Slovenské národné povstanie v Trnave

Slovenské národné povstanie v Trnave
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 29. august – 1. september 1944 Miesto Trnava Výsledok Trnavská posádka sa ako jediná západoslovenská posádka organizovane pridala k povstaniu a v značnom počte aj so zmobilizovanými záložníkmi a dobrovoľníkmi prešla na povstalecké územie
Protivníci
Trnavská posádka	Skupina Schill
Velitelia
npor. Karol Fraňo stot. pech. Andrej Benka – Rybár
Straty
žiadne	žiadne
Historický portál

Slovenské národné povstanie
Ružomberok – Brezno – Liptov – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Piešťany – Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná – Vinné – Poľana – Veľký bok

Pripojenie trnavskej posádky k Slovenskému národnému povstaniu bolo jedinečnou ukážkou využitej šance vojenského odboja na západnom Slovensku. Napriek blízkosti centrálnej bratislavskej vlády a napriek faktu, že v okolí Trnavy na rozdiel od stredného a východného Slovenska nepôsobili partizánske oddiely, dokázalo povstalecké vojenské velenie prevziať v meste a okolí iniciatívu a trnavská posádka sa ako jediná západoslovenská posádka organizovane pridala k povstaniu. Nakoľko Trnava ostala na západnom Slovensku osamotená a mesto nebolo vhodné na obranu, posádka sa presunula v značnom počte aj so zmobilizovanými záložníkmi a dobrovoľníkmi na povstalecké územie. Nepodarilo sa jej však strhnúť k povstaniu posádky v Hlohovci, Seredi, ani oslobodiť politických väzňov v Leopoldove..

Predohra

Protifašisticky naladení občania Trnavy už na jar 1943 začali s vytváraním miestneho a okresného národného výboru. Dôležitejšie však boli prípravy v radoch miestnej vojenskej posádky. U jej príslušníkov bola nespokojnosť s režimom badateľná ešte pred započatím príprav povstania. 3. augusta 1943 vypukla v Trnave meste vzbura vojakov pracovného útvaru dislokovaného v barakoch na železničnej stanici. Asi 400 zo 700 vojakov sa vzbúrilo pred transportom do Senice. Podľa dohody vlády Slovenskej republiky a nemeckého velenia mali byť následne odsunutí do Nemecka k obsluhe protilietadlových kanónov. Slovenská republika mala podľa dohody dostať protilietadlové kanóny na obranu svojho územia. Vojaci do Senice odišli, no boli vrátení späť do Trnavy a do Nemecka nakoniec nešli.

K ďalším prejavom neposlušnosti dochádzalo v letných mesiacoch roka 1944, kedy už prípravy na povstanie zo strany dôstojníkov boli v plnom prúde. Vojaci sa viac krát postavili proti odchodom transportov na východné Slovensko súvisiacich s vytváraním Východoslovenskej armády.

Prípravy povstania v Trnave sa začali až na jar roku 1944. V apríli 1944 bol zadelený do Trnavy npor. Karol Fraňo ako „mobilizačný referent doplňovacieho okresného veliteľstva“ s úlohou prevziať v čase povstania na príkaz Vojenského ústredia funkciu veliteľa trnavskej posádky. Jeho práca čelila viacerým problémom, nakoľko Vojenské ústredie jednoznačne podcenilo budovanie ilegálnej odbojovej siete v armáde a otázky ustanovenia budúcich povstaleckých veliteľov. Tie sa ukázali byť najvypuklejšie na východnom Slovensku a v Bratislave, no existovali aj v Trnave. Trnavskej posádke velil od 15. júna 1943 stot. pech. Andrej Benka – Rybár, ktorý nebol Vojenskému ústrediu príliš známy a bol nositeľom nemeckého vyznamenania za bojové zásluhy na východnom fronte (obdobné vyznamenanie ale mal aj npor. Fraňo). Stot. Benka – Rybár sa ako posádkový veliteľ podieľal aj na potlačení prvej vzbury trnavských vojakov 3. augusta 1943. Npor. Fraňo bol údajne inštruovaný Vojenským ústredím, aby Benku – Rybára sledoval a bral s rezervou.

