Berehovo

O rovnomennej župe pozri Berežská župa.

Berehovo (Берегове – Berehove)
Beregszász
mesto
Centrum mesta
Vlajka Erb
Oficiálny názov: Берегове – Berehove
Štát	Ukrajina
Región	Zakarpatská oblasť
Okres	Berehovský rajón
Rieka	Tisa
Súradnice	48°12′00″S 22°39′00″V
Najvyšší bod	115 m
Rozloha	19 km² (1 900 ha)
Obyvateľstvo	26 050
Hustota	1 371,05 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1342
Časové pásmo	VEČ (UTC+2)
- letný čas	VELČ (UTC+3)
PSČ	90200
Predvoľba tel. čísel	+380-3141
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
Poloha mesta v rámci Zakarpatskej oblast
Webová stránka: http://www.bereg.net.ua
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Berehovo (ukr. Берегове – Berehove; rusín. Берегово – Berehovo; rus. Берегово – Beregovo, maď. Beregszász, rum. Bereg; nem. Berehowo, Berehowe, Bergsaß, Lampertshaus; jidiš בערעגסאז) je mesto v Zakarpatskej oblasti na západnej Ukrajine pri hraniciach s Maďarskom. Žije tu 26 100 obyvateľov, prevažne Maďarov, Ukrajincov a Rusínov.

Mesto je centrom Berehovského rajónu. V dobe Uhorského kráľovstva bolo sídlom Berežskej župy. V rokoch 1918 – 1938 bolo súčasťou Česko-Slovenska. Mestom prechádza železničná trať Užhorod-Čop-Chust-Solotvyno.

Polohopis

Mesto leží v podkarpatskej nížine, na západnom výbežku Berehovskej nížiny nad kanálom Verke, ktorý rozdeluje mesto na pravobrežnú a ľavobrežnú časť. Nachádza sa asi päť kilometrov od hraničného priechodu s Maďarskom Astej - Beregsurány a 70 km juhovýchodne od Užhorodu. Vodný kanál Verke spája rieky Boržavu a Latoricu.

Dejiny

Najstaršie dejiny a stredovek

Oblasť dnešného mesta bola osídlená celkom nepochybne už v dobe kamennej, čo dokladajú rôzne nálezy z okolitých archeologických prieskumov, ktoré prebiehajú od 19. storočia (ešte v čase existencie Zalitavska ich inicioval Tivadar Lehoczky. V čase sťahovania národov sa tu striedali Sarmati, Góti, Húni, Avari a Kelti V roku 1708 protestantský kňaz Ferenc Pápai Páriz tvrdil, že sa tu v období antiky nachádzala rímska osada s názvom Peregium, toto tvrdenie však nebolo nikdy ďalšími nálezmi potvrdené.

V 9. storočí sa predpokladá, že do tejto lokality prišli predchodcovia súčasných Maďarov. V roku 1845 bol pri výstavbe mosta cez kanál Verke objavený prastarý hrob najstarších uhorských bojovníkov. Okrem toho sa z najstarších období uhorských dejín nezachovalo v tejto lokalite takmer nič. Sídlo bolo totiž najskôr veľmi skoro zatienené neďalekým Boržavským hradom a okolo neho vznikajúcim podhradím. Prvá písomná zmienka je o osade s názvom Villa Lamperti pochádza z roku 1063. Zakladateľom bol vojvoda Lampert, najmladší syn uhorského kráľa Bela I. a brat Ladislava I. Svätého. V roku 1142 kráľ Gejza II. osídlil osadu saskými osadníkmi a obec bola nazývaná Szász, Lamperthszász. Do modernej maďarčiny bol názov prejatý ako Lampertháza. V rokoch 1240-1241 po nájazdoch Mongolov bola obec zničená.

Pre jeho obnovenie udelil kráľ Belo IV. v roku 1247 právo organizovať v sobotu trhy. Od roku 1271 sa stalo Lamperthszász centrom berežského komitátu (župy). V roku 1342 potom Berehovo získalo štatút slobodného kráľovského mesta a početné privilégiá. Roku 1248 je pripomínané opäť, tentoraz pod názvom Beregzaza. V roku 1396 bolo mesto darované uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským podolskému kniežaťu Koriatovičovi a tým sa stalo súčasťou mukačevského hradného panstva. Dosídlili sa sem Nemci, ktorí tu založili tradíciu pestovania vína a ťažby zlata.

