Partizánske aktivity v Turci v auguste 1944

Partizánske aktivity v Turci
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum august 1944 Miesto Turiec Výsledok Partizáni pod velením Piotra Alexejeviča Velička premenili Turiec na partizánsky rajón, odmietli sa podriadiť Slovenskej národnej rade aj Vojenskému ústrediu a spolu s partizánskymi aktivitami v Ružomberku prispeli vyprovokovaniu nemeckého obsadenia Slovenska.
Protivníci
Žingorova skupina Veličkova skupina francúzski partizáni Martinská posádka	skupina (chybne „misia“) podplukovníka Otta civilní príslušníci nemeckej menšiny v Turci
Velitelia
Piotr Alexejevič Veličko Viliam Žingor
Straty
	24 zabitých členov skupiny podplukovníka Otta celkovo asi 150 partizánskych obetí v Sklabini
Historický portál

Slovenské národné povstanie

Pred vyhlásením povstania: Turiec – Ružomberok – Brezno – Liptov Po vyhlásení povstania: Banská Bystrica – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Považie – Orava – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Malužiná – Kraľovany – Prievidza – Piešťany – Nový Dvor – Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná Po prechode na partizánsky spôsob boja: Vinné – Poľana – Veľký bok – Liptovský Hrádok – Partizánska republika

Partizánske aktivity v Turci v auguste 1944 zohrali významnú, no kontroverznú úlohu v reťazi udalostí, ktoré viedli k obsadzovaniu Slovenska Nemcami a k vypuknutiu Slovenského národného povstania. Partizáni organizovaní skupinou vyslanou Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia (UŠPH) v Kyjeve pod velením npor. Piotra Alexejeviča Velička sa v priebehu niekoľkých augustových týždňov stali významným vojenským a mocenským faktorom v Turci a ich aktivity narušovali ako autoritu slovenskej vlády, tak plány Slovenskej národnej rady aj Vojenského ústredia, ktorým sa odmietli podriadiť. Vyhlásenie Česko – slovenskej republiky 21. augusta 1944 v Sklabini, protinemecká mobilizácia martinskej posádky, zatarasenie železničných tunelov, terorizovanie a vraždy príslušníkov nemeckej menšiny, postrieľanie nemeckej „misie podplukovníka Otta“ v Martine prispeli k urýchleniu nemeckých plánov na obsadenie Slovenska a vynútili si vypuknutie Slovenského národného povstania v nevýhodnom „obrannom“ variante..

Situácia v júli 1944

Partizánske hnutie v Turci inicioval Viliam Žingor, ktorý 4. júla 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády  podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu. Komunistická historiografia tvrdila, že partizánske organizácie budované Komunistickou stranou už koncom júna 1944 tvorili „slušnú armádu“. V reáli bolo v Turci v júni 1944 niekoľko lesných partizánskych táborov, v ktorých bolo k 30. júnu 1944 okolo 180 mužov pod velením už spomínaného Viliama Žingora. V tom čase sa ešte nepúšťali do ozbrojených konfrontácií a minister vnútra Alexander Mach ich bagatelizoval.

Koncom júla 1944 začala akcia, s ktorou sa na Slovensku nerátalo – príchod paradesantných skupín sformovaných a vyslaných Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia (UŠPH) v Kyjeve. Paradesantné skupiny predstavovali štáby budúcich partizánskych jednotiek. Boli zložené zo sovietskych ako aj čs. občanov, najmä bývalých príslušníkov slovenskej armády, ktorí boli zajatí alebo prešli na sovietsku stranu. Za KSČ v UŠPH pôsobili Rudolf Slánský a August Schramm, sudetský Nemec, zúčastňovali sa výberu a zaraďovali čs. občanov do paradesantných skupín. V UŠPH pred vyslaním paradesantných skupín nevedel o prípravách povstania na Slovensku a nemali informácie o situácii v domácej rezistencii.

