Pavol VI.

	Pavol VI.; Paulus VI
	262. rímsky biskup
	In nomine Domini; V mene Pánovom
Funkcie a tituly
Pontifikát
	21. jún 1963 – 6. august 1978
Arcibiskup milánsky
	4. január 1955 – 21. jún 1963
Biografické údaje
Občianske meno	Giovanni Battista Montini
Narodenie	26. september 1897; Concesio, Taliansko
Úmrtie	6. august 1978 (80 rokov); Castel Gandolfo, Vatikán
Pochovaný	Bazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	29. máj 1920 (22 rokov); Giacinto Gaggia; biskup brešský
Inkardinácia	Brešská diecéza
Biskup
Menovanie	1. november 1954 (57 rokov); Pius XII.
Konsekrácia	12. december 1954 (57 rokov)
Svätiteľ	Eugène-Gabriel-Gervais-Laurent Tisserant; dekan Kolégia kardinálov
Spolusvätitelia	Giacinto Tredici; biskup brešský; Domenico Bernareggi; pomocný biskup milánsky
Kardinál
Menovanie	15. december 1958 (61 rokov); Ján XXIII.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	Santi Silvestro e Martino ai Monti
Pápež
Voľba	21. jún 1963 (65 rokov)
Intronizácia	30. jún 1963 (65 rokov)
Svätec
Blahorečenie	19. október 2014; Námestie sv. Petra, Vatikán; František
Kanonizácia	14. október 2018; Vatikán;
Sviatok	29. máj
Odkazy
	Pavol VI. na catholic-hierarchy.org angl. ; Pavol VI.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Biografický portál

Svätý Pavol VI., lat. Paulus PP. VI, vlastným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini^[1] (* 26. september 1897 Concesio, Taliansko – † 6. august 1978, Castel Gandolfo, Vatikán) bol 262. pápež v období 21. jún 1963 – 6. august 1978.

Životopis

Mladosť

Narodil sa v dedine Concesio pri Brescii, ako druhý syn v rodine váženého advokáta, obchodníka, vydavateľa a šéfredaktora katolíckeho denníka Il cittadino di Brescia.^[2] Pápežova matka bola hlboko veriaca žena, ktorá chodila každý deň na sväté prijímanie.

Takmer celé detstvo prežil na vidieku. Začal študovať na jezuitskom gymnáziu v Brescii, ktoré však musel pre chorobu opustiť. Ďalšie vyučovanie absolvoval súkromne, maturitu zložil v roku 1916 na prísnom gymnáziu Arnaldo da Brescia.^[3] Aj v kňazskom seminári v Brescii začal študovať ako externista. Býval v rodičovskom dome.^[4]

Kňaz

Za kňaza bol vysvätený 29. mája 1920.^[1] Primície mal na ďalší deň v kostole Santa Maria delle Grazie v Brescii.^[4] Hneď po vysviacke ho diecézny biskup poslal študovať do Ríma na pápežskú univerzitu Gregoriana.^[4] Súčasne študoval aj na štátnej univerzite. Po čase ho prijali do pápežskej akadémie pre diplomatov, ktorá sa vtedy volala Accademia dei Nobili ecclesiastici (Akadémia cirkevných šľachticov).^[4] Po skončení štúdia ho vyslali ako nunciovho tajomníka do Varšavy. Z obavy o jeho zdravie ho po šiestich mesiacoch povolali späť do Ríma.^[4]

Od roku 1922 pôsobil v pápežskom štátnom sekretariáte, 13. decembra 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a v novembri 1954 bol vymenovaný za štátneho podtajomníka.

Biskup

1. novembra 1954 ho vymenovali za milánskeho arcibiskupa.^[1] Do úradu nastúpil 4. januára 1955^[1] a tak účinkoval, že sa, ako sám povedal, cítil ako „arcibiskup robotníkov“.^[5] Jeho sťahovanie „sprevádzalo povestných deväťdesiat debien kníh“.^[6] O štyri roky neskôr, 8. decembra 1958 ho pápež Ján XXIII., po svojom nástupe ako prvého, vymenoval za kardinála.^[1]

Pontifikát

Za pápeža bol zvolený, ako umiernený pokrokár,^[7] 21. júna 1963,^[1] po jednom z najkratších konkláve v dejinách cirkvi. Už v roku 1964 vykonal ako pápež prvú pútnickú cestu do Svätej zeme, kde sa 5. januára stretol s carihradským ekumenickým patriarchom Athenagorasom I., čo bolo historicky veľmi dôležité stretnutie z pohľadu ekumenizmu. V záujme ekumenizmu usporiadal tiež stretnutie s arcibiskupom canterburským Michaelom Ramseyom v Ríme 24. marca 1966, opätovne s ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. najprv 25. júla 1967 v Istanbule a potom 26. októbra 1967 v Ríme.^[8]

Pavol VI. okrem cesty do Svätej zeme absolvoval aj iné pastoračné cesty. Navštívil Filipíny, Austráliu, Indonéziu, Samou, Hongkong, Irán a Srí Lanku. Jeho neobyčajné cesty do Indie, do OSN v New Yorku vzbudili pozornosť svetovej verejnosti.^[9] Medzi novinármi ho nazývali Flying Paul (Lietajúci Pavol).