Moderná doba

V roku 1504 sa po prvýkrát objavuje názov Beregszász. V roku 1514 tu došlo k povstaniu. Sídlo bolo opäť zničené nájazdmi Turkov v roku 1566, poľskými vojskami v roku 1657 a habsburskými vojskami v roku 1686. Roku 1649 tu žilo len 353 osôb. V prvej polovici 17. storočia bol vlastníkom sídla Juraj I. Rákóci a jeho žena Zuzana Lorántffyová. Roku 1660 ho získal rod Bátoriovcov; o dvadsať rokov neskôr potom Helena Zrínska a potom jej druhý manžel Imrich Tököli.

Dňa 22. mája 1703 na námestí Tamás Esza vyhlásil protihabsburské povstanie. František II. Rákóci tu o nejaký čas neskôr povolal šľachtu do zbraní proti cisárovi. Po potlačení týchto rôznych vzbur cisár Karol VI. Habsburský skonfiskoval mesto vrátane majetkov rodiny Rákóciho a odovzdal ho v roku 1728 rodu Schönbornovcov. Tí si zobrali na starosť ďalší rozvoj Berehova. Napr. už v 30. rokoch 18. storočia tu bol postavený nový župný dom. V rokoch 1787 až 1788 mesto zachvátil veľký hlad.

V roku 1846 navštívil Berehovo Štefan Sečéni, ktorý cestoval po celej oblasti vtedajšieho severovýchodného Uhorska, resp. horného toku rieky Tisy. Dohliadal tu na reguláciu rieky, ktorá mala zabrániť rôznym katastrofálnym povodniam. V Berehove bol privítaný davom ľudí. Jeho návštevu pripomína od roku 1991 pamätná doska.

Počas revolučných rokov 1848 až 1849 sa cez Berehovo sťahovala ruská cárska armáda. Roku 1857 tu žilo už vyše tri a pol tisíc ľudí.

Pamätná doska Tivadara Lehoczkého

Na mape sa mesto objavuje ešte so starším názvom v podobe Bereghszáz. Mesto tvorilo iba niekoľko málo ulíc. Stred Berehova sa vtedy nachádzal v priestore dnešného Námestia hrdinov, ktoré však vtedy ešte neexistovalo a na jeho mieste stál iba blok domov. V meste už existoval most cez potok s názvom Verke.

Administratívnou reformou po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa mesto stalo centrom okresu a roku 1869 získalo svoju samosprávu. V závere storočia tu vznikol nový župný palác podľa projektu Miklósa Ybla, ďalej boli postavené dve likérky a parný mlyn, v rokoch 1897 tu bola otvorená tehelňa. O rok neskôr bola budovaná aj elektráreň. Roku 1888 tu začala byť v prevádzke škola, ktorá bola o niekoľko rokov neskôr reorganizovaná ako gymnázium.

20. storočie

Mesto na starej pohľadnici

Centrum mesta v roku 1909

Miestna radnica bola dokončená roku 1909 a jej architektom bol Ferenc Jablonszky. Aj napriek pokroku však bolo Berehovo odľahlejším uhorským sídlom a zaostávalo za centrálnymi časťami Zalitavska. Podľa údajov posledného rakúsko-uhorského sčítania ľudu tu bolo zistené obyvateľstvo predovšetkým maďarskej národnosti (s malou rusínskou menšinou). Z hľadiska náboženského bolo veľmi heterogénne. Zastúpení boli katolíci, protestanti, pravoslávni aj Židia.

Počas prvej svetovej vojny sa v blízkosti sídla sústreďovalo vojsko pre prípadný útok na územie Ruskom okupovaného Haliča, nakoniec ale došlo k prelomeniu frontu inde a Berehovo sa tak nestalo kľúčovým miestom bojov medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom. Po podpísaní mieru medzi oboma stranami a vzniku Maďarskej republiky rád bolo riadené priamo z Budapešti.

