Preskočiť na obsah

Turecko

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Turecká republika)
Slovo Turecko môže (z dnešného pohľadu menej vhodne) označovať aj Osmanskú ríšu, pozri Osmanská ríša.
Turecká republika
Vlajka Turecka Štátny znak Turecka
Vlajka Znak
Národné motto:
Yurtta Sulh, Cihanda Sulh
(Mier vo vlasti, mier vo svete)
Štátna hymna:
İstiklâl Marşı
Miestny názov  
 • dlhý Türkiye Cumhuriyeti
 • krátky Türkiye
Hlavné mesto Ankara
39°55′ S.š. 32°50′ V.d.
Najväčšie mesto Istanbul
Úradné jazyky turečtina


Štátne zriadenie
Prezident
Viceprezident 		prezidentská republika
Recep Tayyip Erdoğan
Fuat Oktay
Vznik 29. október 1923
Susedia Bulharsko, Grécko, Irak, Sýria, Irán, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%) 		 
783 356 km² (36.)  
 km² (1,3 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2018)
 • sčítanie (2017)
 • hustota (2018) 		 
82 003 882 (19.)
79 814 871
105/km² (107.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS) 		2019
631 miliárd $ (17.)
28 625 $ (45.)
Index ľudského rozvoja (2021) 0,838 (48.) – veľmi vysoký
Mena Turecká líra (TRY)
Časové pásmo
 • Letný čas 		(UTC+3)
(UTC)
Medzinárodný kód TUR / TR
Medzinárodná poznávacia značka TR
Internetová doména .tr
Smerové telefónne číslo +90
Gramotnosť: 80%

Súradnice: 39°S 36°V / 39°S 36°V / 39; 36

Turecko (tur. Türkiye), dlhý tvar Turecká republika (tur. Türkiye Cumhuriyeti), je euroázijská krajina nachádzajúca sa hlavne na Anatólskom polostrove v západnej Ázii, s menšou časťou na Balkánskom polostrove v juhovýchodnej Európe. Východná Trácia, časť Turecka v Európe, je od Anatólie oddelená Marmarským morom, Bosporom a Dardanely (súhrnne nazývané Turecké úžiny). Istanbul, ktorý sa nachádza na Európskom aj Ázijskom kontinente, je najväčším mestom v krajine, zatiaľ čo hlavným mestom je Ankara. Turecko hraničí na severozápade s Gréckom a Bulharskom; na severe s Čiernym morom; na severovýchode s Gruzínskom; na východe s Arménskom, a Iránom; na juhovýchode s Irakom; na juhu so Sýriou a Stredozemným morom; a na západe s Egejským morom. Približne 70 až 80 percent obyvateľov krajiny sú Turci,[1] kým Kurdov je najväčšia menšina, medzi 15 až 20 percentami obyvateľstva.

V rôznych častiach svojej histórie bolo územie obývané rôznymi civilizáciami vrátane anatolských národov, Asýrčanov, Grékov, Trákov, Frýgov, Urartov a Arménov. Helenizácia sa začala počas éry Alexandra Veľkého a pokračovala až do byzantskej éry. Seldžuckí Turci začali osídľovať toto územie v 11. storočí a ich víťazstvo nad Byzantíncami v bitke pri Mantzikerte v roku 1071 symbolizuje založenie Turecka pre mnohých tureckých nacionalistov. Rumský sultanát vládol Anatólii až do mongolskej invázie v roku 1243, kedy sa rozpadla na malé turecké kniežatstvá zvané bejliky. Začiatkom konca 13. storočia začali Osmani zjednocovať bejliky a dobýjať Balkán. Turkifikácia Anatólie sa počas osmanského obdobia zvýšila. Po tom, čo Mehmed II. v roku 1453 dobyl Konštantínopol, osmanská expanzia pokračovala pod vládou Selima I. Počas vlády Süleymana I. zahŕňala Osmanská ríša veľkú časť juhovýchodnej Európy, západnej Ázie a severnej Afriky a stala sa svetovou veľmocou. Od konca 18. storočia moc ríše klesala s postupnou stratou teritórií a prehrami v bitkách. V snahe upevniť oslabujúce sociálne a politické základy ríše začal robiť Mahmud II. začiatkom 19. storočia modernizáciu, ktorá priniesla reformy vo všetkých oblastiach štátu vrátane armády a byrokracie, spolu s emancipáciou všetkých občanov.