V noci z 25. na 26. júla 1944 bola nad Liptovskou Osadou vysadená prvá jedenásťčlenná partizánska organizátorská skupina pod velením Piotra Alexejeviča Velička. Parašutisti zoskočili do neznámeho priestoru, kde ich nikto nečakal. Prelet lietadla a 3 padáky boli spozorované na hlásené miestnej žandárskej stanici podľa úradného hlásenia už v nočných hodinách hliadkami miestnej požiarnej a protileteckej ochrany v Liptovskej Osade. Následná obhliadka priestoru zoskoku našla dôkazový materiál, padáky, balíky so zbraňami a iným materiálom. Parašutisti objavení neboli. 26. júla a potom opakovane 4. augusta okresný náčelník v Ružomberku Vladimír Maťovič písomne žiadal veliteľstvo miestnej posádky o vojenskú asistenciu v sile 40 mužov na „preskúmanie" lesov na okolí Liptovskej Osady a Liptovskej Lúžnej. Miestna vojenská posádka sa však do akcie proti partizánom neponáhľala, jej novovymenovaný posádkový veliteľ major Miloš Vesel patril medzi opory Golianovho vojenského ústredia.

Presun Veličkovej skupiny do Turca

Parašutistom sa podarilo nadviazať prvé spojenia s činiteľmi miestneho odboja. Už koncom júla 1944 sa príslušníci Veličkovej skupiny stretli s Jaroslavom Šolcom a ďalšími odbojármi z Ružomberka a Nemeckej Ľupče a prichádzali prví dobrovoľníci do hôr. V august boli v rámci pokračujúcej prvej vlny vysadené zo strany ÚŠPH ďalšie štyri skupiny, 6. augusta zoskočil desant Ladislava Kalinu, 7. augusta výsadok Ernesta Bielika a 8. augusta skupiny Michala Sečanského a Jegorova.

Slovenská vláda v reakcii na výsadky prijala mimoriadne opatrenie – nasadenie slovenských vojakov proti partizánom. 10. augusta bola vyhlásená trestná vojenská expedícia v oblasti Nízkych Tatier a Veľkej Fatry proti partizánom. Štáb divíznej oblasti 2 v Liptovskom Mikuláši sa za účasti gen. Ferdinanda Čatloša vypracoval podrobný operačný plán. Viacerí dôstojníci ale zabezpečili odoslanie plánu odbojárom. Nadporučík Pavol Plánovský odovzdal jednu kópiu posádkovému veliteľovi v Ružomberku majorovi Milošovi Veselovi a ďalšie kópie odovzdal v Železnom Viliamovi Žingorovi, od ktorého sa veľmi rýchlo dostali k partizánskym veliteľom. Aj samotný gen. Čatloš nemal záujem, aby došlo k zrážkam medzi vojakmi a partizánmi a preto aj on prostredníctvom svojich ľudí varoval partizánov.

V dňoch, keď boli slovenské vojenské jednotky nasadené v priestore Nízkych Tatier, sa Viliam Žingor v Liptovskej Lúžnej stretol s Veličkom a jeho skupinou, kde sa dohodli, že sa Veličkova skupina presunie do Turca, do Kantorskej doliny. Veličko uvádza dátum presunu na 13. augusta, Voľanskij 12. augusta. Hoci partizánska aktivita v Turci bola už pomerne rozvinutá pod vedením Viliama Žingora, Veličkovi sa podarilo získať iniciatívu a nadväzovať kontakty.

13. augusta 1944 v byte Vojtecha Roba v Sklabini došlo k prvej návšteve pplk. Goliana v sprievode majora Jozefa Marka a pplk. Branislava Manicu Už pri tomto prvom stretnutí sa Vojenské ústredie okrem sondovania stanovísk a prerokúvania možností spolupráce pokúšalo usmerniť Velička, aby prihliadal na prípravy povstania a aby predbežne nepodnikal väčšie partizánske akcie. Veličko tento prísľub dal, ale údajne len s platnosťou do 20. augusta 1944. Zástupcovia vojenského odboja partizánom prisľúbili zbrane.