Po Trianonskej dohode pripadlo novo vzniknutému Československu, a to aj napriek tomu, že v poslednom rakúsko-uhorskom sčítaní ľudu v roku 1910 sa 96 % obyvateľov vtedy dvanásťtisícového mesta prihlásilo k maďarskej národnosti. Po nejakú dobu tu bola zrušená samospráva a mesto riadil poverený správca; až roku 1923 bola obnovená a vrátené späť miestne zastupiteľstvo. Berehovo bolo v rámci Podkarpatskej Rusi jedným z okresných miest.

Rovnako ako do ďalších miest vtedajšej Podkarpatskej Rusi, aj do Berehova boli vykonávané nevyhnutné investície. V medzivojnovej dobe tu bolo napríklad zriadené gymnázium, ďalej potom kino s kapacitou niekoľko sto miest. Vzniklo množstvo rodinných domov a investovaných bolo aj do zdravotníctva. Miestna nemocnica, ktorá vznikla ešte za Rakúsko-Uhorska bola rozšírená a zmodernizovaná (patrila k najhoršie vybaveným na území vtedajšej Podkarpatskej Rusi). Rozvíjala sa výroba keramiky (strešnej krytiny a stavebných materiálov) a vinárstva. Miestne vinohrady patrili čo do rozlohy medzi najväčšie vo vtedajšom Československu. Postavené tu boli aj sklady a moderné bitúnky. Moderný hotel na území mesta už existoval (hotel Grand). Od roku 1928 začala jazdiť do Berehova aj pravidelná autobusová doprava. Z hľadiska obyvateľstva však bolo mesto aj naďalej z veľkej časti maďarskej; v polovici 30. rokov 20. storočia tu žilo vyše dvadsaťtisíc ľudí, len tritisíc ale boli rusínskej národnosti, zhruba rovnaký počet ľudí sa hlásil k národnosti českej alebo slovenskej. Nemalý bol aj počet Židov. V Berehove bolo dlhú dobu prítomné jazdectvo československej armády.

Mesto tiež zasiahla aj veľká hospodárska kríza, ktorá sa prejavovala v celom vtedajšom Československu. Roku 1933 bola miestna tehelňa, ktorá zamestnávala stovky ľudí, nútená uzavrieť svoje brány.

Synagóga v Berehove v roku 1906

Na jeseň roku 1938 došlo v súvislosti s Mníchovskou dohodou, kedy československá vláda odstúpila svoje západné pohraničie Nemecku, k napätiu aj v Berehove. Už v Mníchove žiadala maďarská delegácia odstúpenie Čopu a Berehova Maďarsku. Maďarská vláda žiadala územie južného Slovenska aj Podkarpatskej Rusi. Došlo k násilnostiam a na území berehovského okresu bolo vyhlásené stanné právo. V polovici októbra 1938 dochádzalo k prenikaniu maďarských jednotiek aj do okolia mesta, dochádzalo k stretom s československým vojskom. Nakoniec v rámci tzv. prvej viedenskej arbitráže bolo mesto dňa 2. novembra 1938 odstúpené s celým juhom Slovenska a Podkarpatskej Rusy Maďarsku. Maďarská armáda sem dorazila oficiálne týždeň potom. Jednou z prvých vecí, ktorú maďarská správa urobila, bolo obmedzenie práv miestnych Židov.

V roku 1944 začali v súvislosti s prevratom v Maďarsku deportácia miestnych Židov do koncentračných táborov (holokaust). Boli zhromaždení v getách, ktoré sa v Berehove nachádzali v zámockej tehelni a na Weiszovom statku. Pre zachovanie pokoja bola rozšírená správa, že budú odvezení na nútenú prácu do Kecskemétu. Ich osud pripomína pamätná doska na stene bývalej synagógy. Podľa maďarského sčítania ľudu z roku 1941 predstavovalo židovské obyvateľstvo 30 % celkového počtu obyvateľov.