Štátny prevrat v roku 1913 v skutočnosti podriadil krajinu trom Pašom, ktorí boli do veľkej miery zodpovední za vstup ríše do prvej svetovej vojny v roku 1914. Počas prvej svetovej vojny sa osmanská vláda dopustila genocídy proti svojim arménskym, asýrskym a pontským gréckym občanom.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Osmanská ríša
Pozri aj: Malá Ázia

Starovek

[upraviť | upraviť zdroj]

Turecké územie patrí k najstarším trvalo osídleným regiónom na svete. Najstaršie obydlia vznikli ešte v neolite (Çatalhöyük). Prvou ríšou, ktorá na území dnešného Turecka existovala v staroveku bola Chetitská ríša, približne v dobe od 18. do 13. stor. pred Kristom. Po rozpade ríše Chetitov sa najdôležitejším štátom stala Frýgia, až pokiaľ ju v 7. stor. pred Kr. nerozvrátili kmene Cimmerčanov. Medzi najvýznamnejšie nástupnícke štáty Frýgie patrili Lýdia, Kária a Lýcia. Lýďania a Lýcania hovorili indoeurópskym jazykom, no tento mal aj mimo-indoeurópske prvky, charakteristické pre Chetitov.

Už od 12. stor. pred Kr. bolo západné pobrežie Anatólie kolonizované aiolskými, dórskymi a iónskymi Grékmi. V 8 stor. Gréci kolonizovali celé severné (Pontos) a južné pobrežia. V 6.-5. storočí bola Anatólia dobytá Peržanmi, s ktorými viedli Gréci vojny. Nakoniec Anatóliu dobyl Alexander Macedónsky. Po jeho smrti sa rozpadla na niekoľko helenistických štátov (Bitýnia, Kapadócia, Pergamon a Pontos). Mnoho gréckych obyvateľov sa usadilo v rôznych častiach Anatólie, čo viedlo k helenizovaniu celej oblasti. Tieto štáty nemali dlhé trvanie a do konca 1. stor. pred Kr. všetky ovládla Rímska ríša. Po jej rozdelení, v roku 395 územie dnešného Turecka pripadlo Byzantskej ríše.

Osmanská ríša

[upraviť | upraviť zdroj]
Modrá mešita v Istanbule

Už 11. storočia došlo k osídľovaniu tureckým obyvateľstvom. V roku 1299 sa Osman I. stal prvým sultánom Osmanskej ríše, ktorá ako moslimský štát začala ťaženia do Európy, Ázie i Afriky. Sultán ako hlava Osmanskej ríše mal neobmedzenú (absolútnu) moc. Počas tohto obdobia sa väčšina obyvateľov Anatólie gréckeho pôvodu islamizovala a poturčila. Gréci sa udržali iba na pobrežiach, v Kapadócii a vo veľkých mestách, kde žili aj Židia a Arméni.

Osmanská ríša zanikla v roku 1923, kedy Mustafa Kemal Atatürk založil republiku. Ten sekularizoval štát a zaviedol mnohé iné reformy s ďalekosiahlymi dôsledkami. V tomto roku bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, potom, čo boli grécke vojská porazené. 2 000 000 Grékov opustilo Turecko, naopak do Turecka prišlo približne 500 000 gréckych moslimov, pričom mnohí rozprávali grécky, albánsky či bulharsky, ale v očiach Grékov boli označovaní ako Turci. Turecko sa i napriek tomu potýkalo s ekonomickými a politickými problémami, najmä v druhej polovici 20. storočia. V Turecku žije okolo dvadsať miliónov Kurdov a vzťah tureckej vlády k tejto národnostnej menšine dosiaľ nie je úplne doriešený.

Ďalším problémom súčasného Turecka je neschopnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou (napríklad turecká vláda donedávna odmietala pripustiť turecký podiel na genocíde Arménov v priebehu 1. svetovej vojny), s náboženskou neznášanlivosťou (namierenou hlavne proti kresťanom žijúcim na území Turecka – Grékom, Arménom…) a nacionalizmom (opäť namiereným proti netureckým národnostiam žijúcim v Turecku – Kurdom a ďalším). Stále nevyriešená zostáva aj otázka severnej časti Cypru, ktorú Turecko de facto okupuje.

