Kriváň (vojensko-partizánska brigáda)

Vojensko-partizánska brigáda Kriváň
Krajina	Slovenská republika
Vznik	september 1944
Zánik	november 1944
Typ	partizánska brigáda
Velitelia	pplk. Jozef Vogl-Sokolovský
Účasť
Vojny	druhá svetová vojna
Bitky	28. október – 30. október 1944 Vinné

Vojensko-partizánska brigáda Kriváň vznikla v septembri 1944 z vojakov 2. divízie Východoslovenskej armády, ktorí sa odmietli nechať odzbrojiť a postavili sa Nemcom na odpor. Brigáde velil pplk. Jozef Vogl-Sokolovský. Brigáda pôsobila najskôr v trojuholníku Humenné – Snina – Medzilaborce, kde spolu s brigádou Sergej a partizánskym oddielom Belov – Kovalenko vytvorila a držala tri týždne partizánsku oblasť zahŕňajúcu pätnásť obcí. Po nemeckom útoku sa presunula koncom septembra do Vihorlatu. 28. októbra spolu s ďalšími partizánskymi oddielmi zostúpila z hôr na rozkaz štábu partizánskeho hnutia pri 4. ukrajinskom fronte a obsadila v nemeckom tyle obce pod Vihorlatom v snahe pomôcť Červenej armáde pri Východokarpatskej operácii, no sovietska ofenzíva sa zastavila a k spojeniu nedošlo. Nemci útokom partizánov vytlačili a vypálili obec Vinné. Jednotky brigády Kriváň boli 11. novembra vo Vihorlate pri Valáškovciach Nemcami prepadnuté a brigáda bola prekvapivým útokom rozbitá na malé skupiny, ktoré sa postupne samostatne prebojovali v priebehu novembra k Červenej armáde.

Vznik brigády

Kontakty 2. divízie Východoslovenskej armády s partizánmi

2. pešia divízia Východoslovenskej armády sa dostávala v lete 1944 do kontaktu so sovietskymi partizánskymi jednotkami operujúcimi v jej pásme. Išlo najmä o zväzok Stalin, ktorému velil pplk. Michail I. Šukajev. Ten operoval na poľskom pohraničí neďaleko od slovenských hraníc. K zväzku Stalin prešla dňa 12. júla 1944 čata vojakov pod velením npor. pech. Ondreja Rísa strážiaca Lupkovský tunel a 10. augusta dve roty slovenských vojakov 2. práporu 4. pešieho pluku.

V auguste 1944 sa do operačného pásma Východoslovenskej armády peším pochodom z Generálneho gubernátorstva presunulo sedem sovietskych partizánskych skupín a ôsma bola vysadená letecky. Do úseku 2. divízie sa presunuli zväzok Stalin pplk. Michaila I. Šukajeva, partizánsky oddiel Majorova (vel. Ivan S. Majorov), partizánsky oddiel Požarskij (vel. Leonid J. Berenštejn) a samostatný partizánsky oddiel Za vlasť (Za rodinu) – vel. Roman S. Streľcov (krycie meno Kurov).

Oddiel mjr. Anatolija D. Kovalenka (krycie meno Belov) sa presunul na Slovensko v noci z 31. júla na 1. augusta 1944 priamo za asistencie kpt. Sama, veliteľa IV. práporu 4. pluku 2. divízie. 2. augusta sa s mjr. Kovalenkom stretol veliteľ 4. pluku plk. Husár a neskôr pplk. Jozef Vogl-Sokolovský, pričom témou rozhovorov bola budúca spolupráca počas očakávaného povstania.

Odzbrojovanie 2. divízie

Štáb 2. pešej divízie nebol pripravený na možné udalosti spojené s povstaním. O vypuknutí bojov na strednom Slovensku 30. augusta vojsko nevedelo. V operačnom priestore 2. divízie sa nič mimoriadne nedialo ani z nemeckej, ani zo slovenskej strany až do započatia samotného ozbrojovania v popoludňajších hodinách 31. augusta. Úlohou odzbrojiť 2. pešiu divíziu bola poverená nemecká bojová skupina pod velením genmjr. Ernsta von Bauera, veliteľa tylového priestoru Korück 531 s veliteľským stanovišťom v Michalovciach. Rozkaz veliteľstva skupiny armád Severná Ukrajina na začatie odzbrojovania Východoslovenskej armády bol vydaný 31. augusta o 13.08 h pod heslom Kartoffelernte mit Prämie. Nemecká skupina pozostávala z príslušníkov armádnej zbrojárskej školy, dvoch protitankových rôt armádneho ženijného náčelníka, protitankového oddielu vyčleneného z XXXXIX. horského zboru, pohotovostnej roty spojovacieho náčelníka a zabezpečovacích síl.

Odzbrojovanie 2. divízie bolo zahájené 31. augusta 1944 okolo 14. h z juhu, od Humenného. Tam boli dislokované iba tylové jednotky divízie a čata tankov LT-38 2. tankovej roty (vel. por. Jozef Stanko) strážiacej železničné trate. Veliteľ 2. divízie plk. Štefan Tatarko sa o odzbrojovaní dozvedel z telefonátu pplk. Tibora Dualského, posádkového veliteľa v Humennom. Tatarko narýchlo informoval o odzbrojovaní plk. J. Husára, veliteľa 4. pešieho pluku, a vydal sa do Humenného zistiť, čo sa deje. Nemecký dôstojník vykonávajúci odzbrojovania odkázal Tatarka na nemeckého gen. Bauera v Michalovciach. Plk. Tatarko sa okamžite vybral do Michaloviec k menovanému generálovi. Pri vstupe do budovy michalovských kasární, kde sídlil gen. Bauer, odobrali nemecké stráže plk. Tatarkovi zbraň a zaviedli ho za gen. Bauerom. Gen. Bauer poskytol plk. Tatarkovi svoju telefónnu linku a prezidentská kancelária v Bratislave plk. Tatarkovi potvrdila, že odzbrojovanie sa uskutočňuje so súhlasom prezidenta Slovenskej republiky. Plk. Štefan Tatarko potom pod nátlakom vydal telefonicky rozkaz pre 2. divíziu na zloženie zbraní: „Z rozkazu prezidenta republiky bude 1. a 2. divízia odzbrojená nemeckou brannou mocou. Jednotky severne od Humenného zložia zbrane a privezú všetok materiál do Humenného a odtiaľ odídu peším pochodom do Michaloviec. Jednotky južne od Humenného zložia zbrane v Michalovciach. Dôstojníci si ponechajú opasky a pištole.“

Po doručení rozkazu velitelia plukov zvolali porady. Pohotovosť a prípravu na kruhovú obranu nariadil pre svoje jednotky hneď po rozkaze veliteľ delostreleckého pluku 2 pplk. del. Jozef Vogl-Sokolovský, pohotovosť vyhlásil tiež mjr. jazd. Štefan Benický, veliteľ Jazdeckého priezvedného oddielu 1 (JPO-1). V Papíne prebehla porada štábu 4. pluku zvolaná veliteľom pluku plk. pech. Jozefom Husárom. Ten podal informácie, že na strednom Slovensku začalo ozbrojené vystúpenie, veliteľ Východoslovenskej armády gen. Malár sa z Bratislavy zatiaľ k armáde nevrátil, jeho zástupca plk. Viliam Talský preletel aj so Skupinou vzdušných zbraní na sovietsku stranu frontu so žiadosťou o pomoc a veliteľ 2. divízie plk. gšt. Š. Tatarko sa nevrátil z Humenného, no vydal rozkaz na zloženie zbraní. Nálada bola proti odzbrojeniu, no plk. Husár argumentom o nedostatočných zásobách debatu o ozbrojenom odpore ukončil a nevydal iné rozkazy.