Na druhej strane stot. Benka – Rybár po vojne prezentoval udalosti odlišným spôsobom, tvrdiac, že „už predom bol dokonale informovaný o stave odboja v Trnave, bol do neho zapojený a preto odbojová činnosť v armáde mohla byť s úspechom započatá“. Orientoval sa údajne na nadviazanie kontaktov s odbojom v rámci mesta.

Podľa vojenského plánu povstania, ktorý poslalo 28. júna 1944 Vojenské ústredie do Londýna a 29. júna predložilo Slovenskej národnej rade, bola trnavská posádka súčasťou tzv. zápoľnej armády, ktorá sa mala po doplnení v prípade potreby spojiť s poľnou Východoslovenskou armádou a s pomocou Červenej armády dokončiť porážku Nemcov.

Prípravy povstania museli byť utajované vzhľadom na to, že nepokoje v mužstve posádky z augusta 1943, resp. z priebehu jarných a letných mesiacov roka 1944 mohli pritiahnuť pozornosť Nemcov a Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) a bolo treba rátať možnosťou nasadenia konfidentov do kasární. Npor. Fraňo sa riadil pokynmi Vojenského ústredia, resp. samotného pplk. Jána Goliana, s ktorým sa v priebehu leta 1944 viackrát stretol. V priebehu augusta 1944 v čase vrcholiacich príprav viackrát cestoval do Banskej Bystrice.

Nárast partizánskej aktivity na Slovensku začínali s čoraz väčšími obavami sledovať i nemecké orgány a pripravovali sa na zásah. Tento bol v priebehu júla a augusta o to pravdepodobnejší, že s blížiacim sa frontom sa územie Slovenska postupne stávalo operačným pásmom nemeckých vojsk. Partizánske hnutie sa začalo rozvíjať i na západnom Slovensku. 15. augusta priviedol Rudolf Jirman mjr. Chrastinu, veliteľom paradesantnej spravodajskej skupiny Spelter z Londýna, s rozkazom a plnou mocou od pplk. Goliana organizovať partizánske jednotky v Malých Karpatoch a na Záhorí. Trnava mala zohrať rolu strediska a výzbrojnej stanice v Trnave. Mjr. Břetislav Chrastina s krycím menom Hanes bol 4. mája 1944 bol vysadený v priestore Kramolín na Morave, avšak pri zoskoku sa svojej skupine stratil. Prešiel na Slovensko, kde sa po nadviazaní kontaktov s partizánmi a preverení dostal až ku Golianovi. Tento ho vyslal do Trnavy s odporúčacím lístkom pre npor. Fraňu. V krátkom čase bolo do Brezovej pod Bradlom povolané mužstvo, ktoré vystrojila a vyzbrojila náhradná rota pod vedením stot. Mikuláša Čordáša. Do začiatku povstania boli na Záhorí postavené dve roty partizánov, na vystrojení ktorých sa podieľali najmä npor. Nosko, rodák z Brezovej pod Bradlom, a Mikuláš Čordáš, ktorý mal na starosti technické zabezpečenie transportov zbraní. Partizánske roty podľa plánu, ktorý vzišiel z porady s Chrastinom mali za úlohu „ničiť komunikačné spoje a hatiť prísuny nemeckých záloh a materiálu cez Malé Karpaty“.

29. august – vypuknutie povstania

29. augusta o 15.15 hod. vydal Golian pre trnavskú posádka fonogram: „Nariaďujem okamžitú najprísnejšiu pohotovosť. Aktivizujte ihneď obranu posádok (kruhová obrana), a preto začnite okamžite s opevňovacími prácami." Veliteľ posádky následne vyhlásil bojovú pohotovosť posádky, navonok z dôvodu prípravy boja proti partizánom. Po rozhlasovom prejave generála Čatloša okolo 21. hod. prišlo trnavskej posádke heslo na začatie povstania. V kasárňach Invalidovňa sa zišlo zhromaždenie dôstojníkov a rotmajstrov. Zahájil ho veliteľ posádky Andrej Benka – Rybár a odovzdal slovo npor. Karolovi Fraňovi. Fraňo so samopalom v ruke predniesol prejav o povstaní. Vyzval tých, ktorí sú za povstanie, aby sa postavili na pravú stranu a ostatných, aby sa postavili na ľavú. Povstanie bolo vyhlásené.

