Dostupné online.
  168. ↑ SPÁČILOVÁ, Mirka. I továrnička na legraci zná pláč a křik. iDNES.cz, 2004-09-29. Dostupné online [cit. 2014-08-02].
  169. ↑ ČTK. Svěrákovy Vratné lahve měly premiéru. ČTK, 2007-03-07. Dostupné online [cit. 2014-08-02].
  170. ↑ Kuky se vrací [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2014-08-02]. Dostupné online.
  171. ↑ KOŘÍNEK, Petr. Svěrákův Kuky se zase vrací, tentokrát do iPadu. Jako první český film. iDNES.cz, 2012-08-30. Dostupné online [cit. 2014-08-02].
  172. ↑ ČTK. Zemřel Ladislav Smoljak, jeden z otců Járy Cimrmana [online]. 2010-06-06, [cit. 2014-08-03]. Dostupné online.
  173. ↑ Odešli Petr Muk, Vladimír Dlouhý a Ladislav Smoljak. Týden, 2010-12-31. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  174. ↑ ČTK. Zemřel Ladislav Smoljak z Divadla Járy Cimrmana. Deník, 2010-06-06. Dostupné online [cit. 2014-08-02].
  175. ↑ HORÁČKOVÁ, Alice. Zdeněk Svěrák vydal knihu povídek, přečtěte si jednu z nich. iDNES.cz, 2008-09-27. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  176. ↑ DVOŘÁK, Stanislav. Svěrák namlouvá na CD své povídky, Geislerová Magorovy pohádky. Novinky.cz, 2009-01-09. Dostupné online [cit. 2015-05-15].
  177. ↑ DVOŘÁK, Stanislav. Zdeněk Svěrák se v audiopovídkách nevyhnul ani erotice. Novinky.cz, 2015-04-30. Dostupné online [cit. 2015-05-15].
  178. ↑ KUBÍČKOVÁ, Klára. RECENZE: Laskavý Zdeněk Svěrák jen mění hlas. Čtěte ukázku. iDNES.cz, 2011-10-12. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  179. ↑ CINGER, František. Svěrák vydá vyprávění Po strništi bos. Novinky.cz, 2013-10-04. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  180. ↑ a b ČTK. Svěrák převzal platinovou desku za audioknihy. A přidá další. Týden, 2014-04-03. Dostupné online [cit. 2014-07-29]. ISSN 1210-9940.
  181. ↑ PACLÍK, Jaroslav. Kolja, Tkaloun i učitel Hnízdo znovu ožívají. Svěrák ukázal novou knihu. iDNES.cz, 2015-10-10. Dostupné online [cit. 2015-10-10].
  182. ↑ SPÁČILOVÁ, Mirka. Svěrák&Uhlíř: Nemít prachy vadí. iDNES.cz, 2009-12-09. Dostupné online [cit. 2014-08-28].
  183. ↑ a b KUBÍČKOVÁ, Klára. Svěrák a Uhlíř nad zpěvníkem: laskaví sklerotici v rádiovkách. iDNES.cz, 2011-11-20. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  184. ↑ BEZR, Ondřej. Nejpilnější účastníci Čtení pomáhá se setkali se Zdeňkem Svěrákem. iDNES.cz, 2011-10-03. Dostupné online [cit. 2014-08-08].
  185. ↑ BEZR, Ondřej. AUDIO: Vycházejí Svěrákovy pohádky. Hrají Kemr, Rösner i Adamová. iDNES.cz, 2012-08-28. Dostupné online [cit. 2014-08-08].
  186. ↑ HERGET, Jan; KOPP, Milan. Divadlo Járy Cimrmana oslavilo 45. narozeniny přímým přenosem [online]. Praha: Český rozhlas, 2012-10-05, [cit. 2014-08-02]. Dostupné online.
  187. ↑ a b SPÁČILOVÁ, Mirka. Jan Svěrák režíruje Cimrmana. Proso zahrají poprvé a naposled. iDNES.cz, 2013-07-12. Dostupné online [cit. 2014-08-02].
  188. ↑ KROC, Vladimír; KAŠPAR, Mirko. Premiéra Cimrmanovy operety Proso byla zároveň derniérou. Jednou to stačí, říká Zdeněk Svěrák [online]. Praha: Český rozhlas, 2013-07-14, [cit. 2014-08-02]. Dostupné online.
  189. ↑ ČTK. Cimrmanovu operetu Proso ocenili posluchači ovacemi vestoje. Týden, 2013-07-14. Dostupné online [cit. 2014-08-02]. ISSN 1210-9940.