Náčelník štábu 2. divízie mjr. gšt. Ján Cisárik, ktorý nebol priamo zapojený do príprav povstania, zvolal 31. augusta na 20. h vo Vyšnej Radvani poradu štábu 2. divízie a dôstojníkov pomocných jednotiek. Prítomní dôstojníci boli oboznámení s telefonickým rozkazom plk. gšt. Š. Tatarku. Ich reakcia bola jednotná a jednoznačná – „Odzbrojiť sa nedáme“. Väčšina štábu a prítomných príslušníkov divízie, sa na štábnych nákladných autách vydala na nočnú cestu smerom na obec Oľka, kde sa následne pridali k partizánskemu zväzku pplk. M. I. Šukajeva.

Vo Vydrani pplk. del. Jozef Vogl-Sokolovský organizoval kruhovú obranu a dal príkaz svojim dvom najbližším oddielom na presun do Vydrane. Potom, ako na veliteľstvo delostreleckého pluku 2 vo Vydrani prišli zo štábu 2. divízie prednosta spravodajského oddelenia 2. divízie stot. gšt Matej Skalický a por. v. z. Ján Tkáč, pplk. Jozef Vogl-Sokolovský spolu s nimi začal organizovať improvizovanú bojovú skupinu, ktorá sa mala pokúsiť prebiť cez front na sovietsku stranu. Odišli hneď do Medzilaboriec, kde získali súhlas 3. roty Pluku útočnej vozby, vyzbrojenej siedmimi samohybnými delami Marder III, tankovej čaty so štyrmi tankami LT-38, protilietadlovej batérie č. 21 s kanónmi Oerlikon 2 cm, vz. 28, časti 1. ťažkej protilietadlovej batérie s 88 mm protilietadlovými kanónmi vz. 37, ktorá sa v odpoludňajších hodinách presunula zo Stropkova do Medzilaboriec, časti 2. oddielu Delostreleckého pluku 12 a priezvedného oddielu 1 mjr. jazd. Štefana Benického. Bolo treba získať ešte pešie jednotky. Chýbajúcu pechotu chcel pplk. Jozef Vogl-Sokolovský získať zapojením 6. pešieho pluku, ale jeho veliteľ pplk. pech. Martin Strapák po rozkaze na odzbrojenie Vogla odkázal na veliteľov jednotiek zhromaždených v budove školy v Medzilaborciach. Pplk. Jozef Vogl-Sokolovský predniesol svoj návrh na pripravovanú akciu vo forme rozkazu (po zadržaní veliteľa divízie plk. gšt. Tatarku a po rezignácii plk. J. Husára a pplk. M. Strapáka na velenie bol najvyšším dôstojníkom). Účasť svojich peších jednotiek akcii prisľúbil aj veliteľ 5. pluku mjr. V. Šupák sídliaci v obci Habura. Akcia sa rozbehla. Okolo polnoci 31. augusta predný voj dosiahol v priestore Radoszice – Szczavne slovensko – poľské hranice. Pešie jednotky 5. a 6. pluku sa však nedostavili. Vojaci Priezvedného oddielu 1 sa rozhodli namiesto prechodu k Červenej armáde presunúť na stredné Slovensko a veliteľ mjr. jazd. Štefan Benický ich rozhodnutie rešpektoval. Pokus o prechod cez front stroskotal. Pplk. Jozef Vogl-Sokolovský vydal rozkaz na zničenie ťažkej techniky a vojakom oznámil, že každý sa môže slobodne rozhodnúť, či pôjde s ním do hôr, alebo si vyberie iné riešenie. Spolu s ním sa vydalo do beskydských lesov kolo 150 dôstojníkov a mužstva.

Partizánska brigáda Kriváň

Skupina pplk. Jozef Vogl-Sokolovský sa presúvala namáhavým pochodom po hrebeni Beskýd južným smerom. Vojaci museli niesť zbrane, muníciu, zásoby potravín, časti výstroja a iné potrebné veci. Večer 1. septembra sa dostali do nad Vyšnú Jablonku, kde sa utáborili neďaleko štábu III/2 oddielu delostreleckého pluku 2 v dedine Nižná Jablonka, o ktorom nemali informácie.

Veliteľ delostreleckého oddielu III/2 stot. Jozef Tabiš už 31. augusta na porade veliteľov práporov 4. pešieho pluku v Papíne odmietol odzbrojenie, no obával sa reakcie príslušníkov oddielu. Tí už boli pri jeho návrate z porady informovaní o odzbrojení rotným Kalmárom, ktorý bol popoludní v Humennom po proviant a podarilo sa presvedčiť mu nemeckú jednotku, ktorá ho chcela zadržať, aby ho pustili. Oddiel prijal rozhodnutie, že sa odzbrojiť nedajú, a vzhľadom na delá, ktoré sa nedali premiestniť, sa rozhodli bojovať na mieste. Len stot. Koreň a 80 vojakov zničili dve delá a poškodili tretie a odišli na západ. Ostatní členovia oddielu pokračovali v prípravách na odpor a premiestnili štáb na lepšie chránené miesto nad Vyšnú Jablonku. 1. septembra okolo 10. h plk. J. Husár ešte raz zvolal v Papíne poradu veliteľov práporov vrátane veliteľa delostrelcov stot. J. Tabiša kvôli nemeckému ultimátu, že ak do 2. septembra do 13. h 1944 nesplnia rozkaz, nemecká armáda použije zbrane. Podľa spomienok stot. J. Tabiša odišli do Humenného na odzbrojenie len dve nákladné autá vojakov zo 4. pešieho pluku a nejaké autá so zbraňami. Časť 4. pešieho pluku sa presunula k Tokajíku. Tri roty (rota por. pech. Ondreja Šináka, rota npor. pech. Andreja Krempašského, štábna rota 4. pešieho pluku por. pech. Jozefa Pápola, časť jazdeckej eskadróny JPO-1 rtm. jazd. Michala Novotného) sa pridali k partizánskemu oddielu Belova-Kovalenka.

Dňa 2. septembra došlo k spojeniu skupín stot. Tabiša a pplk. Vogla. Skupiny sa usadili vo Vyšnej Jablonke a začali organizovať hliadky, zásobovanie a obranu. Boli zvolené miesta pre palebné postavenie jednotlivých batérií a uskladnený materiál. Dve nákladné a jedno osobné auto nemohli byť využívané pre nedostatok benzínu. Hliadky zistili, že Nemci sa v okolitých obciach nenachádzajú a obyvateľstvo je priateľské a ochotné pomáhať. Večer priviedol do vojenského tábora občan Vyšnej Jablonky Štefan Lukáč hliadku partizánskej brigády Sergej vedenú mjr. ČA I. P. Galiguzovom. Veliteľ brigády Sergej pplk. Nikolaj Archipovič Prokopiuk vyslal hliadku získať informácie o odzbrojovaní a o situácii slovenskej armády. Na spiatočnú cestu k brigáde Sergej sprevádzal hliadku por. del. Pavol Kacian.