Dôstojníci sa rozišli oboznámiť mužstvo s povstaním. Zbrojári pod velením npor. Gejzu Hudeca vydávali zbrane a muníciu. Pohotovostný prápor pod velením npor. v zál. Jána Benku začal medzi 21. a 22. hodinou obsadzovať vonkajší obranný okruh mesta, prístupové cesty a križovatky. Prápor pod velením stot. Mikuláša Čordáša obsadil dôležité objekty v meste, poštu, úrady, mestský rozhlas, železničnú stanicu. V noci z 29. na 30. august povstalci začali na základe inštrukcie Vojenského ústredia z 28. augusta 1944 („Všetkých miestnych Nemcov i s rodinami na počiatku internujte v kasárňach.") zaisťovať fašistických exponentov, prevažne Nemcov.

30. august

V kasárňach boli internované desiatky nemeckých aj slovenských činiteľov, funkcionárov HSĽS, HG, DP a FS. Nedošlo však ku krviprelievaniu ako napríklad v Ružomberku, hoci v noci z 29. na 30. augusta boli v trnavských uliciach prestrelky vyvolané nespratnými živlami spomedzi občanov a vojenských osôb mesta Trnavy, ktorí v opitom stave verbovali ľudí k partizánom. Neutralizovaní boli aj verejní činitelia. Okresný náčelník Ondrej Kutlík a mešťanosta dr. Pavol Bagin boli prinútení opustiť úrady a znemožnilo sa im zasahovať do udalostí. Bola vyhlásená vojenská mobilizácia v mene vojenského veliteľa (v meste neexistovala politická povstalecká štruktúra).

„	Vyzývam všetkých úradníkov a robotníkov trnavských závodov národnosťou slovenskou, aby nastúpili ihneď do vojenskej služby. Výzbrojná a výstrojná stanica Trnava, kasáreň Invalidovňa. Súčasne vyzývam všetkých robotníkov, aby zadržali osoby nemeckej a inej národnosti, ktoré sú nespoľahlivé pre naše hnutie a odovzdali tieto na posádkové veliteľstvo. Upozorňujem však, že nesmú byť vyrovnávané osobné veci touto cestou. Kto nie je s nami, je proti nám!	“
– Text mobilizačnej výzvy podpísanej npor. v zál. Štefanom Noskom na príkaz posádkového veliteľa Fraňa, ako ju 30. augusta predpoludním každých 5 minút vysielal trnavský mestský rozhlas, a ktorú šírili vojaci po väčších závodoch.

Pôvodný veliteľ posádky kpt. Benko – Rybár a npor. Fraňo vymenovaný Vojenským ústredím vystupovali vedľa seba ako dvaja posádkoví velitelia. Mobilizácia sa stretla s pozitívnym ohlasom, do kasární Invalidovňa sa hlásili záložníci a boli vystrojovaní priamo v kasárňach, ako aj na priľahlom priestranstve „Rybník". Členovia národného výboru Ševčík a Lauko vykonávali kontrolu osôb prichádzajúcich do kasární z obavy, že medzi mobilizovanými môžu byť odporcovia akcie a v rámci kontroly došlo k odhaleniu muža, ktorý sa snažil dostať pod zámienkou mobilizácie do kasární a pomocou ručných granátov spáchať atentát na vedúce osobnosti odboja v posádke.

Len z Coburgových závodoch odišlo do povstania 73 zamestnancov. Podľa iných prameňov začali robotníci v Coburgových závodoch rukovať až po príchode vojakov s guľometmi. Mnohí záložníci z okolitých dedín odmietlo nastúpiť a ostalo doma. Vojaci s davom občanov napadli centrálu Deutsche Partei na Hviezdoslavovej ulici, porozbíjali okná, strhli nápisy a hitlerovskú orlicu s hákovým krížom a zaistili prítomných nacistov. K vojakom sa pridala aj časť žandárov a mestských policajtov. Časť posádky zaujala obranu smerom na Bratislavu v očakávaní nemeckého nástupu.