Správy odosielané do Kyjeva boli nad očakávanie priaznivé.

„	Útok 2. pešej divízie s cieľom obkľúčiť a rozdrviť partizánov v priestore Nízkych Tatier sa zmenil v manifestáciu družby slovenských vojakov a dôstojníkov s partizánmi.	“
– Veličko, 13. augusta 1944

V depešiach boli zmienky, že slovenský národ je pripravený na povstanie a velitelia armády prosia, aby sa dal signál na vystúpenie. Dňa 15. augusta sa v depeši uvádzali mená Ján Golian a Július Nosko. Z rozhovoru s nimi bolo zrejmé, že „armáda sa pripravuje na povstanie a vystúpi s pádom Krakova".

Stretnutie Goliana s Veličkom súviselo s kamuflovanou akciou proti partizánom. 11. augusta prišli do Sklabine a Kantorskej doliny vojaci z Oremovho Lazu . Veliteľom výpravy bol npor. Ladislav Ehn. Namiesto bojového stretnutia sa však vplyvom antifašistického postoja jednotky vrátane veliteľa odohralo zbratanie vojakov a partizánov, ktorého svedkom bol 13. augusta samotný Golian. Člen Veličkovho desantu Jurij Černogorov navádzal dôstojníkov Ladislavom Ehnom a Štefanom Smataníkom, aby sa pridali k partizánom. Prechod sa neuskutočnil, no vojaci partizánov ubezpečovali, že ako celok vystúpia proti Nemecku. Tieto zámery boli v línii s plánom vojenského ústredia. Slovenská rota vrátila 15. augusta späť na Oremov Laz. 17. augusta Veličko nadsadene hlásil na UŠPH do Kyjeva: „Pešia rota veliteľa Vladislava Eli, ktorá je časťou 4. slovenského pluku, je pripravená prejsť k partizánom."

15. augusta dostali partizáni od majora Kordu z Oremovho Lazu 11 debničiek s granátmi. 16. augusta došlo nákladné auto naložené ručnými granátmi, puškami, ľahkými guľometmi a muníciou.

Prepad Révaiovského kaštieľa v Štiavničke

15. augusta 1944 došlo k prvej partizánskej akcii kriminálneho charakteru. Partizáni Veličkovej skupiny prepadli Révaiovský kaštieľ v Štiavničke. Pri tomto incidente zastrelil majiteľ kaštieľa svojho kastelána.

Príchod Francúzov

Koncom júla 1944 pricestovali na falošné pasy a víza vydané vyslancom dr. Jánom Spišiakom (slovenský vyslanec v Maďarsku) do Bratislavy Georges de Lannurien, Michel de la Ronciére a Albert Poupet, predstavitelia francúzskych vojenských zajatcov internovaných v Maďarsku s cieľom dohodnúť prechod zajatcov na Slovensko. Francúzi sa prostredníctvom advokáta dr. Ivana Pietora stretli s Rudolfom Fraštackým. Predstavitelia demokratického odboja sa dohodli na umiestnení francúzskych vojnových zajatcov v Turci u Viliama Žingora. Ilegálne prechody hraníc sa následne uskutočňovali v priestore Sereď – Gest – Diosek v skupinách po desať mužov. Francúzi prichádzali maďarským vlakom do Galanty a pešo prekračovali hranice. Na slovenskej strane hranice boli očakávaní sereďskými odbojármi vedenými Vlastimilom Rambouskom, ktorým pomáhali sereďskí žandári a niektorí financi. Prechody sa začali začiatkom augusta 1944 a trvali až do vzniku povstania. Po ubytovaní u sereďských antifašistov sa Francúzi presúvali do Kantorskej doliny.