3. septembra vykonali pplk. Vogl a stot. Tabiš prieskum okolitých obcí. V obciach Telepovce, Pčoliné, Hostovice a v ďalších boli vytvorené miestne ozbrojné milície v počte niekoľko desiatok príslušníkov. Tie vykonávali strážnu a poriadkovú službu, držali hliadky na prístupových cestách, zatarasovali cesty. Riešilo sa zásobovanie potravinami, telefónne spojenie, zbieranie zbraní a výstroja po jednotkách, ktoré boli odzbrojené, alebo sa rozpadli. Chýbala výstroj, výbušniny a materiál pre diverznú činnosť.

4. septembra prišla s por. Kacianom celá partizánska brigáda Sergej v počte asi 300 osôb a utáborila asi o kilometer vyššie nad táborom vojakov. Vyslaná spojka priviedla sponad obce Pčoliné partizánsky oddiel Belova-Kovalenka vrátane troch rôt slovenských vojakov 4. pešieho pluku a časťou eskadróny Priezvedného jazdeckého oddielu 1. 5. septembra na porade veliteľov štábov vojenských i partizánskych skupín bolo dohodnuté vytvorenie vojensko-partizánskej brigády s názvom Kriváň. Brigáda prevzala od oddielu Belova-Kovalenka slovenské jednotky a veliteľ brigády Sergej neskôr umožnil 9 slovenským príslušníkom z jeho brigády prechod do novozriadenej vojensko-partizánskej jednotky „Kriváň“.

Organizácia brigády Kriváň:

• Veliteľ pplk. del. Jozef Vogel
• Zástupca veliteľa a veliteľ delostreleckého oddielu stot. del. Jozef Tabiš
• Náčelník por. hosp. v zál. Vojtech Višňovec
• Zástupca náčelníka rotm. Florian Francúz
• Hospodár por. hosp. Andrej Dobrota
• Proviantný dôstojník zvk. rtm. Jozef Pochlopen
• Zbrojný dôstojník dôst. zást. rtm. Alojz Rek
• Spojovací dôstojník npor. del. Karol Kresánek, súčasne veliteľ štábnej roty.
• Velitelia rôt:
  • Rota Jánošík npor. pech. Pavol Lovásik
  • Rota Svoboda por. pech. Ondrej Šinák
  • Rota Hurban npor. pech. Andrej Krempašský
  • Rota Štefánik (neskôr jazdecká eskadróna) por. pech. Jozef Pápol
• Delostrelecký oddiel Žula
  • Veliteľ stot. del. Jozef Tabiš
  • 1. batéria – veliteľ npor. del. Ján Buček
  • 2. batéria – veliteľ npor. del. Štefan Jarema
  • 3. batéria – veliteľ por. del. Jozef Folta.

Početný stav brigády: 16 dôstojníkov, 3 rotmajstri, 370 osôb mužstva. Počet koní 83. Výzbroj delostreleckého oddielu tvorilo šesť 10 cm horských húfnic (hipomobilných) vz. 16/19 a ľahké guľomety.

Jazdeckú eskadrónu tvorili príslušníci JPO-1 a mužstvo peších rôt s jazdeckým výcvikom. Táto eskadróna bola pridelená brigáde Sergej na hĺbkový prieskum a slúžila ako pohyblivá záloha obidvoch skupín.

Vojensko-partizánska skupina Kriváň mala byť súčasťou brigády Sergej, ale Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia nariadil, aby pôsobila ako samostatná brigáda, no brigády mali tesne spolupracovať. Program brigády bol vytvárať nové roty zo slovenských vojakov a organizovať miestne oddiely v obciach, vykonávať diverznú činnosť voči nemeckým a maďarským oddielom a zaberať územie v smere na juh. Brigáde s organizáciou, stratégiou a taktikou partizánskeho boja pomáhala brigáda Sergej. Brigáda Kriváň zorganizovala zásobovanie z veľkostatku Papín a prípravu stravy v poľných kuchyniach, lekársku službu, telefonické spojenie a návrat vojenských koní a výstrojných súčiastok od obyvateľstva (niekedy pod hrozbou).

Začalo dochádzať k prvým bojovým stretom. Došlo k prepadnutie nemeckej hliadky južne od Nižnej Jablonky, pri ktorej boli traja nemeckí vojaci zabití a traja zajatí. 7. septembra bol odrazený útok maďarskej jednotky od Zvaly, pri ktorom mala maďarská strana mŕtvych, ranených a troch zajatých.

Partizánska oblasť Humenné – Snina – Medzilaborce

8. septembra došlo po porade s velením brigády Sergej k vytvoreniu partizánskej oblasti, keď boli určené obranné úseky, ktoré obsadili jednotlivé roty brigády Kriváň: ...„rota Svoboda obsadí Nižnú Jablonku, kde zaujme predbežnú obranu s ťažiskom v smere na Papín a Világy. Oddiel Hurban obsadí Hosťovice s ťažiskom obrany smerom na Pčoliné a Čukalovce. Rota Jánošík zaujme polovičkou roty Telepovce s ťažiskom obrany na Balnicu v (Poľsku). Oddiel Žula obsadí Vyšnú Jablonku s ťažiskom obrany na Oľšinkov, kde dokončí bojovú pohotovosť delostreleckého oddielu. Veliteľstvo Kriváň s druhou polovicou roty Jánošík a so zvyškom skupiny obsadí sklad dreva v Hosťoviciach.“ Brigáda Sergej sa presunula do lesov medzi Nechválovou Poliankou a Hosťovicami. Delostrelecký oddiel Žula mal zaujať palebné postavenie tak, aby mohol podporovať všetky roty. 11. septembra rota Svoboda prepadla južne od Nižnej Jablonky nemeckú propagačnú skupinu s dvoma nákladnými a jedným vozom s ampliónom, pričom bolo 14 nepriateľských vojakov zabitých, 7 ranených a štyria zajatí, vrátane slovenského hlásateľa menom Slávik. Brigáda ho nechala pod dohľadom vykonávať pomocné práce na štábe. O brigáde Kriváň 11. septembra 1944 informovalo aj hlásenie náčelníka bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Pohotovostnej skupiny H. SS Obersturmbannführera Dr. Josefa Witiska. Správa uvádzala nadsadené údaje: „Sila bánd v tomto priestore okolo 5-6 000 mužov. Výzbroj ťažké a ľahké guľomety, mínomety a delá.“ Nemci boli prekvapení, že obrancom pomáhali ženy aj deti. Správa navrhovala bombardovať partizánske obce.

Na porade štábov brigád Sergeja a Kriváňa 12. septembra bolo rozhodnuté obsadiť ďalšie obce smerom na juh až po rozhranie chotára obcí Zubné – Adidovce. Severovýchodne od Humenného vznikla partizánska oblasť s viac ako 15 dedinami. Nemci tento rajón podľa civilného obyvateľstva nazývali „Die kleine Tschechoslowakische Respublik.“ Hliadka npor. del. Karola Kresánka 13. septembra prepadla a zapálila na ceste Humenné – Medzilaborce nákladný voz. Niekoľko nemeckých vojakov bolo zabitých a ranených. 14. septembra Nemci zaútočili mínometnou paľbou na obec Humenský Rokytov. Útok bol odrazený delostreleckou paľbou. Nemci prišiel o nákladné auto a poľnú kuchyňu.

Dňa 15. septembra bombardovali sovietske lietadlá omylom obec Pčoliné. Nálet mal jednu civilnú obeť a dvaja boli ranení, pričom skoro celá dedina vyhorela. Brigáda Kriváň vypomohla obyvateľom prídelmi obilia z papínskeho veľkostatku.