Hoci hlavné sily v meste – vojenská posádka, časť žandárstva a mestských policajtov – boli na strane povstania, situácia sa popoludní 30. augusta sa situácia začala meniť a komplikovať. Okolité posádky v Hlohovci, Seredi a najmä v Nitre váhali a nepomohli ani telefonáty npor. Fraňa. Zároveň miestni Nemci hlásili do Bratislavy informácie o povstaní v Trnave a o zatýkaní (medzí zatknutými bol spomenutý aj riaditeľ Coburgových závodov Ing. Rudolf Pollet). 30. augusta sa dostavili asi o 11. hodine na posádkové veliteľstvo v Trnave mjr. Štefan Murgaš a Emil Kolener z Ministerstva národnej obrany ako kuriéri prezidenta a ministra národnej obrany. Ich cieľ bol prehovoriť dôstojníkov a ukončiť povstanie v Trnave tak, aby sa nemeckým vojskám nekládol odpor. Mjr. Kolener mal navyše z poverenia ministra obrany Čatloša prevziať velenie nad trnavskou posádkou, no vzhľadom na skutočný stav si ho netrúfal uplatňovať. Situácia v trnavskom dôstojníckom zbore ešte nebola prehľadná, dôstojníci si spočiatku pri jednaniach s Murgašom a Kolenerom ešte neuvedomovali, že už sú na druhej strane barikády. Zhruba v tom istom čase sa v Invalidovni zastavili aj dôstojníci Juraj Dubský, Ladislav Sýkora a Anton Tomeček zo spravodajského oddelenia ministerstva národnej obrany, ktorí sa presúvali z Bratislavy do Banskej Bystrice a tú naopak na prítomných dôstojníkov pôsobili, aby zotrvali na strane povstania. Prišli aj aktívni dôstojníci z iných útvarov, ktorých povstanie zastihlo v Trnave a okolí a pridali sa k posádke.

Situáciu sa telefonátmi so stot. Benka – Rybárom a s npor. Fraňom pokúšal zvrátiť aj prezident Jozef Tiso, ktorý chcel trnavskú posádku odradiť od (ako mylne predpokladal, ojedinelej) vzbury argumentom zabránení zbytočného krviprelievania. Tiso dával „prezidentské čestné slovo", že sa v Trnave nikomu nič nestane, ak sa mu posádka podriadi, ale odmietol osobne prísť do Trnavy.

„	Tiso: „Okamžite zastavte odpor!" Fraňo: „Pán prezident, ak ste Slovák, poďte s nami, dáme Vám záruku, že v zajatí trnavskej posádky sa Vám nič nestane." Tiso: „Ja nemôžem ísť s Vami, ste bolševici!"'	“
– Rekonštrukcia rozhovoru podľa K. Fraňa

Asi o 12. hod. z ministerstva národnej obrany telefonicky oznámili, že ak trnavská posádka nevpustí nemecké vojsko do mesto, Nemci si vynútia prechod bombardovaním. Došlo k istému zakolísaniu, lebo v poludňajších hodinách mestský rozhlas odvysielal oznam, že nemecké vojská prejdú mestom a nemá sa im klásť odpor. V meste však naďalej vládla povstalecká nálada a dôstojníci zotrvali na svojom protifašistickom postoji.

Ani 30. augusta nedošlo k aktivizácii civilných zložiek odboja. Národný výbor neprevzal politickú moc. Organizácia Komunistickej strany v Trnave bola postavená pred hotovú vec, nemala inštrukcie straníckych orgánov. Niektorí komunisti narukovali (napr. Štefan Krč), iní vyčkávali (Ján Kleštinský, František Tupík). Vedúci ilegálneho okresného výboru KSS v Trnave Augustín Kubán sa až v predpoludňajších hodinách vyjadril na podporu povstania a v prospech mobilizácie.