De Lannurien bol od 9. augusta v Kantorskej doline menovaný veliteľom oddielu Francúzov, ktorá sa stala súčasťou 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Jeho zástupcom a tlmočníkom bol ruský emigrant martinský profesor Vladimír Jeršov.

„	1500 francúzskych zajatých vojakov a dôstojníkov, ktorí sú v Maďarsku, prechádza v dôsledku našej práce prostredníctvom agentúry nachádzajúcej sa v Bratislave do partizánskych oddielov. Termín prechodu je určený na 25: augusta. Organizoval sa francúzsky partizánsky oddiel v počte 52 ľudí z bývalých vojnových zajatcov v Nemecku. Veliteľom oddielu je nadporučík de Lannurien Georges, veliteľ eskadróny 5. jazdeckého pluku 2. jazdeckej brigády. Francúzsky partizánsky oddiel, ktorého počet sa stále zväčšuje, prosí odovzdať generálovi de Gaullovi ubezpečenie oddielu, že bude na Slovensku bojovať do úplného víťazstva nad Nemcami.	“
– Hlásenie Velička 17. augusta na ÚŠPH v Kyjeve

Do vzniku SNP bolo do oddielu prijatých asi 150 francúzskych partizánov.

Partizánsky rajón Turiec

V Kantorskej doline organizátori partizánskeho hnutia sformovali oddiely, z ktorých postupne vznikli dve brigády. Riešili sa otázky ubytovania, stravovaním a výzbroje. Partizáni nechceli pasívne čakať. V nadväznosti na úspech budovania partizánskych oddielov prišiel Veličko s nápadom na vytvorenie partizánskeho rajónu Turiec, ktorý si osvojili aj miestni partizáni. Plán bol 18. augusta rádiotelegraficky predložený na schválenie ÚŠPH. Súčasťou týchto akcií malo byť zatarasenie železničných tunelov pri Kraľovanoch, Strečne, Kremnici a Handlovej, obsadenie skladov žandárskych zbraní v Hornej Štubni a Diviakoch, obsadzovanie železničných staníc a pôšt. Veličko vyslal Jána Reptu za majorom Jozefom Markom s odkazom, že sa necíti viazaný sľubom daným 13. augusta Golianovi, a začal plán uskutočňovať ešte pred príchodom stanoviska ÚŠPH. Plán bol v súlade s moskovskou rozhlasovou propagandou.

Partizáni 21. augusta zostúpili z Kantorskej doliny do Sklabine a vyhlásili v nej obnovenie Československej republiky. V obci zaviala čs. zástava a moci sa revolučný národný výbor a partizáni verejne demonštrovali svoju existenciu. Premiestnenie štábov Velička a Žingora do obce Sklabiňa bolo počiatkom vytvárania partizánskeho rajóna v Turci. Golian vyslal majora Marka z Banskej Bystrice do Bratislavy, aby o veci informoval členov SNR a požiadal o zákrok u Velička. Gustáv Husák odcestoval z Bratislavy do Sklabine. Najskôr navštívil partizánov v Sklabini v nedeľu 20. augusta akad. maliar Štefan Bednár, aby avizoval partizánom, že na druhý deň príde k Veličkovi súdruh Husák, sekretár Ústredného výboru KSS.

21. augusta sa Husák stretol s Veličkom, vystupujúc v pozícii predstaviteľa vedenia KSS. Husák vyložil Veličkovi komunistické stanovisko k pripravovanému povstaniu a žiadal ho, aby rešpektoval povstalecké prípravy. Husák o tomto rokovaní okrem iného napísal:

„

Jednal som s Veličkom a jeho politickým komisárom ako vedúci komunistickej strany. Keď nepomáhali reči o rozumnom omedzení akcií, po prvý raz za ilegality som Veličkovi vyložil všetky naše plány, že sme poslali do Moskvy delegáciu, že máme pripravenú väčšinu armády, že chceme dať celé slovenské územie k dispozícii pre Červenú armádu, že chceme boj celého Slovenska, ovšem vo vhodnú chvíľu, a že na každý pád chceme zadržať vývoj, t. j. nerobiť povstanie do návratu delegácie. Kým nespoznáme stanovisko Moskvy, nepustíme sa do veľkého boja.