Po vojne bolo súčasťou ZSSR. Dňa 26. októbra 1944 vstúpil do Berehova 4. ukrajinský front Červenej armády. Mesto bolo (rovnako ako celá bývalá Podkarpatská Rus) pripojené k ZSSR a v rámci nej k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Uzavreté bolo maďarské gymnázium. Miestne maďarské obyvateľstvo bolo nasadené na prácu na obnove mesta, mnohokrát ale aj inde na území ZSSR pre potreby rozsiahlejšej obnovy zničenej krajiny. Po vojne bola opravená počas vojny zničená železničná trať, od roku 1946 bolo okresným mestom. Oficiálne bolo neskôr tzv. "mestom regionálneho významu", jedným zo siedmich v celej Zakarpatskej oblasti. Vzniklo tu niekoľko tovární. Kolektivizácia v poľnohospodárstve úplne zničila miestnu vinársku tradíciu. V rámci rozvoja niektorých oblastí ZSSR boli niektorí miestni občania poslaní pracovať v roku 1948 do oblasti Donbasu a v roku 1965 do Kazachstanu. V polovici 60. rokov 20. storočia malo 27 500 obyvateľov. Došlo k zmene etnického zloženia obyvateľstva. Po vojne kvôli holokaustu úplne zmizli Židia, Berehovo navyše zostalo jediným mestom v Zakarpatskej oblasti, ktoré malo ešte maďarskú etnickú väčšinu.

Nová vláda tiež využívala miestne náboženské budovy na iné, než pôvodné účely. V prípade miestnej synagógy, tá slúžila najprv ako slad a v závere 60. rokov 20. storočia bola prestavaná na kultúrny dom. Ďalšie židovské svätostánky využíval sovietsky štát na potreby iných organizácií, napr. armády.

Roku 1957 bola k mestu pripojená neďaleká dedina Buča (maďarsky Bulcsú).

Roku 1945 tu začali byť vydávané prvé miestne noviny.

V roku 1991 sa mesto stalo súčasťou nezávislej Ukrajiny. Do roku 2003 tu bol umiestnený 315. motostrelecký pluk.

21. storočie

Dňa 17. mája 2001 bol obnovený štatút Berehova ako okresného mesta. Ten deň sa oslavuje dodnes ako deň mesta.

Vo februári 2002 tu skrachoval miestny potravinársky podnik.

Vznik Berehovského rajónu, ktorý je na území Zakarpatskej oblasti väčšinovo maďarský, je vnímaný ako ústupok ukrajinským nacionalistom a budí obavu z možného boja miestnej menšiny za autonómiu. Maďarsko sa vyjadruje k možným zmenám jeho rozlohy alebo usporiadania. Od roku 2001 sa tu nachádza aj maďarský konzulát, (pôvodne len ako honorárny konzulát). V roku 2010 si tu otvoril europoslanec Béla Kovács za stranu Jobbik svoju poslaneckú kanceláriu, jedinú na území Ukrajiny.

V súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu v roku 2022 tu bolo v tom istom roku ešte premenovaných 14 ulíc v rámci procesu derusifikácie.

Obyvateľstvo

Dom v štýle uhorskej secesie

V roku 2004 malo mesto 26 100 obyvateľov z veľkej časti maďarskej národnosti, v roku 2001 tu žilo celkom 26 600 ľudí, z toho 12 800 maďarskej, 10 300 ukrajinskej, 1 700 rómskej a 1 400 ruskej národnosti. Skutočný podiel Rómov však možno predpokladať, že bude pravdepodobne výrazne vyšší. Mesto je jedným z centier maďarskej menšiny na Zakarpatskej Ukrajine. Miestne ulice nesú názvy do značnej miere po významných maďarských osobnostiach (napr. Košútovo námestie, ul. Františka Rákóciho a pod.)

Do druhej svetovej vojny tu žila početná židovská menšina, ktorá mala až 30 % obyvateľov mesta. V 90. rokoch 20. storočia sa podiel maďarského obyvateľstva znížil pod 50 %.

Stred mesta

Počet obyvateľov mesta k 1. januáru 2019 predstavoval 23 732 ľudí. Maximálny vrchol dosiahol počet obyvateľov Berehova v roku 1992 (30 400 ľudí) a odvtedy pozvoľna a mierne klesá.

V roku 2022 bolo rozhodnuté o rozšírení územia mesta a pripojení okolitých dedín k Berehovu. V roku 2022 žilo v meste celkom 23 325 obyvateľov.