V Trnave sa začali šíriť neoverené správy, o smerovaní nemeckých tankov do Trnavy, o nemeckom vojenskom transporte stojacom na železničnej stanici Cífer. Vojaci a robotnici z Coburgových závodov demontovali na jednom úseku trate koľajnice v snahe zabrániť príchodu Nemcov. Dôstojníci sa na základe vojenských okolností (z hľadiska obrany nevhodná taktická poloha mesta, nízky počet vycvičených vojakov, nedostatok protitankových a ťažkých zbraní) rozhodli napokon stiahnuť posádku za Váh do priestoru Hlohovca a okolia, zničiť cestný a železničný most cez Váh a vybudovať obranu na Váhu za pomoci vojenských posádok v Hlohovci, Nitre a Topoľčanoch (potrebné boli najmä ťažké zbrane a delostrelectvo). Očakávali sa aj ďalšie rozkazy a dispozície z Banskej Bystrice.

Povstalecký ústup z Trnavy

30. augusta po 14. hodine veliteľ trnavskej posádky vydal rozkaz, aby sa vojsko stiahlo do kasární. Asi o hodinu posádka opustila mesto – zhruba 3 000 mužov sa presúvalo na posádkových aj zrekvirovaných autách, hipomobilných povozoch a bicykloch cez Leopoldov do Hlohovca. Podľa údajov okresného žandárskeho veliteľa Imricha Cvičelu odišlo na povstalecké územie aj vyše 50 žandárov. Odchod posádky bol tak nečakaný a rýchly, že rozkaz na odchod nebol doručený ani jednotkám vysunutým v parku pri železničnej stanici a na cestách smerom na Bratislavu. Zároveň nestihli byť informované desiatky mužov, ktoré vykonávali mobilizáciu po dedinách alebo zatýkali význačnejších nemeckých občanov (napr. v Smoleniciach 30. augusta 1944 operovala jednotka trnavskej posádky, ktorá obsadila poštu, žandársku stanicu, a zatkla riaditeľa chemickej továrne Ing. Viktora Wognára, táto jednotka po obdržaní správy o presune trnavskej posádky smerom na Hlohovec odišla autobusom smerom na Horné Orešany). Časť týchto jednotiek odišla v skupinkách za posádkou, zvyšok sa rozišiel domov. Na 30 vojakov v Coburgových závodoch sa takmer pozabudlo nebyť toho, že sa niekoľkí vojaci vrátili do závodu zrekvirovať v ňom uložený benzín. Celkovo do povstania sa nestihlo zapojiť, resp. doň ani neodišlo, niekoľko sto vojakov. K tomu treba prirátať ešte kryciu jednotku npor. Šomského, ktorá zostala v kasárňach a neskôr bola odzbrojená nemeckým vojskom.

Rovnako dochádzalo k dezerciám a odchodom domov aj počas presunu. Podľa správy žandárskej stanice v Dechticiach do 5. septembra 1944 prešlo tamojším obvodom asi 150 vojakov vracajúcich sa domov, väčšina s výzbrojou a výstrojom. Celá povstalecká akcia v Trnave sa odohrala v priebehu 18 – 20 hodín plných nejasností. Trnavskí povstalci sa vlastne nedostali do styku s nemeckými jednotkami.

Hneď po odchode povstalcov vstúpili z opačnej strany do mesta na tankoch a obrnených vozidlách nemeckí vojaci. Nestretli sa s odporom. Z kasární prepustili asi 100 internovaných osôb, ktoré tam zanechali povstalci.