  190. ↑ KODĚRA, Petr. Češi si poprvé vyberou prezidenta. Senátoři dali zelenou přímé volbě hlavy státu. iHNed.cz, 2012-02-08. Dostupné online [cit. 2014-08-03]. ISSN 1213-7693.
  191. ↑ ČT24. Svěrák: Na Zemanovi mi vadí jeho lišáctví. ČT24, 2013-01-13. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  192. ↑ MILENKOVIČOVÁ, Ivana. Váš nedostatek je, že máte dostatek, rýpe v klipu Svěrák do Schwarzenberga. iDNES.cz, 2012-12-19. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  193. ↑ ČTK. Zeman porazil Schwarzenberga, lidé jej zvolili prezidentem. E15, 2013-01-26. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  194. ↑ ŠPULÁK, Jaroslav. Zdeněk Svěrák: Když je mi smutno, pustím si smutnou hudbu. Novinky.cz, 2005-12-23. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  195. ↑ KOUKAL, Milan; TATEK, Jaroslav. 77 hvězd (poněkud jinak). 1. vyd. Praha : Art Benický, 2000. 157 s. ISBN 80-902835-2-7. Kapitola Zdeněk Svěrák by byl dobrý prezident, s. 130.
  196. ↑ DAVIDOVÁ, Jitka; DADÁKOVÁ, Markéta. Mám pocit, jako bych ani nebyl v práci, říká Klus o natáčení pohádky. iDNES.cz, 2013-08-08. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  197. ↑ ŠOBR, Michal. Tři bratři – pohádkový stav beztíže od Svěráků a Uhlíře [online]. Praha: Česká televize, 2014-08-14, [cit. 2014-08-15]. Dostupné online.
  198. ↑ SPÁČILOVÁ, Mirka. VIDEO: Představují se Tři bratři, hrdinové Svěrákovy pohádky. iDNES.cz, 2014-04-07. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  199. ↑ a b Tanečníci ze StarDance podpoří Centrum Paraple, diváci mohou posílat DMS [online]. Praha: Český rozhlas, [cit. 2015-11-29]. Dostupné online.
  200. ↑ SILNÝ, Lukáš. Speciální díl StarDance se nesl v charitativním duchu. Novinky.cz, 2015-11-28. Dostupné online [cit. 2015-11-29].
  201. ↑ ZÁRODŇANSKÝ, Rastislav. Soutěžící StarDance se nahodili do gala. O titul zabojuje více párů. iDNES.cz, 2015-09-07. Dostupné online [cit. 2015-11-29].
  202. ↑ Na narozeniny hledá Svěrák blatníky. Obecná škola se vrátí jen na den [online]. Praha: Česká televize, 2016-02-03, [cit. 2016-03-26]. Dostupné online.
  203. ↑ ŠVERDÍK. První svěrákovské muzeum ukáže lavici Obecné školy i tmavomodrou stíhačku. iDNES.cz, 2016-03-19. Dostupné online [cit. 2017-09-28].
  204. ↑ ŠŤÁSTKA. RECENZE: Ať si duchové žijí! Ale raději jen ti filmoví. iDNES.cz, 2016-05-09. Dostupné online [cit. 2018-05-03].
  205. ↑ SPÁČILOVÁ, Mirka. Potvrzeno. Rodiče si ve Svěrákově filmu zahrají Voříšková a Vetchý. iDNES.cz, 2016-06-10. Dostupné online [cit. 2016-06-11].
  206. ↑ ČTK. Film Po strništi bos měl předpremiéru ve Slavonicích. Je o odvaze, řekl Svěrák. Lidovky.cz, 2017-08-02. Dostupné online [cit. 2017-09-28]. ISSN 1213-1385.
  207. ↑ ROHÁČKOVÁ, Kristina. Smířil jsem se s tím, že to nebude kronika mé rodiny, říká Zdeněk Svěrák k filmu Po strništi bos [online]. Praha: Český rozhlas, 2017-06-16, [cit. 2017-09-28]. Dostupné online.
  208. ↑ SOBECKÝ. Muzeum Svěrákových pod Kosířem se rozroste o jejich nejnovější film. Deník, 2017-08-08. Dostupné online.
  209. ↑ HNÁTEK, Václav. Třicet písní a jenom hity, odhalují Svěrák a Uhlíř program do O2 areny. iDNES.cz, 2017-04-19. Dostupné online [cit. 2017-09-28].
  210. ↑ ČTK. Začaly prezidentské volby. Co by měl každý volič vědět?. Lidovky.cz, 2018-01-12. Dostupné online [cit. 2018-03-27]. ISSN 1213-1385.