Pplk. J. Vogl prostredníctvom vysielačky brigády Sergej 16. septembra 1944 hlásil veliteľovi 1. čs. zboru gen. L. Svobodovi početný stav brigády, výzbroj a muníciu: 6 diel (húfnic), 14 samopalov, 35 ľahkých guľometov a 13 ťažkých guľometov, 3 poľné kuchyne, 16 vozov, 225 pušiek a 101 pištolí, 9 kár, 4 automatické pušky 1 osobné auto, 1 motocykel s prívesom, 2 nákladné autá a 1 štábny autobus. Pplk. J. Vogl požadoval dodávku 200 pušiek, 15 ľahkých guľometov, 24 samopalov, 400 ručných granátov a tiež rádiostanice s obsluhou. Partizánsky štáb 4. ukrajinského frontu poslal brigáde Kriváň 17. septembra letecky v zásielke pre brigádu Sergej rádiostanicu s radistom por. ČA Alexejom A. Krivoručkom.

V polovici septembra navštívil štáb brigády Kriváň veliteľ partizánskeho oddielu Jastrib Michail Z. Sieň. Informoval pplk. J. Vogla a veliteľa brigády Sergej pplk. N. A. Prokopiuka o činnosti svojho oddielu v priestore Vihorlatu. Požiadal zároveň o prevzatie asi 50-člennej skupiny partizánov, dobrovoľníkov z miestnych obcí, aby sa skupina Jastrib mohla pružnejšie venovať pôvodnému poslaniu – zabezpečovať spravodajstvo pre 4. ukrajinský front.

V druhej a začiatkom tretej septembrovej dekády sa stupňovali pokusy nemeckých vojsk dostať sa do partizánskej oblasti. 17. septembra skupina viac ako 50 ukrajinských príslušníkov nemeckej armády prešla z Poľska na slovenskú stranu v chotári obce Telepovce. Pokúsili sa odzbrojiť miestny strážny oddiel, no ten sa rozpŕchol. Nepriateľ sa dostal až do Pčoliného, kde zastrelil telefonistu brigády Kriváň. Na druhý deň vyslal pplk. Jozef Vogl na tento úsek skupinu vojakov pod velením npor. J. Bučeka s úlohou za zatarasiť cestu zo slovenskej strany v smere k poľskej Balnici.

Nemecký útok na partizánsku oblasť

21. septembra popoludní prepadlo 250 mužov za pomoci dvoch tankov a dvoch samohybných diel obranu z juhu od Adidoviec. Slovenskí delostrelci svojou paľbou a pešie jednotky s použitím ťažkých a ľahkých guľometov útok odrazili. Večer štáby Sergeja i Kriváňa situáciu vyhodnotili ako predzvesť nemeckého sústredeného útoku a informovali o situácii aj 4. ukrajinský front. 22. septembra sa Nemci pokúsili odstrániť zátarasy na ceste z Balnice do Telepoviec, slovenskí vojaci cestu opäť zatarasili. Večer bola opäť porada štábov brigád aj za účasti veliteľov rôt a veliteľa oddielu delostrelcov. Došlo k dohode, že sa brigády presunú na Beskydy do starého tábora a pokúsia sa o prechod frontu k Červenej armáde. O zámere opäť informovali 4. ukrajinský front. Pplk. Jozef Vogl navrhol uskutočniť presun v noci z 23. na 24. septembra, no kvôli chýbajúcej odpovedi od 4. ukrajinského frontu bol presun odsunutý na noc z 24. na 25. septembra. Ale už 24. septembra sa mal presúvať trén. Prvá delostrelecká batéria (por. del. Ján Buček) a tretia batéria (por. del. Jozef Folta) so štyrmi 10 cm húfnicami mali postavenie v lese Kozáre asi 2 km od Zubného. Pozorovateľňa bola na kopci nad Adidovcami. Jedno delo bolo umiestnené 1 km južne od Zubného.

Nemecký útok sa začal 24. septembra z viacerých smerov: z juhu od Adidoviec za použitia tankov, mínometov, diel a motorizovanej pechoty; od Sniny a severne od Papína zo smeru Medzilaboriec. Ako prvé sa pod paľbu dostali trény a čata delostrelcov presúvajúce sa do Vyšnej Jablonky, pričom časť trénu bola rozprášená. Vojaci a partizáni kládli odpor na všetkých smeroch. Na južnom úseku viedli delostrelci úspešnú paľbu riadenú telefonicky, neskôr pomocou spojok, a útok z juhu bol úspešne odrážaný. Situácia sa skomplikovala pri obrane cesty z Humenského Rokytova na Papín. Rota Hurban pred silným nemeckým náporom ustúpila a štáb Kriváňa nemal zálohu. Nemci postupovali pozdĺž rieky Udava do Papína a na Zubné. Pplk. Jozef Vogl nasadil severne od Zubného nasadil pešiu čatu s guľometmi z roty Jánošík stiahnutú od Adidoviec. Nerovný boj trval takmer do poludnia. Keď Nemci dosiahli severný okraj obce Zubné, pplk. Jozef Vogl o 12.30 h. vydal rozkaz, že ak nebude možné udržať obranu do večera, bude nasledovať ústup na Vihorlat. Rozkaz sa dostal k delostrelcom a k peším rotám Svoboda a Janošík. Rote Hurban, trénu, delostreleckej čate npor. del. Š. Jaremu a štábu brigády Sergej už nebolo možné rozkaz doručiť ani spojkou, ani prerušeným telefonickým spojením. Brigáda Sergej ustúpila smerom na Nechválovu Polianku. Ráno sa presunula ponad Vyšnú Jablonku a spolu s príslušníkmi roty Hurban a čiastočne aj čaty delostrelcov pokračovala do Beskýd. Tam zotrvali až do konca septembra a následne prešli k Červenej armáde. 24. septembra 1944 sa bojová spolupráca brigád Kriváň a brigády Sergej skončila.

Nemci obsadili Zubné, no boje peších rôt a delostrelcov na južnom úseku ešte pokračovali asi dve hodiny. Delostrelci pri Adidovciach až okolo 16. h. zamaskovali delá, odmontovali a skryli zameriavače a úderníky. K delostrelcom sa stiahla aj pešia rota Jánošík s vel. npor. P. Lovasíkom. Veliteľ delostrelcov stot. del. Jozef Tabiš sa s veliteľom pešej roty dohodli, že sa v nočných hodinách sa presunú za Udavu do vrchov Makovica. V priestore na Makovici sa stretli s rotou Svoboda, vel. por. Ondrej Šinák. Ráno sa ešte pokúsili spojiť s brigádou Sergej, ale tam ostali iba stopy po boji. Delostrelci a obidve roty začali ráno 26. septembra presun do pohoria Vihorlatu.

Brigáda Kriváň počas obranných bojov 24. septembra stratila 3 mŕtvych, dvoch ťažšie, niekoľko ľahšie ranených a 25 nezvestných. Na Beskydy ustúpilo vyše 60 príslušníkov roty Hurban a niekoľkí delostrelci z 2. delostreleckej batérie. Časť vojakov sprevádzajúcich trén sa dokázala po desiatich dňoch putovania dostať na povstalecké územie a pod vedením por. hosp. Ondreja Dobrotu sa prihlásili do povstaleckej armády.