Sereď

Trnavská posádka sa pokúsila vyvolať povstaleckú akciu aj v blízkej Seredi, ktorá patrila do trnavského okresu. 30. októbra si skupina miestnych antifašistov spolu so Štefanom Kunštekom, zástupcom veliteľa miestnej žandárskej stanice, vynútila prístup k miestnemu rozhlasu a vyhlásila mobilizáciu schopných mužov od 18 do 50 rokov, ktorí sa mali hlásiť na vojenskej posádke. Výzva, na ktorú prišlo asi 200 mužov pred budovu posádkovej správy, nebola vopred dohovorená s posádkovými dôstojníkmi. Veliteľ posádky npor. Ladislav Donoval nevydal zbrane s odôvodnením, že čaká na rozkazy a že poriadok v Seredi udrží vojsko. V mene posádky v tomto duchu prehovoril do miestneho rozhlasu V tomto zmysle potom do miestneho rozhlasu prehovoril npor. Ladislav Smolenský. Donovala nepresvedčil pre povstanie ani pplk. Kišš – Kalina. Donovalova odpoveď bola, „že na rozkaz Čatlošov ostáva v Seredi a jestli by som poslal do Seredi nejakú jednotku na autách proti nemu, že zaháji na túto jednotku paľbu." Antifašisti v Seredi nepresadili svoj zámer a málopočetná posádka sa do povstania nezapojila. Na druhej strane na priamy rozkaz okresného žandárskeho veliteľstva v Trnave boli 30. augusta otvorení brány Pracovného tábora pre Židov v Seredi, v ktorom bolo v to čase asi 1 060 osôb. Židovskej rade v tábore jej predseda oznámil, že žandársky veliteľ tábora dáva zbrane, ktoré má pod kontrolou, k dispozícii bojaschopným dobrovoľníkom. Osadenstvo židovského tábora sa v chvate rozišlo. časť odišla do povstania. Popoludní 30. augusta miestni žandári s niekoľkými antifašistami nasadli na nákladné auto a odišli na povstalecké územie. Iniciatíva sa vrátila do rúk miestnych provládnych činiteľov. Npor. Donoval žiadal o posilnenia posádky, v čom mu bolo vyhovené.

Trnava a Sereď po odchode povstalcov

Po odchode trnavskej posádky a príchode Nemcov do Trnavy sa minister obrany gen. Čatloš rozhodol Trnavu prinavrátiť pod vplyv slovenskej vlády. Poveril mjr. Kolenera, aby v Trnave prevzal posádkové veliteľstvo. Veliteľ nemeckej jednotky mu ju ale odmietol odovzdať. Mjr. Kolener aspoň požiadal miestneho veliteľa CPO nadporučíka Šomského, aby s niekoľkými vojakmi obsadil a symbolicky držal vyprázdnené kasárne Invalidovňa, kým nepríde do Trnavy jednotka slovenských vojakov z Bratislavy. Kolener sa druhýkrát vrátil do Bratislavy. Čatloš mu nariadil, aby zašiel do vojenskej akadémie a s jednou rotou študentov akadémie sa opäť odobral do Trnavy. Táto jednotka nocovala po ceste v Svätom Jure a do Trnavy sa presunula až vo štvrtok 31. augusta. Miestny nemecký veliteľ opakovane odmietol odovzdať Kolenerovi posádkové velenie a nedovolil ani ubytovať rotu. Mjr. Kolener odviedol akademickú rotu do Serede, kde ešte neboli nemecké jednotky. Dňa 2. septembra Nemci Sereď obsadili a rotu akademikov odzbrojili.

Leopoldov

Presun trnavskej posádky na povstalecké územie do Žarnovice za zaobišiel bez bojov. Trnavská posádka mala ešte pred prekročením Váhu príležitosť oslobodiť politických väzňov v Leopoldovskej väznici. Oslobodenie väzňov však nenapadlo žiadnemu z dôstojníkov a trnavská posádka sa presunula okolo väznice z Berekseku (dnes Šulekovo) cez vážsky most do Hlohovca bez zastávky. V leopoldovskej väznici panovala 30. augusta vzrušená nálada kvôli pohrebu väzňa Jozefa Daneša, komunistu z Ružomberka, zomrelého 28. augusta. Pohreb sa konal na cintoríne mimo leopoldovskej pevnosti. Zúčastnili sa ho s povolením správy väznice aj politickí väzni, no za sprísnených podmienok (namiesto dvoch ich sprevádzalo osem dozorcov, na pevnostnom múre stála stráž), takže väzni sa po pohrebe vrátili do ciel nevediac o presune povstaleckého vojska.