  211. ↑ BARTONÍČEK, Radek. Otec a syn Svěrákovi se neshodli. Podívejte se, koho chtějí osobnosti vidět na Hradě. Aktuálně.cz, 2018-01-13. Dostupné online [cit. 2018-03-27].
  212. ↑ ŠKRAŇKOVÁ, Petra. Miloš Zeman obhájil post prezidenta, Jiří Drahoš prohrál o 152 tisíc hlasů. iDNES.cz, 2018-01-27. Dostupné online [cit. 2018-03-27].
  213. ↑ ČTK. Divadlo Broadway oživí tehdejší hudební komedii Trhák. Týden, 2018-04-019. Dostupné online [cit. 2018-05-03].
  214. ↑ https://www.i-divadlo.cz/divadlo/divadlo-broadway/trhak
  215. ↑ a b MÍŠKOVÁ, Věra. Jan Svěrák: Těším se, že si zase natočím film s živými herci. Novinky.cz, 2010-06-06. Dostupné online [cit. 2014-03-09].
  216. ↑ a b EICHLER. Svěrák vysoudil 200 tisíc za „upeč třeba zeď“. iDNES.cz, 2006-09-13. Dostupné online [cit. 2014-03-20].
  217. ↑ a b HORÁK, Michal. Soud odročil letitý spor Svěráka s Bauhausem o „upeč třeba zeď“. iDNES.cz, 2009-06-22. Dostupné online [cit. 2014-03-20].
  218. ↑ 30 Cdo 739/2007 [online]. Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky, 30. apríl 2007, [cit. 2014-07-28]. Dostupné online.
  219. ↑ a b BROŽ, Jan. Svěrák vysoudil omluvu a 200 tisíc na Bauhausu. iDNES.cz, 2010-02-15. Dostupné online [cit. 2014-03-20].
  220. ↑ ŠTOS, Jakub. Bauhaus musí Zdeňku Svěrákovi zaplatit 200 tisíc, zneužil jeho píseň. iDNES.cz, 2010-09-01. Dostupné online [cit. 2014-03-20].
  221. ↑ 30 Cdo 60/2011 [online]. Usnesení Nejvyššího soudu České republiky, 29. března 2012, [cit. 2014-07-28]. Dostupné online.
  222. ↑ ČTK. Bauhaus musí Svěrákovi zaplatit 200 tisíc za slogan „upeč třeba zeď“. Novinky.cz, 2012-05-15. Dostupné online [cit. 2014-03-20].
  223. ↑ FRÁNEK, Tomáš. Bauhaus za cihlu k cihle zaplatí Svěrákovi 200 tisíc. Aktuálně.cz, 2010-09-01. Dostupné online [cit. 2014-03-20].
  224. ↑ LIBIGER, Milan. Metelesku blesku, zpívá exposlanec Úlehla kandidující s Bobošíkovou. iDNES.cz, 2013-10-01. Dostupné online [cit. 2014-03-17].
  225. ↑ SVOBODOVÁ, Michaela. Svěrák zvažuje žalobu kvůli písni Metelesku blesku z předvolební kampaně [online]. iDNES.cz, 2013-10-02, [cit. 2014-03-17]. Dostupné online.
  226. ↑ VACA, Jan. Svěrák: Označovat výraz „metelesku blesku“ za moravštinu je směšné [online]. iDNES.cz, 2013-10-02, [cit. 2014-03-17]. Dostupné online.
  227. ↑ TŘEČEK, Čeněk. Metelesku blesku je z estonštiny, tvrdí Bobošíková. Estonci o tom nevědí [online]. iDNES.cz, 2013-10-04, [cit. 2014-03-17]. Dostupné online.
  228. ↑ SEDLÁŘOVÁ, Barbora. Blok Bobošíkové poslal 30 tisíc Centru Paraple, aby si udobřil Svěráka [online]. iDNES.cz, 2013-10-07, [cit. 2014-03-17]. Dostupné online.
  229. ↑ Svěrák žalobu kvůli metelesku blesku nepodá, protože Hlavu vzhůru hrozí zánik [online]. Novinky.cz, 2013-11-22, [cit. 2014-03-17]. Dostupné online.
  230. ↑ ČTK. Svěrák podal trestní oznámení kvůli nařčení, že na táboře zneužíval děti [online]. Deník, 2013-11-14, [cit. 2014-05-26]. Dostupné online.