Pôsobenie vo Vihorlate

Brigáda Kriváň sa presunula do Vihorlatu v dvoch skupinách. Prvá 10-členná skupina vedená veliteľom brigády pplk. Jozefom Voglom (3 dôstojníci štábu, 1 rotmajster a 6 mužov) prebrodila večer 25. septembra pri obci Dlhé nad Cirochou rozvodnenú Cirochu a cez Porúbku dorazila 27. septembra okolo 14. hodiny na štáb partizánskej skupiny Jastrib na vrchu Kyjov. Druhej 200-člennej skupine (rot Svoboda, rot Jánošík a oddiel delostrelcov) velil stot. Jozef Tabiš a táto skupina tiež dorazila večer 27. septembra do tábora skupiny Jastrib na Kyjove. V ďalších dňoch prišlo ešte niekoľko malých skupín z brigády Kriváň. Veliteľ oddielu Jastrib Michail Z. Sieň oboznámil štáb brigády Kriváň s celkovou situáciou a potvrdil svoje predošlé rozhodnutie odovzdať brigáde vyše 50 príslušníkov svojej skupiny. Zároveň oznámil, že skupina Jastrib sa premiestňuje na nové miesto – 6 km severozápadné od Kyjove. Tábor pozostával z provizórnych kolíb, bunkrov pre ranených a jedného zrubu, v ktorom bola ošetrovňa vedená lekárkou MUDr. Alexandrou Hauptlorenczovou.

Stav brigády Kriváň k 29. septembru:

• Rota Jánošík (npor. Pavel Lovasík) – 2 dôstojníci, 68 mužov, 6 koní, 4 ťažké a 7 ľahkých guľometov, 50 pušiek, 1 automatická pištoľ, 11 pištolí, 1 raketová pištoľ a 86 ručných granátov.
• Rota Svoboda (por. Ondrej Šinák) – 2 dôstojníci, 79 mužov, 1 ťažký a 7 ľahkých guľometov, 55 pušiek, 3 automatické pištole, 3 automatické pušky, 16 pištolí, 121 granátov.
• Rota Žula (delostrelci, stot. Jozef Tabiš) – 3 dôstojníci, 69 mužov, 17 koní, 3 ľahké guľomety, 34 pušiek, 2 automatické pištole, 66 ručných granátov.
• Štáb Kriváň – 3 dôstojníci, 15 mužov, 4 pušky, 1 automatická pištoľ, 4 pištole.
• Rota Boroš – 56 civilných osôb, 6 vojakov. Výzbroj pozostávala z pušiek, niekoľkých samopalov a pištolí.
• Jednotka Vihorlat (ťažké guľomety vyčlenené z rôt, rtm. jazd. Michal Novotný)

Brigáda bola nedostatočne vybavená plášťami, prikrývkami, obuvou a spodným prádlom.

Vačšina príslušníkov roty Boroš vrátane veliteľa pochádzala z danej oblasti a na základe potreby starať sa o rodiny žiadala odčlenenie od brigády Kriváň. Navyše existovali silné ideologické rozpory, keď pplk. Vogl resp. brigáda Kriváň bojovali za obnovenie Československa, zatiaľčo Ján Boroš bol zástancom pripojenia (aspoň východného) Slovenska k Sovietskemu zväzu. Pplk. Jozef Vogl s tým nakoniec súhlasil. Z Borošovej roty vznikla partizánska skupina Veža s veliteľom Jánom Borošom a náčelníkom štábu Štefanom Smoľakom. Postavila si nový tábor 3 km západne od Kyjove.

Brigáda Kriváň po príchode do Vihorlau nadviazala prostredníctvom obvodného notára v obci Vinné Júliusa Ivana spojenie s miestnym ilegálnym národným výborom vo Vinnom, s členmi Okresného ilegálneho národného výboru v Michalovciach na čele Bohumilom Peťurom a s Oblastným žandárskym veliteľstvom v Michalovciach (veliteľ stot. žand. Jozef Albrecht).

Organizovalo sa zásobovanie brigády, dodávka mäsových konzerv od mäsiara Václava Holuba, múky od mlynára Gossanyiho z Chlmca. Obuvníci v obciach opravovali vojenskú obuv.

Dňa 8. októbra sa pplk. Jozef Vogl zúčastnil v obci Vinné porady Okresného ilegálneho národného výboru (ONV) Michalovce a 12. októbra navštívil v civile a s falošnou legitimáciou na meno Sokolovský Michalovce. Témou rozhovorov bola spolupráca miestnych odbojárov s brigádou. Dňa 11. októbra prišiel od plk. V. Talského rozkaz, aby sa brigáda presunula do priestoru partizánskeho zväzku Čapajev. Po konzultácii s veliteľmi rôt a s michalovskými odbojármi pplk. Jozef Vogl presun odmietol.

Od druhej októbrovej dekády začala brigáda vykonávať hliadkovanie a prepady na menších nepriateľských kolón a hliadok. Okolo 15. októbra navštívil štáb Kriváňa por. Vasila Mohorita, príslušník 1. čs. armádneho zboru, veliteľ partizánskej skupiny Borkaňuk, ktorá od 13. októbra táborila v chate na Klíne na južnom svahu Vihorlatu, pričom bola dohodnutá spolupráca. K brigáde sa po odtrhnutí vrátil por. ČA Alexander Krivoručka, no bez rádiostanice. Bol poverený velením oddielu Kyjev pozostávajúceho z 27 sovietskych utečencov z nemeckých lágrov, ktorí sa k brigáde pridali.

Dňa 21. októbra sa konala schôdza ilegálneho ONV na Senderovom vrchu juhozápadne od obce Kaluža. Schôdze sa zúčastnili aj pplk. Jozef Vogl, za skupinu Borkaňuk veliteľ por. V. Mohorita a člen J. Arányi. Veliteľ Veže Ján Boroš sa nezúčastnil. Riešilo sa najmä zásobovanie skupín potravinami, aby sa nestávalo, že proviant zrekvirovala len jedna zo skupín. Nasledovala porada veliteľov partizánskych skupín 23. októbra o spolupráci za účasti pplk. Vogla, por. V. Mohoritu (skupina Borkaňuk), M. Z. Sieňa (skupina Jastrib) a Jána Boroša (skupina Veža), kde riešili podporu v boji, rozdelenie potravín, preberanie si členov, ustanovenie spoločného súdu na vydávanie rozsudkov smrti (členovia partizánskej skupiny Veža zavraždili okolo 6. októbra mlynára Anguša v Hnojnom, ktorý ich mal údajne udávať, hoci práve tento mlynár zásoboval partizánov) a ďalšie pravidelné porady. Zároveň pplk. Jozef Vogl oboznámil prevzatie všetkých žandárskych staníc pod svoje velenie a zakázal ich partizánom odzbrojovať.