“

Veličko argumenty neakceptoval. Povzbudený lokálnymi úspechmi bol presvedčený, že partizáni môžu „zamestnávať" aj dve nemecké divízie. Husákovi dal iba prísľub, že do piatku (25. augusta) sa partizáni zdržia väčších akcií, no ani ten nedodržal. Husák o tom poznamenal:

„

„Nedohodli sme sa ani s Veličkom, ani s inými. Po každom úspechu im stúpal apetít. Mali bojové úspechy — bez nepriateľa, lebo Slováci nič proti nim nepodnikali a z Nemcov iba civili tam boli. Medzi vojskom a obyvateľstvom žali úrodu z toho, čo sme dlho našou prácou zasiali, a domnievali sa, že oni prebudili Slovensko.

“

Husák dosiahol, že Veličko pribral Karola Bacílka. Ten sa stal členom štábu Žingorovej brigády, no neposilnil líniu, ktorú Husákom presadzovanú líniu medzi partizánmi.

Ani československé Ministerstvo národnej obrany v Londýne nesúhlasilo s Golianovou požiadavkou, aby partizáni dočasne prerušili akcie. Pri-tom Golian bol zajedno so SNR. Gen. Ingr v rádiovej depeši z 23. augusta 1944 označil túto požiadavku za neuskutočniteľnú zo zásadných dôvodov:

„	Nelze přece zastavit bojovou činnost sloven. vlastenců, po které jsme tak dlouho volali a která je pro naši věc tak potřebná z důvodú politických, vojenských a mravních. ... Partyzánská aktivita musí tedy být všemožně a soustavně zintenzívňována. ... Nejsme Vašeho názoru, že by partyzánska činnost mohla být na újmu Vámi předvídanej akce. Naopak, považujeme ji za důležitý aktivní element, který po náležitém systematickém a cílevědomém rozvinutí může spád událostí na Slovensku urychlit. Zvýšená partyzánská činnost je zcela ve shodě s naší koncepcí, tak, jak jsme ji formulovali ve svích připomínkách k Vašemu vojenskému plánu.	“
–

Zahraničné centrá nepodporili stanovisko vedúcich domácich orgánov (SNR, vojenské ústredie) a schvaľovali rozširovanie partizánskych aktivít, pričom o jednote rôznych odbojových skupín a centier sa nedalo hovoriť.

Veličko sa do akcií na utvorenie partizánskeho rajóna usiloval začleniť aj martinskú vojenskú posádku. Okolo 20. augusta pozvali do Sklabine majora Vojtecha Mládka, zastupujúceho posádkového veliteľa (plukovník Emil Perko bol na dovolenke) a vyzýval ho, nech celá martinská posádka vyhlási poplach, vyzbrojí sa, opustí kasárne, stiahne sa do Gaderskej doliny a odtiaľ začne boj proti fašistom. Major Mládek návrh odmietol.

V noci z 23. na 24. august zatarasili Veličkovi partizáni železničné tunely pri Strečne a Kraľovanoch. Početná vojenská ostraha tunelov sa sčasti pridali k partizánom, sčasti im odovzdali zbrane.

Dňa 24. augusta UŠPH z Kyjeva rádiotelegraficky schválil Veličkov plán na utvorenie partizánskeho rajóna v Turci, no kategoricky mu však zakazoval vyvolávať povstanie. Napriek tomuto zákazu partizánske akcie v skutočnosti smerovali k povstaniu. Pod Veličkov vplyv sa dostal Viliam Žingor, ale aj vedeni OV KSS v Martine. Partizáni predovšetkým chceli ochromiť komunikácie, najmä železnice. Ďalej chceli vyčistiť Turiec od tých, ktorých považovali za exponovaných fašistov.