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Hora Ağrı (Ararat) je s 5137 metrami najvyšší vrch Turecka
Fethiye

Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez 1 600 km dlhé a 800 km široké. Pokrýva plochu 779 452 km² (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove 23 764 km² (3 % územia)[2] a ostatných 755 688 km² (97 % územia) leží v juhozápadnej Ázii na polostrove Malá Ázia (nazývanom tiež Anatólia). Anatólsku časť od Európy oddeľuje úžina Bospor, Marmarské more a Dardanely – toto je aj jediná morská spojnica medzi Čiernym morom a Stredozemným morom. Najvyšší vrch európskej časti je Mahya Dağı (1 031 m).

Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie Taurus (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria Pontus a Köroğlu pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky Eufrat, Tigris a Aras, leží tu jazero Van a najvyššia turecká hora Ararat (5 137 m).

Politika

[upraviť | upraviť zdroj]
Súčasný autoritársky prezident Recep Tayyip Erdoğan

Turecko je prezidentská republika. Od založenia v roku 1923 sa v Turecku vyvinula silná tradícia sekularizmu. [3] Legálny rámec krajiny spravuje turecká ústava. Stanovuje hlavné princípy vládnutia a ustanovuje Turecko ako unitárny a centralizovaný štát. Prezident republiky je hlava štátu a má zväčša iba ceremoniálnu rolu. Prezident je volený na päťročné obdobie v priamych voľbách, pričom prvým priamo zvoleným prezidentom je ten súčasný, Recep Tayyip Erdoğan.

Exekutívna moc je vykonávaná premiérom a Radou ministrov, ktorú spoločne tvoria vládu, zatiaľ čo legislatívna moc je zaopatrená v jednokomorovom parlamente, vo Veľkom národnom zhromaždení Turecka. Súdnictvo je nezávislé od exekutívy a legislatívy a Ústavnému súdu je daná právomoc rozhodnúť ohľadne súladu veci s právnym rámcom a ústavou krajiny. Rada štátu slúži ako posledná inštancia na odvolanie v administratívnych prípadoch, kým Apelačný odvolací súd slúži pre všetky ostatné prípady.[4]

Premiér bol volený parlamentom počas hlasovania o dôvere vláde a bol zvyčajne hlavou politickej strany, ktorá má najviac kresiel v parlamente. Ahmet Davutoğlu, od 27. augusta 2014 líder Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) bol premiérom Turecka od 28. augusta 2014 do 22. mája 2016. Po všeobecných voľbách v roku 2015 ohlásil Davutoğlu rezignáciu, keďže AKP stratila väčšinu a 12. júla 2018 sa premiérom stal Binali Yıldırım do 18. februára 2019; potom funkcia premiéra zanikla na základe výsledkov referenda z roku 2017.

Všeobecné volebné právo pre obe pohlavia platí v Turecku od roku 1933, pričom právo hlasovať má každý turecký občan, ktorý dovŕšil 18 rokov. Do parlamentu sa volí 550 poslancov na štvorročné obdobie v proporčnom systéme v rámci 85 volebných okrskov. Ústavný súd má možnosť zastaviť verejné financovanie pre politické strany, ktoré popierajú sekularizmus, či sú naopak separatistické, môže aj úplne zakázať ich existenciu.[5][6] Prah zvoliteľnosti je nastavený na vysokých 10% hlasov.[7]

Podporovatelia Atatürkových reforiem sú nazývaní kemalisti, ich protipól tvoria islamisti, a oba tábory sa líšia v názore na úlohu náboženstva vo verejnom živote.[8] Kemalistická pozícia spája prvky demokracie s laickou ústavou a pozápadneným sekularizovaným životným štýlom, kým podporuje štátne zásahy v ekonomike, školstve a inej verejnej sfére.[8] Od osemdesiatych rokov 20.storočia spolu so vzrastom príjmovej nerovnosti a vzdialením sociálnych tried narástol vplyv islamského populizmu, hnutia podporujúceho podriadenosť autorite, komunálnu solidaritu a sociálnu spravodlivosť, hoci to, čo presadzuje, je v praxi často sporné.[8]