Kultúra a zaujímavosti

Kultúrne inštitúcie

Budova Okresného vojenského výboru

V centre mesta stojí mestské, resp. regionálne múzeum (ukrajinsky Музей Берегівщини). Vzniklo na základe súkromnej zbierky Ferenca Horváta, od roku 1964 je samostatným múzeom a od roku 2002 existuje v súčasnej podobe. Okrem toho sa tu nachádza v súkromnom vinárstve aj múzeum vína.

V Berehove tiež existuje aj dom kultúry, ktorý vznikol v období existencie ZSSR.

Maďarskej národnostnej skupine slúži Maďarské národné divadlo Gyuly Illése. Hlavnou spoločenskou organizáciou maďarského obyvateľstva je kultúrny spolok Beregvidék.

Kultúrne pamiatky

Sochy na námestí hrdinov

Medzi významnejšie stavby patrí napríklad kostol Povýšenia svätého kríža pôvodom z 12. storočia, ďalej potom gréckokatolícky kostol, ktorý bol dokončený v roku 1825, reformovaný kostol v centre mesta, alebo súdny palác zo začiatku 20. storočia. Na Košútovom námestí stojí tzv. Veľká synagóga a od centra sa nachádza tzv. Malá synagóga. Prvá uvedená mala byť vzhľadom na zlý technický stav v roku 2022 rekonštruovaná. Dlhodobo v nej sídli mestská knižnica. Ďalej sa tu nachádza Bethlenov palác vybudovaný v barokovom štýle. Medzi ďalšie významné stavby potom patrí Kubovičov palác a Mejhešov palác (obaja stoja na Tinodyho ulici). Celkom stojí v Berehove 11 kultúrnych pamiatok celonárodného významu a 15 pamiatok regionálneho významu.

Ekonomika

Priemyselná zóna sa nachádza v blízkosti hlavnej stanice. Medzi priemyselné podniky, ktoré zamestnávajú miestne, patrí napr. továreň na konzervy, v blízkosti stanice sa tiež nachádza továreň na výrobu rádiových prijímačov (ukrajinsky радиозавод).

V okolí sú stáčané liečivé minerálne vody, ktoré sú známe vďaka svojej slanej chuti.

Doprava

Mestom prechádza železničná trať železničná trať Baťovo – Kráľovo nad Tisou, na ktorú je napojená jedna z vetiev úzkokoľajnej (rozchod 750 mm) Boržavskej hospodárskej dráhy (ukrajinsky Боржавська вузькоколійна залізниця). Tie sa odpájajú pri miestnej stanici a smerujú smerom na severovýchod do kopcov Karpát.

Mesto má jednu hlavnú železničnú stanicu a ďalej zastávku Berehovo-Male na spomínanej jednokoľajke.

Hranice mesta v ukrajinskom a maďarskom jazyku a rovase. Jedná sa o historicky prvú ceduľu s rovasom v Zakarpatskej oblasti.

Cestná doprava je zastúpená diaľničnými cestami E58 a E81. Komunikácie prechádzajú samotným stredom mesta. Berehovo nemá napojenie na diaľničnú sieť Ukrajiny ani na sieť väčších (magistrálnych) komunikácií.

Školstvo

V Berehove sa nachádza celý rad vzdelávacích inštitúcií a škôl. Stojí tu napr. Zakarpatská maďarská vysoká škola Františka Rákóciho, Zdravotnícka škola, Lýceum Tamása Eszeho, Vysoká škola Gabriela Betlena, ďalej 9 stredných škôl, z ktorých jedno je gymnázium.

Zdravotníctvo

Vo východnej časti Berehova sa nachádza Okresná nemocnica.

Šport a rekreácia

V meste existuje futbalový klub, športová škola pre deti a mládež a futbalový štadión. Existujú tu aj dva kúpeľné komplexy, ktoré ťažia z prítomnosti liečivých vôd. V Berehove sa nachádza termálne kúpalisko s veľkým plaveckým bazénom. Umiestnené je na východnom okraji mesta. Okrem iného sa v strede mesta nachádza aj krytý bazén.

Partnerské mestá

• Gödöllő, Maďarsko
• Kecskemét, Maďarsko
• Kisköre, Maďarsko
• Miercurea Ciuc, Rumunsko
• Przeworsk, Poľsko
• Satu Mare, Rumunsko

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Berehovo

Externé odkazy

Oficiálna stránka

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Berehove na českej Wikipédii.