Slovenské národné povstanie v Brezne

Slovenské národné povstanie v Brezne
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 23. – 30. august 1944 Miesto Brezno, Podbrezová Výsledok Partizánske akcie v auguste 1944 v Brezne a na Horehroní zarezonovali v slovenskej spoločnosti najmä vďaka zabitiu 4 predstaviteľov režimu vrátane poslanca Slovenského snemu Františka Slameňa. Brezno a Horehronie sa pridali k povstaniu.
Protivníci
Breznianska posádka Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov Partizánska brigáda Jánošík
Velitelia
mjr. Samuel Sekuris
Straty
1 mŕtvy partizán (Moravčík)	zabití František Slameň, Alexander Bothár, Štefan Valentíny, Samuel Dolňan, jeden nemecký dôstojník, 2 ranení
Historický portál

Slovenské národné povstanie
Ružomberok – Brezno – Liptov – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Piešťany – Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná – Vinné – Poľana – Veľký bok

Povstalecké akcie v Brezne a na Horehroní boli pripravované vojenským ústredím, kde Brezno bolo súčasťou strategického trojuholníka Zvolen – Banská Bystrica – Brezno s krycím menom Zuzana. Od augusta 1944 sa však na Horehroní aktivizovali partizáni jednotiek vytváraných partizánskymi organizátorskými skupinami vyslanými Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia. Ohlas vyvolalo v slovenskej spoločnosti najmä zabitie 4 predstaviteľov režimu vrátane poslanca Slovenského snemu Františka Slameňa partizánmi 27. augusta 1944 počas zaisťovania ľudáckych a vládnych predstaviteľov v Brezne. Brezno, Podbrezová a celé Horehronie sa pridali k povstaniu.

Predohra

Vojenské ústredie poverilo prípravou povstaleckej akcie a miestnej posádky na povstanie v Brezne veliteľa posádky mjr. Samuela Sekurisa. Ten v príprave spolupracoval s dôstojníkmi Martinom Lácom, Jozefom Schmiedtom, Martinom Kučerom.

Nezávisle na prípravách vojenského ústredia Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia (ÚŠPH) vysadil v noci z 25. na 26. júla 1944 nad Liptovskou Osadou prvú jedenásťčlennú partizánsku organizátorskú skupinu pod velením Piotra Alexejeviča Velička. V august boli v rámci pokračujúcej prvej vlny vysadené zo strany ÚŠPH ďalšie štyri skupiny, 6. augusta zoskočil desant Ladislava Kalinu, 7. augusta výsadok Ernesta Bielika a 8. augusta skupiny Michala Sečanského a Jegorova. 8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Bielikova skupina sa mala presunúť do okolia Brezna. Základňou pre organizačné skupiny Sečánskeho, Jegorova a Bielika sa stala Prašivá v Nízkych Tatrách.

23. – 24. august

Na Horehroní partizánske desantné skupiny nadväzovali s miestnymi odbojármi, s príslušníkmi slovenskej armády a žandármi. Ernest Bielik v sprievode žandára Jána Pekára navštívil breznianske kasárne a rokoval tam s dôstojníkmi Samuelom Sekurisom, Martinom Kučerom a Martinom Lácom. Partizáni nadviazali spojenie s funkcionármi KSS v Podbrezovej, Brezne, Hornej Lehote a vďaka spojeniu s miestnymi odbojármi získavali odvahu, pohybovali sa bez zábran po obciach a robili otvorený nábor do svojich oddielov. 23. augusta sa verejne objavili aj okresnom meste Brezne. Niekoľko miestnych úradníkov na čele s okresným náčelníkom Júliusom Sutorisom a okresným sudcom dr. Pavlom Denkom sa proti nim chcelo postaviť. Július Sutoris 24. augusta v správe pre Ústredňu štátnej bezpečnosti varoval pred vzmáhajúcim sa partizánskym hnutím a požadoval posilnenie vojska, lebo žandárstvo na potlačenie partizánov nestačilo.