Ľudské práva

[upraviť | upraviť zdroj]
Levent, Istanbul

Ľudské práva v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 Európsky súd pre ľudské práva vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.[9] Podľa Výboru na ochranu novinárov (VON) zaviedla vláda AKP jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.[10] Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaniu islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.[10] V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, [10] taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.[11] Bývalý hovorca Ministerstva vnútra USA, Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“[12] Krajina má podľa organizácie Freedom House hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.[13]

Právo

[upraviť | upraviť zdroj]

Turecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.[14]

Turecko prevzalo princíp deľby moci. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v tureckej ústave.[15]

Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.[15]

Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konali pod vedením premiéra a najmä ministra vnútra. Podľa údajov z tureckého Ministerstva spravodlivosti bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.[16]

Diplomatické vzťahy

[upraviť | upraviť zdroj]
Potom, ako sa Turecko stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podpísalo Ankarskú dohodu o pridruženom členstve v EHS v roku 1963, vstúpilo do colnej únie s EÚ v roku 1995, aby začalo vyjednávania o plnom členstve v únii v roku 2005.[17]

Turecko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov (1945),[18] OECD (1961),[19] OIC (1969),[20] OBSE (1973),[21] ECO (1985),[22] BSEC (1992),[23] D-8 (1997)[24] a G-20 (1999).[25] Turecko bolo členom Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.[26] V septembri 2013 sa krajina stala členom Ázijského kooperačného dialógu (ACD).

V súlade s tradičnou Turecko sa stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v EHS (predchodcovi EÚ) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom Ankarskou dohodou v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom ZEÚ v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do colnej únie s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.[17] Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.[27] Turecká podpora Severného Cypru naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. [28]

Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s USA.[29][30] Spoločná hrozba, stelesnená počas Studenej vojny Sovietskym zväzom, viedla ku členstvu Turecka v NATO roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s Washingtonom. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podpory, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.[31] V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku Blízkemu a Strednému východu, Kaukazu a Balkánu.[32]

Nezávislosť turkických štátov od ZSSR v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do Strednej Ázie,[33] a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z azerbajdžanského Baku do tureckého prístavu Ceyhan. Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s Arménskom však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu Azerbajdžanu počas vojny v Náhornom Karabachu.[34]

Počas vlády AKP vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach Osmanskej ríše na Blízkom východe a Balkáne, na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol Ahmet Davutoğlu) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj neo-osmanizmus.[35][36] Po Arabskej jari v decembri 2010 a rozhodnutiach AKP smerom k podpore istých opozičných skupín v zasiahnutých krajinách sa zhoršili vzťahy s viacerými arabskými štátmi – od začiatku občianskej vojny so susednou Sýriou a po zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího v roku 2013 s Egyptom.[37][38] V roku 2014 Turecko nemalo diplomatické zastúpenie na úrovni veľvyslanca v Sýrii, Egypte a Izraeli. Diplomatické vzťahy s posledne menovanou krajinou sa zhoršili po izraelskom bombardovaní Pásma Gazy.[39][40] Tým pádom ostalo Turecku v Levante (s nedávnymi bohatými nálezmi zemného plynu) iba málo spojencov,[41][42] čo je v priamom rozpore s pôvodnými plánmi vtedajšieho ministra zahraničných vecí a premiéra Davutoğlua na zahranično-politickú doktrínu „žiadnych problémov so susedmi“.[43][44] [45]

Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane peacekeepingových misií v Somálsku a bývalej Juhoslávii a podpory koaličných vojsk v Druhej vojne v Perzskom zálive. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na Severnom Cypre, hoci ich prítomnosť je kontroverzná,[46] a asistuje Irackému Kurdistanu s bezpečnosťou.[47] Turecko má v rámci americkej stabilizačnej misie v Afganistane a pod NATO patriaceho ISAFu vojakov od roku 2001.[48] Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre Eurocorps a zúčastňuje sa na iniciatíve EU Battlegroups.[49]

Ozbrojené sily

[upraviť | upraviť zdroj]
Turecké ozbrojené sily sa zaraďujú početne ako druhá najväčšia bojová sila v rámci NATO hneď po Ozbrojených silách USA. Turecko vstúpilo do Aliancie v roku 1952.[50]