Pokračovali prepady nepriateľských áut, prerušovanie telefonických velení. Pribúdali dobrovoľníci. Brigáda vo svojom zložení už mala Čechov, Rusínov, Rusov, Ukrajincov, Maďarov, Talianov, Gruzíncov, Tatárov a jedného Nemca z Viedne. S približovaním frontu rástla bojová aktivita a partizánske skupiny sa pripravovali na finálnu etapu. Do bojov sa plánovali zapojiť aj ďalšie ozbrojené zložky, s ktorými brigáda spolupracovala, žandári a pohraničnú stráž. Pplk. Jozef Vogl vydal rozkaz: „Rozkaz veliteľstva československej armády na východnom Slovensku. Nariaďujem, aby všetky vojenské a civilné osoby, ktoré majú u seba strelné zbrane, nastúpili ihneď najrýchlejším dopravným prostriedkom na príslušné žandárske stanice, odkiaľ ich dirigujú na veliteľstvo „Kriváň“ ...“

Vypálenie obce Vinné

Veliteľ partizánskeho oddielu Jastrib dostal rádiotelegraficky príkaz od Štábu partizánskeho hnutia pri 4. ukrajinskom fronte, aby partizánske jednotky dislokované v lesoch Vihorlatu obsadili obce na južných a čiastočne aj na severných svahoch Vihorlatu a zabránili nemeckým a maďarským vojskám využiť podhorské cesty na ústup. Po spojení s Červenou armádou mali partizáni tvoriť pravé krídlo sovietskeho útoku na Michalovce. Veliteľ oddielu Jastrib M. Z. Sieň požiadal veliteľa partizánskej brigády Kriváň pplk. Jozefa Vogla, aby túto akciu koordinoval. V súvislosti s touto úlohou veliteľ Kriváňa vydal rozkaz obsadiť obce Vinné, Jovsa, Kusín, Kaluža, Poruba a Tarnava.

Partizánske jednotky obsadili 28. októbra v popoludňajších hodinách obsadili pridelené úseky. Štáb brigády Kriváň a Okresný národný výbor, ktorý vyšiel z ilegality, sa usadili v škole vo Vinnom. Večer sa konalo verejné zasadanie ONV za účasti veliteľov partizánskych skupín. Akcia partizánov a vojakov bola pozitívne prijatá. Bol zahájený nábor dobrovoľníkov, no pre nedostatok zbraní bolo vyzbrojených len 40 mužov. Dve čaty vytvorili žandári pod velením stot. E. Krokavca a tieto sa stali zálohou štábu. Skupina Jastrib oznámila začatie akcie 4. ukrajinskému frontu. Akcia bola úspešne zahájená, no front ostal stáť na mieste.

Noc z 28. na 29. októbra prebehla pokojne. Ráno boli zahájené bojové akcie. Partizánske oddiely odzbrojili v zemplínskych obciach desiatky najmä maďarských vojakov a ukoristili niekoľko nákladných áut so zbraňami a muníciou. Okolo 17. h preniklo do Vinného nemecké osobné auto. Bolo zasiahnuté streľbou, vodič bol zabitý a 3 vojaci pri úteku chytení. Po vypočúvaní na štábe boli dvaja z nich ihneď zastrelení, tretí, npor. v zálohe Kurt Lehman, bol na príhovor notára J. Ivana ako vojak protifašistického zmýšľania v minulosti vypomáhajúci občanom obce vozidlami i ľuďmi pri poľných prácach, ušetrený. Zraneného Lehmana ponechali na notárskom úrade, kde ho ošetrovala manželka notára.

Dňa 29. októbra akcia vojakov a partizánov pod Vihorlatom kulminovala. No front sa nepohol z miesta. Vojaci a partizáni vedeli, že nedokážu udržať kruhovú obranu obsadených obcí. Preto sa časť obyvateľov Michaloviec, ktorá sa uchýlila na partizánske územie, chcela vrátiť naspäť. Aj časť dobrovoľníkov odchádzala kvôli starostlivosti o rodiny. Na večernej porade veliteľov bolo prijaté rozhodnutie, že ak sa front do rána nepohne, bude vydaný o 5. hodine rannej rozkaz na ústup do lesných táborov.

Noc na 30. októbra prebehla pokojne, no okolo pol štvrtej hodiny ráno npor. J. Buček hlásil na štáb postup väčšej nepriateľskej jednotky v smere od Michaloviec. Tma neumožňovala odhadnúť jej silu. Pplk. Jozef Vogl vydal rozkaz na ústup vojakov a partizánov do lesných táborov a vyslal spojky k ostatným skupinám. Ústup z Vinného mala kryť čata ťažkých guľometov vedená rtm. jazd. Michalom Novotným a skupina pod velením npor. Jána Bučeka. Štáb aj so zálohou sa premiestnil k Rybníku. Obyvateľstvo Vinného sa pred Nemcami začalo tiež presúvať na severnú stranu do lesov. Cestu bola zatarasená vozmi, dobytkom aj chodcami. Nemci sa pred dedinou rozvinul do rojnice a začal ju obkľučovať. Pohyb civilného obyvateľstva v dedine bránil obrancom rozvinúť aktivity. Skupina npor. J. Bučeka bola takmer obkľúčená, jeden z jej príslušníkov Ján Dzuriak padol a skupina len tesne unikla.

Nemecké jednotky obec Vinné obsadili popoludní 30. novembra. Zvyšok obyvateľstva vyhnali, dedinu vyrabovali a podpálili. K pozíciam na Rybníku sa Nemci nedostali. Príslušníci zvláštneho oddielu z.b. V 27 brutálnym spôsobom zavraždili 32-ročnú manželku notára Júliusa Ivana Ivanovú Irenu a ich dve deti – štvorročnú Zorku a dvojročného Igora. Zastrelení boli 3 civilisti a 1 partizán.

Rokovania s 2. maďarskou horskou brigádou

Po ústupe do hôr 30. októbra pôsobili jednotlivé partizánske skupiny opäť samostatne. Ukoristený materiál, ktorý nebolo možné premiestniť hlbšie do lesov, strážili pri Rybníku žandári rtm. Köninga.

Skupina Jastrib sa po 30. októbri rozčlenila na viaceré menšie jednotky, čím sa skomplikovalo spojenie so štábom partizánskeho hnutia pri 4. ukrajinskom fronte. Preto pplk. Jozef Vogl dňa 5. novembra poslal 8-člennú hliadku na čele s veliteľom roty Jánošík npor. Pavlom Lovasíkom cez front k 4. ukrajinskému frontu. Hliadka mala podať správy o nepriateľovi a informovať štáb partizánskeho hnutia o stave brigády Kriváň, o nedostatku streliva, o problémoch so zásobovaním a o nepripravenosti brigády na zimný pobyt. Hliadka mala dohodnúť priestor, v ktorom by sa brigáda Kriváň mohla pokúsiť o prechod cez front.

Dňa 7. novembra bola prepadnutý štáb skupiny Borkaňuk a chata bola nepriateľom zapálená. Skupina Borkaňuk prenasledovaná nepriateľom sa na západné svahy Vihorlatu.

Do tábora brigády Kriváň pribudli žandári, civilní dobrovoľníci a odbojári a okolo 150 maďarských zajatcov najmä z 2. maďarskej horskej brigády, medzi nimi aj Slováci z bývalého slovenského územia. Brigáda asi 25 zajatcov zaradila do svojich radov. Zajatci si museli postaviť vlastné prístrešky alebo využiť vlastné stany. Bolo treba obnoviť zásobovanie po rozpade zásobovacej siete. Poštový tajomník z Michaloviec, ktorý prišiel k brigáde aj so svojou manželkou, priniesol 323 000 Ks. 110 000 Ks použil stot. žand. Jozef Albrecht na výplatu žandárov, zvyšok pplk. Vogl rozdelil vojakom brigády, ostatok prevzal proviantný brigády na zaobstarávanie potravín. Istý statkár z Fekišoviec dal prihnať 30 kráv. PhMr. Miloš Eremiáš, michalovský lekárnik, dal dopraviť do tábora niekoľko vriec liekov, a sám vypomáhal lekárom.