24. augusta 1944 v neskorých večerných partizánska skupina Andreja Ľacha a s Konstantína Popova prepadla pílu Spojenej drevárskej a priemyselnej účastinnej spoločnosti v Turanoch. Partizáni pri akcii zastrelili veliteľa závodnej ochrany Karla Achtbergera, ktorý bol nemeckej národnosti. Achtberger partizánov nenapadol ani neohrozoval. Správa o partizánskom prepade v Turanoch sa ihneď dostala do Bratislavy. Ešte tej noci gen. Čatloš a minister Alexander Mach telefonicky volali gen. Turancovi (po ňom aj minister Mach), že partizáni prepadli pílu v Turanoch. Turanec na základe ešte tú noc odvelil dve čaty slovenských vojakov z Trenčína do Turian. Vojaci síce prišli pílu obsadili, ale partizáni boli mimo ich dosahu.

Takisto 24. augusta mínerská skupina zatarasila železničný tunel Horná Štubňa – Handlová a 25. augusta mínerský oddiel v skorých ranných hodinách zatarasil tunel na trati Horná Štubňa – Kremnica. Veliteľ tohto oddielu český antifašista Ladislav Peške sa zastavil v Rakši u Jána Ursínyho, ktorý ho odrádzal od diverzných akcií, no svoje stanovisko však nepresadil. Ani Husák nedosiahol, aby sa nepoškodzovali komunikácie na budúcom povstaleckom území. Na Veličkovu adresu vyčítavo poznamenal:

„	(Veličko) vyhodil tunel medzi Handlovou a Štubňou — a potom naši vojaci počas povstania museli na rukách prenášať niekoľko kilometrov zbrane, benzín a materiály z prievidzského kraja.	“
–

Velička ostal neoblomný a pokračoval v akciách aj na stretnutí 25. augusta s predstaviteľmi SNR v Rakši.

Piatok 25. augusta partizáni prišli priamo do Martina na nákladnom aute a priamo na námestí rozdávali zbrane miestnym občanom, prevažne robotníkom. Vyzbrojovala sa národná milícia pod velením Vladimíra Daneka, miestneho činiteľa KSS. V posádkových kasárňach pluku útočnej vozby vznikla 25. augusta medzi mužstvom napätá situácia. Časť protifašisticky orientovaných vojakov sa obávala, že dôstojníci vec odboja neberú vážne. Vojaci vzali tri tanky a odišli do Sklabine. Vrátili sa späť do kasární až na druhý deň, keď im situáciu objasnil nadporučík Cyril Kuchta podľa dohody partizánov s martinskou posádkou. V Martine zatiaľ naďalej pôsobili, alebo aspoň vegetovali orgány verejnej správy, ktoré podliehali slovenskej vláde v Bratislave. Okresný náčelník v Martine 26. augusta hlásil: „Situáciu v Turč. Sv. Martine ovláda naše vojsko. Do našich vojakov partizáni nestrieľajú." Situáciou v Martine bol Golian prekvapený a odsúdil ju.

26. augusta partizáni z Veličkovho oddielu prepadli vo Vrútkach hotel Slávia, kde bolo ubytovaných päť nemeckých poľných žandárov. Štyroch zastrelili a jedného ťažko zranili.

Zároveň 26. augusta Viliam Žingor vyčlenil družstvo pod velením Jána Reptu a odišlo na aute do Brezovej pod Bradlom rozšíriť partizánske aktivity do podjavorinského kraja.