Turecké ozbrojené sily pozostávajú z pozemných síl, námorníctva a vzdušných síl. Turecké žandárstvo a Turecká pobrežná stráž operujú pod Ministerstvom vnútra v čase mieru, hoci sú v čase vojny podriadené veliteľstvám pozemných, resp. námorných síl.[51]

Náčelník Generálneho štábu je menovaný prezidentom a bol zodpovedný premiérovi. Rada ministrov je zodpovedná parlamentu za záležitosti národnej bezpečnosti a adekvátnu prípravu ozbrojených síl na obranu krajiny. Možnosť vyhlásiť vojnu a nasadiť turecké vojská v zahraničí či umožniť pobyt cudzích vojsk na území Turecka je plne v rukách parlamentu. [51]

Turecko má po armáde USA druhé najväčšie vojsko v rámci NATO, s odhadom 495 000 nasaditeľných vojakov podľa údajov NATO z roku 2011.[52] Turecko je jedným z piatich štátov NATO, ktoré sú súčasťou politiky zdieľania jadrových zbraní spolu s Belgickom, Holandskom, Nemeckom a Talianskom.[53] Na leteckej základni Incirlik je umiestnených celkovo 90 jadrových zbraní B61, 40 z nich je určených pre potreby Tureckých vzdušných síl, ich použitie však podlieha súhlasu NATO.[54]

Každý zdravý mužský občan Turecka, je povinný slúžiť v armáde v čase medzi troma týždňami a rokom, v závislosti na vzdelaní a lokalite pracoviska.[55] Turecko neuznáva výnimky na základe svedomia a neponúka civilnú alternatívu vojenskej službe.[56]

Turecko a Európska únia

[upraviť | upraviť zdroj]

Cesta Turecka do Európy – a tým i do Európskej únie – začína už vznikom Tureckej republiky 29. októbra 1923, odkedy sa Turecko pokladá za súčasť Európy. Významnejšie pokusy o priblíženie sa však datujú až od doby po skončení 2. svetovej vojny.

  • 1948 patrí Turecko k zakladajúcim členským krajinám OECD
  • 1952 pristupuje Turecko k NATO
  • 1959 podáva žiadosť o členstvo v EHS
  • 1964 vstupuje do platnosti asociačná zmluva s EHS, kde sa hovorí o možnosti neskoršieho vstupu Turecka od EHS
  • 1987 podáva Turecko žiadosť o plné členstvo v ES
  • 1989 je táto žiadosť zamietnutá (nestabilné politické a hospodárske pomery)
  • 1996 colná únia s EÚ vstupuje do platnosti
  • 1997 sa na samite v Luxembursku EÚ vyslovuje za možné členstvo Turecka v EÚ, ale odmieta udeliť status kandidátskej krajiny
  • 1999 na samite v Helsinkách dostáva Turecko status kandidáta na prístup
  • 2002 posledná časť veľkej ústavnej reformy požadovanej od EÚ vstupuje to platnosti (zrušenie trestu smrti atď.)
  • 2004 nové trestné právo vstupuje do platnosti, v októbri odporúča Európska komisia rokovanie o vstupe, v decembri je oznámený termín rokovania (november 2005) s možným vstupom Turecka do EÚ najskôr v roku 2014.

Doprava

[upraviť | upraviť zdroj]

TCDD – Železnice Tureckej republiky - najlacnejšia varianta cestovania, je pomalšia ako u nás a je bez klimatizácie.