V ten istý deň Župný úrad v Banskej Bystrici vydal smernicu na použitie asistenčných oddielov vojska proti partizánom. Podľa nej mohol okresný náčelník alebo dokonca každý žandár žiadať vojenskú asistenciu od najbližšieho posádkového veliteľa. Okresný náčelník napísal ešte v ten deň posádkovému veliteľovi majorovi Samuelovi Sekurisovi a žiadal ho vzhľadom na posledné udalosti o udržiavanie pohotovostného oddielu v sile 120 mužov v kasárňach. Major Sekuris a ostatní dôstojníci zapojení do príprav sa navonok zatiaľ od partizánov dištancovali (napríklad vydávanie zbraní partizánom z vojenských skladov sa realizovalo formou predstieraných prepadov).

24. augusta poslal alarmujúci list prezidentovi Tisovi aj čelný funkcionár HSĽS v breznianskom okrese a poslanec Slovenského snemu František Slameň, kde ho informoval o pridaní sa 70 občanov okresu k partizánom, žiadal o vojenské alebo partizánske akcie a varoval pred eskaláciou vedúcou k situácii ako na Balkáne.

Nemecký vyslanec na Slovensku Ludin 24. augusta iniciatívne uvažoval o nasadení nemeckých vojsk na Horehroní proti partizánom. 25. augusta dostal správu, že partizáni pripravujú obsadenie antimónovej bane v Hornej Lehote. Prezidenta Tisu Ludin požiadal o vysvetlenie, ako hodlajú slovenské orgány zakročiť v tejto veci a ponúkal dva nemecké oddiely dislokované v Košiciach (vtedy súčasťou Maďarska) na presun na Horehronie. Jozef Tiso to odmietol na základe ubezpečení generála Turanca, že situáciu zvládne slovenská armáda a Ludin to ako tak akceptoval.

26. august

V noci z 25. na 26. august partizáni prepadli sklad zbraní na Okresnom úrade v Brezne a improvizovaný vojenský sklad v roľníckej škole v Brezne, kde bolo asi 80 pušiek a strelivo. Nakoľko tieto zbrane boli plánované pre miestnu posádku, npor. Martin Lác sa odobral za partizánmi a vymohol vrátenie zbraní.

Dňa 26. augusta sa v Brezne rozšírila fáma, že Tiso a Tuka stratili funkcie a je vraj nová vláda. Túto správu šíril dokonca veliteľ miestnej žandárskej stanice strážmajster Ján Pekár medzi podriadenými. V tejto situácii brezniansky okresný sudca dr. Pavol Denk dal žandárom príkaz na zatknutie Antonina Schotta za šírenie tejto fámy, no tí odmietli, čo bolo priame porušenie subordinácie.

Okresný náčelník Sutoris sa 26. augusta dotazoval posádkového veliteľa Sekurisa ohľadom zraní, ktorých sa minulej noci zmocnili partizáni a dostal vyhýbavú odpoveď. Keď sa Sutoris dozvedel, že major Sekuris mal poradu s miestnymi odbojármi, ešte 26. augusta zvolal miestnych ľudáckych funkcionárov na poradu, ako zachrániť rúcajúci sa režim, pričom očakávali pomoc „zhora". Sutoris o porade informoval správou Ústredňu štátnej bezpečnosti, kde informoval o prenikaní partizánov aj do armády a ostatných bezpečnostných jednotiek. Večer 26. augusta poslanec František Slameň zvolal poradu prívržencov režimu na sekretariát HSĽS.

26. augusta na Horehroní vystúpila do popredia aj Podbrezová. Zamestnanci železiarní (vtedy súčasť koncernu Hermann Göring Werke) vstúpili do štrajku s politickým protifašistickým charakterom. Robotníkov prišli podporiť na dvoch nákladných autách partizáni. Riaditeľ Ing. Vladimír Langer sa snažil robotníkov utíšiť a posielal ich domov. Popoludní robotníci ustanovili závodný výbor a zároveň vystúpil z ilegality revolučný Miestny národný výbor v Podbrezovej. Predstavitelia odboja v Podbrezovej sa rozhodli, že v noci odídu po zbrane do kasární v Brezne. Dôstojník nemeckého abwehru v Podbrezovej Boeker hlásil SS-Flauptsturmführerovi Lehnovi do Bratislavy situáciu a následne žiadal Veliteľstvo pozemného vojska cez kapitána Remenca od pplk. Goliana dva prápory slovenských vojakov na pomoc. Golian ako veliteľ pripravovanej povstaleckej akcie nezakročil.