Postrieľanie nemeckej skupiny podplukovníka Otta

Vo večerných hodinách v nedeľu 27. augusta spolupracovníci partizánov (navonok železničiari) na martinskej železničnej stanici zadržali medzinárodný rýchlik Bukurešť – Berlín, v ktorom bola nemecká vojenská skupina cestujúca z Rumunska do Nemecka. Zadržanie rýchlika bolo Nemcom podané z dôvodu poškodenia trate. Odbojoví činitelia rokovali, ako zaobchádzať s nemeckou misiou. Veliteľ martinskej posádky Emil Perko v intenciách vojenského ústredia bol proti akémukoľvek zákroku, aby nedošlo k vyprovokovaniu nemeckého zásahu, no partizáni s tým nesúhlasili. Plukovník Perko preto odišiel za Veličkom do Sklabine, aby problém vyriešil. Za Perkom sa vydal do Sklabine aj nadporučík Kuchta. Na stretnutí bol plukovník Perko za prepustenie misie, ale Veličkov štáb naliehal na Kuchtu, aby misiu zadržali a Kuchtovi dával priame rozkazy buďto odzbrojených Nemcov doviesť na do Sklabine, alebo Nemcov v kasárňach zlikvidovať. Kuchta porušil vojenskú subordináciu a podriadil sa Veličkovi. Členom nemeckej misie sa oznámilo, že nemôžu pokračovať v ceste, pretože partizáni poškodili železničnú trať a ponúklo sa im ubytovanie v kasárňach. Nemeckí dôstojníci ponuku prijali. Odchod Nemcov do kasární sledovala skupina partizánov pod velením Nikolaja Alexandroviča Surkova, ktorej úlohou bolo zabrániť odchodu misie. V noci sa v Martine v zborovni vojenskej reálky konala porada, na ktorej „riešila sa otázka likvidovania Nemcov, ubytovaných v kasárňach". Emil Perko kapituloval a netrval na prepustení misie, no trval na tom, aby poprava nebola v kasárňach.

V skorých ranných hodinách 28. augusta čakala ozbrojená slovenská jednotka na nemeckú misiu na dvore kasární. Len čo sa Nemci objavili na dvore, nasledovala vraj Kuchtova výzva, aby sa vzdali, ktorá sa údajne stretla s pokusom o odpor niektorých Nemcov. Vtedy zasiahla vopred pripravená slovenská jednotka, ktorá misiu postrieľala. Cyril Kuchta ignoroval naliehanie posádkového veliteľa Emila Perka aj inštrukcie vojenského ústredia, realizoval Veličkove požiadavky. Postrieľané osoby boli prevezené z martinských kasární na nákladnom aute do Sklabine a tam ich pochovali. Táto udalosť vyvolala veľký rozruch, a prispela k rozhodnutiu Nemecka zakročiť na Slovensku, no rozhodujúce udalosti sa udiali v Ružomberku deň predtým.

Partizánske zločiny v Sklabini

„	Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať. Medzi partizánmi v Sklabini (ale aj inde) zavládli praktiky, podľa ktorých nebolo problémom zastreliť Nemca z Turca, Prievidze alebo Handlovej s paušálnym odôvodnením, že išlo o fašistu, špióna, agenta gestapa, atď.	“
– Jozef Jablonický: Povstanie bez legiend. 11. Partizánska horúčka

Od 21. do 31. augusta 1944 bola v Sklabini okrem štábov a nemocnice i kontrarozviedka, ktorá predstavovala i náhly vojenský súd. Za ten čas v Sklabini bolo popravených alebo pochovaných asi 150 osôb (rátajúc v to aj mužov vojenskej misie, likvidovanej v martinských kasárňach). Sovietsky partizánsky štáb si vyhradil právo vyšetrovať a trestať chytených nemeckých príslušníkov. Slovenských údajných zradcov a previnilcov ponechával vo väčšine prípadov slovenskému štábu. Väčšina popravených bola nemeckej národnosti, medzi popravenými boli funkcionári Deutsche Partei aj osoby fašistického zmýšľania. Išlo o teror páchaný na neozbrojených zajatých, resp. zadržaných osobách.