THY – Turkish Airlines

Čo sa týka šoférovania, Turecko patrí medzi krajiny s najvyšším počtom dopravných nehôd. Toleruje sa 0,4 promile alkoholu v krvi počas jazdenia. Na niektorých cestných úsekoch sa vyberá mýto, ktoré je možné platiť len v hotovosti. Na diaľnici je najvyššia povolená rýchlosť 120 km/h.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Original PDF [online]. dx.doi.org, [cit. 2020-06-19]. Dostupné online.
  2. ↑ Turkish Odyssey: Turkey [online]. [Cit. 2009-10-31]. Dostupné online. Archivované 2008-05-09 z originálu.
  3. ↑ ÇARKOĞLU, Ali. Religion and Politics in Turkey. [s.l.] : Routledge, UK, 2004. ISBN 0-415-34831-5.
  4. ↑ Turkish Directorate General of Press and Information. Turkish Constitution [online]. Turkish Prime Minister's Office, 17 October 2001, [cit. 2006-12-16]. Dostupné online. Archivované 2007-02-03 z originálu.
  5. ↑ Euro court backs Turkey Islamist ban [online]. BBC, 31 July 2001, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online.
  6. ↑ Turkey's Kurd party ban criticised [online]. BBC, 14 March 2003, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online.
  7. ↑ Turkish Directorate General of Press and Information. Political Structure of Turkey [online]. turecko Prime Minister's Office, 24 August 2004, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online. Archivované 2007-02-03 z originálu.
  8. ↑ a b c Kate Fleet; Suraiya Faroqhi; Reşat Kasaba. The Cambridge History of Turkey. [s.l.] : Cambridge University Press, 17 April 2008. ISBN 978-0-521-62096-3. S. 357–358.
  9. ↑ Human rights in Turkey: still a long way to go to meet accession criteria [online]. European Parliament Human Rights committee, 26 October 2010, [cit. 2013-02-09]. Dostupné online.
  10. ↑ a b c Turkey's Press Freedom Crisis. Turkey's Press Freedom Crisis [online]. Committee to Protect Journalists, [cit. 2013-02-09]. Dostupné online.
  11. ↑ Russia, China and Turkey top yearly list of music freedom violations [online]. [Cit. 2015-02-19]. Dostupné online. Archivované 2016-03-14 z originálu.
  12. ↑ Seven journalists arrested in Turkey [online]. 4 March 2011, [cit. 2013-06-11]. Dostupné online.
  13. ↑ Turkey [online]. [Cit. 2015-01-29]. Dostupné online.
  14. ↑ Turkish Legal System [online]. [Cit. 2014-08-14]. Dostupné online. Archivované 2016-03-24 z originálu.
  15. ↑ a b THE JUDICIAL SYSTEM OF TURKEY [online]. Ministry of Justice, [cit. 2014-08-14]. Dostupné online. Archivované 2016-03-03 z originálu.
  16. ↑ Turkish prisons house more than 100,000. Today's Zaman, 2008-12-15. Dostupné online [cit. 2008-12-15]. Archivované 2015-02-19 na Wayback Machine
  17. ↑ a b Chronology of Turkey-EU relations [online]. Turkish Secretariat of European Union Affairs, [cit. 2006-10-30]. Dostupné online. Archivované 2007-05-15 z originálu.
  18. ↑ The United Nations Organization and Turkey [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  19. ↑ Turkey's Relations with the Organization for Economic Co-operation and Development (OECD) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  20. ↑ The Republic of Turkey and The Organization of The Islamic Conference [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  21. ↑ The Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  22. ↑ Turkey's relations with the Economic Cooperation Organization (ECO) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  23. ↑ The Black Sea Economic Cooperation Organization (BSEC) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  24. ↑ D8 [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  25. ↑ G-20 [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  26. ↑ Türkiye'nin üyeliği kabul edildi [online]. 17 October 2008, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
  27. ↑ Erdoğan: AB'ye tam üyelik, Türkiye'nin stratejik hedefidir (Turkish)/Erdogan:EU membership, Turkey's strategic target [online]. Zaman, 2010-08-12, [cit. 2013-12-19]. Dostupné online. Archivované 2014-01-25 z originálu.
  28. ↑ MARDELL, Mark. Turkey's EU membership bid stalls [online]. BBC, 11 December 2006, [cit. 2006-12-17]. Dostupné online.
  29. ↑ False Friends. Why the United States Is Getting Tough With Turkey [online]. [Cit. 2015-04-06]. Dostupné online.
  30. ↑ Turkey: Background and U.S. Relations [online]. [Cit. 2015-04-06]. Dostupné online.
  31. ↑ Turkey-EU-US Triangle in Perspective: Transformation or Continuity? [online]. [Cit. 2014-08-04]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  32. ↑ Turkish Foreign Policy towards the Balkans [online]. [Cit. 2014-08-09]. Dostupné online.