Hliadka brigády doniesla z Klokočova leták maďarskej 2. horskej brigády s výstrahou, že ak partizáni neprepustia do dvoch dní zajatých maďarských členov brigády a nevrátia materiál, vypáli 2. horská brigáda obce Jovsu, Kusín a Kalužu. Po vypálení Vinného bral pplk. Vogl hrozbu vážne a 1. novembra poslal po jednom zajatom čatárovi maďarskej 2. horskej brigáde list, v ktorom uviedol, že východoslovenská vojenská jednotka je súčasťou československých vojsk uznaných Spojencami, má právo na zajatcov a s vojenskými zajatcami zaobchádza podľa Ženevských konvencií. V liste pohrozil, že ak maďarská 2. horská brigáda začne trestať obce, budú maďarskí zajatci zastrelení. Pripojený bol aj list najstaršieho zajatého maďarského dôstojníka npor. Ľudovíta Mogyorosiho, konštatujúci zajatie 7 dôstojníkov, 4 rotmajstrov a 123 mužov a uvádzajúci, že ak zajatci budú zastrelení, slovenská strana po vojne oznámi ich príbuzným, kto nesie zodpovednosť za ich smrť. Spojka maďarského čatára eskortovala na okraj lesa k obci Kusín, kde ho prepustila. Medzitým už maďarské vojsko začalo podpaľovať Kusín, no po obdŕžaní listu sa pustilo do hasenia. O 19. h spojka z Kusína priniesla odpoveď, v ktorom veliteľ 2. horskej brigády oznámil, že Maďari zastavujú trestné akcie proti civilnému obyvateľstvu a že za škody poskytnú náhradu, no žiadajú prepustenie všetkých zajatcov. Týmto sa rozbehla komunikácia medzi brigádou Kriváň a maďarskou 2. horskou brigádou, ktorá neskôr vyústila do osobného stretnutia zástupcov obidvoch strán.

Pplk. Jozef Vogl v druhom liste žiadal velenie 2. maďarskej horskej brigády, nech dohodne rozšírenie výmeny zajatcov aj u nemeckého veliteľstva v Michalovciach, aby „všetci zajatci, zajatí Nemcami i Vami boli prepustení. Za prepustenie našich príslušníkov prepustíme my rovnaký počet príslušníkov Vašich v rovnakej hodnosti a z mužstva dvojnásobný počet“. 2. novembra doniesla spojka z Vinného list pplk. gšt. Vitala od veliteľstva 101. nemeckej horskej divízie, v ktorom tento žiada o osobné stretnutie s pplk. Jozefom Voglom 1 km západne od križovatky Veľké Zálužice. Pplk. Vogl prejavil v odpovedi ochotu prísť na rokovania až po nemeckom vyjasnení, prečo bola obec Vinné 30. októbra vypálená a vyvraždená rodina notára Júliusa Ivana. Nemecký pplk. gšt. Vital listom zo 6. novembra objasňoval dôvody vypálenia obce, no tvrdil, že o vraždách nevedel, a trval na osobnom stretnutí. Pplk. Jozef Vogl opäť prejavil v odpovedi ochotu k osobnému stretnutiu, ak Nemci prestanú páchať na civilnom obyvateľstve násilnosti. Posledný list od nemeckého pplk. Vitala má dátum 8. novembra 1944. Navrhuje sa v ňom stretnutie na Bielej hore pri Michalovciach. Ďalej komunikácia brigády Kriváň s nemeckou divíziou nepokračovala.

Naopak komunikácia brigády Kriváň s veliteľstvom 2. maďarskej horskej brigády vyústila do osobného stretnutia. Maďarský veliteľ prostredníctvom vinianskeho farára a notár J. Ivana dohodol stretnutie pri Rybníku na dňa 7. novembra 1944 o 13. h. Stretnutia sa zúčastnili pplk. Jozef Vogl (s 10 samopalníkmi) a mjr. gšt. Pál Hadváry, náčelník štábu 2. maďarskej horskej brigády, s tlmočníkom npor. Kováczom, spravodajským dôstojníkom brigády. Maďarský major oznámil, že 2. maďarská horská brigáda sa rozhodla zložiť zbrane, ale nemajú spojenie s príslušným veliteľstvom na sovietskej strane. Preto požiadala o sprostredkovanie zloženia zbraní brigádu Kriváň. Zároveň dal prísľub, že 2. maďarská horská brigáda bude zásobovať skupinu Kriváň potravinami. Maďarský veliteľ nežiadal prepustenie zajatcov, okrem npor. V. Mogyorosiho, ktorý bol majorov príbuzný. Pplk. Vogl súhlasil, ale žiadal ako výmenu npor. Kovácza. Po odchode maďarskej delegácie 7. novembra nepriateľ prepadol strážnu službu strážiacu korisť pri Rybníku. Útočníkov zahnala až skupina samopalníkov sprevádzajúca pplk. J. Vogla. Počas prepadu bol granátom ranený žandár Ivan Hlačina, ktorý zraneniu po prevoze do Vinného podľahol. Hneď ráno 8. novembra došlo pri Rybníku k výmene npor. Kovácza vybaveného potrebnou dokumentáciou týkajúcou sa prechodu maďarskej 2. horskej brigády k Sovietom za npor. V. Mogyorosiho.

Štáb brigády Kriváň vypracoval 6-bodový plán:

„

1. Previesť npor. maďarskej armády Kovacza cez front, ako parlamentára 2. maďarskej brigády k 4. ukrajinskému frontu, kde mal odovzdať písomný návrh maďarskej jednotky a podmienky ku kapitulácii. 2. Vyhľadať vhodný priestor pre prechod celej brigády Kriváň k ČA. 3. Informovať veliteľa ruských vojsk o partizánskych jednotkách v tyle nepriateľa v priestore Michalovce – Humenné – Vihorlat, ako aj o ich činnosti. 4. Informovať veliteľa ruských vojsk o situácii nemeckých jednotiek. 5. Vyžiadať si súhlas k prechodu brigády cez front a k tomu náležitú vojenskú podporu. 6. Informovať ruské velenie o situácii a nálade civilného obyvateľstva.

“

Bola vytvorená 24-členná skupina pod velením npor. A. Kolbašovského s členmi stot. žand. E. Krokavcom ako znalcom trasy, por. ČA A. Krivoručkom a strž. žand. Viktorom Vávrom, ktorý mal vyhliadnuť na východných svahoch hrebeňa Litovisko miesto pre prechodný tábor brigády Kriváň pred prebitím sa cez front. Skupina vyrazila na cestu 9. novembra ráno, nepozorovane prešla cez front a 10. novembra o 2. h ráno sa dostala do obce Ruské Bystré. Odtiaľ bola prevedená na veliteľstvo sovietskej divízie do Podhorode a následne do Užhorodu, kde ju prijal genplk. Lev Z. Mechlis. Npor. Kovácsz bol 11. novembra prevezený na letisko do Mukačeva, odkiaľ mal byť letecky vysadený do priestoru Michaloviec, aby odovzdal informácie o rokovaní veliteľstvu 2. maďarskej horskej brigády. Skupin npor. A. Kolbašovského sa mala vrátiť k brigáde Kriváň a previesť celú brigádu cez front. No medzitým už došlo k prepadnutiu tábora brigády Kriváň.