Sovietski partizáni v hláseniach pre ÚŠPH pripisovali zločiny „vlasovcom“, hlásenia sú z času, keď sa ešte zločiny nediali:

„	Voľanskij 9. 8. 1944: Na strednom Slovensku Nemci zhodili ako partizánov niekoľko skupín vlasovcov, ktorí okrádajú obyvateľstvo, znásilňujú ženy. Úlohou podobných skupín je diskreditovať partizánske hnutie a poštvať obyvateľstvo proti partizánom. Veličko 17. 8. 1944: V oblasti Banskej Bystrice pôsobia ako partizáni vlasovci. Poslali sme skupiny, aby ich pochytali.	“
– Velitelia partizánskych skupín hlásia

Vypuknutie povstania

Slovenská vláda naďalej robila opatrenia na zvládnutie situácie v Turci pomocou slovenská vojenských jednotiek. V dňoch 27. – 28. augusta sa od Východoslovenskej armády premiesťovali do Turca ďalšie ,posily" proti partizánom. Prápor pod velením stotníka Ivana Jobáka prišiel 27. augusta z Medzilaboriec do Vrútok. Peší prápor Jána Oškvarka prišiel do Príboviec 28. augusta. Tretí prápor pod velením stotníka Alexandra Vitalaya v ranných hodinách 29. augusta prišiel do Diviak. Tieto tri prápory aj s pomocnými jednotkami sa napokon stali ďalšou posilou povstalcov.

Veličkova partizánska brigáda a sa 28. augusta 1944 rozdelila na 1. partizánsku brigádu gen. M. R. Štefánika (veliteľ P. A. Veličko) a 2. partizánsku brigádu gen. M. R. Štefánika (veliteľ por. V. Žingor).

Novovytvorená Žingorova 2. slovenská partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika zahájila 28. – 29. augusta 1944 presun zo Sklabine do Rajeckej doliny, ktorú následne v bojoch udržala až do 21. septembra 1944.

Veličkova brigáda sa po vyhlásení povstania zúčastnila bojov v Strečnianskej tiesňave, kde sa vyznamenal oddiel francúzskych partizánov, naopak Veličko je obviňovaný z pádu povstaleckej obrany, keďže 31. augusta nezabezpečil pravé krídlo obrany na Starhrade.

Nemci prenikli Strečnianskou tiesňavou a 4. septembra dobyli Vrútky. Následne ale povstalci držali front v ťažkých bojoch viac ako 2 týždne a z Turca ustúpili až 21. septembra, keď bol Turiec ohrozovaný z juhu postupom nemeckej skupiny Schill.

Po okupácii Turca sa likvidácia nemeckej misie stala zámienkou znásobených nacistických opatrení. Hlavnou odvetou za zavraždenie 24 členov misie sa stala poprava 48 osôb, ktorú Nemci vykonali 3. októbra 1944 na Bukovinách pri Martine. Mená zastrelených osôb boli publikované na plagáte okresného náčelníka v Martine na výstrahu verejnosti.

V umení

Slovenský výpravný historicko – vojnový seriál Povstalecká história z roku 1984, kde na scenári s Jozefom Bobom spolupracoval aj prominentný historik Viliam Plevza, zobrazuje udalosti v Turci. Napriek tvorcami deklarovanej snahe zachytiť verne historické udalosti (v postave vystupujú desiatky historických osôb pod svojimi menami) sa seriál neubránil ideologickému tlaku komunistického režimu. Viliam Žingor, odsúdený komunistickým režimom na smrť a popravený obesením 18. december 1950 v „Procese proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom“, čiastočne rehabilitovaný v roku 1968, v seriáli ako jedna z mála historických postáv nevystupuje pod vlastným menom, ale ako „Bradáč“. Seriál zobrazuje zoskok Veličkovej skupiny, kde ju na zemi čakajú Bradáčovi partizáni, stretnutie Husáka s Veličkom a pripisuje zločiny na civilistoch „vlasovcom“, proti ktorým dokonca seriálový npor. Veličko posiela partizánov, aby chránili pred ich útokom tábor nemeckých detí.