27. august

Partizáni a s nimi už aj slovenskí vojaci zbehnutí od útvarov verejne chodili po dedinách a verbovali mužov. Nákladné autá s nadšenými dobrovoľníkmi smerovali do horských dolín. Keď partizáni prišli do obce, zastavili pri žandárskej stanici a žandárov vyzvali, aby sa k nim pridali. Ak žandári odmietli alebo sa zdráhali, partizáni ich strážili, zatiaľčo v obci prebiehala partizánska mobilizácia. V Telgárte partizáni zatkli Jána Vogla, správcu Ribbentropovho poľovníckeho revíru.

V nedeľu 27. augusta predseda Okresného súdu v Brezne dr. Pavol Denk s notárom Alexandrom Botharom, poslancom Františkom Slameňom a tajomníkom HSĽS Lukášom Žiakom poslali na Krajský súd v Banskej Bystrici situačnú správu za 26. – 27. august, kde uviedli príklady rozkladu výkonnej moci (okresný veliteľ žandárstva Vincúr sa na telefonickú výzvu odmietol prísť na okresný súd, po Brezne jazdil bývalý väzeň z Ilavy Dědeček na motocykli s ruským automatom na chrbte, príchod komunistických „živlov“ 27. ráno do Brezna pod vedením bývalého predsedu KSS v Čiernom Balogu Gottiera), obviňovali breznianskych vojakov a žandárov zo sabotovania opatrení a požadovali príchod spoľahlivého ozbrojeného oddielu, ktorý odstráni previnilcov z veliacich miest a nastolí poriadok. Správa končila volaním o pomoc.

Zaistenie a smrť ľudáckych činiteľov

Večer 27. augusta po 21. hodine prišli na dvoch nákladných autách do Brezna partizáni Pohronského oddielu (najmä z obce Horná Lehota) z jednotky Za slobodu Slovanov. Podľa pripraveného plánu sa rozdelili do skupín a začali zaisťovať miestnych ľudáckych činiteľov: sudcu Pavla Denka, roľníka a bývalého zástupcu vládneho komisára Samuela Dolňana, vedúceho notára Alexandra Bothára, drevoobchodníka Štefana Valentínyho, učiteľa Júliusa Plška a obchodníka arizátora Machyniaka. Byty zaistencov boli vylúpené. Na sekretariáte HSĽS zaistili poslanca Slovenského snemu Františka Slameňa a tajomníka HSĽS Lukáša Žiaka. Na upozornenie Martina Kučeru miestnom hoteli zatkli nemeckého dôstojníka. Partizáni za asistencie slovenských vojakov naložili zaistencov na nákladné auto a odchádzali na Príslop do Bystrianskej doliny na základňu a štáb jednotky Za slobodu Slovanov. Pri prevoze zaznel výstrel a vzápätí partizánska eskorta začala strieľať do zaistencov na korbe auta. Guľka zasiahla aj šoféra a neriadené auto narazilo najprv do steny a potom do betónového stožiara elektrického vedenia. Zastrelení boli Bothár, Slameň, Valentíny, Dolňan, ranení Denk, Plško. Ťažko zranený bol aj nemecký dôstojník, ktorému sa podarilo uniknúť, ale neďaleko miesta tragédie skonal a našli ho vojaci miestnej posádky. K autu prišli vojaci a dôstojníci z blízkych kasární, ktorí poskytli prvú pomoc a zabezpečili záchranné práce. Do na miesto činu bol privolaný major Samuel Sekuris a zariadil prevoz ranených na ošetrenie. Následne odovzdal vyšetrovanie žandárom a telefonicky sa spojil s VPV v Banskej Bystrici, aby oznámil Golianovi, čo sa v Brezne nedaleko kasární stalo.