  231. ↑ ŠANDA, Karel. Zdeněk Svěrák podal trestní oznámení. Proti nařčení, že zneužíval děti, se bude bránit [online]. Týden, 2013-11-14, [cit. 2014-05-26]. Dostupné online.
  232. ↑ ČTK. Svěrák podal trestní oznámení kvůli vtipu, že zneužíval děti [online]. Novinky.cz, 2013-11-14, [cit. 2014-05-26]. Dostupné online.
  233. ↑ CHALUPA, Tomáš. Vydírání na internetu může skončit i smrtí. 5 plus 2, 2014-02-16. Dostupné online [cit. 2014-05-26].
  234. ↑ RUDIŠ, Jaroslav. Ceny Magnesia Litera znají své držitele. Novinky.cz, 2004-04-04. Dostupné online [cit. 2014-06-09].
  235. ↑ PEŇÁS, Jiří. Magnesia Litera: Ajvaz, autor knihy roku, je dobrá volba. Lidovky.cz. Dostupné online [cit. 2014-06-09]. ISSN 1213-1385.
  236. ↑ KUBÍČKOVÁ, Klára. Magnesii Literu vyhrál průvodce protektorátem, cenu má i Zdeněk Svěrák. iDNES.cz, 2014-04-08. Dostupné online [cit. 2014-06-09].
  237. ↑ VLČKOVÁ, Zuzana; CHLUBNÁ, Tereza; MORAVCOVÁ, Květa. Autorem bestselleru roku je potřetí Zdeněk Svěrák, cenu dostal za knihu Po strništi bos [online]. 2014-05-15, [cit. 2014-06-09]. Dostupné online.
  238. ↑ Zdeněk Svěrák je nejprodávanějším autorem roku 2011. Literární noviny, 2012-01-30. Dostupné online [cit. 2014-06-09]. Archivované 2016-03-05 z originálu.
  239. ↑ LOUDA, Josef; ŠIMÁNKOVÁ, Veronika. Zdeněk Svěrák vyhrál potřetí cenu Český bestseller. Týden, 2014-05-15. Dostupné online [cit. 2014-06-09].
  240. ↑ Cenu Miroslava Švandrlíka získali Zdeněk Svěrák (PO STRNIŠTI BOS) a Ervín Hrych s Pavlem Weigelem (KRHÚTSKÁ KRONIKA) [online]. Praha: Obec spisovatelů České republiky, 2014-05-17, [cit. 2014-06-09]. Dostupné online.
  241. ↑ a b c Kolja [online]. Praha: Česká televize, 1995, [cit. 2014-06-10]. Dostupné online.
  242. ↑ DVOŘÁK, Stanislav. České lvy ovládly Tajnosti a Vratné lahve. Novinky.cz, 2008-03-01. Dostupné online [cit. 2014-06-10].
  243. ↑ RAJLICHOVÁ, Eva; VOJTĚCHOVÁ, Aneta. Český lev: Nejlepším filmem roku 2010 se stala Pouta [online]. Praha: Český rozhlas, 2011-03-05, [cit. 2014-06-10]. Dostupné online.
  244. ↑ a b MÍŠKOVÁ, Věra. Čeští filmaři na amerických Oscarech. Novinky.cz, 2004-02-28. Dostupné online [cit. 2014-10-26].
  245. ↑ SKOUMAL. Obecná škola: Tříbení vzorů v mezičase naděje. iDNES.cz, 2001-09-01. Dostupné online [cit. 2014-10-26].
  246. ↑ Tvůrci filmu [online]. Praha: Česká televize, 1995, [cit. 2014-06-10]. Dostupné online.
  247. ↑ DAŇKOVÁ, Ilona. Český rozhlas Hradec Králové mediálním partnerem festivalu Novoměstský hrnec smíchu 2014! [online]. Český rozhlas, [cit. 2014-06-10]. Dostupné online.
  248. ↑ a b Zdeněk Svěrák – herec, scénárista, dramatik [online]. Praha: Úřad městské části Praha 3, [cit. 2014-07-25]. Dostupné online. Archivované 2014-08-08 z originálu.
  249. ↑ ČTK. Zlínský filmový festival ocení za tvůrčí přínos Zdeňka Svěráka. Novinky.cz, 2010-04-28. Dostupné online [cit. 2014-07-25].
  250. ↑ PAŘÍZKOVÁ, Lucie; MEDICHINI, Andrew. Karlovarský festival ocení Williama Friedkina a Zdeňka Svěráka. Týden, 2014-04-28. Dostupné online [cit. 2014-06-10].