Pavol VI. zrušil index zakázaných kníh a názov Svätého ofícia zmenil na Kongregáciu pre náuku viery. (Sväté ofícium bolo následníkom stredovekej inštitúcie pre inkvizíciu.)^[8]

V zahraničnej politike bol pokračovateľom mierovej koexistencie Jána XXIII. Rozhodol sa pokračovať v Druhom vatikánskom koncile, ktorý prerušila smrť Jána XXIII.^[10] Aj keď s veľkou opatrnosťou, ale chcel pokračovať v zbližovaní sa s východným blokom v intenciách svojho predchodcu.^[11]

Menovania nových slovenských biskupov

13. máj 1964 – Pavol Hnilica SJ – vymenovaný za titulárneho biskupa sídla Rusadus
25. august 1964 – Michael Rusnak CSsR – vymenovaný za pomocného biskupa Torontskej ukrajinskej gréckokatolíckej eparchie v Kanade a titulárneho biskupa sídla Tzernicus
2. apríl 1969 – Ján Hirka – vymenovaný za apoštolského administrátora Prešovskej gréckokatolíckej eparchie
19. február 1973
- Július Gábriš – vymenovaný za apoštolského administrátora Trnavskej apoštolskej administratúry a titulárneho biskupa sídla Decoriana
- Ján Pásztor – vymenovaný za diecézneho biskupa Nitrianskej diecézy
- Jozef Feranec – vymenovaný za diecézneho biskupa Banskobystrickej diecézy
1976 – Dominik Kaľata – vymenovaný za pomocného biskupa arcidiecézy Freiburg im Breisgau v Nemecku

Proces kanonizácie

Blahorečenie

Pápež František v piatok 9. mája 2014 rozhodol o blahorečení Pavla VI., ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 19. októbra 2014.^[12]^[13]^[14] Jeho pozostatky neexhumovali,^[15] ako relikvia slúžili stopy krvi na odeve Pavla VI., ktoré na ňom ostali po pokuse o atentát na pápeža v Manile 27. novembra 1970.^[13]^[14] Počas blahorečenia mal pápež František oblečené zlaté rúcho, ktoré dostal Pavol VI. k osemdesiatym narodeninám a použil aj jeho biskupskú palicu a kalich.^[13]^[14] Jeho spomienka sa v Katolíckej cirkvi slávi 26. septembra.^[13]

Kanonizácia

Dňa 13. decembra 2017 komisia teológov potvrdila ďalší zázrak na príhovor Pavla VI. Zázrak sa týkal narodenia zdravého dieťaťa v 26. týždni tehotenstva aj napriek prasknutiu placenty v 13. týždni tehotenstva a veľmi rizikovému tehotenstvu. Matka sa rozhodla dieťa donosiť a svoje tehotenstvo zverila príhovoru Pavla VI.^[16]^[17]

Členovia Kongregácie pre kauzy svätých na zasadnutí 6. februára 2018 tento zázrak potvrdili.^[16]

Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o svätorečení Pavla VI., ktorým zázrak uznal. Jeho kanonizácia bola v nedeľu 14. októbra 2018 vo Vatikáne.^[18]

Zasadania Druhého vatikánskeho koncilu za Pavla VI.

(Prvé zasadanie za Jána XXIII. Od 11. októbra 1962 do 8. decembra 1962)
Druhé zasadanie od 29. septembra 1963 do 4. decembra 1963.
Tretie zasadanie od 14. septembra 1964 do 21. novembra 1964
Štvrté a piate zasadanie od 14. septembra 1965 do 8. decembra 1965.^[19]

Dokumenty vydané Pavlom VI.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam encyklík Pavla VI.

Konštitúcia o liturgii (4. decembra 1963)
Dekrét o masmédiách (4. decembra 1963)
Konštitúcia o Cirkvi (21. novembra 1964)
Dekrét o ekumenizme
Dekrét o východných katolíckych cirkvách
Mysterium fidei (3. septembra 1965) – podnet pre liturgickú reformu
Populorum progressio (26. marca 1967) – požaduje sociálnu spravodlivosť
Sacerdotalis coelibatus (24. júna 1967) – nástojí na dodržiavaní kňazského celibátu
Humanae vitae (25. júla 1968) – odsudzuje umelé metódy pri obmedzovaní pôrodnosti
Matrimonia mixta (31. marca 1970) – umiernenejšie nariadenia o zmiešaných manželstvách

Zaujímavosti

Malého Giovanniho rodičia po narodení zverili dojke, tridsaťročnej sedliačke, ktorá ho spolu s vlastným štvrtým dieťaťom dojčila 14 mesiacov.
Na primíciách mal mladý kňaz Montini oblečené omšové rúcho, ktoré mu matka ušila zo svojich svadobných šiat.
Študentskí priatelia Montiniho volali „Džibiemme“ (G.B.M.- iniciály jeho mena).
Pápež Pavol VI. sa sám pokladal za antifašistu. V portréte, ktorý o ňom uverejnili v L’Osservatore Romano 28. januára 1974 sa píše, že Montini bol nielen odporca fašizmu, ale na rozdiel od Pia XII. nepociťoval ani sympatie k Nemcom.
13. novembra 1964 položil pápežskú tiaru na oltár Baziliky svätého Petra, ako dar chudobným.
Zrušil používanie prenosného trónu (sedia gestatoria).