Hlohovec a Nitra

Popoludní 30. augusta dorazili prvé oddiely trnavskej posádky do Hlohovca, aby vybudovali na ľavom brehu Váhu obranné pásmo. V Hlohovci sídlil oddiel motorizovaného protilietadlového delostrelectva pod velením mjr. Jozef Čillíka, ktorý bol zapojený do povstaleckej konšpirácie, no zaujal váhavý postoj medzi povstaleckým Vojenským ústredím a ministrom Čatlošom - Čatlošov prejav z večera 29. augusta zohral negatívnu úlohu. Major Čillík dal na rozkaz z Banskej Bystrice obsadiť a strážiť cestný a železničný most cez Váh s cieľom udržať ich do príchodu bratislavskej posádky. Stráže mali pri príchode Nemcov hlásiť, že strážia mosty pred partizánmi a naopak. Hlohovská posádka čakala v neistote, vedela o udalostiach v Trnave, aj o tom, že Nitra bola proti povstaniu. Navyše z Bratislavy prišli kuriéri mjr. Štefan Murgaš a stot. Jozef Bevelaqua, ktorí na zhromaždení dôstojníkov odhovárali hlohovskú posádku od povstania. Na druhej strane bol pplk. Dezider Kišš-Kalina prítomný v Hlohovci, no ani nepresvedčil Čillíka, aby šiel do povstania.

Po príchode trnavskej posádky s Čillíkom rokoval Benka – Rybár a nadporučík Benko, ale Čillík váhal, čakal na rozhodnutie posádky v Nitre, na rozkazy z ministerstva. Z hlohovskej posádky sa pridali k Trnavčanom len jednotlivci, niektorí odišli vlakom do Banskej Bystrice, časť posádky sa rozišla domov. 30. augusta riaditeľ leopoldovskej väznice Dr. František Kujan požiadal majora Čillíka osobne o asistenciu pri oslobodení väzňov, no ten aj tu zaujal váhavý postoj, prisľúbil len, že vyslobodenie uskutoční „podľa svojho vojenského plánu", no asistenciu do väznice neposlal. Oslobodenie väzňov uviazlo 30. augusta na mŕtvom bode.

Dôstojníci trnavskej posádky sa pokúsili ovplyvniť postoj posádky v Nitre. Ako prví odišli autom do Nitry Karol Fraňo s Floriánom Juračkom. Keď sa nevracali, vyrazila z Rišňoviec druhá, trojčlenná delegácia. Ich misie však boli neúspešné a nitrianska posádka sa do povstania nezapojila. Medzitým boli čelné jednotky trnavskej posádky presúvajúce sa do Nitry odklonené pplk. Kiššom-Kalinom a jeho pobočníkom kpt. z dôvodu nepriaznivej situácie v Nitre odklonené na Topoľčany.

Karol Fraňo s Floriánom Juračkom sa z Nitry vrátili vo večerných hodinách späť do Hlohovca a opäť sa pokúsili bezvýsledne presvedčiť mjr. Čillíka. Ani počas prítomnosti trnavskej posádky nevznikla z radov miestnych odbojárov iniciatíva na prevzatie politickej moci a rozhodujúce postavenie si udržal mjr. Čillík. Večer Trnavčania opustili Hlohovec, motorizované jednotky vpredu nasledované hipomobilnými. V Topoľčanoch sa Trnavčania stretli s dôstojníkmi miestnej posádky, ktorá vcelku s povstaním sympatizovala. Posádka prenocovala mimo hlavnej cesty v priestore obcí Klátova Nová Ves a Janova Ves.

31. august

Karol Fraňo nadviazal priame spojenie s Banskou Bystricou a vyžiadal si dispozície. V noci sa z topoľčianskeho poštového úradu spojil s veliteľstvom povstaleckej armády, podal hlásenie a požiadal o vydanie rozkazov. Trnavská posádka dostala rozkaz premiestiť sa do priestoru Žarnovice, rozkaz bol 31. augusta potvrdený aj písomne.