Prepad tábora brigády Kriváň 11. novembra

Brigáda Kriváň pod stupňujúcim sa tlakom nepriateľa a za zhoršených poveternostných podmienok (napadol sneh uľahčujúci sledovanie pohybu partizánov) urýchľovala prípravy na prechod frontu. Dňa 11. novembra ráno okolo 9. h prechádzala cez tábor brigády Kriváň partizánska skupina Veža pod velením zástupcu veliteľa Štefana Smoľaka, ktorá už bola prenasledovaná nepriateľom na pochode k frontu. Po porade Š. Smoľaka s pplk. J. Voglom štáb brigády Kriváň rozhodol, že aj táto sa 12. novembra v skorých ranných hodinách prebije cez front. Boli zahájené prípravy. O 14. h boli stiahnuté stráže z okraja lesa nad obcami Jovsa, Kusín, Kaluža, Klokočov. Večer/v noci sa neočakával nemecký prepad. Napriek tomu k útoku došlo okolo 16. h. Nepriateľ ( aj uvádzajú dátum 10. novembra a pripisuje útok Vlasovcom) sa priblížil niekoľko desiatok metrov metrov a spustil silnú paľbu z ručných zbraní. Nastali chaos a panika. Odpor komplikovali nedostatok streliva a prítmie, neskôr tma. Brigáda sa rozpŕchla do okolitého lesa. Zajatci boli opäť „zajatí“. Z jednotlivých vojakov, partizánov a civilných osôb sa postupne vytvárali menšie skupinky. Jednej z dvoch väčších, asi 60-člennej skupine, velil pplk. J. Vogl a druhej asi 70-člennej zástupca veliteľa stot. J. Tabiš. Obe skupiny sa presúvali oddelene k frontu. Jednotlivci a menšie skupinky ostali v danom priestore, ukrývali sa v dedinách alebo v lesoch, kde vyčkali na prechod frontu. 11. novembra 1944 prestala brigáda Kriváň existovať ako organizovaný celok.

Záver

Tabišova skupina prešla front v nočných hodinách z 15. na 16. novembra 1944 juhovýchodne od Remetských Hámrov za cenu jednej obete v mínovom poli. Voglova skupina sa po neúspešných pokusoch rozdrobila na menšie skupinky, pokúšajúce sa o prechod samostatne. Niektorí sa vrátili do blízkosti dedín, iní padli do zajatia. Pplk. Vogl sa s niekoľkými vojakmi vrátil do zničeného tábora na Kyjove, odtiaľ na severovýchod k obci Oreské, kde chorý pplk. J. Vogl zotrval až do príchodu sovietskych vojsk.

Tabišova skupina sa po krátkom odpočinku v obci Hlivište presunula do Podhorode na veliteľstvo divízie. 6 vojakov s omrzlinami skončilo v sovietskej vojenskej nemocnici. 16. novembra bola skupina prepravená autami do Uble. Vojaci boli presunutí 22. novembra do obce Lochovoje neďaleko od Mukačeva, kde bol na štábe partizánskeho hnutia 4. ukrajinského frontu stot. J. Tabiš prijatý plk. ČA V. J. Pogrebenkom. Bol poverený vypracovaním správy o činnosti brigády Kriváň. Skupina sa presunula do Vrubliku Krulevského, kde ich na veliteľstve 1. čs. armádneho zboru 29. novembra prijal gen. Ľ. Svoboda.

22. novembra, nevediac o prepade brigády Kriváň, sa do priestoru Vihorlatských vrchov presunula 60-členná skupina Detvan s plk. V. Talským. 24. novembra sa vďaka postupu frontu všetci jednotlivci i partizánske skupiny vo Vihorlate ocitli na oslobodenom území, odkiaľ sa následne presunuli do Michaloviec a hlásili sa na posádkovom veliteľstve. Prihlásení boli odoslaní následne k 1. čs. armádnemu zboru.

Do 1. čs. armádneho zboru sa z brigády Kriváň do 30. novembra 1944 prihlásilo 17 dôstojníkov, 10 rotmajstrov, 60 poddôstojníkov a asi 120 mužov. 9. decembra pribudli npor. del. Štefan Jarema a por. del. Viktor Remenár, ktorí bojovali v oblasti Beskýd. Ďalší sa prihlásili po príchode 1. čs. armádneho zboru na Slovensko.

Podľa menného zoznamu, vypracovaného pplk. J. Voglom brigádou Kriváň, prešlo vyše 500 príslušníkov. Brigáda sťažovala prepadmi nepriateľovi budovanie obrany, narúšala logistiku, spôsobovala mu straty na životoch i technike. Jej prítomnosť blízko frontu podlamovala morálku nepriateľských obrancov. Straty nepriateľa spôsobené brigádou sa pohybovali v trojciferných číslach a spôsobené škody na dopravnej technike boli nezanedbateľné. Brigáda podporovala 4. ukrajinský front spravodajskou činnosťou.

V boji padlo 60 príslušníkov brigády Kriváň, z toho 14 bolo popravených. Z vojakov, ktorí padli do zajatia pri prechode frontu, príslušníci nemeckého Zvláštneho oddielu z. b. V, 27 12 mladých mužov eskortovali z Remetských Hámrov do Michaloviec, kde ich 15. novembra v Štefánikových kasárňach zastrelili a ich mená uviedli na letáku, ktorý distribuovali po okolitých dedinách:

Priezvisko a meno	Poznámka
Beblavý Pavol	(*1916 Sobotište)
Beňko František	(*1921 Stará Ľubovňa)
Brna Albert	(*1922 Liptovské Revúce)
Cánik František	(*1915 Veľké Rovné)
Cuboň Alexander	(*1921 Turzovka)
Donoval Gejza	(*1922 Kordíky)
Doval Ondrej	(*1922 Kalinov)
Ferenc Štefan	(*1923 Bzenov)
Kučera Imrich	(*1920, Mojšova Lúčka)
Repický Peter	(*1921, Župkov)
Tichoň Roman	(*1916, Námestovo)
Turman Vojtech	(*1923, Hodruša-Hámre)

Nemci mučili a obesili aj lekárku brigády Kriváň MUDr. Alexandru Hauptlorenczovú.

V päťdesiatych rokoch vyhodnotil komunistický režim v Československu správanie sa Jozefa Vogla (napriek tomu, že on a jeho jednotka sa ako jedna z mála jednotiek Východoslovenskej armády nedala Nemcom odzbrojiť a takmer 3 mesiace viedla proti Nemcom boj) ako „sabotáž SNP a zradu na revolúcii slovenského národa“ a aj za tento „zločin“ si Jozef Vogl odsedel 8 rokov a 4 mesiace.

Pplk. J. Vogl sa po vojne stretol s bývalým npor. maďarskej 2. horskej brigády Kovaczom. Ten žil na Slovensku a Jozefa Vogla informoval ho, že veliteľstvo 4. ukrajinského frontu považovalo navrhované kapitulačné podmienky 2. horskej brigády za neakceptovateľné. Npor. Kovacz bol Sovietmi vysadený 12. novembra 1944 padákom do priestoru Úbreže. Nemci ho chytili a odsúdili ho na trest smrti, ale vyžiadalo si ho maďarské velenie. Maďarský vojenský súd ho síce odsúdil na 8 rokov väzenia, no vzápätí mu umožnili útek.

V literatúre

Históriu partizánskych oddielov Belov-Kovalenko, Borkaňuk a partizánskych brigád Sergej a Kriváň popísal v spomienkovej knihe Boj o Beskydy člen oddielu Belov-Kovalenko Michal Piteľ.