Hlásenie z vyšetrovania udalosti žandármi z 28. augusta odoslané na Hlavné veliteľstvo žandárstva do Štubnianskych Teplíc znie:

„	Dňa 27. 8. 1944 asi o 21. hod. obsadili partizáni mesto Brezno n/Hr., ktorí prišli na dvoch nákladných autách. Po skupinách vnikli do budovy HSĽS a zajali poslanca Slameňa, vedúceho notára Bothára a tajomníka HSĽS Žiaka. Do súkromného bytu prednostu súdu Denka, občana Valentína a občana Dolňana, občana Machyniaka a na mestskú strážnicu pre miestneho veliteľa HG Plšku. Týchto odviezli smerom na Podbrezovú. Na konci mesta Brezna n/Hr. bolo auto napadnuté streľbou, pri čom šofér auta bol zabitý a auto narazilo na elektrický betónový stĺp. Pri prestrelke boli usmrtení poslanec Slameň, notár Bothár, občan Valentíni a občan Dolňan. Ťažko zranený bol sudca Denk a vel. HG Plško. Partizáni svojich ranených, resp. zabitých odniesli so sebou. Sudca Denk a vel. HG Plško sú v miestnej nemocnici.	“
–

Zastrelenie Františka Slameňa a ostatných bol ďalším dôvodom k nemeckej intervencii.

Po vypuknutí povstania sa ďalej nevyšetrovalo. Jozef Jablonický uvádza 4 verzie udalostí, pričom osobne sa prikláňa k prvej:

• podľa prvej niekto zvonka, nie z auta vystrelil a zasiahol šoféra Moravčíka, ktorý zraneniu podľahol.

„	Nie je pravda, že niekto spomedzi zaistených strelil na šoféra, ale z ulice padol výstrel. Toto bolo ľahké zistiť (smer výstrelu cez sklo do šoféra). Nato začali partizáni v sebaobrane strieľať, lebo nevedeli, kto vystrelil. Tak celá vec bola nešťastná náhoda.	“
– kpt. Ľudovít Krampl

• podľa druhej verzie ako prvý vystrelil zaistený nemecký dôstojník
• podľa tretej verzie zahájil streľbu zaistený Machyniak. Zaistený preživší Pavol Denk uviedol o Machyniakovi, že prvý vystrelil z pištole. Exilový historik František Vnuk následne napísal, že Machyniaka „zaradili partizáni medzi zaistencov s úmyslom vyvolať provokáciu, ktorá by sa potom uvádzala ako zámienka a dôvod partizánskej masakry. Vo vrecku mal skrytý revolver so slepými nábojmi, ktorým mal vystreliť na partizánov, aby sa mohlo povedať, že partizáni postrieľali zaistencov »v sebaobrane«“.
• podľa štvrtej verzie vystrelil jeden zo zaistencov, ktorý zastrelil šoféra a zranil dvoch partizánov.

„	Vtedy jeden zo zaistených, ktorý mal ukrytú zbraň, zastrelil nášho šoféra a zranil dvoch partizánov. Zajatci využili paniku, pokúšali sa pri havarovaní auta uniknúť, no pri ďalšej streľbe partizáni zlikvidovali štyroch zaistených.	“
– Ladislav Kalina, Začiatky organizátorskej a bojovej činnosti partizánskej brigády Za slobodu Slovanov

28. august

Denník Gardista priniesol správu o zavraždení poslanca Františka Slameňa a jeho nekrológ:

„	Poslanec Slameň stal sa obeťou partizánskeho násilia. On robotník, zástanca a obránca robotníkov padol zbraňou tých, čo chcú viesť „k lepšiemu" robotníctvo. Hľa, to sú ich zámery! Sejú smrť všade, kam vkročia. Slameňova práca a boj v obrane slovenského štátu bude nám vzorom a jeho obeť nebude márna. Ako sa dozvedáme, obetí partizánskych zločincov z radov vojakov a občanov – roľníkov, robotníkov a úradníkov – je viac. Ministerská rada na dnešnom svojom zasadnutí uctila si pamiatku týchto, za slovenskú slobodu a samostatnosť padlých obetí. Súčasne sa usniesla sprísniť opatrenia na znemožnenie partizánskeho záškodníctva.	“
– Posl. Slameň obeťou partizánov, Gardista 28. augusta 1944

Smrť poslanca Slameňa negatívne ovplyvnila prezidenta Jozefa Tisu v postoji proti partizánom a povstalcom:

„	Čo sa týka môjho pomeru alebo môjho postoja k povstaniu, dovoľujem si upozorniť slávny súd, na tieto okolnosti. Môj postoj k národnému povstaniu určovali skutočnosti, ktoré som uviedol. Išlo o narušenie poriadku breznianskym prípadom.. To bol popud. Nebyť toho prípadu, isteže by z našej strany o žiadnom zakročovaní nebolo ani reči...	“
– Obhajobná reč Jozefa Tisu pred Národným súdom

29. – 30. august

Aj keď Brezno patrilo medzi mestá pripravené predchádzajúcimi udalosťami na povstanie, 29. augusta po rozhlasovom prejav ministra obrany Čatloša oznamujúcom príchod nemeckých vojsk „nastal zmätok". Major Sekuris odcestoval do Banskej Bystrice po inštrukcie. Následne na základe pokynov z Banskej Bystrice vyhlásil dopoludnia 30. augusta v Brezne povstanie. Na slávnostnom zasadnutí 30. augusta bol zvolený jediný revolučný národný výbor (RNV) pod predsedníctvom Emila Kusého (v meste pred povstaním pôsobili dva ilegálne národné výbory, komunistický na čele s Gottierom, občianskemu predsedal Emil Kusý). Nakoľko vládni činitelia už boli eliminovaní, národný výbor, vojenská posádka a miestni žandári postupovali svorne a vyhlásenie povstania malo dôstojný a manifestačný ráz. Z balkóna mestského domu odznel prejav, v ktorom RNV oznámil, že „preberá všetky veci týkajúce sa spravovania záležitosti mesta a jeho obyvateľstva". O 17. hodine mal verejný prejav veliteľ posádky major Sekuris. RNV a posádkové veliteľstvo zabezpečovali hladký priebeh povstaleckej mobilizácie. Časť breznianskej posádky pod velením nadporučíka Michala Lukáča bola v čase vyhlásenia povstania mimo kasární, v priestore obcí Heľpa, Šumiac a Telgárt. Dôstojníci Michal Lukáč, Jozef Pupák ďalší zabezpečili mobilizáciu občanov do povstaleckej armády (zbrane a výstroj dovážali z Brezna) a vojensky zabezpečili Horehronie až po Telgárt.

30. augusta mal rozhlasový prejav prezident Jozef Tiso, v ktorom Slovákov zaprisahával, aby boli verní „slovenským záujmom“, a sľuboval beztrestnosť povstalcom, ktorí sa vzdajú. V prejave Tiso spomenul Brezno ako jediné explicitne určené miesto partizánskeho vyčíňania a vyhlásil, že príchod nemeckých jednotiek na Slovensko má jediný cieľ, „zlikvidovať partizánsku čeliadku na Slovensku.“

Dohra

V meste prebiehalo začiatkom septembra zaisťovanie osôb nemeckej národnosti. 2. septembra bola zastrelená údajná nemecká špiónka 54 – ročná Edita Pokorná a v tento deň sa v cele obesil Egon Siegmund, člen Nemeckej strany. 4. septembra bol zastrelený ďalší člen Nemeckej strany Eugen Jirmer, u ktorého boli nájdené zbrane Nemeckej strany, ktoré neodovzdal. Osoby nemeckej národnosti boli po zaistení prevezené do tábora na Ľupčianskom zámku.

Brezno bolo významným povstaleckým oporným bodom. Sídlilo tu veliteľstvo povstaleckej 2. taktickej skupiny, krycie meno: „Fatra“, veliteľom bol plukovník Michal Širica. Nemci obsadili Brezno v rámci generálnej ofenzívy 25. októbra 1944. 12. decembra nemeckí vojaci v lokalite Krtičná popravili 22 mužov, osem žien a jedno dieťa. Zavraždených civilistov, vrátane žien a jedného dieťaťa, narýchlo pochovali v hromadnom hrobe v neďalekom leteckom bunkri, ale na nátlak verejnosti napokon povolili ich exhumáciu. Brezno bolo oslobodené Červenou armádou a rumunskými vojskami 31. januára 1945.

Iné projekty

Wikizdroje

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Slovenské národné povstanie v Brezne