„	Všetky jednotky z údolia Váhu postupne ustúpia, alebo sa prebijú do údolia Nitry alebo Hrona, a to: ... peší pluk 1 priestor Nová Baňa - Žarnovica - SV Žarnovica	“
– Nariadenie náčelníka štábu čs. armády na Slovensku pplk. J. Goliana, upravujúce organizáciu obranných oblastí, ich úlohy a operačné základne

Presun trnavskej posádky 31. augusta prebiehal už optimistickejšie, lebo prechádzala cez oblasť, kde panovalo povstalecké nadšenie. Prechod Baťovanmi vyzeral ako improvizovaná slávnostná prehliadka. Vojakov zdravili občania, ako aj partizáni tvoriacej sa brigády Pavel. Za Baťovanmi odbočila kolóna doprava, cez Pílu a Veľké Pole do Žarnovice.

1. september

V Žarnovici sa presun trnavskej posádky na povstalecké územie ukončil. Posledné pešie a hipomobilné zložky dorazili do Žarnovice 1. septembra. Trnavská posádka bola najpočetnejšou a najlepšie vyzbrojenou posádkou z krajov, ktoré ležali mimo povstania. Podľa rozkazu pplk. Goliana prevzal od 1. septembra 1944 velenie nad peším plukom 1 pplk. Dezider Kišš-Kalina. Trnavský peší pluk z sa stal integrálnou súčasťou povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku. Kišš-Kalina prevzal velenie 2. septembra a zároveň vykonal reorganizáciu štábu pluku. A. Benka – Rybár v spomienkach udalosti komentoval nasledovne: „Doterajšiemu veliteľovi posádky padlo veľmi nepríjemne, že bol zbavený velenia a dostal len podradnejšiu funkciu."

V Leopoldove dňa 1. septembra 1944 politickí väzni Vasil Kapišovský, Pavol Stahl a ďalší požiadali Jána Ferenčíka (zastupoval „náhle ochoreného" riaditeľa väznice Kujana) o prepustenie politických väzňov na slobodu. Ferenčík žiadosti nevyhovel. 2. septembra 1944 bol Leopoldov obsadený Nemcami.

Dohra

Pplk. Golian vysoko oceňoval postoj trnavskej posádky a jej veliteľov. Pri odovzdávaní velenia nad povstaleckou armádou gen. R. Viestovi vyslovil vďaku a uznanie aj npor. K. Fraňovi „za dobrú činnosť a nebojácne správanie sa pri ústupe pešieho pluku 1 do priestoru Kozárovce – Žarnovica".

Tzv. povstalecká kronika Trnavy z augusta 1945 udávala počet asi 2 500 mužov, ktorí odišli do povstania. Postupne však v historiografia začala udávať čísla 3 000 – 3 500 vojakov a asi 500 dobrovoľníkov, na tieto čísla ale treba nazerať kriticky. Podľa dobových prameňov s posádkou odišlo z mesta do 400 – 500 civilných osôb, ale situačná správa o udalostiach v okrese z 5. októbra 1944, v tom čase „z týchto však veľká časť sa už vrátila domov“. Rovnako pamätníci z radov trnavskej posádky tvrdia, že z mesta neodišli všetci vojaci, ale že „domov poodchádzali tí, čo boli z okolitých dedín“. Václava Štefanský uvádza, že spolu s piešťanskými letcami a jednou batériou topoľčianskej posádky tvorili spolu asi 2 000 relatívne dobre vyzbrojených, vystrojených a aj motorizovaných mužov. V priestore Žarnovice došlo 1. septembra 1944 k reorganizácii na tri prápory: „Jeden prápor, pozostávajúci z mladých dobrovoľníkov, bol odoslaný do Budče, kde sa mal podrobiť potrebnému vojenskému výcviku. Druhý prápor bol presunutý do bojového úseku Handlová – Prievidza... Prápor dostal krycie meno Kremeň a jeho veliteľom bol kapitán Pavol Čellár. Tak po reorganizácii trnavskej posádky zostal jediný samostatný prápor s krycím menom Dunaj“.