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f CHENEY, David M.. Pope Paul VI [online]. catholic-hierarchy.org, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online. (angl.)
↑ Mondin 2001, s. 731
↑ Mondin 2001, s. 731 – 732
↑ ^a ^b ^c ^d ^e Mondin 2001, s. 732
↑ Mondin 2001, s. 734
↑ PAVOL VI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 262 – 264.
↑ Mondin 2001, s. 736
↑ ^a ^b Mondin 2001, s. 746
↑ Mondin 2001, s. 749
↑ Mondin 2001, s. 740
↑ Mondin 2001, s. 749 – 750
↑ GAZDA, Imrich. František ocenil ďalšieho koncilového pápeža. Pavol VI. bude blahorečený. Denník Postoj (Bratislava: Postoy), 2014-05-11. Dostupné online [cit. 2018-02-14]. ISSN 1336-720X.
↑ ^a ^b ^c ^d Pápež Pavol VI. je blahoslavený, dňom slávenia je 26. september [online]. Radio Vaticana, 2014-10-21, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c Pápež Pavol VI. je blahoslavený, dňom slávenia je 26. september [online]. Bratislava: TK KBS, 2014-10-19, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
↑ Pozostatky Pavla VI. zostanú po blahorečení vo Vatikánskych hrobkách [online]. Bratislava: TK KBS, 2014-10-18, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
↑ ^a ^b Bude Pavel VI. brzy svatým? Kardinálové potvrdili zázrak [online]. Česká biskupská konference, 2018-02-12, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online. (čes.)
↑ Teológovia uznali druhý zázrak pripisovaný pápežovi Pavlovi VI.. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-12-22. Dostupné online [cit. 2018-02-14]. ISSN 1339-844X.
↑ Cirkev dekrétom uznala mučeníctvo Božej služobníčky laičky Anny Kolesárovej [online]. Radio Vaticana, 2018-03-07, [cit. 2018-03-07]. Dostupné online.
↑ Mondin 2001, s. 740 – 746

Literatúra

Mondin, Battista (2001) (maď.), Pápák enciklopédiája, Budapešť: Szent István társulat, ISBN 963-361-295-0

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Pavlom VI.

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pavol VI.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pavol VI.

Externé odkazy

Predchodca:
Ján XXIII.

Pápež
Pavol VI.
(zoznam)

Nástupca:
Ján Pavol I.

[cat-h-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f CHENEY, David M.. Pope Paul VI [online]. catholic-hierarchy.org, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online. (angl.)

[2] Mondin 2001, s. 731

[3] Mondin 2001, s. 731 – 732

[m-732-4] Mondin 2001, s. 732

[5] Mondin 2001, s. 734

[6] PAVOL VI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 262 – 264.

[7] Mondin 2001, s. 736

[m-746-8] Mondin 2001, s. 746

[9] Mondin 2001, s. 749

[10] Mondin 2001, s. 740

[11] Mondin 2001, s. 749 – 750

[12] GAZDA, Imrich. František ocenil ďalšieho koncilového pápeža. Pavol VI. bude blahorečený. Denník Postoj (Bratislava: Postoy), 2014-05-11. Dostupné online [cit. 2018-02-14]. ISSN 1336-720X.

[blahorecenie-13] Pápež Pavol VI. je blahoslavený, dňom slávenia je 26. september [online]. Radio Vaticana, 2014-10-21, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.

[tkkbs-14] Pápež Pavol VI. je blahoslavený, dňom slávenia je 26. september [online]. Bratislava: TK KBS, 2014-10-19, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.

[15] Pozostatky Pavla VI. zostanú po blahorečení vo Vatikánskych hrobkách [online]. Bratislava: TK KBS, 2014-10-18, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.

[kanon-16] Bude Pavel VI. brzy svatým? Kardinálové potvrdili zázrak [online]. Česká biskupská konference, 2018-02-12, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online. (čes.)

[17] Teológovia uznali druhý zázrak pripisovaný pápežovi Pavlovi VI.. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-12-22. Dostupné online [cit. 2018-02-14]. ISSN 1339-844X.

[18] Cirkev dekrétom uznala mučeníctvo Božej služobníčky laičky Anny Kolesárovej [online]. Radio Vaticana, 2018-03-07, [cit. 2018-03-07]. Dostupné online.

[19] Mondin 2001, s. 740 – 746

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]

[18]

[19]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František