  33. ↑ İdris Bal. Turkish Foreign Policy in Post Cold War Era. [s.l.] : Universal-Publishers. ISBN 978-1-58112-423-1. S. 269.
  34. ↑ ELANCHENNY, Susae. Breaking the Ice The Role of Civil Society and Media in Turkey-Armenia Relations An Evaluation of the 'Dialogue-Building between Turkey and Armenia' Project. Istanbul : Istanbul Kültür University, 2010. ISBN 605-4233-80-7. S. 9.
  35. ↑ TAŞPINAR, Ömer. Turkey's Middle East Policies: Between Neo-Ottomanism and Kemalism [online]. Carnegie Endowment for International Peace, September 2008, [cit. 2010-06-05]. Dostupné online. Archivované 2004-09-15 z originálu.
  36. ↑ MURINSON, Alexander. Turkey's Entente with Israel and Azerbaijan: State Identity and Security in the Middle East and Caucasus (Routledge Studies in Middle Eastern Politics). [s.l.] : Routledge, December 2009. ISBN 0-415-77892-1. S. 119.
  37. ↑ Syria ratchets up tension with Turkey – warning it of dangers of rebel support [online]. Euronews, 4 October 2013, [cit. 2015-07-02]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  38. ↑ Turkey, Egypt recall envoys in wake of violence [online]. Bloomberg, 16 August 2013. Dostupné online.
  39. ↑ Amanda Paul. Turkey-Egypt Relations: at Rock-Bottom [online]. Today's Zaman, 2014-10-04, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online. Archivované 2014-11-19 z originálu.
  40. ↑ Yaşar Yakış. On Relations between Turkey and Egypt [online]. Turkish Weekly, 2014-09-29, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online. Archivované 2014-10-05 z originálu.
  41. ↑ Greece, Egypt, Cyprus urge Turkey to quit gas search off island [online]. Reuters, 2014-10-29, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
  42. ↑ Egypt, Greece, Cyprus pledge to boost energy cooperation [online]. Reuters, 2014-11-08, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
  43. ↑ Policy of Zero Problems with our Neighbors [online]. Turkish Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
  44. ↑ Piotr Zalewsky. How Turkey Went From 'Zero Problems' to Zero Friends [online]. Foreign Policy, 2013-08-22, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online. Archivované 2014-11-10 z originálu.
  45. ↑ Mark Lowen. Erdogan's 'New Turkey' drifts towards isolation [online]. BBC, 2014-11-20, [cit. 2014-11-22]. Dostupné online.
  46. ↑ RICHMOND, Oliver P.. Mediating in Cyprus: The Cypriot Communities and the United Nations. [s.l.] : Psychology Press, 1998. ISBN 978-0-7146-4877-4. S. 260.
  47. ↑ Turkey vows to provide all kinds of support for KRG's security [online]. Today's Zaman, 21 November 2014, [cit. 2014-11-22]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine
  48. ↑ Contribution of Turkish Armed Forces to Peace Support Operations [online]. Turkish Armed Forces, [cit. 2014-08-03]. Dostupné online.
  49. ↑ Enter the EU Battle Groups [online]. European Union Institute for Security Studies, February 2007, [cit. 2015-07-02]. S. 88. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  50. ↑ Turkey's Relations with NATO [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
  51. ↑ a b Turkish General Staff. Turkish Armed Forces Defense Organization [online]. Turkish Armed Forces, 2006, [cit. 2006-12-15]. Dostupné online. Archivované 2009-02-18 z originálu.
  52. ↑ Financial and Economic Data Relating to NATO Defence [online]. NATO, 13 April 2012, [cit. 2013-06-16]. Dostupné online.
  53. ↑ Der Spiegel: Foreign Minister Wants US Nukes out of Germany (10 April 2009) [online]. 30 March 2009, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
  54. ↑ Hans M. Kristensen. NRDC: U.S. Nuclear Weapons in Europe [online]. Natural Resources Defense Council, 2005, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
  55. ↑ Vysoký komisár OSN pre utečencov (UNHCR), Directorate for Movements of Persons, Migration and Consular Affairs – Asylum and Migration Division. Turkey/Military service [online]. UNHCR, July 2001, [cit. 2006-12-27]. Dostupné online. Archivované 2006-11-22 z originálu.
  56. ↑ EBCO: European Bureau for Conscientious Objection [online]. Ebco-beoc.eu, [cit. 2010-09-04]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Turecko
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Turecko

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Turistický sprievodca Tureckom (slovensky)

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Turecko&oldid=7897009“