  251. ↑ SPÁČILOVÁ, Mirka. Karlovarský festival ocení Svěráka a Friedkina, přijede i Walesa. iDNES.cz, 2014-04-28. Dostupné online [cit. 2014-06-10].
  252. ↑ LIŠKOVÁ, Petra. Svěrák, Abrhám, Hřebejk… Beroun hostil celebrity. Deník, 2014-01-20. Dostupné online [cit. 2014-06-10].
  253. ↑ a b ČTK. Svěrák dostal na Slovensku cenu a hned ji rozbil. iDNES.cz, 2011-06-20. Dostupné online [cit. 2014-06-10].
  254. ↑ ČTK. Zdeněk Svěrák převezme cenu Hercova mise. Do kina. Dostupné online [cit. 2014-06-10]. ISSN 1801-5131. Archivované 2016-01-19 z originálu.
  255. ↑ ČTK. Svěrák a Svěrák dostanou na festivalu v Bratislavě cenu za výjimečnost. iDNES.cz. Dostupné online [cit. 2014-06-10].
  256. ↑ Wajda a Škvorečtí získali ceny nadace Pangea. iDNES.cz, 2001-04-02. Dostupné online [cit. 2014-08-03].
  257. ↑ Zdeněk Svěrák [online]. Praha: Nadace Pangea, [cit. 2014-08-03]. Dostupné online. Archivované 2015-02-18 z originálu.
  258. ↑ ČTK. Nejlepším loňským filmem jsou Pouta s pěti Českými lvy [online]. 2011-03-06. Dostupné online.
  259. ↑ ČTK. Prezident uděloval k svátku 28. října vyznamenání. iDNES.cz, 1999-10-29. Dostupné online [cit. 2014-07-24].
  260. ↑ ŽÁK, Michal. DOKUMENT: Výsledky ankety Největší Čech. iDNES.cz. Dostupné online [cit. 2014-07-24].
  261. ↑ ČTK. Do boje o Pražský Hrad se vydává i Cimrman, největší z Čechů [online]. Metro, 2012-03-27, [cit. 2014-07-24]. Dostupné online.
  262. ↑ Zdeněk Svěrák je od pondělí čestným občanem Kopidlna. jicinskozpravy.cz, 2008-02-27. Dostupné online [cit. 2014-07-24]. Archivované 2016-03-13 z originálu.
  263. ↑ VAINDL, Ladislav. Boji o nejlepšího výčepního v Plzni přihlížel i Zdeněk Svěrák. 5 plus 2, 2013-08-16. Dostupné online [cit. 2014-07-24].
  264. ↑ POŠMURA, Ladislav. Zdeněk Svěrák bavil Hradec, převzal čestný doktorát za humor. iDNES.cz, 2015-03-26. Dostupné online [cit. 2015-03-26].
  265. ↑ ČTK. Zdeněk Svěrák je čestným občanem Prahy. Metro, 2016, čís. 182, s. 10. Dostupné online.
  266. ↑ FILA, Kamil. Jak pokračuje normalizace ve filmech a v nás. Aktuálně.cz, 2009-02-17. Dostupné online [cit. 2014-11-12].
  267. ↑ TICHÝ, Zdeněk A.; JEŽEK, Vlastimil. Šest z šedesátých. 1. vyd. Praha : Radioservis, 2003. 307 s. ISBN 80-86212-31-9. Kapitola Diskografie, s. 296.
  268. ↑ KOLÁŘ. Jan Klusák: Já Cimrmany miloval. Novinky.cz, 2004-06-27. Dostupné online [cit. 2014-07-27].
  269. ↑ KROC, Vladimír. 6. díl Cimrman v říši hudby. Praha : Český rozhlas. [Cit. 2014-07-27]. Dostupné online.
  270. ↑ ČTK. Cimrman je komplet na CD. Konečně. iDNES.cz, 2004-11-04. Dostupné online [cit. 2014-07-27].
  271. ↑ Formáčková, s.270
  272. ↑ Lasica píše i hovoří O lidech a lidech [online]. Praha: Česká televize, 2013-09-19, [cit. 2014-12-26]. Dostupné online.
  273. ↑ KOLÁŘ, Jan. Grotesky o lidech (a světě) [online]. Divadelní noviny, 2013-11-26, [cit. 2014-12-26]. Dostupné online.
  274. ↑ BEZR, Ondřej. AUDIO: Svěrák, Eben, Táborský a Lábus čtou povídky Oty Pavla [online]. iDNES.cz, 2014-09-19, [cit. 2014-09-20]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zdeněk Svěrák na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zdeněk_Svěrák&oldid=7960992“